Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 552/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť Ľ. O.,

zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Kseňákom, Park Angelinum 4, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo 16. júla 2012, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ľ. O. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Košice II sp. zn. zo 16. júla 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. zo 16. júla 2012

z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý Ľ. O. uhradiť trovy konania v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. Štefana Kseňáka, Park Angelinum 4, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2012

a 4. októbra 2012 doručená sťažnosť Ľ. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 16. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

č. k. -138 zo 16. júla 2012 zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii.

Exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekúcia na majetok sťažovateľa,

je zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Košice I č. k. -58

z 18. novembra 2010. V súvislosti s týmto zmenkovým platobným rozkazom sťažovateľ

namieta, že mu nebol riadne doručený, pretože neboli splnené podmienky pre náhradné

doručenie podľa (ďalej len „OSP“). Z toho

dôvodu podal 28. februára 2011 sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej rozhodol ústavný súd

uznesením č. k. -9 z 29. marca 2011 tak, že ju z dôvodu neprípustnosti

odmietol s tým, že sťažovateľ nevyužil námietky proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

Sťažovateľ následne podal 24. júna 2011 námietky proti exekúcii, o ktorých rozhodol

vyšší súdny úradník uznesením č. k. -60 z 29. septembra 2011 tak,

že námietky sťažovateľa proti exekúcii zamietol. Proti tomuto uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol zákonný sudca okresného súdu

napadnutým uznesením zo 16. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že neboli splnené podmienky pre náhradné

doručenie zmenkového platobného rozkazu podľa , s tým, že okresný súd v

konaní o námietkach proti exekúcii nezohľadnil jeho argumentáciu.

Sťažovateľ v prvom rade poukazuje na to, že z výsluchu poštovej doručovateľky

vyplýva, že nebol dodržaný postup doručovania podľa . V tejto súvislosti

v sťažnosti uvádza:

«... Ako z prehlásenia pani L. J. (ďalej len „svedkyňa“), tak aj z jej výpovede

vyplýva, že svedkyňa mala vedomosť len o žltom lístku, ktorý je oznámením o uložení

zásielky. Svedkyňa aj na samotný výsluch priniesla žltý lístok − oznámenie o uložení

zásielky. Takto sa svedkyňa vyjadrila aj na výsluchu. Zdôrazňujeme, že až do otázky

substitučného právneho zástupcu opravného, či ak svedkyňa doručovala opakované

doručované úradné zásielky, či zakaždým zanechávala oznámenie, že prídete doručiť

aj druhý deň svedkyňa uviedla áno, ale len pokiaľ išlo o opakované doručovanie. To by ale

znamenalo, že svedkyňa ako poštová doručovateľka vhodila adresátovi do schránky 2 x

oznámenie o uložení zásielky, čo nemá zmysel. Svedkyňa uviedla na str. 7 zápisnice, že mala

len oznámenia, teda výzvy nemala.

... Svedkyňa spontánne vypovedala, že vhadzovala žltý lístok, výzvu − lístok modrej

farby ani len nespomenula. Z pohľadu poštovej doručovateľky, a možno aj poštového úradu

ako takého, je vhodenie výzvy (modrého lístku) len zbytočnou formalitou, lebo aj tak

sa na nasledujúci deň adresátovi vhodí žltý lístok (oznámenie o uložení zásielky) a adresát

si má uloženú zásielku prevziať. Ale z pohľadu splnenia podmienok na aplikáciu tzv. fikcie

doručenia to už nie je zbytočná formalita.

... Sťažovateľ namieta, že porušovateľ neprihliadol na výpoveď svedkyne, ktorá jasne

uviedla, aký lístok vhadzovala do schránky adresáta. Svedkyňa výslovne uviedla, že poštové

doručovateľky boli v obci B. viaceré, ale potom tam už bola sama takmer rok. Svedkyňa o. i.

uviedla, že sťažovateľ si nevyberal schránku pravidelne, niekedy aj týždeň preto ju mal

plnú, hlavne reklamných letákov, ktoré som bola nútená vyberať niekoľkokrát aj sama, aby

som mohla do schránky vložiť, či už zásielku alebo oznámenie o jej uložení.

... Sťažovateľ sa veľmi často zdržiaval mimo miesta svojho trvalého bydliska, tak

tomu bolo aj v decembri 2010, ako z výpovede svedkyne vyplýva, táto mu niekoľkokrát bola

nútená vybrať obsah schránky, aby tam mohla vložiť napr. zásielku alebo oznámenie

o jej uložení.

... Z uznesenia o zamietnutí námietok proti exekúcií nie je zrejmé, prečo neprihliadol

súd na výpoveď svedkyne, keď táto uvádzala, že adresátovi vhadzovala žltý lístok a tiež keď

vo svojom prehlásení uviedla opäť len oznámenie o uložení zásielky. Nezohľadnenie tejto

častí výpovede je interpretačnou svojvôľou porušovateľa.»

