Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2f4/362602.5643ea.pdf
PDF · 322.61 KB
No categories available
8Sžf/13/2010
Najvyšší súd 8Sžf/13/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej
v právnej veci ţalobcu: H. A., G., so sídlom W. X., D. H., S. R. N., zastúpený JUDr. O. K.,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom S. X., B., proti ţalovanému: Colné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, na odvolanie ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 97/2008-46 zo dňa 12. januára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S 97/2008-46 zo dňa 12. januára 2010, p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, ktorým odvolanie
ţalobcu zamietol a rozhodnutie Colného úradu Bratislava, č. 86945/2007-5268 zo dňa
7. decembra 2007 o colnom dlhu v sume 52 862 Sk (1754,70 €) potvrdil. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.
V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe k odňatiu tovaru spod colného
dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania, keď k odňatiu
tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. (ďalej len „zákon č. 180/1996
Z. z.“). Teda colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú
zákonom predpokladané skutočnosti (§ 198 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.). Uviedol,
ţe v danom prípade predmetný colný dlh vznikol dňa 13. marca 2001, t.j. za účinnosti zákona
č. 180/1996 Z. z. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že správne orgány postupovali
v súlade so zákonom, keď colný dlh vymerali podľa zákona, platného v čase nedodania
tovaru, ktorý podliehal dovoznému clu, colnému úradu určenia. Ohľadom na námietky
ţalobcu týkajúcej sa nevykonania dôkazu (svedecká výpoveď vodičov) v spojitosti s názorom
ţalobcu, ţe ţalovaný konal v rozpore s ust. § 34 aj § 3, § 32 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, ţe ţalovaný sa riadil zásadou voľného
hodnotenia dôkazov v súlade so zákonom. Vyslovil, ţe bolo povinnosťou ţalobcu predloţiť
tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať
podmienky na zabezpečenie totoţnosti, určenej colným úradom odoslania, pričom tento svoju
povinnosť nesplnil, nepredloţil predmetný tovar a tranzitný doklad v nezmenenom stave bez
porušenia colnej uzávery colnému úradu určenia. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, ţe dodanie tovaru predmetnému colnému úradu určenia nebolo zaznamenané
v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýbal tranzitný doklad
osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru a nebolo predloţené ani ţiadne iné
alternatívne potvrdenie o jeho dodaní podľa čl. 32 prílohy II. Dohovoru o spoločnom
tranzitnom reţime, uverejneného v zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky o pristúpení Slovenskej republiky k tomuto
Dohovoru pod č. 188/1996 Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu (ďalej len
„Dohovor“). Z ďalších dokladov zaloţených v administratívnom spise bolo preukázané,
ţe po tovare bolo pátrané tak nemeckými, ako aj slovenskými colnými orgánmi, ktoré
potvrdili, ţe predmetný tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nakoľko povinnosť
preukázať dodanie tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu v zmysle čl. 22
prílohy I Dohovoru je potrebné predloţením potvrdenia, vydaného podľa čl. 32 prílohy II
Dohovoru zo strany účastníka konania, t.j. hlavného zodpovedného – ţalobcu. Vyslovil názor,
ţe hlavný zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedá za splnenie podmienok colného
režimu bez možnosti liberácie a bez ohľadu na konanie tretích osôb. Hlavný zodpovedný ako
držiteľ colného režimu tranzit je dlžníkom colného dlhu, vyplývajúceho z nedodržania
ustanovení v tomto režime. Cieľom zodpovednosti, zverenej hlavnému zodpovednému,
je zabezpečiť riadne a jednotné uplatňovanie ustanovení, upravujúcich vyberanie colného
dlhu v záujme ochrany finančných záujmov štátu. Povinnosť hlavného zodpovedného zaplatiť
colný dlh bez ohľadu na výšku tohto dlhu je vo vzťahu k odmene, ktorú dostane za
zrealizovanie tranzitnej operácie. Skutočnosť, ţe hlavný zodpovedný konal v dobrej viere a ţe
porušenie colných predpisov v colnom reţime tranzit je výsledkom podvodu, ktorý hlavný
zodpovedný nespáchal, neporušuje zásadu proporcionality. Doplnil, ţe ak sa dodatočne
preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastňovali i iné fyzické alebo
právnické osoby, ţalobca ako hlavný zodpovedný, ktorému bol vymeraný colný dlh, má
moţnosť voči takýmto osobám uplatniť si svoje práva.
Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ţe nebol vypočutý vodič dopravcu ako svedok, ktorý
by mohol preukázať dodanie tovaru do miesta určenia, t.j. colnému úradu určenia, sa súd
stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe jediným dôkazom v zmysle zákona, je potvrdenie dodania
tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto
skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II Dohovoru).
Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu považoval len za podporný právne
nezáväzný dôkaz ostatných zákonom vyţadovaných dôkazov na preukázanie dodania tovaru
colnému úradu určenia.
