Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 178/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a E. L., oboch bytom V., zastúpených advokátkou

JUDr. J. Č., J., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.

47 ods. 3 a postupom Okresného súdu Dunajská

Streda v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. septembra

2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 9. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. a E. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. januára

2012 doručené podanie M. L. a E. L., oboch bytom V. (ďalej len „sťažovateľky“),

zastúpených advokátkou JUDr. J. Č., J., označené ako „Podnet“ vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 16. septembra 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 9. júna 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ústavným , ktorým

sa mení a dopĺňa č. v znení neskorších

predpisov, sa prostriedkom ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických

osôb stala s účinnosťou od 1. januára 2002 sťažnosť a podnet ako prostriedok ochrany

základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb podľa

v znení účinnom do 1. júla 2001 zanikol k 1. júlu 2001.

Ústavný súd po posúdení obsahu podania sťažovateliek, zastúpených kvalifikovanou

právnou zástupkyňou, dospel k záveru, že ide o sťažnosť podľa .

Vo svojej sťažnosti sťažovateľky uviedli, že v roku 2003 boli podielovými

spoluvlastníčkami rodinného domu vo V.

Ďalej vo svojej sťažnosti uviedli, že „v konaní pred Okresným súdom v Dunajskej

Strede uplatnili návrhom na začatie konania zo dňa 24. 06. 2005 právo na náhradu škody

proti A. Á., ktorý dňa 27. 5. 2003 v ich spoločnej vodomernej šachte na pozemku vo

vlastníctva mesta V. uzavrel prívod vody do domu podnecovateliek a vodomernú šachtu

uzamkol visacím zámkom. Pri tomto čine hrubo urážal podnecovateľky a vyhrážal sa im

zabitím, ktoré slovné útoky a vyhrážky opakoval aj pri iných príležitostiach. Týmto svojim

činom podnecovateľkám znemožnil užívanie ich nehnuteľnosti, nakoľko bývať

v nehnuteľnosti bez vody nie je možné, preto sa oni aj so svojou matkou (postaršou

chorľavou osobou) museli zo svojej nehnuteľnosti odsťahovať a bývať v podnájme až do

doby, kým nezriadili novú vlastnú vodovodnú prípojku. Takto podnecovateľky boli zbavené

možnosti svoju nehnuteľnosť užívať, teda využívať obsah svojho vlastníckeho práva podľa

SR.“.

Okresný súd od podania návrhu uskutočnil vo veci niekoľko pojednávaní, vyžiadal

písomné dôkazy, ktoré však podľa sťažovateliek vyhodnotil nesprávne, pričom ich návrh

zamietol rozsudkom č. k. -101 zo 16. septembra 2008.

Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali 28. októbra 2008

odvolanie krajskému súdu, v ktorom navrhli jeho zmenu tak, aby odporcovi bola uložená

povinnosť zaplatiť im skutočnú škodu (3 167,70 €) a ušlý zisk (1 672,96 €) alebo aby

krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania,

keďže namietali, že okresný súd nevykonal nimi navrhnutý dôkaz svedeckými výpoveďami.

Krajský súd nariadil pojednávanie vo veci sťažovateliek a vykonal aj navrhované

dokazovanie, pričom odvolanie sťažovateliek odmietol ako neodôvodnené a potvrdil

zamietavý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom č. k. -170 z 9. júna

2010.

Sťažovateľky podali proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd ako súd

dovolací dovolanie sťažovateliek odmietol pre nedostatok dovolacích dôvodov. Uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2011 bolo sťažovateľkám doručené

23. novembra 2011.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky ústavný súd žiadajú, aby nálezom

rozhodol, že okresný súd (v konaní vedenom pod sp. zn. ) a krajský súd

(v konaní vedenom pod sp. zn. ) porušili ich vlastnícke právo podľa čl. 20

ods. 1 , ich základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

spolu s právom vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa a namietajú aj

porušenie „zásady“, že „všetci účastníci sú si v konaní rovní podľa “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

1. Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva podľa na prerokovanie ich

veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako

aj porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa rozsudkom

okresného súdu č. k. -101 zo 16. septembra 2008 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu

k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana

ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až

v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkami uplatnených námietkach

porušení ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľky mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného

súdu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, namietajúc porušenie a odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom

súde.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd o veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 (), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva

nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS

387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa je

odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto

základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané

porušenie tohto práva sťažovateľmi označeným porušovateľom ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže zo strany sťažovateľmi označeného porušovateľa, proti ktorému sťažnosť

smeruje, dochádzať k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti

tvrdenia sťažovateliek, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2

.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod

sp. zn. bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia

sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemohol okresný súd ovplyvniť priebeh

konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať

sťažovateľkami v sťažnosti označené základné práva podľa .

Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 25. januára 2012, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku

čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať,

ústavný súd sťažnosť v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. Sťažovateľky ďalej vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , ako aj porušenie zásady rovnosti

účastníkov v konaní podľa rozsudkom krajského súdu

č. k. -170 z 9. júna 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý

bol predmetom preskúmania v rámci dovolacieho konania vedeného pod sp. zn.

(najvyšší súd o dovolaní sťažovateliek rozhodol 28. októbra 2011), uvádza,

že už vo svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. m. m. , ,

, , , ), že lehota

na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie

v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením

v konaní o sťažnosti podľa ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí

takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel

a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade, ak

sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateliek s rozhodnutím okresného súdu, pričom

pochybenia tohto súdu neodstránil ani krajský súd, čím malo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateliek podľa v spojitosti s .

Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie z 28. októbra 2008 proti napadnutému

rozsudku okresného súdu) zistil, že sťažovateľky uplatnili v odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu rovnaké námietky ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Podstatou zásadnej námietky sťažovateliek v odvolaní je ich nesúhlas s rozsudkom

okresného súdu, pretože podľa ich názoru nevychádza z dôkazov predložených počas

konania. Sťažovateľky tvrdia, že súd bez odôvodnenia nevykonal všetky navrhované

dôkazy, pričom vykonaným dôkazom pripisoval iný význam, aký majú, a niektoré

navrhované dôkazy vôbec nevykonal. Preto považovali namietaný rozsudok okresného súdu

za nesprávny a nespravodlivý a žiadali, aby ho krajský súd ako súd odvolací zrušil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdia, že krajský súd ich v konaní vedenom

na krajskom súde pod sp. zn. zbavil možnosti – práva vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom podľa , resp., že aj krajský súd nesprávne

vyhodnotil dôkazy predložené v označenom konaní.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. -170 z 9. júna 2010,

ktorým ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -101

zo 16. septembra 2008, okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( )... prejednal vec na

nariadenom pojednávaní v zmysle a dospel k záveru

o nedôvodnosti odvolania navrhovateliek. ...

Navrhovateľky vo svojom návrhu na začatie konania, doručenom súdu 24. 06. 2005,

si uplatnili nárok na zaplatenie skutočnej škody vo výške 95 430 Sk (3 167,70 eur) a ušlého

zisku 50 400 Sk (1 672,97 eur). Nárok odôvodnili tým, že odporca v máji 2003 zamkol

v spoločnej vodovodnej šachte nachádzajúcej sa na pozemku mesta V. prívod vody do im

vlastnícky patriacemu rodinnému domu, a následkom odporcovho konania zostali bez vody.

Keďže sa odporcu báli a nemohli ostať bez prívodu vody, odsťahovali sa na tri mesiace do

podnájmu v G., za ktorý platili nájomné... Škoda vo forme ušlého zisku je vrátená cena

ubytovacích služieb, ktoré v letných mesiacoch poskytujú. Poukázali aj na súvis tohto

konania s trestným konaním v trestnej veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej si

náhradu škody uplatnili. Odporca nesúhlasil s návrhom a na svoju obranu argumentoval

tým, že on navrhovateľkám prívod vody neodpojil, ale práve naopak, urobili talk opakovane

navrhovateľky jeho dcére. Na žiadosť navrhovateliek o odstránenie vodomeru do domovej

nehnuteľnosti jeho dcéry z ich vodomernej šachty, Z. premiestnila vodomer navrhovateliek

do novej šachty.

