Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 155/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2006

v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Alexandra Bröstla o sťažnosti H. A., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice a jeho uznesením sp. zn.

z 11. marca 2004 a postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn.

z 20. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. z 20. mája 2004 p o r u š i l

základné právo H. A. podľa a 5 a podľa

ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 20. mája 2004

z r u š u j e .

3. H. A. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť H. A. trovy právneho zastúpenia

11 120 Sk (slovom jedenásťtisícstodvadsať slovenských korún) na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. októbra

2004 doručené podanie H. A., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktoré bolo

označené ako „Ústavná sťažnosť voči postupu a rozhodovaniu Okresného súdu v Leviciach

a Krajského súdu v Nitre v súvislosti so vzatím sťažovateľa do väzby“. Z jeho obsahu

vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a podľa , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3

14/03 z 11. marca 2004 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

a jeho uznesením sp. zn. z 20. mája 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu

justičnej polície Policajného zboru Levice (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) sp. zn.

ČVS: -2003 z 25. novembra 2003 bolo proti nemu podľa § 163 ods. 1

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania

podľa a v znení

neskorších predpisov. Malo sa tak stať zaslaním výhražných SMS správ matke ich

spoločného dieťaťa.

Sťažovateľ bol uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2004

podľa z dôvodov uvedených v a

vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. O sťažnosti rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 20. mája 2004 na neverejnom zasadnutí tak,

že sťažnosť podľa zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského

súdu bolo porušené jeho právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody, právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody malo byť porušené tým, že

k obvineniu sťažovateľa nedošlo v súlade s , pretože bolo

založené výlučne na nezákonne získaných dôkazoch.

Sťažovateľ namieta, že zabezpečenie opisu SMS správ nebolo vykonané v súlade

s , mobilný telefón nebol zaistený a nebol podrobený znaleckému

skúmaniu. Taktiež prepis obsahu správ bol vyšetrovateľkou vykonaný ešte pred začatím

trestného stíhania. Sťažovateľ uvádza, že „i v súvislosti s väzobným rozhodovaním je

povinnosťou všeobecného súdu skúmať a hodnotiť, či dôkazy na ktorých je založené

obvinenie konkrétnej osoby boli získané zákonným spôsobom“.

Sťažovateľ ďalej namieta v rámci práva na zákonné pozbavenie osobnej slobody

neexistenciu dôvodov väzby. Vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby (§ 67 ods. 1 písm. a)

) sťažovateľ popiera úmysel ujsť a uvádza, že orgány činné v trestnom

konaní sa nepokúsili doručiť mu predvolanie do zahraničia. Skutočnosť, že je cudzincom,

ktorý má slobodu pohybu, sama osebe nezakladá nebezpečenstvo úteku. Sťažovateľ

nesúhlasí ani s dôvodmi preventívnej väzby [ ],

pričom tvrdí, že jeho predchádzajúce odsúdenie nesúvisí s väzobnou vecou. Popiera

spáchanie skutku a nenachádza žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, že

vykoná trestný čin, ktorým mal hroziť, spôsobom uvedeným v uznesení vyšetrovateľa.

Podľa sťažovateľa sa uvalenie väzby spája aj s porušením princípu proporcionality

a zdržanlivosti.

Sťažovateľ ďalej namieta, že uznesenia okresného súdu a krajského súdu boli

arbitrárne. Odôvodnenie uznesenia okresného súdu podľa neho neobsahuje žiadne

konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vzatie do väzby. V odôvodnení uznesenia krajského

súdu sa tento vôbec nevysporiadal s argumentmi uvedenými v sťažnosti. Odôvodnenie

považuje za povrchné, všeobecné, neskúmajúce hmotné podmienky a nevyhovujúce

kritériám formulovaným v nálezoch ústavného súdu sp. zn. a .

Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez

zbytočných prieťahov podľa dohovoru, a listiny.

Krajský súd totiž zamietol sťažnosť proti vzatiu do väzby po 70 dňoch a rozhodnutie mu

bolo doručené po 147 dňoch. Neskorým doručením rozhodnutia sa mu malo brániť

v možnosti opätovne požiadať o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k.

-28 z 22. apríla 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 17. augusta 2005 právneho

zástupcu sťažovateľa, predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili

k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu a predsedu krajského

súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom

z 31. augusta 2005 (doručeným ústavnému súdu 5. septembra 2005), že netrvá na ústnom

pojednávaní ústavného súdu. Zároveň vyčíslil výšku trov právneho zastúpenia a vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2004 prepustený z väzby na slobodu, upravil aj petit sťažnosti.

