Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 285/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, právne

zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti H. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009

doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej „najvyšší súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím C. ú. T. (ďalej len „úrad“) sp. zn.

RCD669501060021, 1590/2006-6661 zo 16. januára 2006 bolo rozhodnuté o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť colný dlh v celkovej výške 59 810 Sk, ktorý vznikol podľa § 198

ods. 1 Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý

colný zákon“) nezákonným odňatím tovaru prepravovaného v spoločnom tranzitnom režime

spod colného dohľadu. Podľa úradu sťažovateľka v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) starého

colného zákona naplnila materiálne znaky postavenia dlžníka, lebo ako hlavná zodpovedná

bola povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 colnému úradu určenia v stanovenej

lehote a v nezmenenom stave do 26. februára 2001. Rozhodnutím C. r. (ďalej len

„riaditeľstvo“) č. k. 14931/06-1410 z 28. júla 2006 bolo rozhodnutie úradu čiastočne

zmenené, avšak i podľa neho mala sťažovateľka povinnosť zaplatiť colný dlh v celkovej

výške 59 810 Sk. Za okamih vzniku colného dlhu bol podľa § 198 ods. 2 starého colného

zákona určený 27. február 2001, teda deň, kedy sa tovar nachádzal v situácii, s ktorou je

vznik colného dlhu spojený, t. j. v okamihu, keď bol tovar nezákonne odňatý spod colného

dohľadu, ktorému podlieha tovar prepustený do spoločného tranzitného režimu. Ide o deň

nasledujúci po dni, kedy márne uplynula lehota na predloženie tovaru colnému úradu

určenia.

Žaloba sťažovateľky o preskúmanie právoplatného rozhodnutia riaditeľstva bola

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -46

zo 16. októbra 2008 zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. februára 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj všeobecných

súdov v danej veci sú z viacerých pohľadov v rozpore so zákonom:

1. Všeobecné súdy vec posúdili podľa starého colného zákona, hoci správne mala byť

otázka vzniku colného dlhu posudzovaná podľa Colný zákon

v znení neskorších predpisov (ďalej len „nový colný zákon“). Podľa § 458 ods. 1 nového

colného zákona nie je rozhodujúce, či sa colný dlh autoritatívne deklaruje rozhodnutím

orgánu verejnej správy, alebo týmto rozhodnutím konštitutívne vzniká. Podľa tohto

ustanovenia totiž možno starý Colný zákon použiť len v prípade, ak sa konanie začalo pred

1. júlom 2001, čo v danom prípade nebolo splnené.

2. Vzhľadom na ustanovenie o orgánoch štátnej

správy v colníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o colných orgánoch“)

úrad konajúci vo veci ako orgán prvého stupňa v skutočnosti nebol miestne príslušný.

Názor, podľa ktorého v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych a skutkových

podmienok vzniku colného dlhu, pretože v jeho obvode prišlo k odňatiu tovaru spod

colného dohľadu, nie je na základe zistených faktov akceptovateľný. Totiž skutočnosť, že

zásielka vstúpila na územie Slovenskej republiky cez hraničný priechod nachádzajúci sa

v územnom obvode úradu, nezakladá miestnu príslušnosť úradu, pretože iba preukazuje, že

zásielka bola dopravená na územie Slovenskej republiky, a zároveň zakladá príslušnosť

orgánov Slovenskej republiky.

3. Nebol riadne zistený skutkový stav veci, pretože orgány verejnej správy

nevykonali sťažovateľkou navrhnutý dôkaz (svedecký výsluch vodiča), čo všeobecné súdy

odobrili. Sťažovateľka totiž v správnom konaní tvrdila, že tovar dodaný bol. Dôkaz úradu

o nedodaní tovaru spočívajúci v tom, že nebol zapísaný v evidenciách, sťažovateľka

odmietala s poukazom na to, že zapísanie zásielky je povinnosťou colných orgánov.

Poukazovala pritom na množstvo rovnakých prípadov priamo súvisiacich s daným

prípadom, v ktorých, aj keď tovar bol dodaný colnému úradu určenia, nebol zapísaný

v evidenciách colných orgánov, pričom diel č. 5 bol odoslaný colnému úradu odoslania

s pravými aj falošnými pečiatkami alebo odoslaný vôbec nebol. Tieto skutočnosti

považovala sťažovateľka za dostatočné na vyvrátenie záveru, že tovar nebol dodaný

colnému úradu určenia a že sťažovateľka nesplnila povinnosť dodať tovar (čo zakladalo jej

zodpovednosť za colný dlh). Práve v tejto súvislosti sťažovateľka navrhla vypočuť vodiča,

ktorý riadil kamión s tovarom a ktorý mohol dosvedčiť, že tovar bol dodaný colnému úradu

určenia (hoci ním nebol zaevidovaný).

4. Hoci sťažovateľka v konaní namietala, že popri nej mal byť za dlžníka

považovaný aj dopravca (ak by bolo preukázané, že tovar naozaj unikol colnému dohľadu),

všeobecné súdy sa touto jej námietkou vôbec nezaoberali a napriek evidentnej

spoluzodpovednosti dopravcu zaviazali na zaplatenie colného dlhu len sťažovateľku, čo je

v zrejmom rozpore s ustanovením § 208 starého colného zákona, podľa ktorého ak je za

splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko osôb, považujú sa za spoločných

a nerozdielnych dlžníkov.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu z 26. februára 2009 zrušený.

Požaduje tiež priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 106,98 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -46 zo 16. októbra 2008.

Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, že sťažovateľka v konaní nepreukázala, že

predmetný tovar bol dodaný colnému úradu určenia, resp. inému colnému úradu, prípadne

že bol vyvezený do zahraničia. Vstup tovaru na územie Slovenskej republiky bol naproti

tomu zaevidovaný úradom. Pretože tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nebol týmto

colným úradom ani zaregistrovaný v registri dodaného tovaru. Colný úrad určenia pri

dodaní tovaru potvrdzuje diely č. 4 a 5 tranzitného colného dokladu, pričom diel č. 5 je

zaslaný colnému úradu odoslania. Keďže diel č. 5 tranzitného colného dokladu nebol

zaslaný colnému úradu odoslania, začal tento pátrať prostredníctvom pátracích listov

zaslaných Colnému úradu B. ako colnému úradu určenia. K námietke sťažovateľky, že

nebol dostatočne zistený skutkový stav, konštatoval, že táto je nedôvodná. Tovar nebol

colnému úradu určenia dodaný a z tohto dôvodu nemohol byť ani ním zaregistrovaný

v registri dodaného tovaru. Sťažovateľka nepredložila originál alebo úradne overenú kópiu

dielu č. 5 tranzitného vyhlásenia. Námietku sťažovateľky, že vo veci konal colný úrad,

ktorý nebol miestne príslušný, bolo treba považovať za nedôvodnú. V konaní bolo zistené,

že práve v územnom obvode úradu došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok

vzniku colného dlhu, lebo tu došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu

v súlade s § 210 ods. 1 a 2 starého colného zákona. Sťažovateľka v stanovenej lehote, ale

ani následne nepredložila colnému úradu určenia tovar s požadovanými dokladmi. Tento

tovar nebol colnému úradu určenia dodaný vôbec. Podľa názoru najvyššieho súdu v danom

prípade možno aplikovať ustanovenie , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. V odvolacom konaní boli sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či riaditeľstvo a úrad aplikovali

v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny

predpis. Sťažovateľka tvrdila v tejto súvislosti porušenie ustanovenia § 458 ods. 1 nového

colného zákona, pretože colné konanie nezačalo za účinnosti starého colného zákona.

Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesne postupovali podľa zákona o colných

orgánoch a podľa nového colného zákona, pričom oba zákony boli účinné v čase vydania

napadnutých rozhodnutí. Naproti tomu však na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu

a na jeho určenie správne aplikovali ustanovenie § 198 ods. 1 starého colného zákona.

Najvyšší súd konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním

v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti starého

colného zákona. Colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege tým, že

nastanú zákonom predpokladané skutočnosti. Preto rozhodnutie úradu správne túto

skutočnosť iba deklaruje a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamuje. Dlžníkovi sa

neukladá povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom. Rovnako je

rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka. Úrad ani riaditeľstvo v napadnutých

rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali, teda neaplikovali v tom čase už neúčinný starý

colný zákon, ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.

Pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege, možno jej

vznik deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného v období, kedy nastal. Úrad konal

vo veci ako príslušný orgán, lebo v jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych

a skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku colného dlhu jeho

nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Z doložky právoplatnosti vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol

právoplatnosť 15. apríla 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka predovšetkým namietala nesprávne hmotnoprávne posúdenie veci

podľa starého colného zákona, keďže konanie nezačalo pred 1. júlom 2001, teda pred

účinnosťou nového colného zákona.

Stanovisko najvyššieho súdu, podľa ktorého z hmotnoprávneho hľadiska bolo

potrebné na vec aplikovať hmotnoprávne ustanovenia starého colného zákona, keďže počas

jeho účinnosti došlo ku vzniku colného dlhu, sa rozhodne nejaví z pohľadu ústavného súdu

ako arbitrárne či zjavne neopodstatnené. Práve naopak, pochybnosti vyvoláva skôr právny

názor sťažovateľky. Znamenal by totiž aplikáciu pravej retroaktivity, lebo na hmotnoprávne

posúdenie skutkového stavu, ktorý sa stal za účinnosti starého colného zákona, by sa mali

aplikovať hmotnoprávne ustanovenia nového colného zákona, o obsahu ktorého účastníci

správneho konania v kritickom čase nemohli nič vedieť, a preto sa ním nemohli ani riadiť.

Použitie nového colného zákona prichádzalo do úvahy iba z procesnoprávneho hľadiska.

Znaky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani záver o tom, že

vo veci konal colný úrad, ktorý bol miestne príslušný.

Sťažovateľka vychádza zo správneho stanoviska, podľa ktorého miestne príslušný je

colný úrad, v územnom obvode ktorého došlo k odňatiu tovaru spod colnej kontroly.

Sťažovateľka zároveň tvrdí, že potom ako tovar došiel na územie Slovenskej republiky (cez

prechod Drietoma v rámci územného obvodu úradu), bol dodaný colnému úradu určenia,

ktorý to však zámerne zatajil a tovar do svojej evidencie nezaviedol. Vzhľadom na toto

skutkové tvrdenie (ktoré je vo veci samej rozhodujúcou časťou obrany sťažovateľky) je

sťažovateľka tej mienky, že k odňatiu tovaru spod colnej kontroly došlo v územnom obvode

colného úradu určenia, a preto tento bol správne miestne príslušný v danej veci konať.

Možno zhrnúť, že sťažovateľka neprípustným spôsobom spája vyriešenie otázky

miestnej príslušnosti s vyriešením hlavnej spornej otázky colného konania, teda otázky, či

tovar bol dodaný colnému úradu určenia alebo nie. Pri takejto logike uvažovania by otázku

miestnej príslušnosti bolo možné spoľahlivo vyriešiť len po vykonaní všetkého dokazovania

v merite veci, čo, samozrejme, nie je mysliteľné.

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu

založenou na tom, že orgány verejnej správy nepovažovali za potrebné vypočuť vodiča ako

svedka. V tomto smere je odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy a všeobecných

súdov podľa názoru ústavného súdu úplné a presvedčivé. Je nepochybné, že tovar nebol

colným úradom určenia zaevidovaný a následne colný úrad určenia nezaslal diel č. 5

tranzitného colného dokladu colnému úradu odoslania. Preto rozhodujúci záver, podľa

ktorého tovar bol odňatý spod colnej kontroly jeho nedodaním colnému úradu určenia

v stanovenej lehote, nie je ani arbitrárny, ani zjavne neodôvodnený.

Napokon sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jej

námietkou, podľa ktorej vzhľadom na ustanovenie § 208 starého colného zákona mal byť

zaviazaný na zaplatenie colného dlhu spoločne a nerozdielne so sťažovateľkou aj prepravca.

V zásade treba prisvedčiť sťažovateľke, že najvyšší súd sa uvedenou žalobnou

námietkou sťažovateľky naozaj nezaoberal a ani sa s ňou nevysporiadal. Zároveň však

z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že tvrdenie sťažovateľky,

podľa ktorého vznik colného dlhu zapríčinil aj prepravca, nemá nad rámec špekulatívnej

úvahy sťažovateľky žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch. Ide iba o tvrdenie

sťažovateľky, resp. o jej názor.

S prihliadnutím na uvedené špecifické okolnosti tejto konkrétnej veci ústavný súd

nevidí dôvod z titulu uplatnenej námietky do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009