Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 43/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. júna 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. septembra 2014 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. júna 2014.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého

dieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o úpravu styku

s maloletým synom (ďalej aj „maloletý“), v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku okresného

súdu č. k. zo 17. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. zo 6. júla 2010 v časti o zákaze styku otca s maloletým. Sťažovateľ

žiadal, aby mu bol umožnený styk s maloletým synom prostredníctvom softvéru Skype

každú sobotu v čase od 16.00 h do 18.00 h a každú nedeľu v mesiaci júl v čase od 15.00 h

do 17.00 h za prítomnosti starej matky , ktorej je maloletý zverený

do náhradnej osobnej starostlivosti. Svoj návrh odôvodnil zmenou pomerov, na preukázanie

ktorej navrhol „vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či je stretávanie sa

maloletého so sťažovateľom v záujme maloletého a či jeho negatívny vzťah k sťažovateľovi

v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV z 17. 2. 2010 bol ovplyvnený

v dôsledku zámerného pôsobenia starej matky a či sa stará matka pridŕža odporúčania

súdneho znalca v tom smere, že je namieste informovať maloletého o sťažovateľovi v tom

záujme, aby sa tento slobodne a bez akéhokoľvek ovplyvňovania sám mohol rozhodnúť, či sa

chce alebo nechce stretávať so sťažovateľom.“. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení naň poukázal.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým, že

súdy nevykonali ním navrhované znalecké dokazovanie ani ďalšie dokazovanie nevyhnutné

na spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci. Sťažovateľ tvrdí, že „iba vykonaním

navrhnutého znaleckého dokazovania mohol navrhovateľ preukázať svoje tvrdenia uvedené

v návrhu na úpravu styku s maloletým a jedine znalecký posudok vypracovaný nezávislým

znalcom mohol objektívne posúdiť možnosť obnovenia styku medzi sťažovateľom

a maloletým za súčasných okolností“.

Zákaz styku s maloletým podľa sťažovateľa „predstavuje vzhľadom na intenzitu tohto

zákazu a na dĺžku jeho trvania porušenie základných práv sťažovateľa na ochranu

a rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa a na starostlivosť o maloletého

a o jeho výchovu zaručených a Dohovorom“. Dôvody trvania zákazu styku, ktoré

uviedol v rozhodnutí okresný súd a krajský súd, považuje sťažovateľ za nedostatočné

a poukazuje na to, že „sa nedopustil voči svojmu synovi žiadneho konania, ktoré

by odôvodňovalo zákaz jeho styku s ním“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že súdy

mali pri rozhodovaní postupovať v zmysle princípu proporcionality, a namieta, že „Súdy

rozhodli o pokračovaní zákazu styku maloletého so sťažovateľom bez tohto, aby dbali na

ochranu základných práv sťažovateľa.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod porušené boli.

2. Základné právo podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 209 z 6. 2. 2014 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 231 z 24. júna 2014

porušené boli.

3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 209 z 6. 2. 2014

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 231 z 24. júna 2014

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie

článku 19 ods. 2 a článku 41 ods. 4 a Článku 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 50 000 EUR (slovom päťdesiattisíc

eur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV povinné vyplatiť

mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV sú povinné uhradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 6. februára 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.

ÚS 115/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudku z 24. júna 2014

Podľa úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). Ústavný súd z tohto aspektu posúdil túto časť sťažnosti.

2.1 Namietané porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tým,

že v súdnom konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie na zistenie príčin odmietavého

postoja jeho maloletého syna a možnosti zmeny tohto stavu. Sťažovateľ považoval znalecké

skúmanie za jediný dôkaz, ktorým mohol preukázať svoje tvrdenie o potrebe zmeny

rozsudku o zákaze styku s maloletým.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu

zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa

dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (, ).

Okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného lekárskou správou pedopsychiatričky

, na základe ktorej konštatoval:

„Súčasný skutkový stav je taký, že maloletý je aj naďalej a to od roku 2006 vedený

v Dennom stacionári pre deti s rizikovým vývinom, pričom z potvrdenia pedopsychiatričky

zo dňa 28. 6. 2013 vyplýva, že maloletý bol opakovane

vystavovaný traumatizujúcim zážitkom a to návštevou otca vo väzení, zhoršením matkinho

zdravotného stavu, medializáciou otca, kontaktom s otcom v utečeneckom tábore, v škole

bol opakovane vystavovaný posmeškom týkajúcim sa otca a aktuálne pociťuje hanbu aj zlosť

voči otcovi, verbalizuje odmietavý postoj kontaktovať sa sním a to osobne ako aj písomne.

Z lekárskej správy ďalej vyplýva, že je dôležité predchádzať neurotizácii dieťaťa pre jeho

ďalší osobnostný vývin. Lekárska správa bola vypracovaná pedopsychiatričkou maloletého,

ktorá jeho zdravotný stav pozná od roku 2006, s dieťaťom pracuje dlhodobo a potvrdenie,

ktoré vydala o zdravotnom stave maloletého dieťa je aktuálne a odzrkadľuje súčasný

psychický stav maloletého, ako aj jeho vzťah k otcovi. V tejto súvislosti súd teda nevyhovel

návrhu otca, resp. jeho právneho zástupcu o vyšetrenie maloletého nezávislým znalcom za

účelom zistenia dôvodov, pre ktoré má maloletý nechuť kontaktovať sa s otcom. Takýto

návrh súd považoval za nadbytočný, resp. duplicitný, pretože dôvody, pre ktoré sa maloletý

odmieta s otcom akokoľvek kontaktovať nesporne vyplývajú z lekárskej správy

, ktorá bola navyše aktualizovaná v priebehu konania.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k názoru okresného súdu doplnil:

„Pokiaľ ide o námietku otca uvedenú v odvolaní, v ktorej poukazoval na to,

že jediným zákonným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým

dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujme maloletého dieťaťa,

z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, s touto sa odvolací súd stotožnil, rovnako sa stotožnil

s názorom otca, že takéto rozhodnutie by nemalo byť definitívne, keď s poukazom

na ochranu rodinného života by sa postupne mali prijímať opatrenia, smerujúce

k obnoveniu prerušených kontaktov maloletého dieťaťa a rodiča. Tým, že každú vec treba

posudzovať individuálne, treba v danej veci konštatovať, že rodičia maloletého nikdy

netvorili ucelenú rodinu, keď nežili spolu, maloletý k otcovi nemá vybudovaný žiaden citový

vzťah, naopak jeho vzťah k otcovi je charakterizovaný iba traumatizujúcimi zážitkami,

čo v danej veci znamená praktickú nemožnosť obnoviť vzťah, ktorý nikdy nebol vybudovaný,

pričom treba zdôrazniť, že nevytvorenie vzťahu resp. traumatizujúce zážitky maloletého

z otca sa podľa obsahu spisu viažu výlučne na konanie zo strany otca. Pokiaľ otec

v odvolaní tvrdí, že sa nemal možnosť so svojim synom stretávať, je na mieste otázka,

čo bolo dôvodom, že sa otec s maloletým nestretával, nepodieľal sa na jeho výchove.

S určitosťou však možno konštatovať, že nejde iba o nechuť maloletého, prípadne

ovplyvňovanie zo strany starej matky, či o konanie príslušných orgánov, tak ako

to otec tvrdí v odvolaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne pri

rozhodovaní prihliadol na záujem maloletého, v rámci ktorého zohľadnil aj názor

maloletého vyslovený v rámci pohovoru s kolíznym opatrovníkom dňa 01. 03. 2013,

rovnako správne zohľadnil lekársku správu ošetrujúcej pedopsychiatričky maloletého,

objektívnosť ktorej nemal ani odvolací súd dôvod spochybňovať. Z uvedeného dôvodu

vykonanie ďalšieho dokazovania nariadením nového znaleckého dokazovania aj odvolací

súd posúdil ako nedôvodné.“

Súčasťou základného práva podľa nie je povinnosť vykonať

dôkazy označené účastníkom konania (, , ).

Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky

dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu

vo veci samej (napr. , , ). Európsky súd

pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý

proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská

republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Výber dôkazov

je na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na úvahu, ktoré dôkazy pripustí

a vykoná a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým,

že nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie

postaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhý

účastník konania (pozri najmä rozsudok de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997,

rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).

Podľa judikatúry ústavného súdu () pod právom na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba

rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom

ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný

na vykonávaní dokazovania [ (ďalej aj „OSP“)],

vrátane práva klásť účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným a už

vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( a ).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

sa zaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania, na účely

objektívneho zistenia postoja maloletého k sťažovateľovi vykonal dokazovanie

oboznámením s obsahom aktuálnej správy ošetrujúcej pedopsychiatričky, jej obsah hodnotil

v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi a svoj záver o nadbytočnosti znaleckého

dokazovania (vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním chcel sťažovateľ preukázať) dostatočne

odôvodnil konkrétnymi, z vykonaného dokazovania vyplývajúcimi zisteniami. Ústavný súd

preto nepovažuje záver krajského súdu o nadbytočnosti znaleckého dokazovania za

arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu bol vykonaným dokazovaním dostatočne zistený

skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o veci. Nevyhovením návrhu na

vykonanie znaleckého dokazovania preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4

a práva podľa dohovoru

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu predstavuje neprimeraný zásah

do jeho základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru vzhľadom na intenzitu tohto zásahu (zákaz styku so synom) a dĺžku jeho trvania.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Do pôsobnosti dohovoru a patrí aj právo na rešpektovanie

a ochranu súkromného života. Súkromný život podľa Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby a niekedy môže

zahŕňať aspekty individuálnej fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného

života“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi

(, m. m. pozri aj Niemietz v. Nemecko, rozsudok zo 16. 12. 1992, séria A,

č. 251 B, s. 33 − 34, bod 29).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tým, že čl. 8 dohovoru zaručuje

právo na rešpektovanie rodinného života, predpokladá existenciu rodiny (Marckx

v. Belgicko, rozsudok pléna z 13. 6. 1979, bod 31). Existencia rodiny je otázkou faktickou,

spočíva v skutočnej existencii blízkych osobných väzieb v praxi (K. a T. v. Fínsko,

rozsudok Veľkého senátu z 12. 7. 2001, bod 150). Základným prvkom rodinného života

je spolužitie rodičov a detí (Johansen v. Nórsko, rozsudok zo 7. 8. 1996, bod 52). Európsky

súd pre ľudské práva konštatoval vo veci Berrehab v. Holandsko (rozsudok z 21. 6. 1988,

bod 21), že vzťah vytvorený medzi manželmi musí byť považovaný za „rodinný život“

a dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu, teda od okamihu a zo

samotnej skutočnosti narodenia dieťaťa existuje medzi ním a jeho rodičmi puto tvoriace

rodinný život, a to aj keď rodičia potom spolu nežijú. Následné udalosti však môžu toto

puto prerušiť, neskôr by vzťah patriaci pod „rodinný život“ mohol prestať existovať, pokiaľ

by nebol udržiavaný.

Podľa judikatúry ESĽP zásah do práva na rešpektovanie súkromného života bude

v súlade s čl. 8 dohovoru, ak bol vykonaný v súlade so zákonom, sleduje niektorý

z legitímnych cieľov vymenovaných v odseku 2 tohto článku a bol nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 63).

Rozsudok krajského súdu potvrdil zákaz styku sťažovateľa s jeho synom na základe §

25 ods. 1, 2 a 3 o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“), rozhodnutie tak vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nie je členom rodiny

maloletého. Je jeho biologickým otcom, s matkou maloletého boli manželmi, nikdy však

netvorili skutočnú rodinu, sťažovateľ nežil s maloletým, nezabezpečoval starostlivosť o neho

ani jeho výchovu, medzi maloletým a sťažovateľom nikdy neexistovala skutočná rodinná

väzba. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV č. k. zo 17. februára 2010, maloletý bol na čas po

rozvode zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke, matka a otec boli

zaviazaní prispievať na jeho výživu každý sumou 30 % zo sumy životného minima

na nezaopatrené dieťa, zároveň bol rozhodnuté o zákaze styku otca s maloletým. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 13. augusta 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. zo 6. júla 2010. Sťažovateľ neplatil určené minimálne

výživné, dlžné výživné zaplatil až v súvislosti s napadnutým konaním.

Maloletý sťažovateľa ako otca neakceptuje, v podstate ho nepozná, videl

ho niekoľkokrát v živote pri návštevách vo väzení, kde bol sťažovateľ už počas tehotenstva

matky maloletého. Osobne sa ostatný raz stretli v Útvare pre zaistených cudzincov

v Medveďove, keď si sťažovateľ vyžiadal jeho návštevu, maloletý mal vtedy päť rokov.

Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty proti týmto konštatovaniam,

nenamietal proti tvrdeniu, že medzi ním a maloletým nikdy neexistovala skutočná rodinná

väzba. Sťažovateľ len všeobecne tvrdil, že maloletý je negatívne ovplyvnený starou matkou,

o čom však nepredložil žiadny dôkaz. K svojmu spôsobu života a správaniu sa nevyjadril,

neposkytol vysvetlenie ani k svojmu úteku z azylového tábora počas azylového konania

a súčasne prebiehajúceho konania o úpravu styku, ktorým významne spochybnil svoj

skutočný záujem na výsledku konania a na vytvorení vzťahu s maloletým synom.

Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že právna otázka úpravy styku

sťažovateľa s jeho synom, o ktorej sťažovateľ inicioval konanie s úmyslom vytvorenia

momentálne neexistujúcej rodinnej väzby, sa týka dôležitej súčasti jeho súkromného života.

Rozhodnutie krajského súdu ponechávajúce naďalej účinným rozhodnutie o zákaze styku

sťažovateľa a jeho syna preto predstavuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho

súkromného života.

Cieľom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola predovšetkým/v prvom rade

ochrana najlepšieho záujmu maloletého, ktorý je zverený do náhradnej osobnej starostlivosti

starej matke a sťažovateľa nepovažuje za súčasť svojej rodiny. V dôsledku traumatických

zážitkov spojených so sťažovateľom potvrdených v súvisiacom súdnom konaní aj súdnym

znalcom je maloletý v odbornej starostlivosti psychiatričky. Rozhodnutie tak bolo prijaté

na ochranu práv a slobôd maloletého.

Pri posúdení, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ESĽP hodnotí

v kontexte všetkých okolností prípadu, či dôvody, ktoré ho majú ospravedlňovať, boli

relevantné a dostatočné na účely čl. 8 ods. 2 dohovoru. Súčasne berie do úvahy, či konanie

ako celok bolo spravodlivé a poskytovalo sťažovateľovi dostatočné záruky pre ochranu jeho

záujmov chránených čl. 8 dohovoru. V každom takomto prípade je dôležité posúdiť, čo je

v najlepšom záujme dieťaťa, a ten má v závislosti na jeho povahe a dôležitosti prednosť pred

záujmami rodičov (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 65 a tam

citovaná judikatúra). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo všetkých

rozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim kritériom ich najlepšie záujmy.

Tie vyžadujú udržiavanie rodinných väzieb okrem prípadu, keď je konkrétne rodina

preukázateľne nevhodná. Na druhej strane je nespochybniteľne v záujme dieťaťa, aby bola

jeho výchova zabezpečená v zdravom prostredí a rodič nemôže byť oprávnený podľa čl. 8

dohovoru uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa

(napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok zo 6. 7. 2010, bod 136).

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzhľadom na skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním je odôvodnený právny názor, že nad záujmom sťažovateľa

na vytvorení rodinnej väzby s jeho maloletým synom prevážila zvýšená ochrana práv

maloletého vyžadujúca vylúčenie ich vzájomných kontaktov. Konštatoval tak najmä

na základe stanoviska maloletého, ktoré bolo zisťované prostredníctvom kolízneho

opatrovníka, výpovede starej matky a aktuálneho zdravotného stavu maloletého, ktorý bol

objektivizovaný odbornou správou detskej psychiatričky. Psychiatrička potvrdila

pretrvávanie psychického stavu maloletého, ktorý bol u neho zistený znaleckým

dokazovaním v konaní o úpravu styku vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.

. Podľa týchto zistení maloletý pociťuje vo vzťahu k sťažovateľovi hnev, zlosť,

hanbí sa za neho, nechce sa s ním stretnúť, jeho pocity vychádzajú zo stretnutí

so sťažovateľom vo väzení, v utečeneckom tábore, posmeškov, ktoré v tejto súvislosti

zažil v škole. Tieto stavy maloletého vyžadujú odbornú psychiatrickú pomoc, aby dokázal

záťaž spracovať, a to aj vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu, keď matka trpí duševnou

poruchou, v dôsledku ktorej bola rozsudkom okresného súdu č. k. 26

z 10. septembra 2007, právoplatným 25. októbra 2007, pozbavená spôsobilosti na právne

úkony. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že na strane maloletého nedošlo

k žiadnej zmene okolností, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozsudku o zákaze styku.

Osobu sťažovateľa v súvislosti s jeho možným výchovným vplyvom na maloletého

syna krajský súd hodnotil na základe zistení, ktoré sťažovateľ relevantným spôsobom

nedokázal spochybniť. Sťažovateľ bol vyhostený z územia Slovenskej republiky, pretože

predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, pre verejný poriadok na jej území

a ohrozuje práva a slobody iných osôb z dôvodu jeho preukázaného zapojenia do činnosti

teroristickej skupiny, za čo bol právoplatne odsúdený vo Francúzskej republike. Navyše

stále prebieha trestné konanie v Kanade.

Krajský súd podrobne hodnotil aj možnosti vzájomného styku sťažovateľa

a maloletého. Odôvodnil, prečo nie je komunikácia medzi maloletým a sťažovateľom

prostredníctvom softweru Skype vhodná. Predovšetkým konštatoval, že nejede o vhodný

prostriedok v prípade, ak maloletý jednoznačne komunikáciu odmieta a tento spôsob nemá

viesť k obnoveniu vzájomných vzťahov, ale k ich vybudovaniu. Navyše za situácie,

keď obidve strany nie sú schopné sa ani dorozumieť, keďže sťažovateľ komunikuje arabsky a

francúzsky, anglický jazyk ovláda minimálne a slovenský jazyk vôbec. Maloletý v čase

vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nedokázal komunikovať vo francúzskom jazyku.

Rovnako krajský súd vychádzal z platnej právnej úpravy ( ), keď

konštatoval, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia

rozhodnutia, keď platilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa a o určení

zákazu pobytu, podľa ktorého bol sťažovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskej

republiky na 10 rokov, t. j. do 26. apríla 2016. Do tohto okamihu je preto styk sťažovateľa

s maloletým na území Slovenskej republiky vylúčený.

Krajský súd sa tak zaoberal porovnávaním a vyvažovaním kolidujúcich práv

a záujmov, dával do pomeru práva maloletého a sťažovateľa, ktoré vo fungujúcej rodine

nemôžu byť v kolízii, rozhodol o voľbe legitímneho a v daných podmienkach nevyhnutného

a primeraného rozhodnutia o úprave styku tak, že sťažovateľa vylúčil z možnosti užívania

rodičovských práv v záujme maloletého. Rozhodol tak na základe zistenia, že

sťažovateľ nemá vybudovanú skutočnú rodinnú väzbu s maloletým, tá je založená

len na biologickom príbuzenstve, ktoré nikdy nezískalo skutočný obsah, a ako príčinu tohto

stavu určil spôsob života a správanie sťažovateľa, ktoré sťažovateľ neprezentoval v inom

svetle ani v sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti len zmenou

okolností, ktoré vidí na strane maloletého v súvislosti s jeho zvyšujúcim sa vekom.

O dôvodoch na svojej strane, ktoré boli príčinou rozhodnutia o zákaze styku, sa však

nevyjadruje.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak sa konanie pred všeobecným súdom

neskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom

pre namietnutie porušenia ústavného práva ().

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu nie je arbitrárny ani neodôvodnený, z ústavného hľadiska sú jeho závery

akceptovateľné a udržateľné, a teda sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,

čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2015