Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 98 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (103)IV. ÚS 270/09
PDF · 248.46 KB
No categories available
IV. ÚS 270/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tpon 1/2009-99
z 12. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009
doručená sťažnosť D. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Tpon 1/2009-99 z 12. mája 2009.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením Prezídia Policajného
zboru, Úradu bola proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-27/BOK-V-2009
zo 4. mája 2009 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vznesené obvinenie za trestný
čin podielnictva podľa § 251 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
(ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2
a § 235 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe: a) skutok č. 1:
„dňa 13. 8. 2005 v čase okolo 00.30 hod. potom čo poškodeného L. M. nar.:..., naposledy
bytom T., ul... previezli do rodinného domu v obci H., ul..., okr. T. ho obvinený M. P., R. B.
a M. T. spoločným konaním priviazali za pomoci kovových pút o stúpačku teplovodného
kúrenia, kde ho následne spoločným konaním prehľadali, pričom zo zadného vrecka
mu odcudzili finančnú hotovosť vo výške okolo 102.000,- Sk a z rúk mu stiahli náramkové
hodinky zn. Omega bližšie nezistenej hodnoty, kde následne tieto veci M. P. dňa 13. 8. 2005
v ranných hodinách na bližšie nestotožnenej poľnej ceste pri meste T., odovzdal D. P., ktorá
ich prijala aj napriek tomu, že vedela, že pochádzajú z trestnej činnosti a ako odmenu
z predmetných peňazí mu odovzdala sumu vo výške 30.000,- Sk“,
b) skutok č. 2: „obvinený I. H., obvinená D. P. a doposiaľ nestotožnená osoba
ženského pohlavia po predchádzajúcej vzájomnej dohode odo dňa 13. 8. 2005 v objekte
rodinného domu majiteľky D. P. , v obci H., ul..., okres T., požiadali obv. M. T.,
aby odviazal tam spútaného L. M., nar.:..., naposledy bytom T. ul... , kde tohto dali sadnúť
na stoličku a obv. I. H. s kuklou na hlave a s pištoľou zn. HKP 2000 v. č. 166 03 0122 kal.
9 mm, ktorú mal obv. I. H. v legálnej držbe stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával
na neho pozor, pričom D. P. L. M. dávala podpisovať doposiaľ bližšie nešpecifikované
písomnosti, kde následne dňa 15. 8. 2005 v skorých ranných hodinách poškodeného
prevážali na osobnom motorovom vozidle obv. D. P., SEAT ALHAMBRA EČ..., ktoré sama
riadila, pričom poškodeného v zadnej časti vozidla strážili M. T. a pravou zbraňou
ozbrojený I. H., kde pri prejazde mestom T. poskytli poškodenému mobilný telefón, aby
zavolal svojej sestre A. M., s tým že jej mal povedať, že je v poriadku a že bude potrebovať
občiansky preukaz, čo poškodený vzhľadom na jeho celkovú situáciu a okolnosti skutočne
aj urobil, keď z mobilného telefónu, ktorý mu dali, svojej sestre uviedol to, čo od neho
požadovali, pričom nato poškodeného L. M. previezli na chatu v oblasti B. popisné číslo...,
okr. T., ktorú si na tento účel vypožičali, kde v izbe na prízemí poškodeného pripútali
kovovými putami o rám postele, zalepili mu oči a ústa, striedali sa pri jeho strážení,
podávali mu rôzne utišujúce medicínske prostriedky, kde najmenej v priebehu dvoch dní
ho M. T. na príkaz D. P. odviazal a spolu ho posadili za stôl na stoličku, kde I. H. ozbrojený
pravou zbraňou a s kuklou na hlave stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával na neho
pozor s tým, že D. P. využívajúc stiesňujúce pomery, bezmocnosť a zlý fyzický stav
poškodeného ho opakovane nútila podpisovať ďalšie doposiaľ neustálené písomnosti,
pričom tiež aby zakryli spáchanie trestného činu, prikázali poškodenému vlastnoručne
napísať list adresovaný denníku Nový čas, v ktorom bolo uvedené, že nejde o únos ale iba
stávku s priateľmi, čo poškodený v obave o svoj život a zdravie aj urobil s tým, že
predmetný dopis bol následne v denníku Nový čas aj uverejnený.“
Krajský súd v tejto trestnej veci napadnutým uznesením v konaní o sťažnosti
krajského prokurátora v T. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. Tp 49/2009 z 8. mája 2009, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu prokurátora
Krajskej prokuratúry v T. sp. zn. Kv 23/09 zo 7. mája 2009 na vzatie obvinených (vrátane
sťažovateľky) do väzby, rozhodol tak, že návrhu nevyhovel, uznesenie okresného súdu
v celom rozsahu zrušil a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že berie do väzby
sťažovateľku a ďalších dvoch obvinených z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku.
