Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 379/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza o sťažnosti M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 11. apríla 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. marca 2007 takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 21. marca

2007 p o r u š i l základné právo M. S. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. marca 2007 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť M. S. trovy konania

v sume 320,73 € [slovom tristodvadsať eur a sedemdesiattri centov (9 662,31 Sk)] na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Z. L., B., a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2007

doručená faxom sťažnosť (2. júla 2007 bol poštou doručený jej originál) M. S. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. marca 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol:

«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. zo dňa 25. mája 2005 mňa

a moju manželku A. S. prvostupňový súd zaviazal zaplatiť navrhovateľke J. F., trvale bytom

(...) sumu 2.100.000,-Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od 01. 07. 2000 až do zaplatenia ako

aj trovy konania, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (ďalej len

„rozsudok“).

Dňa 16. 11. 2005 som voči uvedenému rozsudku, ktorý mi bol doručený 17. 10. 2005,

podal v zákonnej lehote na príslušnom súde odvolanie, ktorým som sa domáhal zmeny

rozsudku tak, aby mi súd uložil zaplatiť navrhovateľke sumu 780.000,- Sk s 15,5 % úrokom

z omeškania od 01. 08. 2003 do zaplatenia.

Uvedené odvolanie Krajský súd Bratislava preskúmal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania a svojím uznesením č. -155 zo dňa 11. apríla 2006 (ďalej len

„uznesenie KS“) odmietol.

V odôvodnení uznesenia Krajský súd uviedol, že odvolanie bolo podané oneskorene,

nakoľko odporkyni v II. rade (manželke A. S.) márne uplynula lehote dňa 07. 09. 2005

a mne ako odporcovi v I. rade bol napadnutý rozsudok po dvoch neúspešných pokusoch

a doručenie uložený na pošte dňa 09.08.2005. Zákonná lehote na odvolanie mi tak podľa

zdôvodnenia súdu začala na základe plynúť dňom 13. 08. 2005 a táto mi

mala márne uplynúť dňom 12. 09. 2005.

Krajský súd vo svojom uznesení konštatoval, že skutočnosť, že som dňa 30. 08. 2005

podal osobne na súde prvého stupňa žiadosť o zaslanie rozsudku a časti spisu na adresu

I., B., nemala vplyv na beh už začatej odvolacej lehoty a že moje prevzatie napadnutého

rozsudku na novej adrese (I.) dňa 17. 10. 2005 nijako neovplyvnilo skutočnosť, že v tom

čase už bol rozsudok právoplatný. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že nemal

pochybnosť, že som sa zdržiaval v mieste prvého doručenia predmetného rozsudku ako aj,

že rozsudok nebolo možné napadnúť odvolaním vzhľadom k tomu, že tento už nadobudol

právoplatnosť.»

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006 podal

sťažovateľ dovolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu

na ďalšie konanie, namietajúc, že krajský súd nesprávne zistil skutkový stav, pretože

prvostupňový rozsudok mu bol doručený na jeho žiadosť až 17. októbra 2005 na jeho

správnu adresu I., B., kde ho riadne prevzal. Najvyšší súd ako dovolací súd podľa § 10a

ods. 1 (ďalej aj „OSP“) dovolanie sťažovateľa uznesením

sp. zn. z 21. marca 2007 odmietol potom, ako dospel k záveru, že smeruje

proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Zároveň najvyšší súd odmietnutie

dovolania odôvodnil aj tým, že nezistil dôvod jeho prípustnosti podľa ,

teda že by sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom súdu odňatá možnosť

konať pred súdom.

V doplňujúcom podaní k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 11. septembra 2007

sťažovateľ uvádza, že v čase doručenia sťažnosti sa nielenže nezdržiaval na adrese U., B.,

ale v tom čase na tejto adrese už ani neexistovala poštová schránka s jeho menom. Preto

poštová doručovateľka nemala ani objektívnu možnosť zanechať mu na pôvodnej adrese

oznámenie o neúspešnom doručení zásielky a jej vyhlásenie „adresát nezastihnutý -

zásielka nevyzdvihnutá v odbernej lehote“ sa nemôže zakladať na pravde. Postup poštovej

doručovateľky bol podľa sťažovateľa navyše aj v rozpore s

o poštových službách v znení neskorších predpisov, z ktorého ustanovenia zároveň cituje.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 04. 2006 č.