Okresný súd listom predsedu zo 6. septembra 2005 uviedol, že mu neprináleží zaujať

stanovisko k právnym otázkam, ktoré bude riešiť ústavný súd. Vyjadril sa len

k namietanému porušeniu práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných

prieťahov. Okrem podrobnej chronológie konania okresný súd uviedol, že prieťahy boli

spôsobené nutnosťou tlmočenia, pretože na území Slovenskej republiky je len jeden

tlmočník z tureckého jazyka. Ďalej uviedol, že obhajcovi bolo uznesenie doručené

5. augusta 2004, a preto neskoršiu dobu nepovažuje za prieťahy v konaní.

Krajský súd sa listom predsedu zo 6. septembra 2005 (doručeným ústavnému súdu

12. septembra 2005) takisto vyjadril len k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Uviedol, že

uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí 20. mája 2004 bolo písomne vyhotovené 21. júna

2004 a po jeho odpise 7. júla 2004 bolo zaslané Krajskej prokuratúre v Nitre a napokon bol

spis 15. júla 2004 vrátený súdu prvého stupňa. Tento postup považuje za súladný s čl. 3

úpravy ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2466/97 na zabezpečenie včasného

konania a rozhodovania vo väzobných veciach (ďalej len „úprava“), ako aj s § 71 ods. 1

prvou vetou, vetou pred bodkočiarkou a . Krajský súd

taktiež uviedol, že stanovený termín neverejného zasadnutia senátu bol najskôr možným

termínom, čo odôvodnil konkrétnym prehľadom vecí nariadených v príslušnom senáte

v danom období. Okrem toho krajský súd poukázal aj na nedostatočné personálne

zabezpečenie trestného úseku.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a v znení

platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (pozri rozhodnutie sp. zn. a v ňom citovanú

predchádzajúcu judikatúru).

Ústavný súd už v konaniach a rozhodnutiach o sťažnostiach zdôraznil, že je viazaný

petitom. Hoci sťažovateľ polemizoval s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí okresného

súdu, žiadal vysloviť porušenie práva len vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorý ako

sťažnostný súd posudzoval uznesenie okresného súdu o vzatí do väzby. Ústavný súd sa

zaoberal len ústavnosťou konania a rozhodovania krajského súdu okrem iného aj preto, že

tento súd je odvolacím súdom vo vzťahu k okresnému súdu – voči ktorému ústavnému súdu

chýba dostatok právomoci.

Sťažovateľ taktiež žiadal vysloviť porušenie práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti väzby krajským súdom.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a podľa a 5 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno stíhať alebo

zbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno

pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa a podľa listiny do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Citované ustanovenia týkajúcich sa práva na osobnú slobodu obsahujú aj právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. nálezy vo

veciach sp. zn. , a ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom uznesení

vôbec nezaoberal písomnými dôvodmi jeho sťažnosti, ktorú podal proti uzneseniu

okresného súdu z 11. marca 2004 o vzatí do väzby.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je preto otázka, či krajský súd pri preskúmaní

a rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby (jeho

podania z 11. marca a 19. marca 2004) postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na

„rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či rešpektoval sťažovateľom nastolené

„právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby – ako

súčasť práva podľa a 5 – ústavný súd vyvodil už v predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti s odvolaním sa predovšetkým na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd v náleze sp. zn. uviedol, že „obsahom základného práva

podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej

väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju

zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou...“ V náleze sp. zn. zasa zdôraznil,

že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných

a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru.

Požiadavka preskúmať hmotné podmienky pritom znamená povinnosť preskúmať okolnosti

svedčiace pre väzbu a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané

dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody

neexistujú.

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru tiež patria:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. októbra 2000 vo veci

Grauzinis v. Litva, No. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and

others v. Bulharsko, No. ),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo

veci Garcia Alva v. Nemecko, No. ), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)

v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci

Bufferne v. Francúzsko, No. ),

- primeraná odpoveď súdu („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci

Grauslys v. Litva, No. ).

Aj podľa judikatúry ESĽP keď je proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5

ods. 3 dohovoru zavŕšený rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie

osobnej slobody, súdna kontrola zákonnosti vyžadovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru je zahrnutá

už v tomto počiatočnom súdnom rozhodnutí (napr. rozsudok ESĽP De Wilde, Ooms and

Versyp z 18. júna 1971, Séria A, No. 12, § 76).

Keď teda krajský súd konal a rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti počiatočnému

uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, na konanie a rozhodovanie krajského súdu

sa potom tiež vzťahovali tie požiadavky preskúmania zákonnosti väzby, ktoré vyplývajú

z a 5 (vykladaného v súlade s dohovoru).

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude

skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť

hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať

v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý

pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej

bolo vznesené obvinenie (§ 163). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými

okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe... je prípustná

sťažnosť.

V zmysle je potrebné v odôvodnení uznesenia, ak to

prichádza do úvahy podľa povahy veci, najmä uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za

dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci

orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade

ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ

podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu..

