Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/60/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci ţalobcu : H. A., G., so sídlom W. X., D. H., S. R. N., zastúpený J..

O. K., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom S., B., proti ţalovanému: Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, na

odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -46 zo dňa 12.

januára 2010, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-46 zo dňa 12. januára 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na

ďalšie konanie.

Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi trovy konania v sume 690,67 € na účet

právneho zástupcu ţalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „“) zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008, ktorým odvolanie

ţalobcu zamietol a rozhodnutie Colného úradu Bratislava, č. 86945/2007-5268 zo dňa

2

7. decembra 2007 o colnom dlhu v sume 52 862 Sk (1754,70 €) potvrdil. O trovách konania

rozhodol súd podľa tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.

V dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, ţe k odňatiu tovaru spod colného

dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania, keď k odňatiu

tovaru došlo za účinnosti Colného (ďalej len „

Z. z.“). Teda colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú

zákonom predpokladané skutočnosti ( ). Uviedol, ţe

v danom prípade predmetný colný dlh vznikol dňa 13. marca 2001, t.j. za účinnosti zákona

č. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že správne orgány postupovali

v súlade so zákonom, keď colný dlh vymerali podľa zákona, platného v čase nedodania

tovaru, ktorý podliehal dovoznému clu, colnému úradu určenia. Ohľadom námietky ţalobcu

týkajúcej sa nevykonania dôkazu (svedecká výpoveď vodičov) v spojitosti s názorom

ţalobcu, ţe ţalovaný konal v rozpore s ust. , aj ,

o správnom konaní (správny poriadok) uviedol, ţe ţalovaný sa riadil zásadou voľného

hodnotenia dôkazov v súlade so zákonom. Vyslovil, ţe bolo povinnosťou ţalobcu predloţiť

tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodrţať

podmienky na zabezpečenie totoţnosti, určenej colným úradom odoslania, pričom tento svoju

povinnosť nesplnil, nepredloţil predmetný tovar a tranzitný doklad v nezmenenom stave bez

porušenia colnej uzávery colnému úradu určenia. Z vykonaného dokazovania mal za

preukázané, ţe dodanie tovaru predmetnému colnému úradu určenia nebolo zaznamenané

v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýbal tranzitný doklad

osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru a nebolo predloţené ani ţiadne iné

alternatívne potvrdenie o jeho dodaní podľa čl. 32 prílohy II. Dohovoru o spoločnom

tranzitnom reţime, uverejneného v zbierke zákonov ako oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky o pristúpení Slovenskej republiky k tomuto

Dohovoru pod č. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu (ďalej len

„Dohovor“). Z ďalších dokladov zaloţených v administratívnom spise bolo preukázané, ţe po

tovare bolo pátrané tak nemeckými, ako aj slovenskými colnými orgánmi, ktoré potvrdili, ţe

predmetný tovar nebol dodaný colnému úradu určenia, nakoľko povinnosť preukázať dodanie

tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu v zmysle čl. 22 prílohy I Dohovoru

je potrebné predloţením potvrdenia, vydaného podľa čl. 32 prílohy II Dohovoru zo strany

účastníka konania, t.j. hlavného zodpovedného – ţalobcu. Vyslovil názor, ţe hlavný

3

zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedá za splnenie podmienok colného režimu bez

možnosti liberácie a bez ohľadu na konanie tretích osôb. Hlavný zodpovedný ako držiteľ

colného režimu tranzit je dlžníkom colného dlhu, vyplývajúceho z nedodržania ustanovení

v tomto režime. Cieľom zodpovednosti, zverenej hlavnému zodpovednému, je zabezpečiť

riadne a jednotné uplatňovanie ustanovení, upravujúcich vyberanie colného dlhu v záujme

ochrany finančných záujmov štátu. Povinnosť hlavného zodpovedného zaplatiť colný dlh bez

ohľadu na výšku tohto dlhu je vo vzťahu k odmene, ktorú dostane za zrealizovanie tranzitnej

operácie. Skutočnosť, ţe hlavný zodpovedný konal v dobrej viere a ţe porušenie colných

predpisov v colnom reţime tranzit je výsledkom podvodu, ktorý hlavný zodpovedný

nespáchal, neporušuje zásadu proporcionality. Doplnil, ţe ak sa dodatočne preukáţe, ţe na

odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastňovali i iné fyzické alebo právnické osoby,

ţalobca ako hlavný zodpovedný, ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči takýmto

osobám uplatniť si svoje práva.

Vo vzťahu k námietke ţalobcu, ţe nebol vypočutý vodič dopravcu ako svedok, ktorý

by mohol preukázať dodanie tovaru do miesta určenia, t.j. colnému úradu určenia, sa súd

stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe jediným dôkazom v zmysle zákona, je potvrdenie dodania

tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto

skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II Dohovoru).

Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu považoval len za podporný právne

nezáväzný dôkaz ostatných zákonom vyţadovaných dôkazov na preukázanie dodania tovaru

colnému úradu určenia.

Ohľadom tvrdenia ţalobcu, ţe doklady boli odoslané colnému úradu odoslania, mal

súd z predmetného konania, ako i z ďalších prejednávaní zaloţených na rovnakom skutkovom

základe za preukázané, ţe ak neboli (resp. i boli zaevidované) v evidencii Slovenských

colných orgánov, avšak tovar sa nedostal do colného úradu určenia, doklady boli sfalšované

(spätné listy č. 5 tranzitných dokladov), čo nasvedčuje tomu, ţe tovar nebol dodaný colnému

úradu určenia. Tvrdenie ţalobcu, ţe potvrdený diel 5 zaslaný úradu odoslania preukazuje

skutočnosť, ţe tovar bol dodaný colnému úradu určenia, súd nepokladal za pravdivé, nakoľko

tento doklad bol opatrený falošnou pečiatkou. Ku fotokópii listu sp. zn. -890203,

ktorým žalovaný dával pokyn colným úradom ako postupovať v 198 prípadoch, ktoré nemali

byť riadne ukončené na colnom úrade určenia a kde bol hlavným zodpovedným žalobca

uviedol, že sám žalobca poukazuje na skutočnosť, že falošnými pečiatkami bolo potvrdených