155 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 04. 2006 č. -155

sa zrušuje.

3. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2007 č. k. bolo

porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 21. 03. 2007 č. k. sa zrušuje.

5. Prikazuje sa Najvyššiemu súdu v právnej veci pod č. k. konať

ďalej

6. Sťažovateľovi M. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100 tis. Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré sú mu povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

7. Ukladá sa Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Bratislave spoločne

a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Z. L.“

Dňa 1. apríla 2008 bol ústavnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie

dočasného opatrenia s tým, aby ústavný súd okrem iného odložil vykonateľnosť

právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. mája 2005 „až do právoplatnosti rozhodnutia o účinných právnych

prostriedkoch nápravy proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. -123

z 25. 05 2005, Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 04. 2006

č. -155 a Uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2007 č. k.

, ktoré sťažovateľovi dáva domáce právo (včítane ústavnej sťažnosti proti

týmto rozhodnutiam)“.

Ústavný súd 26. septembra 2008 vyzval sťažovateľom označených porušovateľov

jeho práv, t. j. krajský súd a najvyšší súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti ešte pred jej

predbežným prerokovaním. Predsedníčka krajského súdu v odpovedi doručenej ústavnému

súdu 29. októbra 2008 uviedla, že k správnosti postupu doručovania zásielok sťažovateľovi

sa nevie vyjadriť, pretože rozhodnutia súdov vyšších stupňov doručoval účastníkom

konania okresný súd, a rovnako sa nevie vyjadriť ani k dodržaniu postupu doručovania

zásielok poštovou doručovateľkou. Sťažnosť označuje s ohľadom na dôvody uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006 za nedôvodnú, a tým

aj za neopodstatnenú. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu

3. novembra 2008 upriamil pozornosť najmä na , podľa ktorého údaje

uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa považujú

za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Ďalej uviedol, že „Citované ustanovenie priznáva

doručenke povahu verejnej listiny. Súd teda vychádza z údajov na doručenke a kým nie je

preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Bez preukázania opaku

súd nemôže spochybňovať údaje na doručenke.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa doručovania v súlade

so zaužívanou praxou najvyššieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyporiadal

vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa.“. Z uvedených dôvodov

navrhol sťažnosti nevyhovieť.

V replike na vyjadrenie krajského súdu právny zástupca sťažovateľa v podaní

doručenom ústavnému súdu 18. novembra 2008 uviedol najmä to, že «v prípade

dôkladného prešetrenia podmienok a vzniku fiktívneho doručenia a vypočutia poštovej

doručovateľky ako i nového majiteľa bytu na U., by sa spoľahlivo zistil skutkový stav veci.

Krajský súd však takto nepostupoval a namiesto toho rozhodol bez odstránenia rozporu

a nejasností okolo dvoch podstatných podmienok „fiktívneho“ doručenia, ktorými sú

zanechanie oznámenia pri prvom pokuse o doručení o čase opätovného doručenia

a zanechanie oznámení o uložení zásielky.».

Vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu sa v uvedenom podaní právneho zástupcu

sťažovateľa poukazuje na to, že aj keď je pravdepodobné, «že ak písomnosť prevezme

manžel alebo manželka určitej osoby dozvie sa o tom aj druhý z manželov, takúto

domnienku nemožno považovať za domnienku v právnom slova zmysle a nemá ani nikde

oporu v zákone. Napriek vysokej miere pravdepodobnosti, že sa o písomnosti dozvie druhý

z manželov, totiž ostáva tento predpoklad iba domnienkou a nemusí byť pravdivý v každom

prípade...