Sťažovateľ tiež namieta, že podmienky náhradného doručenia podľa

neboli splnené aj z dôvodu, že sa v čase doručovania zmenkového platobného rozkazu

nezdržiaval v mieste doručenia. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„... Súčasne upozorňuje sťažovateľ aj na to, že podmienka pre doručovanie

tzv. náhradným doručením nebola splnená aj preto, lebo v čase doručovania sa zdržiaval

v B. a následne cestoval do zahraničia. Tejto skutočnosti je na exekučnom súde prikladaný

malý význam, ako keby malo stačiť, že sa adresát vráti v posledných dňoch úložnej lehoty.

Potom ale pri takto vedenej úvahe, je v podstate nadbytočná aj výzva, lebo ak adresát nie je

prítomný, tak predsa nasledujúci deň mu bude vhodený žltý lístok (oznámenie o uložení

zásielky) a informácia vyplývajúca z výzvy (modrého lístku) mu je vlastne zbytočná.

Ak zákonodarca stanovil podmienky na aplikovanie fikcie doručenia, a tie nie sú všetky

splnené, fikciu doručenia nemožno aplikovať. Úvahy o tom, že sa sťažovateľ mohol zastaviť

na pošte aj neskôr, sú bezpredmetné. Pri rozhodovaní o aplikácii fikcie doručenia

je potrebné, aby súdy vynakladali zvýšenú opatrnosť, lebo − a to je aj zrejmé z výsluchu

svedkyne − prax poštových doručovateľov môže byť rôzna. To, že sa svedkyňa priznala

k tomu, že niekoľkokrát aj vybrala obsah schránky sťažovateľa je zarážajúce. Vyplýva

z toho, že poštoví doručovatelia ani len nie sú riadne inštruovaní, ako majú postupovať

v takomto prípade.“

Sťažovateľ namieta aj ďalšie procesné pochybenia okresného súdu – nevykonanie

dôkazov ním navrhnutých, nezohľadnenie rozhodujúcich skutočností, nedoručenie

vyjadrenia oprávneného a opravenej zápisnice o výsluchu svedkyne a to, že odpovede

svedkyne neboli získané procesne prípustným spôsobom. Sťažovateľ v tejto súvislosti

uvádza:

«... Súd ďalej nevykonal ani sťažovateľom navrhnutý výsluch p. T. M...

Súd nevykonal dokazovanie reklamačným konaním, pričom z uznesenia o zamietnutí

námietok proti exekúcii nie je zrejmé, prečo tento dôkaz vykonaný nebol.

... Svedkyňa na otázku, či priniesla so sebou evidenciu pošty, do ktorej sa zapisovala

predmetná zásielka povedala − str. 3 − že nie, lebo k tejto evidencii nemá prístup,

lebo už na pošte nepracuje. V súdnom spise pri nahliadnutí dňa 02. 10. 2012 táto evidencia

nie je. Nevedno prečo súd pôvodne nevykonal dokazovanie touto evidenciou a prečo od

toho upustil.

... svedkyňa nevedela, aký je rozdiel medzi zásielkou štandard a štandard plus,

nevedela rozdiel medzi zásielkou označenou kódom RU a RR. Pritom na otázku, kedy

je zásielka doručená z K. do B. uviedla „pokiaľ ju podáte prvou triedou tak je doručená

už na druhý deň. Pokiaľ ju nepodáte prvou triedou, doručenie potrvá dva dni.“

Upozorňujeme ústavný súd, rovnako ako sme predtým upozornili aj exekučný súd,

že zásielka, v ktorej bol doručovaný zmenkový platobný rozkaz, nebola doručovaná prvou

triedou, preto v zmysle podmienok doručovania a tiež aj v súlade s tým, čo uviedla

svedkyňa, mala byť doručená do obce B. o 2 dni a nie na nasledujúci deň. Ak však o dva dni

(keď mala byť dôjsť zásielka do obce B.) už bolo oznámené jej uloženie na pošte, nemohol

byť z časového hľadiska vôbec vykonaný prvý pokus o doručenie. S týmto sa exekučný súd

vôbec nevysporiadal.

... Súd porušil zásadu kontradiktórnosti, a teda aj ústavnoprocesnú zásadu rovnosti

účastníkov konania, keď sťažovateľovi nezaslal ani vyjadrenie oprávneného, ktoré sa

v súdnom spise nachádza na čl. 34 až 37, čo zistil právny zástupca sťažovateľa

nahliadnutím do súdneho spisu dňa 02. 10. 2012.

... Zápisnica o výsluchu svedkyne bola následne opravovaná, sťažovateľovi bola

poskytnutá verzia zápisnice pred opravou.

... Sťažovateľ namieta, že vyjadrenie svedkyne na str. 6 zápisnice − odpoveď

na otázku zástupcu oprávneného nebolo získané procesne prípustným spôsobom.

Oprávnený vlastne informoval svedkyňu, že úradné zásielky mala, ak išlo o opakované

úradné doručovanie doručovať opakovane na druhý deň.»

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

3. októbra 2012. V tomto podaní uvádza:

„Ako vyplynulo z dokazovania vykonaného na exekučnom súde − Okresnom súde

Košice II, resp. na dožiadanom súde − Okresnom súde Rožňava, je preukázané,

že sťažovateľ sa začiatkom decembra 2010 nezdržiaval v obci B., kam mu bol doručovaný

zmenkový platobný rozkaz.

Sťažovateľ ako povinný v 2. rade doložil Okresnému súdu Košice II v konaní

vedenom pod sp. zn. prehlásenie T. M. o tom, že sa u neho v B. sťažovateľ

zdržiaval.

Ako je zrejmé z uznesenia Okresného súdu Košice II č. k. -138 zo dňa

16. 07. 2012, súd má za to, že to, že sa sťažovateľ zdržiaval 01. 12. 2010 až 05. 12. 2010

v B. neznamená, že by sa povinný v mieste doručovania nezdržiaval, navyše ak predmetná

zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010.“

V súvislosti so záverom okresného súdu, že bola splnená podmienka zdržiavania

sa v mieste doručenia, poukazuje sťažovateľ na závery ústavného súdu v náleze sp. zn.

z 27. septembra 2007 a závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. a v uznesení sp. zn.

zo 6. marca 2008, ktoré vyhodnotili splnenie tejto podmienky spôsobom,

ktorý odporuje záveru okresného súdu.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:

„Výklad porušovateľa, že došlo k náhradnému doručeniu, lebo len skutočnosť, že bol

sťažovateľ odcestovaný v čase doručovania, neznamená, že sa v mieste doručovania

nezdržuje, navyše ak bola zásielka uložená na pošte do 21. 12. 2010, je interpretáciou,

ktorá nepochybne vybočuje z ústavných medzí. Prijať takúto interpretáciu by značilo

aplikovať fikciu doručenia, na ktoré nemožno aplikovať Sťažovateľ bol

síce 1. 12. 2010 až 5. 12. 2010 v B., ale to na veci podľa súdu nič nemení, lebo zásielka bola

uložená na pošte do 21. 12. 2010. No ale potom by bolo úplne zbytočné (resp. nadbytočné)

trvať na tom, že poštový doručovateľ ak nezastihne adresáta písomnosti, ktorá sa má

doručiť do vlastných rúk, tak ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde

doručiť v deň a hodinu uvedenú v oznámení, čo je nepochybne interpretácia, ktorá vybočuje

z ústavných medzí.“

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ opakovane poukazuje na obsah výsluchu

poštovej doručovateľky a v tejto súvislosti uvádza:

„Po predmetnej výpovedi nemožno mať pochybnosť, že pošta sa v obci B. doručovala

spôsobom, ktorý nie je súladný so zákonom. Z výpovede svedkyne ja zrejmé, že poštová

doručovateľka vhadzovala adresátovi len oznámenie o uložení zásielky, teda pri prvom

doručovaní ho ani neupovedomila o opätovnom doručovaní, teda je nepreukázateľné, že by

dvakrát zásielku aj doručovala.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Základné právo Ľ. O... podľa a právo...

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 35 Er/447/2011-

138 zo dňa 16. 07. 2012 porušené bolo.

... Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. -138 zo dňa 16. 07. 2012

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie

konanie.

Ľ. O... priznáva proti Okresnému súdu Košice II náhradu trov konania, ktorú

Okresnému súdu Košice II je povinný uhradiť... na účet advokáta... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 23. septembra 2013 prijal

sťažnosť podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd 4. novembra 2013 vyzval okresný súd,

aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa z 22. novembra 2013 (doručenom

ústavnému súdu 26. novembra 2013 pod sp. zn. ) poukázal na vyjadrenie

zákonného sudcu k predmetnej veci, ktorý v plnej miere odkázal na odôvodnenie

napadnutého uznesenia, pričom uviedol:

„Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta procesný postup a právne

posúdenie veci v konaní a rozhodovaní o jeho námietkach. Predmetné uznesenie som vydal

ako zákonný sudca potom, čo boli vykonané dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci,

pričom ich hodnotenie a dôvody samotného rozhodnutia, sú premietnuté do odôvodnenia

sťažnosťou napadnutého uznesenia a to v súlade s ust. v spojení s ust.

“

Na výzvu ústavného súdu z 27. novembra 2013 doručil právny zástupca sťažovateľa

16. decembra 2013 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom

uvádza, že „zotrváva na svojej sťažnosti zo dňa 02. 10. 2012 v znení jej doplnenia podaním

zo dňa 03. 10. 2012...“. V stanovisku ďalej opakovane konštatuje skutočnosti, ktoré uviedol

vo svojej sťažnosti v znení jej doplnenia. Poukazuje na výsluch L. J. − poštovej

doručovateľky, na dožiadanom súde, na jej čestné vyhlásenie, z ktorých vyplýva,

že «poštová doručovateľka... doručovala predmetnú zásielku len raz a... zanechala

sťažovateľovi v poštovej schránke len žltý lístok (Oznámenie), o „Výzve“ (modrý lístok),

ktorá sa uvádza v nemala vedomosť, ani takéto výzvy so sebou nenosila.

Inak svedkyňa v celej svojej výpovedi uvádza len „žltý lístok“ resp. „oznámenie“.

To isté uvádza pani L. J. aj v čestnom prehlásení, o ktorom na výsluchu uviedla, že podpis

na čestnom prehlásení je jej podpisom.

Prednesy, ktoré predniesla svedkyňa po otázkach právneho zástupcu oprávneného

treba vnímať v kontexte s otázkami, ktoré boli zo strany právneho zástupcu oprávneného

sugestívne.

Svedkyňa jasne na 6 str. zápisnice zo dňa 12. 03. 2012 uviedla- „Vždy som mala

k dispozícii doklad o uložení zásielky žltej farby, ktoré som nechávala v poštovej schránke.“

Svedkyňa o inom tlačive nemala vedomosť.».

Právny zástupca opakovane zdôrazňuje, že zásielka nemohla byť doručovaná v B.

nasledujúci deň po jej odoslaní z K., keďže nebola zaslaná ako prioritná. V tejto súvislosti

ďalej uvádza:

„Predmetná zásielka, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 01. 12. 2010 a nebola

doručovaná prvou triedou, teda ani nemohla byť v zmysle vyjadrenia svedkyne doručená

do B. za 1 (jeden) deň, teda 02. 12. 2010. Teda opakované doručovanie by tak ani nemohlo

byť vykonané 03. 12. 2010 ale až 06. 12. 2010 (čo bol pondelok).“

Na základe týchto skutočností právny zástupca sťažovateľa uvádza tieto právne

závery:

«Záver Okresného súdu Košice II o tom, že sťažovateľ sa v čase doručovania

v mieste doručovania zdržiaval je bez opory vo vykonanom dokazovaní, keď samotný

okresný súd uvádza, že sťažovateľ sa v čase od 01. 12. 2010 do 05. 12. 2010 nachádzal u T.

M. v B. V čase doručovania sa teda sťažovateľ v obci B. nezdržiaval.

Svedkyňa počas celej výpovede spomínala len „Oznámenie“ (žltý lístok) o „výzve“

(modrý lístok) nevedela. Pokiaľ ide o opakované doručovanie, ak nebola „Výzva“ (modrý

lístok) do schránky vhodená, nejednalo sa o opakované doručenie.

Zákon ako podmienku pre aplikáciu fikcie doručenia stanovuje kritériá, ktoré ak nie

sú splnené, tak náhradné doručenie nie je možné. Tieto kritériá splnené v tomto prípade

neboli.»

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že netrvá na tom, aby ústavný

súd o prijatom návrhu nariadil ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa s týmto

postupom nesúhlasil.

Ústavný súd preto podľa v spojení s

nariadil ústne pojednávanie na 16. september 2014.

Na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 16. septembra 2014, sa zúčastnil

sťažovateľ a jeho právny zástupca. Za okresný súd sa na verejnom ústnom pojednávaní

zúčastnil jeho predseda JUDr. Adrián Pažúr. Sťažovateľ, jeho právny zástupca a ani

predseda okresného súdu na verejnom ústnom pojednávaní neuviedli také skutočnosti, ktoré

by obsahovali nové skutočnosti a ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Túto

skutočnosť zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu

zo 16. júla 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentuje, že v súvislosti s inštitútom náhradného

doručenia a fikcie doručenia okresný súd „opomenul dôkazy... dopustil [sa] aplikačnej

svojvôle... interpretačnej svojvôle...“, a okrem toho „skutkové zistenia sú v extrémnom

rozpore s vykonaným dokazovaním“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že neboli splnené zákonné podmienky pre doručenie

zásielky – so zmenkovým platobný rozkazom, ktorý je exekučným titulom v tejto veci −

náhradným spôsobom, t. j. pre aplikáciu fikcie doručenia. Z výsluchu poštovej

doručovateľky v obci B. a z jej vyhlásenia vyplýva, že do schránky vhadzovala

len oznámenie o uložení zásielky („žltý lístok“), nemala vedomosť o upovedomení

o opakovanom doručovaní („modrý lístok“). Podľa sťažovateľa ak poštová doručovateľka

doručovala zásielku opakovane, buď vhodila dvakrát žltý lístok, alebo pri prvom pokuse

o doručenie nevhodila žiaden lístok.

V súvislosti s doručovaním predmetnej zásielky existujú podľa sťažovateľa

pochybnosti o tom, či vôbec došlo k opakovanému doručovaniu zásielky vzhľadom na to,

že zásielka nebola doručovaná 1. triedou, „preto v zmysle podmienok doručovania a tiež

aj v súlade s tým, čo uviedla svedkyňa, mala byť doručená do obce B. o 2 dni a nie

na nasledujúci deň. Ak však o dva dni (keď mala... dôjsť zásielka do obce B.) už bolo

oznámené jej uloženie na pošte, nemohol byť z časového hľadiska vôbec vykonaný prvý

pokus o doručenie.“.

Podľa sťažovateľa okresný súd sa dopustil svojvôle aj pri hodnotení podmienky

zdržiavania sa sťažovateľa v mieste doručenia v čase doručovania zásielky. Tvrdí,

že „v čase doručovania sa zdržiaval v B. a následne cestoval do zahraničia“, pričom toto

tvrdenie preukazuje čestným vyhlásením T. M., u ktorého sa mal v rozhodnom čase

zdržiavať. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu,

z ktorého vyplýva, že „súd má za to, že to, že sa sťažovateľ zdržiaval 01. 12. 2010

až 05. 12. 2010 v B. neznamená, že by sa povinný v mieste doručovania nezdržiaval, navyše

ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010“. Podľa sťažovateľa spôsob,

akým okresný súd interpretoval a vyhodnotil splnenie tejto zákonnej podmienky,

„je interpretáciou, ktorá nepochybne vybočuje z ústavných medzí“.

Sťažovateľ tiež namieta spôsob, akým okresný súd vykonal dokazovanie. Poukazuje

na to, že okresný súd nevykonal dokazovanie reklamačným konaním, evidenciou pošty,

nevypočul svedka T. M. a v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysvetlil, prečo tieto

dôkazy nevykonal. Rovnako tak namieta, že mu nebolo zaslané vyjadrenie oprávneného.

Podľa sťažovateľa pri výsluchu poštovej doručovateľky odpoveď na otázku právneho

zástupcu oprávneného nebola získaná procesne prípustným spôsobom.

Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -138 zo 16. júla 2012

zamietol námietky sťažovateľa ako povinného v 2. rade proti exekúcii. V odôvodnení

uznesenia okresný súd poukázal na obsah námietok sťažovateľa proti exekúcii,

na vyjadrenie oprávneného a tiež na vykonané dôkazy – obsah doručenky a výsluch

poštovej doručovateľky, pričom uviedol:

„Z kópie doporučenej doručenky do vlastných rúk s opakovaným doručením,

obsahom ktorej bol predmetný exekučný titul doručovaný povinnému v 2. rade vyplýva,

že neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie bol realizovaný dňa

2. 12. 2010, opakované doručenie dňa 3. 12. 2010, pričom po uložení zásielky na pošte bola

táto po uplynutí úložnej lehoty vrátená okresnému súdu dňa 27. 12. 2010.

Poštová doručovateľka predmetného exekučného titulu vo svojej výpovedi pred

dožiadaným súdom dňa 12. 3. 2012 uviedla, že na konkrétny prípad sa nepamätá, avšak pri

doručovaní doporučenej zásielky doručovanej opakovane, ak adresát nebol doma, nechala

mu oznámenie o doručení nasledujúci deň. Pokiaľ i opakované doručenie bolo neúspešné,

vypísala oznámenie o uložení zásielky, kde uviedla, že adresát bol nezastihnutý a odbernú

lehotu, kedy si mohol zásielku prevziať na pošte.“

Okresný súd následne v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval § 50 ods. 1

Exekučného poriadku, ustanovenia , a a uviedol

východiská, ktoré považoval za relevantné v predmetnej veci:

„V prípade doručovania predmetného zmenkového platobného rozkazu povinnému

v 2. rade sa jednalo o doručovanie písomnosti kde zákon //,

možnosť náhradného doručenia nevylučuje. Doručenie do vlastných rúk znamená povinnosť

doručiť písomnosť prostredníctvom oprávnenej osoby do rúk adresáta. Postup pri

doručovaní písomností upravuje ust. obsahujúce v odseku 2 fikciu, podľa ktorej

za splnenia určitých podmienok sa považuje písomnosť za doručenú, hoci adresát zásielku

ani nemusel fakticky prevziať. Uvedenými podmienkami sú, že zákon možnosť náhradného

doručenia nevylučuje, adresát nebol pri doručovaní zastihnutý, v mieste doručovania

sa inak zdržiava, doručovateľ adresáta vhodným upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť

znova, s uvedením dňa a hodiny, druhý pokus o doručenie ostal taktiež bezvýsledný, adresát

bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce

a adresát si zásielku v úložnej lehote nevyzdvihol.“

Následne okresný súd uvádza právne závery v tejto veci, v rámci ktorých reaguje

na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v jeho námietkach proti exekúcii:

„Tento postup bol v danom prípade zachovaný, preto je možné uvedenú písomnosť

/exekučný titul/ považovať za doručenú hoci povinný v 2. rade zásielku fakticky neprevzal.

Uvedená skutočnosť vyplýva zo samotnej doporučenej doručenky, ako aj výpovede vtedajšej

pracovníčky slovenskej pošty, ktorá doručovanie zásielok v rozhodnom období v obci B.

realizovala, pričom povinný v 2. rade žiadnym spôsobom nepreukázal opak údajov

uvedených na potvrdení o doručení písomnosti. Na dôvažok považuje za potrebné súd uviesť

i to, že povinný v 2. rade uvádzal vo svojich písomnostiach tú istú adresu, na ktorú jej boli

písomnosti poštovým doručovateľom zasielané... B.

Z námietky povinného, že začiatkom decembra 2010 sa nenachádzal v mieste svojho

trvalého bydliska, rovnako nevyplýva pochybenie pri doručovaní predmetnej zásielky.

Z priloženého prehlásenia T. M. je zrejmé, že povinný v 2. rade bol v dňoch 1. 12. – 5. 12.

2010 u neho v B. na osobnej návšteve. Súd ma však za to, že 5 dňovú návštevu mimo svojho

trvalého bydliska, nemožno považovať za dôkaz, že sa povinný v mieste doručovania

nezdržuje, navyše ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010 a povinný

mal návštevu v B. ukončiť 5. 12. 2010. Následne mal povinný v 2. rade cestovať do ČR,

avšak túto skutočnosť súdu nijako nezdokladoval.

Námietky v exekúcii sú obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii a ich

cieľom je jej vyhlásenie za neprípustnú. Námietky však nemôžu smerovať proti rozhodnutiu,

ktoré je právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, nie sú opravným prostriedkom

rozhodnutia, na základe ktorého sa vedie exekúcia a možno ním toto rozhodnutie zmeniť

alebo zrušiť. Exekučný súd môže námietkam povinného proti exekúcii vyhovieť len

za predpokladu, že tento vo svojich námietkach preukáže existenciu takých okolností, ktoré

spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo takých

dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

a zákonné ustanovenia je zrejmé, že takéto okolnosti neboli preukázané a exekučný titul,

pri zákonnej aplikácii fikcie doručenia, je právoplatný a vykonateľný a teda spôsobilý byť

podkladom na vykonanie exekúcie.“

Podľa „Platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk,

náhradné doručenie je vylúčené.“. Podľa (ktorý upravuje samostatne

zmenkový platobný rozkaz) „Zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz

sa musí doručiť do vlastných rúk odporcu.“. Tým, že zákonodarca neupravil výslovne pri

zmenkovom platobnom rozkaze vylúčenie náhradného doručovania (tak ako to upravil pri

platobnom rozkaze), judikatúra dôvodí, že pri doručovaní zmenkového platobného rozkazu

je možné použiť náhradné doručovanie, t. j. doručovanie podľa (k tomu

napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

, uznesenie ústavného súdu sp. zn. ).

Z doručenky preukazujúcej doručovanie zmenkového platobného rozkazu č. k.

-58 z 18. novembra 2010 ústavný súd zistil (vychádzajúc z predtlače

na doručenke), že neúspešný pokus o doručenie s výzvou o opakované doručenie bol

vykonaný 2. decembra 2010. Opakované doručenie bolo vykonané a zásielka bola uložená

na pošte 3. decembra 2010. Podľa poznámok uvedených na doručenke úložná lehota bola

do 21. decembra 2010. Zásielka ako neprevzatá v odbernej lehote bola následne vrátená

okresnému súdu 27. decembra 2010.

Okresný súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že podmienky náhradného

doručenia predmetnej zásielky boli splnené a zásielka so zmenkovým platobným rozkazom

bola sťažovateľovi účinne doručená náhradným spôsobom 27. decembra 2010, t. j. v deň,

keď bola zásielka vrátená okresnému súdu.

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či okresný súd preskúmal relevantné otázky

týkajúce sa splnenia podmienok náhradného doručenia podľa ústavne

udržateľným spôsobom, teda vyhodnotiť, či svoj právny názor o tom, že boli splnené

zákonné podmienky pre fikciu doručenia, ktorú uvedené ustanovenie zakladá, dostatočne

odôvodnil a či tento právny záver nemožno považovať za arbitrárny.

Podľa ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných

rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom

upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení.

Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte

alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát

zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu,

za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len

„doručenka“) sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre () uviedol, že využitie fikcie

doručenia podľa poslednej vety citovaného prichádza do úvahy iba

v prípade splnenia všetkých týmto ustanovením ustanovených zákonných predpokladov,

t. j. preukázanie skutočnosti, že adresát zásielky určenej do vlastných rúk sa v čase

jej doručovania v mieste doručovania aj skutočne zdržiaval, a teda mal aj reálnu možnosť

dozvedieť sa o pokusoch poštového doručovateľa predmetnú zásielku mu doručiť

(napr. stanovisko uverejnené v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2001), tiež preukázanie,

že poštový doručovateľ dodržal postup pri doručovaní zásielky adresovanej do vlastných

rúk, pretože ak napr. poštový doručovateľ po prvom neúspešnom doručovaní zásielky

určenej do vlastných rúk zásielku hneď uložil na pošte bez tohto, aby sa pokúsil

ju doručovať opakovane potom, ako o tom adresáta vhodným spôsobom upovedomil,

nemôže dôjsť k naplneniu zákonných podmienok na uplatnenie fikcie doručenia

(napr. Výber rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu 1/1971, Zborník stanovísk, správ

a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyššieho súdu č. IV, s. 699, Zbierka súdnych

rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu č. 52/1996). Obdobne ak doručenka zásielky

určenej adresátovi do vlastných rúk, ktorá bola uložená na pošte, obsahuje iba jeden podpis

poštového doručovateľa, nemá povahu verejnej listiny, pretože neobsahuje všetky

predpísané náležitosti (C. H. BECK č. RNs C 155/2001).

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna

fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči

tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup,

pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou

a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli

iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia

ako nástroj odmietnutia reality právom je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre

naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku

v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie

právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie

sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.

V zmysle možno štátnu moc uplatňovať len na základe

v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (m. m. , ,

, ).

Podľa judikatúry najvyššieho súdu „Pri doručovaní súdu poštou sa miesto, deň

a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu.

Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení vrátane údajov

vyžadovaných ustanovením , osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej

uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu

k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát

v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia

je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia,

pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na

preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia

nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho,

čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len

vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.“

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júla 2009, porovnaj tiež uznesenie

sp. zn. z 27. mája 2009, rozsudok sp. zn. z 25. mája 2006).

Najvyšší súd konštatoval, že z „hľadiska účinnosti náhradného doručenia podľa § 47

ods. 2 nie je rozhodujúce, či sa adresát v mieste doručenia zdržoval v čase uloženia

zásielky, ale iba to, či sa tam zdržoval v čase prvého neúspešného pokusu o doručenie

zásielky. Totižto v prípade, že sa adresát nezdržoval v mieste doručenia v čase prvého

neúspešného pokusu o doručenie, nemohol byť doručovateľom ani upovedomený,

že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení“ (uznesenie sp. zn.

zo 6. marca 2008).

Obdobne najvyšší súd uviedol, že „[z]ákonná konštrukcia uvedená v citovanom § 47

ods. 2 , ktorá umožňuje tzv. náhradné doručenie s fikciou doručenia, vychádza

z toho, že adresát sa v dobe doručenia (v konkrétny deň) skutočne zdržuje v mieste

doručenia a má tak možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení

prevziať (vyzdvihnúť)“ (uznesenie sp. zn. z 25. júna 2009), ako aj to,

že „Zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba podľa dovolacieho súdu rozumieť

prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej

má bydlisko (t. j. nie je na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má

možnosť oboznámiť sa s oznámením doručovateľa, urobeným podľa ustanovení § 47 ods. 2

prvá veta , že zásielku mu príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení.

Stav zdržiavania sa adresáta v mieste doručenia teda nenarušuje taká jeho neprítomnosť

v mieste doručenia, ktorá vyplýva z adresátom zvolenej organizácie bežného pracovného

dňa (či už jeho pracovnej alebo mimopracovnej časti) a nezakladá dôvod brániaci

mu prevziať alebo vyzdvihnúť doručovanú zásielku“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2008).

V prerokúvanom prípade okresný súd dospel k záveru, že zásielku, ktorou bol

doručovaný predmetný zmenkový platobný rozkaz, „je možné... považovať za doručenú

hoci povinný v 2. rade zásielku fakticky neprevzal“, a tým je „exekučný titul, pri zákonnej

aplikácii fikcie doručenia... právoplatný a vykonateľný...“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd sa osobitne zaoberal

tým, či sa sťažovateľ zdržiaval v mieste doručenia v čase, keď bola zásielka doručovaná,

pričom dospel k záveru, že aj táto zákonná podmienka účinného náhradného doručenia bola

splnená. Poukázal na čestné vyhlásenie T. M., z ktorého je zrejmé, že sťažovateľ „bol

v dňoch 1. 12. – 5. 12. 2010 u neho v B. na osobnej návšteve“. Uvedenú skutočnosť okresný

súd vyhodnotil tak, že „5 dňovú návštevu mimo svojho trvalého bydliska, nemožno

považovať za dôkaz, že sa povinný v mieste doručovania nezdržuje, navyše

ak predmetná zásielka bola uložená na pošte do 21. 12. 2010 a povinný mal návštevu v B.

ukončiť 5. 12. 2010“. Tvrdenie sťažovateľa, že po návšteve B. cestoval do zahraničia –

do Českej republiky, hodnotil okresný súd tak, že „túto skutočnosť súdu nijako

nezdokladoval“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd založil svoj záver o splnení

zákonnej podmienky zdržiavania sa na adrese doručenia na predpoklade, že sťažovateľ bol

povinný preukázať, že táto zákonná podmienka nebola splnená. Okolnosť, že sťažovateľ

sa v mieste doručenia zdržiaval, však doručenka nepotvrdzuje (neosvedčuje), pretože žiaden

takýto údaj na nej nie je uvedený (doručenka neobsahuje predtlač s textom „hoci sa v mieste

doručenia zdržuje“; porovnaj už citované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júla 2009). Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou

okresného súdu vykonať šetrenie na zistenie týchto skutočností. Preto neobstojí záver

okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie, že po pobyte v B. cestoval

do Českej republiky.

Na základe čestného vyhlásenia T. M. okresný súd vychádzal zo zistenia,

že sťažovateľ bol v dňoch 1. decembra až 5. decembra 2010 na osobnej návšteve v B.

Okresný súd dospel k záveru, že osobná návšteva v trvaní 5 dní mimo územia obce, v ktorej

má účastník bydlisko, nemá ten dôsledok, že tento účastník sa nezdržiava na adrese

doručenia. Tento právny záver však nekorešponduje s právnym záverom najvyššieho súdu

v citovanom uznesení sp. zn. z 30. júla 2008, z ktorého možno odvodiť,

že zdržiavanie sa účastníka mimo územia obce, v ktorej má bydlisko na účely

napr. dovolenky, liečenia, prípadne služobnej cesty, spôsobuje, že nie je naplnená

podmienka zdržiavania sa v mieste doručenia. V citovanom uznesení najvyšší súd neurčuje

minimálny časový rozsah (vymedzený počtom dní) zdržiavania sa mimo územia obce, ktorý

by mal viesť k dôsledku, že účastník sa nezdržiava v mieste doručenia. Dovolenka, prípadne

služobná cesta v trvaní 5 dní je javom vcelku bežným a spravidla presahuje organizáciu

bežného pracovného dňa, čomu zodpovedá aj osobná návšteva v trvaní 5 dní mimo územia

obce, v ktorej má účastník bydlisko. Ak okresný súd dospel k záveru, že uvedená osobná

návšteva sťažovateľa v B. nenarušuje podmienku zdržiavania v mieste doručenia, bolo

potrebné, aby tento záver odôvodnil, a to osobitne vo väzbe na závery najvyššieho súdu

uvedené napr. v citovanom uznesení z 30. júla 2008, tak, aby bolo zrejmé, prečo právne

závery najvyššieho súdu nemožno aplikovať v prerokúvanej veci a či takéto právne

posúdenie uvedenej skutočnosti je ústavne udržateľné a súladné s princípom právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Pri formulovaní svojho záveru o splnení podmienky zdržiavania sa sťažovateľa

v mieste doručenia okresný súd prihliadol na to, že sťažovateľ ukončil osobnú návštevu v B.

5. decembra 2010 (a svoju následnú cestu do Českej republiky nepreukázal), pričom

zásielka bola uložená na pošte do 21. decembra 2010. Z uvedeného možno usudzovať,

že okresný súd považoval za relevantné, že sťažovateľ mal možnosť vyzdvihnúť si zásielku

na pošte v odbernej lehote. Tento záver však tiež nemožno akceptovať. V prvom rade z toho

dôvodu, že tento záver je sčasti založený na neprípustnom uložení procesnej povinnosti

preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorá nie je preukázaná (osvedčená). V druhom rade

z dôvodu, že tento záver nekorešponduje s právnym záverom najvyššieho súdu, ktorý

pripisuje relevanciu tomu, či sa adresát zdržiava v mieste doručenia v čase prvého

neúspešného pokusu o doručenie zásielky, od ktorého potom odvodzuje aj účinnosť

upovedomenia doručovateľa, že mu príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú

v oznámení (porovnaj citované uznesenie sp. zn. zo 6. marca 2008).

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľa

voči exekúcii mal dať odpovede na jeho ťažiskové argumenty (prečo vykonal či nevykonal

návrh na dokazovanie reklamačným konaním, evidenciou pošty, výsluchom T. M.), ktoré

mali preukázať, či boli splnené podmienky pre náhradné doručovanie, a mal uviesť, ako

sa s námietkami sťažovateľa na základe získaných dôkazov vysporiadal a prečo dospel

k záveru, že došlo k náhradnému doručovaniu, a to najmä v súvislosti s ustálenou

judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa výkladu slovného spojenia „zdržiaval sa v čase

doručovania na adrese“. Z tohto pohľadu je odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu

nedostatočné. Okresný súd mal dať odpoveď na to, prečo sa odchýlil od konštantnej

judikatúry najvyššieho súdu a prečo nezohľadnil, že sťažovateľ bol v čase doručovania

a náhradného doručovania 5 dní v B. (najvyšší súd hodnotí takúto neprítomnosť ako

neprítomnosť v obci, kde je vylúčené náhradné doručovanie z dôvodu nemožnosti adresáta

dozvedieť sa o náhradnom doručovaní).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje záver okresného súdu o účinnom

náhradnom doručení zásielky sťažovateľovi, ktorou sa mu doručoval zmenkový platobný

rozkaz č. k. -58 z 18. novembra 2010, za zjavne neodôvodnený, arbitrárny,

a preto ústavne neudržateľný.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd napadnutým uznesením

sp. zn. zo 16. júla 2012, ktorým zamietol námietky sťažovateľa proti

exekúcii, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. júla 2012 porušil

označené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Povinnosťou okresného súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

a znova posúdiť argumentáciu sťažovateľa v námietkach proti exekúcii v intenciách tohto

nálezu ústavného súdu a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi

sťažovateľa úhradu trov konania v sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie

a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby za rok 2012 v sume 127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)

a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,63 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd nepriznal odmenu

za úkon právnej služby − zaujatie stanoviska zo 16. decembra 2013 − z dôvodu, že uvedené

vyjadrenie neobsahuje žiadnu novú argumentáciu právneho zástupcu. Rovnako tak ústavný

súd nepriznal odmenu za úkon právnej služby – účasť na pojednávaní konanom

dňa 16. septembra 2014, na ktorého nariadení trval právny zástupca sťažovateľa. Podľa

výsledkov predmetného pojednávania je zrejmé, že právny zástupca sťažovateľa

na predmetnom pojednávaní prezentoval skutočnosti a argumentáciu, ktoré boli identické

s tými, ktoré uviedol vo svojich písomných podaniach. Z týchto dôvodov ústavný súd

nepovažoval tento úkon za účelne vynaložený na uplatňovanie práva sťažovateľa.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2014