Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 178/2012
PDF · 247.63 KB
No categories available
IV. ÚS 178/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a E. L., oboch bytom V., zastúpených advokátkou
JUDr. J. Č., J., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.
47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská
Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005 a jeho rozsudkom zo 16. septembra
2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009
a jeho rozsudkom z 9. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. a E. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. januára
2012 doručené podanie M. L. a E. L., oboch bytom V. (ďalej len „sťažovateľky“),
zastúpených advokátkou JUDr. J. Č., J., označené ako „Podnet“ vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005 a jeho rozsudkom
zo 16. septembra 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009 a jeho rozsudkom z 9. júna 2010.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, sa prostriedkom ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických
osôb stala s účinnosťou od 1. januára 2002 sťažnosť a podnet ako prostriedok ochrany
základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 130 ods. 3 ústavy
v znení účinnom do 1. júla 2001 zanikol k 1. júlu 2001.
Ústavný súd po posúdení obsahu podania sťažovateliek, zastúpených kvalifikovanou
právnou zástupkyňou, dospel k záveru, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľky uviedli, že v roku 2003 boli podielovými
spoluvlastníčkami rodinného domu vo V.
Ďalej vo svojej sťažnosti uviedli, že „v konaní pred Okresným súdom v Dunajskej
Strede uplatnili návrhom na začatie konania zo dňa 24. 06. 2005 právo na náhradu škody
proti A. Á., ktorý dňa 27. 5. 2003 v ich spoločnej vodomernej šachte na pozemku vo
vlastníctva mesta V. uzavrel prívod vody do domu podnecovateliek a vodomernú šachtu
uzamkol visacím zámkom. Pri tomto čine hrubo urážal podnecovateľky a vyhrážal sa im
zabitím, ktoré slovné útoky a vyhrážky opakoval aj pri iných príležitostiach. Týmto svojim
činom podnecovateľkám znemožnil užívanie ich nehnuteľnosti, nakoľko bývať
v nehnuteľnosti bez vody nie je možné, preto sa oni aj so svojou matkou (postaršou
chorľavou osobou) museli zo svojej nehnuteľnosti odsťahovať a bývať v podnájme až do
doby, kým nezriadili novú vlastnú vodovodnú prípojku. Takto podnecovateľky boli zbavené
možnosti svoju nehnuteľnosť užívať, teda využívať obsah svojho vlastníckeho práva podľa
Okresný súd od podania návrhu uskutočnil vo veci niekoľko pojednávaní, vyžiadal
písomné dôkazy, ktoré však podľa sťažovateliek vyhodnotil nesprávne, pričom ich návrh
zamietol rozsudkom č. k. 6 C 109/2005-101 zo 16. septembra 2008.
Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali 28. októbra 2008
odvolanie krajskému súdu, v ktorom navrhli jeho zmenu tak, aby odporcovi bola uložená
povinnosť zaplatiť im skutočnú škodu (3 167,70 €) a ušlý zisk (1 672,96 €) alebo aby
krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania,
keďže namietali, že okresný súd nevykonal nimi navrhnutý dôkaz svedeckými výpoveďami.
Krajský súd nariadil pojednávanie vo veci sťažovateliek a vykonal aj navrhované
dokazovanie, pričom odvolanie sťažovateliek odmietol ako neodôvodnené a potvrdil
zamietavý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna
2010.
Sťažovateľky podali proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd ako súd
dovolací dovolanie sťažovateliek odmietol pre nedostatok dovolacích dôvodov. Uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 46/2011 z 28. októbra 2011 bolo sťažovateľkám doručené
23. novembra 2011.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľky ústavný súd žiadajú, aby nálezom
rozhodol, že okresný súd (v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005) a krajský súd
(v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009) porušili ich vlastnícke právo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ich základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
spolu s právom vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietajú aj
porušenie „zásady“, že „všetci účastníci sú si v konaní rovní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
1. Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie ich
veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako
aj porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom
okresného súdu č. k. 6 C 109/2005-101 zo 16. septembra 2008 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
Ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu
k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných
práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana
ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto
úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až
v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkami uplatnených námietkach
porušení ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľky mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného
súdu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému
rozsudku okresného súdu, namietajúc porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd o veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva
nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS
387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto
základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané
porušenie tohto práva sťažovateľmi označeným porušovateľom ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže zo strany sťažovateľmi označeného porušovateľa, proti ktorému sťažnosť
smeruje, dochádzať k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 6/03). Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti
tvrdenia sťažovateliek, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 109/2005 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod
sp. zn. 6 C 109/2005 bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia
sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemohol okresný súd ovplyvniť priebeh
konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať
sťažovateľkami v sťažnosti označené základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 25. januára 2012, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku
čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať,
ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
2. Sťažovateľky ďalej vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie zásady rovnosti
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý
bol predmetom preskúmania v rámci dovolacieho konania vedeného pod sp. zn.
4 Cdo 46/2001 (najvyšší súd o dovolaní sťažovateliek rozhodol 28. októbra 2011), uvádza,
že už vo svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota
na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie
v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel
a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade, ak
sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateliek s rozhodnutím okresného súdu, pričom
pochybenia tohto súdu neodstránil ani krajský súd, čím malo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojitosti s čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie z 28. októbra 2008 proti napadnutému
rozsudku okresného súdu) zistil, že sťažovateľky uplatnili v odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu rovnaké námietky ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Podstatou zásadnej námietky sťažovateliek v odvolaní je ich nesúhlas s rozsudkom
okresného súdu, pretože podľa ich názoru nevychádza z dôkazov predložených počas
konania. Sťažovateľky tvrdia, že súd bez odôvodnenia nevykonal všetky navrhované
dôkazy, pričom vykonaným dôkazom pripisoval iný význam, aký majú, a niektoré
navrhované dôkazy vôbec nevykonal. Preto považovali namietaný rozsudok okresného súdu
za nesprávny a nespravodlivý a žiadali, aby ho krajský súd ako súd odvolací zrušil.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdia, že krajský súd ich v konaní vedenom
na krajskom súde pod sp. zn. 23 Co 73/2009 zbavil možnosti – práva vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp., že aj krajský súd nesprávne
vyhodnotil dôkazy predložené v označenom konaní.
Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010,
ktorým ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 109/2005-101
zo 16. septembra 2008, okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.)... prejednal vec na
nariadenom pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru
o nedôvodnosti odvolania navrhovateliek. ...
Navrhovateľky vo svojom návrhu na začatie konania, doručenom súdu 24. 06. 2005,
si uplatnili nárok na zaplatenie skutočnej škody vo výške 95 430 Sk (3 167,70 eur) a ušlého
zisku 50 400 Sk (1 672,97 eur). Nárok odôvodnili tým, že odporca v máji 2003 zamkol
v spoločnej vodovodnej šachte nachádzajúcej sa na pozemku mesta V. prívod vody do im
vlastnícky patriacemu rodinnému domu, a následkom odporcovho konania zostali bez vody.
Keďže sa odporcu báli a nemohli ostať bez prívodu vody, odsťahovali sa na tri mesiace do
podnájmu v G., za ktorý platili nájomné... Škoda vo forme ušlého zisku je vrátená cena
ubytovacích služieb, ktoré v letných mesiacoch poskytujú. Poukázali aj na súvis tohto
konania s trestným konaním v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T/36/2005, v ktorej si
náhradu škody uplatnili. Odporca nesúhlasil s návrhom a na svoju obranu argumentoval
tým, že on navrhovateľkám prívod vody neodpojil, ale práve naopak, urobili talk opakovane
navrhovateľky jeho dcére. Na žiadosť navrhovateliek o odstránenie vodomeru do domovej
nehnuteľnosti jeho dcéry z ich vodomernej šachty, Z. premiestnila vodomer navrhovateliek
do novej šachty.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti. ...
Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre konštatáciu o spôsobení škody, zákon
vyžaduje určité konanie zodpovednostného subjektu, ktoré škodu spôsobí. Navrhovateľky
tvrdili, že škoda im vznikla konaním odporcu, ktorým označili odpojenie prívodu vody do im
vlastnícky patriacemu rodinnému domu. Správne preto súd prvého stupňa zameral
dokazovanie na existenciu navrhovateľkami tvrdeného konania odporcu – odpojenie
prívodu vody do ich rodinného domu, ktorým malo prísť k vzniku škody. Správnym je i záver
súdu prvého stupňa, že navrhovateľky v konaní nepreukázali, že k nimi tvrdenému konaniu
odporcu došlo. Nepochybne navrhovateľky preukázali vlastníctvo k rodinnému domu vo V.
Preukázali tiež, že podali 19. 05. 2003 trestné oznámenie na odporcu, ktoré však bolo
odložené, o ktorých skutočnostiach svedčí vyrozumenie oznamovateľa o vykonaných
opatreniach z 19. 06. 2003. Z prešetrenia sťažnosti Mestského úradu V. z 28. 07. 2003
vyplýva, že zásah zo strany odporcu spočívajúci v obmedzení odberu vody navrhovateliek
posúdil protiprávnym konaním, na ktorý bol aj odporca upozornený. O riešení konfliktu...
svedčí aj správa mesta V. z 18. 04. 2007 a list z 28. 07. 2003 adresovaný odporcovi, z
ktorého vyplýva, že odpojenie prívodu pitnej vody z mestského vodovodu bolo potvrdené pri
miestnom šetrení. Zo správy Z., a. s. z 08. 04. 2008 vyplýva, že odporca zriadil vodovodnú
prípojku s vybudovanou vodomernou šachtou, do ktorej bol namontovaný vodomer 13. 04.
1978, do ktorej bol 09. 06. 1968 namontovaný vodomer pre L. L. Pre odberné miesto č.
3429260 pre odberateľku M. L., navrhovateľku 1/, bola zriadená vodovodná prípojka 05.
06. 1998 z dôvodu nezhody so susedom A. Á., odporcom a vodomer pre toto odberné miesto
bol namontovaný do šachty, ktorej majiteľkou je navrhovateľka 1/. Zo správy tiež vyplýva,
že nikomu vodomer neodmontovali, t. j. neodpojili prívod vody. Z týchto dôkazov súd
prvého stupňa správne vyvodil skutkový stav, že ku konaniu odporcu, ktorým mal odpojiť
prívod vody do domu navrhovateliek nedošlo. Z uvedených dôkazov vyplýva, že šachta pre
obe odberné miesta účastníkov – navrhovateliek a odporcu nie je spoločná, ktorý záver
vyplýva zo správy Z..., že k odpojeniu prívodu vody v rozhodnom období, pred 19. 05. 2003,
kedy podali navrhovateľky na odporcu za nimi tvrdený skutok odpojenia prívodu vody,
trestné oznámenie na polícii, došlo. Záveru o konaní odporcu napovedá len konštatácia
mestského úradu V. o potvrdení odpojenia vody do domu navrhovateliek pri miestnom
šetrení.“
Krajský súd na základe námietok sťažovateliek uvedených v odvolaní doplnil
dokazovanie vo veci výsluchom navrhovaných svedkov a v tejto súvislosti v rozsudku
bližšie uviedol tieto skutočnosti:
„Odvolací súd v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd môže
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich
nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok
ustanovených v § 205a, doplnil dokazovanie vo veci svedeckými výpoveďami dvoch
navrhovateľkami už pred súdom prvého stupňa navrhnutými svedkami: J. H. a JUDr. D.
G... Obaja zhodne vypovedali, že neboli svedkami odpojenia prívodu vody odporcom do
rodinného domu navrhovateliek. Svedok JUDr. D. G. uviedol, že obe navrhovateľky túto
skutočnosť prišli oznámiť mestskému úradu. Zo svedeckých výpovedí odvolací súd nemal
preukázané, že odporca odpojil prívod vody do domu navrhovateliek, t. j. že vykonal skutok,
ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám.“
Odvolací súd súčasne odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:
„Keďže nebol preukázaný jeden zo základných predpokladov vzniku
záväzkovoprávneho vzťahu občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, pretože nebol
preukázaný skutok odporcu v máji 2003, ktorým mal odpojiť prívod vody do domu
navrhovateliek, odvolací súd sa zhodne so súdom prvého stupňa nezaoberal tým, či tento
skutok, ktorý nebol preukázaným, mohol navrhovateľkami tvrdenú škodu spôsobiť, t. j.
spôsobenou škodou a príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom a škodou.
Preukázaním skutku odporcu v máji 2003 spočívajúcom v odpojení vody do rodinného
domu navrhovateliek nesvedčí ani rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 03. 09.
2008 č. k. 2 T/36/2005-222, ktorý nadobudol právoplatnosť 05. 09. 2008, pretože odporcu
súd uznal vinným za skutok zo 04. 10. 2003 spočívajúci vo vyhrážaní navrhovateľke 1/,
nakoľko skutok, ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám sa mal stať v máji, a malo ním
byť odpojenie prívodu vody, nie vyhrážanie.“
Napokon krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul svoje právne názory a uviedol,
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, z akého skutkového stavu vychádzal a ako
vec právne posúdil. Uviedol aj argumentáciu, ktorú sťažovateľka spája so zásadnou
námietkou v odvolaní, a uzavrel, že „ako odvolací súd po doplnení dokazovania, ktoré
navrhli navrhovateľky vykonať už pred súdom prvého stupňa, v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej z dôvodu vecnej správnosti“.
Z citovaného vyplýva, že odvolací súd na návrh sťažovateliek vykonal doplnenie
dokazovania vo veci.
Vo vzťahu k sťažovateľkami namietanému porušeniu zásady rovnosti účastníkov
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že za také porušenie nemožno
považovať tvrdenie sťažovateliek, že „odôvodnenia rozhodnutí súdom prvého a druhého
stupňa... vôbec neobsahujú odkazy na dôkazy svedčiace v prospech podnecovateliek“, ani
to, že súd ich tvrdenia neakceptoval napriek predloženiu písomných dôkazov, zatiaľ čo
akceptoval ústne tvrdenia odporcu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok (ďalej
len „OSP“) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov
konania.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek, že v odvolacom konaní neboli vykonané nimi
navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však prípustnosť
dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003
a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie
je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03).
Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky
dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu
vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).
Ústavný súd poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu
a obsahom základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, keď sťažovateľky za také porušenie považovali
nepovolenie otázky nesúvisiacej s prípadom zo strany sudkyne v rámci vykonávania
dokazovania výsluchom svedkov, ako aj obsahom zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, poukazujúc na neakceptovanie písomných dôkazov sťažovateliek, neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť porušenie
označených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že
sťažovateľky sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu ich nahradiť. Nie je úlohou ústavného súdu do detailov
preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem, ani
opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,
prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú
relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou
(IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení
s okresným súdom) rozsudok vo veciach týkajúcich sa dokazovania a hodnotenia dôkazov
odôvodnil ústavne konformným spôsobom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje v tejto časti sťažnosť sťažovateliek
za zjavne neopodstatnenú a odmietol ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že o zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby
ten orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
III. ÚS 342/08). Konanie o odvolaní sťažovateliek proti namietanému rozsudku okresného
súdu na krajskom súde bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už k porušeniu ich základného práva nemohlo dochádzať, pretože
ich právna neistota už bola odstránená právoplatným skončením označeného súdneho
konania.
Vzhľadom na uvedené a v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou je podľa
názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti a ústavný súd ju
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľky namietajú aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna
2010.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom
krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri
predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateliek ako celku
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich podnete sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2012