Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 285/09
PDF · 167.68 KB
No categories available
II. ÚS 285/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, právne
zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžf 12/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009
doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 3 Sžf 12/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júna 2009.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím C. ú. T. (ďalej len „úrad“) sp. zn.
RCD669501060021, 1590/2006-6661 zo 16. januára 2006 bolo rozhodnuté o povinnosti
sťažovateľky zaplatiť colný dlh v celkovej výške 59 810 Sk, ktorý vznikol podľa § 198
ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý
colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime
spod colného dohľadu. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého
colného zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná
bola povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 colnému úradu určenia v stanovenej
lehote a v nezmenenom stave do 26. februára 2001. Rozhodnutím C. r. (ďalej len
„riaditeľstvo“) č. k. 14931/06-1410 z 28. júla 2006 bolo rozhodnutie úradu čiastočne
zmenené, avšak i podľa neho mala sťažovateľka povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej
výške 59 810 Sk. Za okamih vzniku colného dlhu bol podľa § 198 ods. 2 starého colného
zákona určený 27. február 2001, teda deň, kedy sa tovar nachádzal v situácii, s ktorou je
vznik colného dlhu spojený, t. j. v okamihu, keď bol tovar nezákonne odňatý spod colného
dohľadu, ktorému podlieha tovar prepustený do spoločného tranzitného režimu. Ide o deň
nasledujúci po dni, kedy márne uplynula lehota na predloženie tovaru colnému úradu
určenia.
Žaloba sťažovateľky o preskúmanie právoplatného rozhodnutia riaditeľstva bola
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 371/2006-46
zo 16. októbra 2008 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Sžf 12/2009 z 26. februára 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných
súdov v danej veci sú z viacerých pohľadov v rozpore so zákonom:
1. Všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť
otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového
colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím
orgánu verejnej správy, alebo týmto rozhodnutím konštitutívne vzniká. Podľa tohto
ustanovenia totiž možno starý Colný zákon použiť len v prípade, ak sa konanie začalo pred
1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.
2. Vzhľadom na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej
správy v colníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colných orgánoch“)
úrad konajúci vo veci ako orgán prvého stupňa v skutočnosti nebol miestne príslušný.
Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových
podmienok vzniku colného dlhu, pretože v jeho obvode prišlo k odňatiu tovaru spod
colného dohľadu, nie je na základe zistených faktov akceptovateľný. Totiž skutočnosť, že
zásielka vstúpila na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod nachádzajúci sa
v územnom obvode úradu, nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že
zásielka bola dopravená na územie Slovenskej republiky, a zároveň zakladá príslušnosť
orgánov Slovenskej republiky.
3. Nebol riadne zistený skutkový stav veci, pretože orgány verejnej správy
nevykonali sťažovateľkou navrhnutý dôkaz (svedecký výsluch vodiča), čo všeobecné súdy
odobrili. Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu
o nedodaní tovaru spočívajúci v tom, že nebol zapísaný v evidenciách, sťažovateľka
odmietala s poukazom na to, že zapísanie zásielky je povinnosťou colných orgánov.
Poukazovala pritom na množstvo rovnakých prípadov priamo súvisiacich s daným
prípadom, v ktorých, aj keď tovar bol dodaný colnému úradu určenia, nebol zapísaný
v evidenciách colných orgánov, pričom diel č. 5 bol odoslaný colnému úradu odoslania
s pravými aj falošnými pečiatkami alebo odoslaný vôbec nebol. Tieto skutočnosti
považovala sťažovateľka za dostatočné na vyvrátenie záveru, že tovar nebol dodaný
colnému úradu určenia a že sťažovateľka nesplnila povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej
zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti sťažovateľka navrhla vypočuť vodiča,
ktorý riadil kamión s tovarom a ktorý mohol dosvedčiť, že tovar bol dodaný colnému úradu
určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).
4. Hoci sťažovateľka v konaní namietala, že popri nej mal byť za dlžníka
považovaný aj dopravca (ak by bolo preukázané, že tovar naozaj unikol colnému dohľadu),
všeobecné súdy sa touto jej námietkou vôbec nezaoberali a napriek evidentnej
spoluzodpovednosti dopravcu zaviazali na zaplatenie colného dlhu len sťažovateľku, čo je
v zrejmom rozpore s ustanovením § 208 starého colného zákona, podľa ktorého ak je za
splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko osôb, považujú sa za spoločných
a nerozdielnych dlžníkov.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
3 Sžf 12/2009 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. februára 2009 zrušený.
Požaduje tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 106,98 €.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 12/2009 z 26. februára 2009 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 371/2006-46 zo 16. októbra 2008.
Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že
predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, resp. inému colnému úradu, prípadne
že bol vyvezený do zahraničia. Vstup tovaru na územie Slovenskej republiky bol naproti
tomu zaevidovaný úradom. Pretože tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nebol týmto
colným úradom ani zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Colný úrad určenia pri
dodaní tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je
zaslaný colnému úradu odoslania. Keďže diel č. 5 tranzitného colného dokladu nebol
zaslaný colnému úradu odoslania, začal tento pátrať prostredníctvom pátracích listov
zaslaných Colnému úradu B. ako colnému úradu určenia. K námietke sťažovateľky, že
nebol dostatočne zistený skutkový stav, konštatoval, že táto je nedôvodná. Tovar nebol
colnému úradu určenia dodaný a z tohto dôvodu nemohol byť ani ním zaregistrovaný
v registri dodaného tovaru. Sťažovateľka nepredložila originál alebo úradne overenú kópiu
dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia. Námietku sťažovateľky, že vo veci konal colný úrad,
ktorý nebol miestne príslušný, bolo treba považovať za nedôvodnú. V konaní bolo zistené,
že práve v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok
vzniku colného dlhu, lebo tu došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu
v súlade s § 210 ods. 1 a 2 starého colného zákona. Sťažovateľka v stanovenej lehote, ale
ani následne nepredložila colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tento
tovar nebol colnému úradu určenia dodaný vôbec. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom
prípade možno aplikovať ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. V odvolacom konaní boli sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či riaditeľstvo a úrad aplikovali
v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny
predpis. Sťažovateľka tvrdila v tejto súvislosti porušenie ustanovenia § 458 ods. 1 nového
colného zákona, pretože colné konanie nezačalo za účinnosti starého colného zákona.
Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesne postupovali podľa zákona o colných
orgánoch a podľa nového colného zákona, pričom oba zákony boli účinné v čase vydania
napadnutých rozhodnutí. Naproti tomu však na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu
a na jeho určenie správne aplikovali ustanovenie § 198 ods. 1 starého colného zákona.
Najvyšší súd konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním
v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti starého
colného zákona. Colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege tým, že
nastanú zákonom predpokladané skutočnosti. Preto rozhodnutie úradu správne túto
skutočnosť iba deklaruje a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamuje. Dlžníkovi sa
neukladá povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom. Rovnako je
rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka. Úrad ani riaditeľstvo v napadnutých
rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali, teda neaplikovali v tom čase už neúčinný starý
colný zákon, ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.
Pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege, možno jej
vznik deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného v období, kedy nastal. Úrad konal
vo veci ako príslušný orgán, lebo v jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych
a skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného dlhu jeho
nezákonným odňatím spod colného dohľadu.
Z doložky právoplatnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol
právoplatnosť 15. apríla 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka predovšetkým namietala nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci
podľa starého colného zákona, keďže konanie nezačalo pred 1. júlom 2001, teda pred
účinnosťou nového colného zákona.
Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého z hmotnoprávneho hľadiska bolo
potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas
jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu
ako arbitrárne či zjavne neopodstatnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny
názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne
posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali
aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci
správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť.
Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska.
Znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani záver o tom, že
vo veci konal colný úrad, ktorý bol miestne príslušný.
Sťažovateľka vychádza zo správneho stanoviska, podľa ktorého miestne príslušný je
colný úrad, v územnom obvode ktorého došlo k odňatiu tovaru spod colnej kontroly.
Sťažovateľka zároveň tvrdí, že potom ako tovar došiel na územie Slovenskej republiky (cez
prechod Drietoma v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný colnému úradu určenia,
ktorý to však zámerne zatajil a tovar do svojej evidencie nezaviedol. Vzhľadom na toto
skutkové tvrdenie (ktoré je vo veci samej rozhodujúcou časťou obrany sťažovateľky) je
sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode
colného úradu určenia, a preto tento bol správne miestne príslušný v danej veci konať.
Možno zhrnúť, že sťažovateľka neprípustným spôsobom spája vyriešenie otázky
miestnej príslušnosti s vyriešením hlavnej spornej otázky colného konania, teda otázky, či
tovar bol dodaný colnému úradu určenia alebo nie. Pri takejto logike uvažovania by otázku
miestnej príslušnosti bolo možné spoľahlivo vyriešiť len po vykonaní všetkého dokazovania
v merite veci, čo, samozrejme, nie je mysliteľné.
Nemožno sa stotožniť ani s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu
založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča ako
svedka. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy a všeobecných
súdov podľa názoru ústavného súdu úplné a presvedčivé. Je nepochybné, že tovar nebol
colným úradom určenia zaevidovaný a následne colný úrad určenia nezaslal diel č. 5
tranzitného colného dokladu colnému úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver, podľa
ktorého tovar bol odňatý spod colnej kontroly jeho nedodaním colnému úradu určenia
v stanovenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.
Napokon sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jej
námietkou, podľa ktorej vzhľadom na ustanovenie § 208 starého colného zákona mal byť
zaviazaný na zaplatenie colného dlhu spoločne a nerozdielne so sťažovateľkou aj prepravca.
V zásade treba prisvedčiť sťažovateľke, že najvyšší súd sa uvedenou žalobnou
námietkou sťažovateľky naozaj nezaoberal a ani sa s ňou nevysporiadal. Zároveň však
z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky,
podľa ktorého vznik colného dlhu zapríčinil aj prepravca, nemá nad rámec špekulatívnej
úvahy sťažovateľky žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Ide iba o tvrdenie
sťažovateľky, resp. o jej názor.
S prihliadnutím na uvedené špecifické okolnosti tejto konkrétnej veci ústavný súd
nevidí dôvod z titulu uplatnenej námietky do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009