Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/13/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej

v právnej veci ţalobcu: H. A., G., so sídlom W. X., D. H., S. R. N., zastúpený JUDr. O. K.,

advokátom, Advokátska kancelária so sídlom S. X., B., proti ţalovanému: Colné riaditeľstvo

Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 23, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, na odvolanie ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -46 zo dňa 12. januára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-46 zo dňa 12. januára 2010, p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, ktorým odvolanie

ţalobcu zamietol a rozhodnutie Colného úradu Bratislava, č. 86945/2007-5268 zo dňa

7. decembra 2007 o colnom dlhu v sume 52 862 Sk (1754,70 €) potvrdil. O trovách konania

rozhodol súd podľa tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.

V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe k odňatiu tovaru spod colného

dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania, keď k odňatiu

tovaru došlo za účinnosti Colného (ďalej len „

Z. z.“). Teda colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú

zákonom predpokladané skutočnosti ( ). Uviedol,

ţe v danom prípade predmetný colný dlh vznikol dňa 13. marca 2001, t.j. za účinnosti zákona

č. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že správne orgány postupovali

v súlade so zákonom, keď colný dlh vymerali podľa zákona, platného v čase nedodania

tovaru, ktorý podliehal dovoznému clu, colnému úradu určenia. Ohľadom na námietky

ţalobcu týkajúcej sa nevykonania dôkazu (svedecká výpoveď vodičov) v spojitosti s názorom

ţalobcu, ţe ţalovaný konal v rozpore s ust. aj ,

o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, ţe ţalovaný sa riadil zásadou voľného

hodnotenia dôkazov v súlade so zákonom. Vyslovil, ţe bolo povinnosťou ţalobcu predloţiť

tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať

podmienky na zabezpečenie totoţnosti, určenej colným úradom odoslania, pričom tento svoju

povinnosť nesplnil, nepredloţil predmetný tovar a tranzitný doklad v nezmenenom stave bez

porušenia colnej uzávery colnému úradu určenia. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, ţe dodanie tovaru predmetnému colnému úradu určenia nebolo zaznamenané

v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýbal tranzitný doklad

osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru a nebolo predloţené ani ţiadne iné

alternatívne potvrdenie o jeho dodaní podľa čl. 32 prílohy II. Dohovoru o spoločnom

tranzitnom reţime, uverejneného v zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky o pristúpení Slovenskej republiky k tomuto

Dohovoru pod č. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu (ďalej len

„Dohovor“). Z ďalších dokladov zaloţených v administratívnom spise bolo preukázané,

ţe po tovare bolo pátrané tak nemeckými, ako aj slovenskými colnými orgánmi, ktoré

potvrdili, ţe predmetný tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nakoľko povinnosť

preukázať dodanie tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu v zmysle čl. 22

prílohy I Dohovoru je potrebné predloţením potvrdenia, vydaného podľa čl. 32 prílohy II

Dohovoru zo strany účastníka konania, t.j. hlavného zodpovedného – ţalobcu. Vyslovil názor,

ţe hlavný zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedá za splnenie podmienok colného

režimu bez možnosti liberácie a bez ohľadu na konanie tretích osôb. Hlavný zodpovedný ako

držiteľ colného režimu tranzit je dlžníkom colného dlhu, vyplývajúceho z nedodržania

ustanovení v tomto režime. Cieľom zodpovednosti, zverenej hlavnému zodpovednému,

je zabezpečiť riadne a jednotné uplatňovanie ustanovení, upravujúcich vyberanie colného

dlhu v záujme ochrany finančných záujmov štátu. Povinnosť hlavného zodpovedného zaplatiť

colný dlh bez ohľadu na výšku tohto dlhu je vo vzťahu k odmene, ktorú dostane za

zrealizovanie tranzitnej operácie. Skutočnosť, ţe hlavný zodpovedný konal v dobrej viere a ţe

porušenie colných predpisov v colnom reţime tranzit je výsledkom podvodu, ktorý hlavný

zodpovedný nespáchal, neporušuje zásadu proporcionality. Doplnil, ţe ak sa dodatočne

preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastňovali i iné fyzické alebo

právnické osoby, ţalobca ako hlavný zodpovedný, ktorému bol vymeraný colný dlh, má

moţnosť voči takýmto osobám uplatniť si svoje práva.

Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ţe nebol vypočutý vodič dopravcu ako svedok, ktorý

by mohol preukázať dodanie tovaru do miesta určenia, t.j. colnému úradu určenia, sa súd

stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe jediným dôkazom v zmysle zákona, je potvrdenie dodania

tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto

skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II Dohovoru).

Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu považoval len za podporný právne

nezáväzný dôkaz ostatných zákonom vyţadovaných dôkazov na preukázanie dodania tovaru

colnému úradu určenia.