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, pretože neboli splnené zákonné podmienky
na uvalenie väzby. Sťažovateľka tvrdí, že uznesením o vznesení obvinenia je trestne stíhaná
za ten istý skutok, za ktorý na ňu Okresná prokuratúra T. podala 15. novembra 2006
obžalobu a o ktorej je okresným súdom vedené konanie pod sp. zn. 7 T 191/2006.
V obžalobnom návrhu je skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo účastníctva
na trestnom čine vydierania podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a § 235 ods. 1 a 2 písm. b)
Trestného zákona a spolupáchateľstvo účastníctva na trestnom čine pozbavenia osobnej
slobody podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a § 232 ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľka sa ho mala dopustiť tým, že «v presne nezistenom období obvinená D. P.
spoločne s obvineným I. H. zosnovali a riadili konanie doposiaľ najmenej štyroch doteraz
nezistených páchateľov tak, že 12. 8. 2005 v čase o 23.40 hod. v T., na ulici..., títo
zamaskovaní v kuklách v čiernom oblečení na chrbte s bielym nápisom „POLÍCIA“,
ozbrojení nezistenými druhmi krátkych strelných zbraní vbehli do reštaurácie zv. „S.“, kde
jeden z nich zostal stáť pri dverách, pričom mieril do reštaurácie pištoľou, ďalší minimálne
traja pristúpili k stolu v pravom rohu, kde sedeli H. H., B. B. a manželia I. Z., Z. Z. spoločne
s poškodeným L. M. a tam jeden z páchateľov prešiel k poškodenému L. M., ktorého
schmatol za odev a tohto stiahol tvárou k zemi, kde mu vykrútil obe ruky za chrbát, na ktoré
mu založil strieborné putá so slovami „Za podvod!“, následne ho zodvihli zo zeme a išli
smerom ku dverám, kde cestou jeden z nich povedal poškodenému H. H. mieriac naňho
pištoľou „Nehýb sa, lebo ťa dám dole“, po čom vyšli von z reštaurácie, kde poškodený M.
zakričal na priateľa A. B., ktorý stál vonku, aby zavolal políciu a keď tento začal vytáčať
telefónne číslo polície na svojom mobilnom telefóne, jeden z páchateľov mu povedal „polož
ten telefón“ a mieril naňho pištoľou, po čom naložili poškodeného L. M. cez bočné dvere
do vozidla zn. Mercedes Viano, evidenčné číslo..., ktoré si na tento účel obvinená D. P.
spoločne s obvineným I. H. požičali v požičovni S. D., keď z tohto vozidla pred skutkom
zdemontovali evidenčné číslo... a poškodeného L. M. z miesta odviezli na neznáme miesto,
ktoré sa doposiaľ nepodarilo ustáliť, pričom dňa 15. 8. 2005 bol na telefonický kontakt
poškodeného L. M. svojej sestre A. M. použitý mobilný telefón používaný obvinenou D. P.,
v ktorom bola vložená telefónna karta s číslom..., ktorú dňa 22. 4. 2005 zakúpil obvinený I.
H.».
Podľa sťažovateľky ide o totožné skutky, v uznesení o vznesení obvinenia je konanie
len viac špecifikované, na základe čoho nemôže byť považované za nový skutok. Osoby
páchateľov aj poškodeného sú rovnaké, ide o konanie v tom istom čase a s tým istým
následkom. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej
nebolo dosiaľ rozhodnuté.
Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka uznesenie o vznesení obvinenia
za nezákonné a z rovnakých dôvodov považuje za nezákonné aj uznesenie krajského súdu
o vzatí do väzby z 12. mája 2009.
V trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 T 191/2006 bola
sťažovateľka vzatá do väzby uznesením okresného súdu z 25. augusta 2005 a z väzby bola
prepustená uznesením krajského súdu z 23. októbra 2005, ktoré potvrdil Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým
uznesením krajského súdu bola opäť vzatá do väzby v tej istej veci napriek tomu, že neboli
splnené dôvody väzby podľa § 71 Trestného poriadku. Taktiež namieta, že krajský súd
v uznesení z 12. mája 2009 neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu,
ktoré by nastali po jej prepustení z väzby.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením
krajského súdu č. k. 3 Tpon 1/2009-99 z 12. mája 2009 bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a priznal
jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Článok 17 ods. 2 ústavy vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad
právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu;
právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (I. ÚS 100/04).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia
závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Príslušná
zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je integrálnou súčasťou
ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie môže byť v konkrétnych
okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (II. ÚS 55/98,
II. ÚS 315/06). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však nevyčerpávajú len
odkazom na zákonnú úpravu (II. ÚS 55/98). Každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže
byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak
a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,
nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo
súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,
b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie,
c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná
trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým ohrozil,
d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú
konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, alebo
e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení
z väzby.
Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 ústavy rozhodnutím krajského súdu o vzatí do väzby namietajúc nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia za skutok, za ktorý je už proti nej vedené iné trestné
konanie, a poukázala aj na absenciu dôvodov väzby v zmysle § 71 Trestného poriadku.
Existencia dôvodného podozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin, je conditio
sine qua non zákonnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou. Okrem tohto základného
predpokladu musí existovať ešte ďalší významný a dostatočný dôvod ustanovený v § 71
ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku.
Všeobecný súd rozhodujúci o väzbe pri skúmaní, či sú splnené formálne a materiálne
podmienky na uvalenie väzby, posudzuje podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, či skutok,
za ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie, sa stal, či má znaky trestného činu,
či z dosiaľ zadovážených dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že skutok spáchal
obvinený, a či z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava pre tzv. útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.
Vo veci sťažovateľky okresný súd aj krajský súd zhodne konštatovali, že z dosiaľ
zistených skutočností vyplýva, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie, boli spáchané, majú znaky v uznesení o vznesení obvinenia uvedených trestných
činov a sú aj dostatočné dôvody na podozrenie, že tieto spáchali obvinení. Tento záver
sťažovateľka v sťažnosti nespochybňuje, namieta však, že je proti nej duplicitne vedené
trestné konanie pre ten istý skutok.
Krajský súd sa v konaní o sťažnosti zaoberal námietkou týkajúcou sa totožnosti
skutku a v odôvodnení uznesenia dal sťažovateľke na ňu primeranú odpoveď, keď uviedol:
„K vyjadreniam obhajcov obvinených je potrebné uviesť, že porovnaním skutku,
pre ktorý sa vedie proti obvineným D. P. a I. H. trestné stíhanie na Okresnom súde Trnava
vo veci 7 T/191/2006 a skutkov, pre ktoré bolo toho času vznesené obvinenie, dospel krajský
súd k záveru, že nejde o totožnosť skutku, ale ide o konania, ktoré na seba nadväzujú.
Krajský súd je však toho názoru, že vzhľadom na vzájomnú súvislosť vykonaných dôkazov
už vo veci 7 T/191/2006 Okresného súdu Trnava a dôkazov vykonaných v tejto veci, ako
aj dôkazov, ktoré bude potrebné ešte vykonať, bude vhodné, aby sa viedlo spoločné
konanie.“
Tento záver vyplýva aj z uznesenia o vznesení obvinenia a z obžaloby vznesenej proti
sťažovateľke podanej Okresnou prokuratúrou T. 15. novembra 2006, o ktorej je okresným
súdom vedené konanie pod sp. zn. 76 T 191/2006. Krajský súd síce stručne, ale predsa
posúdil aj túto námietku, ktorá vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe nebola celkom irelevantná,
ale dospel k záveru, že závery krajského súdu nie sú arbitrárne a sú ústavne akceptovateľné.
Samotná skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, nezakladá
príčinnú súvislosť s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 1564/09) ešte
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú
takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s
Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu však
nedospel k takémuto záveru.
