Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
939/383780.814a11.pdf
PDF · 252.93 KB
No categories available
8Sžf/60/2011
Najvyšší súd 8Sžf/60/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej v právnej veci ţalobcu : H. A., G., so sídlom W. X., D. H., S. R. N., zastúpený J..
O. K., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom S., B., proti ţalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, na
odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 97/2008-46 zo dňa 12.
januára 2010, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S 97/2008-46 zo dňa 12. januára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na
ďalšie konanie.
Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 690,67 € na účet
právneho zástupcu ţalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, ktorým odvolanie
ţalobcu zamietol a rozhodnutie Colného úradu Bratislava, č. 86945/2007-5268 zo dňa
7. decembra 2007 o colnom dlhu v sume 52 862 Sk (1754,70 €) potvrdil. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.
V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe k odňatiu tovaru spod colného
dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania, keď k odňatiu
tovaru došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. (ďalej len „zákon č. 180/1996
Z. z.“). Teda colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú
zákonom predpokladané skutočnosti (§ 198 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.). Uviedol, ţe
v danom prípade predmetný colný dlh vznikol dňa 13. marca 2001, t.j. za účinnosti zákona
č. 180/1996 Z. z. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že správne orgány postupovali
v súlade so zákonom, keď colný dlh vymerali podľa zákona, platného v čase nedodania
tovaru, ktorý podliehal dovoznému clu, colnému úradu určenia. Ohľadom námietky ţalobcu
týkajúcej sa nevykonania dôkazu (svedecká výpoveď vodičov) v spojitosti s názorom
ţalobcu, ţe ţalovaný konal v rozpore s ust. § 34, aj § 3, § 32 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, ţe ţalovaný sa riadil zásadou voľného
hodnotenia dôkazov v súlade so zákonom. Vyslovil, ţe bolo povinnosťou ţalobcu predloţiť
tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať
podmienky na zabezpečenie totoţnosti, určenej colným úradom odoslania, pričom tento svoju
povinnosť nesplnil, nepredloţil predmetný tovar a tranzitný doklad v nezmenenom stave bez
porušenia colnej uzávery colnému úradu určenia. Z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, ţe dodanie tovaru predmetnému colnému úradu určenia nebolo zaznamenané
v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýbal tranzitný doklad
osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru a nebolo predloţené ani ţiadne iné
alternatívne potvrdenie o jeho dodaní podľa čl. 32 prílohy II. Dohovoru o spoločnom
tranzitnom reţime, uverejneného v zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky o pristúpení Slovenskej republiky k tomuto
Dohovoru pod č. 188/1996 Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu (ďalej len
„Dohovor“). Z ďalších dokladov zaloţených v administratívnom spise bolo preukázané, ţe po
tovare bolo pátrané tak nemeckými, ako aj slovenskými colnými orgánmi, ktoré potvrdili, ţe
predmetný tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nakoľko povinnosť preukázať dodanie
tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu v zmysle čl. 22 prílohy I Dohovoru
je potrebné predloţením potvrdenia, vydaného podľa čl. 32 prílohy II Dohovoru zo strany
účastníka konania, t.j. hlavného zodpovedného – ţalobcu. Vyslovil názor, ţe hlavný
zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedá za splnenie podmienok colného režimu bez
možnosti liberácie a bez ohľadu na konanie tretích osôb. Hlavný zodpovedný ako držiteľ
colného režimu tranzit je dlžníkom colného dlhu, vyplývajúceho z nedodržania ustanovení
v tomto režime. Cieľom zodpovednosti, zverenej hlavnému zodpovednému, je zabezpečiť
riadne a jednotné uplatňovanie ustanovení, upravujúcich vyberanie colného dlhu v záujme
ochrany finančných záujmov štátu. Povinnosť hlavného zodpovedného zaplatiť colný dlh bez
ohľadu na výšku tohto dlhu je vo vzťahu k odmene, ktorú dostane za zrealizovanie tranzitnej
operácie. Skutočnosť, ţe hlavný zodpovedný konal v dobrej viere a ţe porušenie colných
predpisov v colnom reţime tranzit je výsledkom podvodu, ktorý hlavný zodpovedný
nespáchal, neporušuje zásadu proporcionality. Doplnil, ţe ak sa dodatočne preukáţe, ţe na
odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastňovali i iné fyzické alebo právnické osoby,
ţalobca ako hlavný zodpovedný, ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči takýmto
osobám uplatniť si svoje práva.
Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ţe nebol vypočutý vodič dopravcu ako svedok, ktorý
by mohol preukázať dodanie tovaru do miesta určenia, t.j. colnému úradu určenia, sa súd
stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe jediným dôkazom v zmysle zákona, je potvrdenie dodania
tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto
skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II Dohovoru).
Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu považoval len za podporný právne
nezáväzný dôkaz ostatných zákonom vyţadovaných dôkazov na preukázanie dodania tovaru
colnému úradu určenia.
Ohľadom tvrdenia ţalobcu, ţe doklady boli odoslané colnému úradu odoslania, mal
súd z predmetného konania, ako i z ďalších prejednávaní zaloţených na rovnakom skutkovom
základe za preukázané, ţe ak neboli (resp. i boli zaevidované) v evidencii Slovenských
colných orgánov, avšak tovar sa nedostal do colného úradu určenia, doklady boli sfalšované
(spätné listy č. 5 tranzitných dokladov), čo nasvedčuje tomu, ţe tovar nebol dodaný colnému
úradu určenia. Tvrdenie ţalobcu, ţe potvrdený diel 5 zaslaný úradu odoslania preukazuje
skutočnosť, ţe tovar bol dodaný colnému úradu určenia, súd nepokladal za pravdivé, nakoľko
tento doklad bol opatrený falošnou pečiatkou. Ku fotokópii listu sp. zn. 2325/2003-890203,
ktorým žalovaný dával pokyn colným úradom ako postupovať v 198 prípadoch, ktoré nemali
byť riadne ukončené na colnom úrade určenia a kde bol hlavným zodpovedným žalobca
uviedol, že sám žalobca poukazuje na skutočnosť, že falošnými pečiatkami bolo potvrdených
len 28 dielov 5 tranzitných dokladov a 13 tranzitných dokladov nebolo zaslaných colnému
úradu odoslania. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, s ohľadom na množstvo
podaných žalôb, že správne orgány vyrubili clo žalobcovi ako hlavnému zodpovednému len
v prípadoch, kde bolo preukázané, že diel 5 tranzitných vyhlásení bol opatrený sfalšovanými
úradnými pečiatkami a tovar nebol zaevidovaný v evidencii Slovenského colného úradu
určenia. Uvedený listinný dôkaz podľa krajského súdu žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu
ako hlavného zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v režime tranzit
a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný doklad o tom, že tovar bol dodaný
colnému úradu určenia.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, ţe ţalovaný postupoval
v súlade so zákonom č. 180/1996 Z. z., pokiaľ išlo o hmotnoprávnu stránku veci. Zároveň
postupoval v súlade s ustanoveniami citovaných colných zákonov č. 238/2001 Z. z. (ďalej len
„zákon č. 238/2001 Z. z.“) a zákona č. 199/2004 Z. z. (ďalej len „zákon č. 199/2004 Z. z.“),
podľa ktorých aplikoval v predmetnej veci procesný postup.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas
odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 97/2008-
46 zo dňa 12. januára 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa 17. marca 2008,
č. 14477/2008-1410, ako aj rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa 7. decembra 2007,
č. 86945/2007-5268 zruší a uloţí ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania.
Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. tým, ţe Krajský
súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a zároveň vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal najmä tvrdenie
colných orgánov, s ktorým sa krajský súd stotoţnil, ţe colný dlh vzniká fakticky priamo
zo zákona. Vyslovil názor, ţe povinnosť platiť colný dlh nie je daná priamo zákonom,
čo potvrdzuje aj to, ţe vo veci musí byť rozhodnuté v konaní, v ktorom colný úrad je povinný
určiť osobu dlţníka (ak v skutkovo vymedzenom konaní v zákone konalo viac osôb, tak
dlţníkov), určiť výšku cla, výšku daní, zistiť základ pre vymeranie colného dlhu, dane a na
výpočet pouţiť správnu sadzbu cla a dane. Tvrdil, ţe názor súdu prvého stupňa nemá oporu
v zákone, pričom súd tento názor ani bliţšie neodôvodnil. Mal za to, ţe povinnosť zaplatiť
colný dlh dlţníkovi vzniká aţ potom, čo mu je doručené rozhodnutie o vymeraní colného
dlhu. Aţ rozhodnutím, ktoré má konštitutívnu povahu, vzniká povinnosť konkrétnemu
dlţníkovi zaplatiť konkrétnu sumu cla. Z uvedeného a z dikcie § 458 zákona č. 238/2001 Z. z.
v spojení s § 91 zákona č. 199/2004 Z. z. vyvodil záver, ţe postupovať podľa predchádza-
júceho zákona pri vymeraní colného dlhu je moţné len za podmienky stanovenej citovaným
ustanovením, t.j. ţe konanie o vymeraní začalo v čase účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z.
Konanie o vymeraní colného dlhu sa začína z úradnej povinnosti, t.j. prvým úkonom colného
úradu a nie na základe skutočnosti, ktorá zakladá vznik colného dlhu. Začatie konania
v zmysle citovaných ustanovení je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú zákon ako kritérium
určil na pouţitie právneho predpisu. Uviedol, ţe colný zákon upravuje niekoľko druhov
konaní, avšak do záverečných ustanovení vyššie citovaných právnych predpisov sa premietlo
len colné konanie, ktoré sa začína na návrh deklaranta v zmysle § 61 zákona č. 180/1996 Z. z.
Zákon neupravuje aj moţnosť pouţitia zákona č. 180/1996 Z. z. na právne vzťahy, ktoré
vznikli v čase jeho účinnosti aj v tých prípadoch, ak v tomto čase nezačalo konanie.
Z hľadiska zákazu retroaktivity nie je moţné postupovať ani podľa zákona, ktorý v čase
vzniku colného dlhu nebol účinný. Zdôraznil, ţe ust. § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z.
pouţitie právnych predpisov platných pred účinnosťou zákona č. 180/1996 Z. z. povoľovalo
colným orgánom len v tých prípadoch, ak aj konanie začalo v čase platnosti zákona
č. 180/1996 Z. z. Napriek uvedenému colné orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis,
ktorý v čase začatia konania nebol platný a nový zákon pouţitie tohto zákona povolil len za
podmienky, ţe konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001. Nesúhlasil so záverom
krajského súdu nevykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou, keď súd plne prevzal
argumentáciu ţalovaného napriek tomu, ţe listiny predloţené súdu svedčia o tom, ţe postupy
colných orgánov bránia objektívnemu zisteniu skutočného stavu veci. Tvrdil, ţe v danom
prípade nevykonanie ním navrhovaného dôkazu bolo účelovým konaním, aby nemohli byť
označení colníci, ktorí porušili svoju povinnosť a dodanie tovaru nezapísali do evidencie
z dôvodu vlastného prospechu a prospechu príjemcu. Namietal, ţe súd nevysvetlil, akým
alternatívnym spôsobom mal ţalobca preukázať dodanie, ak colný úrad nezaregistroval ním
predloţené doklady do evidencie. Vyslovil názor, ţe aj list č. 2325/2003-890203 predloţený
ţalobcom súd hodnotil formálne, keď z vyjadrenia ţalobcu a z uvedeného listu vyplýva iný
záver, ktorý jednoznačne odôvodňoval vykonanie dôkazov navrhovaných ţalobcom, aby bol
zistený objektívne stav veci. Základnou otázkou podľa ţalobcu je, v ktorom okamihu došlo
k odňatiu tovaru, na ktorú mohli dať odpoveď len vodiči kamiónu a od tejto sa odvíjajú
aj otázky vyvodenia zodpovednosti za colný dlh. Za pravdivú povaţoval skutočnosť,
ţe v 13 prípadoch sa nevrátil späť list č. 5 tranzitného vyhlásenia colnému úradu odoslania
a v 28 prípadoch bol tento list potvrdený falošnou pečiatkou a vrátený colnému úradu
odoslania. Tento list však podľa ţalobcu potvrdzuje ďalšiu skutočnosť, ţe v ostatných
prípadoch z celkového počtu 198 prípadov boli listy 5 tranzitných vyhlásení potvrdené pravou
pečiatkou a vrátené colnému úradu odoslania. Ani jeden zo 198 prípadov colné orgány
nezapísali do evidencie a všetky tieto doklady okrem 13 boli zaslané colnému úradu
odoslania. Odoslanie uskutočnili colné orgány. Splnenie podmienok reţimu tranzitu sa
preukazuje colnému úradu odoslania a to zaslaním dielu 5 tranzitného vyhlásenia. Všetky
diely 5 tranzitného vyhlásenia potvrdené pravou, aj falošnou pečiatkou boli nemeckému
colnému úradu odoslania zaslané. Zdôraznil, ţe odoslanie dielu 5 tranzitných vyhlásení
uskutočňujú colné orgány určenia. Ďalej namietal záver súdu prvého stupňa, ţe ak sa
dodatočne preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastnili aj iné osoby,
ţalobca ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči týmto osobám uplatniť svoje
práva. Krajskému súdu vyčítal, ţe neuviedol, aké práva a na základe čoho, ak právoplatným
rozhodnutím je vec skončená. Tento záver krajského súdu podľa názoru ţalobcu nemá oporu
v právnych predpisoch a súd ho automaticky prevzal z vyjadrenia, či rozhodnutia ţalovaného.
Colný úrad nemusel zisťovať ţiadne ďalšie osoby, nakoľko mu bolo známe obchodné meno
dopravcu, ktorý zásielky prepravoval. Zároveň v tranzitných vyhláseniach v ods. 18 a ods. 21
sú uvedené aj ŠPZ dopravných prostriedkov. Colnému úradu bola známa minimálne osoba
dopravcu, ktorá podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru bola tieţ povinná dodať tovar colnému úradu
určenia. Táto osoba mala byť v konaní o vymeraní colného dlhu účastníkom konania a ak je
skutočnosťou, ktorá zakladá vznik colného dlhu, nesplnenie podmienok v reţime tranzitu, tak
potom dopravca mal byť určený za dlţníka spoločne a nerozdielne, pretoţe nebola v konaní
preukázaná jeho nevedomosť o tom, ţe tovar sa nachádza v reţime spoločného tranzitu.
Colný úrad z hľadiska dikcie ust. § 208 zákona č. 180/1996 Z. z. si nemôţe vybrať, koho za
dlţníka určí, resp. s kým bude konať ako s účastníkom konania, ak ich okruh je daný
citovaným ustanovením. Colný úrad bol povinný s dopravcom konať aţ dovtedy, kým sa jeho
zodpovednosť za colný dlh nevylúči. Podľa § 208 cit. zákona sú všetky osoby dlţníkmi,
ktorých konanie malo za následok vznik colného dlhu iným spôsobom. Skutočnosť, ţe colný
úrad nezistil príjemcu, neznamená, ţe nebol povinný dopravcovi colný dlh vymerať. Otázku,
či je viac osôb zodpovedných za zaplatenie colného dlhu, aj z hľadiska povinnosti objektívne
zistiť skutočný stav veci, sú colné orgány povinné skúmať v správnom konaní a to bez
ohľadu, či je namietaná alebo nie. Zdôraznil, ţe z dikcie ust. § 208 zákona č. 180/1996 Z. z.
jednoznačne vyplýva, ţe ak je viac osôb zodpovedných za colný dlh, musí sa o tom
rozhodnúť v jednom konaní, čo potvrdzuje aj ust. § 198 zákona č. 180/1996 Z. z. Keďţe
colný úrad pozná dopravcu, preto ak konštatuje odňatie tovaru colnému dohľadu, tak ďalším
dlţníkom je dopravca, ktorý tým, ţe nepredloţil tovar, ho odňal spod colného dohľadu. Touto
otázkou sa nezaoberal ţalovaný, ani colný úrad a to aj napriek tomu, ţe osoba ktorá odňala
tovar spod colného dohľadu zodpovedá objektívne v zmysle § 198 ods. 3 písm. a/ cit. zákona
rovnako ako ţalobca, ktorý bol určený za dlţníka podľa § 198 ods. 3 písm. d/. Aby mohol byť
prijatý záver ţalovaného, ţe jediným dlţníkom je ţalobca, z jeho rozhodnutia musí byť
zrejmé, ţe je preukázané, ţe ostatné osoby v čase konania známe (dopravca) nie sú dlţníkmi,
alebo ţe sa ich nepodarilo zistiť. Vyslovil záver, ţe dopravca je známy, nebolo preukázané,
ţe by niekto iný odňal tovar spod colného dohľadu, pričom posledný, kto uvedený tovar mal,
je dopravca, ktorý práve z týchto dôvodov, rovnako ako ţalobca zodpovedá za colný dlh
objektívne, rovnako ako ţalobca.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 97/2008-46 zo dňa 12. januára 2010 potvrdiť a ţiadnemu z účastníkov
konania nepriznať nárok na náhradu trov konania. Ohľadom námietky ţalobcu, ţe colné
orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný
a nový colný zákon č. 238/2001 Z. z. pouţitie tohto zákona povolil len za podmienky, ţe
konanie vo veci bolo začaté pred 01. júlom 2001 ţalovaný uviedol, ţe vo vzťahu k uvádzanej
námietke trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Správne orgány môţu podľa čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Colný úrad bol povinný posudzovať
okolnosti vzniku colného dlhu podľa právnych predpisov účinných v rozhodnom čase, t.j.