Ohľadom na tvrdenia ţalobcu, ţe doklady boli odoslané colnému úradu odoslania, mal

súd z predmetného konania, ako i z ďalších prejednávaní zaloţených na rovnakom skutkovom

základe za preukázané, ţe ak neboli (resp. i boli zaevidované) v evidencii Slovenských

colných orgánov, avšak tovar sa nedostal do colného úradu určenia, doklady boli sfalšované

(spätné listy č. 5 tranzitných dokladov), čo nasvedčuje tomu, ţe tovar nebol dodaný colnému

úradu určenia. Tvrdenie ţalobcu, ţe potvrdený diel 5 zaslaný úradu odoslania preukazuje

skutočnosť, ţe tovar bol dodaný colnému úradu určenia, súd nepokladal za pravdivé, nakoľko

tento doklad bol opatrený falošnou pečiatkou. Ku fotokópii listu sp. zn. -890203,

ktorým žalovaný dával pokyn colným úradom ako postupovať v 198 prípadoch, ktoré nemali

byť riadne ukončené na colnom úrade určenia a kde bol hlavným zodpovedným žalobca

uviedol, že sám žalobca poukazuje na skutočnosť, že falošnými pečiatkami bolo potvrdených

len 28 dielov 5 tranzitných dokladov a 13 tranzitných dokladov nebolo zaslaných colnému

úradu odoslania. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, s ohľadom na množstvo

podaných žalôb, že správne orgány vyrubili clo žalobcovi ako hlavnému zodpovednému len

v prípadoch, kde bolo preukázané, že diel 5 tranzitných vyhlásení bol opatrený sfalšovanými

úradnými pečiatkami a tovar nebol zaevidovaný v evidencii Slovenského colného úradu

určenia. Uvedený listinný dôkaz podľa krajského súdu žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu

ako hlavného zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v režime tranzit

a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný doklad o tom, že tovar bol dodaný

colnému úradu určenia.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, ţe ţalovaný postupoval

v súlade so , pokiaľ išlo o hmotnoprávnu stránku veci. Zároveň

postupoval v súlade s ustanoveniami citovaných colných (ďalej len

„“) a (ďalej len „“),

podľa ktorých aplikoval v predmetnej veci procesný postup.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas

odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-46 zo dňa 12. januára 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa 17. marca 2008,

č.14477/08-1410, ako aj rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa 7. decembra 2007,

č. 86945/2007-5268 zruší a uloţí ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania.

Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. a tým, ţe Krajský

súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a zároveň vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal najmä tvrdenie

colných orgánov, s ktorým sa krajský súd stotoţnil, ţe colný dlh vzniká fakticky priamo

zo zákona. Vyslovil názor, ţe povinnosť platiť colný dlh nie je daná priamo zákonom,

čo potvrdzuje aj to, ţe vo veci musí byť rozhodnuté v konaní, v ktorom colný úrad je povinný

určiť osobu dlţníka (ak v skutkovo vymedzenom konaní v zákone konalo viac osôb, tak

dlţníkov), určiť výšku cla, výšku daní, zistiť základ pre vymeranie colného dlhu, dane a na

výpočet pouţiť správnu sadzbu cla a dane. Tvrdil, ţe názor súdu prvého stupňa nemá oporu

v zákone, pričom súd tento názor ani bliţšie neodôvodnil. Mal za to, ţe povinnosť zaplatiť

colný dlh dlţníkovi vzniká aţ potom, čo mu je doručené rozhodnutie o vymeraní colného

dlhu. Aţ rozhodnutím, ktoré má konštitutívnu povahu, vzniká povinnosť konkrétnemu

dlţníkovi zaplatiť konkrétnu sumu cla. Z uvedeného a z dikcie

v spojení s vyvodil záver, ţe postupovať podľa

predchádzajúceho zákona pri vymeraní colného dlhu je moţné len za podmienky stanovenej

citovaným ustanovením, t.j. ţe konanie o vymeraní začalo v čase účinnosti zákona č.

Konanie o vymeraní colného dlhu sa začína z úradnej povinnosti, t.j. prvým

úkonom colného úradu a nie na základe skutočnosti, ktorá zakladá vznik colného dlhu.

Začatie konania v zmysle citovaných ustanovení je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú zákon

ako kritérium určil na pouţitie právneho predpisu. Uviedol, ţe colný zákon upravuje niekoľko

druhov konaní, avšak do záverečných ustanovení vyššie citovaných právnych predpisov

sa premietlo len colné konanie, ktoré sa začína na návrh deklaranta v zmysle § 61 zákona

č. na právne

vzťahy, ktoré vznikli v čase jeho účinnosti aj v tých prípadoch, ak v tomto čase nezačalo

konanie. Z hľadiska zákazu retroaktivity nie je moţné postupovať ani podľa zákona, ktorý

v čase vzniku colného dlhu nebol účinný. Zdôraznil, ţe ust.

