Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 163/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpených

advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. decembra 2010 a sp. zn. z 27. septembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2012 doručená sťažnosť a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv

garantovaných a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. decembra 2010 a sp. zn. z 27. septembra

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na prieskumnom pojednávaní konanom na

Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 11. septembra 2000 pod sp. zn.

sťažovatelia popreli prihlásenú pohľadávku navrhovateľa konkurzu ČSOB a. s.,

Praha, Česká republika, vedenú pod poradovým č. 2. Žalobou z 28. septembra 2000 sa

ČSOB a. s., Praha, Česká republika, domáhala určenia pravosti svojej popretej prihlásenej

pohľadávky. Konanie je vedené na krajskom súde pod sp. zn. . Dňa

20. februára 2009 bol krajskému súdu doručený návrh na zmenu účastníka na strane

žalobcu. Uznesením č. k. z 5. mája 2009 krajský súd pripustil zmenu

účastníka na strane žalobcu, kedy sa žalobcom o zistenie popretej pohľadávky stala ČSOB

a. s., Michalská 18, Bratislava. Konkurzným veriteľom z predmetnej popretej pohľadávky

v konkurznom konaní sp. zn. ostala podľa sťažovateľov ČSOB a. s., Praha,

Česká republika. Dňa 31. marca 2010 krajský súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti

rozsudku sa žalobca odvolal. Sťažovatelia sa k odvolaniu žalobcu vyjadrili podaním

z 26. júla 2010 a navrhli napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Najvyšší súd sp. zn.

zo 14. decembra 2010 napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec

vrátil na prvý stupeň na ďalšie konanie. Sťažovatelia napadli odvolacie rozhodnutie

prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolaním, v rámci ktorého predložili súdu aj

vlastné vyjadrenie z 22. januára 2011. Najvyšší súd uznesením sp. zn. V 11/2011

z 27. septembra 2012, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľov 29. októbra 2012,

dovolanie odmietol.

3. Sťažovatelia sú toho názoru, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu ich

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré im vyplýva z ,

a že bolo porušené ich právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote vyplývajúce

z čl. 6 ods. 1 dohovoru a ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zakotvené v .

4. Podľa sťažovateľov najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu,

ktorý nebol účastníkom konkurzného konania, a teda nebol aktívne vecne legitimovaný na

vedenie daného incidenčného sporu. Dovolací súd túto vadu konania vedúcu k zmätočnosti

rozhodnutia nenapravil. Na zmenu účastníka incidenčného konania na strane navrhovateľa

(veriteľa) sa vyžaduje podľa názoru sťažovateľov zmena účastníka konkurzného konania

v dôsledku zmeny veriteľa a podanie procesného návrhu na zmenu účastníka konania podľa

ustanovení (ďalej len „OSP“). K zmene účastníka

konkurzného konania môže podľa vyjadrenia sťažovateľov dôjsť len vstupom do konania tej

osoby, ktorá nadobudne pohľadávku od pôvodného veriteľa, a to postupom podľa § 7 ods. 4

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa sťažovateľov

ak sa nový veriteľ nestane účastníkom konkurzného konania, alebo konkurzný súd rozhodne

o nepripustení zmeny účastníkov konkurzu, súd v incidenčnom konaní rozhodne o jeho

pristúpení do konania, ak sú splnené podmienky ustanovené v a .

Následne súd musí podľa názoru sťažovateľov návrh na určenie pohľadávky zamietnuť,

pretože nový veriteľ nie je účastníkom konkurzného konania, a preto nemá aktívnu vecnú

legitimáciu. Nový veriteľ tak nemôže preukázať právny záujem na výsledku incidenčného

konania, ktoré je určené len pre veriteľa, ktorý je účastníkom konkurzného konania.

