Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 6/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko,

právne zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len

„sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S

4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. augusta 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutiami Colného úradu S. (ďalej len „úrad“) sp. zn.

230/04-6524 17. R z 26. februára 2004, sp. zn. 228/04-6524 16. R z 26. februára 2004,

sp. zn. 223/04-6524 15. R z 25. februára 2004, sp. zn. 220/04-6524 14. R z 25. februára

2004, sp. zn. 218/04-6524 13. R z 24. februára 2004, sp. zn. 216/04-6524 12. R

z 24. februára 2004, sp. zn. 210/04-6524 11. R z 23. februára 2004, sp. zn. 202/04-6524

10. R z 19. februára 2004, sp. zn. 200/04-6524 9. R z 19. februára 2004, sp. zn. 196/04-6524

8. R z 18. februára 2004, sp. zn. 192/04-6524 7. R zo 17. februára 2004, sp. zn. 186/04-6524

6. R zo 16. februára 2004 a sp. zn. 182/04-6524 5. R zo 16. februára 2004, úrad rozhodol

o colnom dlhu (povinnosti sťažovateľky zaplatiť colný dlh) v celkovej sume 1 014 398 Sk.

Tento colný dlh sťažovateľke vznikol podľa § 198 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý

colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime

spod colného dohľadu, keďže tovar nebol v lehote určenej úradom odoslania predložený

úradu určenia. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého colného

zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná podľa

§ 2 písm. d) prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime nesplnila povinnosť

vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu.

Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) rozhodnutím č. k.

18489etc/04-1410 z 2. novembra 2004 zamietlo odvolanie sťažovateľky a potvrdilo

prvostupňové rozhodnutia úradu.

Sťažovateľka následne podala žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia

riaditeľstva vydaného v správnom súdnictve. Táto žaloba bola rozsudkom krajského súdu

č. k. -32 z 12. februára 2009 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2009 bol rozsudok

krajského súdu potvrdený. Z doložky právoplatnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu

nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných

súdov v danej veci sú z viacerých pohľadov v rozpore so zákonom. Sťažovateľka

argumentuje tým, že

„- rozhodnutie Colného úradu S. bolo vydané v rozpore s

- rozhodnutie bolo vydané v rozpore s

- colné orgány v konaní postupovali v rozpore s § 3, 32 a 34 z toho dôvodu, že

nezistili objektívne skutkový stav veci.

1) Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že postup správnych orgánov nebol

v rozpore s v spojení s a colné

orgány postupovali v súlade so zákonom, keď postupovali podľa tých hmotnoprávnych

ustanovení , ktoré boli účinné, keď došlo k rozhodnej udalosti. Krajský

súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo konanie začaté pred 01. 07. 2001.

Najvyšší súd dospel k záveru, že k odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona

č. a že colný dlh vzniká fakticky priamo, nastaním zákonom predpokladaných

skutočností ( ). Preto rozhodnutie Colného úradu S. túto

skutočnosť iba deklaruje. Podľa NS SR rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti

určenia dlžníka. Na základe týchto skutočností najvyšší súd konštatuje, že Colné riaditeľstvo

i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v

tom čase neúčinný právny predpis, ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré

nastali za jeho účinnosti.

2) K otázke, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ,

krajský súd uviedol, že Colný úrad S. konal ako príslušný orgán. Najvyšší súd sa s jeho

závermi stotožnil.

3) Ďalším dôvodom, pre ktorý nezákonnosť rozhodnutí namietal sťažovateľ, bolo

nesprávne zistenie skutkového stavu veci, pretože colné orgány pri dokazovaní

nepostupovali v súlade s § 34 správneho poriadku.

Podľa názoru krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj Najvyšší súd SR, bol

objektívne zistený skutkový stav veci, pričom aj krajský súd konštatujú, že sťažovateľ v

zmysle dohovoru o spoločnom tranzitnom režime svoje povinnosti riadne nesplnil, nakoľko

nepredložil colnému úradu predmetný tovar, prípadne počas konania nepredložil potrebné

doklady o dodaní tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu. Námietkou

sťažovateľa, že colný úrad nevykonal ním navrhnutý dôkaz, teda vypočuť vodiča, sa krajský

súd ani najvyšší súd vôbec nezaoberal.“.

1. Sťažovateľka k aplikácii neúčinného právneho predpisu uviedla, že podľa jej

názoru všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť

otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa Colný zákon

v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového

colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím

orgánu verejnej správy, alebo týmto rozhodnutím konštitutívne vzniká. Podľa tohto

ustanovenia totiž možno starý colný zákon podľa sťažovateľky použiť len v prípade, ak sa

konanie začalo pred 1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.

2. K otázke miestnej príslušnosti sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na § 7 ods. 1

o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov

úrad konajúci vo veci ako orgán prvého stupňa v skutočnosti nebol miestne príslušný.

Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových

podmienok vzniku colného dlhu, pretože v jeho obvode prišlo k odňatiu tovaru spod

colného dohľadu, nie je na základe zistených faktov podľa názoru sťažovateľky

akceptovateľný. Skutočnosť, že zásielka vstúpila na územie Slovenskej republiky cez

hraničný priechod nachádzajúci sa v územnom obvode úradu, podľa sťažovateľky

nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že zásielka bola dopravená na

územie Slovenskej republiky, a zároveň zakladá príslušnosť orgánov Slovenskej republiky.

3. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu sťažovateľka uviedla, že podľa jej

názoru nebol riadne zistený skutkový stav veci, pretože orgány verejnej správy nevykonali

ňou navrhnutý dôkaz (svedecký výsluch vodiča), čo všeobecné súdy „odobrili“.

Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu o nedodaní

tovaru spočívajúci v tom, že nebol zapísaný v evidenciách, sťažovateľka odmietala

s poukazom na to, že zapísanie zásielky je povinnosťou colných orgánov. Poukazovala

pritom na množstvo obdobných prípadov priamo súvisiacich s daným prípadom, v ktorých,

aj keď tovar bol dodaný úradu určenia, nebol zapísaný v evidenciách colných orgánov,

pričom diel č. 5 bol odoslaný úradu odoslania s pravými aj falošnými pečiatkami alebo

odoslaný vôbec nebol. Tieto skutočnosti považovala sťažovateľka za dostatočné na

vyvrátenie záveru, že tovar nebol dodaný úradu určenia a že sťažovateľka nesplnila

povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti

sťažovateľka navrhla vypočuť vodiča, ktorý riadil kamión s tovarom a ktorý mohol

dosvedčiť, že tovar bol dodaný úradu určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).

Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva

podľa a odes. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. zo dňa

27. augusta 2009 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 27. augusta 2009.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi Judr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods.

2 vyhl. č. 6545/2004 Z. z.) a 13,90 € režijný paušál (2 x 6,96 €) do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci podľa

starého colného zákona, keďže konanie podľa nej nezačalo pred 1. júlom 2001, teda pred

účinnosťou nového colného zákona, namieta nesprávne určenie miestnej príslušnosti úradu,

ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu. K týmto otázkam najvyšší súd v napadnutom

rozhodnutí uviedol:

„Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v konaní

nepreukázal, že predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, inému colnému úradu,

prípadne dôkaz o tom, že by bol predmetný tovar vyvezený z územia Slovenskej republiky.

Vstup predmetného tovaru na územie Slovenskej republiky bol vo všetkých prípadoch

zaevidovaný Colným úradom T. Pretože tovar nebol colnému úradu určenia dodaný, nebol

colným úradom zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Colný úrad určenia pri dodaní

tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je zaslaný

colnému úradu odoslania. Vzhľadom na to, že diel č. 5 tranzitného dokladu neboli zaslaný

colnému úradu odoslania colný úrad odoslania začal pátrať prostredníctvom pátracích

listov zaslaných Colnému úradu Bratislava po predmetnom tovare. K námietke žalobcu, že

nebol zistený skutkový stav v súlade s ust. § 32 a 34 správneho poriadku súd konštatoval, že

táto je nedôvodná. Predmetný tovar nebol colnému úradu určenia dodaný a z tohto dôvodu

nemohol byť ani colným úradom zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Žalobcom

nebol predložený originál alebo úradne overená kópia dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia.

Námietku žalobcu, že konal colný úrad, ktorý nebol miestne príslušným na konanie, súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní bolo zistené, že v územnom obvode Colného úradu S.

došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. došlo ku

vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu a to v súlade s § 210

ods. 1, 2 Z vykonaného dokazovania colnými orgánmi je podľa názoru

súdu nesporné, že v stanovenej lehote a ani následne žalobca ako hlavný zodpovedný

nepredložil colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tovar colnému úradu

nebol dodaný vôbec.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd

v danom prípade posudzuje otázky tranzitu podľa predpisu, ktorý v čase vzniku colného

dlhu nebol účinný, pretože Colný nadobudol účinnosť dňa 01. 07.

2001 a podľa skutkového stavu k porušeniu predpisov a vzniku colného dlhu malo dôjsť

v jednotlivých prípadoch v roku 2000 v mesiacoch máj až august. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní

žalobcu ( O. s. p; ), bez nariadenia pojednávania (

ods. 2 prvá veta ) a podľa , druhá veta v spojení s ,

2 napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny

orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného

dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1 zák.

č. (Colný zákon) pretože colné konanie ohľadne vzniku colného dlhu

nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného

Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesné postupovali podľa zákona

č. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného ,

účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného

dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust.

Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 6. 2001).

Podľa (Colný zákon v znení neskorších zmien

a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa (Colný zákon v znení neskorších zmien

a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh

sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa (Colný zákon v znení neskorších zmien

a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný

dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím

spod colného dohľadu.

Podľa (Colný zákon účinný do 30. 6. 2001) colný

dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod

colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania.

K odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného . Colný dlh v danom

prípade vzniká fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností

( ). Preto rozhodnutia Colného úradu S. správne túto

skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamujú. Dlžníkovi sa

neukladá povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom - rozhodnutím colného

úradu. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný

i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v

tom čase už neúčinný právny predpis - Colný , ale iba deklaratórne

konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný

dlh v zmysle ust. Colného vznikol ex lege. A pokiaľ

určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik

deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto

právnej skutočnosti), v období kedy nastala.

Colný úrad S. konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode došlo

k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného

dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Skutočnosti ohľadne listinného dôkazu zn. -890203 zo dňa 17. 01. 2003

neboli žalobcom uvedené v žalobe, ale až v odvolacom konaní. Vzhľadom na to, že súd je

pri preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného viazaný i dôvodmi žaloby (medze žaloby

v zmysle ), nie je možné tieto rozširovať ani v odvolacom konaní.

Najvyšší súd preto tieto skutočnosti nepreskúmaval.“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva, že odvolací

súd sa v zmysle v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. , a preto sa

v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia,

v odvolacom konaní, medzi účastníkmi konania boli sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán (ale aj

prvostupňový) aplikoval v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu

účinný hmotnoprávny právny predpis. Sťažovateľka tvrdila, že bol porušený § 458 ods. 1

nového colného zákona, pretože colné konanie týkajúce sa vzniku colného dlhu nezačalo za

účinnosti starého colného zákona.

1. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého z hmotnoprávneho hľadiska bolo

potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas

jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu

ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny

názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne

posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali

aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci

správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť.

Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska.

Preto je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

2. Znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani záver, že miestna

príslušnosť colného úradu, ktorú určil najvyšší súd, bola určená nesprávne. Odôvodnenie

miestnej príslušnosti colného úradu v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu je podľa

názoru ústavného súdu odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka síce vychádza zo správneho stanoviska, podľa ktorého miestne

príslušný je úrad, v územnom obvode ktorého došlo k odňatiu tovaru spod colnej kontroly,

avšak zároveň tvrdí, že potom, ako tovar došiel na územie Slovenskej republiky (cez

prechod Skalica v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný úradu určenia, ktorý to však

zatajil a tovar do svojej evidencie nezaviedol. Vzhľadom na toto skutkové tvrdenie je

sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode

úradu určenia, a preto tento mal ako správne miestne príslušný v danej veci konať.

3. K námietke, že v konaní nebol objektívne zistený skutkový stav, ústavný súd

predovšetkým uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ), a preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd k otázke posúdenia administratívno-právnej zodpovednosti dodáva, že

v správnom konaní sa táto určuje správnym orgánom a v prípade správnych deliktov nemusí

byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter

objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti

obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených

skutočností. Podľa § 100 starého colného zákona deklarant zodpovedá colnému orgánu za

splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť, aby sa

tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu určenia

v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi. V Časti

I. a V., Prílohe I. Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime uverejnenom v Zbierke

bol v čase predmetného konania

upravený aj inštitút hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d) Dohovoru o spoločnom

tranzitnom režime ako osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom

splnomocneného zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný

režim a ktorá je v zmysle čl. 11 písm. a) Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime povinná

predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave

a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom odoslania, podľa písm. b)

dodržať ustanovenia spoločného tranzitného režimu a podľa písm. c) zaplatiť clo a iné

platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho

konania v priebehu režimu spoločného tranzitu alebo v súvislosti s ním. Sťažovateľka takto

ustanovenú povinnosť nesplnila a ani nijakým spôsobom nepreukázala, že márne vykonala

všetky opatrenia na jej splnenie.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu

založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča

navrhovaného sťažovateľkou ako svedka. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutí

príslušných orgánov verejnej správy a všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu

dostatočné a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Je nepochybné, že tovar nebol úradom

určenia zaevidovaný a následne úrad určenia nezaslal diel č. 5 tranzitného colného dokladu

úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver, podľa ktorého bol tovar odňatý spod colnej

kontroly jeho nedodaním úradu určenia v určenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne

neodôvodnený. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti o odmietnutí sťažnosti z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (napr.

, ).

Ústavný súd akceptujúc subsidiárnu právomoc odmietol sťažnosť sťažovateľky

v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010