Ohľadom na tvrdenia ţalobcu, ţe doklady boli odoslané colnému úradu odoslania, mal
súd z predmetného konania, ako i z ďalších prejednávaní zaloţených na rovnakom skutkovom
základe za preukázané, ţe ak neboli (resp. i boli zaevidované) v evidencii Slovenských
colných orgánov, avšak tovar sa nedostal do colného úradu určenia, doklady boli sfalšované
(spätné listy č. 5 tranzitných dokladov), čo nasvedčuje tomu, ţe tovar nebol dodaný colnému
úradu určenia. Tvrdenie ţalobcu, ţe potvrdený diel 5 zaslaný úradu odoslania preukazuje
skutočnosť, ţe tovar bol dodaný colnému úradu určenia, súd nepokladal za pravdivé, nakoľko
tento doklad bol opatrený falošnou pečiatkou. Ku fotokópii listu sp. zn. 2325/2003-890203,
ktorým žalovaný dával pokyn colným úradom ako postupovať v 198 prípadoch, ktoré nemali
byť riadne ukončené na colnom úrade určenia a kde bol hlavným zodpovedným žalobca
uviedol, že sám žalobca poukazuje na skutočnosť, že falošnými pečiatkami bolo potvrdených
len 28 dielov 5 tranzitných dokladov a 13 tranzitných dokladov nebolo zaslaných colnému
úradu odoslania. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, s ohľadom na množstvo
podaných žalôb, že správne orgány vyrubili clo žalobcovi ako hlavnému zodpovednému len
v prípadoch, kde bolo preukázané, že diel 5 tranzitných vyhlásení bol opatrený sfalšovanými
úradnými pečiatkami a tovar nebol zaevidovaný v evidencii Slovenského colného úradu
určenia. Uvedený listinný dôkaz podľa krajského súdu žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu
ako hlavného zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v režime tranzit
a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný doklad o tom, že tovar bol dodaný
colnému úradu určenia.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, ţe ţalovaný postupoval
v súlade so zákonom č. 180/1996 Z. z., pokiaľ išlo o hmotnoprávnu stránku veci. Zároveň
postupoval v súlade s ustanoveniami citovaných colných zákonov č. 238/2001 Z. z. (ďalej len
„zákon č. 238/2001 Z. z.“) a zákona č. 199/2004 Z. z. (ďalej len „zákon č. 199/2004 Z. z.“),
podľa ktorých aplikoval v predmetnej veci procesný postup.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas
odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 97/2008-
-46 zo dňa 12. januára 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa 17. marca 2008,
č.14477/08-1410, ako aj rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa 7. decembra 2007,
č. 86945/2007-5268 zruší a uloţí ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania.
Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. tým, ţe Krajský
súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a zároveň vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal najmä tvrdenie
colných orgánov, s ktorým sa krajský súd stotoţnil, ţe colný dlh vzniká fakticky priamo
zo zákona. Vyslovil názor, ţe povinnosť platiť colný dlh nie je daná priamo zákonom,
čo potvrdzuje aj to, ţe vo veci musí byť rozhodnuté v konaní, v ktorom colný úrad je povinný
určiť osobu dlţníka (ak v skutkovo vymedzenom konaní v zákone konalo viac osôb, tak
dlţníkov), určiť výšku cla, výšku daní, zistiť základ pre vymeranie colného dlhu, dane a na
výpočet pouţiť správnu sadzbu cla a dane. Tvrdil, ţe názor súdu prvého stupňa nemá oporu
v zákone, pričom súd tento názor ani bliţšie neodôvodnil. Mal za to, ţe povinnosť zaplatiť
colný dlh dlţníkovi vzniká aţ potom, čo mu je doručené rozhodnutie o vymeraní colného
dlhu. Aţ rozhodnutím, ktoré má konštitutívnu povahu, vzniká povinnosť konkrétnemu
dlţníkovi zaplatiť konkrétnu sumu cla. Z uvedeného a z dikcie § 458 zákona č. 238/2001 Z. z.
v spojení s § 91 zákona č. 199/2004 Z. z. vyvodil záver, ţe postupovať podľa
predchádzajúceho zákona pri vymeraní colného dlhu je moţné len za podmienky stanovenej
citovaným ustanovením, t.j. ţe konanie o vymeraní začalo v čase účinnosti zákona č.
180/1996 Z. z. Konanie o vymeraní colného dlhu sa začína z úradnej povinnosti, t.j. prvým
úkonom colného úradu a nie na základe skutočnosti, ktorá zakladá vznik colného dlhu.