v čase, kedy colný dlh vznikol (kedy nastali skutočnosti majúce za následok vznik colného
dlhu). V prípade, ak by colný úrad posudzoval otázku vzniku colného dlhu podľa právnych
predpisov, ktorých platnosť a účinnosť nastala aţ po skutočnostiach, ktoré mali za následok
vznik colného dlhu, došlo by k závaţnému porušeniu právnej istoty účastníkov konania,
pretoţe by colné orgány vyvodzovali ich zodpovednosť za konanie podľa právneho predpisu,
ktorý toto konanie v čase, kedy k nemu došlo vôbec neupravoval, pretoţe neexistoval.
Z rovnakého dôvodu bol colný úrad povinný určiť právnu kvalifikáciu účastníka konania
(odvolateľa) ako dlţníka podľa právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase vzniku colného
dlhu. Právne predpisy účinné v čase začatia konania o colnom dlhu boli aplikované na
procesnú stránku veci, čo v ţiadnom prípade nie je v rozpore s intertemporálnym ustanovením
§ 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z., ani s ustanovením § 91 zákona č. 199/2004 Z. z., čo
zodpovedá bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu o pristúpení k Zmluve
o zaloţení Európskeho spoločenstva uverejnenej v Zbierke zákonov ako Oznámenie
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 185/2004 Z. z. (ďalej len „Akt
o pristúpení“). Podľa uvedeného ustanovenia Aktu o pristúpení, ak colný dlh vznikol predo
dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový členský štát podľa svojich platných
právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického výkladu uvedeného ustanovenia je
nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný
dlh vzniknutý pred účinnosťou Aktu o pristúpení podľa právnych predpisov účinných
do 30. apríla 2004. Nakoľko colný dlh vznikol v predmetnom prípade pred 1. májom 2004
(dňa 26. februára 2001), colný úrad správne postupoval podľa procesnoprávnych predpisov
účinných ku dňu 30. apríla 2004, t.j. podľa príslušných ustanovení zákona č. 238/2001 Z. z.
Hmotnoprávnu stránku danej veci (najmä právnu kvalifikáciu vzniku colného dlhu a dlţníka)
posudzoval colný úrad správne podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku rozhodných
skutočností, t.j. podľa zákona č. 180/1996 Z. z., ktorý bol v čase vzniku colného dlhu účinný.
Námietku ţalobcu, ţe colné orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci a zároveň
nepreukázali, ţe tovar nebol dodaný colnému úradu určenia pokladal za neopodstatnenú,
nakoľko podľa názoru ţalovaného skutočnosť, ţe predmetný tovar nebol v určenej lehote
predloţený colnému úradu určenia, je jednoznačne zrejmá z viacerých skutkových zistení
colných orgánov. Dodanie predmetného tovaru colnému úradu určenia nebolo zaznamenané
v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýba tranzitný doklad
osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru, pričom ţiaden z účastníkov konania
nepredloţil ani alternatívne potvrdenie o dodaní podľa článku 32 Prílohy II Dohovoru
a pátracie konanie po tovare bolo ukončené s negatívnym výsledkom. Skutočnosť, ţe
predmetný tovar nebol colným orgánom dodaný, nie je zo strany colných orgánov
preukázateľná iným spôsobom ako pátraním po tovare a absenciou záznamu o dodaní tovaru
v evidencii príslušných colných orgánov. Nedodanie tovaru bolo jednoznačne potvrdené
zistením nemeckých aj slovenských colných orgánov, ktoré po tovare pátrali a svedčia o ňom
aj príslušné pátracie listy, na ktorých colný úrad určenia potvrdil, ţe predmetný tovar mu
nebol dodaný. Mal za to, ţe colný úrad dostatočne preukázal všetky právne aj skutkové
okolnosti, ktoré kvalifikujú ţalobcu ako dlţníka. Napriek tvrdeniam ţalobcu, ţiadne
ustanovenie Dohovoru, ani zákona č. 180/1996 Z. z. colnému úradu neukladá povinnosť
sústavne zisťovať všetkých, čo aj potencionálnych dlţníkov colného dlhu. Prípadná
zodpovednosť iných osôb nezbavuje ţalobcu ako hlavného zodpovedného jeho zodpovednosti
za vzniknutý colný dlh. Ak sa preukáţe, ţe sa na odňatí tovaru spod colného dohľadu
zúčastnili aj iné osoby a tieto osoby sa podarí presne identifikovať, je moţné ich taktieţ určiť
za dlţníkov, čo však nezbavuje colný úrad práva vymáhať celý colný dlh od dlţníkov, ktorí sú
mu v čase konania známi a ktorým bola táto povinnosť rozhodnutím uloţená. Nesúhlasil
s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie colného úradu a ţalovaného je v rozpore s § 208 zákona
č. 180/1996 Z. z., podľa ktorého, ak je za splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko
osôb, povaţujú sa za spoločných a nerozdielnych dlţníkov. Ţalobcom navrhovaná
interpretácia by bola v rozpore s účelom inštitútu solidárneho dlţníka a vzhľadom na častú
nemoţnosť zistenia úplného okruhu zodpovedných osôb by v mnohých prípadoch
znemoţňovala vymeranie colného dlhu. Ţiadosť ţalobcu o vypočutie vodičov prepravujúcich
predmetný tovar vnímal ako účelovú námietku, ktorá s ohľadom na skutkový i právny stav
veci nemá ţiaden vplyv na zodpovednosť ţalobcu ako hlavného zodpovedného pri preprave
tovaru v colnom reţime tranzit. Colné orgány prejednávajú väčšie mnoţstvo prípadov vzniku
colného dlhu pri preprave tovaru zo Spolkovej republiky Nemecko v reţime spoločný tranzit
T1, kde bol hlavným zodpovedným ţalobca a v prípadoch, kedy to bolo moţné, si vyţiadali aj
vyjadrenie vodičov vykonávajúcich prepravu tovaru, avšak výpovede týchto osôb,
zaznamenané v jednotlivých spisoch ţiadnym spôsobom neumoţňujú prijať záver o tom, ţe
účastník konania nie je za vzniknutý colný dlh zodpovedný. Povaţoval za zrejmé, ţe ak by
bol tovar dodaný colnému úradu, t.j. na úradne označené miesto, kde by dodanie tohto tovaru
potvrdil príslušný zamestnanec colnej správy (preukazujúci svoju príslušnosť k colnej správe
sluţobnou rovnošatou s identifikačným číslom), existoval by o tejto skutočnosti aj záznam
v evidencii colného úradu. Uviedol, ţe nedodanie tovaru preukazujú najmä zákonom
predpokladané dôkazy (potvrdenie o dodaní a záznamy v príslušnej evidencii). Skutočnosť, ţe
predmetný tovar sa v čase jeho odňatia spod colného dohľadu nachádzal v reţime tranzit,
povaţoval v konaní za dostatočne preukázanú a vyplývajúcu z toho, ţe tovar nebol dodaný
colnému úradu určenia a ani inému colnému úradu v súlade s Dohovorom. Vo vzťahu
k namietanému nevypočutiu vodičov motorových vozidiel prepravujúcich predmetný tovar
uviedol, ţe takýto výsluch je vzhľadom na značný časový odstup problematickým dôkazným
prostriedkom, keď ani výpoveď vodiča o tom, kam dopravil predmetný tovar, nie je
nespochybniteľným dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba subjektívnym tvrdením tejto
osoby. Doplnil, ţe potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na
príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom
úrade je zákonom predpokladaným dôkazom o dodaní tovaru colnému úradu určenia, či
inému colnému úradu. Ďalej uviedol, ţe s námietkou účastníka konania týkajúcou sa vzniku,
resp. nemoţnosti vzniku colného dlhu priamo zo zákona sa uţ v skutkovo i právne zhodných
veciach vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn. 3Sţf/72/2009
zo dňa 27. augusta 2009 a sp. zn. 3Sţf/12/2009 zo dňa 26. februára 2009, kde sa konštatuje,
ţe k odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným
10 8Sžf/60/2011
úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z., v zmysle
ustanovení ktorého colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú
zákonom predpokladané skutočnosti (§ 198 ods. 2 zákona č. 180/1996 Z. z.). Vyslovil názor,
ţe rozhodnutia colného úradu správne túto skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia
colný dlh dlţníkovi (ktorým bol ţalobca) oznamujú. Rozhodnutie colného úradu je
konštitutívnym individuálnym správnym aktom, ktorým sa dlţníkovi neukladá povinnosť.
Rozhodnutie je deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu. Ţalovaný aj prvostupňový
správny orgán v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali – neaplikovali v tom
čase uţ neúčinný právny predpis – zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne konštatovali
skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďţe colný dlh v zmysle
§ 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. Za neopodstatnenú povaţoval
aj námietku ţalobcu týkajúcu sa listu Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 2325/2003-
890203 zo dňa 17. januára 2003, keď podľa jeho názoru predmetný list predstavuje internú
korešpondenciu medzi Colným úradom Trenčín a Colným riaditeľstvom Slovenskej
republiky, pričom z neho nevyplýva ţiadna ţalobcom uvádzaná skutočnosť, nepreukazuje
ţiadne právne relevantné skutočnosti a nemá ţiadnu právnu záväznosť vo vzťahu k ţalobcovi
alebo k tretím osobám. Zároveň nie je moţné interným listom colnej správy právne záväzným
spôsobom voči tretím osobám deklarovať ţiadne skutočnosti, ani rozhodovať o právach alebo
povinnostiach účastníkov konania, či tretích osôb. Preto pokladal za nemoţné, aby namietaný
list mohol obsahovať akékoľvek pre účastníka konania právne záväzné skutočnosti. Nebolo
moţné, aby colné orgány takouto internou písomnosťou, ktorá nebola účastníkovi konania ani
ţiadnej inej tretej osobe doručená, porušili akékoľvek práva účastníka konania v správnom
konaní. Colný úrad nemohol vydať svoje rozhodnutia na základe akéhokoľvek interného listu,
ale len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci.
Nesúhlasil s predpokladom ţalobcu, ţe spätné listy č. 5 tranzitných dokladov, a to aj
v prípadoch, v ktorých boli pouţité falošné pečiatky, boli zaslané príslušnému colnému úradu
odoslania slovenským colným úradom určenia. Dodal, ţe uvedené nepreukazuje, ţe tovar
a tranzitné doklady museli byť predloţené colnému úradu určenia a aţ následne po ich
predloţení došlo k porušeniu colných predpisov (k odňatiu tovaru), nakoľko spätné listy č. 5
mohli byť nemeckým colným orgánom zaslané aj iným spôsobom a v podstate kýmkoľvek;
teda aj osobou, ktorá tovar spod colného dohľadu odňala alebo sa na jeho odňatí zúčastnila.
Doručenie spätných listov č. 5 tranzitných dokladov opatrených odtlačkom falošnej pečiatky
colného úradu príslušnému colnému úradu odoslania nedokazuje, ţe bol tovar a príslušné
11 8Sžf/60/2011
doklady skutočne predloţené colnému úradu určenia, a súčasne nepreukazuje, ţe si hlavný
zodpovedný splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z colného reţimu spoločný tranzit.
V závere vyjadrenia uviedol, ţe trvá na tom, ţe ţalobca si nesplnil všetky povinnosti hlavného
zodpovedného a predmetný tovar, prepravovaný v reţime spoločný tranzit, nebol predloţený
colnému úradu určenia ani inému colnému úradu v zmysle príslušných ustanovení Dohovoru.
Ţalobca niesol ako hlavný zodpovedný v reţime tranzit v zmysle čl. 11 ods. 1 Prílohy
I Dohovoru objektívnu zodpovednosť za riadnu realizáciu a ukončenie reţimu spoločný
tranzit, pričom tejto dobrovoľne a v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou prevzatej
zodpovednosti sa nemôţe zbaviť poukazovaním na konanie tretích osôb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) pôvodne
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods.1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania
(§ 250ja ods. 2 prvá veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219
ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sţf/13/2010-73 zo dňa 28. apríla 2011, pričom
skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a tým i rozhodnutia ţalovaného.
Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. III. ÚS 356/2011-32 zo dňa
22. novembra 2011 rozhodol, ţe základné právo spoločnosti H. A., G. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţf/13/2010 z 28. apríla 2011 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţf/13/2010 z 28. apríla 2008
zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Vyhodnotiac sťaţnostnú argumentáciu sťaţovateľky ústavný súd konštatoval, ţe
najvyšší súd v rozsudku nedal ţiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď na to:
1.) či rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného
skutočného stavu veci, aj keď colné orgány odmietli vykonať sťaţovateľkou
navrhovaný dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravoval v čase, keď
12 8Sžf/60/2011
prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa ţalovaného nedošiel do
colného úradu určenia,
2.) prečo nebola sťaţovateľka zaviazaná (ak jej zodpovednosť bola zistená) na
úhradu colného dlhu spoločne a nerozdielne s dopravcom,
3.) ako vyhodnotil list ţalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn. 2325/2003-
890203 zo 17. januára 2003, z obsahu ktorého vyplýva, ţe v mnohých iných
prípadoch, kde vystupovala sťaţovateľka, bolo odbornou expertízou ústavu
Policajného zboru zistené, ţe v niektorých prípadoch boli pečiatky na spätných
listoch tranzitných dokladov falšované, avšak vo väčšine prípadov boli
pečiatky pravé, a teda dodanie tovaru colnému úradu určenia bolo potvrdené
a k porušeniu predpisov a odňatiu tovaru, spod colného dohľadu došlo aţ po
dodaní tovaru úradu určenia, z čoho sťaţovateľka vyvodzovala protiprávnu
činnosť colníkov a absenciu jej zodpovednosti za colný dlh. Z uvedeného listu
taktieţ vyplýva, ţe originály potvrdených spätných listov zaslali slovenským
colným orgánom nemecké colné orgány, čo taktieţ môţe potvrdzovať tvrdenia
sťaţovateľky.
Ústavný súd ďalej uviedol, ţe v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným
právnym názorom (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne
konformným a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťaţovateľky proti
rozsudku krajského súdu.
Zrušením rozsudku najvyššieho súdu sa vec vrátila do štádia odvolacieho konania
a najvyšší súd v odvolacom konaní pokračoval pod sp. zn. 8Sţf/60/2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) opätovne
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods.1 O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe podľa § 250j ods. 2, písm. a/, c/ O.s.p. rozhodnutie
ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008 zrušil a vec vrátil ţalovanému na
ďalšie konanie.
13 8Sžf/60/2011
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2
O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. apríla 2012 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Bratislava
zn. 86945/2007-5268 zo 7. decembra 2007, ktorým tento prvostupňový orgán
- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996
Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného
dohľadu a nedodrţaním ustanovenia článku 11 ods. 1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení
platnom v čase vzniku colného dlhu
- v zmysle ust. článku 117 ods. 2 prílohy I Dohovoru v znení platnom ku dňu
pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, v spojení s § 410 ods. 4 zákona
č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii,
po zápise účtovných dokladov pod ev. č. 0529501070984 zo 6. decembra 2007 oznámil
žalobcovi ako povinnému dlžníkovi určenému podľa ust. § 198 ods. 3 zákona č. 180/1996
Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu v spojení s ustanovením článku 11 ods. 1
písm. c/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, colný dlh,
vzniknutý dňa 13. marca 2001 nesplnením povinnosti hlavného zodpovedného a nezákonným
odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52 862 Sk, pozostávajúci zo sumy cla vo
výške 14 579 Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38 283 Sk, ktorý ţalobcovi uloţil
zaplatiť v lehote do 10 dní odo dňa oznámenia (doručenia) tohto rozhodnutia na účet Colného
úradu Bratislava vedený v Štátnej pokladnici.
V odvolacom konaní zostali medzi procesnými stranami sporné totoţné otázky, ako
v prvostupňovom konaní na krajskom súde.
14 8Sžf/60/2011
Vzhľadom na rozsah námietok ţalobcu vymedzených v rámci ţaloby, ako aj jeho
odvolania, bolo v prvom rade potrebné skúmať, či colné orgány – ţalovaný ako aj
prvostupňový správny orgán – pri posudzovaní vzniku colného dlhu aplikovali účinný
hmotnoprávny predpis.
Podľa § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon účinný od 1.7.2001), na
konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa pouţijú doterajšie predpisy.
Podľa § 458 ods. 4 zákona č. 238/2001 Z. z., ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako
prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlţníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.
Podľa § 459 zákona č. 238/2001 Z. z. lehoty, ktoré začali plynúť pred 1. júlom 2001,
ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi, sa posudzujú podľa
doterajších predpisov, aj keď začali plynúť po 1. júli 2001.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správne orgány procesne
postupovali podľa zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného
zákona č. 238/2001 Z. z., účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie
podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198
ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z.
Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného vrátane
prvostupňového správneho orgánu, nepochybne aj podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva,
ţe v danom prípade došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu, a to dňom
13. marca 2001, a to nepredloţením tovaru a tranzitného dokladu T1 colnému úradu určenia
v stanovenej lehote a v nezmenenom stave. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd konštatuje,
ţe k odňatiu tovaru došlo za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z. Z citovaných ustanovení
colného zákona vyplýva, ţe colný dlh vzniká fakticky, priamo nastaním zákonom
predpokladaných skutočností a preto rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 86945/2007-
5268 zo 7. decembra 2007 túto skutočnosť iba deklaruje. Deklaratórny charakter je zrejmý
i z formulácie výroku napadnutého rozhodnutia „...colný dlh v sume 52 862 Sk, ktorý
dlţníkovi vznikol podľa § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. nezákonným odňatím
tovaru“. Výrok rozhodnutia teda neznie konštitutívne a nedošlo ku konštitutívnej aplikácii
ustanovení zákona č. 180/1996 Z. z., ktorý uţ nebol účinný v čase vydania napadnutých
15 8Sžf/60/2011
rozhodnutí. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu, ktorá
skutočnosť je zrejmá i z výroku rozhodnutia ţalovaného, keď oznamuje uloţenie sumy
colného dlhu ţalobcovi určenému za dlţníka, ktorým sa stal v zmysle § 198 ods. 3 písm. d/
zákona č. 180/1996 Z. z. Na základe uvedených skutočností najvyšší súd konštatuje, ţe
ţalovaný ani Colný úrad Bratislava v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne
nerozhodovali – neaplikovali tom čase neúčinný právny predpis (Colný zákon č. 180/1996
Z. z.), ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.
Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 168/09- 20 zo 16. júna 2009, sp. zn.
II. ÚS 285/09-21 z 10. septembra 2009 a sp. zn. IV. ÚS 36/2010-21 zo dňa 21. februára 2010
– www.concourt.sk), sa preto nestotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ţe napadnuté
rozhodnutia sú vydané na základe neúčinného právneho predpisu.
Ohľadne námietky ţalobcu týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci
a nevykonania navrhovaného dôkazu – výsluchu vodiča ktorý tovar prepravoval v čase, keď
prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa ţalovaného nedošiel do colného úradu
určenia, odvolací súd v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na
argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci vedenej pod sp. zn.
3Sţ-o-KS/30/2006, ktorý konštatoval nasledovné:
„Odvolací súd sa nestotoţňuje s názorom ţalovaného, ktorý prezentoval vo svojom
rozhodnutí aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu, ţe výsluch vodiča o tom, kam dopravil
predmetný tovar, nie je nespochybniteľným dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba
subjektívnym tvrdením tejto osoby.
Ţalobcom navrhovaný dôkazný prostriedok – výsluch vodiča, t.j. výsluch svedka je
zákonom predpokladaným dôkazným prostriedkom. Len preto, ţe od rozhodujúcej
skutočnosti (prepravy tovaru) je značný časový odstup, nemoţno tento dôkazný prostriedok
povaţovať za problematický dôkazný prostriedok a dôkaz nevykonať. Hodnotenie výpovede
svedka môţe správny orgán uskutočniť len po vykonaní tejto výpovede v súlade
s ustanovením § 34 ods. 5 Správneho poriadku.
Ţalobca podľa názoru súdu navrhoval vykonanie tohto dôkazu dôvodne, pretoţe vodič
motorového vozidla, ktorý preváţal tovar, označený ako odňatý spod colného dohľadu je
16 8Sžf/60/2011
práve tou osobou, ktorá sa môţe vyjadriť k postupu, akým prepravu uskutočnil a ukončil.
Hodnotenie jeho výpovede z hľadiska vierohodnosti a miery subjektivizmu ako osoby reálne
vykonávajúcej prepravu, musí byť vykonané jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s inými
dôkazmi. Hodnotenie výpovede svedka môţe správny orgán uskutočniť len po vykonaní tejto
výpovede v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 Správneho poriadku.
Podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie dôkazu navrhovaného ţalobcom je
dôvodné aj preto, ţe moţnosť preukázania odovzdania príslušných JCD a zápis tejto
skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade je pre ţalobcu inak nemoţná
a samotný ţalovaný neuvádza, čím by ţalobca túto skutočnosť mohol preukázať nezávisle
od toho, či a ako príslušný colný orgán vedie vlastnú evidenciu a ako nakladá s odovzdanými
JCD. Nedostatok zápisu v evidencii ţalovaného, ktorý mala zabezpečiť osoba vykonávajúca
úkony za colné orgány (odlišná teda od ţalobcu, alebo prepravcu, či vodiča), je spornou
skutočnosťou, ktorú si nemal ako ţalobca overiť, alebo sa jej brániť, a v záujme svojej
ochrany ju nemohol ani zabezpečiť ani vynútiť. Ani nevrátenie 5. dielu JCD, ktorého
odoslanie colnici v Nemecku mal zabezpečiť ţalovaný, nemôţe byť pripísané na ťarchu
ţalobcovi (prepravcovi) dovtedy, kým nie je moţné vylúčiť obranu týchto subjektov, ţe
príslušný diel JCD bol odovzdaný a tovar mohol byť preto zapísaný ako dodaný colnici
určenia.“
Ohľadne ostatných odvolacích námietok ţalobcu odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 5Sţf/81/2008, ktorý konštatoval nasledovné:
„Základom konania pred správnym orgánom je povinnosť správneho orgánu (čl. 2
ods. 2 v spoj. s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) aplikovať príslušné právne normy
na zistený skutkový stav spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti (zásada zákonnosti).
Ţalovaný v svojom odvolaní okrem iného poukazoval aj na nesprávnosť právneho posúdenia
veci krajským súdom, ktoré malo mať svoj základ v tom, ţe v rozpore s ust. § 208 zákona
č. 180/1996 Z. z. prvostupňový colný orgán opomenul za účastníka colného konania o colnom
dlhu označiť aj osobu dopravcu.
17 8Sžf/60/2011
Podľa § 208 zákona č. 180/1996 Z. z. platí, že ak je za splnenie colného dlhu
zodpovedných niekoľko osôb, považujú sa za spoločných a nerozdielnych dlžníkov.
Podľa čl. 11 ods. 2 Príloha č. I. Tranzitného dohovoru bez porušenia povinností
hlavného zodpovedného uvedených v odseku 1 je dopravca tovaru alebo príjemca, ktorý tovar
prijal a je mu známe, že podlieha režimu spoločného tranzitu, povinný v určenej lehote a pri
dodržaní podmienok na zabezpečenie totožnosti určených úradom odoslania predložiť tovar
v nezmenenom stave úradu určenia.
Najvyšší súd sa v plnom rozsahu musel stotoţniť s takto vznesenou námietkou
ţalovaného, lebo z odôvodnenia ţalovaného nemá preukázané, prečo ţalovaný bez opory
v zákone vyzdvihujúc ţalobcu ako hlavného zodpovedného, vylúčil z konania osobu
dopravcu ako ďalšiu osobu, na ktorú právny predpis nepochybne zodpovednosť za dodrţanie
všetkých podmienok a splnenie všetkých povinností pri preprave tovaru v reţime tranzit. Hoci
ţalovaný na jednej strane pripustil, ţe : „Colné orgány však napriek tomu pátrajú po všetkých
osobách, ktoré by mohli byť dlžníkmi a v prípade, že budú tieto osoby zistené, bude colný dlh
vymeraný aj im.“ (str. 4 odôvodnenia). Avšak ani ţalovaný ani krajský súd sa nezamýšľali
nad dôsledkami situácie, ktorá na základe hore uvedených úvah colných orgánov môţe
nastať.
Zásada súčinnosti konania platná v konaní pred správnym orgánom (čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v spoj. s § 3 ods. 2 Správneho poriadku) ukladá správnym
orgánom nielen postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ale aj riadne tento okruh
účastníkov v konaní vymedziť. Preto nezáleţí od správnej úvahy správneho orgánu, kto bude
účastníkom v konaní o uloţení colného dlhu, ale správny orgán musí vychádzať zo
všeobecnej alebo osobitnej definície účastníka; inak sa dopúšťa nezákonnej ľubovôle. Ţe tak
ţalovaný nekonal, jednoznačne vyplýva z jeho rozhodnutia. Obdobné závery sa týkajú aj
okruhu zúčastnených osôb.
Následkom takého postupu ţalovaného a prvostupňového colného orgánu je napríklad
ukrátenie ţalobcu na moţnosti zistiť úradnou cestou správanie dopravcu počas prepravy
tovaru alebo ukrátenie na jeho práve poţadovať regresnú náhradu alebo náhradu škody, ak by
k takému záveru ţalobca napríklad z titulu súkromnoprávneho vzťahu dospel. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky hore uvedenú námietku ţalobcu vyhodnotil ako dôvodnú.
18 8Sžf/60/2011
Rovnako základom konania pred správnym orgánom je povinnosť správneho orgánu
(čl. 2 ods. 2 v spoj. s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) pristúpiť k aplikácii právnych
noriem aţ v okamihu – nadobudnutia opodstatneného záveru, ţe skutkový stav bol riadne
zistený. Preto nie je moţné súhlasiť s právnym názorom ţalovaného, ţe osobitný list
sp. zn. 2325/2003 – 890203 zo dňa 17. januára 2003, z ktorého vyplýva, ţe colníci boli
zapojení do pašovania tovaru, a môţe prinajmenej preukázať niektoré tvrdenia ţalobcu,
predstavuje iba vnútornú korešpondenciu medzi krajským súdom a ţalovaným. Takýto prístup
k vyhodnoteniu obsahu dôkazných prostriedkov nemá oporu v práve. Preto aj na toto
pochybenie správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom výroku
prihliadol.“
Z týchto dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom v zmysle § 250r O.s.p. je viazaný právnym názorom súdu.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov
konania v sume 690,67 €. Priznané trovy pozostávajú z trov konania spočívajúcich
v zaplatení súdnych poplatkov v celkovej sume 132 €, a to za ţalobu a odvolanie po 66 €
a z trov právneho zastúpenia ţalobcu advokátom v prvostupňovom konaní v celkovej sume
558,67 €.
Trovy prvostupňového konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods. 1
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov
(ďalej v texte len „vyhláška“) za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie
ţaloby 19. mája 2008) vo výške po 105,42 € s paušálnou náhradou vo výške 6,31 € (§ 16
ods. 3 cit. vyhlášky), za 1 úkon právnej sluţby (vyjadrenie z 10. decembra 2009) vo výške
115,90 € s paušálnou náhradou vo výške 6,95 € a 1 úkon právnej sluţby (pojednávanie 12.
januára 2010) vo výške 120,23 € s paušálnou náhradou vo výške 7,21 €. Nakoľko právny
zástupca ţalobkyne preukázal, ţe je platiteľom dane z pridanej hodnoty, v súlade s ust. § 18
19 8Sžf/60/2011
ods. 3 vyhlášky tarifná odmena bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 84,92 €. Trovy
prvostupňového konania predstavujú teda spolu sumu 558,67 €.
Náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v rámci odvolacieho konania, z dôvodu
ich nevyčíslenia právnym zástupcom ţalobcu v lehote stanovenej v § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 251 ods. 1, 2 O.s.p., odvolací súd ţalobcovi nepriznal.
Náhradu trov konania je ţalovaný povinný zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3
ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. apríla 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská