Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 264/2012
PDF · 260.77 KB
No categories available
II. ÚS 264/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkon trestu R., zastúpeného advokátom
JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v
čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho
rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2011 doručená sťažnosť J. Č., Č., t. č. vo výkone trestu R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v
čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011
z 10. augusta 2011 bol sťažovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
13 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine za pokus trestného činu vraždy v súbehu
s trestným činom porušovania domovej slobody, ako aj za trestný čin nedovoleného
ozbrojovania podľa, v predmetnom rozsudku uvedených príslušných ustanovení Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005. Z dôvodu odvolania sa sťažovateľa proti
označenému rozsudku krajského súdu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 To 11/2011
z 25. októbra 2011 zrušil rozsudok krajského súdu a sám rozhodol, že sťažovateľ sa uznáva
vinným zo spáchania pokusu trestného činu vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom
porušovania domovej slobody podľa príslušných v rozsudku uvedených ustanovení
Trestného zákona, za čo bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
12 rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine, a súčasne najvyšší súd predmetným
rozsudkom oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre skutok posúdený ako trestný čin
nedovoleného ozbrojovania podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, a to z dôvodu,
že tento skutok nie je trestným činom.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že tak krajský súd, ako aj
najvyšší súd svojím procesným postupom, ako aj svojimi rozhodnutiami porušili jeho
základné právo na obhajobu, ako aj jeho právo na spravodlivý proces, a to už v samotnom
prípravnom konaní (tieto pochybenia neboli podľa sťažovateľa napravené, resp.
pri hodnotení dôkazov zohľadnené ani označenými súdmi), ako aj v konaní o obžalobe.
Podľa sťažovateľa už v prípravnom konaní bolo porušené jeho základné právo na obhajobu
zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že už pri prvom výsluchu 2. mája 2003 mu nebolo
vyšetrovateľom umožnené poradiť sa so svojím zvoleným obhajcom v neprítomnosti tretej
osoby, ako aj tým, že vyšetrovateľ neinformoval sťažovateľovho obhajcu o vykonaní
ohliadky miesta činu, ktorá sa uskutočnila 2. mája 2003 o 18.30 h, avšak vyšetrovateľ
informoval sťažovateľovho obhajcu o vykonaní iného procesného úkonu vykonávaného
„... v rovnakom čase...“, a to o ohliadke osobného motorového vozidla sťažovateľa.
V uvedených súvislostiach sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„... v rovnakom čase vykonávali orgány činné v trestnom konaní iný procesný úkon,
obhliadku osobného motorového vozidla sťažovateľa, z pohľadu obhajoby, priebehu
a výsledku celého trestného konania bezvýznamný. O tomto však už obhajcu upovedomili.
Keďže obhajca sa mienil zúčastňovať všetkých procesných úkonov, a o vykonávaní tohto
procesného úkonu vedel, bol pri vykonávaní tohto úkonu prítomný.
Nepochybne by sa však bol v prípade, ak by bol vedel, že v rovnakom čase sa má
vykonať ohliadka miesta činu, zúčastnil tohto procesného úkonu. Už na prvý pohľad je
zrejmé, že ide o procesný úkon pre sťažovateľa významnejší, ako obhliadka osobného
motorového vozidla. ...
Bolo právom obhajcu byť s oboma procesnými úkonmi včas vyrozumený. A v prípade
ak sa už oba procesné úkony (hoci trváme na tom, že takýmto postupom došlo k porušeniu
práva na obhajobu) aj mali konať v rovnaký čas, bolo výsostným právom obhajcu, aby sa
sám rozhodol, ktorý z úkonov považuje z pohľadu obhajoby za dôležitejší a tohto sa osobne
zúčastnil.“
Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že vyšetrovateľ obdobne bez prítomnosti
jeho obhajcu vykonal aj dve domové prehliadky sťažovateľovho bytu, avšak keďže ich
vykonanie bolo v príčinnej súvislosti s obvinením týkajúcim sa trestného činu nedovoleného
ozbrojovania, z pod ktorého obvinenia bol napokon sťažovateľ najvyšším súdom
oslobodený, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že o týchto
skutočnostiach sa iba zmienil a bližšie ich z hľadiska namietaného porušenia práv
nekomentoval.
Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že zápisnica z jeho výsluchu uskutočneného
v prípravnom konaní 2. mája 2003 má nedostatky, a to v tom, že údaj o čase začiatku
výsluchu sťažovateľa, ktorý je v zápisnici, ktorú má k dispozícii sťažovateľov obhajca,
uvedený o 8.35 h, je v zápisnici nachádzajúcej sa v spise viackrát prepisovaný a tiež
„... nesúhlasí číslo pečiatky na zápisnici, ktorú ma k dispozícii obhajca a číslo pečiatky
na zápisnici, ktorá sa nachádza v súdnom spise“.
Právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo podľa sťažovateľa
porušené tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd sa nevysporiadali s jeho návrhom na
vykonanie dôkazov v jeho prospech, a to konkrétne s návrhom na vypočutie svedkov, ktorí
mali podľa sťažovateľa dosvedčiť, že v čase spáchania skutku, t. j. v čase spáchania pokusu
trestného činu vraždy sťažovateľ nemal byť na mieste tohto činu. Podľa sťažovateľa obidva
súdy vykonali, resp. pripustili iba vykonanie dôkazov v neprospech sťažovateľa, pričom
sťažovateľ je toho názoru, „... že ak by súd v konaní hodnotil dôkazy svedčiace v prospech
sťažovateľa s rovnakou intenzitou ako si osvojil dôkazy svedčiace v jeho neprospech, teda
by viedol súdne konanie v súlade s právom na spravodlivý proces, sťažovateľ by nebol
mohol byť uznaný za vinného, respektíve vzájomný pomer dôkazov svedčiacich pre a proti
sťažovateľovi by vyvolal o skutkoch pochybnosti v tak závažnej miere, že v zmysle zásady in
dubio pro reo, by bol zrejme sťažovateľ spod obžaloby oslobodený“.
Podľa sťažovateľa ním označené súdy žiadnym spôsobom neodôvodnili, prečo ním
navrhované dôkazy nevykonali, až „Neskôr, v dôsledku vytrvalej a opakujúcej sa obrany
sťažovateľa, keď sa súd musel vysporiadať so svojim postupom, vo vzťahu k dôkazom
uviedol, že k ich vykonaniu nepristúpil z dôvodu, že sa jedná o dôkazy svedčiace v prospech
sťažovateľa, pretože podľa (ničím nepodloženého a nedôvodného) presvedčenia súdu malo
ísť o výsluch svedkov, priateľov sťažovateľa a súd dospel k neochvejnému presvedčeniu, že
títo by svedčili v prospech sťažovateľa.
Všeobecný súd si tento záver vyvodil bez toho, aby mal relevantne preukázané o aké
osoby ide, a v akom vzťahu k sťažovateľovi sú.
Sťažovateľovi nie je známe, odkiaľ súd touto informáciou disponuje a na akom
základe k nej dospel. Neskôr, až v Rozsudku KS BB súd uviedol argument, že k vykonaniu
dôkazov nepristúpil z tohto dôvodu, že ako obrana bolo ich vykonanie obhajobou navrhnuté
neskoro.
Iný by bol postup sudu v prípade, ak by bol sťažovateľom navrhnuté dôkazy procesne
vykonal a následne by ich bol súd vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, napr. ako
nedôveryhodné. Avšak postup kedy k výkonu navrhnutých dôkazov súd ani nepristúpil je
podľa sťažovateľa porušením jeho práv. ...
Rovnako považujeme za potrebné zdôrazniť, že návrhom na vykonanie dôkazov
uvedených svedkov nemohlo dôjsť k zmene obhajoby, ako to tvrdí Krajský súd v Banskej
Bystrici, a to z nasledovných dôvodov.