5. Sťažovatelia na tomto mieste uviedli, že prvopočiatočným konkurzným veriteľom,

ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOB a. s., Praha,

Česká republika, IČO: 00001350. Dňa 5. mája 2009 krajský súd v incidenčnom konaní

pripustil zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba

ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140. Dňa 5. mája 2009 však nový

navrhovateľ v incidenčnom konaní nebol konkurzným veriteľom v konkurznom konaní

sp. zn. a nestal sa ním ani do momentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k.

z 31. marca 2010. Sťažovatelia teda zdôrazňujú, že odvolací súd pri

povinnom postupe podľa mal zistiť, že odvolanie podal subjekt, ktorý nie je

účastníkom konkurzného konania sp. zn. , keďže aj v čase vydania odvolacieho

rozhodnutia bola konkurzným veriteľom stále ČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO:

00001350. Sťažovatelia dopĺňajú, že v spise sp. zn. neboli v čase rozhodovania

odvolacieho súdu žiadne listiny preukazujúce prechod alebo prevod pohľadávky z veriteľa

ČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350 na kohokoľvek iného.

6. Podľa sťažovateľov odvolací súd tým, že neskúmal, či je zmenený

navrhovateľ/odvolateľ na podanie odvolania aktívne vecne legitimovaný, a vyhovením

odvolaniu priznal práva účastníka konania subjektu, ktorý nebol konkurzným veriteľom, to

všetko za stavu vecnej správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia, porušil

základné právo sťažovateľov na spravodlivé prerokovanie ich veci nestranným a nezávislým

súdom zaručené a právo podľa dohovoru.

7. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že uvedené nedostatky

neodstránil ani dovolací súd, keďže tento dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom

v odôvodnení uviedol, že skúmal aj existenciu vád vedúcich k zmätočnosti rozhodnutia

uvedených v . Podľa sťažovateľov vadu odvolacieho rozhodnutia spočívajúcu

vo vyhovení odvolaniu podaného osobou, ktorá na jeho podanie nebola oprávnená, pretože

nebola konkurzným veriteľom, však dovolací súd nepostrehol, pričom podľa názoru

sťažovateľov ide o vadu spočívajúcu v porušení všeobecných procesných princípov

subsumovateľných pod vadu konania v zmysle . Podľa sťažovateľov

dovolací súd sa s námietkou nerozhodnutia odvolacieho súdu o námietke nedostatku

aktívnej legitimácie odvolateľa vysporiadal vadne, táto námietka ostala neriešená a postup

súdu, ktorým bola odňatá možnosť účinne pred súdom v odvolacom konaní konať, ostal

nenapravený.

8. Sťažovatelia ďalej uviedli, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. decembra 2010, ktorým bolo zrušené vecne správne prvostupňové rozhodnutie, došlo

k neproporcionálnemu posilneniu zásady hľadania materiálnej pravdy v spore, za situácie,

keď boli splnené zákonné podmienky na potvrdenie napadnutého prvostupňového

rozhodnutia, a to všetko na úkor porušenia základného práva sťažovateľov na rozhodnutie

veci v primeranej lehote zaručeného a práva zaručeného

dohovoru, keďže konanie o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky trvá viac ako 10 rokov.

9. V závere sťažovatelia navrhli tento petit:

„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2

SR, bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 27.09.2012 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa

14.12.2010

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 27.09.2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa

14.12.2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi 1/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie v sume

3 000, €. Sťažovateľovi 2/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie

v sume 3 000, €. Primerané finančné zadosťučinenie je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť

sťažovateľom do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume

341,81 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša, advokáta so sídlom

Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

11. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu z dôvodov, že najvyšší súd ako súd odvolací aj dovolací (i) viedol konanie

s účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovaný na

iniciovanie incidenčného konania (v rámci ktorého koná a rozhoduje krajský súd), ako aj

odvolania, (ii) pričom zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, keďže konanie o žalobe o určenie pravosti prihlásenej

pohľadávky trvá už viac ako 10 rokov.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Ťažiskovou námietkou sťažovateľov je, že najvyšší súd ako súd odvolací viedol

konanie s účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovaný

na podanie odvolania.

