Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 6/2010
PDF · 216.49 KB
No categories available
IV. ÚS 6/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko,
právne zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 72/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len
„sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S
4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 72/2009 a jeho
rozsudkom z 27. augusta 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutiami Colného úradu S. (ďalej len „úrad“) sp. zn.
230/04-6524 17. R z 26. februára 2004, sp. zn. 228/04-6524 16. R z 26. februára 2004,
sp. zn. 223/04-6524 15. R z 25. februára 2004, sp. zn. 220/04-6524 14. R z 25. februára
2004, sp. zn. 218/04-6524 13. R z 24. februára 2004, sp. zn. 216/04-6524 12. R
z 24. februára 2004, sp. zn. 210/04-6524 11. R z 23. februára 2004, sp. zn. 202/04-6524
10. R z 19. februára 2004, sp. zn. 200/04-6524 9. R z 19. februára 2004, sp. zn. 196/04-6524
8. R z 18. februára 2004, sp. zn. 192/04-6524 7. R zo 17. februára 2004, sp. zn. 186/04-6524
6. R zo 16. februára 2004 a sp. zn. 182/04-6524 5. R zo 16. februára 2004, úrad rozhodol
o colnom dlhu (povinnosti sťažovateľky zaplatiť colný dlh) v celkovej sume 1 014 398 Sk.
Tento colný dlh sťažovateľke vznikol podľa § 198 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý
colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime
spod colného dohľadu, keďže tovar nebol v lehote určenej úradom odoslania predložený
úradu určenia. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého colného
zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná podľa
§ 2 písm. d) prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime nesplnila povinnosť
vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu.
Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) rozhodnutím č. k.
18489etc/04-1410 z 2. novembra 2004 zamietlo odvolanie sťažovateľky a potvrdilo
prvostupňové rozhodnutia úradu.
Sťažovateľka následne podala žalobu o preskúmanie právoplatného rozhodnutia
riaditeľstva vydaného v správnom súdnictve. Táto žaloba bola rozsudkom krajského súdu
č. k. 1 S 4/2005-32 z 12. februára 2009 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 72/2009 z 27. augusta 2009 bol rozsudok
krajského súdu potvrdený. Z doložky právoplatnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu
nadobudol právoplatnosť 24. septembra 2009.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných
súdov v danej veci sú z viacerých pohľadov v rozpore so zákonom. Sťažovateľka
argumentuje tým, že
„- rozhodnutie Colného úradu S. bolo vydané v rozpore s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z.
- rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.
- colné orgány v konaní postupovali v rozpore s § 3, 32 a 34 z toho dôvodu, že
nezistili objektívne skutkový stav veci.
1) Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že postup správnych orgánov nebol
v rozpore s § 91 zák. č. 199/2004 Z. z. v spojení s § 458 zák. č. 238/2001 Z. z. a colné
orgány postupovali v súlade so zákonom, keď postupovali podľa tých hmotnoprávnych
ustanovení zák. č. 180/1996 Z. z., ktoré boli účinné, keď došlo k rozhodnej udalosti. Krajský
súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo konanie začaté pred 01. 07. 2001.
Najvyšší súd dospel k záveru, že k odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona
č. 180/1996 Z. z. a že colný dlh vzniká fakticky priamo, nastaním zákonom predpokladaných
skutočností (§ 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutie Colného úradu S. túto
skutočnosť iba deklaruje. Podľa NS SR rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti
určenia dlžníka. Na základe týchto skutočností najvyšší súd konštatuje, že Colné riaditeľstvo
i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v
tom čase neúčinný právny predpis, ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré
nastali za jeho účinnosti.
2) K otázke, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.,
krajský súd uviedol, že Colný úrad S. konal ako príslušný orgán. Najvyšší súd sa s jeho
závermi stotožnil.
3) Ďalším dôvodom, pre ktorý nezákonnosť rozhodnutí namietal sťažovateľ, bolo
nesprávne zistenie skutkového stavu veci, pretože colné orgány pri dokazovaní
nepostupovali v súlade s § 34 správneho poriadku.
Podľa názoru krajského súdu, s ktorým sa stotožnil aj Najvyšší súd SR, bol
objektívne zistený skutkový stav veci, pričom aj krajský súd konštatujú, že sťažovateľ v
zmysle dohovoru o spoločnom tranzitnom režime svoje povinnosti riadne nesplnil, nakoľko
nepredložil colnému úradu predmetný tovar, prípadne počas konania nepredložil potrebné
doklady o dodaní tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu. Námietkou
sťažovateľa, že colný úrad nevykonal ním navrhnutý dôkaz, teda vypočuť vodiča, sa krajský
súd ani najvyšší súd vôbec nezaoberal.“.
1. Sťažovateľka k aplikácii neúčinného právneho predpisu uviedla, že podľa jej
názoru všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť
otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového
colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím
orgánu verejnej správy, alebo týmto rozhodnutím konštitutívne vzniká. Podľa tohto
ustanovenia totiž možno starý colný zákon podľa sťažovateľky použiť len v prípade, ak sa
konanie začalo pred 1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.
2. K otázke miestnej príslušnosti sťažovateľka uviedla, že vzhľadom na § 7 ods. 1
zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov
úrad konajúci vo veci ako orgán prvého stupňa v skutočnosti nebol miestne príslušný.
Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových
podmienok vzniku colného dlhu, pretože v jeho obvode prišlo k odňatiu tovaru spod
colného dohľadu, nie je na základe zistených faktov podľa názoru sťažovateľky
akceptovateľný. Skutočnosť, že zásielka vstúpila na územie Slovenskej republiky cez
hraničný priechod nachádzajúci sa v územnom obvode úradu, podľa sťažovateľky
nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že zásielka bola dopravená na
územie Slovenskej republiky, a zároveň zakladá príslušnosť orgánov Slovenskej republiky.
3. K nedostatočne zistenému skutkovému stavu sťažovateľka uviedla, že podľa jej
názoru nebol riadne zistený skutkový stav veci, pretože orgány verejnej správy nevykonali
ňou navrhnutý dôkaz (svedecký výsluch vodiča), čo všeobecné súdy „odobrili“.
Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu o nedodaní
tovaru spočívajúci v tom, že nebol zapísaný v evidenciách, sťažovateľka odmietala
s poukazom na to, že zapísanie zásielky je povinnosťou colných orgánov. Poukazovala
pritom na množstvo obdobných prípadov priamo súvisiacich s daným prípadom, v ktorých,
aj keď tovar bol dodaný úradu určenia, nebol zapísaný v evidenciách colných orgánov,
pričom diel č. 5 bol odoslaný úradu odoslania s pravými aj falošnými pečiatkami alebo
odoslaný vôbec nebol. Tieto skutočnosti považovala sťažovateľka za dostatočné na
vyvrátenie záveru, že tovar nebol dodaný úradu určenia a že sťažovateľka nesplnila
povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti
sťažovateľka navrhla vypočuť vodiča, ktorý riadil kamión s tovarom a ktorý mohol
dosvedčiť, že tovar bol dodaný úradu určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).
Sťažovateľka v nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 odes. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Sžf 72/2009 zo dňa
27. augusta 2009 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Sžf 72/2009 zo dňa 27. augusta 2009.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi Judr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods.
2 vyhl. č. 6545/2004 Z. z.) a 13,90 € režijný paušál (2 x 6,96 €) do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľka predovšetkým namieta nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci podľa
starého colného zákona, keďže konanie podľa nej nezačalo pred 1. júlom 2001, teda pred
účinnosťou nového colného zákona, namieta nesprávne určenie miestnej príslušnosti úradu,
ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu. K týmto otázkam najvyšší súd v napadnutom
rozhodnutí uviedol:
„Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v konaní
nepreukázal, že predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, inému colnému úradu,
prípadne dôkaz o tom, že by bol predmetný tovar vyvezený z územia Slovenskej republiky.
Vstup predmetného tovaru na územie Slovenskej republiky bol vo všetkých prípadoch
zaevidovaný Colným úradom T. Pretože tovar nebol colnému úradu určenia dodaný, nebol
colným úradom zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Colný úrad určenia pri dodaní
tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je zaslaný
colnému úradu odoslania. Vzhľadom na to, že diel č. 5 tranzitného dokladu neboli zaslaný
colnému úradu odoslania colný úrad odoslania začal pátrať prostredníctvom pátracích
listov zaslaných Colnému úradu Bratislava po predmetnom tovare. K námietke žalobcu, že
nebol zistený skutkový stav v súlade s ust. § 32 a 34 správneho poriadku súd konštatoval, že
táto je nedôvodná. Predmetný tovar nebol colnému úradu určenia dodaný a z tohto dôvodu
nemohol byť ani colným úradom zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Žalobcom
nebol predložený originál alebo úradne overená kópia dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia.
Námietku žalobcu, že konal colný úrad, ktorý nebol miestne príslušným na konanie, súd
vyhodnotil ako nedôvodnú. V konaní bolo zistené, že v územnom obvode Colného úradu S.
došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. došlo ku
vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu a to v súlade s § 210
ods. 1, 2 zák. č. 180/1996 Z. z. Z vykonaného dokazovania colnými orgánmi je podľa názoru
súdu nesporné, že v stanovenej lehote a ani následne žalobca ako hlavný zodpovedný
nepredložil colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tovar colnému úradu
nebol dodaný vôbec.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že súd
v danom prípade posudzuje otázky tranzitu podľa predpisu, ktorý v čase vzniku colného
dlhu nebol účinný, pretože Colný zákon č. 238/2001 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 07.
2001 a podľa skutkového stavu k porušeniu predpisov a vzniku colného dlhu malo dôjsť
v jednotlivých prípadoch v roku 2000 v mesiacoch máj až august. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p; § 246c ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja
ods. 2 prvá veta O. s. p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1,
2 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny
orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného
dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1 zák.
č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon) pretože colné konanie ohľadne vzniku colného dlhu
nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného zákona č. 180/1996 Z. z.
Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesné postupovali podľa zákona
č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z. z.,
účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného
dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996
Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 6. 2001).
Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.
Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh
sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.
Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov) na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.
Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný
dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím
spod colného dohľadu.
Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 6. 2001) colný
dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.
Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod
colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania.
K odňatiu tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z.. Colný dlh v danom
prípade vzniká fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností
(§ 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutia Colného úradu S. správne túto
skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamujú. Dlžníkovi sa
neukladá povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom - rozhodnutím colného
úradu. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný
i Colný úrad S. v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v
tom čase už neúčinný právny predpis - Colný zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne
konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný
dlh v zmysle ust. § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. A pokiaľ
určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik
deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto
právnej skutočnosti), v období kedy nastala.
Colný úrad S. konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode došlo
k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného
dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.
Skutočnosti ohľadne listinného dôkazu zn. 2325/2003-890203 zo dňa 17. 01. 2003
neboli žalobcom uvedené v žalobe, ale až v odvolacom konaní. Vzhľadom na to, že súd je
pri preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného viazaný i dôvodmi žaloby (medze žaloby
v zmysle § 250j ods. 1 O. s. p.), nie je možné tieto rozširovať ani v odvolacom konaní.
Najvyšší súd preto tieto skutočnosti nepreskúmaval.“
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 72/2009 vyplýva, že odvolací
súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 S 4/2005, a preto sa
v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia,
v odvolacom konaní, medzi účastníkmi konania boli sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán (ale aj
prvostupňový) aplikoval v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu
účinný hmotnoprávny právny predpis. Sťažovateľka tvrdila, že bol porušený § 458 ods. 1
nového colného zákona, pretože colné konanie týkajúce sa vzniku colného dlhu nezačalo za
účinnosti starého colného zákona.
1. Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého z hmotnoprávneho hľadiska bolo
potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas
jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu
ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny
názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne
posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali
aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci
správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť.
Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska.
Preto je podľa názoru ústavného súdu táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.
2. Znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani záver, že miestna
príslušnosť colného úradu, ktorú určil najvyšší súd, bola určená nesprávne. Odôvodnenie
miestnej príslušnosti colného úradu v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu je podľa
názoru ústavného súdu odôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom, a preto ústavný
súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka síce vychádza zo správneho stanoviska, podľa ktorého miestne
príslušný je úrad, v územnom obvode ktorého došlo k odňatiu tovaru spod colnej kontroly,
avšak zároveň tvrdí, že potom, ako tovar došiel na územie Slovenskej republiky (cez
prechod Skalica v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný úradu určenia, ktorý to však
zatajil a tovar do svojej evidencie nezaviedol. Vzhľadom na toto skutkové tvrdenie je
sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode
úradu určenia, a preto tento mal ako správne miestne príslušný v danej veci konať.
3. K námietke, že v konaní nebol objektívne zistený skutkový stav, ústavný súd
predovšetkým uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04), a preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd k otázke posúdenia administratívno-právnej zodpovednosti dodáva, že
v správnom konaní sa táto určuje správnym orgánom a v prípade správnych deliktov nemusí
byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter
objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti
obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených
skutočností. Podľa § 100 starého colného zákona deklarant zodpovedá colnému orgánu za
splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť, aby sa
tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu určenia
v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi. V Časti
I. a V., Prílohe I. Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime uverejnenom v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z. bol v čase predmetného konania
upravený aj inštitút hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d) Dohovoru o spoločnom
tranzitnom režime ako osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom
splnomocneného zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný
režim a ktorá je v zmysle čl. 11 písm. a) Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime povinná
predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave
a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom odoslania, podľa písm. b)
dodržať ustanovenia spoločného tranzitného režimu a podľa písm. c) zaplatiť clo a iné
platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho
konania v priebehu režimu spoločného tranzitu alebo v súvislosti s ním. Sťažovateľka takto
ustanovenú povinnosť nesplnila a ani nijakým spôsobom nepreukázala, že márne vykonala
všetky opatrenia na jej splnenie.
Nemožno sa stotožniť ani s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu
založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča
navrhovaného sťažovateľkou ako svedka. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutí
príslušných orgánov verejnej správy a všeobecných súdov podľa názoru ústavného súdu
dostatočné a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Je nepochybné, že tovar nebol úradom
určenia zaevidovaný a následne úrad určenia nezaslal diel č. 5 tranzitného colného dokladu
úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver, podľa ktorého bol tovar odňatý spod colnej
kontroly jeho nedodaním úradu určenia v určenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne
neodôvodnený. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti o odmietnutí sťažnosti z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (napr.
II. ÚS 285/09, III. ÚS 168/09).
Ústavný súd akceptujúc subsidiárnu právomoc odmietol sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 S 4/2005 a jeho rozsudkom z 12. februára 2009 pre nedostatok právomoci
ústavného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010