Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 270/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -99

z 12. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009

doručená sťažnosť D. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -99 z 12. mája 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením Prezídia Policajného

zboru, Úradu bola proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-27/BOK-V-2009

zo 4. mája 2009 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) vznesené obvinenie za trestný

čin podielnictva podľa účinného do 31. decembra 2005

(ďalej len „“) a za trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa

a a na tom skutkovom základe: a) skutok č. 1:

„dňa 13. 8. 2005 v čase okolo 00.30 hod. potom čo poškodeného L. M. nar.:..., naposledy

bytom T., ul... previezli do rodinného domu v obci H., ul..., okr. T. ho obvinený M. P., R. B.

a M. T. spoločným konaním priviazali za pomoci kovových pút o stúpačku teplovodného

kúrenia, kde ho následne spoločným konaním prehľadali, pričom zo zadného vrecka

mu odcudzili finančnú hotovosť vo výške okolo 102.000,- Sk a z rúk mu stiahli náramkové

hodinky zn. Omega bližšie nezistenej hodnoty, kde následne tieto veci M. P. dňa 13. 8. 2005

v ranných hodinách na bližšie nestotožnenej poľnej ceste pri meste T., odovzdal D. P., ktorá

ich prijala aj napriek tomu, že vedela, že pochádzajú z trestnej činnosti a ako odmenu

z predmetných peňazí mu odovzdala sumu vo výške 30.000,- Sk“,

b) skutok č. 2: „obvinený I. H., obvinená D. P. a doposiaľ nestotožnená osoba

ženského pohlavia po predchádzajúcej vzájomnej dohode odo dňa 13. 8. 2005 v objekte

rodinného domu majiteľky D. P. , v obci H., ul..., okres T., požiadali obv. M. T.,

aby odviazal tam spútaného L. M., nar.:..., naposledy bytom T. ul... , kde tohto dali sadnúť

na stoličku a obv. I. H. s kuklou na hlave a s pištoľou zn. HKP 2000 v. č. 166 03 0122 kal.

9 mm, ktorú mal obv. I. H. v legálnej držbe stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával

na neho pozor, pričom D. P. L. M. dávala podpisovať doposiaľ bližšie nešpecifikované

písomnosti, kde následne dňa 15. 8. 2005 v skorých ranných hodinách poškodeného

prevážali na osobnom motorovom vozidle obv. D. P., SEAT ALHAMBRA EČ..., ktoré sama

riadila, pričom poškodeného v zadnej časti vozidla strážili M. T. a pravou zbraňou

ozbrojený I. H., kde pri prejazde mestom T. poskytli poškodenému mobilný telefón, aby

zavolal svojej sestre A. M., s tým že jej mal povedať, že je v poriadku a že bude potrebovať

občiansky preukaz, čo poškodený vzhľadom na jeho celkovú situáciu a okolnosti skutočne

aj urobil, keď z mobilného telefónu, ktorý mu dali, svojej sestre uviedol to, čo od neho

požadovali, pričom nato poškodeného L. M. previezli na chatu v oblasti B. popisné číslo...,

okr. T., ktorú si na tento účel vypožičali, kde v izbe na prízemí poškodeného pripútali

kovovými putami o rám postele, zalepili mu oči a ústa, striedali sa pri jeho strážení,

podávali mu rôzne utišujúce medicínske prostriedky, kde najmenej v priebehu dvoch dní

ho M. T. na príkaz D. P. odviazal a spolu ho posadili za stôl na stoličku, kde I. H. ozbrojený

pravou zbraňou a s kuklou na hlave stál v jeho bezprostrednej blízkosti a dával na neho

pozor s tým, že D. P. využívajúc stiesňujúce pomery, bezmocnosť a zlý fyzický stav

poškodeného ho opakovane nútila podpisovať ďalšie doposiaľ neustálené písomnosti,

pričom tiež aby zakryli spáchanie trestného činu, prikázali poškodenému vlastnoručne

napísať list adresovaný denníku Nový čas, v ktorom bolo uvedené, že nejde o únos ale iba

stávku s priateľmi, čo poškodený v obave o svoj život a zdravie aj urobil s tým, že

predmetný dopis bol následne v denníku Nový čas aj uverejnený.“

Krajský súd v tejto trestnej veci napadnutým uznesením v konaní o sťažnosti

krajského prokurátora v T. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. 49/2009 z 8. mája 2009, ktorým okresný súd rozhodol o návrhu prokurátora

Krajskej prokuratúry v T. sp. zn. zo 7. mája 2009 na vzatie obvinených (vrátane

sťažovateľky) do väzby, rozhodol tak, že návrhu nevyhovel, uznesenie okresného súdu

v celom rozsahu zrušil a podľa rozhodol, že berie do väzby

sťažovateľku a ďalších dvoch obvinených z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením porušil jej základné právo

na osobnú slobodu podľa , pretože neboli splnené zákonné podmienky

na uvalenie väzby. Sťažovateľka tvrdí, že uznesením o vznesení obvinenia je trestne stíhaná

za ten istý skutok, za ktorý na ňu Okresná prokuratúra T. podala 15. novembra 2006

obžalobu a o ktorej je okresným súdom vedené konanie pod sp. zn. .

V obžalobnom návrhu je skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo účastníctva

na trestnom čine vydierania podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. a) a § 235 ods. 1 a 2 písm. b)

a spolupáchateľstvo účastníctva na trestnom čine pozbavenia osobnej

slobody podľa , a .

Sťažovateľka sa ho mala dopustiť tým, že «v presne nezistenom období obvinená D. P.

spoločne s obvineným I. H. zosnovali a riadili konanie doposiaľ najmenej štyroch doteraz

nezistených páchateľov tak, že 12. 8. 2005 v čase o 23.40 hod. v T., na ulici..., títo

zamaskovaní v kuklách v čiernom oblečení na chrbte s bielym nápisom „POLÍCIA“,

ozbrojení nezistenými druhmi krátkych strelných zbraní vbehli do reštaurácie zv. „S.“, kde

jeden z nich zostal stáť pri dverách, pričom mieril do reštaurácie pištoľou, ďalší minimálne

traja pristúpili k stolu v pravom rohu, kde sedeli H. H., B. B. a manželia I. Z., Z. Z. spoločne

s poškodeným L. M. a tam jeden z páchateľov prešiel k poškodenému L. M., ktorého

schmatol za odev a tohto stiahol tvárou k zemi, kde mu vykrútil obe ruky za chrbát, na ktoré

mu založil strieborné putá so slovami „Za podvod!“, následne ho zodvihli zo zeme a išli

smerom ku dverám, kde cestou jeden z nich povedal poškodenému H. H. mieriac naňho

pištoľou „Nehýb sa, lebo ťa dám dole“, po čom vyšli von z reštaurácie, kde poškodený M.

zakričal na priateľa A. B., ktorý stál vonku, aby zavolal políciu a keď tento začal vytáčať

telefónne číslo polície na svojom mobilnom telefóne, jeden z páchateľov mu povedal „polož

ten telefón“ a mieril naňho pištoľou, po čom naložili poškodeného L. M. cez bočné dvere

do vozidla zn. Mercedes Viano, evidenčné číslo..., ktoré si na tento účel obvinená D. P.

spoločne s obvineným I. H. požičali v požičovni S. D., keď z tohto vozidla pred skutkom

zdemontovali evidenčné číslo... a poškodeného L. M. z miesta odviezli na neznáme miesto,

ktoré sa doposiaľ nepodarilo ustáliť, pričom dňa 15. 8. 2005 bol na telefonický kontakt

poškodeného L. M. svojej sestre A. M. použitý mobilný telefón používaný obvinenou D. P.,

v ktorom bola vložená telefónna karta s číslom..., ktorú dňa 22. 4. 2005 zakúpil obvinený I.

H.».

Podľa sťažovateľky ide o totožné skutky, v uznesení o vznesení obvinenia je konanie

len viac špecifikované, na základe čoho nemôže byť považované za nový skutok. Osoby

páchateľov aj poškodeného sú rovnaké, ide o konanie v tom istom čase a s tým istým

následkom. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej

nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka uznesenie o vznesení obvinenia

za nezákonné a z rovnakých dôvodov považuje za nezákonné aj uznesenie krajského súdu

o vzatí do väzby z 12. mája 2009.

V trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. bola

sťažovateľka vzatá do väzby uznesením okresného súdu z 25. augusta 2005 a z väzby bola

prepustená uznesením krajského súdu z 23. októbra 2005, ktoré potvrdil Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým

uznesením krajského súdu bola opäť vzatá do väzby v tej istej veci napriek tomu, že neboli

splnené dôvody väzby podľa . Taktiež namieta, že krajský súd

v uznesení z 12. mája 2009 neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu,

ktoré by nastali po jej prepustení z väzby.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že uznesením

krajského súdu č. k. -99 z 12. mája 2009 bolo porušené jej základné právo

podľa , aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a priznal

jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Článok 17 ods. 2 vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad

právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu;

právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou ().

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia

závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Príslušná

zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je integrálnou súčasťou

ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie môže byť v konkrétnych

okolnostiach porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu (,

). Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však nevyčerpávajú len

odkazom na zákonnú úpravu (). Každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, , , ).

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa , ak bol obvinený prepustený z väzby, môže

byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,

nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,

b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie,

c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná

trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým ohrozil,

d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, alebo

e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin, ktorý mal byť spáchaný po prepustení

z väzby.

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 rozhodnutím krajského súdu o vzatí do väzby namietajúc nezákonnosť

uznesenia o vznesení obvinenia za skutok, za ktorý je už proti nej vedené iné trestné

konanie, a poukázala aj na absenciu dôvodov väzby v zmysle .

Existencia dôvodného podozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin, je conditio

sine qua non zákonnosti obmedzenia osobnej slobody väzbou. Okrem tohto základného

predpokladu musí existovať ešte ďalší významný a dostatočný dôvod ustanovený v § 71

ods. 1 písm. a) až c) .

Všeobecný súd rozhodujúci o väzbe pri skúmaní, či sú splnené formálne a materiálne

podmienky na uvalenie väzby, posudzuje podľa , či skutok,

za ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie, sa stal, či má znaky trestného činu,

či z dosiaľ zadovážených dôkazov vyplýva dôvodné podozrenie, že skutok spáchal

obvinený, a či z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava pre tzv. útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.

Vo veci sťažovateľky okresný súd aj krajský súd zhodne konštatovali, že z dosiaľ

zistených skutočností vyplýva, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a vznesené

obvinenie, boli spáchané, majú znaky v uznesení o vznesení obvinenia uvedených trestných

činov a sú aj dostatočné dôvody na podozrenie, že tieto spáchali obvinení. Tento záver

sťažovateľka v sťažnosti nespochybňuje, namieta však, že je proti nej duplicitne vedené

trestné konanie pre ten istý skutok.

Krajský súd sa v konaní o sťažnosti zaoberal námietkou týkajúcou sa totožnosti

skutku a v odôvodnení uznesenia dal sťažovateľke na ňu primeranú odpoveď, keď uviedol:

„K vyjadreniam obhajcov obvinených je potrebné uviesť, že porovnaním skutku,

pre ktorý sa vedie proti obvineným D. P. a I. H. trestné stíhanie na Okresnom súde Trnava

vo veci a skutkov, pre ktoré bolo toho času vznesené obvinenie, dospel krajský

súd k záveru, že nejde o totožnosť skutku, ale ide o konania, ktoré na seba nadväzujú.

Krajský súd je však toho názoru, že vzhľadom na vzájomnú súvislosť vykonaných dôkazov

už vo veci Okresného súdu Trnava a dôkazov vykonaných v tejto veci, ako

aj dôkazov, ktoré bude potrebné ešte vykonať, bude vhodné, aby sa viedlo spoločné

konanie.“

Tento záver vyplýva aj z uznesenia o vznesení obvinenia a z obžaloby vznesenej proti

sťažovateľke podanej Okresnou prokuratúrou T. 15. novembra 2006, o ktorej je okresným

súdom vedené konanie pod sp. zn. . Krajský súd síce stručne, ale predsa

posúdil aj túto námietku, ktorá vo vzťahu k rozhodnutiu o väzbe nebola celkom irelevantná,

ale dospel k záveru, že závery krajského súdu nie sú arbitrárne a sú ústavne akceptovateľné.

Samotná skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, nezakladá

príčinnú súvislosť s namietaným porušením jej základného práva podľa .

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ešte

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú

takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia s

.

Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu však

nedospel k takémuto záveru.

Krajský súd zistil vo vzťahu k sťažovateľke aj existenciu väzobného dôvodu podľa

. Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia

krajského súdu vyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré majú znaky kolúznych aktivít

a napĺňajú väzobný dôvod podľa . Pokiaľ

sťažovateľka tvrdí, že v napadnutom uznesení nie sú uvedené žiadne konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce vzatie do väzby, ktoré by nastali po jej prepustení z väzby (v roku 2005,

pozn.), krajský súd uviedol, že dosiaľ zistené a zadokumentované skutočnosti v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. nadobudli nový význam v súvislosti

s výpoveďami troch obvinených z priameho vykonania trestných činov pozbavenia osobnej

slobody a vydierania proti poškodenému L. M., ktorým bolo vznesené obvinenie uznesením

Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite sp. zn. ČVS: PPZ-

27/BOK-V-2009 z 28. marca 2009, ktorí podrobne opísali kontakty medzi sťažovateľkou

a ďalšími dvomi obvinenými, ktorých krajský súd tiež vzal do väzby napadnutým uznesením.

K dôvodu väzby krajský súd uviedol: „Je podľa názoru krajského súdu nespochybniteľné, že

od roku 2005, kedy došlo k únosu L. M., sa obvinení snažili vyvolať dojem, že L. M. žije

a tak dosiahnuť v trestnom stíhaní, ktoré je vedené už na Okresnom súde v Trnave vo veci

7 , svoju nevinu a následne zrejme manipulovať s majetkom L. M. Konkrétne

skutočnosti, ktoré v tomto smere uvádza v sťažnosti prokurátor Krajskej prokuratúry v T.,

ako dopis adresovaný denníku Nový Čas, ničenie dostupných dôkazov, čistenie vozidiel,

ktorými bol únos realizovaný, (vyhadzovanie a pálenie dôkazov a podobne), ktoré už

vyplývajú z predchádzajúceho trestného stíhania obvinených D. P. a I. H., ďalej konkrétne

skutočnosti ohľadne svedka T. M. sú v súvislosti s priamymi dôkazmi, ktoré vyšli dodatočne

najavo, t. j. výpovede M. P., R. B. a M. T., spôsobilé k ich posúdeniu ako konkrétnych

skutočností pre vzatie obvinených do väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr.

por.“

V sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry v T., ktorej obsah krajský súd

sumarizoval v úvode napadnutého uznesenia a na ktorý poukázal pri hodnotení konkrétnych

skutočností napĺňajúcich väzobný dôvod podľa ,

sa vo vzťahu k svedkovi T. M. uvádzajú tieto aktivity obvinených: «Podstatný význam

z hľadiska odôvodnenosti väzby má aj súčasná snaha obvinenej D. P. k ďalšej na danú vec

bezprostredne nadväzujúcej trestnej veci (ČVS: PPZ-126/BOK-Z-2009), kde opakovane

ovplyvňovala doposiaľ nevypočutých svedkov, a to najmä z okruhu blízkych poškodeného L.

M., o čom svedčia priložené listinné dôkazy. Napr. dňa 14. 4. 2008 nútila T. M. podpísať

splnomocnenie za účelom prevodu majetku „M.“ na dcéru G. T... Tiež treba spomenúť

napr. viacnásobné ovplyvňovanie T. M. – svedka, ktorý je a aj bude vypočúvaný vo všetkých

konaniach súvisiacich s tzv. únosom jeho otca. Trestné oznámenie T. M. tvorí totiž súčasť

spisového materiálu.»

Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,

ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho

úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že krajský súd

pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľky do väzby vychádzal

pri posudzovaní konania sťažovateľky z existujúcich výsledkov vyšetrovania, zaoberal

sa jej námietkou proti zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a na túto námietku jej dal

jasnú odpoveď. Napadnuté uznesenie obsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie

väzby, z ktorých vyplýva obava z následkov predvídaných v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku.

Vychádzajúc z argumentov sťažovateľky a po preskúmaní obsahu napadnutého

uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na štádium trestného konania

a konkrétne skutočnosti, ktorými krajský súd odôvodnil opodstatnenosť väzby, možno jeho

rozhodnutie považovať za legitímne. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu nevyplýva

také posúdenie zistených skutkových okolností, ktoré by svedčilo o ich svojvoľnom

hodnotení a o takom výklade a aplikácii príslušných ustanovení

a , ktorý by bol z ústavnoprávneho hľadiska neospravedlniteľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s , a preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009