Z. z. pouţitie právnych predpisov platných pred účinnosťou

povoľovalo colným orgánom len v tých prípadoch, ak aj konanie začalo v čase platnosti

Napriek uvedenému colné orgány pouţili na vydanie rozhodnutia

predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný a nový zákon pouţitie tohto zákona povolil

len za podmienky, ţe konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001. Nesúhlasil so záverom

krajského súdu nevykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou, keď súd plne prevzal

argumentáciu ţalovaného napriek tomu, ţe listiny predloţené súdu svedčia o tom, ţe postupy

colných orgánov bránia objektívnemu zisteniu skutočného stavu veci. Tvrdil, ţe v danom

prípade nevykonanie ním navrhovaného dôkazu bolo účelovým konaním, aby nemohli byť

označení colníci, ktorí porušili svoju povinnosť a dodanie tovaru nezapísali do evidencie

z dôvodu vlastného prospechu a prospechu príjemcu. Namietal, ţe súd nevysvetlil, akým

alternatívnym spôsobom mal ţalobca preukázať dodanie, ak colný úrad nezaregistroval ním

predloţené doklady do evidencie. Vyslovil názor, ţe aj list č. 2325/2003-890203 predloţený

ţalobcom súd hodnotil formálne, keď z vyjadrenia ţalobcu a z uvedeného listu vyplýva iný

záver, ktorý jednoznačne odôvodňoval vykonanie dôkazov navrhovaných ţalobcom, aby bol

zistený objektívne stav veci. Základnou otázkou podľa ţalobcu je, v ktorom okamihu došlo

k odňatiu tovaru, na ktorú mohli dať odpoveď len vodiči kamiónu a od tejto sa odvíjajú

aj otázky vyvodenia zodpovednosti za colný dlh. Za pravdivú povaţoval skutočnosť, ţe

v 13 prípadoch sa nevrátil späť list č. 5 tranzitného vyhlásenia colnému úradu odoslania

a v 28 prípadoch bol tento list potvrdený falošnou pečiatkou a vrátený colnému úradu

odoslania. Tento list však podľa ţalobcu potvrdzuje ďalšiu skutočnosť, ţe v ostatných

prípadoch z celkového počtu 198 prípadov boli listy 5 tranzitných vyhlásení potvrdené pravou

pečiatkou a vrátené colnému úradu odoslania. Ani jeden zo 198 prípadov colné orgány

nezapísali do evidencie a všetky tieto doklady okrem 13 boli zaslané colnému úradu

odoslania. Odoslanie uskutočnili colné orgány. Splnenie podmienok reţimu tranzitu sa

preukazuje colnému úradu odoslania a to zaslaním dielu 5 tranzitného vyhlásenia. Všetky

diely 5 tranzitného vyhlásenia potvrdené pravou, aj falošnou pečiatkou boli nemeckému

colnému úradu odoslania zaslané. Zdôraznil, ţe odoslanie dielu 5 tranzitných vyhlásení

uskutočňujú colné orgány určenia. Ďalej namietal záver súdu prvého stupňa, ţe ak sa

dodatočne preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastnili aj iné osoby,

ţalobca ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči týmto osobám uplatniť svoje

práva. Krajskému súdu vyčítal, ţe neuviedol, aké práva a na základe čoho, ak právoplatným

rozhodnutím je vec skončená. Tento záver krajského súdu podľa názoru ţalobcu nemá oporu

v právnych predpisoch a súd ho automaticky prevzal z vyjadrenia, či rozhodnutia ţalovaného.

Colný úrad nemusel zisťovať ţiadne ďalšie osoby, nakoľko mu bolo známe obchodné meno

dopravcu, ktorý zásielky prepravoval. Zároveň v tranzitných vyhláseniach v ods. 18 a ods. 21

sú uvedené aj ŠPZ dopravných prostriedkov. Colnému úradu bola známa minimálne osoba

dopravcu, ktorá podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru bola tieţ povinná dodať tovar colnému úradu

určenia. Táto osoba mala byť v konaní o vymeraní colného dlhu účastníkom konania a ak je

skutočnosťou, ktorá zakladá vznik colného dlhu, nesplnenie podmienok v reţime tranzitu, tak

potom dopravca mal byť určený za dlţníka spoločne a nerozdielne, pretoţe nebola v konaní

preukázaná jeho nevedomosť o tom, ţe tovar sa nachádza v reţime spoločného tranzitu.