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2010 zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. z 31. marca 2010 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, (i) že prvopočiatočným konkurzným

veriteľom, ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOB

a. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350, (ii) že krajský súd v incidenčnom konaní

uznesením č. k. z 5. mája 2009 pripustil zámenu žalobcu, keď sa

novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18,

Bratislava, IČO: 36 854 140, avšak nový navrhovateľ v incidenčnom konaní nebol

konkurzným veriteľom v konkurznom konaní sp. zn. a nestal sa ním ani do

momentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k. z 31. marca 2010,

a teda právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, nemohla byť

účastníkom incidenčného konania a nebola aktívne legitimovaná na podanie odvolania

v rámci incidenčného konania, tak ide o vadu, ktorú mohli sťažovatelia ešte vždy namietať

v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. z 5. mája 2009

(sťažovatelia však netvrdili a ani nepreukázali, že odvolanie proti tomuto uzneseniu podali),

resp. v prvostupňovom incidenčnom konaní pred krajským súdom (ktorý pripustil zámenu

žalobcu a koná s právnickou osobou ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO:

36 854 140, ako s účastníkom konania), kde bola vec vrátená po vydaní uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010 (v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012).

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné

právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj

v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní

o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu

účastníka konania vyplývajúceho z .

16. Z citovaného vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov, a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (porov. ,

, , , ).

17. Hic et nunc ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelým

prináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjekty

právnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniť

o to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku ruku

paternalistického štátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričinenie

na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva

a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu,

a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (porov. , ,

). Sťažovatelia nepreukázali (a ani netvrdili), že by proti uzneseniu

krajského súdu č. k. z 5. mája 2009, ktorým krajský súd pripustil

zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s.,

Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, ako žalovaní podali odvolanie, kde by uvedené

nedostatky v postúpení pohľadávky a nedostatku aktívnej legitimácie právnickej osoby

ČSOB a. s., Bratislava, byť žalobcom v incidenčnom konaní namietali.

18. Pretože ochranu označeným ústavným právam sťažovateľov bol oprávnený

poskytnúť vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov odvolací súd v prípadnom

odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. z 5. mája 2009, ako aj

z dôvodu poskytnutého priestoru pre komunikovanie týchto námietok opätovne pred

prvostupňovým súdom (krajský súd), kde bola vec (rozhodovanie o žalobe o určenie

pravosti prihlásenej pohľadávky) vrátená po vydaní napadnutých uznesení najvyššieho

súdu, sa námietky sťažovateľov prednesené pred ústavným súdom v sťažnosti javia byť ako

neprípustné, resp. predčasne podané.

19. Ústavný súd preto musí sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich

základného práva podľa a práva dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2010 odmietnuť podľa § 25 ods. 2

v spojení s z dôvodu neprípustnosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012

20. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „V prejednávanej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle ustanovenia platí, že ak bolo

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie proti nemu prípustné, ak ... Dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Nakoľko

v prejednávanej veci odvolací súd svojím uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaných v II.,

III. a IV. rade nemožno vyvodiť z ustanovení .

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia, Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú

v ustanovení . Dovolací súd však v rámci svojej zákonnej povinnosti,

vyplývajúcej mu z ustanovenia veta druhá , nezistil žiadne vady konania

(namietané alebo nenamietané) upravené v , pre ktoré by bolo potrebné

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť.

Dovolatelia vzhliadli dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)

v spojení s /účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom/ v postupe odvolacieho súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred

súdom tým spôsobom, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym

spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného v III. rade uvedenými vo vyjadrení

k odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Nezaujatie žiadneho stanoviska

k námietkam a dôkazom žalovaného v III. rade zo strany odvolacieho súdu, ho, podľa neho,

oprávňuje namietať, že odvolací súd jeho relevantnú námietku a dôkazy opomenul

vyhodnotiť, čím mu bolo znemožnené účinným a efektívnym spôsobom v odvolacom konaní

uplatňovať svoje práva, teda konať.