Začatie konania v zmysle citovaných ustanovení je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú zákon
ako kritérium určil na pouţitie právneho predpisu. Uviedol, ţe colný zákon upravuje niekoľko
druhov konaní, avšak do záverečných ustanovení vyššie citovaných právnych predpisov
sa premietlo len colné konanie, ktoré sa začína na návrh deklaranta v zmysle § 61 zákona
č. 180/1996 Z. z. Zákon neupravuje aj moţnosť pouţitia zákona č. 180/1996 Z. z. na právne
vzťahy, ktoré vznikli v čase jeho účinnosti aj v tých prípadoch, ak v tomto čase nezačalo
konanie. Z hľadiska zákazu retroaktivity nie je moţné postupovať ani podľa zákona, ktorý
v čase vzniku colného dlhu nebol účinný. Zdôraznil, ţe ust. § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001
Z. z. pouţitie právnych predpisov platných pred účinnosťou zákona č. 180/1996 Z. z.
povoľovalo colným orgánom len v tých prípadoch, ak aj konanie začalo v čase platnosti
zákona č. 180/1996 Z. z. Napriek uvedenému colné orgány pouţili na vydanie rozhodnutia
predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný a nový zákon pouţitie tohto zákona povolil
len za podmienky, ţe konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001. Nesúhlasil so záverom
krajského súdu nevykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou, keď súd plne prevzal
argumentáciu ţalovaného napriek tomu, ţe listiny predloţené súdu svedčia o tom, ţe postupy
colných orgánov bránia objektívnemu zisteniu skutočného stavu veci. Tvrdil, ţe v danom
prípade nevykonanie ním navrhovaného dôkazu bolo účelovým konaním, aby nemohli byť
označení colníci, ktorí porušili svoju povinnosť a dodanie tovaru nezapísali do evidencie
z dôvodu vlastného prospechu a prospechu príjemcu. Namietal, ţe súd nevysvetlil, akým
alternatívnym spôsobom mal ţalobca preukázať dodanie, ak colný úrad nezaregistroval ním
predloţené doklady do evidencie. Vyslovil názor, ţe aj list č. 2325/2003-890203 predloţený
ţalobcom súd hodnotil formálne, keď z vyjadrenia ţalobcu a z uvedeného listu vyplýva iný
záver, ktorý jednoznačne odôvodňoval vykonanie dôkazov navrhovaných ţalobcom, aby bol
zistený objektívne stav veci. Základnou otázkou podľa ţalobcu je, v ktorom okamihu došlo
k odňatiu tovaru, na ktorú mohli dať odpoveď len vodiči kamiónu a od tejto sa odvíjajú
aj otázky vyvodenia zodpovednosti za colný dlh. Za pravdivú povaţoval skutočnosť, ţe
v 13 prípadoch sa nevrátil späť list č. 5 tranzitného vyhlásenia colnému úradu odoslania
a v 28 prípadoch bol tento list potvrdený falošnou pečiatkou a vrátený colnému úradu
odoslania. Tento list však podľa ţalobcu potvrdzuje ďalšiu skutočnosť, ţe v ostatných
prípadoch z celkového počtu 198 prípadov boli listy 5 tranzitných vyhlásení potvrdené pravou
pečiatkou a vrátené colnému úradu odoslania. Ani jeden zo 198 prípadov colné orgány
nezapísali do evidencie a všetky tieto doklady okrem 13 boli zaslané colnému úradu
odoslania. Odoslanie uskutočnili colné orgány. Splnenie podmienok reţimu tranzitu sa
preukazuje colnému úradu odoslania a to zaslaním dielu 5 tranzitného vyhlásenia. Všetky
diely 5 tranzitného vyhlásenia potvrdené pravou, aj falošnou pečiatkou boli nemeckému
colnému úradu odoslania zaslané. Zdôraznil, ţe odoslanie dielu 5 tranzitných vyhlásení
uskutočňujú colné orgány určenia. Ďalej namietal záver súdu prvého stupňa, ţe ak sa
dodatočne preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastnili aj iné osoby,
ţalobca ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči týmto osobám uplatniť svoje
práva. Krajskému súdu vyčítal, ţe neuviedol, aké práva a na základe čoho, ak právoplatným
rozhodnutím je vec skončená. Tento záver krajského súdu podľa názoru ţalobcu nemá oporu
v právnych predpisoch a súd ho automaticky prevzal z vyjadrenia, či rozhodnutia ţalovaného.
Colný úrad nemusel zisťovať ţiadne ďalšie osoby, nakoľko mu bolo známe obchodné meno
dopravcu, ktorý zásielky prepravoval. Zároveň v tranzitných vyhláseniach v ods. 18 a ods. 21
sú uvedené aj ŠPZ dopravných prostriedkov. Colnému úradu bola známa minimálne osoba
dopravcu, ktorá podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru bola tieţ povinná dodať tovar colnému úradu
určenia. Táto osoba mala byť v konaní o vymeraní colného dlhu účastníkom konania a ak je
skutočnosťou, ktorá zakladá vznik colného dlhu, nesplnenie podmienok v reţime tranzitu, tak
potom dopravca mal byť určený za dlţníka spoločne a nerozdielne, pretoţe nebola v konaní
preukázaná jeho nevedomosť o tom, ţe tovar sa nachádza v reţime spoločného tranzitu.
