Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 143/2015
PDF · 562.28 KB
No categories available
II. ÚS 143/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom,
Húščavova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné
prerokovanie veci v prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011 194
z 21. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 So 3/2011 194 z 21. februára 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 So 3/2011 194 z 21. februára 2012
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Eduarda Šmelka,
Pod Rovnicami 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, Húščavova 1, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci
v prítomnosti žalobcu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 So 3/2011 194 z 21.
februára 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Dňa 11. 06. 2008 som zaslal Okresnému súdu Bratislava III pod sp. zn. 11/2008 1
410 žalobný návrh o preskúmanie rozhodnutia orgánu žalovaného podľa § 15 ods. 1 zákona
V tejto žalobe som uviedol, že niekedy v polovici mesiaca január 2008 mi jeden
z členov Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO umožnil nahliadnuť do zápisnice
č. 3/2007 (zo 14. decembra 2007, pozn.), podľa ktorej mi mal byť uložený trest. Táto
zápisnica predstavovala iba koncept, keďže nebola podpísaná štatutárnym zástupcom
žalovaného a opečiatkovaná, preto nepredstavovala žiadne úradné rozhodnutie, z toho
2
dôvodu som listom zo dňa 21. 02. 2008 zaslal žalovanému žiadosť o zaslanie rozhodnutia
o treste. Takéto rozhodnutie mi však nikdy žalovaným nebolo doručené...
... V januári 2008 určite neexistovala zápisnica Výkonného výboru Slovenského
zväzu JUDO, o čom svedčí tá skutočnosť, že žalovaný ju na svojej webovej stránke zverejnil
až niekedy v mesiaci jún 2008 s dátumom jej vyhotovenia 09. 01. 2008 a s dátumom
zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007.
Uvedené skutočnosti sú všetko iba moje tvrdenia, ktoré neboli preukazované v rámci
dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava III a Krajským súdom v Bratislave.
Oba súdy pri rozhodovaní o odmietnutí mojej žaloby vychádzali síce z týchto tvrdení, avšak
ich obsah prekrútili, teda dali im iný význam iba za tým účelom, aby mohli moju žalobu
odmietnuť bez vykonania spravodlivého súdneho konania v zmysle článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Medzi disciplinárnymi orgánmi nie je uvedený Výkonný výbor Slovenského zväzu
JUDO ako zväzový orgán, preto v nijakom prípade v januári 2008 mne ukázaný koncept
zápisnice Výkonného výboru... nemôže predstavovať disciplinárne rozhodnutie o treste,
v januári 2008 som sa ani nemohol dozvedieť o rozhodnutí o treste v zmysle § 15 ods. 1
zákona č. 83/1990 Zb., ako sa mylne domnievajú oba súdy, z toho dôvodu ani mi nemohla
začať plynúť 30 dňová lehota na podanie opravného prostriedku...
O uložení disciplinárneho trestu nekompetentným orgánom žalovaného som sa z jeho
webovej stránky dozvedel až začiatkom júna 2008 a až vtedy som zistil, že žalobcov orgán
Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO mi uložil zastavenie činnosti na 5 rokov, a to odo
dňa 14. 12. 2007 do 14. 11. 2012. Lehota 30 dní na podanie opravného prostriedku mi
preto v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. začala plynúť až niekedy začiatkom júna
2008, kedy som sa na internete oboznámil s obsahom zverejnenej Zápisnice č. 3/2007
Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO o jeho zasadnutí 14. 12. 2007...
Okresný súd Bratislava III uznesením č. 32 S 4/2008 42 z 19. 01. 2009 moju žalobu
odmietol s odôvodnením, že o uložení trestu som mal vedomosť dňa 21. 01. 2008, čo však
nebolo preukázané, nakoľko sa o tom nevykonalo dokazovanie a nakoľko súd vôbec nemal
preukázanú tú skutočnosť, že trest mi bol uložený riadnym disciplinárnym rozhodnutím
kompetentného disciplinárneho orgánu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
01. 08. 2009 a vykonateľnosť 01. 08. 2009...