Colný úrad z hľadiska dikcie ust. si nemôţe vybrať, koho za

dlţníka určí, resp. s kým bude konať ako s účastníkom konania, ak ich okruh je daný

citovaným ustanovením. Colný úrad bol povinný s dopravcom konať aţ dovtedy, kým sa jeho

zodpovednosť za colný dlh nevylúči. Podľa § 208 cit. zákona sú všetky osoby dlţníkmi,

ktorých konanie malo za následok vznik colného dlhu iným spôsobom. Skutočnosť, ţe colný

úrad nezistil príjemcu, neznamená, ţe nebol povinný dopravcovi colný dlh vymerať. Otázku,

či je viac osôb zodpovedných za zaplatenie colného dlhu, aj z hľadiska povinnosti objektívne

zistiť skutočný stav veci, sú colné orgány povinné skúmať v správnom konaní a to bez

ohľadu, či je namietaná alebo nie. Zdôraznil, ţe z dikcie ust.

jednoznačne vyplýva, ţe ak je viac osôb zodpovedných za colný dlh, musí sa o tom

rozhodnúť v jednom konaní, čo potvrdzuje aj ust. Keďţe

colný úrad pozná dopravcu, preto ak konštatuje odňatie tovaru colnému dohľadu, tak ďalším

dlţníkom je dopravca, ktorý tým, ţe nepredloţil tovar, ho odňal spod colného dohľadu. Touto

otázkou sa nezaoberal ţalovaný, ani colný úrad a to aj napriek tomu, ţe osoba ktorá odňala

tovar spod colného dohľadu zodpovedá objektívne v zmysle § 198 ods. 3 písm. a/ cit. zákona

rovnako ako ţalobca, ktorý bol určený za dlţníka podľa § 198 ods. 3 písm. d/. Aby mohol byť

prijatý záver ţalovaného, ţe jediným dlţníkom je ţalobca, z jeho rozhodnutia musí byť

zrejmé, ţe je preukázané, ţe ostatné osoby v čase konania známe (dopravca) nie sú dlţníkmi,

alebo ţe sa ich nepodarilo zistiť. Vyslovil záver, ţe dopravca je známy, nebolo preukázané,

ţe by niekto iný odňal tovar spod colného dohľadu, pričom posledný, kto uvedený tovar mal,

je dopravca, ktorý práve z týchto dôvodov, rovnako ako ţalobca zodpovedá za colný dlh

objektívne, rovnako ako ţalobca.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -46 zo dňa 12. januára 2010 potvrdiť a ţiadnemu z účastníkov

konania nepriznať nárok na náhradu trov konania. Ohľadom námietky ţalobcu, ţe colné

orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný

a nový colný pouţitie tohto zákona povolil len za podmienky, ţe

konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001 ţalovaný uviedol, ţe vo vzťahu k uvádzanej

námietke trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Správne orgány môţu podľa čl. 2 ods. 2

v znení neskorších predpisov konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Colný úrad bol povinný

posudzovať okolnosti vzniku colného dlhu podľa právnych predpisov účinných v rozhodnom

čase, t.j. v čase, kedy colný dlh vznikol (kedy nastali skutočnosti majúce za následok vznik

colného dlhu). V prípade, ak by colný úrad posudzoval otázku vzniku colného dlhu podľa

právnych predpisov, ktorých platnosť a účinnosť nastala aţ po skutočnostiach, ktoré mali

za následok vznik colného dlhu, došlo by k závaţnému porušeniu právnej istoty účastníkov

konania, pretoţe by colné orgány vyvodzovali ich zodpovednosť za konanie podľa právneho

predpisu, ktorý toto konanie v čase, kedy k nemu došlo vôbec neupravoval, pretoţe

neexistoval. Z rovnakého dôvodu bol colný úrad povinný určiť právnu kvalifikáciu účastníka

konania (odvolateľa) ako dlţníka podľa právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase vzniku

colného dlhu. Právne predpisy účinné v čase začatia konania o colnom dlhu boli aplikované

na procesnú stránku veci, čo v ţiadnom prípade nie je v rozpore s intertemporálnym

ustanovením , ani s ustanovením zákona

č. , čo zodpovedá bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu

o pristúpení k Zmluve o zaloţení Európskeho spoločenstva uverejnenej v Zbierke zákonov

ako Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. (ďalej

len „Akt o pristúpení“). Podľa uvedeného ustanovenia Aktu o pristúpení, ak colný dlh vznikol

predo dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový členský štát podľa svojich platných

právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického výkladu uvedeného ustanovenia je

nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný

dlh vzniknutý pred účinnosťou Aktu o pristúpení podľa právnych predpisov účinných

do 30. apríla 2004. Nakoľko colný dlh vznikol v predmetnom prípade pred 1. májom 2004

(dňa 26. februára 2001), colný úrad správne postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

účinných ku dňu 30. apríla 2004, t.j. podľa príslušných ustanovení

Hmotnoprávnu stránku danej veci (najmä právnu kvalifikáciu vzniku colného dlhu a dlţníka)

posudzoval colný úrad správne podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku rozhodných

skutočností, t.j. podľa , ktorý bol v čase vzniku colného dlhu účinný.

Námietku ţalobcu, ţe colné orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci a zároveň

nepreukázali, ţe tovar nebol dodaný colnému úradu určenia pokladal za neopodstatnenú,

nakoľko podľa názoru ţalovaného skutočnosť, ţe predmetný tovar nebol v určenej lehote

predloţený colnému úradu určenia, je jednoznačne zrejmá z viacerých skutkových zistení

colných orgánov. Dodanie predmetného tovaru colnému úradu určenia nebolo zaznamenané

v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýba tranzitný doklad

osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru, pričom ţiaden z účastníkov konania

nepredloţil ani alternatívne potvrdenie o dodaní podľa článku 32 Prílohy II Dohovoru

a pátracie konanie po tovare bolo ukončené s negatívnym výsledkom. Skutočnosť, ţe

predmetný tovar nebol colným orgánom dodaný, nie je zo strany colných orgánov

preukázateľná iným spôsobom ako pátraním po tovare a absenciou záznamu o dodaní tovaru

v evidencii príslušných colných orgánov. Nedodanie tovaru bolo jednoznačne potvrdené

zistením nemeckých aj slovenských colných orgánov, ktoré po tovare pátrali a svedčia o ňom

aj príslušné pátracie listy, na ktorých colný úrad určenia potvrdil, ţe predmetný tovar mu

nebol dodaný. Mal za to, ţe colný úrad dostatočne preukázal všetky právne aj skutkové

okolnosti, ktoré kvalifikujú ţalobcu ako dlţníka. Napriek tvrdeniam ţalobcu, ţiadne

ustanovenie Dohovoru, ani colnému úradu neukladá povinnosť

sústavne zisťovať všetkých, čo aj potencionálnych dlţníkov colného dlhu. Prípadná

zodpovednosť iných osôb nezbavuje ţalobcu ako hlavného zodpovedného jeho zodpovednosti

za vzniknutý colný dlh. Ak sa preukáţe, ţe sa na odňatí tovaru spod colného dohľadu

zúčastnili aj iné osoby a tieto osoby sa podarí presne identifikovať, je moţné ich taktieţ určiť

za dlţníkov, čo však nezbavuje colný úrad práva vymáhať celý colný dlh od dlţníkov, ktorí sú

mu v čase konania známi a ktorým bola táto povinnosť rozhodnutím uloţená. Nesúhlasil

s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie colného úradu a ţalovaného je v rozpore s § 208 zákona

č. , podľa ktorého, ak je za splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko

osôb, povaţujú sa za spoločných a nerozdielnych dlţníkov. Ţalobcom navrhovaná

interpretácia by bola v rozpore s účelom inštitútu solidárneho dlţníka a vzhľadom na častú

nemoţnosť zistenia úplného okruhu zodpovedných osôb by v mnohých prípadoch

znemoţňovala vymeranie colného dlhu. Ţiadosť ţalobcu o vypočutie vodičov prepravujúcich

predmetný tovar vnímal ako účelovú námietku, ktorá s ohľadom na skutkový i právny stav

veci nemá ţiaden vplyv na zodpovednosť ţalobcu ako hlavného zodpovedného pri preprave

tovaru v colnom reţime tranzit. Colné orgány prejednávajú väčšie mnoţstvo prípadov vzniku

colného dlhu pri preprave tovaru zo S. R. N. v reţime spoločný tranzit T1, kde bol hlavným

zodpovedným ţalobca a v prípadoch, kedy to bolo moţné, si vyţiadali aj vyjadrenie vodičov

vykonávajúcich prepravu tovaru, avšak výpovede týchto osôb, zaznamenané v jednotlivých

spisoch ţiadnym spôsobom neumoţňujú prijať záver o tom, ţe účastník konania nie je za

vzniknutý colný dlh zodpovedný. Povaţoval za zrejmé, ţe ak by bol tovar dodaný colnému

úradu, t.j. na úradne označené miesto, kde by dodanie tohto tovaru potvrdil príslušný

zamestnanec colnej správy (preukazujúci svoju príslušnosť k colnej správe sluţobnou

rovnošatou s identifikačným číslom), existoval by o tejto skutočnosti aj záznam v evidencii

colného úradu. Uviedol, ţe nedodanie tovaru preukazujú najmä zákonom predpokladané

dôkazy (potvrdenie o dodaní a záznamy v príslušnej evidencii). Skutočnosť, ţe predmetný

tovar sa v čase jeho odňatia spod colného dohľadu nachádzal v reţime tranzit, povaţoval

v konaní za dostatočne preukázanú a vyplývajúcu z toho, ţe tovar nebol dodaný colnému

úradu určenia a ani inému colnému úradu v súlade s Dohovorom. Vo vzťahu k namietanému

nevypočutiu vodičov motorových vozidiel prepravujúcich predmetný tovar uviedol, ţe takýto

výsluch je vzhľadom na značný časový odstup problematickým dôkazným prostriedkom, keď

ani výpoveď vodiča o tom, kam dopravil predmetný tovar, nie je nespochybniteľným

dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba subjektívnym tvrdením tejto osoby. Doplnil, ţe

potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD

a zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade je zákonom

predpokladaným dôkazom o dodaní tovaru colnému úradu určenia, či inému colnému úradu.

Ďalej uviedol, ţe s námietkou účastníka konania týkajúcou sa vzniku, resp. nemoţnosti

vzniku colného dlhu priamo zo zákona sa uţ v skutkovo i právne zhodných veciach

vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. zo dňa 27.

augusta 2009 a sp. zn. zo dňa 26. februára 2009, kde sa konštatuje, ţe k odňatiu

tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom

odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti , v zmysle ustanovení

ktorého colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú zákonom

predpokladané skutočnosti ( ). Vyslovil názor, ţe

rozhodnutia colného úradu správne túto skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia colný

dlh dlţníkovi (ktorým bol ţalobca) oznamujú. Rozhodnutie colného úradu je konštitutívnym

individuálnym správnym aktom, ktorým sa dlţníkovi neukladá povinnosť. Rozhodnutie je

deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu. Ţalovaný aj prvostupňový správny orgán

v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali – neaplikovali v tom čase uţ

neúčinný právny predpis – , ale iba deklaratórne konštatovali

skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďţe colný dlh v zmysle §

198 ods. 1 vznikol ex lege. Za neopodstatnenú povaţoval aj

námietku ţalobcu týkajúcu sa listu Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.

890203 zo dňa 17. januára 2003, keď podľa jeho názoru predmetný list predstavuje internú

korešpondenciu medzi Colným úradom Trenčín a Colným riaditeľstvom Slovenskej

republiky, pričom z neho nevyplýva ţiadna ţalobcom uvádzaná skutočnosť, nepreukazuje

ţiadne právne relevantné skutočnosti a nemá ţiadnu právnu záväznosť vo vzťahu k ţalobcovi

alebo k tretím osobám. Zároveň nie je moţné interným listom colnej správy právne záväzným

spôsobom voči tretím osobám deklarovať ţiadne skutočnosti, ani rozhodovať o právach alebo

povinnostiach účastníkov konania, či tretích osôb. Preto pokladal za nemoţné, aby namietaný

list mohol obsahovať akékoľvek pre účastníka konania právne záväzné skutočnosti. Nebolo

moţné, aby colné orgány takouto internou písomnosťou, ktorá nebola účastníkovi konania ani

ţiadnej inej tretej osobe doručená, porušili akékoľvek práva účastníka konania v správnom

konaní. Colný úrad nemohol vydať svoje rozhodnutia na základe akéhokoľvek interného listu,

ale len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Nesúhlasil s predpokladom ţalobcu, ţe spätné listy č. 5 tranzitných dokladov, a to aj

v prípadoch, v ktorých boli pouţité falošné pečiatky, boli zaslané príslušnému colnému úradu

odoslania slovenským colným úradom určenia. Dodal, ţe uvedené nepreukazuje, ţe tovar

a tranzitné doklady museli byť predloţené colnému úradu určenia a aţ následne po ich

predloţení došlo k porušeniu colných predpisov (k odňatiu tovaru), nakoľko spätné listy č. 5

mohli byť nemeckým colným orgánom zaslané aj iným spôsobom a v podstate kýmkoľvek;

teda aj osobou, ktorá tovar spod colného dohľadu odňala alebo sa na jeho odňatí zúčastnila.

Doručenie spätných listov č. 5 tranzitných dokladov opatrených odtlačkom falošnej pečiatky

colného úradu príslušnému colnému úradu odoslania nedokazuje, ţe bol tovar a príslušné

doklady skutočne predloţené colnému úradu určenia, a súčasne nepreukazuje, ţe si hlavný

zodpovedný splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z colného reţimu spoločný tranzit.

V závere vyjadrenia uviedol, ţe trvá na tom, ţe ţalobca si nesplnil všetky povinnosti hlavného

zodpovedného a predmetný tovar, prepravovaný v reţime spoločný tranzit, nebol predloţený

colnému úradu určenia ani inému colnému úradu v zmysle príslušných ustanovení Dohovoru.