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti. ...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre konštatáciu o spôsobení škody, zákon

vyžaduje určité konanie zodpovednostného subjektu, ktoré škodu spôsobí. Navrhovateľky

tvrdili, že škoda im vznikla konaním odporcu, ktorým označili odpojenie prívodu vody do im

vlastnícky patriacemu rodinnému domu. Správne preto súd prvého stupňa zameral

dokazovanie na existenciu navrhovateľkami tvrdeného konania odporcu – odpojenie

prívodu vody do ich rodinného domu, ktorým malo prísť k vzniku škody. Správnym je i záver

súdu prvého stupňa, že navrhovateľky v konaní nepreukázali, že k nimi tvrdenému konaniu

odporcu došlo. Nepochybne navrhovateľky preukázali vlastníctvo k rodinnému domu vo V.

Preukázali tiež, že podali 19. 05. 2003 trestné oznámenie na odporcu, ktoré však bolo

odložené, o ktorých skutočnostiach svedčí vyrozumenie oznamovateľa o vykonaných

opatreniach z 19. 06. 2003. Z prešetrenia sťažnosti Mestského úradu V. z 28. 07. 2003

vyplýva, že zásah zo strany odporcu spočívajúci v obmedzení odberu vody navrhovateliek

posúdil protiprávnym konaním, na ktorý bol aj odporca upozornený. O riešení konfliktu...

svedčí aj správa mesta V. z 18. 04. 2007 a list z 28. 07. 2003 adresovaný odporcovi, z

ktorého vyplýva, že odpojenie prívodu pitnej vody z mestského vodovodu bolo potvrdené pri

miestnom šetrení. Zo správy Z., a. s. z 08. 04. 2008 vyplýva, že odporca zriadil vodovodnú

prípojku s vybudovanou vodomernou šachtou, do ktorej bol namontovaný vodomer 13. 04.

1978, do ktorej bol 09. 06. 1968 namontovaný vodomer pre L. L. Pre odberné miesto č.

3429260 pre odberateľku M. L., navrhovateľku 1/, bola zriadená vodovodná prípojka 05.

06. 1998 z dôvodu nezhody so susedom A. Á., odporcom a vodomer pre toto odberné miesto

bol namontovaný do šachty, ktorej majiteľkou je navrhovateľka 1/. Zo správy tiež vyplýva,

že nikomu vodomer neodmontovali, t. j. neodpojili prívod vody. Z týchto dôkazov súd

prvého stupňa správne vyvodil skutkový stav, že ku konaniu odporcu, ktorým mal odpojiť

prívod vody do domu navrhovateliek nedošlo. Z uvedených dôkazov vyplýva, že šachta pre

obe odberné miesta účastníkov – navrhovateliek a odporcu nie je spoločná, ktorý záver

vyplýva zo správy Z..., že k odpojeniu prívodu vody v rozhodnom období, pred 19. 05. 2003,

kedy podali navrhovateľky na odporcu za nimi tvrdený skutok odpojenia prívodu vody,

trestné oznámenie na polícii, došlo. Záveru o konaní odporcu napovedá len konštatácia

mestského úradu V. o potvrdení odpojenia vody do domu navrhovateliek pri miestnom

šetrení.“

Krajský súd na základe námietok sťažovateliek uvedených v odvolaní doplnil

dokazovanie vo veci výsluchom navrhovaných svedkov a v tejto súvislosti v rozsudku

bližšie uviedol tieto skutočnosti:

„Odvolací súd v zmysle , podľa ktorého odvolací súd môže

doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich

nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok

ustanovených v § 205a, doplnil dokazovanie vo veci svedeckými výpoveďami dvoch

navrhovateľkami už pred súdom prvého stupňa navrhnutými svedkami: J. H. a JUDr. D.