Sťažovateľ totiž vo veci až do času predloženia návrhu na vykonanie dokazovania
nevypovedal, čo je jeho právo. Keďže už od samotného začiatku nielen súdneho konania,
ale vedenia samotného prípravného konania dochádzalo k mnohým pochybeniam zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, sťažovateľ sa vo veci rozhodol nevypovedať a teda je
logické, že sa o uvedených svedkoch prvýkrát zmienil až 29.12.2006. Avšak napriek tomu
sťažovateľ od začiatku uvádzal, že zo spáchania skutku sa necíti byť vinný a spáchanie
skutku poprel. ...
Pokiaľ nie je dokazovanie na hlavnom pojednávaní skončené a uzatvorené,
obžalovaný môže navrhovať vykonanie akýchkoľvek dôkazov. A túto procesnú možnosť má i
v odvolacom konaní. Sťažovateľ teda mohol napríklad až v tomto štádiu trestného konania
navrhnúť vykonanie dôkazov a nepochybne by to nebol postup v rozpore so zákonom.“.
Napokon sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho práva na spravodlivý proces aj tým,
že krajský súd mu pred vyhlásením rozsudku neudelil posledné slovo, pričom spôsob, akým
sa s touto jeho námietkou vysporiadal v odvolacom konaní najvyšší súd, považuje
sťažovateľ za ústavne neakceptovateľný.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/11
a jeho rozsudkom 5 T 1/2011 zo dňa 10.08.2011 základné práva J. Č. na obhajobu zaručené
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené
bolo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho
rozsudkom zo dňa 25.10.2011 porušil základné práva J. Č. na obhajobu zaručené podľa čl.
50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 To 11/11 zo dňa 25.10.2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
J. Č. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 311,22 EUR (slovom
tristojedenásť eur, dvadsaťdva centov), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský
súd v Banskej Bystrici povinní spoločne a nerozdielne nahradiť na účet jeho právneho
zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom
z 25. októbra 2011 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na obhajobu
zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 a 3 dohovoru.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru) a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím (postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011, ako aj
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozsudkom
z 25. októbra 2011), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na
rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 48 ods. 2 ústavy),
ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu
potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu
V súvislosti s namietaným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 1/2011 a jeho rozsudkom z 10. augusta 2011 ústavný súd pripomína, že vzhľadom na
princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie
ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba
nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu
sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na
základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Podľa ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 1/2011 a jeho rozhodnutia z 10. augusta
2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon
(ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného
odvolania sa najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na
adresu tohto rozhodnutia a postupu krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným
súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu krajského súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu
V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 11/2011 a jeho rozhodnutím z 25. októbra 2011 sťažovateľ namieta porušenie
základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nenapravil procesné
pochybenia krajského súdu spočívajúce v tom, že krajský súd nezohľadnil procesné
pochybenie vyšetrovateľa z prípravného konania, ku ktorému došlo 2. mája 2003, a to tak
pri prvom výsluchu sťažovateľa, keď mu nemalo byť umožnené poradiť sa so svojim
advokátom bez prítomnosti tretej osoby (zápisnica z tohto procesného úkonu má mať podľa
sťažovateľa aj formálne nedostatky), ako aj pri vykonaní ohliadky miesta činu, ktorej
vykonanie údajne nebolo oznámené sťažovateľovmu advokátovi, takže v konečnom
dôsledku podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol na základe nezákonne vykonaných
dôkazov (1.1). Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odvolacom konaní nenapravil ani
pochybenia krajského súdu spočívajúce v tom, že (1.2) krajský súd nevykonal sťažovateľom
navrhovaný dôkaz, a to vypočutie svedkov, ktorí mali svedčiť v jeho prospech,
a odmietnutie vykonať tento dôkaz krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom ani
neodôvodnil, a napokon sťažovateľ považoval za arbitrárny (1.3) aj záver najvyššieho súdu
o vysporiadaní sa s jeho odvolacou námietkou proti postupu krajského súdu, ktorý mu pred
vyhlásením rozsudku odoprel právo na posledné slovo.
1.1 V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľa týkajúcich sa ním
namietaných procesných pochybení v prípravnom konaní pri vykonávaní dôkazov, ktoré
sťažovateľ z tohto dôvodu považuje za nezákonné, a ktoré pochybenia podľa názoru
sťažovateľa nenapravil tak krajský súd, ako ani najvyšší súd, v dôsledku čoho malo byť
podľa sťažovateľa v jeho trestnej veci rozhodnuté, resp. mal byť odsúdený na podklade
nezákonných dôkazov, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má možnosť podľa § 368
ods. 1 Trestného poriadku proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 11/2011
z 25. októbra 2011 podať mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie na základe
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Na základe sťažovateľom podaného dovolania by sa dovolací súd musel v zásade
vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011 a jeho postupu uvádza
aj v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
1.2 Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa proti postupu najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a jeho rozhodnutiu z 25. októbra 2011, v zmysle ktorej
najvyšší súd nenapravil pochybenie krajského súdu spočívajúce v tom, že neboli vykonané
aj sťažovateľom navrhované dôkazy v jeho prospech (konkrétne neboli vypočutí
sťažovateľom navrhovaní svedkovia), ústavný súd v prvom rade považuje za nevyhnutné
a potrebné v kontexte veci poukázať na skutočnosť, že v konaní, ktoré predchádzalo
namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu, vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 5 T 1/2011 konal krajský súd a následne v sťažovateľom napádanom konaní aj
najvyšší súd už iba v intenciách pokynov, resp. usmernení dovolacieho najvyššieho súdu
vyjadrených v jeho rozsudku sp. zn. 1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010.
V zmysle rozsudku dovolacieho najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 22/2010
z 9. decembra 2010 považoval najvyšší súd otázku skutkového zistenia a právneho
posúdenia pokusu trestného činu vraždy za ustálenú a nespornú, keď pripomenul, že jeho
zistenie sa „... netýka pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.“
(s. 10 rozsudku, pozn.), avšak z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku
trestného činu porušovania domovej slobody a skutku trestného činu nedovoleného
ozbrojovania, pre ktoré bol sťažovateľ tiež odsúdený skorším rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 T 1/2004 z 9. mája 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
4 To 13/08 z 31. decembra 2005, dovolací súd na základe dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku tieto skoršie rozsudky tak krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a to s týmto
pokynom:
„V rámci nového prerokovania veci bude musieť krajský súd v týchto súvislostiach
reagovať pri vykonávaní dôkazov na námietky obsiahnuté v dovolaní, pokiaľ ide
o neoprávnenosť vojdenia do bytu poškodenej, so zreteľom na ich pretrvávajúce priateľské
vzťahy vyjadrené vo výpovediach svedkýň a so zreteľom na ohliadkou miesta činu zistenú
nepoškodenú zárubňu dverí bytu poškodenej, vrátane údajne už predtým pokazenej zámky
na dverách. Výsluchom oboch svedkýň... - a ich konfrontáciou s obvineným bude treba
naznačené rozpory odstrániť. ...
Keďže počet nábojov zaistených pri domovej prehliadke je nemenný, bolo
povinnosťou krajského súdu bližšie sa zaoberať či stupeň spoločenskej nebezpečnosti tohto
skutku z hľadísk § 3 ods. 4 Tr. zák. dosahuje úroveň trestného činu. V záujme určenia jeho
stupňa, bude treba požiadať o doplnenie odborného vyjadrenia Kriminalistický a expertízny
ústav Policajného zboru (č. l. 191), aby sa tak zistilo, aká je skutočná účinnosť uvedených
nábojov. Na tomto základe bude potom môcť krajský súd usúdiť, aké konkrétne
nebezpečenstvo predstavovalo uskladnenie tohto počtu nábojov v byte obvineného a to aj
so zreteľom na to, či k tomuto strelivu mohol mať prístup aj niekto iný. ...
Úlohou Krajského súdu v Banskej Bystrici v novom konaní bude vykonať dôkazy
a dôkazné prostriedky nevyhnutné na zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie
o správanom právnom posúdení predmetných skutkov.
Krajský súd je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd, a je
povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací sud nariadil. Vzhľadom na to, že
napadnuté rozhodnutia boli zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech
obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech (§ 391
ods. 1, ods. 2 Tr. por.).“
Z citovaného je zrejmé, že po vrátení veci z dovolacieho súdu na opätovné
prerokovanie späť krajskému súdu bol tento súd už viazaný pokynmi dovolacieho súdu
o ďalšom smerovaní konania, takže z tohto hľadiska už v tomto štádiu konania vzhľadom na
dovolacím súdom konštatovanú ustálenosť skutkových zistení sformovaných ešte počas
konania prebiehajúceho pred dovolacím konaním boli už uvedené námietky sťažovateľa
(po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) týkajúce sa nedostatočného
zistenia skutkového stavu bezpredmetné, preto sa nimi krajský súd už v tomto štádiu
konania a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.
Napádaný rozsudok sp. zn. 4 To 11/2011 z 25. októbra 2011, ktorým najvyšší súd
(rovnako ako krajský súd) uznal sťažovateľa vinným zo spáchania pokusu trestného činu
vraždy v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa tam
uvedených príslušných ustanovení Trestného zákona a súčasne (na rozdiel od krajského
súdu) sťažovateľa oslobodil spod obžaloby pre trestný čin nedovolaného ozbrojovania,
najvyšší súd odôvodnil takto:
„V prvom rade treba uviesť, že predmetná trestná vec už bola prejednaná na
Najvyššom súde Slovenskej republiky a to v odvolacom i dovolacom konaní.
Práve z rozsudku dovolacieho súdu z 9. decembra 2010, sp. zn. 1 Tdo V 22/2010,
ktorým bolo vyslovené porušenie zákona v neprospech obvineného pri uznaní viny
z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 v skutku pod
bodom 1/ i z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
v skutku pod bodom 2/ dovolaním napadnutého rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 9. mája 2007, sp. zn. 5 T 01/04, vyplynul rozsah dokazovania v tu posudzovanej veci.
Vzhľadom na to, že dovolací súd nezistil pochybenie pri ustálení skutkového stavu
a právnom posúdení skutku ako pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.
§ 219 ods. 1 Tr. zák. dokazovanie bolo zamerané na skutkové zistenie odseku 3 § 238
Tr. zák. (bod 1/ v jednočinnom súbehu s § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.) a trestného činu
nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 Tr. zák. (bod 2/).
Na hlavnom pojednávaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku správne preto
postupoval prvostupňový súd, keď vykonal dokazovanie v uvedených smeroch a Najvyšší
súd Slovenskej republiky súc týmto viazaný na podklade odvolania obžalovaného J. Č. v
zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozsudku súdu prvého
stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo, len v tomto rozsahu a dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného J. Č. je sčasti dôvodné.
Pokiaľ ide o dokazovanie vo vzťahu k trestnému činu podľa § 238 ods. 1, ods. 3
Tr. zák. z výpovedí poškodenej I. K. a svedkyne M. K., na ktoré správne poukázal súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, podľa odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že
obžalovaný J. Č. v kritickej dobe sa dobýjal do bytu, v ktorom v tom čase obe spoločne
bývali tak, že mykal dverami, búchal na ne a kopal do nich, pričom práve pre jeho
agresívne správanie ho nechceli do bytu pustiť. Napriek tomu sa mu podarilo do bytu dostať
tak, že násilím vytlačil vchodové dvere bytu a tam pokračoval v konaní ako je ustálené vo
výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku právne posúdeného ako pokus trestného činu
vraždy podľa § 8 ods. 1, § 219 ods. 1 Tr. zák.
Napriek tomu, že tieto skutkové zistenia vyplývali z už uvedených výpovedí svedkýň -
sestier K., pochybil prvostupňový súd, že do skutkovej vety neuviedol spôsob akým sa
obžalovaný dostal do bytu poškodených teda, že vnikol do bytu použitím násilia -vytlačením
vchodových dverí bytu ako naplnenie zákonného znaku odseku 3 § 238 Tr. zák.
Najvyšší súd toto pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že zrušil napadnutý
rozsudok i v tejto časti a na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. uznal obžalovaného J. Č. za
vinného z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. § 219 ods. 1 Tr. zák. v
jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1,
ods. 3 Tr. zák.
K zrušeniu rozsudku krajského súdu však došlo i v bode 2/, v ktorom bol obžalovaný
uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b/
Tr. zák. ...
K odvolacej námietke obžalovaného opierajúcej sa o ustanovenie § 391 ods. 1
Tr. por., že krajský súd nebol viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil dovolací súd,
pretože podľa jeho názoru v rámci nariadeného dokazovania došlo k podstatnej zmene
skutočností, než, z ktorej vychádzal dovolací súd možno vysloviť, že táto zákonná
podmienka v posudzovanej veci splnená nebola. Žiadnym z vykonaných dôkazov po
rozhodnutí dovolacieho súdu v rámci nariadeného dokazovania k takejto zmene nedošlo, a
preto súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď viazaný jeho
právnym názorom vykonal úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd. ...“
Z uvedeného teda vyplýva, že námietky sťažovateľa (po celú dobu kvalifikovane
právne zastúpeného) týkajúce sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov vzhľadom na
stav a štádium trestného konania v čase ich uplatnenia boli oneskorené, resp. vzhľadom na
do tej doby už ustálený skutkový stav boli už v tomto štádiu konania bezpredmetné, preto sa
nimi (po dovolacom konaní) tak prvostupňový krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 1/2011, ako ani nadväzne odvolací najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.
4 To 11/2011 nie bezdôvodne nezaoberali.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V súvislosti s citovaným rozhodnutím najvyššieho (dovolacieho) súdu sp. zn.
1 Tdo V 22/2010 z 9. decembra 2010, ktorým sa určilo ďalšie smerovanie konania, ústavný
súd na margo prvej skupiny námietok sťažovateľa (pozri bod 1.1) týkajúce sa nezákonnosti
dôkazov vykonaných v prípravnom konaní ešte poznamenáva, že z rozhodnutia najvyššieho
(dovolacieho) súdu nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý namieta nezákonnosť dôkazov
vykonaných v prípravnom konaní (nezákonnosť jeho výsluchu a ohliadky miesta činu
uskutočnených 2. mája 2003), bol využil proti skorším odsudzujúcim rozsudkom ako
dovolací dôvod aj dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolanie je prípustné aj v prípade, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom. Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd v citovanom
rozhodnutí preskúmaním zákonnosti sťažovateľom namietaných dôkazov vykonaných
v prípravnom konaní ani nezaoberal, a teda v tomto smere po zrušení skorších
odsudzujúcich rozsudkov najvyšší (dovolací) súd nedal pre ďalšie konanie krajskému súdu
ani žiadne pokyny na zjednanie nápravy.
Inými slovami, sťažovateľ, ktorému už v čase dovolacieho konania vedeného
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 22/2010 museli byť známe ním namietané
skutočnosti týkajúce sa nezákonnosti vykonania dôkazov v prípravnom konaní, tieto svoje
námietky v označenom dovolacom konaní neuplatnil, ale ich prvýkrát uplatnil až v konaní
o odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011 z 10. augusta
2011 vydanému po predmetnom dovolacom konaní, a to v tom smere, že krajský súd podľa
sťažovateľa na nezákonnosť uvedených dôkazov z prípravného konania vôbec neprihliadal.
Krajský súd, ako už bolo povedané, bol však už v tom čase viazaný pokynmi dovolacieho
súdu o ďalšom smerovaní konania, takže z tohto hľadiska už v tomto štádiu konania
vzhľadom na dovolacím súdom konštatovanú ustálenosť skutkových zistení sformovaných
ešte počas konania prebiehajúceho pred dovolacím konaním boli už uvedené námietky
sťažovateľa (po celý čas zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) bezpredmetné,
preto sa nimi krajský súd a následne ani najvyšší (odvolací) súd nezaoberali.
1.3 Napokon sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal porušenie
svojho základného práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces aj v dôsledku
tohto, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 11/2011 a svojím rozsudkom
z 25. októbra 2011 nenapravil pochybenie prvostupňového krajského súdu, ktorý mu pred
vyhlásením rozsudku neumožnil realizovať právo na posledné slovo.
V uvedenej súvislosti najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok sp. zn. 4 To 11/2011
z 25. októbra 2011 takto:
„K odvolacej námietke obžalovaného, že postupom krajského súdu mu bolo odopreté
právo na posledné slovo najvyšší súd uvádza nasledovné.
Zodpovedá skutočnosti, že právo posledného slova obžalovanému vyplýva
Z tohto ustanovenia je zrejmé, že po skončení záverečných rečí a pred odchodom na
záverečnú poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo. Počas tohto prejavu
nesmú obžalovanému ani súd, ani nikto iný klásť otázky.
Zmyslom tohto ustanovenia je uplatnenie vlastnej obhajoby obžalovaného v tých
smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech
bezprostredne pred rozhodnutím.
Ako už v predchádzajúcej časti tohto rozsudku bolo konštatované (pozri vyššie,
pozn.), posudzovaná vec bola opakovane prejednaná na súde prvého aj druhého stupňa
(ako odvolacieho tak i dovolacieho) a v týchto štádiách trestného stíhania obžalovaný
v rámci svojej obhajoby aktívne využíval všetky práva obvineného či už na hlavnom
pojednávaní alebo verejnom zasadnutí ako aj v rámci opakovane podávaných odvolaní
a podaného dovolania a tiež aj dovolacieho konania. V priebehu týchto opakovane vykonal
vlastnú analýzu vykonaných dôkazov. Na ostatných hlavných pojednávaniach (od
rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho) boli vo veci vykonané len dôkazy
výsluchmi svedkýň K., konfrontácie medzi obžalovaným a svedkyňami K. a boli prečítané
listinné dôkazy týkajúce sa trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Svedkyne K. však
zotrvali na svojich viackrát opakovaných výpovediach z predchádzajúcich štádií trestného
stíhania a obžalovaného zhodne označili za páchateľa skutkov a spod trestného činu
nedovoleného ozbrojovania, ktorého sa týkali oboznámené listinné dôkazy najvyšší súd
obžalovaného týmto rozsudkom oslobodil.
Je preto zrejmé, že aj keď právo obžalovaného na posledné slovo z formálneho
hľadiska porušené bolo, z hľadiska materiálneho - uplatnenia vlastnej obhajoby v smeroch,
ktoré považuje za dôležité a tak ovplyvniť úvahy súdu vo svoj prospech bezprostredne pred
rozhodnutím, v skutočnosti porušené nebolo.“
Vzhľadom na už konštatované závery o „obsahovej“ náplni, resp. o nasmerovaní
konania v trestnej veci sťažovateľa po zmieňovanom dovolacom konaní pred krajským
súdom sa námietka sťažovateľa o neuplatnení práva na posledné slovo z jej materiálneho
hľadiska javí ako účelová bez náznaku konkrétneho dopadu na výsledok tohto konania
v danom štádiu, takže z tohto hľadiska odôvodnenie napádaného rozhodnutia najvyššieho
súdu nevykazuje podľa ústavného súdu žiadne znaky svojvôle či neodôvodnenosti, resp.
jeho závery nemožno kvalifikovať ako ústavne neudržateľné či arbitrárne.
Uvedené bolo podkladom, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po
jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa
touto časťou sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012