Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 34/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Lovaššom, advokátska kancelária Aequitas

s. r. o., Dolná 152/19, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a , práva

podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práv podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. augusta 2011 „v časti výroku

bodu 1“, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. decembra 2010, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práv podľa čl. 47 a čl. 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“ (ďalej len „rozsudok

krajského súdu z 10. augusta 2011“), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu z 9. decembra 2010“), rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011“) a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu z 25. februára 2015“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstatnom uviedol, že 2. mája 2003 o 09.50 h bola

vykonaná prvá obhliadka miesta činu v jeho veci. Obhajca, ako vyplýva zo zápisnice

o výsluchu obvineného z 2. mája 2013 i z úradného záznamu spísaného vyšetrovateľom,

požiadal vyšetrovateľa, aby ho vyrozumel o vyšetrovacích úkonoch, na ktoré sa podľa jeho

vyjadrenia do Banskej Bystrice dostaví. Na základe tejto žiadosti bol obhajca sťažovateľa

2. mája 2003 vyrozumený, že sa bude konať obhliadka iných priestorov, konkrétne

osobného motorového vozidla sťažovateľa, ktorej sa zúčastnil aj jeho obhajca (pozri zápis

z obhliadky osobného motorového vozidla z 2. mája 2003, cit. „od 18.10 hod osobne

obhajca JUDr. Lovašš“).

V ten istý deň 2. mája 2003 o 18.30 h, t. j. približne o 20 minút neskôr, bola

vykonaná dodatočná obhliadka miesta činu, o ktorej už ale obhajca sťažovateľa

upovedomený nebol, hoci vyšetrovateľ mal možnosť ho upovedomiť o predmetnom úkone

i osobne. Pritom obhliadka miesta činu podľa sťažovateľa predstavovala pre obhajobu

mimoriadne dôležitý procesný úkon, ktorý bol spôsobilý priamo ovplyvniť samotné

rozhodnutie vo veci. Nevyrozumenie obhajcu o dodatočnej obhliadke miesta činu

podľa sťažovateľa nemožno považovať za nič iné ako účelové konanie.

Najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení z 25. februára 2015, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa, uvádza, že prokurátor nepovažoval dovolací dôvod

za naplnený, pretože sťažovateľ nepožiadal, aby sa jeho obhajca zúčastnil uvedeného úkonu

a takáto žiadosť bola vyšetrovateľovi Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru

v Banskej Bystrici doručená až 5. mája 2003.

Podľa názoru sťažovateľa je pritom zrejmé, že obhajca mal záujem zúčastniť sa

na úkonoch trestného konania, ako je uvedené v úradnom zázname, a rovnako zrejmá je tiež

skutočnosť, že požiadať o účasť na konkrétnom úkone je možné až po informovaní

o uskutočnení tohto konkrétneho úkonu, na čom sa senát najvyššieho súdu zhodol

napr. v rozsudku sp. zn. z 19. júna 2012, keď uviedol, že podstatou práva

na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvinených tak, aby boli okrem iného

objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní

a pri rozhodovaní prihliadalo. Z toho odvodzujúc obvinený, resp. jeho obhajca, musí mať

vždy reálnu možnosť realizovať právo na obhajobu a je len na ňom, či toto právo využije.

Obvinený má takúto možnosť, samozrejme, až po tom, ako bol riadne upovedomený

o čase a mieste vykonania konkrétneho úkonu. Najvyšší súd v danom rozsudku

sp. zn. z 19. júna 2012 tiež skonštatoval, že „iba všeobecné poučenie

obvineného a jeho obhajcu o možnosti zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213

ods. 1, 3 nemožno považovať za dostatočné“.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

„Napriek vyššie uvedenému názoru samotného NS SR, ktorý vyjadril v inej veci, ten

istý súd v prípade veci sťažovateľa rozhodol protichodne a dovolanie zamietol.

Znemožnením uplatnenia práva na obhajobu sťažovateľovi neinformovaním obhajcu

o dodatočnej obhliadke miesta činu došlo k mimoriadne závažnému porušeniu práva

na obhajobu a sťažovateľovi bola odopretá reálna možnosť realizovať toto právo.

Opakujem, že tento dôkaz bol pre obhajobu mimoriadne dôležitý a bol spôsobilý priamo

ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že k porušeniu jeho základného práva na obhajobu

a spravodlivé súdne konanie podľa , dohovoru

a čl. 47 a čl. 48 charty podľa neho došlo taktiež na hlavnom pojednávaní krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý vo veci rozhodoval v novom konaní

po zrušení pôvodného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. mája 2007, pretože

mu bolo odopreté právo posledného slova. Uvedený procesný postup krajského súdu

je zrejmý podľa sťažovateľa zo spísanej zápisnice, z obsahu ktorej vyplýva, že

po záverečnej reči obhajcu a sťažovateľa tento súd vyhlásil prestávku a po porade senátu

pristúpil rovno k vyhláseniu rozsudku vo veci samej. Sťažovateľ uvedené procesné

pochybenie namietal aj v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 9. mája 2007. Najvyšší súd vo svojom rozsudku z 25. októbra 2011

neuskutočnil nápravu uvedeného procesného pochybenia a vo vzťahu k nemu uviedol:

„... aj keď právo obžalovaného na posledné slovo z formálneho hľadiska porušené bolo,

z hľadiska materiálneho – uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch, ktoré považuje

za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred rozhodnutím,

v skutočnosti porušené nebolo.“

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval aj ako súd dovolací uznesením

sp. zn. z 25. februára 2015, v ktorom sa podľa sťažovateľa s jeho

argumentmi vysporiadal neprípustným spôsobom, ktorý podľa neho „nemožno považovať

za nič iné ako bagatelizovanie jedného zo základných procesných práv obžalovaného“.

Podľa názoru sťažovateľa „možnosti vyjadrovať sa k dôkazom, záverečná reč

a ďalšie uplatňovania obhajobných práv v priebehu konania nemôžu predstavovať akúsi

náhradu inštitútu posledného slova. V prípade, že by tomu tak bolo, samotný zákon by

nemal dôvod predikovať jeho uplatňovanie. toto právo priznáva a nemožno vysloviť

súhlas s pokusmi nahradiť ho alebo vyvážiť akýmikoľvek inými oprávneniami, ktoré

obvinenému prislúchajú v zmysle zákona a je povinnosťou súdu fázy hlavného pojednávania

a jednotlivé oprávnenia od seba oddeliť ako samostatné inštitúty, ktoré nemožno vzájomne

nahrádzať.“.

Sťažovateľ považuje závery najvyššieho súdu, ktorými sa snažil ospravedlniť

skutočnosť, že mu nebolo udelené posledné slovo (konštatovanie, že nebolo možné

očakávať významný zvrat v obsahu jeho prejavov, alebo tvrdenie, že sa mohol vyjadriť,

napr. v záverečnej reči), za neprípustné.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru najvyššieho súdu – rozhodnutia

vo veciach sp. zn. a sp. zn. , v ktorých tento súd uviedol:

„Ustanovenie realizuje právo obvineného na obhajobu, pričom posledné

slovo je legálny spôsob ovplyvňovania súdneho rozhodnutia obvineným v jeho prospech.

Porušenie tohto zákonného ustanovenia predstavuje zásadný spôsob porušenia práva

na obhajobu, čím je daný dôvod dovolania podľa “

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť ďalej aj z toho

dôvodu, že v konaní pred krajským súdom v jeho veci vedenej pod sp. zn.

navrhol vypočuť troch svedkov, avšak krajský súd dôkaz vypočutím týchto svedkov

nevykonal, čo odôvodnil tým, že to nie je potrebné, pretože ide o priateľov sťažovateľa,

ktorí by s vysokou pravdepodobnosťou výpoveďami preukazovali, že bol v čase činu

na inom mieste. Krajský súd svoje závery podložil poukázaním na skutočnosť, že návrhom

na vypočutie týchto svedkov došlo k zmene verzie obhajoby sťažovateľa, pričom prvýkrát

sa o nich zmienil až 29. decembra 2006. Sťažovateľ s uvedeným záverom krajského súdu

nesúhlasil a poukázal na to, že zákon mu poskytuje možnosť navrhnúť dôkazy

až do vyhlásenia dokazovania za skončené, ďalej, že z vykonaného dokazovania

v predmetnom konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že navrhnutí

svedkovia sú jeho priatelia, a ani z týchto skutočností nemožno vyvodiť, ako by títo

svedkovia vypovedali. Postup krajského súdu týkajúci sa nevypočutia navrhnutých svedkov

považuje sťažovateľ za rozporný s jeho právom na obhajobu a znemožňujúci mu účinne

brániť jeho práva, čím sa dostal do nevýhodnejšej pozície ako jeho protistrana.

Sťažovateľ poukázal na to, že k revízii ním označených práv nedošlo ani po využití

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto

veci sa s namietanými skutočnosťami vôbec nevysporiadali a úplnou ignoráciou

namietaných pochybení podľa sťažovateľa zásadným spôsobom porušili jeho právo

na obhajobu.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevypočutia navrhovaných svedkov sa vyjadril

až najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 25. februára 2015, ktorým dovolanie

sťažovateľa odmietol a v jeho odôvodnení poukázal na zásadu voľného hodnotenia

dôkazov. V reakcii na uvedené odôvodnenie uznesenia z 25. februára 2015 sťažovateľ

uviedol, že zásadu voľného hodnotenia dôkazov nepopiera, avšak v jeho prípade musí

poukázať na to, že táto zásada nemôže zahŕňať svojvôľu vlastnej úvahy, a vnútorné

presvedčenie orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorému dospejú, nemôže byť niečím

nezodpovedným alebo nekontrolovateľným.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom bolo konštatované, že úvaha všeobecného súdu je

pri voľnom hodnotení dôkazov obmedzená tým, že nevykonanie dôkazov, resp.

ich vykonanie v rozpore s názorom účastníka nesmie postaviť účastníka konania

do evidentne nevýhodnejšej pozície, než v ktorej je protistrana (napr. rozsudok de Haes

a Gijsels v. Belgicko z 24. 2. 1997, rozsudok Schenk v. Švajčiarsko z 12. 7. 1988).

Sťažovateľ nemohol v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu v priebehu

predmetného konania účinne uplatňovať právo na obhajobu, v dôsledku tohto postupu

taktiež nebolo zabezpečené spravodlivé súdne konanie, keďže súdy zúčastnené

na rozhodovaní v predmetnej veci pri hodnotení vykonaných dôkazov nevychádzali

podľa neho z prísne logického posúdenia veci a postavili ho do znevýhodneného postavenia.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo taktiež k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom podľa .

Konanie proti sťažovateľovi bolo vedené ako konanie proti ušlému. Sťažovateľ

taktiež namietal, že po jeho zadržaní nebol nijakým spôsobom predvolaný na hlavné

pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. marec 2007. O konaní hlavného pojednávania

15. marca 2007 sťažovateľ podľa jeho tvrdenia nebol ani upovedomený zverejnením tejto

informácie na úradnej tabuli súdu v rozpore § 306 ods. 2 v tom čase platného Trestného

poriadku, pritom povinnosť vhodným spôsobom uverejniť predvolanie obvineného

na hlavné pojednávanie platí aj v prípadoch pokračovania v hlavnom pojednávaní

na neurčito, resp. vykonania nového hlavného pojednávania po jeho odročení (V 24/1986).

Nesplnenie povinnosti vhodným spôsobom uverejniť predvolanie je v konaní proti ušlému

rovnako vážnou procesnou chybou ako nedoručenie predvolania obvinenému riadnym

spôsobom (R 71/1980). Sťažovateľ bol počas prebiehajúceho konania zadržaný a súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali podľa neho povinnosť predmetnú vec

znovu prerokovať v súlade s platnými právnymi predpismi vrátane zopakovania

vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu vo veci sp. zn. . Zároveň sťažovateľ poukázal na to, že túto argumentáciu

predložil aj v rámci využitia opravných prostriedkov, avšak podľa jeho názoru sa súdy

zúčastnené na rozhodovaní jeho veci po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. mája 2007 (t. j. rozsudok najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, ktorým bolo zrušené

uznesenie najvyššieho súdu z 20. októbra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 9. mája 2007 na základe dovolania sťažovateľa) ním predloženou

argumentáciou vôbec nezaoberali a porušenie základného práva podľa

nebolo napravené.