G... Obaja zhodne vypovedali, že neboli svedkami odpojenia prívodu vody odporcom do

rodinného domu navrhovateliek. Svedok JUDr. D. G. uviedol, že obe navrhovateľky túto

skutočnosť prišli oznámiť mestskému úradu. Zo svedeckých výpovedí odvolací súd nemal

preukázané, že odporca odpojil prívod vody do domu navrhovateliek, t. j. že vykonal skutok,

ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám.“

Odvolací súd súčasne odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:

„Keďže nebol preukázaný jeden zo základných predpokladov vzniku

záväzkovoprávneho vzťahu občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, pretože nebol

preukázaný skutok odporcu v máji 2003, ktorým mal odpojiť prívod vody do domu

navrhovateliek, odvolací súd sa zhodne so súdom prvého stupňa nezaoberal tým, či tento

skutok, ktorý nebol preukázaným, mohol navrhovateľkami tvrdenú škodu spôsobiť, t. j.

spôsobenou škodou a príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom a škodou.

Preukázaním skutku odporcu v máji 2003 spočívajúcom v odpojení vody do rodinného

domu navrhovateliek nesvedčí ani rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 03. 09.

2008 č. k. -222, ktorý nadobudol právoplatnosť 05. 09. 2008, pretože odporcu

súd uznal vinným za skutok zo 04. 10. 2003 spočívajúci vo vyhrážaní navrhovateľke 1/,

nakoľko skutok, ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám sa mal stať v máji, a malo ním

byť odpojenie prívodu vody, nie vyhrážanie.“

Napokon krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul svoje právne názory a uviedol,

akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, z akého skutkového stavu vychádzal a ako

vec právne posúdil. Uviedol aj argumentáciu, ktorú sťažovateľka spája so zásadnou

námietkou v odvolaní, a uzavrel, že „ako odvolací súd po doplnení dokazovania, ktoré

navrhli navrhovateľky vykonať už pred súdom prvého stupňa, v zmysle

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej z dôvodu vecnej správnosti“.

Z citovaného vyplýva, že odvolací súd na návrh sťažovateliek vykonal doplnenie

dokazovania vo veci.

Vo vzťahu k sťažovateľkami namietanému porušeniu zásady rovnosti účastníkov

konania podľa ústavný súd uvádza, že za také porušenie nemožno

považovať tvrdenie sťažovateliek, že „odôvodnenia rozhodnutí súdom prvého a druhého

stupňa... vôbec neobsahujú odkazy na dôkazy svedčiace v prospech podnecovateliek“, ani

to, že súd ich tvrdenia neakceptoval napriek predloženiu písomných dôkazov, zatiaľ čo

akceptoval ústne tvrdenia odporcu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že (ďalej

len „OSP“) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri ), a nie účastníkov

konania.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek, že v odvolacom konaní neboli vykonané nimi

navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť

dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie

je súčasťou základného práva podľa a práva podľa dohovoru

povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom konania (, ).

Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky

dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu

vo veci samej (napr. , ).

Ústavný súd poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

a obsahom základného práva sťažovateliek podľa vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, keď sťažovateľky za také porušenie považovali

nepovolenie otázky nesúvisiacej s prípadom zo strany sudkyne v rámci vykonávania

dokazovania výsluchom svedkov, ako aj obsahom zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47

ods. 3 , poukazujúc na neakceptovanie písomných dôkazov sťažovateliek, neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť porušenie

označených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že

sťažovateľky sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu ich nahradiť. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov

preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem, ani

opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,

prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú

relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s

(, ). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení

s okresným súdom) rozsudok vo veciach týkajúcich sa dokazovania a hodnotenia dôkazov

odôvodnil ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje v tejto časti sťažnosť sťažovateliek

za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa ústavný súd uvádza, že o zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

). Konanie o odvolaní sťažovateliek proti namietanému rozsudku okresného

súdu na krajskom súde bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už k porušeniu ich základného práva nemohlo dochádzať, pretože

ich právna neistota už bola odstránená právoplatným skončením označeného súdneho

konania.

Vzhľadom na uvedené a v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou je podľa

názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti a ústavný súd ju

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľky namietajú aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa rozsudkom krajského súdu č. k. -170 z 9. júna

2010.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom

krajského súdu a obsahom základného práva podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri

predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek ako celku

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich podnete sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012