Rovnako tak, sa podľa môjho názoru Najvyšší súd ani nevysporiadal s otázkou

porušenia povinnosti zo strany poštovej doručovateľky, nakoľko táto nielenže oznámila

písomnosť na adrese matky mojej manželky, ale na doručenke vyznačila chybne „adresát

nezastihnutý“ namiesto „adresát neznámy/odsťahovaný“. Či už doručovateľka nevedela, že

sa na adrese už nezdržiavam alebo tak učinila z iného dôvodu nič nemení na fakte, že som

nebol iba „nezastihnutý“ ale skutočne odsťahovaný.».

Za podstatnú skutočnosť považuje sťažovateľ aj to, „že doručovateľka musí

na adrese, na ktorej sa jej nepodarilo doručiť písomnosť zanechať lístok s odkazom, že

písomnosť bude uložená na pošte spolu s informáciou o lehote na prebranie písomnosti.

V danom prípade však ani nemala možnosť informáciu o zásielke na adrese neúspešného

doručenia zanechať, nakoľko opätovne zdôrazňujem, že v tom čase sme už na uvedenej

adrese nemali ani poštovú schránku.“.

Jediným dôkazom v tejto veci tak ostáva podľa sťažovateľa oznámenie poštovej

doručovateľky, že na uvedenej adrese bol „nezastihnutý“, avšak rozpornosť takéhoto

oznámenia so skutočnosťou už ozrejmil vo svojich predchádzajúcich podaniach.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu 16. decembra 2008 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) a podľa ods. 3 ju prijal na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol o odložení

vykonateľnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2005

do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

sp. zn. z 11. apríla 2006 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami k predmetu sťažnosti, v ktorých zotrvávali na svojich názoroch, dospel

k záveru, že má dostatok podkladov na meritórne rozhodnutie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustaveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v tejto sa možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať

konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu

pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu

a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

(). Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky teda vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného

podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú

poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania

( ).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu

ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba

pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo

rozumných pochybností ().

Pokiaľ teda všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej

lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí

vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol.

III.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2007

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento súd odmietol dovolanie

sťažovateľa (ako žalovaného v 1. rade) a jeho manželky (ako žalovanej v 2. rade) proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006 ako neprípustné dôvodiac

tým, že „v prejednávanej veci dovolanie žalovaných smerovalo proti uzneseniu odvolacieho

súdu, proti ktorému podľa a prípustné nie je a neboli zistené ani

dôvody prípustnosti uvedené v “.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu pochybenie pri hodnotení skutkového stavu

a nadväzne na to nesprávny právny záver, ku ktorému dospel. V súvislosti s tým poukazuje

na to, že „Byt na U. v B. bol bytom mojich rodičov, v ktorom sme reálne bývali s manželkou

iba do decembra roku 2000. Byt bol v roku 2004 predaný jeho súčasným majiteľom

zmluvou o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome, ktorú moji rodičia O.

a E. S. uzatvorili so súčasnými vlastníkmi (Ing. P. Š. a manželka J. Š.) dňa 26. 07. 2004.

V čl. VIII bod 5 sa zaviazali uvoľniť byt i garáž, ktorú moji rodičia predali súčasne

s bytom do 08. 08. 2004. Po tomto dátume sa do bytu nasťahovali jeho terajší vlastníci,

ktorí si samozrejme odstránili pôvodné označenia poštovej schránky menom „S.“, dverí

a pod.

Najneskôr od tohto dátumu som sa teda nemohol z objektívnych dôvodov ani ja ani

moja manželka reálne zdržiavať na uvedenej adrese.

Na konci roku 1999 sme na I. v B. kúpili rodinný dom a tento sme čiastočne obývali

od konca roku 1999 a reálne v ňom začali s manželkou bývať približne od apríla roku 2001.

Nakoľko sme od mája roku 2000 s pôvodnou vlastníčkou domu na I. J. F. viedli súdny spor

(jedná sa práve o ten istý súdny spor, v ktorom Okresný súd Bratislava IV vydal vyššie

spomínaný rozsudok), pričom nebolo isté či v dome ostaneme bývať, adresu trvalého pobytu

sme vtedy ešte neprehlásili. Napriek tomu nám však z pošty sporadicky doručovali

korešpondenciu adresovanú na U. na adresu I., kde sme sa reálne zdržiavali.