Dovolací súd s názorom dovolateľov nesúhlasí a konštatuje neexistenciu takto

namietnutej vady konania. Jej neopodstatnenosť vyplýva zjavne z odôvodnenia uznesenia

odvolacieho súdu, ktorý na č. l. 471 472 výslovne tieto námietky uvádza. S dôvodmi, ktoré

viedli k zrušujúcemu a vracajúcemu rozhodnutiu, sa odvolací súd náležite vysporiadal.

Odôvodnenie je zrozumiteľné a vyčerpávajúce, v súlade s požiadavkami kladenými na

riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí upravenými v ustanovení § 157 ods. 2

v nadväznosti na ustanovenie , a so zreteľom na to, že inštitút odôvodnenia

súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné ozrejmiť dovolateľom i tú

skutočnosť, že tvrdenia žalovaných v II., III, a IV. rade produkované v rámci tohto súdneho

konania, s ktorých nevysporiadaním odôvodnili podanie dovolanie títo traja účastníci, nie

sú vylúčené z ďalšieho prejednávania, resp. z ďalšieho dokazovania, pretože dovolaním

napadnutým uznesením odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bude preto povinnosťou Krajského súdu v Košiciach,

ktorého rozsudok odvolací súd zrušil, akceptovať ustanovenie a vec opätovne,

adekvátne v zmysle intencií odvolacieho súdu, prejednať a vydať nové meritórne

rozhodnutie.

Na základe uvedeného, nie je daná existencia dovolateľmi namietanej vady konania

v zmysle , a dovolací súd v rámci svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej

mu z ustanovenia. veta druhá , nezistil žiadne iné vady konania upravené

v , pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno

napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal

opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou, ďalších dvoch uplatnených dovolacích

dôvodov v zmysle psím. b) /konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a /rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.“

21. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

23. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

24. Ústavný súd opakuje, že z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, m. m. , , , ).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

26. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné. Navyše, najvyšší

súd rovnako, ako aj ústavný súd správne poukázal na skutočnosť, že námietky vznesené

sťažovateľmi aj pred dovolacím súdom nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp.

z ďalšieho dokazovania, keďže vec odvolací súd vrátil prvostupňovému (krajskému) súdu

na opätovné konanie.

27. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

28. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení nimi označených práv. K námietkam uvedeným

v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania

nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237

.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie ich práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti

s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu

a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov

v opravných konaniach (podobne aj , ).

30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

31. Sťažovatelia namietli, že vydaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

33. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také

konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno

právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a

vecne správne využívať.

34. Ústavný súd najprv poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia nespájajú

potenciálne porušenie základného práva podľa s postupom najvyššieho

súdu, ale napadnutými uzneseniami. Vydaním napadnutých uznesení bolo rozhodnuté

o predmete týchto konaní (o odvolaní a dovolaní), a tak bola odstránená prípadná právna

neistota účastníkov týchto konaní. Z tohto pohľadu sú námietky sťažovateľov zjavne

neopodstatnené.

35. Ak sú sťažovatelia presvedčení, že v rámci incidenčného konania vedeného

krajským súdom dochádza k zbytočným prieťahom, sú oprávnení brojiť proti postupu

krajského súdu prostredníctvom právnych prostriedkov ochrany pred porušovaním

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere však

sťažovatelia proti postupu krajského súdu vo svojej sťažnosti nenamietali.

36. Navyše ústavný súd poukazuje na , podľa

ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

37. Takýmto právnym prostriedkom je v zmysle judikatúry ústavného súdu sťažnosť

pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovaná predsedovi konkrétneho

súdu.

38. Sťažovatelia v tomto konaní pred ústavným súdom netvrdili a ani nepreukazovali,

že takúto sťažnosť na prieťahy najvyššiemu súdu podali. Z tohto pohľadu ústavný súd nemal

v tomto konaní za preukázané, že sťažovatelia využili účinný právny prostriedok nápravy,

ktorý im zákon o súdoch poskytuje na ochranu ich práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Na tomto základe ústavný súd musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti podľa v spojení s aj z dôvodu

neprípustnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015