Krajský súd v Bratislave uznesením č. 3 So 1/2009 z 18. 06. 2009 na základe môjho
odvolania z 13. 02. 2009 potvrdil uznesenie č. 2 S 4/2008 42 Okresného súdu Bratislava III
z 19. 1. 2009 s odôvodnením, že zákon č. 83/1990 Zb. vo svojich ustanoveniach nehovorí,
že rozhodnutie musí byť doručené, ale že člen združenia sa o rozhodnutí dozvedel. Súd teda
neprihliadal na to, že disciplinárne rozhodnutie v januári 2008 nebolo kvalifikované,
ale v podobe konceptu nekompetentného orgánu žalovaného predstavovalo iba zdanlivé
(putatívne) rozhodnutie, preto som sa v januári 2008 o platnom rozhodnutí s právnymi
účinkami disciplinárneho trestu nemohol dozvedieť. Uvedené uznesenie mi bolo poštou
doručené dňa 01. 08. 2009 a nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť
dňa 01. 08. 2009.
Oba súdy teda neprihliadali na to, že koncept zápisnice nikým nepodpísaný
a neopečiatkovaný nemôže nahrádzať kvalifikované rozhodnutie o uložení trestu a že preto
nemohli nastať účinky o dozvedení sa o disciplinárnom rozhodnutí v zmysle § 15 ods. 1
zákona č. 83/1990 Zb. Okresný súd Bratislava III predovšetkým neskúmal, či v januári 2008
som sa dozvedel o kvalifikovanom disciplinárnom rozhodnutí o uložení disciplinárneho
trestu, ktoré nebolo iba zdanlivé, ale skutočné, teda neskúmal, či vôbec takéto rozhodnutie
v januári 2008 existovalo (teda či existovalo disciplinárne rozhodnutie Disciplinárnej
komisie Slovenského zväzu JUDO s podpisom jeho predsedu a pečiatkou) a či som
sa dozvedel o takomto rozhodnutí. Okresný súd Bratislava III za právne významnú
skutočnosť považuje to, že tajne som bol oboznámený s konceptom zápisnice orgánu
(Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO), ktorý nebol kompetentným ukladať
disciplinárne tresty. Navyše tento súd mi neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniam odporcu, teda
tento súd porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie.
Následné nedostatky v konaní Okresného súdu Bratislava III neodstránil
v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave, čím taktiež porušil moje základné ľudské
právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd...“
4
Opísané skutočnosti a namietané porušenia označených práv viedli sťažovateľa
k tomu, že podal 24. septembra 2009 sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu
proti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) aj krajskému súdu. Ústavný
súd uznesením č. k. II. ÚS 413/09 15 z 10. decembra 2009 prijal sťažnosť sťažovateľa
na ďalšie konanie v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 So 1/2009 z 18. júna 2009, a druhým výrokom sťažnosť vo zvyšnej
časti (voči okresnému súdu) odmietol v súlade s princípom subsidiarity pre nedostatok
právomoci.
Nálezom č. k. II. ÚS 413/09 35 z 8. apríla 2010 rozhodol o porušení základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu
a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.
Krajský súd na základe uvedeného nálezu ústavného súdu zrušil uznesením
č. k. 3 So 3/2010 121 zo 7. septembra 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008 42
z 19. januára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením
č. k. 32 S 4/2008 152 z 27. mája 2011 zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
z dôvodov oneskoreného podania žaloby po uplynutí subjektívnej lehoty. Uvedené
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor
ústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k. II. ÚS 413/09 35 z 8. apríla 2010
ani na právny názor krajského súdu vyslovený v jeho uznesení č. k. 3 So 3/2010 121
zo 7. septembra 2010. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 32 S 4/2008 152
z 27. mája 2011 podal sťažovateľ 27. júla 2011 odvolanie. Krajský súd ďalej uznesením č. k.
3 So 3/2011 194 z 21. februára 2012 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu
(právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012). Z tohto dôvodu podal
ústavnému súdu svoju ďalšiu sťažnosť (13. júla 2012), ktorá je predmetom rozhodovania
ústavného súdu v tomto konaní.
Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 14. júna 2012
dovolanie a súčasne navrhol, aby ústavný súd prerušil konanie o jeho sťažnosti
až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) o jeho dovolaní.
Sťažovateľ podaním zo 14. februára 2013 (doručeným ústavnému súdu 18. februára
2013) ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Sdo 26/2012
z 13. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania z dôvodov jeho neprípustnosti,
a navrhol ústavnému súdu, aby v konaní o jeho sťažnosti pokračoval.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné ľudské právo na súdnu ochranu zaručené v článku
46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné ľudské právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo uznesením č. k. 3 So 3/2011 194 Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. k. 3 So 3/2011 194
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 2 000 €, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania
(právneho zastúpenia) sumou 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť
na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
6
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. II. ÚS 143/2015 31
z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,
aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval,
aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k uzneseniu o jej prijatí na ďalšie konanie.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 3178/15 k prijatej sťažnosti
z 12. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. mája 2015, okrem iného uviedol:
„Dňa 17. 04. 2015 som požiadal , predsedníčku senátu
konajúceho v predmetnej právnej veci, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Menovaná
predsedníčka senátu 3 So vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 05. 2015 uviedla, že v odvolacom
konaní sp. zn. 3 So/3/2011 sa senát dostatočne zaoberal odvolaním sťažovateľa a vykonal
všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom, čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Bratislave č. k. 3 So/3/2011 194 zo dňa 21. 02. 2012.
tiež vyjadrila presvedčenie, že práva sťažovateľa neboli porušené.“
Predseda krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým,
aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.
Ústavný súd vyzval 10. augusta 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa,
aby sa vyjadril k stanovisku krajského súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného
pojednávania. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu
19. augusta 2015 okrem iného uviedol:
«K vyjadreniu č. Spr. 3178/15 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 05. 2015
a najmä k jeho tvrdeniu, že Krajský súd v Bratislave vykonal všetky dôkazy navrhnuté
odvolateľom, uvádzam, že uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Odvolací súd
nevykonal ani jeden z navrhovaných dôkazov, preto sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo
predseda Krajského súdu v Bratislave tvrdí opak.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sp. zn. 11/2008 4 420 z 11. 07. 2012 (ďalej len
„sťažnosť“) uvádza v niekoľkých bodoch, ktoré konkrétne návrhy na dokazovanie predložil
odvolaciemu súdu a ten ich nevykonal.
V bode (03) na strane 11 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v I. časti odvolania
zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave
ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie
týkajúce sa obsahu listovej zásielky z 22. 01. 2008 s použitím registratúrneho denníka
žalovaného (tzv. knihy odoslanej pošty). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania
však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým
zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu
zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (08) na strane 12 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v II. časti odvolania
zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave
ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil dokazovanie
týkajúce sa pravosti podpisu na dodacom doklade pripojenom k listu zn. 3471/2011/OD
Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, z 12. 5. 2011 (v súdnom spise je na č. l. 135).
Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd v Bratislave
porušil jeho základné ľudské práva na súdnu o ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
V bode (09) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v bode 3.1) III. časti
odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu
v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval
a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania existencie rozhodnutia o uložení
disciplinárneho trestu v súlade s vnútornými predpismi žalovaného a o jeho zaslaní
žalobcovi. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal
8
možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň Krajský súd
v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46
ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (11) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.2)
odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu
v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. zopakoval
a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania doručenia listovej zásielky číslo
RR 18 730 049. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím
odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň
Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v
článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V bode (14) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.3)
odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu
v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa § 214 ods. 1 písm. a) O. s. p. doplnil
dokazovanie týkajúce sa zistenia osoby, ktorá prevzala dňa 24. 01. 2008 listovú zásielku
číslo RR 18 730 049 a ktorej patrí podpis uvedený na dodacom doklade. Odvolací súd
navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred
súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p. Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho
základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR
a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
V bode (16) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že podľa ustanovenia § 214
ods. 1 písm. a) O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi
predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie. Z vyššie uvedených bodov je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní výslovne
navrhol vykonať dokazovanie ohľadne piatich právne významných skutočností (obsah
žalovanej listovej zásielky z 22. 01. 2008, pravosť podpisu na dodacom doklade,
preukázanie existencie rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, preukázanie doručenia
listovej zásielky a zistenie osoby, ktorá listovú zásielku prevzala dňa 24. 01. 2008), odvolací
súd napriek tomu pojednávanie nenariadil, hoci mu to výslovne ukladá ustanovenie § 214
ods. 1 písm. a) O. s. p. Týmto protiprávnym konaním odvolací súd porušil jeho základné
ľudské práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a zároveň
týmto nesprávnym úradným postupom odňal mi možnosť konať pred súdom podľa § 237
písm. f) O. s. p.
Ak sa predmetná kauza vyhodnotí iba z ľudského hľadiska bez použitia právnych
predpisov, potom je zrejmé, že
a) sťažovateľ v čase doručovania inkriminovanej zásielky bol neprítomný v mieste
trvalého bydliska,
b) z písomných dokladov predložených Slovenskou poštou, a. s. možno už pri
vizuálnom posúdení porovnaním sťažovateľových podpisov napríklad na sťažnosti,
na žalobe, na plnomocenstve a i. zistiť, že tieto sťažovateľove podpisy ani pri najväčšej
dobrej vôli nemožno hodnotiť ako identické,
c) za sťažovateľa listovú zásielku prevzala cudzia osoba, ktorá ju sťažovateľovi nikdy
nedoručila,
d) nemôže obstáť tvrdenie sudkyne z konania pred súdom prvého stupňa,
že aj jej sa mení podpis, preto podpis sa mení aj sťažovateľovi, preto podľa nej
na doručovacom hárku je jeho podpis – súdy predsa nemôžu rozhodovať na základe svojich
vlastných subjektívnych názorov, ale iba na základe vykonaného dokazovania, ktoré ani súd
prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali.»
Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení domáhať sa svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, bolo právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1
dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok
bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy prebrali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru
súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,
aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov
ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti Španielsku
z 21. 1. 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu
a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej
judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.
12
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011 194
z 21. februára 2012, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 32 S 4/2008 152 z 27. mája 2011.
Z príslušných spisov krajského súdu i okresného súdu vyplýva, že krajský súd
uznesením č. k. 3 So 3/2011 194 z 21. februára 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 32 S 4/2008 152 z 27. mája 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu – výkonného výboru uvedeného v zápisnici č. 3/2007
zo 14. decembra 2007.
Sťažovateľ v odvolaní podanom krajskému súdu proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 32 S 4/2008 152 z 27. mája 2011 predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie
veci okresným súdom a nedostatočné zistenie skutkového stavu, tým že
v konaní okresného súdu došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. h) OSP,
pričom okresný súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu (zákon č. 395/2002 Z.
z. o archívoch a registratúrach záznamoch v znení neskorších predpisov a vykonávacia
vyhláška č. 628/2002 Z. z. k tomuto zákonu) a nedostatočne zistil skutkový stav;
preto navrhuje doplniť dokazovanie týkajúce sa obsahu listovej zásielky žalovaného
z 22. januára 2008 s požitím registratúrneho denníka žalovaného;
na dodacom doklade listovej zásielky č. RR 18 730 049, na ktorom je podpis
prijímateľa, nie je uvedený dátum, pričom namietol pravosť podpisu a žiadal vykonať
dokazovanie súdnym znalcom z odboru grafológie (ktorý na pojednávaní 27. mája 2011
bol odmietnutý);
„žalovaný nikdy nevyhotovil rozhodnutie o disciplinárnom treste v súlade
so svojimi vnútornými predpismi (disciplinárny poriadok a stanovy Slovenského
zväzu JUDO, pozn.), a preto neexistujúce rozhodnutie ani nemohlo tvoriť obsah listovej
zásielky z januára 2008“,
nesprávne posúdil listinné dôkazy Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, oblastné
riaditeľstvo pôšt Bratislava, neúplne zistil skutkový stav vo veci pravosti podpisu osoby
preberajúcej listovú zásielku žalovaného;
záver o začiatku plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty ustanovenej v § 15 ods. 1
zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení zákona č. 62/1993 Z. z. (ďalej
len „zákon č. 83/1990 Zb.“);
okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho
náleze č. k. II. ÚS 413/09 35 z 8. apríla 2010 a ani na právny názor krajského súdu
vyslovený v jeho uznesení č. k. 3 So 3/2010 121 zo 7. septembra 2010.
Sťažovateľ v odvolaní navrhol, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 32 S 4/2008 152 z 27. mája 2011 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a
rozhodnutie.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia − uznesenia č. k. 3 So 3/2011
194 z 21. februára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 32 S 4/2008 152
z 27. mája 2011 o zastavení konania, okrem iného uviedol:
«Súd (okresný súd, pozn.) v novom konaní vypočul účastníkov konania, oboznámil
ich s oznámením pošty a o prevzatí zásielky taktiež sa oboznámil so stanovami žalovaného
ako aj s disciplinárnym poriadkom žalovaného. Na základe uvedených dôkazov
prvostupňovému súdu vyplynulo, že žalobca podal žalobu oneskorene. Pokiaľ ide o určenie
posledného dňa na podanie žaloby proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného,
zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov je predpisom verejného práva upravujúcich jedno
zo základných práv a slobôd stanovené v čl. 29 ods. 1 Ústavy SR, nie je predpisom
upravujúcim majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito
osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práv a ochranu osôb (§ 1 ods. 2 OZ) ako ani
právne vzťahy duševného vlastníctva (§ 1 ods. 3 OZ). Lehota na podanie žaloby podľa § 15
ods. 1 zákona o združovaní občanov sa preto nepredlžuje v prípade, že posledný deň
pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok (§ 122 ods. 3 OZ) posledný deň podania žaloby
bol preto 23. 02. 2008. Nakoľko žalobca podal žalobu až po uplynutí subjektívnej lehoty,
14
súd túto žalobu vyhodnotil ako neskorú a ako takú ju podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil...
Vzhľadom na zastavenie konania meritórne nepreskúmaval žalobu ako ani jej dôvody
a preto počas konania smerovali úkony súdu len k zisteniu včasnosti podania žaloby.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav týkajúci
sa doručovania zásielky žalobcovi s poukazom na oznámenie Slovenskej pošty, a. s.
o doručení zásielky priamo žalobcovi. Odvolací súd poukazuje aj na pripojenú poštovú
knihu žalovaného (list č. 173 – 175) z ktorej vyplýva, že žalobca doručil žalovanému dňa
22. 01. 2008 „žiadosť o rozhodnutie o treste“ a že žalovaný dňa 22. 01. 2008 doručil
žalobcovi „výpis zo zápisnice“.
Tvrdenie žalobcu, že prvostupňový súd odmietol vykonať znalecké dokazovanie
týkajúce sa podpisu žalobcu na doklade o prevzatí zásielky je potrebné uviesť,
že prvostupňový súd svoje rozhodnutie o nevykonaní znaleckého dokazovania znalcom
z odboru grafológie dostatočne zdôvodnil.»
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu napadnutého odvolaním v tejto súvislosti
vyplýva:
„Súd vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty o prevzatí
zásielky, taktiež sa oboznámil so Stanovami SZJ ako aj s Disciplinárnym poriadkom SZJ.
Právny zástupca žalobcu tvrdil, že zásielka žalobcovi o disciplinárnom treste mu
nikdy nebola doručená a teda podľa ich názoru nemohla začať plynúť 30 dňová lehota
na podanie žaloby a ani 15 dňová lehota na podanie odvolania. Po nahliadnutí listu
od Slovenskej pošty a jej prílohy poukázal na skutočnosť, že podpis na prílohe nie je pravým
podpisom žalobcu ani rodinných príslušníkov. Z uvedeného dôvodu žiadal prizvať znalca
z odboru grafológie na posúdenie pravosti podpisu. Uviedol, že tento listinný dôkaz
nepreukazuje, že žalobcovi bola v januári 2008 doručená listová zásielka žalovaného
a už vôbec nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky. Žalobca nikdy nedostal výpis
zo zápisnice VV SZJ, túto zápisnicu získal iba z internetu. O výpise z tejto zápisnice
vedomosť do podania žaloby nemal.
Právny zástupca žalovaného uviedol, že dôkaz ktorý zaslala pošta o doručení
zásielky, považujú za dôveryhodný a preukazujúci skutočnosť o doručení zásielky žalobcovi.
Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že tomu tak nebolo.
Slovenský zväz JUDO pri výpise zo zápisnice č. 3/2007 zo zasadnutia Výkonného
výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007, ktorým bol žalobcovi uložený trest
a adresovaný žalobcovi, predložil pripojený podací lístok, podacie číslo 18730049 podaný
na pošte 22. 01. 2008.
Z uvedeného súdu vyplýva, že zásielka podľa podacieho lístku bola odoslaná
žalobcovi dňom 22. 01. 2008 a podľa pošty doručená dňa 24. 01. 2008 a preto začala plynúť
žalobcovi subjektívna 30 dňová lehota na podanie žaloby na súd nasledovný deň
po doručení zásielky.“
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:
«Tvrdenie žalobcu (sťažovateľa, pozn.), že orgán verejnej správy doručuje
rozhodnutia do vlastných rúk v zmysle vyhl. č. 78/1989 Zb. poštový poriadok odvolací súd
uvádza, že tento právny predpis stratil účinnosť 01. 09. 1996. Následne s účinnosťou
od 01. 01. 2002 bol prijatý zák. č. 507/2001 Z. z. o poštových službách a k nemu boli prijaté
Poštovým úradom, ktorý vydala Slovenská pošta, a. s. Poštové podmienky k poštovým
službám.
Podľa bodu 5.1.1 poštových podmienok týkajúcich sa doporučeného listu
pre vnútroštátny styk „doporučené listy doručuje slovenská pošta na odovzdávacie miesto
podľa adresy uvedenej na zásielke. Poštový doručovateľ ich vydá adresátovi alebo
oprávnenému prijímateľovi po preukázaní totožnosti.“
Podľa bodu 20.5 poštových podmienok, oprávnený prijímateľ zásielky adresovanej
fyzickej osobe doplní k svojmu podpisu poznámku vyjadrujúcu vzťah k adresátovi,
napr. „manžel“, „syn“, „matka“, „opatrovník“, „splnomocnenec“, a pod.
Z uvedených Poštových podmienok nevyplýva povinnosť skúmať poštovým
doručovateľom podpisový vzor adresáta zásielky, pretože je povinný doručiť listovú zásielku
16
na príslušnú adresu a odovzdať adresátovi osobne alebo v zmysle bodu 20.5 poštových
podmienok.
Žalobca v odvolaní k uzneseniu prvostupňového súdu uvádza, že na pojednávaní
konanom dňa 27. 05. 2011 poukázal na zák. č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach
a o doplnení niektorých zákonov a k tomu vyhl. č. 628/2002 Z. z., ktorou sa vykonávajú
niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov,
avšak tento návrh zo strany prvostupňového súdu nebol akceptovaný.
Odvolací súd uvádza, že žalovaný je občianskym združením a bol založený v zmysle
zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov.
Zákon č. 395/2002 Z. z. v § 1 ods. 1 sa uvádza, že tento zákon upravuje organizáciu
a pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku archívov a registratúr, organizáciu archívov,
práva a povinnosti zriaďovateľa archívov, archívu, vlastníka archívneho dokumentu, prístup
k archívnym dokumentom ako aj práva a povinnosti pôvodcu registratúry.
Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 zák. č. 395/2002 Z. z. uvádza,
že tento právny predpis sa na žalovaného nevzťahuje.
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil všetky zákonné
podmienky konania vo veci a vec správne právne posúdil a je v súlade so zákonom, preto
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu.»
Sťažovateľ tvrdí, že zásielku, obsahom ktorej malo byť rozhodnutie o tom,
že sa dopustil disciplinárneho previnenia, za čo mu bol uložený trest zákazu činnosti na päť
rokov, on osobne nikdy neprevzal, a súčasne tvrdí, že na doručenke predloženej Slovenskou
poštou, a. s., súdu, ktorý vo veci rozhodol, ako dôkaz o doručení nie je jeho podpis. S týmto
tvrdením sťažovateľa sa podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce v jeho veci nikdy
presvedčivým spôsobom nevysporiadali, a preto namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Podľa názoru ústavného súdu sa rozhodnutie výkonného výboru žalovaného
o disciplinárnom previnení sťažovateľa a o uložení mu za toto disciplinárne previnenie trestu
bez ohľadu na jeho právnu formu (či bolo obsahom samostatného individuálneho
rozhodnutia, alebo obsahom zápisnice výkonného výboru žalovaného schválenej jeho
relevantným uznesením) považuje za individuálny správny akt (rozhodovalo sa o právach,
povinnostiach a právom chránených záujmoch sťažovateľa, čo zakladá jeho postavenie
ako účastníka tohto konania vzhľadom na charakter rozhodnutia a najmä jeho právne
dôsledky). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor
k ústavnoprávnej relevancii formálneho označenia rozhodnutia správneho orgánu
(m. m. II. ÚS 50/01), ako aj k otázke doručovania (IV. ÚS 552/2013). Rovnako
aj najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. 1 Sdo 163/09 zo 6. apríla 2010 tiež vyjadril k formálno
právnej povahe individuálnych správnych aktov a ústavný súd tento jeho právny názor
v uznesení č. k. IV. ÚS 341/2010 27 z 23. septembra 2010 vyhodnotil ako ústavnoprávne
akceptovateľný.
Rešpektujúc tieto právne názory a vychádzajúc z právneho názoru obsiahnutého
v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 413/09, ústavný súd dodáva, že rozhodnutie
výkonného výboru žalovaného s výrazne negatívnymi dôsledkami na postavenie sťažovateľa
bez ohľadu na ním zvolenú formu treba považovať za individuálny právny akt meritórneho
významu, na ktorý potom bolo treba aplikovať všetky procesné pravidlá vzťahujúce sa na
meritórne rozhodnutia, ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach účastníka konania
vrátane jeho doručovania. Výkonný výbor žalovaného sťažovateľovi doručoval
rozhodnutie/zápisnicu ako RR zásielku, a napriek sporom o jej doručení sťažovateľovi, ktorú
vzhľadom na jeho obsah bolo potrebné doručovať do jeho vlastných rúk, uspokojil sa s
formálnym vyhodnotením „pravosti“ podpisu sťažovateľa, argumentujúc, že podpis každého
sa s uplynutím času mení/vyvíja. Pričom moment doručenia rozhodnutia sťažovateľovi bol
kľúčový pre počítanie času z hľadiska dodržania lehoty na podanie žaloby príslušnému
všeobecnému súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, t. j. domáhania sa súdneho
prieskumu tak, ako to nakoniec umožňuje aj § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.