V tejto súvislosti je významnou skutočnosťou, že ulice U. a I. sú susediace ulice.

V priebehu mesiaca február 2002 sme na rovnakej ulici kúpili iný starší rodinný dom

– I., ktorý bol neskôr zbúraný a na jeho mieste sme postavili novostavbu, pričom po jej

dokončení sme sa v mesiaci júl 2004 do nej s manželkou presťahovali. Následne sme

nahlásili zmenu trvalého pobytu na túto adresu (I., ktorá je odvtedy našou adresou trvalého

bydliska, kde sa aj zdržiavame).

Poštu ešte stále smerujúcu na adresu U. aj po 08. 08. 2004 keď sme sa tam už reálne

nezdržovali nám poštové doručovateľky, ktoré sa v tom období veľmi často menili, niekedy

odovzdali na našu adresu I., no väčšinou vracali s označením „adresát neznámy“ alebo

„adresát odsťahovaný“, o čom sme vo väčšine prípadov ani netušili.

Skutočnosť, že (ako uvádza odôvodnenie uznesenia NS) som niektoré zásielky

adresované na U. prevzal (na I.), nastala vďaka tomu, že niektorí poštoví doručovatelia,

ktorí ma osobne poznali tieto doručovali na novú adresu. Po odsťahovaní z U. som však už

žiadnu zásielku na tejto adrese neprebral a prebrať ani nemohol.

Pri doručovaní predmetného rozsudku na U. som túto zásielku a ani oznámenie ojej

uložení neobdržal.

Moja manželka rozsudok naozaj osobne prevzala na pošte. Oznam o uložení zásielky

adresovanej na U. doručovateľka po tom, čo nenašla poštovú schránku s naším menom

(keďže v tej dobe sme už na uvedenej adrese nebývali) vložila do poštovej schránky jej

rodičov, ktorí bývali neďaleko na adrese U. Konkrétna doručovateľka totiž zrejme vedela

o skutočnosti, že manželka pred našou svadbou bývala s rodičmi na U.

Keď som sa následne dozvedel o vydaní rozsudku, požiadal som súd, aby mi

rozsudok doručil na správnu adresu, čo súd aj skutočne urobil.“.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa najvyšší súd pripustil, že je, ale iba čiastočne,

pravdivé jeho tvrdenie, podľa ktorého majú s manželkou adresu trvalého pobytu

od 30. novembra 2004 na I., B. (podľa oznámenia Registra obyvateľov Slovenskej

republiky zo 4. októbra 2005 je ich trvalý pobyt evidovaný už od 15. novembra 2004

na adrese I., B.). Na druhej strane však najvyšší súd dospel k záveru, že tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého sa on ani jeho manželka od uvedeného dátumu nezdržiavali

na adrese U., „nemá oporu v obsahu spisu, na čo správne poukázal aj odvolací súd“.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že manželka sťažovateľa prevzala osobne označený rozsudok

okresného súdu 9. augusta 2005 na adrese U., B., je podľa názoru najvyššieho súdu

„vylúčená pravdivosť tvrdenia žalovaných, že žalovaná 2/ sa v čase doručovania rozsudku

okresného súdu v mieste bydliska nezdržiavala“. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu

sa poukazuje aj na to, že podľa relácie poštovej doručovateľky vyplývajúcej z doručenky,

ktorá preukazuje miesto, deň a spôsob doručenia, bol sťažovateľ nezastihnutý (nie neznámy,

prípadne odsťahovaný), ako aj na to, že v písomných podaniach z 18. apríla 2005

a z 20. apríla 2005 nachádzajúcich sa v spise uviedol svoju pôvodnú adresu. Z uvedeného

najvyšší súd vyvodil, že aj keď mal sťažovateľ od 15. novembra 2004 trvalý pobyt na I.

v B., to ešte nedokazuje, že sa nemohol zdržiavať s manželkou v mieste doručenia

rozsudku, t. j. v mieste predošlého trvalého bydliska.

Sťažovateľ odmieta závery najvyššieho súdu, že sa v čase doručovania

prvostupňového rozhodnutia mohol s manželkou zdržovať na adrese U., B., pretože z veci

logicky vyplýva, že tam v tom čase už bývali noví vlastníci, a neobstojí ani argument

s „oporou v obsahu spisu“, pretože išlo „o objektívnu nemožnosť zdržiavať sa v danom

byte“.

Odvolávanie sa najvyššieho súdu na to, že manželka sťažovateľa prevzala zásielku

na starej adrese, ako aj na reláciu poštovej doručovateľky považuje sťažovateľ

za nedostatočný dôkaz, že sa na adrese U., B., naozaj s manželkou v inkriminovanom čase

zdržiavali. Vzhľadom na to označuje sťažovateľ argumentáciu najvyššieho súdu ako

pôsobiacu nekonzistentne a nelogicky.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje relevantné ustanovenie

a poukazuje tiež na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (, ,

), Ústavného súdu Českej republiky, ako aj judikatúru najvyššieho súdu

(napr. ) vyvodzujúc z toho záver, že „fikcia doručenia zásielky do vlastných

rúk nastáva len vtedy, ak adresát sa na mieste zdržiava a doručovateľ ho zároveň vhodným

spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú

v oznámení. Podmienkou, aby doručovateľ platne upovedomil adresáta, je potrebné, aby sa

adresát na predmetnej adrese zdržiaval. Ak sa adresát v čase doručovania nezdržiava

na mieste doručovania, nemôže sa uplatniť zákonná fikcia doručenia podľa §47 ods. 2

V takomto prípade je súd povinný opätovne doručiť predmetné rozhodnutie

a pokračovať v konaní (čo okresný súd aj doručením rozsudku na I. v skutočnosti

aj vykonal).

Odvolací aj dovolací súd túto skutočnosť mali akceptovať a odvolanie, príp.

dovolanie pripustiť.“.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že sa v mieste doručenia nezdržiaval a ani

zdržiavať z povahy veci objektívne nemohol. Preto sa domnieva, „že krajský súd

jednoznačne pochybil, keď považoval predmetný rozsudok za právoplatný a správne

doručený a moje odvolanie ako neskoro podané odmietol. Týmto pochybením krajského

súdu a odmietnutím môjho dovolania som stratil možnosť brániť sa proti rozsudku

okresného súdu došlo k vade v konaní podľa § 237 písm. f), nakoľko sa mi postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Spomenutú vadu konania mal Najvyšší súd SR ako

dovolací súd odstrániť, uznesenie krajského súdu zrušiť a odvolanie ako včas podané

pripustiť. Samotný dovolací súd však dovolanie odmietol... Odmietnutím odvolania

aj dovolania z dôvodu jasného pochybenia krajského a Najvyššieho súdu som bol

poškodený na svojom práve domáhať sa súdnej ochrany.“.

V prerokovávanej veci najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal sťažovateľ včas ( ), pri posudzovaní jeho prípustnosti

vychádzal jednak z v spojení s , podľa ktorých sa rovnopis

písomného vyhotovenia rozsudku doručuje účastníkom konania, prípadne ich zástupcom

do vlastných rúk, a jednak z , podľa ktorého ak nebol adresát zastihnutý,

hoci sa zdržuje v mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte

alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať

odovzdanie písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo

na orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol.

Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď bola súdu vrátená, i keď sa adresát o tom

nedozvedel.

Najvyšší súd zároveň vychádzal z dvoch podmienok doručenia písomnosti, ktorá sa

má doručiť do vlastných rúk, a to po prvé, že doručovateľ pri doručovaní písomnosti

zachová zákonom predpísaný postup, a po druhé, že adresát sa v mieste doručenia zdržuje.

Ak boli tieto predpoklady ustanovené v splnené, zásielka sa považuje

za doručenú tretí deň od jej uloženia bez zreteľa na to, kedy si zásielku adresát skutočne

prevzal.

Pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou,

ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka

zachytávajúca postup pri doručení vrátane údajov vyžadovaných v

osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok

však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na nej uvedené.

Podľa judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. z 25. mája 2006)

„Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že adresát sa v mieste doručenia zdržoval, nie je

osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je

povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou

účastníka konania, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie

svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval

z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené.

Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že

adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd nesprávne zistil, že odvolanie bolo podané

oneskorene, čo má za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V predmetnej veci je z obsahu doručenky nachádzajúcej sa v súvisiacom súdnom

spise, ktorý si ústavný súd zadovážil, pripojenej k č. l. 128 zrejmé, že prvý neúspešný pokus

o doručenie zásielky sťažovateľovi s výzvou na opakované doručenie bol vykonaný

8. augusta 2005, opakovaný pokus o doručenie bol vykonaný 9. augusta 2005 a zásielka

obsahujúca rozsudok okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2005 mu bola vrátená

31. augusta 2005 s tým, že adresát bol pri oboch pokusoch o doručenie zásielky

nezastihnutý a že mu bol zanechaný oznam o možnosti vyzdvihnutia zásielky na pošte.

Pretože tak sťažovateľ neurobil, uplynula mu dňom 27. augusta 2005 odberná lehota.

Okolnosť, že sťažovateľ sa v mieste doručenia zdržoval, však doručenka nepotvrdzuje

(neosvedčuje), pretože žiaden takýto údaj na nej nie je uvedený (doručenka neobsahuje

predtlač s textom „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“, porov. už citovaný rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. mája 2006). Za týchto okolností, navyše,

ak sťažovateľ namietal, že sa v mieste doručovania predmetnej zásielky nezdržoval (v čase

jej doručovania už nemal na adrese U., B., preukázateľne trvalý pobyt, čo ani najvyšší súd

nespochybňuje) a nemal tam už ani poštovú schránku (v inkriminovanom čase tam už totiž

podľa jeho tvrdenia býval nový majiteľ), bolo povinnosťou odvolacieho súdu vykonať

šetrenie na zistenie týchto okolností (najmä vypočutím poštovej doručovateľky a nového

majiteľa bytu na U., B.).

Odvolávanie sa najvyššieho súdu na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ

preberal súdom doručované zásielky aj po zmene adresy trvalého pobytu na pôvodnej

adrese, aj to, že jeho manželka (ako žalovaná v 2. rade) prevzala rozsudok doručovaný jej

na adresu U., B., nemôže postačovať na prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných

pochybností), že sa sťažovateľ v čase doručovania rozsudku skutočne zdržoval v mieste

doručovania.

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho

poriadku konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege

po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal.

Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje

za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli

vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu.

Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj odmietnutia

reality právom je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného

z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby

mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí dôsledne

rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti

splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (pozri , podľa

ktorého možno štátnu moc uplatňovať len v prípadoch a v ustanovených medziach

spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

V danom prípade najvyšší súd konštatoval, že doručenka bola vrátená okresnému

súdu s údajmi preukazujúcimi dátumy neúspešného pokusu o doručenie v dňoch

8. a 9. augusta 2005 a akceptoval údaj informujúci o následnom uložení zásielky na pošte

s poznámkou o nezastihnutí adresáta. Súčasne s odvolaním sa na obsah spisu považoval

najvyšší súd všetky tieto skutočnosti za dostačujúce pre záver, že sa sťažovateľ v čase

doručenia zdržoval v mieste doručovania. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu

ku konštruovaniu právnej fikcie o doručení písomnosti (rozsudku okresného súdu)

11. septembra 2005 (v nedeľu) bez ohľadu na skutočné prevzatie zásielky (17. októbra

2005) na základe nedostatočne zisteného naplnenia všetkých zákonných podmienok

na uplatnenie fikcie doručenia, t. j. predčasne.

Základným predpokladom náhradného doručenia podľa je

skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase

doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby zdržiaval (porov. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. uverejnený v časopise Zo súdnej praxe

č. 1/2001). Tento predpoklad nemôže byť daný v prípade, že sa adresát na tomto mieste

nezdržuje, pretože je odsťahovaný.

Ak je na základe vykonaného šetrenia dostatočne preukázané, že záver o tomto

predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. Len riadne

a zákonným predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia má ten dôsledok, že odvolacia

lehota začína plynúť osobe, ktorej je doručené (porov. rozhodnutie č. 19/1968 Zbierka

súdnych rozhodnutí a oznámení).

V danom prípade závery prijaté najvyšším súdom nemožno potvrdiť mimo

rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je najmä spochybnené, či sa

vôbec sťažovateľ zdržoval v čase doručovania spornej zásielky v mieste doručenia, ale aj to,

či poštová doručovateľka pri doručovaní písomnosti zachoval zákonom predpísaný postup.

Tieto skutočnosti je potrebné v ďalšom konaní pred všeobecným súdom došetriť.

Podľa judikatúry ústavného súdu () základné právo na spravodlivé

súdne konanie všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-

právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. A contrario,

ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Výklad ustanovenia urobený najvyšším súdom bol tak vzhľadom

na uvedené interpretáciou, ktorá podľa názoru ústavného súdu vybočila z ústavných medzí,

lebo porušila princíp zákazu denegatio iustitie, a zasiahla tak do práva sťažovateľa

na spravodlivý proces chránený a dohovoru. Pokiaľ najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné, odňal mu možnosť konať pred súdom

[ f) ].

Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd vyhovel sťažnosti, podľa § 56 ods. 6

napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil ( zákona

o ústavnom súde v spojení s ) a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude najvyšší súd pokračovať v dovolacom

konaní. Jeho úlohou bude zabezpečiť, aby sa v ďalšom konaní dôsledne preverili všetky

skutočnosti nevyhnutné na zistenie, či v danej veci boli mimo rozumných pochybností

splnené všetky predpoklady umožňujúce prijatie záveru o naplnení zákonom ustanovených

podmienok na uplatnenie fikcie náhradného doručenia spornej zásielky.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v odôvodnení tohto nálezu ( ). Najvyšší súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

(ako súdu odvolacieho) sp. zn. z 11. apríla 2006

So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom

konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu

k jeho námietkam týkajúcim sa postupu a rozhodnutia krajského súdu ako súdu

odvolacieho, ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel. V tomto pokračujúcom konaní má

sťažovateľ k dispozícii dostatok procesných prostriedkov na ochranu svojich práv a zároveň

sa mu otvára možnosť uplatniť argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky

rozhodovanej veci. Okrem toho ústavný súd prihliadol aj na zásadu minimalizovania

zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim vo vzťahu

k sťažovateľovi rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý mu zákon

na ochranu jeho práva poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia

jeho práv v rámci sústavy všeobecných súdov. Opačný postup by navyše viedol k ústavne

neakceptovateľnej situácii, keď by skutkový stav podstatný pre rozhodnutie zároveň

zisťovali a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

IV.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu

uplatnil podľa nárok v sume 100 000 Sk, čo odôvodnil

komplikáciami a problémami, ktoré mu vznikli v dôsledku pochybení krajského súdu

a najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nemožno napraviť zrušením rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedením

do pôvodného stavu (, , ).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú

a účinnú nápravu výrok deklarujúci porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a jeho práva podľa dohovoru, ako aj následné zrušenie rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorým došlo k porušeniu týchto práv, a vrátenie veci najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4

výroku nálezu).

Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením

uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi

konania jeho trovy ( ).

Vzhľadom na povahu prerokúvanej veci a na výsledok konania ústavný súd priznal

sťažovateľovi trovy konania v sume 320,73 € (9 662,31 Sk). Úhradu priznal za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie

k stanoviskám súdov sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony vykonané v roku 2007, každý úkon po 98,59 €

(2 970 Sk), za jeden úkon vykonaný v roku 2008 – 105,42 € (3 176 Sk), čo spolu s režijným

paušálom 2 x 5,91 € (178 Sk) a 1x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

celkovú sumu 320,73 € (9 662,31 Sk).

Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009