Ţalobca niesol ako hlavný zodpovedný v reţime tranzit v zmysle čl. 11 ods. 1 Prílohy

I Dohovoru objektívnu zodpovednosť za riadnu realizáciu a ukončenie reţimu spoločný

tranzit, pričom tejto dobrovoľne a v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou prevzatej

zodpovednosti sa nemôţe zbaviť poukazovaním na konanie tretích osôb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe

odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 28. apríla 2011 ( a ).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu

a rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu

Bratislava zn. -5268 zo 7. decembra 2007, ktorým tento prvostupňový orgán

- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa

Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného

dohľadu a nedodrţaním ustanovenia článku 11 ods. 1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení

platnom v čase vzniku colného dlhu

- v zmysle ust. článku 117 ods. 2 prílohy I Dohovoru v znení platnom ku dňu

pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, v spojení s § 410 ods. 4 zákona

č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii,

po zápise účtovných dokladov pod ev. č. X. zo 6. decembra 2007 oznámil žalobcovi ako

povinnému dlžníkovi určenému podľa ust. v znení

platnom v čase vzniku colného dlhu v spojení s ustanovením článku 11 ods. 1

písm. c/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, colný dlh,

vzniknutý dňa 13. marca 2001 nesplnením povinnosti hlavného zodpovedného a nezákonným

odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52 862 Sk, pozostávajúci zo sumy cla

vo výške 14 579 Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38 283 Sk, ktorý ţalobcovi uloţil

zaplatiť v lehote do 10 dní odo dňa oznámenia (doručenia) tohto rozhodnutia na účet Colného

úradu Bratislava vedený v Štátnej pokladnici.

Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe krajský súd sa predmetnou vecou

zaoberal v rozsahu všetkých ţalobcom vymedzených ţalobných bodov a v odvolacom konaní

zostali medzi procesnými stranami sporné totoţné otázky, ako v prvostupňovom konaní na

krajskom súde.

Vzhľadom na rozsah námietok ţalobcu vymedzených v rámci ţaloby, ako aj jeho

odvolania, bolo v prvom rade potrebné skúmať, či colné orgány – ţalovaný ako aj

prvostupňový správny orgán – pri posudzovaní vzniku colného dlhu aplikovali účinný

hmotnoprávny predpis.

Podľa (Colný zákon účinný od 1. júla 2001),

na konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa pouţijú doterajšie predpisy.

Podľa , ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako

prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlţníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa lehoty, ktoré začali plynúť pred 1. júlom 2001,

ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi, sa posudzujú podľa

doterajších predpisov, aj keď začali plynúť po 1. júli 2001.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správne orgány procesne

postupovali podľa o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného

, účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie

podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198

ods. 1

Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného vrátane

prvostupňového správneho orgánu, nepochybne aj podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva,

ţe v danom prípade došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu, a to dňom

13. marca 2001, a to nepredloţením tovaru a tranzitného dokladu T1 colnému úradu určenia

v stanovenej lehote a v nezmenenom stave. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd konštatuje,

ţe k odňatiu tovaru došlo za účinnosti Z citovaných ustanovení

colného zákona vyplýva, ţe colný dlh vzniká fakticky, priamo nastaním zákonom

predpokladaných skutočností a preto rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 86945/2007-

-5268 zo 7. decembra 2007 túto skutočnosť iba deklaruje. Deklaratórny charakter je zrejmý

i z formulácie výroku napadnutého rozhodnutia „...colný dlh v sume 52 862 Sk, ktorý

dlţníkovi vznikol podľa Colného nezákonným odňatím

tovaru“. Výrok rozhodnutia teda neznie konštitutívne a nedošlo ku konštitutívnej aplikácii

ustanovení , ktorý uţ nebol účinný v čase vydania napadnutých

rozhodnutí. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu, ktorá

skutočnosť je zrejmá i z výroku rozhodnutia ţalovaného, keď oznamuje uloţenie sumy

colného dlhu ţalobcovi určenému za dlţníka, ktorým sa stal v zmysle § 198 ods. 3 písm. d/

Z. z Na základe uvedených skutočností najvyšší súd konštatuje, ţe

ţalovaný ani Colný úrad Bratislava v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne

nerozhodovali – neaplikovali tom čase neúčinný právny predpis (Colný

Z. z.), ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.

Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -20 zo 16. júna 2009, sp. zn.

-21 z 10. septembra 2009 a sp. zn. -21 zo dňa 21. februára 2010

– www.concourt.sk), sa preto nestotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ţe napadnuté

rozhodnutia sú vydané na základe neúčinného právneho predpisu.

Podľa (Colný zákon účinný do 30. júna 2001)

colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným

odňatím spod colného dohľadu.

Podľa colný dlh vznikne v okamihu odňatia

tovaru spod colného dohľadu.

Podľa čl. 2 písm. d/ Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime

z 20. mája 1987 (uverejnený v zbierke ),

hlavný zodpovedný je osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného

právneho zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim.

Podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime, hlavný zodpovedný

je povinný predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote

a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené colným

úradom odoslania.