Colný úrad z hľadiska dikcie ust. § 208 zákona č. 180/1996 Z. z. si nemôţe vybrať, koho za
dlţníka určí, resp. s kým bude konať ako s účastníkom konania, ak ich okruh je daný
citovaným ustanovením. Colný úrad bol povinný s dopravcom konať aţ dovtedy, kým sa jeho
zodpovednosť za colný dlh nevylúči. Podľa § 208 cit. zákona sú všetky osoby dlţníkmi,
ktorých konanie malo za následok vznik colného dlhu iným spôsobom. Skutočnosť, ţe colný
úrad nezistil príjemcu, neznamená, ţe nebol povinný dopravcovi colný dlh vymerať. Otázku,
či je viac osôb zodpovedných za zaplatenie colného dlhu, aj z hľadiska povinnosti objektívne
zistiť skutočný stav veci, sú colné orgány povinné skúmať v správnom konaní a to bez
ohľadu, či je namietaná alebo nie. Zdôraznil, ţe z dikcie ust. § 208 zákona č. 180/1996 Z. z.
jednoznačne vyplýva, ţe ak je viac osôb zodpovedných za colný dlh, musí sa o tom
rozhodnúť v jednom konaní, čo potvrdzuje aj ust. § 198 zákona č. 180/1996 Z. z. Keďţe
colný úrad pozná dopravcu, preto ak konštatuje odňatie tovaru colnému dohľadu, tak ďalším
dlţníkom je dopravca, ktorý tým, ţe nepredloţil tovar, ho odňal spod colného dohľadu. Touto
otázkou sa nezaoberal ţalovaný, ani colný úrad a to aj napriek tomu, ţe osoba ktorá odňala
tovar spod colného dohľadu zodpovedá objektívne v zmysle § 198 ods. 3 písm. a/ cit. zákona
rovnako ako ţalobca, ktorý bol určený za dlţníka podľa § 198 ods. 3 písm. d/. Aby mohol byť
prijatý záver ţalovaného, ţe jediným dlţníkom je ţalobca, z jeho rozhodnutia musí byť
zrejmé, ţe je preukázané, ţe ostatné osoby v čase konania známe (dopravca) nie sú dlţníkmi,
alebo ţe sa ich nepodarilo zistiť. Vyslovil záver, ţe dopravca je známy, nebolo preukázané,
ţe by niekto iný odňal tovar spod colného dohľadu, pričom posledný, kto uvedený tovar mal,
je dopravca, ktorý práve z týchto dôvodov, rovnako ako ţalobca zodpovedá za colný dlh
objektívne, rovnako ako ţalobca.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 97/2008-46 zo dňa 12. januára 2010 potvrdiť a ţiadnemu z účastníkov
konania nepriznať nárok na náhradu trov konania. Ohľadom námietky ţalobcu, ţe colné
orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný
a nový colný zákon č. 238/2001 Z. z. pouţitie tohto zákona povolil len za podmienky, ţe
konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001 ţalovaný uviedol, ţe vo vzťahu k uvádzanej
námietke trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Správne orgány môţu podľa čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Colný úrad bol povinný
posudzovať okolnosti vzniku colného dlhu podľa právnych predpisov účinných v rozhodnom
čase, t.j. v čase, kedy colný dlh vznikol (kedy nastali skutočnosti majúce za následok vznik
colného dlhu). V prípade, ak by colný úrad posudzoval otázku vzniku colného dlhu podľa
právnych predpisov, ktorých platnosť a účinnosť nastala aţ po skutočnostiach, ktoré mali
za následok vznik colného dlhu, došlo by k závaţnému porušeniu právnej istoty účastníkov
konania, pretoţe by colné orgány vyvodzovali ich zodpovednosť za konanie podľa právneho
predpisu, ktorý toto konanie v čase, kedy k nemu došlo vôbec neupravoval, pretoţe
neexistoval. Z rovnakého dôvodu bol colný úrad povinný určiť právnu kvalifikáciu účastníka
konania (odvolateľa) ako dlţníka podľa právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase vzniku
colného dlhu. Právne predpisy účinné v čase začatia konania o colnom dlhu boli aplikované
na procesnú stránku veci, čo v ţiadnom prípade nie je v rozpore s intertemporálnym
ustanovením § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z., ani s ustanovením § 91 zákona
č. 199/2004 Z. z., čo zodpovedá bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu
o pristúpení k Zmluve o zaloţení Európskeho spoločenstva uverejnenej v Zbierke zákonov
ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z. z. (ďalej
len „Akt o pristúpení“). Podľa uvedeného ustanovenia Aktu o pristúpení, ak colný dlh vznikol
predo dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový členský štát podľa svojich platných
právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického výkladu uvedeného ustanovenia je
nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný
dlh vzniknutý pred účinnosťou Aktu o pristúpení podľa právnych predpisov účinných
do 30. apríla 2004. Nakoľko colný dlh vznikol v predmetnom prípade pred 1. májom 2004
(dňa 26. februára 2001), colný úrad správne postupoval podľa procesnoprávnych predpisov
účinných ku dňu 30. apríla 2004, t.j. podľa príslušných ustanovení zákona č. 238/2001 Z. z.
Hmotnoprávnu stránku danej veci (najmä právnu kvalifikáciu vzniku colného dlhu a dlţníka)
posudzoval colný úrad správne podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku rozhodných
skutočností, t.j. podľa zákona č. 180/1996 Z. z., ktorý bol v čase vzniku colného dlhu účinný.
Námietku ţalobcu, ţe colné orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci a zároveň
nepreukázali, ţe tovar nebol dodaný colnému úradu určenia pokladal za neopodstatnenú,
nakoľko podľa názoru ţalovaného skutočnosť, ţe predmetný tovar nebol v určenej lehote
predloţený colnému úradu určenia, je jednoznačne zrejmá z viacerých skutkových zistení
colných orgánov. Dodanie predmetného tovaru colnému úradu určenia nebolo zaznamenané
v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýba tranzitný doklad
osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru, pričom ţiaden z účastníkov konania
nepredloţil ani alternatívne potvrdenie o dodaní podľa článku 32 Prílohy II Dohovoru
a pátracie konanie po tovare bolo ukončené s negatívnym výsledkom. Skutočnosť, ţe
predmetný tovar nebol colným orgánom dodaný, nie je zo strany colných orgánov
preukázateľná iným spôsobom ako pátraním po tovare a absenciou záznamu o dodaní tovaru
v evidencii príslušných colných orgánov. Nedodanie tovaru bolo jednoznačne potvrdené
zistením nemeckých aj slovenských colných orgánov, ktoré po tovare pátrali a svedčia o ňom
aj príslušné pátracie listy, na ktorých colný úrad určenia potvrdil, ţe predmetný tovar mu
nebol dodaný. Mal za to, ţe colný úrad dostatočne preukázal všetky právne aj skutkové
okolnosti, ktoré kvalifikujú ţalobcu ako dlţníka. Napriek tvrdeniam ţalobcu, ţiadne
ustanovenie Dohovoru, ani zákona č. 180/1996 Z. z. colnému úradu neukladá povinnosť
sústavne zisťovať všetkých, čo aj potencionálnych dlţníkov colného dlhu. Prípadná
zodpovednosť iných osôb nezbavuje ţalobcu ako hlavného zodpovedného jeho zodpovednosti
za vzniknutý colný dlh. Ak sa preukáţe, ţe sa na odňatí tovaru spod colného dohľadu
zúčastnili aj iné osoby a tieto osoby sa podarí presne identifikovať, je moţné ich taktieţ určiť
za dlţníkov, čo však nezbavuje colný úrad práva vymáhať celý colný dlh od dlţníkov, ktorí sú
mu v čase konania známi a ktorým bola táto povinnosť rozhodnutím uloţená. Nesúhlasil
s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie colného úradu a ţalovaného je v rozpore s § 208 zákona
č. 180/1996 Z. z., podľa ktorého, ak je za splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko
osôb, povaţujú sa za spoločných a nerozdielnych dlţníkov. Ţalobcom navrhovaná
interpretácia by bola v rozpore s účelom inštitútu solidárneho dlţníka a vzhľadom na častú
nemoţnosť zistenia úplného okruhu zodpovedných osôb by v mnohých prípadoch
znemoţňovala vymeranie colného dlhu. Ţiadosť ţalobcu o vypočutie vodičov prepravujúcich
predmetný tovar vnímal ako účelovú námietku, ktorá s ohľadom na skutkový i právny stav
veci nemá ţiaden vplyv na zodpovednosť ţalobcu ako hlavného zodpovedného pri preprave
tovaru v colnom reţime tranzit. Colné orgány prejednávajú väčšie mnoţstvo prípadov vzniku
colného dlhu pri preprave tovaru zo S. R. N. v reţime spoločný tranzit T1, kde bol hlavným
zodpovedným ţalobca a v prípadoch, kedy to bolo moţné, si vyţiadali aj vyjadrenie vodičov
vykonávajúcich prepravu tovaru, avšak výpovede týchto osôb, zaznamenané v jednotlivých
spisoch ţiadnym spôsobom neumoţňujú prijať záver o tom, ţe účastník konania nie je za
vzniknutý colný dlh zodpovedný. Povaţoval za zrejmé, ţe ak by bol tovar dodaný colnému
úradu, t.j. na úradne označené miesto, kde by dodanie tohto tovaru potvrdil príslušný
zamestnanec colnej správy (preukazujúci svoju príslušnosť k colnej správe sluţobnou
rovnošatou s identifikačným číslom), existoval by o tejto skutočnosti aj záznam v evidencii
colného úradu. Uviedol, ţe nedodanie tovaru preukazujú najmä zákonom predpokladané
dôkazy (potvrdenie o dodaní a záznamy v príslušnej evidencii). Skutočnosť, ţe predmetný
tovar sa v čase jeho odňatia spod colného dohľadu nachádzal v reţime tranzit, povaţoval
v konaní za dostatočne preukázanú a vyplývajúcu z toho, ţe tovar nebol dodaný colnému
úradu určenia a ani inému colnému úradu v súlade s Dohovorom. Vo vzťahu k namietanému
nevypočutiu vodičov motorových vozidiel prepravujúcich predmetný tovar uviedol, ţe takýto
výsluch je vzhľadom na značný časový odstup problematickým dôkazným prostriedkom, keď
ani výpoveď vodiča o tom, kam dopravil predmetný tovar, nie je nespochybniteľným
dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba subjektívnym tvrdením tejto osoby. Doplnil, ţe
potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD
a zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade je zákonom
predpokladaným dôkazom o dodaní tovaru colnému úradu určenia, či inému colnému úradu.
Ďalej uviedol, ţe s námietkou účastníka konania týkajúcou sa vzniku, resp. nemoţnosti
vzniku colného dlhu priamo zo zákona sa uţ v skutkovo i právne zhodných veciach
vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 3Sţf/72/2009 zo dňa 27.
augusta 2009 a sp. zn. 3Sţf/12/2009 zo dňa 26. februára 2009, kde sa konštatuje, ţe k odňatiu
tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom
odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z., v zmysle ustanovení
ktorého colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú zákonom
predpokladané skutočnosti (§ 198 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.). Vyslovil názor, ţe
rozhodnutia colného úradu správne túto skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia colný
dlh dlţníkovi (ktorým bol ţalobca) oznamujú. Rozhodnutie colného úradu je konštitutívnym
individuálnym správnym aktom, ktorým sa dlţníkovi neukladá povinnosť. Rozhodnutie je
deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu. Ţalovaný aj prvostupňový správny orgán
v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali – neaplikovali v tom čase uţ
neúčinný právny predpis – zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne konštatovali
skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďţe colný dlh v zmysle §
198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. Za neopodstatnenú povaţoval aj
námietku ţalobcu týkajúcu sa listu Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 2325/2003-
890203 zo dňa 17. januára 2003, keď podľa jeho názoru predmetný list predstavuje internú
korešpondenciu medzi Colným úradom Trenčín a Colným riaditeľstvom Slovenskej
republiky, pričom z neho nevyplýva ţiadna ţalobcom uvádzaná skutočnosť, nepreukazuje
ţiadne právne relevantné skutočnosti a nemá ţiadnu právnu záväznosť vo vzťahu k ţalobcovi
alebo k tretím osobám. Zároveň nie je moţné interným listom colnej správy právne záväzným
spôsobom voči tretím osobám deklarovať ţiadne skutočnosti, ani rozhodovať o právach alebo
povinnostiach účastníkov konania, či tretích osôb. Preto pokladal za nemoţné, aby namietaný
list mohol obsahovať akékoľvek pre účastníka konania právne záväzné skutočnosti. Nebolo
moţné, aby colné orgány takouto internou písomnosťou, ktorá nebola účastníkovi konania ani
ţiadnej inej tretej osobe doručená, porušili akékoľvek práva účastníka konania v správnom
konaní. Colný úrad nemohol vydať svoje rozhodnutia na základe akéhokoľvek interného listu,
ale len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci.
Nesúhlasil s predpokladom ţalobcu, ţe spätné listy č. 5 tranzitných dokladov, a to aj
v prípadoch, v ktorých boli pouţité falošné pečiatky, boli zaslané príslušnému colnému úradu
odoslania slovenským colným úradom určenia. Dodal, ţe uvedené nepreukazuje, ţe tovar
a tranzitné doklady museli byť predloţené colnému úradu určenia a aţ následne po ich
predloţení došlo k porušeniu colných predpisov (k odňatiu tovaru), nakoľko spätné listy č. 5
mohli byť nemeckým colným orgánom zaslané aj iným spôsobom a v podstate kýmkoľvek;
teda aj osobou, ktorá tovar spod colného dohľadu odňala alebo sa na jeho odňatí zúčastnila.
Doručenie spätných listov č. 5 tranzitných dokladov opatrených odtlačkom falošnej pečiatky
colného úradu príslušnému colnému úradu odoslania nedokazuje, ţe bol tovar a príslušné
doklady skutočne predloţené colnému úradu určenia, a súčasne nepreukazuje, ţe si hlavný
zodpovedný splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z colného reţimu spoločný tranzit.
V závere vyjadrenia uviedol, ţe trvá na tom, ţe ţalobca si nesplnil všetky povinnosti hlavného
zodpovedného a predmetný tovar, prepravovaný v reţime spoločný tranzit, nebol predloţený
colnému úradu určenia ani inému colnému úradu v zmysle príslušných ustanovení Dohovoru.