4

len 28 dielov 5 tranzitných dokladov a 13 tranzitných dokladov nebolo zaslaných colnému

úradu odoslania. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, s ohľadom na množstvo

podaných žalôb, že správne orgány vyrubili clo žalobcovi ako hlavnému zodpovednému len

v prípadoch, kde bolo preukázané, že diel 5 tranzitných vyhlásení bol opatrený sfalšovanými

úradnými pečiatkami a tovar nebol zaevidovaný v evidencii Slovenského colného úradu

určenia. Uvedený listinný dôkaz podľa krajského súdu žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu

ako hlavného zodpovedného jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v režime tranzit

a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný doklad o tom, že tovar bol dodaný

colnému úradu určenia.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, ţe ţalovaný postupoval

v súlade so , pokiaľ išlo o hmotnoprávnu stránku veci. Zároveň

postupoval v súlade s ustanoveniami citovaných colných (ďalej len

„“) a (ďalej len „“),

podľa ktorých aplikoval v predmetnej veci procesný postup.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas

odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

46 zo dňa 12. januára 2010 zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa 17. marca 2008,

č. 14477/2008-1410, ako aj rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa 7. decembra 2007,

č. 86945/2007-5268 zruší a uloţí ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania.

Podané odvolanie odôvodnil v zmysle ust. a tým, ţe Krajský

súd v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a zároveň vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal najmä tvrdenie

colných orgánov, s ktorým sa krajský súd stotoţnil, ţe colný dlh vzniká fakticky priamo

zo zákona. Vyslovil názor, ţe povinnosť platiť colný dlh nie je daná priamo zákonom,

čo potvrdzuje aj to, ţe vo veci musí byť rozhodnuté v konaní, v ktorom colný úrad je povinný

určiť osobu dlţníka (ak v skutkovo vymedzenom konaní v zákone konalo viac osôb, tak

dlţníkov), určiť výšku cla, výšku daní, zistiť základ pre vymeranie colného dlhu, dane a na

výpočet pouţiť správnu sadzbu cla a dane. Tvrdil, ţe názor súdu prvého stupňa nemá oporu

v zákone, pričom súd tento názor ani bliţšie neodôvodnil. Mal za to, ţe povinnosť zaplatiť

colný dlh dlţníkovi vzniká aţ potom, čo mu je doručené rozhodnutie o vymeraní colného

dlhu. Aţ rozhodnutím, ktoré má konštitutívnu povahu, vzniká povinnosť konkrétnemu

dlţníkovi zaplatiť konkrétnu sumu cla. Z uvedeného a z dikcie

5

v spojení s vyvodil záver, ţe postupovať podľa predchádza-

júceho zákona pri vymeraní colného dlhu je moţné len za podmienky stanovenej citovaným

ustanovením, t.j. ţe konanie o vymeraní začalo v čase účinnosti

Konanie o vymeraní colného dlhu sa začína z úradnej povinnosti, t.j. prvým úkonom colného

úradu a nie na základe skutočnosti, ktorá zakladá vznik colného dlhu. Začatie konania

v zmysle citovaných ustanovení je rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú zákon ako kritérium

určil na pouţitie právneho predpisu. Uviedol, ţe colný zákon upravuje niekoľko druhov

konaní, avšak do záverečných ustanovení vyššie citovaných právnych predpisov sa premietlo

len colné konanie, ktoré sa začína na návrh deklaranta v zmysle

na právne vzťahy, ktoré

vznikli v čase jeho účinnosti aj v tých prípadoch, ak v tomto čase nezačalo konanie.

Z hľadiska zákazu retroaktivity nie je moţné postupovať ani podľa zákona, ktorý v čase

vzniku colného dlhu nebol účinný. Zdôraznil, ţe ust.

pouţitie právnych predpisov platných pred účinnosťou povoľovalo

colným orgánom len v tých prípadoch, ak aj konanie začalo v čase platnosti zákona

č. Napriek uvedenému colné orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis,

ktorý v čase začatia konania nebol platný a nový zákon pouţitie tohto zákona povolil len za

podmienky, ţe konanie vo veci bolo začaté pred 1. júlom 2001. Nesúhlasil so záverom

krajského súdu nevykonať dokazovanie svedeckou výpoveďou, keď súd plne prevzal

argumentáciu ţalovaného napriek tomu, ţe listiny predloţené súdu svedčia o tom, ţe postupy

colných orgánov bránia objektívnemu zisteniu skutočného stavu veci. Tvrdil, ţe v danom

prípade nevykonanie ním navrhovaného dôkazu bolo účelovým konaním, aby nemohli byť

označení colníci, ktorí porušili svoju povinnosť a dodanie tovaru nezapísali do evidencie

z dôvodu vlastného prospechu a prospechu príjemcu. Namietal, ţe súd nevysvetlil, akým

alternatívnym spôsobom mal ţalobca preukázať dodanie, ak colný úrad nezaregistroval ním

predloţené doklady do evidencie. Vyslovil názor, ţe aj list č. 2325/2003-890203 predloţený

ţalobcom súd hodnotil formálne, keď z vyjadrenia ţalobcu a z uvedeného listu vyplýva iný

záver, ktorý jednoznačne odôvodňoval vykonanie dôkazov navrhovaných ţalobcom, aby bol

zistený objektívne stav veci. Základnou otázkou podľa ţalobcu je, v ktorom okamihu došlo

k odňatiu tovaru, na ktorú mohli dať odpoveď len vodiči kamiónu a od tejto sa odvíjajú

aj otázky vyvodenia zodpovednosti za colný dlh. Za pravdivú povaţoval skutočnosť,

ţe v 13 prípadoch sa nevrátil späť list č. 5 tranzitného vyhlásenia colnému úradu odoslania

a v 28 prípadoch bol tento list potvrdený falošnou pečiatkou a vrátený colnému úradu

odoslania. Tento list však podľa ţalobcu potvrdzuje ďalšiu skutočnosť, ţe v ostatných

6

prípadoch z celkového počtu 198 prípadov boli listy 5 tranzitných vyhlásení potvrdené pravou

pečiatkou a vrátené colnému úradu odoslania. Ani jeden zo 198 prípadov colné orgány

nezapísali do evidencie a všetky tieto doklady okrem 13 boli zaslané colnému úradu

odoslania. Odoslanie uskutočnili colné orgány. Splnenie podmienok reţimu tranzitu sa

preukazuje colnému úradu odoslania a to zaslaním dielu 5 tranzitného vyhlásenia. Všetky

diely 5 tranzitného vyhlásenia potvrdené pravou, aj falošnou pečiatkou boli nemeckému

colnému úradu odoslania zaslané. Zdôraznil, ţe odoslanie dielu 5 tranzitných vyhlásení

uskutočňujú colné orgány určenia. Ďalej namietal záver súdu prvého stupňa, ţe ak sa

dodatočne preukáţe, ţe na odňatí tovaru spod colného dohľadu sa zúčastnili aj iné osoby,

ţalobca ktorému bol vymeraný colný dlh, má moţnosť voči týmto osobám uplatniť svoje

práva. Krajskému súdu vyčítal, ţe neuviedol, aké práva a na základe čoho, ak právoplatným

rozhodnutím je vec skončená. Tento záver krajského súdu podľa názoru ţalobcu nemá oporu

v právnych predpisoch a súd ho automaticky prevzal z vyjadrenia, či rozhodnutia ţalovaného.

Colný úrad nemusel zisťovať ţiadne ďalšie osoby, nakoľko mu bolo známe obchodné meno

dopravcu, ktorý zásielky prepravoval. Zároveň v tranzitných vyhláseniach v ods. 18 a ods. 21

sú uvedené aj ŠPZ dopravných prostriedkov. Colnému úradu bola známa minimálne osoba

dopravcu, ktorá podľa čl. 11 ods. 2 Dohovoru bola tieţ povinná dodať tovar colnému úradu

určenia. Táto osoba mala byť v konaní o vymeraní colného dlhu účastníkom konania a ak je

skutočnosťou, ktorá zakladá vznik colného dlhu, nesplnenie podmienok v reţime tranzitu, tak

potom dopravca mal byť určený za dlţníka spoločne a nerozdielne, pretoţe nebola v konaní

preukázaná jeho nevedomosť o tom, ţe tovar sa nachádza v reţime spoločného tranzitu.

Colný úrad z hľadiska dikcie ust. si nemôţe vybrať, koho za

dlţníka určí, resp. s kým bude konať ako s účastníkom konania, ak ich okruh je daný

citovaným ustanovením. Colný úrad bol povinný s dopravcom konať aţ dovtedy, kým sa jeho

zodpovednosť za colný dlh nevylúči. Podľa § 208 cit. zákona sú všetky osoby dlţníkmi,

ktorých konanie malo za následok vznik colného dlhu iným spôsobom. Skutočnosť, ţe colný

úrad nezistil príjemcu, neznamená, ţe nebol povinný dopravcovi colný dlh vymerať. Otázku,

či je viac osôb zodpovedných za zaplatenie colného dlhu, aj z hľadiska povinnosti objektívne

zistiť skutočný stav veci, sú colné orgány povinné skúmať v správnom konaní a to bez

ohľadu, či je namietaná alebo nie. Zdôraznil, ţe z dikcie ust.

jednoznačne vyplýva, ţe ak je viac osôb zodpovedných za colný dlh, musí sa o tom

rozhodnúť v jednom konaní, čo potvrdzuje aj ust. Keďţe

colný úrad pozná dopravcu, preto ak konštatuje odňatie tovaru colnému dohľadu, tak ďalším

dlţníkom je dopravca, ktorý tým, ţe nepredloţil tovar, ho odňal spod colného dohľadu. Touto

7

otázkou sa nezaoberal ţalovaný, ani colný úrad a to aj napriek tomu, ţe osoba ktorá odňala

tovar spod colného dohľadu zodpovedá objektívne v zmysle § 198 ods. 3 písm. a/ cit. zákona

rovnako ako ţalobca, ktorý bol určený za dlţníka podľa § 198 ods. 3 písm. d/. Aby mohol byť

prijatý záver ţalovaného, ţe jediným dlţníkom je ţalobca, z jeho rozhodnutia musí byť

zrejmé, ţe je preukázané, ţe ostatné osoby v čase konania známe (dopravca) nie sú dlţníkmi,

alebo ţe sa ich nepodarilo zistiť. Vyslovil záver, ţe dopravca je známy, nebolo preukázané,

ţe by niekto iný odňal tovar spod colného dohľadu, pričom posledný, kto uvedený tovar mal,

je dopravca, ktorý práve z týchto dôvodov, rovnako ako ţalobca zodpovedá za colný dlh

objektívne, rovnako ako ţalobca.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -46 zo dňa 12. januára 2010 potvrdiť a ţiadnemu z účastníkov

konania nepriznať nárok na náhradu trov konania. Ohľadom námietky ţalobcu, ţe colné

orgány pouţili na vydanie rozhodnutia predpis, ktorý v čase začatia konania nebol platný

a nový colný pouţitie tohto zákona povolil len za podmienky, ţe

konanie vo veci bolo začaté pred 01. júlom 2001 ţalovaný uviedol, ţe vo vzťahu k uvádzanej

námietke trvá na svojich doterajších vyjadreniach. Správne orgány môţu podľa čl. 2 ods. 2

v znení neskorších predpisov konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Colný úrad bol povinný posudzovať

okolnosti vzniku colného dlhu podľa právnych predpisov účinných v rozhodnom čase, t.j.

v čase, kedy colný dlh vznikol (kedy nastali skutočnosti majúce za následok vznik colného

dlhu). V prípade, ak by colný úrad posudzoval otázku vzniku colného dlhu podľa právnych

predpisov, ktorých platnosť a účinnosť nastala aţ po skutočnostiach, ktoré mali za následok

vznik colného dlhu, došlo by k závaţnému porušeniu právnej istoty účastníkov konania,

pretoţe by colné orgány vyvodzovali ich zodpovednosť za konanie podľa právneho predpisu,

ktorý toto konanie v čase, kedy k nemu došlo vôbec neupravoval, pretoţe neexistoval.

Z rovnakého dôvodu bol colný úrad povinný určiť právnu kvalifikáciu účastníka konania

(odvolateľa) ako dlţníka podľa právnych predpisov, ktoré boli účinné v čase vzniku colného

dlhu. Právne predpisy účinné v čase začatia konania o colnom dlhu boli aplikované na

procesnú stránku veci, čo v ţiadnom prípade nie je v rozpore s intertemporálnym ustanovením

, ani s ustanovením , čo

zodpovedá bodu 13 piatej kapitoly „Colná únia“ prílohy IV Aktu o pristúpení k Zmluve

o zaloţení Európskeho spoločenstva uverejnenej v Zbierke zákonov ako Oznámenie

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. (ďalej len „Akt

8

o pristúpení“). Podľa uvedeného ustanovenia Aktu o pristúpení, ak colný dlh vznikol predo

dňom pristúpenia, vymeria colný dlh dotknutý nový členský štát podľa svojich platných

právnych predpisov a vo svoj prospech. Podľa logického výkladu uvedeného ustanovenia je

nový členský štát povinný postupovať pri vymeraní dovoznej platby vzťahujúcej sa na colný

dlh vzniknutý pred účinnosťou Aktu o pristúpení podľa právnych predpisov účinných

do 30. apríla 2004. Nakoľko colný dlh vznikol v predmetnom prípade pred 1. májom 2004

(dňa 26. februára 2001), colný úrad správne postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

účinných ku dňu 30. apríla 2004, t.j. podľa príslušných ustanovení

Hmotnoprávnu stránku danej veci (najmä právnu kvalifikáciu vzniku colného dlhu a dlţníka)

posudzoval colný úrad správne podľa právnych predpisov účinných v čase vzniku rozhodných

skutočností, t.j. podľa , ktorý bol v čase vzniku colného dlhu účinný.

Námietku ţalobcu, ţe colné orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci a zároveň

nepreukázali, ţe tovar nebol dodaný colnému úradu určenia pokladal za neopodstatnenú,

nakoľko podľa názoru ţalovaného skutočnosť, ţe predmetný tovar nebol v určenej lehote

predloţený colnému úradu určenia, je jednoznačne zrejmá z viacerých skutkových zistení

colných orgánov. Dodanie predmetného tovaru colnému úradu určenia nebolo zaznamenané

v príslušnej evidencii colného úradu (v registri dodaného tovaru), chýba tranzitný doklad

osvedčujúci riadne predloţenie a kontrolu tovaru, pričom ţiaden z účastníkov konania

nepredloţil ani alternatívne potvrdenie o dodaní podľa článku 32 Prílohy II Dohovoru

a pátracie konanie po tovare bolo ukončené s negatívnym výsledkom. Skutočnosť, ţe

predmetný tovar nebol colným orgánom dodaný, nie je zo strany colných orgánov

preukázateľná iným spôsobom ako pátraním po tovare a absenciou záznamu o dodaní tovaru

v evidencii príslušných colných orgánov. Nedodanie tovaru bolo jednoznačne potvrdené

zistením nemeckých aj slovenských colných orgánov, ktoré po tovare pátrali a svedčia o ňom

aj príslušné pátracie listy, na ktorých colný úrad určenia potvrdil, ţe predmetný tovar mu

nebol dodaný. Mal za to, ţe colný úrad dostatočne preukázal všetky právne aj skutkové

okolnosti, ktoré kvalifikujú ţalobcu ako dlţníka. Napriek tvrdeniam ţalobcu, ţiadne

ustanovenie Dohovoru, ani colnému úradu neukladá povinnosť

sústavne zisťovať všetkých, čo aj potencionálnych dlţníkov colného dlhu. Prípadná

zodpovednosť iných osôb nezbavuje ţalobcu ako hlavného zodpovedného jeho zodpovednosti

za vzniknutý colný dlh. Ak sa preukáţe, ţe sa na odňatí tovaru spod colného dohľadu

zúčastnili aj iné osoby a tieto osoby sa podarí presne identifikovať, je moţné ich taktieţ určiť

za dlţníkov, čo však nezbavuje colný úrad práva vymáhať celý colný dlh od dlţníkov, ktorí sú

mu v čase konania známi a ktorým bola táto povinnosť rozhodnutím uloţená. Nesúhlasil

9

s tvrdením ţalobcu, ţe rozhodnutie colného úradu a ţalovaného je v rozpore s § 208 zákona

č. , podľa ktorého, ak je za splnenie colného dlhu zodpovedných niekoľko

osôb, povaţujú sa za spoločných a nerozdielnych dlţníkov. Ţalobcom navrhovaná

interpretácia by bola v rozpore s účelom inštitútu solidárneho dlţníka a vzhľadom na častú

nemoţnosť zistenia úplného okruhu zodpovedných osôb by v mnohých prípadoch

znemoţňovala vymeranie colného dlhu. Ţiadosť ţalobcu o vypočutie vodičov prepravujúcich

predmetný tovar vnímal ako účelovú námietku, ktorá s ohľadom na skutkový i právny stav

veci nemá ţiaden vplyv na zodpovednosť ţalobcu ako hlavného zodpovedného pri preprave

tovaru v colnom reţime tranzit. Colné orgány prejednávajú väčšie mnoţstvo prípadov vzniku

colného dlhu pri preprave tovaru zo Spolkovej republiky Nemecko v reţime spoločný tranzit