Podľa čl. 11 ods. 1 písm. c/ Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom reţime,

hlavný zodpovedný je povinný zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností

z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu reţimu spoločného

tranzitu alebo v súvislosti s ním.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a obsahu administratívneho

a súdneho spisu námietky ţalobcu, týkajúce sa jeho tvrdenia, ţe správne orgány nesprávne

a nedostatočne zistili skutkový stav, nemohol najvyšší súd zohľadniť a priznať im relevanciu

na výsledok súdneho preskúmavacieho konania. Vypočutie vodiča taktieţ nepovaţoval

za dôkaz, ktorý by mohol priniesť pre ţalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na

ostatné vykonané dôkazy (napr. odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu

Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 19. novembra 2002, ktoré preukazuje,

ţe odtlačok pouţitej pečiatky na colných dokladoch je falošný).

Odvolací súd zdôrazňuje, ţe potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného

úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do registra dodaného tovaru

na colnom úrade je zákonom predpokladaný dôkaz o dodaní tovaru colnému úradu určenia,

či inému colnému úradu. Potvrdenie dodania tovaru colnému úradu určenia upravoval v čase

prepravy predmetného tovaru aj článok 32 Prílohy II Dohovoru o spoločnom tranzitnom

reţime (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. ).

Odvolací súd poukazuje na argumentáciu Ústavného súdu SR, v obdobnej veci

(-20), ktorý k otázke posúdenia administratívno-právnej zodpovednosti uviedol,

ţe „v správnom konaní sa táto určuje správnym orgánom a v prípade správnych deliktov

nemusí byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter

objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti

obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených

skutočností. Podľa § 100 starého colného zákona deklarant zodpovedá colnému orgánu

za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu, najmä je povinný zabezpečiť,

aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu

určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi.

Ústavný súd zároveň konštatoval, že v časti I. a V., Prílohe I. Dohovoru o spoločnom

tranzitnom režime uverejnenom v Zbierke bol v čase

predmetného konania upravený aj inštitút hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d/

Dohovoru ako osoba, ktorá vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného

zástupcu podaním príslušného vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim a ktorá

je v zmysle čl. 11 písm. a/ Dohovoru povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu

určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie

totožnosti určené colným úradom odoslania, podľa písm. b/ dodržať ustanovenia spoločného

tranzitného režimu a podľa písm. c/ zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých

okolností z titulu porušenia predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu režimu

spoločného tranzitu alebo v súvislosti s ním“. Konštatoval tieţ, ţe „nemožno sa stotožniť ani

s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu založenou na tom, že orgány verejnej

správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča navrhovaného žalobcom ako svedka“ a tieţ,

ţe „je nepochybné, že tovar nebol úradom určenia zaevidovaný a následne úrad určenia

nezaslal diel č. 5 tranzitného colného dokladu úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver,

podľa ktorého bol tovar odňatý spod colnej kontroly jeho nedodaním úradu určenia v určenej

lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodený“.

sp. zn. -890203

Ohľadne námietky ţalobcu, týkajúcej sa listu ţalovaného

zo dňa 17. januára 2003 adresovaného Colnému úradu Trenčín, odvolací súd uvádza, ţe táto

námietka je pre právne posúdenie predmetnej veci právne irelevantná. Označená písomnosť

totiţ predstavuje interný doklad, ktorý ţiadnym spôsobom nezbavuje ţalobcu, ako hlavného

zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v reţime tranzit a nezbavuje

ho ani povinnosti predloţiť hodnoverný doklad o tom, ţe tovar bol dodaný colnému úradu

určenia. Odvolací súd sa v tomto smere v plnom rozsahu stotoţnil s argumentáciou

prvostupňového súdu, ktorý sa s touto námietkou podrobne vysporiadal.

Je nespornou skutočnosťou, ţe v posudzovanej veci nebol predmetný tovar dodaný

colnému úradu určenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ţalobca ako hlavný zodpovedný

v reţime tranzit objektívne zodpovedal za splnenie podmienok colného dlhu.

Za stavu, ţe žalobca vystupoval v postavení hlavného zodpovedného podľa čl. 2

písm. d/ Prílohy I Dohovoru, ktorý podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru, bol povinný predloţiť

tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať

podmienky na zabezpečenie totoţnosti určené colným úradom odoslania. Pretoţe túto

povinnosť nesplnil, colné orgány postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloţeným kompletným spisovým materiálom

krajského súdu, vrátane administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe dôvody uvádzané

ţalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Prvostupňový

súd v odôvodnení svojho rozsudku venoval náleţitú pozornosť podstatnej argumentácii

ţalobcu vyjadrenej v jednotlivých ţalobných bodoch, posudzovanou vecou sa dôsledne

zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle

v celom rozsahu stotoţnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 28. apríla 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská