Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 264/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkon trestu R., zastúpeného advokátom

JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkone trestu R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 10. augusta 2011 bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

13 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine za pokus trestného činu vraždy v súbehu

s trestným činom porušovania domovej slobody, ako aj za trestný čin nedovoleného

ozbrojovania podľa, v predmetnom rozsudku uvedených príslušných ustanovení Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005. Z dôvodu odvolania sa sťažovateľa proti

označenému rozsudku krajského súdu najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 25. októbra 2011 zrušil rozsudok krajského súdu a sám rozhodol, že sťažovateľ sa uznáva

vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom

porušovania domovej slobody podľa príslušných v rozsudku uvedených ustanovení

, za čo bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

12 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine, a súčasne najvyšší súd predmetným

rozsudkom oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre skutok posúdený ako trestný čin

nedovoleného ozbrojovania podľa príslušných ustanovení , a to z dôvodu,

že tento skutok nie je trestným činom.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že tak krajský súd, ako aj

najvyšší súd svojím procesným postupom, ako aj svojimi rozhodnutiami porušili jeho

základné právo na obhajobu, ako aj jeho právo na spravodlivý proces, a to už v samotnom

prípravnom konaní (tieto pochybenia neboli podľa sťažovateľa napravené, resp.

pri hodnotení dôkazov zohľadnené ani označenými súdmi), ako aj v konaní o obžalobe.

Podľa sťažovateľa už v prípravnom konaní bolo porušené jeho základné právo na obhajobu

zaručené v tým, že už pri prvom výsluchu 2. mája 2003 mu nebolo

vyšetrovateľom umožnené poradiť sa so svojím zvoleným obhajcom v neprítomnosti tretej

osoby, ako aj tým, že vyšetrovateľ neinformoval sťažovateľovho obhajcu o vykonaní

ohliadky miesta činu, ktorá sa uskutočnila 2. mája 2003 o 18.30 h, avšak vyšetrovateľ

informoval sťažovateľovho obhajcu o vykonaní iného procesného úkonu vykonávaného

„... v rovnakom čase...“, a to o ohliadke osobného motorového vozidla sťažovateľa.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... v rovnakom čase vykonávali orgány činné v trestnom konaní iný procesný úkon,

obhliadku osobného motorového vozidla sťažovateľa, z pohľadu obhajoby, priebehu

a výsledku celého trestného konania bezvýznamný. O tomto však už obhajcu upovedomili.

Keďže obhajca sa mienil zúčastňovať všetkých procesných úkonov, a o vykonávaní tohto

procesného úkonu vedel, bol pri vykonávaní tohto úkonu prítomný.

Nepochybne by sa však bol v prípade, ak by bol vedel, že v rovnakom čase sa má

vykonať ohliadka miesta činu, zúčastnil tohto procesného úkonu. Už na prvý pohľad je

zrejmé, že ide o procesný úkon pre sťažovateľa významnejší, ako obhliadka osobného

motorového vozidla. ...

Bolo právom obhajcu byť s oboma procesnými úkonmi včas vyrozumený. A v prípade

ak sa už oba procesné úkony (hoci trváme na tom, že takýmto postupom došlo k porušeniu

práva na obhajobu) aj mali konať v rovnaký čas, bolo výsostným právom obhajcu, aby sa

sám rozhodol, ktorý z úkonov považuje z pohľadu obhajoby za dôležitejší a tohto sa osobne

zúčastnil.“

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že vyšetrovateľ obdobne bez prítomnosti

jeho obhajcu vykonal aj dve domové prehliadky sťažovateľovho bytu, avšak keďže ich

vykonanie bolo v príčinnej súvislosti s obvinením týkajúcim sa trestného činu nedovoleného

ozbrojovania, z pod ktorého obvinenia bol napokon sťažovateľ najvyšším súdom

oslobodený, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že o týchto

skutočnostiach sa iba zmienil a bližšie ich z hľadiska namietaného porušenia práv

nekomentoval.

Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že zápisnica z jeho výsluchu uskutočneného

v prípravnom konaní 2. mája 2003 má nedostatky, a to v tom, že údaj o čase začiatku

výsluchu sťažovateľa, ktorý je v zápisnici, ktorú má k dispozícii sťažovateľov obhajca,

uvedený o 8.35 h, je v zápisnici nachádzajúcej sa v spise viackrát prepisovaný a tiež

„... nesúhlasí číslo pečiatky na zápisnici, ktorú ma k dispozícii obhajca a číslo pečiatky

na zápisnici, ktorá sa nachádza v súdnom spise“.

Právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo podľa sťažovateľa

porušené tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jeho návrhom na

vykonanie dôkazov v jeho prospech, a to konkrétne s návrhom na vypočutie svedkov, ktorí

mali podľa sťažovateľa dosvedčiť, že v čase spáchania skutku, t. j. v čase spáchania pokusu

trestného činu vraždy sťažovateľ nemal byť na mieste tohto činu. Podľa sťažovateľa obidva

súdy vykonali, resp. pripustili iba vykonanie dôkazov v neprospech sťažovateľa, pričom

sťažovateľ je toho názoru, „... že ak by súd v konaní hodnotil dôkazy svedčiace v prospech

sťažovateľa s rovnakou intenzitou ako si osvojil dôkazy svedčiace v jeho neprospech, teda

by viedol súdne konanie v súlade s právom na spravodlivý proces, sťažovateľ by nebol

mohol byť uznaný za vinného, respektíve vzájomný pomer dôkazov svedčiacich pre a proti

sťažovateľovi by vyvolal o skutkoch pochybnosti v tak závažnej miere, že v zmysle zásady in

dubio pro reo, by bol zrejme sťažovateľ spod obžaloby oslobodený“.

Podľa sťažovateľa ním označené súdy žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo ním

navrhované dôkazy nevykonali, až „Neskôr, v dôsledku vytrvalej a opakujúcej sa obrany

sťažovateľa, keď sa súd musel vysporiadať so svojim postupom, vo vzťahu k dôkazom

uviedol, že k ich vykonaniu nepristúpil z dôvodu, že sa jedná o dôkazy svedčiace v prospech

sťažovateľa, pretože podľa (ničím nepodloženého a nedôvodného) presvedčenia súdu malo

ísť o výsluch svedkov, priateľov sťažovateľa a súd dospel k neochvejnému presvedčeniu, že

títo by svedčili v prospech sťažovateľa.

Všeobecný súd si tento záver vyvodil bez toho, aby mal relevantne preukázané o aké

osoby ide, a v akom vzťahu k sťažovateľovi sú.

Sťažovateľovi nie je známe, odkiaľ súd touto informáciou disponuje a na akom

základe k nej dospel. Neskôr, až v Rozsudku KS BB súd uviedol argument, že k vykonaniu

dôkazov nepristúpil z tohto dôvodu, že ako obrana bolo ich vykonanie obhajobou navrhnuté

neskoro.

Iný by bol postup sudu v prípade, ak by bol sťažovateľom navrhnuté dôkazy procesne

vykonal a následne by ich bol súd vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, napr. ako

nedôveryhodné. Avšak postup kedy k výkonu navrhnutých dôkazov súd ani nepristúpil je

podľa sťažovateľa porušením jeho práv. ...

Rovnako považujeme za potrebné zdôrazniť, že návrhom na vykonanie dôkazov

uvedených svedkov nemohlo dôjsť k zmene obhajoby, ako to tvrdí Krajský súd v Banskej

Bystrici, a to z nasledovných dôvodov.

Sťažovateľ totiž vo veci až do času predloženia návrhu na vykonanie dokazovania

nevypovedal, čo je jeho právo. Keďže už od samotného začiatku nielen súdneho konania,

ale vedenia samotného prípravného konania dochádzalo k mnohým pochybeniam zo strany

orgánov činných v trestnom konaní, sťažovateľ sa vo veci rozhodol nevypovedať a teda je

logické, že sa o uvedených svedkoch prvýkrát zmienil až 29.12.2006. Avšak napriek tomu

sťažovateľ od začiatku uvádzal, že zo spáchania skutku sa necíti byť vinný a spáchanie

skutku poprel. ...

Pokiaľ nie je dokazovanie na hlavnom pojednávaní skončené a uzatvorené,

obžalovaný môže navrhovať vykonanie akýchkoľvek dôkazov. A túto procesnú možnosť má i

v odvolacom konaní. Sťažovateľ teda mohol napríklad až v tomto štádiu trestného konania

navrhnúť vykonanie dôkazov a nepochybne by to nebol postup v rozpore so zákonom.“.

Napokon sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho práva na spravodlivý proces aj tým,

že krajský súd mu pred vyhlásením rozsudku neudelil posledné slovo, pričom spôsob, akým

sa s touto jeho námietkou vysporiadal v odvolacom konaní najvyšší súd, považuje

sťažovateľ za ústavne neakceptovateľný.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 10.08.2011 základné práva J. Č. na obhajobu zaručené

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené

bolo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo dňa 25.10.2011 porušil základné práva J. Č. na obhajobu zaručené podľa čl.

50 ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

J. Č. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 311,22 EUR (slovom

tristojedenásť eur, dvadsaťdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský

súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne nahradiť na účet jeho právneho

zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. októbra 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu

zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 a 3 dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv ( , a 3

dohovoru) a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím (postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. októbra 2011), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na

rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv ( ),

ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu

potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. , ,

).

1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011 ústavný súd pripomína, že vzhľadom na

princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu

sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na

základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutia z 10. augusta

2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon

(ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného

odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na

adresu tohto rozhodnutia a postupu krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným

súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2011 sťažovateľ namieta porušenie

základného práva na obhajobu zaručeného v a práva na spravodlivý

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nenapravil procesné

pochybenia krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd nezohľadnil procesné

pochybenie vyšetrovateľa z prípravného konania, ku ktorému došlo 2. mája 2003, a to tak

pri prvom výsluchu sťažovateľa, keď mu nemalo byť umožnené poradiť sa so svojim

advokátom bez prítomnosti tretej osoby (zápisnica z tohto procesného úkonu má mať podľa

sťažovateľa aj formálne nedostatky), ako aj pri vykonaní ohliadky miesta činu, ktorej

vykonanie údajne nebolo oznámené sťažovateľovmu advokátovi, takže v konečnom

dôsledku podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol na základe nezákonne vykonaných

dôkazov (1.1). Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní nenapravil ani

pochybenia krajského súdu spočívajúce v tom, že (1.2) krajský súd nevykonal sťažovateľom

navrhovaný dôkaz, a to vypočutie svedkov, ktorí mali svedčiť v jeho prospech,

a odmietnutie vykonať tento dôkaz krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom ani

neodôvodnil, a napokon sťažovateľ považoval za arbitrárny (1.3) aj záver najvyššieho súdu

o vysporiadaní sa s jeho odvolacou námietkou proti postupu krajského súdu, ktorý mu pred

vyhlásením rozsudku odoprel právo na posledné slovo.

1.1 V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľa týkajúcich sa ním

namietaných procesných pochybení v prípravnom konaní pri vykonávaní dôkazov, ktoré

sťažovateľ z tohto dôvodu považuje za nezákonné, a ktoré pochybenia podľa názoru

sťažovateľa nenapravil tak krajský súd, ako ani najvyšší súd, v dôsledku čoho malo byť

podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci rozhodnuté, resp. mal byť odsúdený na podklade

nezákonných dôkazov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má možnosť podľa § 368

ods. 1 proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2011 podať mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie na základe

dovolacieho dôvodu podľa , podľa ktorého

dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Na základe sťažovateľom podaného dovolania by sa dovolací súd musel v zásade

vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2011 a jeho postupu uvádza

aj v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

1.2 Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa proti postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutiu z 25. októbra 2011, v zmysle ktorej

najvyšší súd nenapravil pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že neboli vykonané

aj sťažovateľom navrhované dôkazy v jeho prospech (konkrétne neboli vypočutí

sťažovateľom navrhovaní svedkovia), ústavný súd v prvom rade považuje za nevyhnutné

a potrebné v kontexte veci poukázať na skutočnosť, že v konaní, ktoré predchádzalo

namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu, vedenom krajským súdom pod

sp. zn. konal krajský súd a následne v sťažovateľom napádanom konaní aj

najvyšší súd už iba v intenciách pokynov, resp. usmernení dovolacieho najvyššieho súdu

vyjadrených v jeho rozsudku sp. zn. z 9. decembra 2010.

V zmysle rozsudku dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. decembra 2010 považoval najvyšší súd otázku skutkového zistenia a právneho

posúdenia pokusu trestného činu vraždy za ustálenú a nespornú, keď pripomenul, že jeho

zistenie sa „... netýka pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.“

(s. 10 rozsudku, pozn.), avšak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku

trestného činu porušovania domovej slobody a skutku trestného činu nedovoleného

ozbrojovania, pre ktoré bol sťažovateľ tiež odsúdený skorším rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 9. mája 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. decembra 2005, dovolací súd na základe dovolacieho dôvodu uvedeného

v tieto skoršie rozsudky tak krajského súdu, ako aj

najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a to s týmto

pokynom:

„V rámci nového prerokovania veci bude musieť krajský súd v týchto súvislostiach

reagovať pri vykonávaní dôkazov na námietky obsiahnuté v dovolaní, pokiaľ ide

o neoprávnenosť vojdenia do bytu poškodenej, so zreteľom na ich pretrvávajúce priateľské

vzťahy vyjadrené vo výpovediach svedkýň a so zreteľom na ohliadkou miesta činu zistenú

nepoškodenú zárubňu dverí bytu poškodenej, vrátane údajne už predtým pokazenej zámky

na dverách. Výsluchom oboch svedkýň... - a ich konfrontáciou s obvineným bude treba

naznačené rozpory odstrániť. ...

Keďže počet nábojov zaistených pri domovej prehliadke je nemenný, bolo

povinnosťou krajského súdu bližšie sa zaoberať či stupeň spoločenskej nebezpečnosti tohto

skutku z hľadísk § 3 ods. 4 Tr. zák. dosahuje úroveň trestného činu. V záujme určenia jeho

stupňa, bude treba požiadať o doplnenie odborného vyjadrenia Kriminalistický a expertízny

ústav Policajného zboru (č. l. 191), aby sa tak zistilo, aká je skutočná účinnosť uvedených

nábojov. Na tomto základe bude potom môcť krajský súd usúdiť, aké konkrétne

nebezpečenstvo predstavovalo uskladnenie tohto počtu nábojov v byte obvineného a to aj

so zreteľom na to, či k tomuto strelivu mohol mať prístup aj niekto iný. ...

Úlohou Krajského súdu v Banskej Bystrici v novom konaní bude vykonať dôkazy

a dôkazné prostriedky nevyhnutné na zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie

o správanom právnom posúdení predmetných skutkov.

Krajský súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd, a je

povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací sud nariadil. Vzhľadom na to, že

napadnuté rozhodnutia boli zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech

obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech (§ 391

ods. 1, ods. 2 ).“

Z citovaného je zrejmé, že po vrátení veci z dovolacieho súdu na opätovné

prerokovanie späť krajskému súdu bol tento súd už viazaný pokynmi dovolacieho súdu

o ďalšom smerovaní konania, takže z tohto hľadiska už v tomto štádiu konania vzhľadom na

dovolacím súdom konštatovanú ustálenosť skutkových zistení sformovaných ešte počas

konania prebiehajúceho pred dovolacím konaním boli už uvedené námietky sťažovateľa

(po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) týkajúce sa nedostatočného

zistenia skutkového stavu bezpredmetné, preto sa nimi krajský súd už v tomto štádiu

konania a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.

Napádaný rozsudok sp. zn. z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd

(rovnako ako krajský súd) uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokusu trestného činu

vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa tam

uvedených príslušných ustanovení a súčasne (na rozdiel od krajského

súdu) sťažovateľa oslobodil spod obžaloby pre trestný čin nedovolaného ozbrojovania,

najvyšší súd odôvodnil takto:

„V prvom rade treba uviesť, že predmetná trestná vec už bola prejednaná na

Najvyššom súde Slovenskej republiky a to v odvolacom i dovolacom konaní.

Práve z rozsudku dovolacieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. ,

ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v neprospech obvineného pri uznaní viny

z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 v skutku pod

bodom 1/ i z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.

v skutku pod bodom 2/ dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 9. mája 2007, sp. zn. , vyplynul rozsah dokazovania v tu posudzovanej veci.

Vzhľadom na to, že dovolací súd nezistil pochybenie pri ustálení skutkového stavu

a právnom posúdení skutku ako pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.

§ 219 ods. 1 Tr. zák. dokazovanie bolo zamerané na skutkové zistenie odseku 3 § 238

Tr. zák. (bod 1/ v jednočinnom súbehu s § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.) a trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 Tr. zák. (bod 2/).

Na hlavnom pojednávaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku správne preto

postupoval prvostupňový súd, keď vykonal dokazovanie v uvedených smeroch a Najvyšší

súd Slovenskej republiky súc týmto viazaný na podklade odvolania obžalovaného J. Č. v

zmysle preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku súdu prvého

stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo, len v tomto rozsahu a dospel k záveru, že

odvolanie obžalovaného J. Č. je sčasti dôvodné.

Pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu podľa § 238 ods. 1, ods. 3

Tr. zák. z výpovedí poškodenej I. K. a svedkyne M. K., na ktoré správne poukázal súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku, podľa odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že

obžalovaný J. Č. v kritickej dobe sa dobýjal do bytu, v ktorom v tom čase obe spoločne

bývali tak, že mykal dverami, búchal na ne a kopal do nich, pričom práve pre jeho

agresívne správanie ho nechceli do bytu pustiť. Napriek tomu sa mu podarilo do bytu dostať

tak, že násilím vytlačil vchodové dvere bytu a tam pokračoval v konaní ako je ustálené vo

výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku právne posúdeného ako pokus trestného činu

vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.

Napriek tomu, že tieto skutkové zistenia vyplývali z už uvedených výpovedí svedkýň -

sestier K., pochybil prvostupňový súd, že do skutkovej vety neuviedol spôsob akým sa

obžalovaný dostal do bytu poškodených teda, že vnikol do bytu použitím násilia -vytlačením

vchodových dverí bytu ako naplnenie zákonného znaku odseku 3 § 238 Tr. zák.

Najvyšší súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil napadnutý

rozsudok i v tejto časti a na podklade uznal obžalovaného J. Č. za

vinného z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219 ods. 1 Tr. zák. v

jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1,

ods. 3 Tr. zák.

K zrušeniu rozsudku krajského súdu však došlo i v bode 2/, v ktorom bol obžalovaný

uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/

Tr. zák. ...

K odvolacej námietke obžalovaného opierajúcej sa o ustanovenie § 391 ods. 1

, že krajský súd nebol viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil dovolací súd,

pretože podľa jeho názoru v rámci nariadeného dokazovania došlo k podstatnej zmene

skutočností, než, z ktorej vychádzal dovolací súd možno vysloviť, že táto zákonná

podmienka v posudzovanej veci splnená nebola. Žiadnym z vykonaných dôkazov po

rozhodnutí dovolacieho súdu v rámci nariadeného dokazovania k takejto zmene nedošlo, a

preto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď viazaný jeho

právnym názorom vykonal úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd. ...“

Z uvedeného teda vyplýva, že námietky sťažovateľa (po celú dobu kvalifikovane

právne zastúpeného) týkajúce sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov vzhľadom na

stav a štádium trestného konania v čase ich uplatnenia boli oneskorené, resp. vzhľadom na

do tej doby už ustálený skutkový stav boli už v tomto štádiu konania bezpredmetné, preto sa

nimi (po dovolacom konaní) tak prvostupňový krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako ani nadväzne odvolací najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

nie bezdôvodne nezaoberali.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo

rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná

situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.

, , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

V súvislosti s citovaným rozhodnutím najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.

1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010, ktorým sa určilo ďalšie smerovanie konania, ústavný

súd na margo prvej skupiny námietok sťažovateľa (pozri bod 1.1) týkajúce sa nezákonnosti

dôkazov vykonaných v prípravnom konaní ešte poznamenáva, že z rozhodnutia najvyššieho

(dovolacieho) súdu nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý namieta nezákonnosť dôkazov

vykonaných v prípravnom konaní (nezákonnosť jeho výsluchu a ohliadky miesta činu

uskutočnených 2. mája 2003), bol využil proti skorším odsudzujúcim rozsudkom ako

dovolací dôvod aj dôvod podľa , podľa ktorého

dovolanie je prípustné aj v prípade, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli

súdom vykonané zákonným spôsobom. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd v citovanom

rozhodnutí preskúmaním zákonnosti sťažovateľom namietaných dôkazov vykonaných

v prípravnom konaní ani nezaoberal, a teda v tomto smere po zrušení skorších

odsudzujúcich rozsudkov najvyšší (dovolací) súd nedal pre ďalšie konanie krajskému súdu

ani žiadne pokyny na zjednanie nápravy.

Inými slovami, sťažovateľ, ktorému už v čase dovolacieho konania vedeného

najvyšším súdom pod sp. zn. museli byť známe ním namietané

skutočnosti týkajúce sa nezákonnosti vykonania dôkazov v prípravnom konaní, tieto svoje

námietky v označenom dovolacom konaní neuplatnil, ale ich prvýkrát uplatnil až v konaní

o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. augusta

2011 vydanému po predmetnom dovolacom konaní, a to v tom smere, že krajský súd podľa

sťažovateľa na nezákonnosť uvedených dôkazov z prípravného konania vôbec neprihliadal.

Krajský súd, ako už bolo povedané, bol však už v tom čase viazaný pokynmi dovolacieho

súdu o ďalšom smerovaní konania, takže z tohto hľadiska už v tomto štádiu konania

vzhľadom na dovolacím súdom konštatovanú ustálenosť skutkových zistení sformovaných

ešte počas konania prebiehajúceho pred dovolacím konaním boli už uvedené námietky

sťažovateľa (po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) bezpredmetné,

preto sa nimi krajský súd a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.

1.3 Napokon sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie

svojho základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces aj v dôsledku

tohto, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. a svojím rozsudkom

z 25. októbra 2011 nenapravil pochybenie prvostupňového krajského súdu, ktorý mu pred

vyhlásením rozsudku neumožnil realizovať právo na posledné slovo.

V uvedenej súvislosti najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok sp. zn.

z 25. októbra 2011 takto:

„K odvolacej námietke obžalovaného, že postupom krajského súdu mu bolo odopreté

právo na posledné slovo najvyšší súd uvádza nasledovné.

Zodpovedá skutočnosti, že právo posledného slova obžalovanému vyplýva

z ustanovenia

Z tohto ustanovenia je zrejmé, že po skončení záverečných rečí a pred odchodom na

záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto prejavu

nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.

Zmyslom tohto ustanovenia je uplatnenie vlastnej obhajoby obžalovaného v tých

smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech

bezprostredne pred rozhodnutím.

Ako už v predchádzajúcej časti tohto rozsudku bolo konštatované (pozri vyššie,

pozn.), posudzovaná vec bola opakovane prejednaná na súde prvého aj druhého stupňa

(ako odvolacieho tak i dovolacieho) a v týchto štádiách trestného stíhania obžalovaný

v rámci svojej obhajoby aktívne využíval všetky práva obvineného či už na hlavnom

pojednávaní alebo verejnom zasadnutí ako aj v rámci opakovane podávaných odvolaní

a podaného dovolania a tiež aj dovolacieho konania. V priebehu týchto opakovane vykonal

vlastnú analýzu vykonaných dôkazov. Na ostatných hlavných pojednávaniach (od

rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho) boli vo veci vykonané len dôkazy

výsluchmi svedkýň K., konfrontácie medzi obžalovaným a svedkyňami K. a boli prečítané

listinné dôkazy týkajúce sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Svedkyne K. však

zotrvali na svojich viackrát opakovaných výpovediach z predchádzajúcich štádií trestného

stíhania a obžalovaného zhodne označili za páchateľa skutkov a spod trestného činu

nedovoleného ozbrojovania, ktorého sa týkali oboznámené listinné dôkazy najvyšší súd

obžalovaného týmto rozsudkom oslobodil.

Je preto zrejmé, že aj keď právo obžalovaného na posledné slovo z formálneho

hľadiska porušené bolo, z hľadiska materiálneho - uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch,

ktoré považuje za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred

rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.“

Vzhľadom na už konštatované závery o „obsahovej“ náplni, resp. o nasmerovaní

konania v trestnej veci sťažovateľa po zmieňovanom dovolacom konaní pred krajským

súdom sa námietka sťažovateľa o neuplatnení práva na posledné slovo z jej materiálneho

hľadiska javí ako účelová bez náznaku konkrétneho dopadu na výsledok tohto konania

v danom štádiu, takže z tohto hľadiska odôvodnenie napádaného rozhodnutia najvyššieho

súdu nevykazuje podľa ústavného súdu žiadne znaky svojvôle či neodôvodnenosti, resp.

jeho závery nemožno kvalifikovať ako ústavne neudržateľné či arbitrárne.

Uvedené bolo podkladom, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po

jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa

touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012