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu napadol vzatie do väzby

z dôvodu uvedeného v a z dôvodu uvedeného

v , pretože podľa neho v prípade jeho osoby dôvody

útekovej a ani preventívnej väzby neexistovali.

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 20. mája 2004 podľa

sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Krajský súd vo svojom odôvodnení najprv rekapituloval námietky sťažovateľa proti

uzneseniu o vzatí do väzby, ktoré sa čiastočne prekrývajú s dôvodmi uvedenými v sťažnosti

podanej ústavnému súdu. Okrem vyslovenia právneho názoru, že nie je v právomoci

sťažnostného súdu hodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy, označený súd žiadnym spôsobom

nereagoval na námietky obvineného. Krajský súd sa v ďalšej časti uznesenia obmedzil iba

na citácie zákonných ustanovení a na vyjadrenie rôznych foriem súhlasu s uznesením

okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov hodnotí celé odôvodnenie napadnutého

uznesenia ako neprimerane stručné a predovšetkým formalistické. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu nesplnil požiadavky , podľa ktorého

„V odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, najmä uviesť

skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,

úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj

právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných

ustanovení zákona“.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „Keď sa súd

rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby nevysporiada s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje

irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie,

v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z a 5 “

(). Keďže v danom prípade sa krajský súd dostatočne nevysporiadal

s právnou argumentáciou sťažovateľa, porušil jeho základné práva vyplývajúce z čl. 17

ods. 2 a 5 , ako aj z a 5 listiny.

2. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd porušil jeho právo na urýchlené

rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že v jeho veci nekonal

urýchlene.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím..., má právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ podal 11. marca 2004 po vyhlásení uznesenia okresného súdu ústne do

zápisnice proti nemu sťažnosť a 19. marca 2004 zaslal faxom odôvodnenie sťažnosti, ktoré

bolo 22. marca 2004 doručené aj poštou. Po šestnástich dňoch, t. j. 7. apríla 2004, bola vec

predložená krajskému súdu. Podľa vyjadrenia krajského súdu bol hneď v tento deň určený

termín neverejného zasadnutia na 20. máj 2004, t. j. 43 dní po napadnutí veci. Predseda

krajského súdu odôvodnil nariadenie tohto termínu podrobným rozpisom množstva vecí

v senáte 7 Tpo. Po zamietnutí sťažnosti 20. mája 2004 bolo uznesenie písomne vyhotovené

21. júna 2004 a okresnému súdu doručené 30. júla 2004.

Krajskému súdu trvalo 43 dní, kým rozhodol o sťažnosti, a ďalších 54 dní, kým

doručil rozhodnutie okresnému súdu. Krajský súd sa síce veci meritórne venoval, ale

celkovú dĺžku jeho konania nemožno akceptovať ani z hľadiska vnútroštátnych kritérií, ani

z hľadiska kritérií, ktoré uplatňuje ESĽP. Podľa názoru ústavného súdu konanie neprebehlo

urýchlene a trvalo neprimerane dlho, čím krajský súd porušil právo sťažovateľa na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Nemožno akceptovať názor predsedu krajského súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu

čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože obvinenému nič nebránilo podávať žiadosti o prepustenie

z väzby. To, že sťažovateľ môže podávať žiadosti o prepustenie z väzby, je irelevantné vo

vzťahu k tomu, že jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bolo porušené z toho dôvodu, že

o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby nebolo rozhodnuté bez zbytočného odkladu.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu bolo porušené

základné právo sťažovateľa podľa a 5 a podľa a 5 listiny

a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, vyhovel aj návrhu sťažovateľa v tej časti, v ktorej

požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu, a predmetné uznesenie zrušil. V časti,

v ktorej sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, resp. prikázanie veci tomuto

súdu s tým, aby v nej ďalej konal, sťažnosti nevyhovel, pretože sťažovateľ bol medzičasom

prepustený z väzby, čím táto časť jeho návrhu stratila opodstatnenie.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a 5

a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, zaoberal sa aj

jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

.

Ústavný súd skonštatoval, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu z dôvodu právnej

neistoty vyvolanej spôsobom rozhodnutia krajského súdu.

Hlavnou nápravou nemajetkovej ujmy sťažovateľa je výsledok konania ústavného

súdu v jeho veci, to znamená vyslovenie porušenia základných práv a zrušenie napadnutého

uznesenia krajského súdu.

Keďže samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu sú primeranou a dostatočnou

nápravou nemajetkovej ujmy sťažovateľa, ústavný súd nevyhovel v tej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 100 000 Sk

od okresného súdu a 300 000 Sk od krajského súdu (bod 4 výroku nálezu).

3. Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania

v sume 11 120 Sk za dva úkony právnej služby a dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku

každému úkonu právnej služby podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže advokát je platcom dane z pridanej

hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a

v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 15. februára 2006