T1, kde bol hlavným zodpovedným ţalobca a v prípadoch, kedy to bolo moţné, si vyţiadali aj

vyjadrenie vodičov vykonávajúcich prepravu tovaru, avšak výpovede týchto osôb,

zaznamenané v jednotlivých spisoch ţiadnym spôsobom neumoţňujú prijať záver o tom, ţe

účastník konania nie je za vzniknutý colný dlh zodpovedný. Povaţoval za zrejmé, ţe ak by

bol tovar dodaný colnému úradu, t.j. na úradne označené miesto, kde by dodanie tohto tovaru

potvrdil príslušný zamestnanec colnej správy (preukazujúci svoju príslušnosť k colnej správe

sluţobnou rovnošatou s identifikačným číslom), existoval by o tejto skutočnosti aj záznam

v evidencii colného úradu. Uviedol, ţe nedodanie tovaru preukazujú najmä zákonom

predpokladané dôkazy (potvrdenie o dodaní a záznamy v príslušnej evidencii). Skutočnosť, ţe

predmetný tovar sa v čase jeho odňatia spod colného dohľadu nachádzal v reţime tranzit,

povaţoval v konaní za dostatočne preukázanú a vyplývajúcu z toho, ţe tovar nebol dodaný

colnému úradu určenia a ani inému colnému úradu v súlade s Dohovorom. Vo vzťahu

k namietanému nevypočutiu vodičov motorových vozidiel prepravujúcich predmetný tovar

uviedol, ţe takýto výsluch je vzhľadom na značný časový odstup problematickým dôkazným

prostriedkom, keď ani výpoveď vodiča o tom, kam dopravil predmetný tovar, nie je

nespochybniteľným dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba subjektívnym tvrdením tejto

osoby. Doplnil, ţe potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na

príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom

úrade je zákonom predpokladaným dôkazom o dodaní tovaru colnému úradu určenia, či

inému colnému úradu. Ďalej uviedol, ţe s námietkou účastníka konania týkajúcou sa vzniku,

resp. nemoţnosti vzniku colného dlhu priamo zo zákona sa uţ v skutkovo i právne zhodných

veciach vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudkoch sp. zn.

zo dňa 27. augusta 2009 a sp. zn. zo dňa 26. februára 2009, kde sa konštatuje,

ţe k odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným

10

úradom odoslania. K odňatiu tovaru došlo za účinnosti , v zmysle

ustanovení ktorého colný dlh v danom prípade vzniká fakticky, priamo ex lege, keď nastanú

zákonom predpokladané skutočnosti ( ). Vyslovil názor,

ţe rozhodnutia colného úradu správne túto skutočnosť iba deklarujú a formou rozhodnutia

colný dlh dlţníkovi (ktorým bol ţalobca) oznamujú. Rozhodnutie colného úradu je

konštitutívnym individuálnym správnym aktom, ktorým sa dlţníkovi neukladá povinnosť.

Rozhodnutie je deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu. Ţalovaný aj prvostupňový

správny orgán v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali – neaplikovali v tom

čase uţ neúčinný právny predpis – , ale iba deklaratórne konštatovali

skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďţe colný dlh v zmysle

vznikol ex lege. Za neopodstatnenú povaţoval

aj námietku ţalobcu týkajúcu sa listu Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.

890203 zo dňa 17. januára 2003, keď podľa jeho názoru predmetný list predstavuje internú

korešpondenciu medzi Colným úradom Trenčín a Colným riaditeľstvom Slovenskej

republiky, pričom z neho nevyplýva ţiadna ţalobcom uvádzaná skutočnosť, nepreukazuje

ţiadne právne relevantné skutočnosti a nemá ţiadnu právnu záväznosť vo vzťahu k ţalobcovi

alebo k tretím osobám. Zároveň nie je moţné interným listom colnej správy právne záväzným

spôsobom voči tretím osobám deklarovať ţiadne skutočnosti, ani rozhodovať o právach alebo

povinnostiach účastníkov konania, či tretích osôb. Preto pokladal za nemoţné, aby namietaný

list mohol obsahovať akékoľvek pre účastníka konania právne záväzné skutočnosti. Nebolo

moţné, aby colné orgány takouto internou písomnosťou, ktorá nebola účastníkovi konania ani

ţiadnej inej tretej osobe doručená, porušili akékoľvek práva účastníka konania v správnom

konaní. Colný úrad nemohol vydať svoje rozhodnutia na základe akéhokoľvek interného listu,

ale len na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Nesúhlasil s predpokladom ţalobcu, ţe spätné listy č. 5 tranzitných dokladov, a to aj

v prípadoch, v ktorých boli pouţité falošné pečiatky, boli zaslané príslušnému colnému úradu

odoslania slovenským colným úradom určenia. Dodal, ţe uvedené nepreukazuje, ţe tovar

a tranzitné doklady museli byť predloţené colnému úradu určenia a aţ následne po ich

predloţení došlo k porušeniu colných predpisov (k odňatiu tovaru), nakoľko spätné listy č. 5

mohli byť nemeckým colným orgánom zaslané aj iným spôsobom a v podstate kýmkoľvek;

teda aj osobou, ktorá tovar spod colného dohľadu odňala alebo sa na jeho odňatí zúčastnila.

Doručenie spätných listov č. 5 tranzitných dokladov opatrených odtlačkom falošnej pečiatky

colného úradu príslušnému colnému úradu odoslania nedokazuje, ţe bol tovar a príslušné

11

doklady skutočne predloţené colnému úradu určenia, a súčasne nepreukazuje, ţe si hlavný

zodpovedný splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z colného reţimu spoločný tranzit.

V závere vyjadrenia uviedol, ţe trvá na tom, ţe ţalobca si nesplnil všetky povinnosti hlavného

zodpovedného a predmetný tovar, prepravovaný v reţime spoločný tranzit, nebol predloţený

colnému úradu určenia ani inému colnému úradu v zmysle príslušných ustanovení Dohovoru.

Ţalobca niesol ako hlavný zodpovedný v reţime tranzit v zmysle čl. 11 ods. 1 Prílohy

I Dohovoru objektívnu zodpovednosť za riadnu realizáciu a ukončenie reţimu spoločný

tranzit, pričom tejto dobrovoľne a v súlade so svojou podnikateľskou činnosťou prevzatej

zodpovednosti sa nemôţe zbaviť poukazovaním na konanie tretích osôb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) pôvodne

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v odvolaní ţalobcu ( O.s.p, ), bez nariadenia pojednávania

( prvá veta ) a podľa , druhá veta v spojení s

ods. 1, 2 napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -73 zo dňa 28. apríla 2011, pričom

skonštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a tým i rozhodnutia ţalovaného.

Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. -32 zo dňa

22. novembra 2011 rozhodol, ţe základné právo spoločnosti H. A., G. na súdnu ochranu

podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2011 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2008

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Vyhodnotiac sťaţnostnú argumentáciu sťaţovateľky ústavný súd konštatoval, ţe

najvyšší súd v rozsudku nedal ţiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď na to:

1.) či rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného

skutočného stavu veci, aj keď colné orgány odmietli vykonať sťaţovateľkou

navrhovaný dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravoval v čase, keď

12

prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa ţalovaného nedošiel do

colného úradu určenia,

2.) prečo nebola sťaţovateľka zaviazaná (ak jej zodpovednosť bola zistená) na

úhradu colného dlhu spoločne a nerozdielne s dopravcom,

3.) ako vyhodnotil list ţalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn.

890203 zo 17. januára 2003, z obsahu ktorého vyplýva, ţe v mnohých iných

prípadoch, kde vystupovala sťaţovateľka, bolo odbornou expertízou ústavu

Policajného zboru zistené, ţe v niektorých prípadoch boli pečiatky na spätných

listoch tranzitných dokladov falšované, avšak vo väčšine prípadov boli

pečiatky pravé, a teda dodanie tovaru colnému úradu určenia bolo potvrdené

a k porušeniu predpisov a odňatiu tovaru, spod colného dohľadu došlo aţ po

dodaní tovaru úradu určenia, z čoho sťaţovateľka vyvodzovala protiprávnu

činnosť colníkov a absenciu jej zodpovednosti za colný dlh. Z uvedeného listu

taktieţ vyplýva, ţe originály potvrdených spätných listov zaslali slovenským

colným orgánom nemecké colné orgány, čo taktieţ môţe potvrdzovať tvrdenia

sťaţovateľky.

Ústavný súd ďalej uviedol, ţe v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným

právnym názorom ( ) a jeho povinnosťou bude ústavne

konformným a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťaţovateľky proti

rozsudku krajského súdu.

Zrušením rozsudku najvyššieho súdu sa vec vrátila do štádia odvolacieho konania

a najvyšší súd v odvolacom konaní pokračoval pod sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) opätovne

preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom

v odvolaní ţalobcu ( O.s.p, ) a podľa

napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe podľa , , rozhodnutie

ţalovaného č. 14477/2008-1410 zo dňa 17. marca 2008 zrušil a vec vrátil ţalovanému na

ďalšie konanie.

13

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na

úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. apríla 2012 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

ţalovaného správneho orgánu, ktorým potvrdil rozhodnutie Colného úradu Bratislava

zn. -5268 zo 7. decembra 2007, ktorým tento prvostupňový orgán

- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa

Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného

dohľadu a nedodrţaním ustanovenia článku 11 ods. 1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení

platnom v čase vzniku colného dlhu

- v zmysle ust. článku 117 ods. 2 prílohy I Dohovoru v znení platnom ku dňu

pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, v spojení s § 410 ods. 4 zákona

č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii,

po zápise účtovných dokladov pod ev. č. 0529501070984 zo 6. decembra 2007 oznámil

žalobcovi ako povinnému dlžníkovi určenému podľa ust.

Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu v spojení s ustanovením článku 11 ods. 1

písm. c/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, colný dlh,

vzniknutý dňa 13. marca 2001 nesplnením povinnosti hlavného zodpovedného a nezákonným

odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52 862 Sk, pozostávajúci zo sumy cla vo

výške 14 579 Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38 283 Sk, ktorý ţalobcovi uloţil

zaplatiť v lehote do 10 dní odo dňa oznámenia (doručenia) tohto rozhodnutia na účet Colného

úradu Bratislava vedený v Štátnej pokladnici.

V odvolacom konaní zostali medzi procesnými stranami sporné totoţné otázky, ako

v prvostupňovom konaní na krajskom súde.

14

Vzhľadom na rozsah námietok ţalobcu vymedzených v rámci ţaloby, ako aj jeho

odvolania, bolo v prvom rade potrebné skúmať, či colné orgány – ţalovaný ako aj

prvostupňový správny orgán – pri posudzovaní vzniku colného dlhu aplikovali účinný

hmotnoprávny predpis.

Podľa (Colný zákon účinný od 1.7.2001), na

konanie začaté pred 1. júlom 2001 sa pouţijú doterajšie predpisy.

Podľa , ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako

prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlţníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa lehoty, ktoré začali plynúť pred 1. júlom 2001,

ako aj lehoty na uplatnenie práv, ktoré sa spájajú s doterajšími predpismi, sa posudzujú podľa

doterajších predpisov, aj keď začali plynúť po 1. júli 2001.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, správne orgány procesne

postupovali podľa o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného

, účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie

podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198

ods. 1

Z podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu ţalovaného vrátane

prvostupňového správneho orgánu, nepochybne aj podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva,

ţe v danom prípade došlo k nezákonnému odňatiu tovaru spod colného dohľadu, a to dňom

13. marca 2001, a to nepredloţením tovaru a tranzitného dokladu T1 colnému úradu určenia

v stanovenej lehote a v nezmenenom stave. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd konštatuje,

ţe k odňatiu tovaru došlo za účinnosti Z citovaných ustanovení

colného zákona vyplýva, ţe colný dlh vzniká fakticky, priamo nastaním zákonom

predpokladaných skutočností a preto rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 86945/2007-

5268 zo 7. decembra 2007 túto skutočnosť iba deklaruje. Deklaratórny charakter je zrejmý

i z formulácie výroku napadnutého rozhodnutia „...colný dlh v sume 52 862 Sk, ktorý

dlţníkovi vznikol podľa Colného nezákonným odňatím

tovaru“. Výrok rozhodnutia teda neznie konštitutívne a nedošlo ku konštitutívnej aplikácii

ustanovení , ktorý uţ nebol účinný v čase vydania napadnutých

15

rozhodnutí. Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlţníka – ţalobcu, ktorá

skutočnosť je zrejmá i z výroku rozhodnutia ţalovaného, keď oznamuje uloţenie sumy

colného dlhu ţalobcovi určenému za dlţníka, ktorým sa stal v zmysle § 198 ods. 3 písm. d/

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd konštatuje, ţe

ţalovaný ani Colný úrad Bratislava v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne

nerozhodovali – neaplikovali tom čase neúčinný právny predpis (Colný

Z. z.), ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.

Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. - 20 zo 16. júna 2009, sp. zn.

-21 z 10. septembra 2009 a sp. zn. -21 zo dňa 21. februára 2010

– www.concourt.sk), sa preto nestotoţnil s právnym názorom ţalobcu, ţe napadnuté

rozhodnutia sú vydané na základe neúčinného právneho predpisu.

Ohľadne námietky ţalobcu týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu veci

a nevykonania navrhovaného dôkazu – výsluchu vodiča ktorý tovar prepravoval v čase, keď

prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa ţalovaného nedošiel do colného úradu

určenia, odvolací súd v súlade s ustanovením poukazuje na

argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobnej veci vedenej pod sp. zn.

3Sţ-o-KS/30/2006, ktorý konštatoval nasledovné:

„Odvolací súd sa nestotoţňuje s názorom ţalovaného, ktorý prezentoval vo svojom

rozhodnutí aj v písomnom vyjadrení k odvolaniu, ţe výsluch vodiča o tom, kam dopravil

predmetný tovar, nie je nespochybniteľným dôkazom o určitej skutočnosti, ale iba

subjektívnym tvrdením tejto osoby.

Ţalobcom navrhovaný dôkazný prostriedok – výsluch vodiča, t.j. výsluch svedka je

zákonom predpokladaným dôkazným prostriedkom. Len preto, ţe od rozhodujúcej

skutočnosti (prepravy tovaru) je značný časový odstup, nemoţno tento dôkazný prostriedok

povaţovať za problematický dôkazný prostriedok a dôkaz nevykonať. Hodnotenie výpovede

svedka môţe správny orgán uskutočniť len po vykonaní tejto výpovede v súlade

s ustanovením § 34 ods. 5 Správneho poriadku.

Ţalobca podľa názoru súdu navrhoval vykonanie tohto dôkazu dôvodne, pretoţe vodič

motorového vozidla, ktorý preváţal tovar, označený ako odňatý spod colného dohľadu je

16

práve tou osobou, ktorá sa môţe vyjadriť k postupu, akým prepravu uskutočnil a ukončil.

Hodnotenie jeho výpovede z hľadiska vierohodnosti a miery subjektivizmu ako osoby reálne

vykonávajúcej prepravu, musí byť vykonané jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s inými

dôkazmi. Hodnotenie výpovede svedka môţe správny orgán uskutočniť len po vykonaní tejto

výpovede v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 Správneho poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie dôkazu navrhovaného ţalobcom je

dôvodné aj preto, ţe moţnosť preukázania odovzdania príslušných JCD a zápis tejto

skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade je pre ţalobcu inak nemoţná

a samotný ţalovaný neuvádza, čím by ţalobca túto skutočnosť mohol preukázať nezávisle

od toho, či a ako príslušný colný orgán vedie vlastnú evidenciu a ako nakladá s odovzdanými

JCD. Nedostatok zápisu v evidencii ţalovaného, ktorý mala zabezpečiť osoba vykonávajúca

úkony za colné orgány (odlišná teda od ţalobcu, alebo prepravcu, či vodiča), je spornou

skutočnosťou, ktorú si nemal ako ţalobca overiť, alebo sa jej brániť, a v záujme svojej

ochrany ju nemohol ani zabezpečiť ani vynútiť. Ani nevrátenie 5. dielu JCD, ktorého

odoslanie colnici v Nemecku mal zabezpečiť ţalovaný, nemôţe byť pripísané na ťarchu

ţalobcovi (prepravcovi) dovtedy, kým nie je moţné vylúčiť obranu týchto subjektov, ţe

príslušný diel JCD bol odovzdaný a tovar mohol byť preto zapísaný ako dodaný colnici

určenia.“

Ohľadne ostatných odvolacích námietok ţalobcu odvolací súd v súlade s ustanovením

poukazuje na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. , ktorý konštatoval nasledovné:

„Základom konania pred správnym orgánom je povinnosť správneho orgánu (čl. 2

ods. 2 v spoj. s ) aplikovať príslušné právne normy

na zistený skutkový stav spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti (zásada zákonnosti).