Ţalobca niesol ako hlavný zodpovedný v reţime tranzit v zmysle čl. 11 ods. 1 Prílohy
I Dohovoru objektívnu zodpovednosť za riadnu realizáciu a ukončenie reţimu spoločný
tranzit, pričom tejto dobrovoľne a v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou prevzatej
zodpovednosti sa nemôţe zbaviť poukazovaním na konanie tretích osôb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe
odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 28. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu
a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu
Bratislava zn. 86945/2007-5268 zo 7. decembra 2007, ktorým tento prvostupňový orgán
- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996
Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného
dohľadu a nedodrţaním ustanovenia článku 11 ods. 1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení
platnom v čase vzniku colného dlhu
- v zmysle ust. článku 117 ods. 2 prílohy I Dohovoru v znení platnom ku dňu
pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, v spojení s § 410 ods. 4 zákona
č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii,
po zápise účtovných dokladov pod ev. č. X. zo 6. decembra 2007 oznámil žalobcovi ako
povinnému dlžníkovi určenému podľa ust. § 198 ods. 3 zák. č. 180/1996 Z. z. v znení
platnom v čase vzniku colného dlhu v spojení s ustanovením článku 11 ods. 1
písm. c/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, colný dlh,
vzniknutý dňa 13. marca 2001 nesplnením povinnosti hlavného zodpovedného a nezákonným
odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52 862 Sk, pozostávajúci zo sumy cla
vo výške 14 579 Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38 283 Sk, ktorý ţalobcovi uloţil
zaplatiť v lehote do 10 dní odo dňa oznámenia (doručenia) tohto rozhodnutia na účet Colného
úradu Bratislava vedený v Štátnej pokladnici.
Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe krajský súd sa predmetnou vecou
zaoberal v rozsahu všetkých ţalobcom vymedzených ţalobných bodov a v odvolacom konaní
zostali medzi procesnými stranami sporné totoţné otázky, ako v prvostupňovom konaní na
krajskom súde.
Vzhľadom na rozsah námietok ţalobcu vymedzených v rámci ţaloby, ako aj jeho
odvolania, bolo v prvom rade potrebné skúmať, či colné orgány – ţalovaný ako aj
prvostupňový správny orgán – pri posudzovaní vzniku colného dlhu aplikovali účinný
hmotnoprávny predpis.
Podľa § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon účinný od 1. júla 2001),
na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa pouţijú doterajšie predpisy.
Podľa § 458 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z., ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako
prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlţníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.
Podľa § 459 zákona č. 238/2001 Z. z. lehoty, ktoré začali plynúť pred 1. júlom 2001,
ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi, sa posudzujú podľa
doterajších predpisov, aj keď začali plynúť po 1. júli 2001.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správne orgány procesne
postupovali podľa zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného
zákona č. 238/2001 Z. z., účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie
podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198
ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z.
Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného vrátane
prvostupňového správneho orgánu, nepochybne aj podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva,
ţe v danom prípade došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu, a to dňom
13. marca 2001, a to nepredloţením tovaru a tranzitného dokladu T1 colnému úradu určenia
v stanovenej lehote a v nezmenenom stave. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd konštatuje,
ţe k odňatiu tovaru došlo za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Z citovaných ustanovení
colného zákona vyplýva, ţe colný dlh vzniká fakticky, priamo nastaním zákonom
predpokladaných skutočností a preto rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 86945/2007-
-5268 zo 7. decembra 2007 túto skutočnosť iba deklaruje. Deklaratórny charakter je zrejmý
i z formulácie výroku napadnutého rozhodnutia „...colný dlh v sume 52 862 Sk, ktorý
dlţníkovi vznikol podľa § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. nezákonným odňatím
tovaru“. Výrok rozhodnutia teda neznie konštitutívne a nedošlo ku konštitutívnej aplikácii
ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z., ktorý uţ nebol účinný v čase vydania napadnutých
rozhodnutí. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu, ktorá
skutočnosť je zrejmá i z výroku rozhodnutia ţalovaného, keď oznamuje uloţenie sumy
colného dlhu ţalobcovi určenému za dlţníka, ktorým sa stal v zmysle § 198 ods. 3 písm. d/
zákona č. 180/1996 Z. z Na základe uvedených skutočností najvyšší súd konštatuje, ţe
ţalovaný ani Colný úrad Bratislava v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne
nerozhodovali – neaplikovali tom čase neúčinný právny predpis (Colný zákon č. 180/1996
Z. z.), ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.
Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 168/09-20 zo 16. júna 2009, sp. zn.
II. ÚS 285/09-21 z 10. septembra 2009 a sp. zn. IV. ÚS 36/2010-21 zo dňa 21. februára 2010
– www.concourt.sk), sa preto nestotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ţe napadnuté
rozhodnutia sú vydané na základe neúčinného právneho predpisu.
Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. júna 2001)
colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným
odňatím spod colného dohľadu.
Podľa § 198 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z. colný dlh vznikne v okamihu odňatia
tovaru spod colného dohľadu.
Podľa čl. 2 písm. d/ Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime
z 20. mája 1987 (uverejnený v zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z.),
hlavný zodpovedný je osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného
právneho zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim.
Podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime, hlavný zodpovedný
je povinný predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote
a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené colným
úradom odoslania.
Podľa čl. 11 ods. 1 písm. c/ Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime,
hlavný zodpovedný je povinný zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností
z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu reţimu spoločného
tranzitu alebo v súvislosti s ním.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a obsahu administratívneho
a súdneho spisu námietky ţalobcu, týkajúce sa jeho tvrdenia, ţe správne orgány nesprávne
a nedostatočne zistili skutkový stav, nemohol najvyšší súd zohľadniť a priznať im relevanciu
na výsledok súdneho preskúmavacieho konania. Vypočutie vodiča taktieţ nepovaţoval
za dôkaz, ktorý by mohol priniesť pre ţalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na
ostatné vykonané dôkazy (napr. odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu
Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 19. novembra 2002, ktoré preukazuje,
ţe odtlačok pouţitej pečiatky na colných dokladoch je falošný).
Odvolací súd zdôrazňuje, ţe potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného
úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do registra dodaného tovaru
na colnom úrade je zákonom predpokladaný dôkaz o dodaní tovaru colnému úradu určenia,
či inému colnému úradu. Potvrdenie dodania tovaru colnému úradu určenia upravoval v čase
prepravy predmetného tovaru aj článok 32 Prílohy II Dohovoru o spoločnom tranzitnom
reţime (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 187/1996 Z. z.).
Odvolací súd poukazuje na argumentáciu Ústavného súdu SR, v obdobnej veci
(IV.ÚS 6/2010-20), ktorý k otázke posúdenia administratívno-právnej zodpovednosti uviedol,
ţe „v správnom konaní sa táto určuje správnym orgánom a v prípade správnych deliktov
nemusí byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter
objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti
obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených
skutočností. Podľa § 100 starého colného zákona deklarant zodpovedá colnému orgánu
za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu, najmä je povinný zabezpečiť,
aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu
určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi.
Ústavný súd zároveň konštatoval, že v časti I. a V., Prílohe I. Dohovoru o spoločnom
tranzitnom režime uverejnenom v Zbierke zákonov SR pod č. 187/1996 Z. z. bol v čase
predmetného konania upravený aj inštitút hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d/
Dohovoru ako osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného
zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim a ktorá
je v zmysle čl. 11 písm. a/ Dohovoru povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu
určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie
totožnosti určené colným úradom odoslania, podľa písm. b/ dodržať ustanovenia spoločného
tranzitného režimu a podľa písm. c/ zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých
okolností z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu režimu
spoločného tranzitu alebo v súvislosti s ním“. Konštatoval tieţ, ţe „nemožno sa stotožniť ani
s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu založenou na tom, že orgány verejnej
správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča navrhovaného žalobcom ako svedka“ a tieţ,
ţe „je nepochybné, že tovar nebol úradom určenia zaevidovaný a následne úrad určenia
nezaslal diel č. 5 tranzitného colného dokladu úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver,
podľa ktorého bol tovar odňatý spod colnej kontroly jeho nedodaním úradu určenia v určenej
lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodený“.
sp. zn. 2325/2003-890203
Ohľadne námietky ţalobcu, týkajúcej sa listu ţalovaného
zo dňa 17. januára 2003 adresovaného Colnému úradu Trenčín, odvolací súd uvádza, ţe táto
námietka je pre právne posúdenie predmetnej veci právne irelevantná. Označená písomnosť
totiţ predstavuje interný doklad, ktorý ţiadnym spôsobom nezbavuje ţalobcu, ako hlavného
zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v reţime tranzit a nezbavuje
ho ani povinnosti predloţiť hodnoverný doklad o tom, ţe tovar bol dodaný colnému úradu
určenia. Odvolací súd sa v tomto smere v plnom rozsahu stotoţnil s argumentáciou
prvostupňového súdu, ktorý sa s touto námietkou podrobne vysporiadal.
Je nespornou skutočnosťou, ţe v posudzovanej veci nebol predmetný tovar dodaný
colnému úradu určenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ţalobca ako hlavný zodpovedný
v reţime tranzit objektívne zodpovedal za splnenie podmienok colného dlhu.
Za stavu, ţe žalobca vystupoval v postavení hlavného zodpovedného podľa čl. 2
písm. d/ Prílohy I Dohovoru, ktorý podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru, bol povinný predloţiť
tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať
podmienky na zabezpečenie totoţnosti určené colným úradom odoslania. Pretoţe túto
povinnosť nesplnil, colné orgány postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí súlade
s citovanými zákonnými ustanoveniami.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe dôvody uvádzané
ţalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Prvostupňový
súd v odôvodnení svojho rozsudku venoval náleţitú pozornosť podstatnej argumentácii
ţalobcu vyjadrenej v jednotlivých ţalobných bodoch, posudzovanou vecou sa dôsledne
zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu stotoţnil.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal
úspech, ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská