Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 43/2015
PDF · 479.87 KB
No categories available
II. ÚS 43/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.
25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom
z 24. júna 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. septembra 2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Škamla, s. r. o, Makovického 15, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. Martina Škamlu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012 a jeho rozsudkom zo 6. februára 2014
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudkom z 24. júna 2014.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého
dieťaťa) bol v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o úpravu styku
s maloletým synom (ďalej aj „maloletý“), v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku okresného
súdu č. k. 25 C 153/2008 191 zo 17. februára 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 211/2010 213 zo 6. júla 2010 v časti o zákaze styku otca s maloletým. Sťažovateľ
žiadal, aby mu bol umožnený styk s maloletým synom prostredníctvom softvéru Skype
každú sobotu v čase od 16.00 h do 18.00 h a každú nedeľu v mesiaci júl v čase od 15.00 h
do 17.00 h za prítomnosti starej matky , ktorej je maloletý zverený
do náhradnej osobnej starostlivosti. Svoj návrh odôvodnil zmenou pomerov, na preukázanie
ktorej navrhol „vykonanie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či je stretávanie sa
maloletého so sťažovateľom v záujme maloletého a či jeho negatívny vzťah k sťažovateľovi
v čase vydania rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV z 17. 2. 2010 bol ovplyvnený
v dôsledku zámerného pôsobenia starej matky a či sa stará matka pridŕža odporúčania
súdneho znalca v tom smere, že je namieste informovať maloletého o sťažovateľovi v tom
záujme, aby sa tento slobodne a bez akéhokoľvek ovplyvňovania sám mohol rozhodnúť, či sa
chce alebo nechce stretávať so sťažovateľom.“. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a v odôvodnení naň poukázal.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
súdy nevykonali ním navrhované znalecké dokazovanie ani ďalšie dokazovanie nevyhnutné
na spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci. Sťažovateľ tvrdí, že „iba vykonaním
navrhnutého znaleckého dokazovania mohol navrhovateľ preukázať svoje tvrdenia uvedené
v návrhu na úpravu styku s maloletým a jedine znalecký posudok vypracovaný nezávislým
znalcom mohol objektívne posúdiť možnosť obnovenia styku medzi sťažovateľom
a maloletým za súčasných okolností“.
Zákaz styku s maloletým podľa sťažovateľa „predstavuje vzhľadom na intenzitu tohto
zákazu a na dĺžku jeho trvania porušenie základných práv sťažovateľa na ochranu
a rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľa a na starostlivosť o maloletého
a o jeho výchovu zaručených Ústavou a Dohovorom“. Dôvody trvania zákazu styku, ktoré
uviedol v rozhodnutí okresný súd a krajský súd, považuje sťažovateľ za nedostatočné
a poukazuje na to, že „sa nedopustil voči svojmu synovi žiadneho konania, ktoré
by odôvodňovalo zákaz jeho styku s ním“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že súdy
mali pri rozhodovaní postupovať v zmysle princípu proporcionality, a namieta, že „Súdy
rozhodli o pokračovaní zákazu styku maloletého so sťažovateľom bez tohto, aby dbali na
ochranu základných práv sťažovateľa.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 272/2012
a v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod 11 Cop 156/2014 porušené boli.
2. Základné právo podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012 209 z 6. 2. 2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014 231 z 24. júna 2014
porušené boli.
3. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 272/2012 209 z 6. 2. 2014
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 156/2014 231 z 24. júna 2014
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie
článku 19 ods. 2 a článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a Článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 50 000 EUR (slovom päťdesiattisíc
eur), ktoré sú Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV povinné vyplatiť
mu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava IV sú povinné uhradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K napadnutému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
25 P 272/2012 a jeho rozsudku zo 6. februára 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.
ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 Cop 156/2014 a jeho rozsudku z 24. júna 2014
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ústavný súd z tohto aspektu posúdil túto časť sťažnosti.
2.1 Namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu tým,
že v súdnom konaní nebolo vykonané znalecké dokazovanie na zistenie príčin odmietavého
postoja jeho maloletého syna a možnosti zmeny tohto stavu. Sťažovateľ považoval znalecké
skúmanie za jediný dôkaz, ktorým mohol preukázať svoje tvrdenie o potrebe zmeny
rozsudku o zákaze styku s maloletým.
Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1
ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu
zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa
dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07, IV. ÚS 6/2010).
Okresný súd vykonal dokazovanie okrem iného lekárskou správou pedopsychiatričky
, na základe ktorej konštatoval:
„Súčasný skutkový stav je taký, že maloletý je aj naďalej a to od roku 2006 vedený
v Dennom stacionári pre deti s rizikovým vývinom, pričom z potvrdenia pedopsychiatričky
zo dňa 28. 6. 2013 vyplýva, že maloletý bol opakovane
vystavovaný traumatizujúcim zážitkom a to návštevou otca vo väzení, zhoršením matkinho
zdravotného stavu, medializáciou otca, kontaktom s otcom v utečeneckom tábore, v škole
bol opakovane vystavovaný posmeškom týkajúcim sa otca a aktuálne pociťuje hanbu aj zlosť
voči otcovi, verbalizuje odmietavý postoj kontaktovať sa sním a to osobne ako aj písomne.
Z lekárskej správy ďalej vyplýva, že je dôležité predchádzať neurotizácii dieťaťa pre jeho
ďalší osobnostný vývin. Lekárska správa bola vypracovaná pedopsychiatričkou maloletého,
ktorá jeho zdravotný stav pozná od roku 2006, s dieťaťom pracuje dlhodobo a potvrdenie,
ktoré vydala o zdravotnom stave maloletého dieťa je aktuálne a odzrkadľuje súčasný
psychický stav maloletého, ako aj jeho vzťah k otcovi. V tejto súvislosti súd teda nevyhovel
návrhu otca, resp. jeho právneho zástupcu o vyšetrenie maloletého nezávislým znalcom za
účelom zistenia dôvodov, pre ktoré má maloletý nechuť kontaktovať sa s otcom. Takýto
návrh súd považoval za nadbytočný, resp. duplicitný, pretože dôvody, pre ktoré sa maloletý
odmieta s otcom akokoľvek kontaktovať nesporne vyplývajú z lekárskej správy
, ktorá bola navyše aktualizovaná v priebehu konania.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku k názoru okresného súdu doplnil:
„Pokiaľ ide o námietku otca uvedenú v odvolaní, v ktorej poukazoval na to,
že jediným zákonným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku s maloletým
dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujme maloletého dieťaťa,
z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, s touto sa odvolací súd stotožnil, rovnako sa stotožnil
s názorom otca, že takéto rozhodnutie by nemalo byť definitívne, keď s poukazom
na ochranu rodinného života by sa postupne mali prijímať opatrenia, smerujúce
k obnoveniu prerušených kontaktov maloletého dieťaťa a rodiča. Tým, že každú vec treba
posudzovať individuálne, treba v danej veci konštatovať, že rodičia maloletého nikdy
netvorili ucelenú rodinu, keď nežili spolu, maloletý k otcovi nemá vybudovaný žiaden citový
vzťah, naopak jeho vzťah k otcovi je charakterizovaný iba traumatizujúcimi zážitkami,
čo v danej veci znamená praktickú nemožnosť obnoviť vzťah, ktorý nikdy nebol vybudovaný,
pričom treba zdôrazniť, že nevytvorenie vzťahu resp. traumatizujúce zážitky maloletého
z otca sa podľa obsahu spisu viažu výlučne na konanie zo strany otca. Pokiaľ otec
v odvolaní tvrdí, že sa nemal možnosť so svojim synom stretávať, je na mieste otázka,
čo bolo dôvodom, že sa otec s maloletým nestretával, nepodieľal sa na jeho výchove.
S určitosťou však možno konštatovať, že nejde iba o nechuť maloletého, prípadne
ovplyvňovanie zo strany starej matky, či o konanie príslušných orgánov, tak ako
to otec tvrdí v odvolaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne pri
rozhodovaní prihliadol na záujem maloletého, v rámci ktorého zohľadnil aj názor
maloletého vyslovený v rámci pohovoru s kolíznym opatrovníkom dňa 01. 03. 2013,
rovnako správne zohľadnil lekársku správu ošetrujúcej pedopsychiatričky maloletého,
objektívnosť ktorej nemal ani odvolací súd dôvod spochybňovať. Z uvedeného dôvodu
vykonanie ďalšieho dokazovania nariadením nového znaleckého dokazovania aj odvolací
súd posúdil ako nedôvodné.“
Súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť vykonať
dôkazy označené účastníkom konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012).
Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky
dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu
vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012). Európsky súd
pre ľudské práva tiež uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý
proces, neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská
republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Výber dôkazov
je na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na úvahu, ktoré dôkazy pripustí
a vykoná a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým,
že nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie
postaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je druhý
účastník konania (pozri najmä rozsudok de Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997,
rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba
rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom
ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný
na vykonávaní dokazovania [§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)],
vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už
vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1 OSP).
Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
sa zaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania, na účely
objektívneho zistenia postoja maloletého k sťažovateľovi vykonal dokazovanie
oboznámením s obsahom aktuálnej správy ošetrujúcej pedopsychiatričky, jej obsah hodnotil
v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi a svoj záver o nadbytočnosti znaleckého
dokazovania (vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním chcel sťažovateľ preukázať) dostatočne
odôvodnil konkrétnymi, z vykonaného dokazovania vyplývajúcimi zisteniami. Ústavný súd
preto nepovažuje záver krajského súdu o nadbytočnosti znaleckého dokazovania za
arbitrárny. Podľa názoru ústavného súdu bol vykonaným dokazovaním dostatočne zistený
skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o veci. Nevyhovením návrhu na
vykonanie znaleckého dokazovania preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
2.2 Namietané porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4
ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu predstavuje neprimeraný zásah
do jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8
dohovoru vzhľadom na intenzitu tohto zásahu (zákaz styku so synom) a dĺžku jeho trvania.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Do pôsobnosti čl. 8 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy patrí aj právo na rešpektovanie
a ochranu súkromného života. Súkromný život podľa Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj „ESĽP“) zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby a niekedy môže
zahŕňať aspekty individuálnej fyzickej a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného
života“ musí zahŕňať do určitej miery aj právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi
(IV. ÚS 134/2013, m. m. pozri aj Niemietz v. Nemecko, rozsudok zo 16. 12. 1992, séria A,
č. 251 B, s. 33 − 34, bod 29).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tým, že čl. 8 dohovoru zaručuje
právo na rešpektovanie rodinného života, predpokladá existenciu rodiny (Marckx
v. Belgicko, rozsudok pléna z 13. 6. 1979, bod 31). Existencia rodiny je otázkou faktickou,
spočíva v skutočnej existencii blízkych osobných väzieb v praxi (K. a T. v. Fínsko,
rozsudok Veľkého senátu z 12. 7. 2001, bod 150). Základným prvkom rodinného života
je spolužitie rodičov a detí (Johansen v. Nórsko, rozsudok zo 7. 8. 1996, bod 52). Európsky
súd pre ľudské práva konštatoval vo veci Berrehab v. Holandsko (rozsudok z 21. 6. 1988,
bod 21), že vzťah vytvorený medzi manželmi musí byť považovaný za „rodinný život“
a dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu, teda od okamihu a zo
samotnej skutočnosti narodenia dieťaťa existuje medzi ním a jeho rodičmi puto tvoriace
rodinný život, a to aj keď rodičia potom spolu nežijú. Následné udalosti však môžu toto
puto prerušiť, neskôr by vzťah patriaci pod „rodinný život“ mohol prestať existovať, pokiaľ
by nebol udržiavaný.
Podľa judikatúry ESĽP zásah do práva na rešpektovanie súkromného života bude
v súlade s čl. 8 dohovoru, ak bol vykonaný v súlade so zákonom, sleduje niektorý
z legitímnych cieľov vymenovaných v odseku 2 tohto článku a bol nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 63).
Rozsudok krajského súdu potvrdil zákaz styku sťažovateľa s jeho synom na základe §
25 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“), rozhodnutie tak vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy.
Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ nie je členom rodiny
maloletého. Je jeho biologickým otcom, s matkou maloletého boli manželmi, nikdy však
netvorili skutočnú rodinu, sťažovateľ nežil s maloletým, nezabezpečoval starostlivosť o neho
ani jeho výchovu, medzi maloletým a sťažovateľom nikdy neexistovala skutočná rodinná
väzba. Manželstvo sťažovateľa a matky maloletého bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Bratislava IV č. k. 25 C 153/2008 181 zo 17. februára 2010, maloletý bol na čas po
rozvode zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke, matka a otec boli
zaviazaní prispievať na jeho výživu každý sumou 30 % zo sumy životného minima
na nezaopatrené dieťa, zároveň bol rozhodnuté o zákaze styku otca s maloletým. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 13. augusta 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5 Co 211/2010 216 zo 6. júla 2010. Sťažovateľ neplatil určené minimálne
výživné, dlžné výživné zaplatil až v súvislosti s napadnutým konaním.
Maloletý sťažovateľa ako otca neakceptuje, v podstate ho nepozná, videl
ho niekoľkokrát v živote pri návštevách vo väzení, kde bol sťažovateľ už počas tehotenstva
matky maloletého. Osobne sa ostatný raz stretli v Útvare pre zaistených cudzincov
v Medveďove, keď si sťažovateľ vyžiadal jeho návštevu, maloletý mal vtedy päť rokov.
Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti žiadne argumenty proti týmto konštatovaniam,
nenamietal proti tvrdeniu, že medzi ním a maloletým nikdy neexistovala skutočná rodinná
väzba. Sťažovateľ len všeobecne tvrdil, že maloletý je negatívne ovplyvnený starou matkou,
o čom však nepredložil žiadny dôkaz. K svojmu spôsobu života a správaniu sa nevyjadril,
neposkytol vysvetlenie ani k svojmu úteku z azylového tábora počas azylového konania
a súčasne prebiehajúceho konania o úpravu styku, ktorým významne spochybnil svoj
skutočný záujem na výsledku konania a na vytvorení vzťahu s maloletým synom.
Napriek uvedenému ústavný súd konštatuje, že právna otázka úpravy styku
sťažovateľa s jeho synom, o ktorej sťažovateľ inicioval konanie s úmyslom vytvorenia
momentálne neexistujúcej rodinnej väzby, sa týka dôležitej súčasti jeho súkromného života.
Rozhodnutie krajského súdu ponechávajúce naďalej účinným rozhodnutie o zákaze styku
sťažovateľa a jeho syna preto predstavuje zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie jeho
súkromného života.
Cieľom napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola predovšetkým/v prvom rade
ochrana najlepšieho záujmu maloletého, ktorý je zverený do náhradnej osobnej starostlivosti
starej matke a sťažovateľa nepovažuje za súčasť svojej rodiny. V dôsledku traumatických
zážitkov spojených so sťažovateľom potvrdených v súvisiacom súdnom konaní aj súdnym
znalcom je maloletý v odbornej starostlivosti psychiatričky. Rozhodnutie tak bolo prijaté
na ochranu práv a slobôd maloletého.
Pri posúdení, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, ESĽP hodnotí
v kontexte všetkých okolností prípadu, či dôvody, ktoré ho majú ospravedlňovať, boli
relevantné a dostatočné na účely čl. 8 ods. 2 dohovoru. Súčasne berie do úvahy, či konanie
ako celok bolo spravodlivé a poskytovalo sťažovateľovi dostatočné záruky pre ochranu jeho
záujmov chránených čl. 8 dohovoru. V každom takomto prípade je dôležité posúdiť, čo je
v najlepšom záujme dieťaťa, a ten má v závislosti na jeho povahe a dôležitosti prednosť pred
záujmami rodičov (napr. Anayo v. Nemecko, rozsudok z 21. 12. 2010, bod 65 a tam
citovaná judikatúra). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo všetkých
rozhodnutiach týkajúcich sa detí musia byť rozhodujúcim kritériom ich najlepšie záujmy.
Tie vyžadujú udržiavanie rodinných väzieb okrem prípadu, keď je konkrétne rodina
preukázateľne nevhodná. Na druhej strane je nespochybniteľne v záujme dieťaťa, aby bola
jeho výchova zabezpečená v zdravom prostredí a rodič nemôže byť oprávnený podľa čl. 8
dohovoru uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa
(napr. Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko, rozsudok zo 6. 7. 2010, bod 136).
Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že vzhľadom na skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním je odôvodnený právny názor, že nad záujmom sťažovateľa
na vytvorení rodinnej väzby s jeho maloletým synom prevážila zvýšená ochrana práv
maloletého vyžadujúca vylúčenie ich vzájomných kontaktov. Konštatoval tak najmä
na základe stanoviska maloletého, ktoré bolo zisťované prostredníctvom kolízneho
opatrovníka, výpovede starej matky a aktuálneho zdravotného stavu maloletého, ktorý bol
objektivizovaný odbornou správou detskej psychiatričky. Psychiatrička potvrdila
pretrvávanie psychického stavu maloletého, ktorý bol u neho zistený znaleckým
dokazovaním v konaní o úpravu styku vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn.
25 C 153/2008. Podľa týchto zistení maloletý pociťuje vo vzťahu k sťažovateľovi hnev, zlosť,
hanbí sa za neho, nechce sa s ním stretnúť, jeho pocity vychádzajú zo stretnutí
so sťažovateľom vo väzení, v utečeneckom tábore, posmeškov, ktoré v tejto súvislosti
zažil v škole. Tieto stavy maloletého vyžadujú odbornú psychiatrickú pomoc, aby dokázal
záťaž spracovať, a to aj vzhľadom na jeho rodinnú anamnézu, keď matka trpí duševnou
poruchou, v dôsledku ktorej bola rozsudkom okresného súdu č. k. 25 Ps 31/2006 26
z 10. septembra 2007, právoplatným 25. októbra 2007, pozbavená spôsobilosti na právne
úkony. Na základe uvedeného krajský súd konštatoval, že na strane maloletého nedošlo
k žiadnej zmene okolností, ktorá by bola dôvodom pre zmenu rozsudku o zákaze styku.
Osobu sťažovateľa v súvislosti s jeho možným výchovným vplyvom na maloletého
syna krajský súd hodnotil na základe zistení, ktoré sťažovateľ relevantným spôsobom
nedokázal spochybniť. Sťažovateľ bol vyhostený z územia Slovenskej republiky, pretože
predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, pre verejný poriadok na jej území
a ohrozuje práva a slobody iných osôb z dôvodu jeho preukázaného zapojenia do činnosti
teroristickej skupiny, za čo bol právoplatne odsúdený vo Francúzskej republike. Navyše
stále prebieha trestné konanie v Kanade.
Krajský súd podrobne hodnotil aj možnosti vzájomného styku sťažovateľa
a maloletého. Odôvodnil, prečo nie je komunikácia medzi maloletým a sťažovateľom
prostredníctvom softweru Skype vhodná. Predovšetkým konštatoval, že nejede o vhodný
prostriedok v prípade, ak maloletý jednoznačne komunikáciu odmieta a tento spôsob nemá
viesť k obnoveniu vzájomných vzťahov, ale k ich vybudovaniu. Navyše za situácie,
keď obidve strany nie sú schopné sa ani dorozumieť, keďže sťažovateľ komunikuje arabsky a
francúzsky, anglický jazyk ovláda minimálne a slovenský jazyk vôbec. Maloletý v čase
vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nedokázal komunikovať vo francúzskom jazyku.
Rovnako krajský súd vychádzal z platnej právnej úpravy (§ 154 OSP), keď
konštatoval, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia
rozhodnutia, keď platilo rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa a o určení
zákazu pobytu, podľa ktorého bol sťažovateľovi zakázaný vstup na územie Slovenskej
republiky na 10 rokov, t. j. do 26. apríla 2016. Do tohto okamihu je preto styk sťažovateľa
s maloletým na území Slovenskej republiky vylúčený.
Krajský súd sa tak zaoberal porovnávaním a vyvažovaním kolidujúcich práv
a záujmov, dával do pomeru práva maloletého a sťažovateľa, ktoré vo fungujúcej rodine
nemôžu byť v kolízii, rozhodol o voľbe legitímneho a v daných podmienkach nevyhnutného
a primeraného rozhodnutia o úprave styku tak, že sťažovateľa vylúčil z možnosti užívania
rodičovských práv v záujme maloletého. Rozhodol tak na základe zistenia, že
sťažovateľ nemá vybudovanú skutočnú rodinnú väzbu s maloletým, tá je založená
len na biologickom príbuzenstve, ktoré nikdy nezískalo skutočný obsah, a ako príčinu tohto
stavu určil spôsob života a správanie sťažovateľa, ktoré sťažovateľ neprezentoval v inom
svetle ani v sťažnosti ústavnému súdu. Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti len zmenou
okolností, ktoré vidí na strane maloletého v súvislosti s jeho zvyšujúcim sa vekom.
O dôvodoch na svojej strane, ktoré boli príčinou rozhodnutia o zákaze styku, sa však
nevyjadruje.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak sa konanie pred všeobecným súdom
neskončí podľa želania účastníka, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom
pre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
krajského súdu nie je arbitrárny ani neodôvodnený, z ústavného hľadiska sú jeho závery
akceptovateľné a udržateľné, a teda sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená,
čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2015