Ţalovaný v svojom odvolaní okrem iného poukazoval aj na nesprávnosť právneho posúdenia

veci krajským súdom, ktoré malo mať svoj základ v tom, ţe v rozpore s ust. § 208 zákona

č. prvostupňový colný orgán opomenul za účastníka colného konania o colnom

dlhu označiť aj osobu dopravcu.

17

Podľa platí, že ak je za splnenie colného dlhu

zodpovedných niekoľko osôb, považujú sa za spoločných a nerozdielnych dlžníkov.

Podľa čl. 11 ods. 2 Príloha č. I. Tranzitného dohovoru bez porušenia povinností

hlavného zodpovedného uvedených v odseku 1 je dopravca tovaru alebo príjemca, ktorý tovar

prijal a je mu známe, že podlieha režimu spoločného tranzitu, povinný v určenej lehote a pri

dodržaní podmienok na zabezpečenie totožnosti určených úradom odoslania predložiť tovar

v nezmenenom stave úradu určenia.

Najvyšší súd sa v plnom rozsahu musel stotoţniť s takto vznesenou námietkou

ţalovaného, lebo z odôvodnenia ţalovaného nemá preukázané, prečo ţalovaný bez opory

v zákone vyzdvihujúc ţalobcu ako hlavného zodpovedného, vylúčil z konania osobu

dopravcu ako ďalšiu osobu, na ktorú právny predpis nepochybne zodpovednosť za dodrţanie

všetkých podmienok a splnenie všetkých povinností pri preprave tovaru v reţime tranzit. Hoci

ţalovaný na jednej strane pripustil, ţe : „Colné orgány však napriek tomu pátrajú po všetkých

osobách, ktoré by mohli byť dlžníkmi a v prípade, že budú tieto osoby zistené, bude colný dlh

vymeraný aj im.“ (str. 4 odôvodnenia). Avšak ani ţalovaný ani krajský súd sa nezamýšľali

nad dôsledkami situácie, ktorá na základe hore uvedených úvah colných orgánov môţe

nastať.

Zásada súčinnosti konania platná v konaní pred správnym orgánom (čl. 2 ods. 2

v spoj. s Správneho poriadku) ukladá správnym

orgánom nielen postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, ale aj riadne tento okruh

účastníkov v konaní vymedziť. Preto nezáleţí od správnej úvahy správneho orgánu, kto bude

účastníkom v konaní o uloţení colného dlhu, ale správny orgán musí vychádzať zo

všeobecnej alebo osobitnej definície účastníka; inak sa dopúšťa nezákonnej ľubovôle. Ţe tak

ţalovaný nekonal, jednoznačne vyplýva z jeho rozhodnutia. Obdobné závery sa týkajú aj

okruhu zúčastnených osôb.

Následkom takého postupu ţalovaného a prvostupňového colného orgánu je napríklad

ukrátenie ţalobcu na moţnosti zistiť úradnou cestou správanie dopravcu počas prepravy

tovaru alebo ukrátenie na jeho práve poţadovať regresnú náhradu alebo náhradu škody, ak by

k takému záveru ţalobca napríklad z titulu súkromnoprávneho vzťahu dospel. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky hore uvedenú námietku ţalobcu vyhodnotil ako dôvodnú.

18

Rovnako základom konania pred správnym orgánom je povinnosť správneho orgánu

( v spoj. s ) pristúpiť k aplikácii právnych

noriem aţ v okamihu – nadobudnutia opodstatneného záveru, ţe skutkový stav bol riadne

zistený. Preto nie je moţné súhlasiť s právnym názorom ţalovaného, ţe osobitný list

sp. zn. – 890203 zo dňa 17. januára 2003, z ktorého vyplýva, ţe colníci boli

zapojení do pašovania tovaru, a môţe prinajmenej preukázať niektoré tvrdenia ţalobcu,

predstavuje iba vnútornú korešpondenciu medzi krajským súdom a ţalovaným. Takýto prístup

k vyhodnoteniu obsahu dôkazných prostriedkov nemá oporu v práve. Preto aj na toto

pochybenie správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom výroku

prihliadol.“

Z týchto dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu

podľa zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, v ktorom v zmysle je viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1

v spojení tak, ţe úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov

konania v sume 690,67 €. Priznané trovy pozostávajú z trov konania spočívajúcich

v zaplatení súdnych poplatkov v celkovej sume 132 €, a to za ţalobu a odvolanie po 66 €

a z trov právneho zastúpenia ţalobcu advokátom v prvostupňovom konaní v celkovej sume

558,67 €.

Trovy prvostupňového konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods. 1

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov

(ďalej v texte len „vyhláška“) za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie

ţaloby 19. mája 2008) vo výške po 105,42 € s paušálnou náhradou vo výške 6,31 € (§ 16

ods. 3 cit. vyhlášky), za 1 úkon právnej sluţby (vyjadrenie z 10. decembra 2009) vo výške

115,90 € s paušálnou náhradou vo výške 6,95 € a 1 úkon právnej sluţby (pojednávanie 12.

januára 2010) vo výške 120,23 € s paušálnou náhradou vo výške 7,21 €. Nakoľko právny

zástupca ţalobkyne preukázal, ţe je platiteľom dane z pridanej hodnoty, v súlade s ust. § 18

19

ods. 3 vyhlášky tarifná odmena bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 84,92 €. Trovy

prvostupňového konania predstavujú teda spolu sumu 558,67 €.

Náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v rámci odvolacieho konania, z dôvodu

ich nevyčíslenia právnym zástupcom ţalobcu v lehote stanovenej v

v spojení s , , odvolací súd ţalobcovi nepriznal.

Náhradu trov konania je ţalovaný povinný zaplatiť ţalobcovi na účet jeho právneho

zástupcu v súlade s

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3

ods. 9 veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská