Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 143/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom,

Húščavova 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na verejné

prerokovanie veci v prítomnosti žalobcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 194

z 21. februára 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. 194 z 21. februára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 194 z 21. februára 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. Eduarda Šmelka,

Pod Rovnicami 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2012

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, Húščavova 1, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci

v prítomnosti žalobcu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 194 z 21.

februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Dňa 11. 06. 2008 som zaslal Okresnému súdu Bratislava III pod sp. zn. 11/2008 1

410 žalobný návrh o preskúmanie rozhodnutia orgánu žalovaného podľa § 15 ods. 1 zákona

..

V tejto žalobe som uviedol, že niekedy v polovici mesiaca január 2008 mi jeden

z členov Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO umožnil nahliadnuť do zápisnice

č. 3/2007 (zo 14. decembra 2007, pozn.), podľa ktorej mi mal byť uložený trest. Táto

zápisnica predstavovala iba koncept, keďže nebola podpísaná štatutárnym zástupcom

žalovaného a opečiatkovaná, preto nepredstavovala žiadne úradné rozhodnutie, z toho

2

dôvodu som listom zo dňa 21. 02. 2008 zaslal žalovanému žiadosť o zaslanie rozhodnutia

o treste. Takéto rozhodnutie mi však nikdy žalovaným nebolo doručené...

... V januári 2008 určite neexistovala zápisnica Výkonného výboru Slovenského

zväzu JUDO, o čom svedčí tá skutočnosť, že žalovaný ju na svojej webovej stránke zverejnil

až niekedy v mesiaci jún 2008 s dátumom jej vyhotovenia 09. 01. 2008 a s dátumom

zasadnutia Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007.

Uvedené skutočnosti sú všetko iba moje tvrdenia, ktoré neboli preukazované v rámci

dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava III a Krajským súdom v Bratislave.

Oba súdy pri rozhodovaní o odmietnutí mojej žaloby vychádzali síce z týchto tvrdení, avšak

ich obsah prekrútili, teda dali im iný význam iba za tým účelom, aby mohli moju žalobu

odmietnuť bez vykonania spravodlivého súdneho konania v zmysle článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Medzi disciplinárnymi orgánmi nie je uvedený Výkonný výbor Slovenského zväzu

JUDO ako zväzový orgán, preto v nijakom prípade v januári 2008 mne ukázaný koncept

zápisnice Výkonného výboru... nemôže predstavovať disciplinárne rozhodnutie o treste,

v januári 2008 som sa ani nemohol dozvedieť o rozhodnutí o treste v zmysle § 15 ods. 1

, ako sa mylne domnievajú oba súdy, z toho dôvodu ani mi nemohla

začať plynúť 30 dňová lehota na podanie opravného prostriedku...

O uložení disciplinárneho trestu nekompetentným orgánom žalovaného som sa z jeho

webovej stránky dozvedel až začiatkom júna 2008 a až vtedy som zistil, že žalobcov orgán

Výkonný výbor Slovenského zväzu JUDO mi uložil zastavenie činnosti na 5 rokov, a to odo

dňa 14. 12. 2007 do 14. 11. 2012. Lehota 30 dní na podanie opravného prostriedku mi

preto v zmysle začala plynúť až niekedy začiatkom júna

2008, kedy som sa na internete oboznámil s obsahom zverejnenej Zápisnice č. 3/2007

Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO o jeho zasadnutí 14. 12. 2007...

Okresný súd Bratislava III uznesením č. 42 z 19. 01. 2009 moju žalobu

odmietol s odôvodnením, že o uložení trestu som mal vedomosť dňa 21. 01. 2008, čo však

nebolo preukázané, nakoľko sa o tom nevykonalo dokazovanie a nakoľko súd vôbec nemal

preukázanú tú skutočnosť, že trest mi bol uložený riadnym disciplinárnym rozhodnutím

kompetentného disciplinárneho orgánu. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa

01. 08. 2009 a vykonateľnosť 01. 08. 2009...

Krajský súd v Bratislave uznesením č. z 18. 06. 2009 na základe môjho

odvolania z 13. 02. 2009 potvrdil uznesenie č. 42 Okresného súdu Bratislava III

z 19. 1. 2009 s odôvodnením, že vo svojich ustanoveniach nehovorí,

že rozhodnutie musí byť doručené, ale že člen združenia sa o rozhodnutí dozvedel. Súd teda

neprihliadal na to, že disciplinárne rozhodnutie v januári 2008 nebolo kvalifikované,

ale v podobe konceptu nekompetentného orgánu žalovaného predstavovalo iba zdanlivé

(putatívne) rozhodnutie, preto som sa v januári 2008 o platnom rozhodnutí s právnymi

účinkami disciplinárneho trestu nemohol dozvedieť. Uvedené uznesenie mi bolo poštou

doručené dňa 01. 08. 2009 a nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 08. 2009 a vykonateľnosť

dňa 01. 08. 2009.

Oba súdy teda neprihliadali na to, že koncept zápisnice nikým nepodpísaný

a neopečiatkovaný nemôže nahrádzať kvalifikované rozhodnutie o uložení trestu a že preto

nemohli nastať účinky o dozvedení sa o disciplinárnom rozhodnutí v zmysle § 15 ods. 1

Okresný súd Bratislava III predovšetkým neskúmal, či v januári 2008

som sa dozvedel o kvalifikovanom disciplinárnom rozhodnutí o uložení disciplinárneho

trestu, ktoré nebolo iba zdanlivé, ale skutočné, teda neskúmal, či vôbec takéto rozhodnutie

v januári 2008 existovalo (teda či existovalo disciplinárne rozhodnutie Disciplinárnej

komisie Slovenského zväzu JUDO s podpisom jeho predsedu a pečiatkou) a či som

sa dozvedel o takomto rozhodnutí. Okresný súd Bratislava III za právne významnú

skutočnosť považuje to, že tajne som bol oboznámený s konceptom zápisnice orgánu

(Výkonného výboru Slovenského zväzu JUDO), ktorý nebol kompetentným ukladať

disciplinárne tresty. Navyše tento súd mi neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniam odporcu, teda

tento súd porušil moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie.

Následné nedostatky v konaní Okresného súdu Bratislava III neodstránil

v odvolacom konaní Krajský súd v Bratislave, čím taktiež porušil moje základné ľudské

právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mi zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd...“

4

Opísané skutočnosti a namietané porušenia označených práv viedli sťažovateľa

k tomu, že podal 24. septembra 2009 sťažnosť podľa ústavnému súdu

proti Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) aj krajskému súdu. Ústavný

súd uznesením č. k. z 10. decembra 2009 prijal sťažnosť sťažovateľa

na ďalšie konanie v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva uznesením

krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2009, a druhým výrokom sťažnosť vo zvyšnej

časti (voči okresnému súdu) odmietol v súlade s princípom subsidiarity pre nedostatok

právomoci.

Nálezom č. k. z 8. apríla 2010 rozhodol o porušení základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie.

Krajský súd na základe uvedeného nálezu ústavného súdu zrušil uznesením

č. k. zo 7. septembra 2010 uznesenie okresného súdu č. k. 42

z 19. januára 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením

č. k. z 27. mája 2011 zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu podľa (ďalej len „OSP“)

z dôvodov oneskoreného podania žaloby po uplynutí subjektívnej lehoty. Uvedené

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor

ústavného súdu vyslovený v jeho náleze č. k. z 8. apríla 2010

ani na právny názor krajského súdu vyslovený v jeho uznesení č. k. 121

zo 7. septembra 2010. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 152

z 27. mája 2011 podal sťažovateľ 27. júla 2011 odvolanie. Krajský súd ďalej uznesením č. k.

194 z 21. februára 2012 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu

(právoplatnosť 16. mája 2012 a vykonateľnosť 19. mája 2012). Z tohto dôvodu podal

ústavnému súdu svoju ďalšiu sťažnosť (13. júla 2012), ktorá je predmetom rozhodovania

ústavného súdu v tomto konaní.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 14. júna 2012

dovolanie a súčasne navrhol, aby ústavný súd prerušil konanie o jeho sťažnosti

až do právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) o jeho dovolaní.

Sťažovateľ podaním zo 14. februára 2013 (doručeným ústavnému súdu 18. februára

2013) ústavnému súdu oznámil, že najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania z dôvodov jeho neprípustnosti,

a navrhol ústavnému súdu, aby v konaní o jeho sťažnosti pokračoval.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné ľudské právo na súdnu ochranu zaručené v článku

46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 , ako aj základné ľudské právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo uznesením č. k. 194 Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie č. k. 194

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 02. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 2 000 €, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania

(právneho zastúpenia) sumou 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť

na účet advokáta JUDr. Eduarda Šmelka... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

6

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. 31

z 10. marca 2015 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“)].

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval,

aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k uzneseniu o jej prijatí na ďalšie konanie.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 3178/15 k prijatej sťažnosti

z 12. mája 2015, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 18. mája 2015, okrem iného uviedol:

„Dňa 17. 04. 2015 som požiadal , predsedníčku senátu

konajúceho v predmetnej právnej veci, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti. Menovaná

predsedníčka senátu 3 So vo svojom vyjadrení zo dňa 04. 05. 2015 uviedla, že v odvolacom

konaní sp. zn. sa senát dostatočne zaoberal odvolaním sťažovateľa a vykonal

všetky dôkazy navrhnuté odvolateľom, čo je zrejmé z odôvodnenia uznesenia Krajského

súdu v Bratislave č. k. zo dňa 21. 02. 2012.

tiež vyjadrila presvedčenie, že práva sťažovateľa neboli porušené.“

Predseda krajského súdu súčasne ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania prijatej sťažnosti.

Ústavný súd vyzval 10. augusta 2015 aj právneho zástupcu sťažovateľa,

aby sa vyjadril k stanovisku krajského súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného

pojednávania. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

19. augusta 2015 okrem iného uviedol:

«K vyjadreniu č. Spr. 3178/15 Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 05. 2015

a najmä k jeho tvrdeniu, že Krajský súd v Bratislave vykonal všetky dôkazy navrhnuté

odvolateľom, uvádzam, že uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Odvolací súd

nevykonal ani jeden z navrhovaných dôkazov, preto sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo

predseda Krajského súdu v Bratislave tvrdí opak.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti sp. zn. 11/2008 4 420 z 11. 07. 2012 (ďalej len

„sťažnosť“) uvádza v niekoľkých bodoch, ktoré konkrétne návrhy na dokazovanie predložil

odvolaciemu súdu a ten ich nevykonal.

V bode (03) na strane 11 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v I. časti odvolania

zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave

ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa doplnil dokazovanie

týkajúce sa obsahu listovej zásielky z 22. 01. 2008 s použitím registratúrneho denníka

žalovaného (tzv. knihy odoslanej pošty). Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania

však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom podľa Tým

zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu

zaručené v článku 46 ods. 1 SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V bode (08) na strane 12 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v II. časti odvolania

zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu v Bratislave

ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa doplnil dokazovanie

týkajúce sa pravosti podpisu na dodacom doklade pripojenom k listu zn. 3471/2011/OD

Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, z 12. 5. 2011 (v súdnom spise je na č. l. 135).

Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť

konať pred súdom podľa Tým zároveň Krajský súd v Bratislave

porušil jeho základné ľudské práva na súdnu o ochranu zaručené v článku 46 ods. 1

SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

V bode (09) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v bode 3.1) III. časti

odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu

v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa zopakoval

a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania existencie rozhodnutia o uložení

disciplinárneho trestu v súlade s vnútornými predpismi žalovaného a o jeho zaslaní

žalobcovi. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal

8

možnosť konať pred súdom podľa Tým zároveň Krajský súd

v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46

ods. 1 SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V bode (11) na strane 13 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.2)

odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu

v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa zopakoval

a doplnil dokazovanie týkajúce sa preukázania doručenia listovej zásielky číslo

RR 18 730 049. Odvolací súd navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím

odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa Tým zároveň

Krajský súd v Bratislave porušil jeho základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v

článku 46 ods. 1 SR a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V bode (14) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v III. časti bod 3.3)

odvolania zaslaného listom sp. zn. 11/2008 589 z 27. 07. 2011 navrhol Krajskému súdu

v Bratislave ako odvolaciemu súdu, aby tento podľa doplnil

dokazovanie týkajúce sa zistenia osoby, ktorá prevzala dňa 24. 01. 2008 listovú zásielku

číslo RR 18 730 049 a ktorej patrí podpis uvedený na dodacom doklade. Odvolací súd

navrhované doplnenie dokazovania však nevykonal, čím mu odňal možnosť konať pred

súdom podľa Tým zároveň krajský súd v Bratislave porušil jeho

základné ľudské práva na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 SR

a na spravodlivé súdne konanie, zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

V bode (16) na strane 14 sťažnosti sťažovateľ uvádza, že podľa ustanovenia § 214

ods. 1 písm. a) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi

predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie. Z vyššie uvedených bodov je zrejmé, že sťažovateľ v odvolaní výslovne

navrhol vykonať dokazovanie ohľadne piatich právne významných skutočností (obsah

žalovanej listovej zásielky z 22. 01. 2008, pravosť podpisu na dodacom doklade,

preukázanie existencie rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, preukázanie doručenia

listovej zásielky a zistenie osoby, ktorá listovú zásielku prevzala dňa 24. 01. 2008), odvolací

súd napriek tomu pojednávanie nenariadil, hoci mu to výslovne ukladá ustanovenie § 214

ods. 1 písm. a) Týmto protiprávnym konaním odvolací súd porušil jeho základné

ľudské práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie a zároveň

týmto nesprávnym úradným postupom odňal mi možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f)

Ak sa predmetná kauza vyhodnotí iba z ľudského hľadiska bez použitia právnych

predpisov, potom je zrejmé, že

a) sťažovateľ v čase doručovania inkriminovanej zásielky bol neprítomný v mieste

trvalého bydliska,

b) z písomných dokladov predložených Slovenskou poštou, a. s. možno už pri

vizuálnom posúdení porovnaním sťažovateľových podpisov napríklad na sťažnosti,

na žalobe, na plnomocenstve a i. zistiť, že tieto sťažovateľove podpisy ani pri najväčšej

dobrej vôli nemožno hodnotiť ako identické,

c) za sťažovateľa listovú zásielku prevzala cudzia osoba, ktorá ju sťažovateľovi nikdy

nedoručila,

d) nemôže obstáť tvrdenie sudkyne z konania pred súdom prvého stupňa,

že aj jej sa mení podpis, preto podpis sa mení aj sťažovateľovi, preto podľa nej

na doručovacom hárku je jeho podpis – súdy predsa nemôžu rozhodovať na základe svojich

vlastných subjektívnych názorov, ale iba na základe vykonaného dokazovania, ktoré ani súd

prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali.»

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení domáhať sa svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, bolo právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k , skúma, či konanie ako celok

bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy prebrali alebo

sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania

(, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 288, Garcia Ruiz proti Španielsku

z 21. 1. 1999). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu

a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej

judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

12

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 194

z 21. februára 2012, ktorým krajský súd ako súd odvolací potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. z 27. mája 2011.

Z príslušných spisov krajského súdu i okresného súdu vyplýva, že krajský súd

uznesením č. k. 194 z 21. februára 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. z 27. mája 2011, ktorým okresný súd zastavil konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporcu – výkonného výboru uvedeného v zápisnici č. 3/2007

zo 14. decembra 2007.

Sťažovateľ v odvolaní podanom krajskému súdu proti uzneseniu okresného súdu

č. k. z 27. mája 2011 predovšetkým namieta nesprávne právne posúdenie

veci okresným súdom a nedostatočné zistenie skutkového stavu, tým že

v konaní okresného súdu došlo k vade uvedenej v ,

pričom okresný súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu ( Z.

z. o archívoch a registratúrach záznamoch v znení neskorších predpisov a vykonávacia

k tomuto zákonu) a nedostatočne zistil skutkový stav;

preto navrhuje doplniť dokazovanie týkajúce sa obsahu listovej zásielky žalovaného

z 22. januára 2008 s požitím registratúrneho denníka žalovaného;

na dodacom doklade listovej zásielky č. RR 18 730 049, na ktorom je podpis

prijímateľa, nie je uvedený dátum, pričom namietol pravosť podpisu a žiadal vykonať

dokazovanie súdnym znalcom z odboru grafológie (ktorý na pojednávaní 27. mája 2011

bol odmietnutý);

„žalovaný nikdy nevyhotovil rozhodnutie o disciplinárnom treste v súlade

so svojimi vnútornými predpismi (disciplinárny poriadok a stanovy Slovenského

zväzu JUDO, pozn.), a preto neexistujúce rozhodnutie ani nemohlo tvoriť obsah listovej

zásielky z januára 2008“,

nesprávne posúdil listinné dôkazy Slovenskej pošty, a. s., Banská Bystrica, oblastné

riaditeľstvo pôšt Bratislava, neúplne zistil skutkový stav vo veci pravosti podpisu osoby

preberajúcej listovú zásielku žalovaného;

záver o začiatku plynutia subjektívnej 30 dňovej lehoty ustanovenej v § 15 ods. 1

o združovaní občanov v znení (ďalej

len „“);

okresný súd vôbec neprihliadal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho

náleze č. k. z 8. apríla 2010 a ani na právny názor krajského súdu

vyslovený v jeho uznesení č. k. zo 7. septembra 2010.

Sťažovateľ v odvolaní navrhol, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. z 27. mája 2011 a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a

rozhodnutie.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia − uznesenia č. k.

194 z 21. februára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 152

z 27. mája 2011 o zastavení konania, okrem iného uviedol:

«Súd (okresný súd, pozn.) v novom konaní vypočul účastníkov konania, oboznámil

ich s oznámením pošty a o prevzatí zásielky taktiež sa oboznámil so stanovami žalovaného

ako aj s disciplinárnym poriadkom žalovaného. Na základe uvedených dôkazov

prvostupňovému súdu vyplynulo, že žalobca podal žalobu oneskorene. Pokiaľ ide o určenie

posledného dňa na podanie žaloby proti predmetnému rozhodnutiu žalovaného,

o združovaní občanov je predpisom verejného práva upravujúcich jedno

zo základných práv a slobôd stanovené v SR, nie je predpisom

upravujúcim majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito

osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práv a ochranu osôb ( ) ako ani

právne vzťahy duševného vlastníctva ( ). Lehota na podanie žaloby podľa

ods. 1 zákona o združovaní občanov sa preto nepredlžuje v prípade, že posledný deň

pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok ( ) posledný deň podania žaloby

bol preto 23. 02. 2008. Nakoľko žalobca podal žalobu až po uplynutí subjektívnej lehoty,

14

súd túto žalobu vyhodnotil ako neskorú a ako takú ju podľa zastavil...

Vzhľadom na zastavenie konania meritórne nepreskúmaval žalobu ako ani jej dôvody

a preto počas konania smerovali úkony súdu len k zisteniu včasnosti podania žaloby.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav týkajúci

sa doručovania zásielky žalobcovi s poukazom na oznámenie Slovenskej pošty, a. s.

o doručení zásielky priamo žalobcovi. Odvolací súd poukazuje aj na pripojenú poštovú

knihu žalovaného (list č. 173 – 175) z ktorej vyplýva, že žalobca doručil žalovanému dňa

22. 01. 2008 „žiadosť o rozhodnutie o treste“ a že žalovaný dňa 22. 01. 2008 doručil

žalobcovi „výpis zo zápisnice“.

Tvrdenie žalobcu, že prvostupňový súd odmietol vykonať znalecké dokazovanie

týkajúce sa podpisu žalobcu na doklade o prevzatí zásielky je potrebné uviesť,

že prvostupňový súd svoje rozhodnutie o nevykonaní znaleckého dokazovania znalcom

z odboru grafológie dostatočne zdôvodnil.»

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu napadnutého odvolaním v tejto súvislosti

vyplýva:

„Súd vypočul účastníkov konania, oboznámil ich s oznámením pošty o prevzatí

zásielky, taktiež sa oboznámil so Stanovami SZJ ako aj s Disciplinárnym poriadkom SZJ.

Právny zástupca žalobcu tvrdil, že zásielka žalobcovi o disciplinárnom treste mu

nikdy nebola doručená a teda podľa ich názoru nemohla začať plynúť 30 dňová lehota

na podanie žaloby a ani 15 dňová lehota na podanie odvolania. Po nahliadnutí listu

od Slovenskej pošty a jej prílohy poukázal na skutočnosť, že podpis na prílohe nie je pravým

podpisom žalobcu ani rodinných príslušníkov. Z uvedeného dôvodu žiadal prizvať znalca

z odboru grafológie na posúdenie pravosti podpisu. Uviedol, že tento listinný dôkaz

nepreukazuje, že žalobcovi bola v januári 2008 doručená listová zásielka žalovaného

a už vôbec nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky. Žalobca nikdy nedostal výpis

zo zápisnice VV SZJ, túto zápisnicu získal iba z internetu. O výpise z tejto zápisnice

vedomosť do podania žaloby nemal.

Právny zástupca žalovaného uviedol, že dôkaz ktorý zaslala pošta o doručení

zásielky, považujú za dôveryhodný a preukazujúci skutočnosť o doručení zásielky žalobcovi.

Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že tomu tak nebolo.

Slovenský zväz JUDO pri výpise zo zápisnice č. 3/2007 zo zasadnutia Výkonného

výboru Slovenského zväzu JUDO dňa 14. 12. 2007, ktorým bol žalobcovi uložený trest

a adresovaný žalobcovi, predložil pripojený podací lístok, podacie číslo 18730049 podaný

na pošte 22. 01. 2008.

Z uvedeného súdu vyplýva, že zásielka podľa podacieho lístku bola odoslaná

žalobcovi dňom 22. 01. 2008 a podľa pošty doručená dňa 24. 01. 2008 a preto začala plynúť

žalobcovi subjektívna 30 dňová lehota na podanie žaloby na súd nasledovný deň

po doručení zásielky.“

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia ďalej uviedol:

«Tvrdenie žalobcu (sťažovateľa, pozn.), že orgán verejnej správy doručuje

rozhodnutia do vlastných rúk v zmysle vyhl. č. poštový poriadok odvolací súd

uvádza, že tento právny predpis stratil účinnosť 01. 09. 1996. Následne s účinnosťou

od 01. 01. 2002 bol prijatý o poštových službách a k nemu boli prijaté

Poštovým úradom, ktorý vydala Slovenská pošta, a. s. Poštové podmienky k poštovým

službám.

Podľa bodu 5.1.1 poštových podmienok týkajúcich sa doporučeného listu

pre vnútroštátny styk „doporučené listy doručuje slovenská pošta na odovzdávacie miesto

podľa adresy uvedenej na zásielke. Poštový doručovateľ ich vydá adresátovi alebo

oprávnenému prijímateľovi po preukázaní totožnosti.“

Podľa bodu 20.5 poštových podmienok, oprávnený prijímateľ zásielky adresovanej

fyzickej osobe doplní k svojmu podpisu poznámku vyjadrujúcu vzťah k adresátovi,

napr. „manžel“, „syn“, „matka“, „opatrovník“, „splnomocnenec“, a pod.

Z uvedených Poštových podmienok nevyplýva povinnosť skúmať poštovým

doručovateľom podpisový vzor adresáta zásielky, pretože je povinný doručiť listovú zásielku

16

na príslušnú adresu a odovzdať adresátovi osobne alebo v zmysle bodu 20.5 poštových

podmienok.

Žalobca v odvolaní k uzneseniu prvostupňového súdu uvádza, že na pojednávaní

konanom dňa 27. 05. 2011 poukázal na o archívoch a registratúrach

a o doplnení niektorých , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia zákona o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov,

avšak tento návrh zo strany prvostupňového súdu nebol akceptovaný.

Odvolací súd uvádza, že žalovaný je občianskym združením a bol založený v zmysle

o združovaní občanov.

v sa uvádza, že tento zákon upravuje organizáciu

a pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku archívov a registratúr, organizáciu archívov,

práva a povinnosti zriaďovateľa archívov, archívu, vlastníka archívneho dokumentu, prístup

k archívnym dokumentom ako aj práva a povinnosti pôvodcu registratúry.

Odvolací súd s poukazom na ustanovenie uvádza,

že tento právny predpis sa na žalovaného nevzťahuje.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vyhodnotil všetky zákonné

podmienky konania vo veci a vec správne právne posúdil a je v súlade so zákonom, preto

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu.»

Sťažovateľ tvrdí, že zásielku, obsahom ktorej malo byť rozhodnutie o tom,

že sa dopustil disciplinárneho previnenia, za čo mu bol uložený trest zákazu činnosti na päť

rokov, on osobne nikdy neprevzal, a súčasne tvrdí, že na doručenke predloženej Slovenskou

poštou, a. s., súdu, ktorý vo veci rozhodol, ako dôkaz o doručení nie je jeho podpis. S týmto

tvrdením sťažovateľa sa podľa jeho názoru všeobecné súdy konajúce v jeho veci nikdy

presvedčivým spôsobom nevysporiadali, a preto namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa rozhodnutie výkonného výboru žalovaného

o disciplinárnom previnení sťažovateľa a o uložení mu za toto disciplinárne previnenie trestu

bez ohľadu na jeho právnu formu (či bolo obsahom samostatného individuálneho

rozhodnutia, alebo obsahom zápisnice výkonného výboru žalovaného schválenej jeho

relevantným uznesením) považuje za individuálny správny akt (rozhodovalo sa o právach,

povinnostiach a právom chránených záujmoch sťažovateľa, čo zakladá jeho postavenie

ako účastníka tohto konania vzhľadom na charakter rozhodnutia a najmä jeho právne

dôsledky). Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor

k ústavnoprávnej relevancii formálneho označenia rozhodnutia správneho orgánu

(m. m. ), ako aj k otázke doručovania (). Rovnako

aj najvyšší súd sa v uznesení sp. zn. zo 6. apríla 2010 tiež vyjadril k formálno

právnej povahe individuálnych správnych aktov a ústavný súd tento jeho právny názor

v uznesení č. k. 27 z 23. septembra 2010 vyhodnotil ako ústavnoprávne

akceptovateľný.

Rešpektujúc tieto právne názory a vychádzajúc z právneho názoru obsiahnutého

v náleze ústavného súdu sp. zn. , ústavný súd dodáva, že rozhodnutie

výkonného výboru žalovaného s výrazne negatívnymi dôsledkami na postavenie sťažovateľa

bez ohľadu na ním zvolenú formu treba považovať za individuálny právny akt meritórneho

významu, na ktorý potom bolo treba aplikovať všetky procesné pravidlá vzťahujúce sa na

meritórne rozhodnutia, ktorými sa rozhoduje o právach a povinnostiach účastníka konania

vrátane jeho doručovania. Výkonný výbor žalovaného sťažovateľovi doručoval

rozhodnutie/zápisnicu ako RR zásielku, a napriek sporom o jej doručení sťažovateľovi, ktorú

vzhľadom na jeho obsah bolo potrebné doručovať do jeho vlastných rúk, uspokojil sa s

formálnym vyhodnotením „pravosti“ podpisu sťažovateľa, argumentujúc, že podpis každého

sa s uplynutím času mení/vyvíja. Pričom moment doručenia rozhodnutia sťažovateľovi bol

kľúčový pre počítanie času z hľadiska dodržania lehoty na podanie žaloby príslušnému

všeobecnému súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, t. j. domáhania sa súdneho

prieskumu tak, ako to nakoniec umožňuje aj

Sťažovateľ namieta, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom konaní nebolo

vykonané ním navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie na účely

18

porovnania, resp. na účely identifikácie jeho podpisu (sťažovateľa) na doručenke poštovej

zásielky, ktorý ako dôkaz o doručení predložila Slovenská pošta, a. s.

Ústavný súd nemá dôvod, aby vo veci sťažovateľa svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej súčasťou základného práva podľa nie je povinnosť vykonať

dôkazy označené účastníkom konania (, , ), menil.

Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky

dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu

vo veci samej (napr. , , ). Európsky súd

pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý

proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom uznesení síce odôvodnil,

na základe ktorých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (pôvodného

i nového vykonaného okresným súdom) rozhodol, avšak vzhľadom na to, že doručenie

zásielky sťažovateľovi bolo kľúčovým a v zásade jediným dôkazom (limitujúcim prístup

sťažovateľa k súdnej ochrane), bolo odôvodnenie napadnutého rozhodnutia formálne

a po obsahovej stránke nepresvedčivé. Za týchto okolností ústavný súd hodnotí nevykonanie

dôkazu navrhnutého sťažovateľom ako postup, ktorý nie je ústavne akceptovateľný, a preto

vyslovil, že krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa

a jeho právo podľa dohovoru (výrok 1).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením , v rámci

ktorého sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd nenariadil „pojednávanie, a tým

mi neumožnil navrhnúť, aby v rámci dokazovania sa zisťovalo, či poštová doručovateľka

si plnila alebo neplnila povinnosti...“, uvádza, že túto argumentáciu nepovažuje

za dostatočnú na to, aby rozhodol o porušení tohto základného práva sťažovateľa, a preto

tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Čo sa týka namietaného porušenia , ústavný súd poukazuje na to,

že v súlade s rozhoduje len o namietanom porušení

tých práv, ktoré boli premietnuté do návrhu na rozhodnutie (petitu). V danom prípade

sa namietané porušenie do návrhu na rozhodnutie ústavného súdu

nepremietlo, a preto ústavný súd aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené

uznesením krajského súdu č. k. 194 z 21. februára 2012, bolo potrebné toto

uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu (výrok 2).

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu takým spôsobom, ktorý bude ústavne

konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Sťažovateľ požiadal vo svojej sťažnosti ústavný súd aj o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 2 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodnil tým,

že neposkytnutím ochrany súdmi mu vznikla materiálna i nemateriálna ujma, pretože

predstavitelia žalovaného o ňom rozširujú na verejnosti údaje, podľa ktorých mu bol

disciplinárny trest uložený správne, keďže sťažovateľovi nedali za pravdu ani súdy.

Materiálna ujma vznikla sťažovateľovi preto, že sa po dobu 5 rokov trvania trestu nemôže

20

zúčastňovať za Slovenskú republiku podujatí judo, za ktoré v minulosti dostával finančné

odmeny a ktoré by dostával aj naďalej.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu,

koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd, dôsledne zvážiac všetky okolnosti daného prípadu, sťažovateľovi nárok

na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľ dôvodil tým, že o ňom tretie

osoby rozširujú tvrdenia, ktoré považuje za nepravdivé, tieto jeho tvrdenia neodôvodňujú

priznanie mu finančného zadosťučinenia vo vzťahu ku krajskému súdu, čo platí rovnako aj

vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o majetkovej ujme, ktorá mu vznikla rozhodnutím o

treste vydaným žalovaným. V tejto situácii aj vzhľadom na sťažovateľom nepreukázanú

intenzitu následkov porušenia jeho základného práva krajským súdom je podľa názoru

ústavného súdu konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa pre neho

dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (výrok

4).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania

v sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej

služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane

prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ), ktoré boli urobené v roku

2012. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)

a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenu

za ďalšie úkony (urobené v roku 2013 a 2015) z dôvodu, že neobsahovali žiadnu novú

argumentáciu relevantnú pre rozhodnutie vo veci samej. Trovy konania je krajský súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (

v spojení s ) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

22