Krajský súd zistil vo vzťahu k sťažovateľke aj existenciu väzobného dôvodu podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia
krajského súdu vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré majú znaky kolúznych aktivít
a napĺňajú väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Pokiaľ
sťažovateľka tvrdí, že v napadnutom uznesení nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti
odôvodňujúce vzatie do väzby, ktoré by nastali po jej prepustení z väzby (v roku 2005,
pozn.), krajský súd uviedol, že dosiaľ zistené a zadokumentované skutočnosti v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 T 191/2006 nadobudli nový význam v súvislosti
s výpoveďami troch obvinených z priameho vykonania trestných činov pozbavenia osobnej
slobody a vydierania proti poškodenému L. M., ktorým bolo vznesené obvinenie uznesením
Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-
27/BOK-V-2009 z 28. marca 2009, ktorí podrobne opísali kontakty medzi sťažovateľkou
a ďalšími dvomi obvinenými, ktorých krajský súd tiež vzal do väzby napadnutým uznesením.
K dôvodu väzby krajský súd uviedol: „Je podľa názoru krajského súdu nespochybniteľné, že
od roku 2005, kedy došlo k únosu L. M., sa obvinení snažili vyvolať dojem, že L. M. žije
a tak dosiahnuť v trestnom stíhaní, ktoré je vedené už na Okresnom súde v Trnave vo veci
7 T/191/06, svoju nevinu a následne zrejme manipulovať s majetkom L. M. Konkrétne
skutočnosti, ktoré v tomto smere uvádza v sťažnosti prokurátor Krajskej prokuratúry v T.,
ako dopis adresovaný denníku Nový Čas, ničenie dostupných dôkazov, čistenie vozidiel,
ktorými bol únos realizovaný, (vyhadzovanie a pálenie dôkazov a podobne), ktoré už
vyplývajú z predchádzajúceho trestného stíhania obvinených D. P. a I. H., ďalej konkrétne
skutočnosti ohľadne svedka T. M. sú v súvislosti s priamymi dôkazmi, ktoré vyšli dodatočne
najavo, t. j. výpovede M. P., R. B. a M. T., spôsobilé k ich posúdeniu ako konkrétnych
skutočností pre vzatie obvinených do väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr.
por.“
V sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry v T., ktorej obsah krajský súd
sumarizoval v úvode napadnutého uznesenia a na ktorý poukázal pri hodnotení konkrétnych
skutočností napĺňajúcich väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
sa vo vzťahu k svedkovi T. M. uvádzajú tieto aktivity obvinených: «Podstatný význam
z hľadiska odôvodnenosti väzby má aj súčasná snaha obvinenej D. P. k ďalšej na danú vec
bezprostredne nadväzujúcej trestnej veci (ČVS: PPZ-126/BOK-Z-2009), kde opakovane
ovplyvňovala doposiaľ nevypočutých svedkov, a to najmä z okruhu blízkych poškodeného L.
M., o čom svedčia priložené listinné dôkazy. Napr. dňa 14. 4. 2008 nútila T. M. podpísať
splnomocnenie za účelom prevodu majetku „M.“ na dcéru G. T... Tiež treba spomenúť
napr. viacnásobné ovplyvňovanie T. M. – svedka, ktorý je a aj bude vypočúvaný vo všetkých
konaniach súvisiacich s tzv. únosom jeho otca. Trestné oznámenie T. M. tvorí totiž súčasť
spisového materiálu.»
Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho
úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený
slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že krajský súd
pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľky do väzby vychádzal
pri posudzovaní konania sťažovateľky z existujúcich výsledkov vyšetrovania, zaoberal
sa jej námietkou proti zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a na túto námietku jej dal
jasnú odpoveď. Napadnuté uznesenie obsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie
väzby, z ktorých vyplýva obava z následkov predvídaných v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku.
Vychádzajúc z argumentov sťažovateľky a po preskúmaní obsahu napadnutého
uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na štádium trestného konania
a konkrétne skutočnosti, ktorými krajský súd odôvodnil opodstatnenosť väzby, možno jeho
rozhodnutie považovať za legitímne. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva
také posúdenie zistených skutkových okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom
hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení Trestného zákona
a Trestného poriadku, ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2009