Proti rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 vydanému v „novom“ konaní bolo

podané odvolanie, avšak ani najvyšší súd ako súd odvolací sa vo svojom rozsudku

z 25. októbra 2011 podľa sťažovateľa ním predloženou argumentáciou vo vzťahu

ku konaniu proti ušlému nezaoberal. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

z 25. februára 2015 vyplýva, že tento súd sa vzhľadom na svoju viazanosť dovolacími

dôvodmi touto argumentáciou nemohol zaoberať, pretože ju sťažovateľ uplatnil

až na verejnom zasadnutí tohto súdu. Podľa sťažovateľa mali súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jeho veci „povinnosť vysloviť porušenie zákona“, pretože v čase

doplnenia dovolania lehota na podanie dovolania ešte neuplynula, t. j. takýto návrh

je potrebné považovať za doplnenie dovolania.

Sťažovateľ poukázal i na zápisnicu o priebehu verejného zasadnutia v dovolacom

konaní pred najvyšším súdom sp. zn. a na stanovisko zástupcu Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a okrem iných

skutočností v novom konaní zisťovať, či konanie proti ušlému bolo vedené v súlade s § 302

ods. 1 vtedy platného .

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní došlo aj k porušeniu jeho základného práva

podľa , a charty.

Sťažovateľ poukazujúc na závery uznesenia najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. Tzo V/2002 vyjadril presvedčenie, že vzhľadom na uvedený postup a rozhodovanie

súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci „bolo porušenie nestrannosti preukázané

ako objektívne a nie hypotetické a subjektívne“. Súhrn uvedených skutočnosti vo svojom

celku majúcich objektívny základ podľa sťažovateľa jednoznačne vzbudzuje pochybnosti

o objektivite a nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní tejto veci.

Porušením práva sťažovateľa na posledné slovo súdmi zúčastnenými na rozhodovaní

v tejto veci došlo zároveň aj k porušeniu a , ako aj

charty v dôsledku porušenia zásady objektívnej nestrannosti súdu, keďže z vyjadrení

jednotlivých súdov je zrejmé, že nech by sťažovateľ pri využití svojho práva posledného

slova uviedol čokoľvek, názor uvedených súdov už bol vytvorený a nemenný. Taktiež

podľa sťažovateľa opakovaná ignorácia jeho návrhov na vykonanie dokazovania zo strany

súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, odôvodnenie nevykonania týchto

dôkazov uvedenými súdmi, ako aj nimi vykonané vyhodnotenie výpovede svedka

ako nedôveryhodného (z dôvodu, že bol bývalým zamestnancom sťažovateľa)

preukazuje podľa sťažovateľa porušenie zásady nestrannosti týmito súdmi.

Podľa sťažovateľa je rozhodnutie súdu o jeho vine postavené na rozporných

výpovediach dvoch svedkýň, z ktorých jedna je poškodená a druhá je sestra poškodenej.

Na vykonané obhliadky miesta činu, ktoré majú vypovedať o poškodení vchodových dverí

do bytu, v ktorom malo ku skutku dôjsť, sa pritom krajský súd v uvedenom rozsudku

z 10. augusta 2011 vôbec neodvolal a nijako sa s nimi nevysporiadal, čím došlo

podľa sťažovateľa k porušeniu zásady nestrannosti rozhodovania súdu.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosti, z ktorých je podľa neho možné

vyvodiť záver o porušení zásady nestrannosti:

„1. Pri prvej obhliadke miesta činu nebolo konštatované akékoľvek poškodenie

vstupných dverí. Ako sme opakovane uvádzali, v prípade, že by boli dvere alebo zárubňa

akokoľvek poškodené, obhliadajúci policajti by si takéto poškodenie museli všimnúť a uviesť

ho do zápisnice,

2. V zápisnici o dodatočnej obhliadke miesta činu je uvedené, že vchodové drevené

dvere boli riadne uzamknuté, nepoškodené, nepoškodený zámok FAB, rovnako ako

nepoškodená kovová dutá zárubňa, nepoškodená drevená časť dverí bez stôp svedčiacich

o použití násilia, rovnako ako dvere z vnútornej strany bytu nevykazovali známky

poškodenia. Jazýček zámky FAB bol zatlačený dovnútra, avšak už z výpovedí svedkýň je

zrejmé, že sa snažili sťažovateľovi otvoriť dvere, ktoré boli zaseknuté. Samotné zaseknutie

dverí, pričom nie je možné preukázať kedy a koho konaním k zaseknutiu došlo, nemožno

považovať za dôkaz svedčiaci o použití násilia pri vstupe sťažovateľa do bytu. Tvrdenie

o opaku má významne nedostatočný podklad.

Poukazujúc na obhliadky miesta činu nie je zrejmé ako vlastne súd dospel k záveru,

že vstup sťažovateľa do bytu bol nielen neoprávnený, ale navyše aj násilný. Zdôrazňujem, že

k obhliadkam miesta činu nebol vypracovaný ani znalecký posudok.

K výkonu prvej obhliadky miesta činu bola pribratá nezúčastnená osoba, pričom

pri výkone dodatočnej obhliadky miesta činu nezúčastnená osoba už prítomná nebola

a zároveň počas nej vystupovala ako svedok , sestra

poškodenej. Túto skutočnosť vnímam ako účelovú a rozpornú, keďže oba úkony prebiehali

na rovnakom mieste v ten istý deň a potreba pribratia nezúčastnenej osoby bola

vyhodnotená v každom prípade nedôvodné odlišne. Prítomnosť

– sestry poškodenej pri výkone dodatočnej obhliadky miesta činu

bez súčasnej prítomnosti obhajcu sťažovateľa vyvoláva otázku aj o nestrannom prístupe

pri výkone samotnej dodatočnej obhliadky, nakoľko na mieste činu, ktorý bol zároveň bytom

kde poškodená a jej sestra bývali, a do ktorého mala pred výkonom

dodatočnej obhliadky miesta činu prístup, mohlo dôjsť v čase výkonu dodatočnej obhliadky

miesta činu k zmenám oproti prvej obhliadke miesta činu.

Vychádzajúc z obhliadok miesta činu nebolo preukázané násilné, neoprávnene

vniknutie sťažovateľa do bytu a napriek dôvodným pochybnostiam bol sťažovateľ uznaný

vinným z trestného činu porušovania domovej slobody, a to dokonca podľa druhého

odseku.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na rozpory vo výpovediach svedkýň, ktoré podľa neho

vo svojich prvých výpovediach nijakým spôsobom nedali najavo, že si neželali, aby zostal

v ich byte, resp. aby z ich bytu odišiel. Vo výpovediach uvedené svedkyne dospeli podľa

sťažovateľa k výraznému posunu, keď sa v prvých výpovediach v prípravnom konaní

vyjadrili, že sťažovateľ mal na dvere klopať a požiadať, aby ho pustili dnu s tým, že

dovnútra ho obe chceli pustiť, až po svedecké výpovede podané na hlavnom pojednávaní

10. augusta 2011, z ktorých vyplýva, že konanie sťažovateľa bolo agresívne (mal kopať

do dverí, dokonca mal mať nožík a dnu ho nechceli pustiť z dôvodu jeho agresivity).

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ani jedna zo svedkýň ho nevyzvala, aby ich byt opustil,

nijakým spôsobom nevyjadrili nesúhlas s tým, že sa v byte nachádza, nevyzvali ho, aby

odišiel, pokojne sa s ním zhovárali, dokonca mu jedna z nich ponúkla kávu. V tejto

súvislosti sťažovateľ taktiež poukázal na skutočnosť, že v byte po celý čas predmetnej

udalosti spal ďalší muž, svedok , ktorý si až do príchodu polície žiadny

rozruch v byte nevšimol, avšak toto tvrdenie je vzhľadom na popis svedkýň o udalosti, ktorá

sa mala v byte odohrať, veľmi nepravdepodobné. Poukazujúc na rozpory medzi

jednotlivými výpoveďami svedkýň a skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci sa s obhliadkami miesta činu nevysporiadali, dospel sťažovateľ

k presvedčeniu, že uvedené súdy v jeho veci porušili zásadu nestrannosti rozhodovania.

Krajský súd sa v rozsudku z 10. augusta 2011 podľa sťažovateľa napriek záverom

vyplývajúcim z rozsudku najvyššieho súdu z 9. decembra 2010 nevyrovnal ani s rozpormi

vo výpovediach svedkýň, ani s rozpormi medzi výpoveďami a obhliadkami miesta činu.

Uvedený postup krajského súdu nebol ani v novom konaní po využití opravných

prostriedkov sťažovateľom napravený.

O nestrannosti krajského súdu možno uvažovať podľa sťažovateľa aj s poukazom

na to, že v predmetnom konaní došlo k zrušeniu šiestich rozhodnutí krajského súdu, ktoré

špecifikoval takto:

„5.4.1 Trestné konanie bolo sprevádzané početnými procesnými chybami, ktoré

vyústili aj do zrušenia Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu

prvostupňového, sp. zn. z dňa 09. mája 2007 Rozsudkom NS SR ako súdu

dovolacieho, sp. zn. z dňa 09. decembra 2010, kedy súd konštatoval, že bol

porušený zákon v neprospech odsúdeného, čiže sťažovateľa, a vec bola vrátená Krajskému

súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a prejednanie.

5.4.2 Obdobne, NS SR Uznesením sp. zn. z dňa 02. mája 2005 zrušil

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z dňa 18. marca 2005, ktorým

Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

a prepustil ho z väzby na slobodu. NS SR v tomto prípade skonštatoval, že konaním senátu

došlo k porušeniu ústavných práv odsúdeného ako obžalovaného, najmä práva na

bezprieťahové, prednostné a urýchlené prerokovanie väzobnej veci.

5.4.3 Vo vzťahu k rozhodovaniu o väzbe došlo k procesným pochybeniam

aj následne, kedy NS SR zrušil Uznesením, sp. zn. z dňa 03. februára 2011

sťažnosťou napadnuté Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

z dňa 30. decembra 2010 z dôvodu, že senát postupoval podľa nesprávneho právneho

predpisu a súd sa tak plne stotožnil s názorom sťažovateľa.

5.4.4 Taktiež pri treťom rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

došlo k porušeniu zákona, a tak NS SR Uznesením sp. zn. z dňa 10. mája

2011 vyslovil potrebu zrušenia Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici,

sp. zn. z dňa 21. marca 2010.

5.4.5 Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. z dňa

28. februára 2011 bol tiež zrušený Uznesením NS SR, sp. zn. z dňa 10. mája

2011, pretože konaním senátu došlo k chybám rozsudku, najmä pre nejasnosť a neúplnosť

jeho skutkových zistení a preto, že sa súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie.

5.4.6 V neposlednom rade bol Rozsudkom NS SR, sp. zn. z dňa

25. októbra 2011 zrušený Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

z dňa 10. augusta 2011 v bode 2 Rozsudku, nakoľko skutok, za ktorý bol Krajským súdom

v Banskej Bystrici sťažovateľ odsúdený nie je trestným činom.“

Sťažovateľ uviedol, že uvedené skutočnosti v ňom vzbudzujú podľa neho oprávnené

pochybnosti o nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci a opakované

pochybenia týchto súdov zakladajú u neho objektívne odôvodniteľnú nedôveru v nestranné

rozhodovanie uvedených súdov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, rozsudkom

krajského súdu z 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“, rozsudkom najvyššieho súdu

z 25. októbra 2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom

súde podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonaných dôkazom podľa čl. 48 ods. 2, základného práva

na obhajobu podľa a , práv podľa

písm. c) a d) dohovoru a čl. 47 charty, zruší uvedené rozhodnutia a prikáže sťažovateľa

prepustiť z výkonu trestu na slobodu, prípadne vráti vec na ďalšie konanie a prizná

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,86 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

na nezávislom a nestrannom súde podľa , základného práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaných

dôkazom podľa , základného práva na obhajobu podľa

a , práv podľa a dohovoru a charty

rozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010, rozsudkom krajského súdu

z 10. augusta 2011 „v časti výroku bodu 1“, rozsudkom najvyššieho súdu z 25. októbra

2011, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015. K namietanému porušeniu

označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- vyšetrovateľ jeho ani jeho obhajcu nevyrozumel o konaní vyšetrovacieho úkonu

(dodatočnej obhliadky miesta činu),

- na hlavnom pojednávaní v predmetnej veci mu bolo odopreté právo posledného

slova,

- v konaní neboli vykonané ním navrhované dôkazy (vypočutie 3 svedkov)

bez náležitého odôvodnenia,

- hoci sa proti nemu viedlo konanie proti ušlému, nebol upovedomený o nariadení

hlavného pojednávania v jeho veci na 15. marec 2007,

- všetky uvedené okolnosti vo svojom súhrne, ako aj spolu s neodôvodnenosťou

rozhodnutia o jeho vine, ktoré je založené na rozporných výpovediach svedkov a neberie

do úvahy vo veci vykonané obhliadky, v ňom vzbudzujú pochybnosti o objektivite

a nestrannosti súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 9. decembra 2010 uvedený súd rozhodol, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra 2009 (týmto rozhodnutím

bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 9. mája 2007) a konaním predchádzajúcim jeho vydaniu z dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) bol porušený zákon v ustanovení a a

písm. b) účinného do 1. januára 2006 v neprospech sťažovateľa a zároveň

bolo uvedené napadnuté uznesenie zrušené.

Rozsudkom krajského súdu z 10. augusta 2011 bol sťažovateľ v bode 1 uznaný

vinným zo spáchania pokusu vraždy podľa a

v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného

zákona účinného do 1. januára 2006 a v bode 2 bol uznaný vinným z trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa účinného

do 1. januára 2006. Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 odvolal.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 25. októbra 2011 bol podľa § 258 ods. 1 písm. b) a d)

účinného do 1. januára 2006 rozsudok krajského súdu z 10. augusta 2011

zrušený a najvyšší súd podľa § 259 ods. 3 Trestného priadku uznal sťažovateľa vinným

zo spáchania pokusu trestného činu vraždy podľa a

v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1

a 3 . Sťažovateľ podal proti rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2011

dovolanie.

Uznesením najvyššieho súdu z 25. februára 2015 bolo podľa § 382 písm. c)

dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

z 9. decembra 2010 a rozsudkom krajského súdu z 10. augusta 2011

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho

garantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane

zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci

ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené

v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv

a slobôd označených v (m. m. pozri napr. , ,

, ).

V záujme ochrany svojich práv mal v súlade s § 388 ods. 1 a nasl. Trestného

poriadku sťažovateľ možnosť predložiť svoju argumentáciu krajskému súdu v konaní,

v ktorom mu najvyšší súd rozsudkom z 9. decembra 2010 prikázal vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokovať a rozhodnúť. Rovnako tak argumentáciu proti rozsudku krajského súdu

z 10. augusta 2011 sťažovateľ mal možnosť podľa a nasl.

predložiť najvyššiemu súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uvedenom

opravnom prostriedku. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu na ďalšie prerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 25. februára 2015

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením

najvyššieho súdu z 25. februára 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia,

v ktorom najvyšší súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu

z 25. októbra 2011.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva

na obhajobu odopretím práva na posledné slovo predloženej ústavnému súdu v uznesení

z 25. februára 2015 najvyšší súd uviedol:

«Porušenie práva na obhajobu je závažnou chybou konania. Dovolací dôvod

podľa je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek

porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“.

V podanom dovolaní obvinený uplatnil námietku procesnej povahy, že mu nebolo

súdom prvého stupňa poskytnuté právo posledného slova.

Podľa účinného do 1. januára 2006 po skončení záverečných rečí

a pred odchodom na záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné

slovo. Počas tohto prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Zo zápisnice z hlavného pojednávania z 10. augusta 2011 vyplýva, že po vyhlásení

dokazovania za skončené a udelení slova na záverečné reči, predseda senátu právo

posledného slova obvinenému neudelil vôbec. Záverečnú reč predniesol prokurátor,

obhajca obvineného JUDr. Jaroslav Lovašš a následne aj obvinený, ktorého prednes nebol

nikým prerušovaný, mal možnosť sa vyjadriť k priebehu celého konania, pričom

v podrobnostiach odkázal na písomnosti, ktoré súdu predložil (odvolanie z 21. apríla,

podanie a žiadosti z 28. júla 2011). Po vyhlásení prvostupňového rozsudku obvinený podal

odvolanie 16. septembra 2011 na krajskom súde, ktoré doplnil 19. septembra. Dovolateľ

predmetnú námietku neudelenia posledného slova vyslovil i v odôvodnení tohto odvolania.

Odvolací súd pripustil, že predmetná námietka je oprávnená, a preto právo obvineného

na posledné slovo z formálneho hľadiska porušené bolo, avšak z hľadiska materiálneho

uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech

bezprostredne pred rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.

Právo posledného slova je významným inštitútom procesného práva, ktorým

obvinený môže v závere konania pred prvostupňovým súdom vyjadriť svoj názor na danú

vec, vyjadriť sa k dôkazom, navrhnúť doplnenie dokazovania, i oľutovať spáchanú trestnú

činnosť pred tým, ako sa senát odoberie na záverečnú poradu. Účelom práva posledného

slova je umožniť obvinenému uplatnenie vlastnej obhajoby v tých smeroch, ktoré považuje

za dôležité a na záver tak ovplyvniť vo svoj prospech úvahy súdu bezprostredne pred jeho

rozhodnutím. neupravuje, čo má byť obsahom posledného slova, čím dáva

obvinenému priestor zdôrazniť tie skutočnosti, ktoré z hľadiska svojej obhajoby považuje

za dôležité.

Nesporným v tomto konaní je, že podľa obsahu zápisnice z hlavného pojednávania

absentuje posledné slovo obvineného ako úkon, ktorý má nasledovať po skončení záverečnej

reči obvineného. Z formálno-procesného hľadiska je potrebné tieto fázy hlavného

pojednávania od seba vždy oddeliť, bez ohľadu na obsah tvrdení obvineného. Dovolací súd

preto súhlasí s obvineným, že k porušeniu jeho práva na obhajobu v konaní

pred prvostupňovým súdom, resp. jeho práva na posledné slovo po formálnej stránke

(udelené nebolo) reálne došlo.

Dovolací súd však konštatuje, že v danej veci z hľadiska materiálneho uplatnenia

práva posledného slova, tak ako to vyplýva z ďalšieho priebehu trestného konania, nebolo

možné očakávať od dovolateľa žiaden významný zvrat v obsahu jeho prejavov, a preto sa

nejedná zo strany prvostupňového súdu o tak závažné procesné pochybenie, ktoré by si

vyžadovalo nápravu. Z obsahu relevantných častí spisu nepochybne vyplýva, že obvinenému

bola poskytnutá faktická možnosť vyjadriť sa na záver hlavného pojednávania ku všetkým

vykonaným dôkazom a uviesť záverečné návrhy vo svojej záverečnej reči. Rovnako tak aj

v rámci celého odvolacieho konania mohol uplatňovať svoje obhajobné práva, hoci sa sám

aktívne čiastočne obmedzil, keď žiadal, aby verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo

vykonané v jeho neprítomnosti /č. l. 1471, zv. 8/. Obvinený ani následne

v ďalšom konaní neuplatnil takú argumentáciu, ktorá by sa premietla do konečného

rozhodnutia vo veci a reálne ho ovplyvnila.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 11. júla 2012, sp. zn. , ktorý rovnakú námietku

obvineného neakceptoval uvedením právneho stanoviska esenciálne vyjadreného v jeho

odôvodnení najmä textom, že „námietka obvineného o neuplatnení práva na

posledné slovo z jej materiálneho hľadiska sa javí ako účelová bez náznaku konkrétneho

dopadu na výsledok tohto konania v danom štádiu“. Ústavný súd ústavnú sťažnosť

obvineného v celom rozsahu odmietol. Dovolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti

dospel k záveru, že k ujme na práve obvineného na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo.»

Z uvedeného je podľa ústavného súdu zrejmé, že priestor na realizáciu práva

na posledné slovo oddelenú od záverečnej reči v predmetnej veci nebol daný. Na druhej

strane sťažovateľ bol počas celého konania zastúpený obhajcom, ktorý uvedenú skutočnosť

priamo na hlavnom pojednávaní nenamietal. Právo posledného slova umožňuje

obžalovanému, aby v záujme čo najširšieho uplatnenia práva na obhajobu prehovoril

ako posledný bezprostredne pred tým, ako sa senát odoberie na záverečnú poradu, aby tak

mohol ovplyvniť súd pri vyhodnocovaní výsledkov dokazovania, prípadne rozhodnutie

senátu o jeho doplnení a pokračovaní v hlavnom pojednávaní. Aj v danom prípade mala

obhajoba možnosť dožadovať sa udelenia posledného slova, avšak zostala pasívna.

Argumentáciu, v ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konštatovali,

že sťažovateľ využil v plnom rozsahu aj právo záverečnej reči, ktorú nikto neprerušoval,

a teda mal možnosť sa vyjadriť ku konaniu, dokazovaniu, prednesu prokurátora, ako aj

ku všetkým skutočnostiam, ktoré považoval za dôležité, t. j. mal možnosť uplatniť svoje

obhajobné práva v rozsahu, ktorý prípadné formálne pochybenie súdu pri realizácii práva

na posledné slovo nemohlo v danom prípade ovplyvniť, považuje ústavný súd za ústavne

akceptovateľnú. Navyše, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ani v konaní pred ním

nepredložil žiadny argument, ktorým by ho presvedčil, že poukázanie na neposkytnutie

práva posledného slova v jeho prípade nie je len nedostatkom formálnym, ale že reálnym

využitím tohto práva mal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť výsledok konania

vo svoj prospech.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej v konaní neboli vykonané ním

navrhované dôkazy (vypočutie 3 svedkov), bez náležitého odôvodnenia najvyšší súd

v uznesení z 25. februára 2015 uviedol:

„Neprípustné v dovolacom konaní je namietanie nevykonania navrhnutých dôkazov

(výsluch svedkov , a ), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu

spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom

konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym

rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie

dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Na hlavnom pojednávaní 10. augusta 2011 boli návrhy obvineného a obhajcu na doplnenie

dokazovania uznesením zamietnuté (č. l. 1272, zv. 8).

Podľa , účinného do 1. januára 2006 orgány činné v trestnom

konám postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace

proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch

vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán. Orgány činné v trestnom konaní hodnotia

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

V priebehu trestného konania boli v procesnom postavení svedka vypočutí

, , , , ,

, , a celý rad ďalších svedkov, súdny znalec

z odboru zdravotníctva a boli oboznámené listinné dôkazy zadokumentované v trestnom

spise.

Proces dokazovania /a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj v otázke rozsahu dokazovania/ je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy

po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza

k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje, ani nemôže určovať, konkrétne

pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v danom prípade pri určení rozsahu

dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti.

Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená

v citovanom ustanovení účinného do 1. januára 2006, podľa ktorej

orgány postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení

orgánov činných v trestnom konaní, znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá dáva súdu

dostatočný priestor, aby sám, v rámci vlastnej úvahy určil rozsah dokazovania a vykonal

prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov v obsahovom kontexte významu navrhovaných

dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou

tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané.

Z týchto dôvodov námietku obvineného, spočívajúcu v tvrdení, že súd odmietol

vykonať niektorý z navrhovaných dôkazov, treba považovať z hľadiska naplnenia

dovolacieho dôvodu podľa za irelevantnú.“

Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa

nevykonania dôkazov najvyšší súd poukázal konkrétne na v predmetnom konaní vykonané

z hľadiska jeho skutkových záverov relevantné dôkazy a následne na zásadu voľného

hodnotenia dôkazov pomocou, ktorej rozsah i relevantnosť jednotlivých dôkazov

vyhodnotil. Samotný rozsah dokazovania, ako aj selekciu dôkazov navrhnutých

jednotlivými procesnými stranami určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov

súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní

oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou v rámci obsahového

kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci

vykonané. Ústavný súd sa v danom prípade plne stotožňuje s argumentáciou najvyššieho

súdu, podľa ktorej nevykonanie dôkazov, ktoré boli súdom rozhodujúcim vo veci riadne

uznesením odmietnuté, s ohľadom na realizáciu zásady voľného hodnotenia dôkazov

podoprenú logickými úvahami nemožno považovať za zásadné porušenie práv obhajoby

resp. za dôvod zásahu a vyslovenia porušenia označených práv.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou namietal, že sa proti nemu viedlo

konanie proti ušlému a že nebol upovedomený o nariadení hlavného pojednávania v jeho

veci na 15. marec 2007, spôsob vykonania obhliadok miesta činu i podľa neho rozporné

výpovede jednotlivých svedkov, najvyšší súd v uznesení z 25. februára 2015 uviedol:

„Podstata argumentácie podľa spočíva v tvrdení,

že po odpadnutí dôvodov na konanie proti ušlému podľa účinného

do 1. januára 2006 a nasl. malo byť celé dokazovanie vykonávané odznovu v celom

rozsahu, nemalo sa obmedziť len na konanie o trestnom čine porušovania domovej slobody.

Rovnako tak v rámci tohto konania došlo k ďalšej procesnej chybe súdu, keď nebol

predvolaný ani upovedomený na hlavné pojednávanie 15. marca 2007, pretože táto

skutočnosť nebola zverejnená na úradnej tabuli súdu.

V nadväznosti na tento dovolací dôvod obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa

, keď namietal obsah výpovedí sestier a spôsob

vykonania obhliadky miesta činu.

Právo na dovolanie nie je ústavne zaručené v , v Listine

základných práv a slobôd ani v záväzných medzinárodných zmluvách. V čl. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zakotvené iba právo

na odvolanie v niektorých trestných veciach. Právo na dovolanie ako mimoriadneho

opravného prostriedku je teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Z toho

okrem iného vyplýva, že dovolanie nemôže nahradiť riadne opravné prostriedky a jeho

podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu, ktorý je charakteristický pre riadne

opravné prostriedky. Dovolanie narušuje stabilitu konečného a vykonateľného (v niektorých

prípadoch i vykonaného) rozhodnutia súdu. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným

prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov

a právnej istoty. Preto možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť

nutne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku

nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dôvody dovolania sú podstatne užšie ako

zákonne zakotvené dôvody pre možnosť zrušenia meritórneho rozhodnutia v rámci

odvolacieho konania, ako konania o riadnom opravnom prostriedku.

Obmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní znamená, že

na podklade ďalšieho dovolania proti novému právoplatnému rozhodnutiu vydanému v tej

istej veci je dovolací súd oprávnený skúmať len tie výroky napadnutého rozhodnutia

a tú časť konania, ktoré nasledovali po predchádzajúcom rozhodnutí o dovolaní, a nie celé

trestné konanie od začatia trestného stíhania. Opätovné preskúmanie námietok obvineného

týkajúcich sa výrokov a konania, ktoré skoršiemu rozhodnutiu dovolacieho súdu

predchádzali, a s ktorými sa dovolací súd pri plnení jeho revíznej povinnosti už vysporiadal,

by znamenalo ich neprípustnú revíziu, čo na podklade nového dovolania nie je prípustné.

Obmedzený revízny princíp je okrem toho vyjadrený aj v ustanovení § 371 ods. 1

písm. 4 , v zmysle ktorého dôvody dovolania podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti.

V predchádzajúcom dovolacom konaní (rozsudok dovolacieho súdu z 9. decembra

2010, sp. zn. ), mal (a mohol) obvinený uplatniť všetky námietky známe mu

už v pôvodnom konaní (konanie proti ušlému, namietané ohliadky miesta činu, vyrozumenie

obhajcu), navyše v prípade uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a/

až písm. g/ len tie námietky, ktoré použil najneskôr v odvolacom konaní. V tomto

smere je treba poukázať aj na to, že v predmetnom rozhodnutí sa dovolací súd vysporiadal

s námietkami vzťahujúcimi sa k dovolaciemu dôvodu podľa

Námietkou obvineného, či konanie proti ušlému bolo v súlade so zákonom, sa vzhľadom

na viazanosť dovolacími dôvodmi uvedenými v dovolaní nemohol zaoberať, keďže obvinený

uplatnil predmetnú námietku až na verejnom zasadnutí dovolacieho súdu.

V novom konaní, ktoré nasledovalo po vydaní rozhodnutia dovolacieho súdu, mohol

obvinený použiť len námietky pripadajúce na túto novú časť konania. V prípade nového

dovolania, ktoré smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu súdu vydanému v novom konaní,

môže obvinený vo vzťahu k dôvodom podľa až g/ rovnako tak

namietať okolnosti, ktoré mu boli známe v danej časti konania, a ktoré použil najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom.

Vzhľadom na vyjadrené sa dovolací súd námietkami týkajúcimi sa konania proti

ušlému, obhliadky miesta činu a vyrozumenia jeho obhajcu, ktoré mal a mohol obvinený

uplatniť ešte v pôvodnom konaní pred odvolacím súdom, ktorý rozhodol uznesením

z 20. októbra 2009, sp. zn. , nezaoberal.“

Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 25. februára 2015 je tiež zrejmé,

že s ohľadom na obmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní sa tento súd

námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa hodnotenia výpovedí svedkov a spôsobu vykonania

obhliadky miesta činu či namietanými nedostatkami konania, ktoré bolo spočiatku

realizované ako konanie proti ušlému, vôbec nezaoberal. V tejto súvislosti najvyšším súdom

realizovaná aplikácia spôsobujúca obmedzenie práv

sťažovateľa je aj podľa názoru ústavného súdu plne ústavne akceptovateľná.

Najvyšší súd vo svojom odôvodnení uznesenia z 25. februára 2015 venoval

pozornosť aj námietkam sťažovateľa týkajúcim sa rozporovania objektívnosti a nestrannosti

rozhodovania súdu v jeho prípade. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 30

a podrobne sa zaoberal popisom možných dôvodov vylúčenia sudcu

z prerokovania a rozhodnutia veci a dospel k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa

procesného postupu súdu, resp. spôsobu rozhodovania súdu v danej veci nie sú dôvodom

pre vylúčenie sudcov z vykonávania úkonov trestného konania. Uvedené závery

najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou a sú plne

ústavne akceptovateľné.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

z 25. októbra 2011

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu ním označených práv došlo aj rozsudkom

najvyššieho súdu z 25. októbra 2011, ktorým bol na základe ním podaného odvolania

zrušený rozsudok krajského súdu z 10. augusta 2011 a najvyšší súd podľa § 259 ods. 3

uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy

podľa a v jednočinnom súbehu s trestným činom

porušovania domovej slobody podľa a .

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú

v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto

sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 25. októbra 2011

(napr. , , resp. porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011, v rámci

ktorého najvyšší súd v podstatnom vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému bodu 1 uviedol:

„V prvom rade treba uviesť, že predmetná trestná vec už bola prejednaná

na Najvyššom súde Slovenskej republiky a to v odvolacom i dovolacom konaní.

Práve z rozsudku dovolacieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. ,

ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v neprospech obvineného pri uznaní viny

z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 v skutku

pod bodom 1/ i z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/

Tr. zák. v skutku pod bodom 2/ dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 9. mája 2007, sp. zn. , vyplynul rozsah dokazovania v tu posudzovanej

veci.

Vzhľadom na to, že dovolací súd nezistil pochybenie pri ustálení skutkového stavu

a právnom posúdení skutku ako pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

§ 219 ods. 1 Tr. zák. dokazovanie bolo zamerané na skutkové zistenie odseku 3 § 238

Tr. zák. (bod 1/ v jednočinnom súbehu s § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.) a trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 Tr. zák. (bod 2/).

Na hlavnom pojednávaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku správne preto

postupoval prvostupňový súd, keď vykonal dokazovanie v uvedených smeroch a Najvyšší

súd Slovenskej republiky súc týmto viazaný na podklade odvolania obžalovaného

v zmysle preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

rozsudku súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo, len v tomto rozsahu

a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je sčasti dôvodné.

Pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu podľa § 238 ods. 1, ods. 3

Tr. zák. z výpovedí poškodenej a svedkyne , na ktoré

správne poukázal súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, podľa odvolacieho súdu

nepochybne vyplýva, že obžalovaný v kritickej dobe sa dobýjal do bytu,

v ktorom v tom čase obe spoločne bývali tak, že mykal dverami, búchal na ne a kopal

do nich, pričom práve pre jeho agresívne správanie ho nechceli do bytu pustiť. Napriek

tomu sa mu podarilo do bytu dostať tak, že násilím vytlačil vchodové dvere bytu a tam

pokračoval v konaní ako je ustálené vo výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku

právne posúdeného ako pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.

Napriek tomu, že tieto skutkové zistenia vyplývali z už uvedených výpovedí svedkýň -

sestier , pochybil prvostupňový súd, že do skutkovej vety neuviedol spôsob

akým sa obžalovaný dostal do bytu poškodených teda, že vnikol do bytu použitím násilia

-vytlačením vchodových dverí bytu ako naplnenie zákonného znaku odseku 3 § 238 Tr. zák.

Najvyšší súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil napadnutý

rozsudok i v tejto časti a na podklade uznal obžalovaného

za vinného z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219

ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody

podľa § 238 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ...

K odvolacej námietke obžalovaného opierajúcej sa o ustanovenie § 391 ods. 1

, že krajský súd nebol viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil dovolací súd,

pretože podľa jeho názoru v rámci nariadeného dokazovania došlo k podstatnej zmene

skutočností, než, z ktorej vychádzal dovolací súd možno vysloviť, že táto zákonná

podmienka v posudzovanej veci splnená nebola. Žiadnym z vykonaných dôkazov po

rozhodnutí dovolacieho súdu v rámci nariadeného dokazovania k takejto zmene nedošlo, a

preto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď viazaný jeho

právnym názorom vykonal úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd. Pokiaľ

obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že podľa jeho názoru konanie proti ušlému

nebolo vykonané v súlade so zákonom, je potrebné zdôrazniť, že pre absenciu tohto

dovolacieho dôvodu najvyšší súd ako súd dovolací o tejto otázke nerozhodoval.

K odvolacej námietke obžalovaného, že postupom krajského súdu mu bolo odopreté

právo na posledné slovo najvyšší súd uvádza nasledovné.

Zodpovedá skutočnosti, že právo posledného slova obžalovanému vyplýva

z ustanovenia

Z tohto ustanovenia je zrejmé, že po skončení záverečných rečí a pred odchodom

na záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto

prejavu nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Zmyslom tohto ustanovenia je uplatnenie vlastnej obhajoby obžalovaného v tých

smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech

bezprostredne pred rozhodnutím.

Ako už v predchádzajúcej časti tohto rozsudku bolo konštatované, posudzovaná vec

bola opakovane prejednaná na súde prvého aj druhého stupňa (ako odvolacieho

tak i dovolacieho) a v týchto štádiách trestného stíhania obžalovaný v rámci svojej

obhajoby aktívne využíval všetky práva obvineného či už na hlavnom pojednávaní alebo

verejnom zasadnutí ako aj v rámci opakovane podávaných odvolaní a podaného dovolania

a tiež aj dovolacieho konania. V priebehu týchto opakovane vykonal vlastnú analýzu

vykonaných dôkazov. Na ostatných hlavných pojednávaniach (od rozhodnutia najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho) boli vo veci vykonané len dôkazy výsluchmi svedkýň

, konfrontácie medzi obžalovaným a svedkyňami a boli

prečítané listinné dôkazy týkajúce sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Svedkyne

však zotrvali na svojich viackrát opakovaných výpovediach z predchádzajúcich

štádií trestného stíhania a obžalovaného zhodne označili za páchateľa skutkov

a spod trestného činu nedovoleného ozbrojovania, ktorého sa týkali oboznámené listinné

dôkazy najvyšší súd obžalovaného týmto rozsudkom oslobodil.

Je preto zrejmé, že aj keď právo obžalovaného na posledného slovo z formálneho

hľadiska porušené bolo, z hľadiska materiálneho – uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch,

ktoré považuje za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred

rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.

Na podklade týchto úvah najvyšší súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku.“

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa argumentáciou sťažovateľa predloženou

v odvolaní zaoberal a hodnoverne sa s ňou vysporiadal s poukázaním na výsledky

vykonaného dokazovania i priebeh konania v tejto veci. Z obsahu odôvodnenia rozsudku

z 25. októbra 2011 vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil

pri preskúmaní rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 a jemu predchádzajúceho

postupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo

nepovažoval námietku odopretia práva posledného slova za ústavne akceptovateľnú,

a samotné výroky uvedeného rozsudku z 25. októbra 2011 svedčia o tom, že uvedený súd

samostatne vyhodnotil vykonané dokazovanie a v súlade s vlastnými právnymi závermi

v predmetnej veci podopretým logickými úvahami vychádzajúcimi z krajským súdom

ustálených skutkových záverov rozhodol. Rozsudok najvyššieho súdu z 25. októbra 2011

preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny a samotný

sťažovateľov nesúhlas s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011 nepovažuje uvedený rozsudok za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľný,

resp. neudržateľný, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016