Sťažovateľ namieta, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom konaní nebolo
vykonané ním navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie na účely
18
porovnania, resp. na účely identifikácie jeho podpisu (sťažovateľa) na doručenke poštovej
zásielky, ktorý ako dôkaz o doručení predložila Slovenská pošta, a. s.
Ústavný súd nemá dôvod, aby vo veci sťažovateľa svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonať
dôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, I. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012), menil.
Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky
dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu
vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súd
pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý
proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce odôvodnil,
na základe ktorých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (pôvodného
i nového vykonaného okresným súdom) rozhodol, avšak vzhľadom na to, že doručenie
zásielky sťažovateľovi bolo kľúčovým a v zásade jediným dôkazom (limitujúcim prístup
sťažovateľa k súdnej ochrane), bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia formálne
a po obsahovej stránke nepresvedčivé. Za týchto okolností ústavný súd hodnotí nevykonanie
dôkazu navrhnutého sťažovateľom ako postup, ktorý nie je ústavne akceptovateľný, a preto
vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1).
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, v rámci
ktorého sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd nenariadil „pojednávanie, a tým
mi neumožnil navrhnúť, aby v rámci dokazovania sa zisťovalo, či poštová doručovateľka
si plnila alebo neplnila povinnosti...“, uvádza, že túto argumentáciu nepovažuje
za dostatočnú na to, aby rozhodol o porušení tohto základného práva sťažovateľa, a preto
tejto časti sťažnosti nevyhovel.
Čo sa týka namietaného porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd poukazuje na to,
že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhoduje len o namietanom porušení
tých práv, ktoré boli premietnuté do návrhu na rozhodnutie (petitu). V danom prípade
sa namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy do návrhu na rozhodnutie ústavného súdu
nepremietlo, a preto ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené
uznesením krajského súdu č. k. 3 So 3/2011 194 z 21. februára 2012, bolo potrebné toto
uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (výrok 2).
Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu takým spôsobom, ktorý bude ústavne
konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.
Sťažovateľ požiadal vo svojej sťažnosti ústavný súd aj o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodnil tým,
že neposkytnutím ochrany súdmi mu vznikla materiálna i nemateriálna ujma, pretože
predstavitelia žalovaného o ňom rozširujú na verejnosti údaje, podľa ktorých mu bol
disciplinárny trest uložený správne, keďže sťažovateľovi nedali za pravdu ani súdy.
Materiálna ujma vznikla sťažovateľovi preto, že sa po dobu 5 rokov trvania trestu nemôže
20
zúčastňovať za Slovenskú republiku podujatí judo, za ktoré v minulosti dostával finančné
odmeny a ktoré by dostával aj naďalej.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu,
koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd, dôsledne zvážiac všetky okolnosti daného prípadu, sťažovateľovi nárok
na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľ dôvodil tým, že o ňom tretie
osoby rozširujú tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé, tieto jeho tvrdenia neodôvodňujú
priznanie mu finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu, čo platí rovnako aj
vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o majetkovej ujme, ktorá mu vznikla rozhodnutím o
treste vydaným žalovaným. V tejto situácii aj vzhľadom na sťažovateľom nepreukázanú
intenzitu následkov porušenia jeho základného práva krajským súdom je podľa názoru
ústavného súdu konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa pre neho
dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výrok
4).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania
v sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej
služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy), ktoré boli urobené v roku
2012. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)
a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 €
(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenu
za ďalšie úkony (urobené v roku 2013 a 2015) z dôvodu, že neobsahovali žiadnu novú
argumentáciu relevantnú pre rozhodnutie vo veci samej. Trovy konania je krajský súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015
22