Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 356/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti H., GmbH, H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej

advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2011

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti H., GmbH, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti H.,

GmbH, trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet

jej právneho zástupcu JUDr. O. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-16 z 13. septembra 2011 bola podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti H., GmbH (ďalej len

,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len ,a“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2011.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním

sp. zn. KP 4/2011 z 5. októbra 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. októbra 2011.

Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza: „V predmetnej veci Najvyšší súd... rozhodoval

o odvolaní žalobkyne - sťažovateľky... proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-46 z 12. januára 2010, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobkyne o

preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu - Colného

riaditeľstva Slovenskej republiky, č. 14477/2008-1410 zo 17. marca 2008. Uvedeným

rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodol tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a

potvrdil rozhodnutie Colného úradu B. zn. -5268 zo 7. decembra 2007, ktorým

tento prvostupňový orgán

- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa

Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného

dohľadu a nedodržaním ustanovenia článku 11 ods.1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení

platnom v čase vzniku colného dlhu,

-v zmysle ust. článku 117 ods. 2 prílohy I Dohovoru v znení platnom ku dňu

pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, v spojení s § 410 ods.4 zákona

č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, po

zápise účtovných dokladov pod ev. č. 0529501070984 zo 6. decembra 2007 oznámil

žalobkyni ako povinnému dlžníkovi určenému podľa ust. v

znení platnom v čase vzniku colného dlhu v spojení s ustanovením článku 11 ods. 1

písm. c/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, colný dlh,

vzniknutý dňa 13. marca 2001 nesplnením povinnosti hlavného zodpovedného a

nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52.862,- Sk, pozostávajúci zo

sumy cla vo výške 14.579,- Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38.283,- Sk, ktorý

žalobkyni uložil zaplatiť v lehote do 10 dní odo dňa oznámenia (doručenia) tohto

rozhodnutia na účet Colného úradu B. vedený v Štátnej pokladnici.

Z obsahu napadnutého rozsudku podľa názoru najvyššieho súdu bolo zrejmé, že

krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal v rozsahu všetkých žalobkyňou vymedzených

žalobných bodov a v odvolacom konaní zostali medzi procesnými stranami sporné totožné

otázky, ako v prvostupňovom konaní na krajskom súde...

Vychádzajúc... z obsahu administratívneho a súdneho spisu, námietky žalobkyne,

týkajúce sa jej tvrdenia, že správne orgány nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav,

nemohol najvyšší súd zohľadniť a priznať im relevanciu na výsledok súdneho

preskúmavacieho konania. Vypočutie vodiča taktiež nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol

priniesť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na ostatné vykonané

dôkazy (napr. odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného

zboru Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2002, ktoré preukazuje, že odtlačok použitej

pečiatky na colných dokladoch je falošný).

Odvolací súd v odôvodnení rozsudku zdôraznil, že potvrdenie dodania tovaru

odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do

registra dodaného tovaru na colnom úrade je zákonom predpokladaný dôkaz o dodaní

tovaru colnému úradu určenia, či inému colnému úradu. Potvrdenie dodania tovaru

colnému úradu určenia upravoval v čase prepravy predmetného tovaru aj článok 32

Prílohy II Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime (Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí SR č. )...

Je nespornou skutočnosťou, že v posudzovanej veci nebol predmetný tovar dodaný

colnému úradu určenia. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa ako hlavný

zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedala za splnenie podmienok colného dlhu.

Za stavu, že žalobkyňa vystupovala v postavení hlavného zodpovedného podľa čl. 2

písm. d) Prílohy I Dohovoru, ktorý podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru, bola povinná predložiť

tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodržať

podmienky na zabezpečenie totožnosti určené colným úradom odoslania. Pretože túto

povinnosť nesplnila, colné orgány postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí súlade s

citovanými zákonnými ustanoveniami...“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že „dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozsudku venoval náležitú pozornosť podstatnej argumentácii žalobkyne vyjadrenej

v jednotlivých žalobných bodoch, posudzovanou vecou sa dôsledne zaoberal a vyvodil

správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle

v celom rozsahu stotožnil.

Z uvedených dôvodov... napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219

ods. 1 potvrdil.

Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť na spravodlivú súdnu ochranu podľa ... a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Najvyšší súd... túto jej námietku z vyššie

uvedených dôvodov považuje za nedôvodnú. K prijatej sťažnosti uvádza, že v nej absentuje

ústavný význam sťažnostných dôvodov a nesúhlasí s námietkami sťažovateľky v zmysle

ktorých má byť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 svojvoľný

a arbitrárny. Navrhuje preto, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel“.

K vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky

podaním zo 14. októbra 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. októbra 2011.

V tomto podaní uviedol, že trvá na dôvodoch svojej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

stanoviskami, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Je

teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a

rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

Dodržiavanie orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé

rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula

ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ( ). Výklad

každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ako základným

zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán

aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov

sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na

niektoré zo základných práv a slobôd (obdobne napr. a ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou na Krajskom súde v

Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti právoplatného

rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného úradu B., ktorým bola

zaviazaná zaplatiť colný dlh v sume 52 862 Sk. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 12. januára 2010 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom po odvolaní sťažovateľky najvyšší

súd rozsudkom z 28. apríla 2011 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podstata námietok sťažovateľky, ktorými odôvodňuje zásah do svojich práv podľa

a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, spočíva v tom, že

najvyšší súd sa

- nezaoberal žalobnou a odvolacou námietkou, že colné orgány nevykonalI ňou

navrhnutý dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravil na územie Slovenskej republiky,

čím sa mohli objasniť skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o vymeraní colného dlhu

sťažovateľke, čím postupovali v rozpore s , ako aj a o

správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“),

- nevysporiadal sa s otázkou, že podľa relevantnej právnej úpravy je spoločným a

nerozdielnym dlžníkom popri sťažovateľke aj dopravca, ak považovali colné orgány za

preukázané, že tovar unikol colnému dohľadu,

- nevyhodnotil ako dôkaz listinu predloženú sťažovateľkou krajskému súdu (list

adresovaný colnému úradu sp. zn. -890203 zo 17. januára 2003), ktorým

preukazovala, že vo viacerých prípadoch, ktoré sa jej týkali, došlo k odňatiu tovaru spod

colného dohľadu až po jeho dodaní úradu určenia, čo vylučuje jej zodpovednosť za vznik

colného dlhu, čím sťažovateľka nepriamo poukazovala na protiprávnu činnosť colníkov,

ktorých colné orgány ani nevypočuli. Tento dôkaz vyvracal argumentáciu colných orgánov

a preukazoval, že nezaevidovanie dodania tovaru colnými orgánmi vo svojej evidencii

nepreukazuje porušenie povinností sťažovateľkou, ale naopak, je dôkazom o splnení si

povinností vyplývajúcich zo spoločného tranzitného režimu a dôkazom o porušovaní

právnych predpisov colnými orgánmi.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že právne závery najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za

následok porušenie základných práv a slobôd, pretože jej „bola uložená povinnosť zaplatiť

colný dlh bez toho, aby bola jej zodpovednosť riadne preukázaná, na druhej strane colné

orgány konanie dopravcu nekvalifikovali ako konanie, ktoré zakladá jeho zodpovednosť za

colný dlh, ak je preukázané, že tovar bol odňatý spod colného dohľadu. Rozhodnutím

colných orgánov bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky tým, že jej bola uložená povinnosť

zaplatiť colný dlh v rozpore s ) ... z dôvodov uvedených v tejto

sťažnosti.“.

Sťažovateľka poukazuje aj na iné viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní,

ktorého bola tiež účastníčkou, a ktoré sa týkali ,,rovnakej skutkovej veci“ (napr. rozsudok

sp. zn. zo 7. septembra 2006 alebo rozsudok sp. zn.

z 22. septembra 2009), ktorým dospel najvyšší súd k úplne opačným právnym záverom

a rovnaké námietky sťažovateľky boli posúdené ako dôvodné na zrušenie napadnutých

rozhodnutí krajského súdu (resp. colných orgánov). Poukazuje tiež na nález ústavného súdu

sp. zn. z 11. novembra 2010, ktorý rozhodol, že jej označené práva boli

v totožnej veci porušené.

Najvyšší súd ako odvolací súd súdneho prieskumu ( ) v rámci

rozhodovania o odvolaní posudzoval zákonnosť rozhodnutí žalovaného a colného úradu,

ktoré boli predmetom súdneho prieskumu a ktorým sťažovateľka vyčítala tak nedostatočné

zistenie skutkového stavu a podstatné nedostatky odôvodnenia rozsudku, keďže tento sa

náležitým a presvedčivým spôsobom nevysporiadal s jej žalobnou a odvolacou

argumentáciou, v dôsledku čoho je jeho rozsudok arbitrárny.

Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie námietok sťažovateľky sa ústavný

súd oboznámil s odôvodnením potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu a zistil, že

sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.

Najvyšší súd po opísaní dôvodov rozsudku krajského súdu, obsahu odvolacích

námietok sťažovateľky a vyjadrení žalovaného k odvolaniu sťažovateľky (strana 2 až 11)

v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa stotožňuje so závermi rozsudku

prvostupňového súdu, z ktorého je zrejmé, že „krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal v

rozsahu všetkých žalobcom vymedzených žalobných bodov a v odvolacom konaní zostali

medzi procesnými stranami sporné totožné otázky, ako v prvostupňovom konaní na

krajskom súde“.

Ďalej uviedol, že „správne orgány procesne postupovali podľa

Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného , účinných v

čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a

určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. “.

Najvyšší súd cituje vo svojom rozhodnutí tiež znenie ustanovenia čl. 2 písm. d)

a čl. 11 prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime z 20. mája 1987 (uverejnený

v Zbierke ) a vychádzajúc z uvedených

ustanovení konštatuje, že námietky sťažovateľky týkajúce sa jej tvrdenia, že správne orgány

nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav, nemohol zohľadniť.

K tomu uviedol, že „Vypočutie vodiča nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol priniesť

pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy (napr.

odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej

republiky zo dňa 19. novembra 2002, ktoré preukazuje, že odtlačok použitej pečiatky na

colných dokladoch je falošný)“ a zdôraznil, že „potvrdenie dodania tovaru odtlačkom

pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do registra

dodaného tovaru na colnom úrade je zákonom predpokladaný dôkaz o dodaní tovaru

colnému úradu určenia, či inému colnému úradu. Potvrdenie dodania tovaru colnému

úradu určenia upravoval v čase prepravy predmetného tovaru aj článok 32 Prílohy II

Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR

č. )“. Vychádzal pritom aj z argumentácie ústavného súdu v obdobnej veci

vedenej pod sp. zn. k otázke posúdenia administratívno-právnej

zodpovednosti.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa listu žalovaného zo 17. januára 2003

adresovaného Colnému úradu T. uviedol, že táto námietka je pre právne posúdenie veci

právne irelevantná, pretože ide iba o interný doklad, ktorý žiadnym spôsobom nezbavuje

žalobcu (sťažovateľku) ako hlavného zodpovedného za plnenie jeho zákonných povinností,

ktoré na seba prevzal v režime tranzit, a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný

doklad o tom, že tovar bol dodaný colnému úradu určenia, pričom v tomto smere sa v plnom

rozsahu stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý sa s touto námietkou

podrobne vysporiadal, a v závere konštatoval, že „dôvody uvádzané žalobcom nie sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku“, pretože krajský súd

„venoval náležitú pozornosť podstatnej argumentácii žalobcu vyjadrenej v jednotlivých

žalobných bodoch, posudzovanou vecou sa dôsledne zaoberal a správne vyvodil správne

skutkové aj právne závery“. V zmysle (ďalej

len „OSP“) napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

III.

Ako prvou sa ústavný súd zaoberal námietkou nedostatku riadneho odôvodnenia

rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa tvrdení sťažovateľky nevysporiadal so všetkými

skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany.

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa

v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152

ods. 4 ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa

právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné

považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru. K tomuto záveru v právnej veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:

Krajský súd žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že colné konanie v prípade

sťažovateľky začalo podaním colného vyhlásenia v čase začatia prepravy v Nemecku, čo

bolo ešte počas účinnosti zákona „č. “, ktorého ustanovenia sú v dôsledku

toho aplikovateľné v zmysle Colný zákon a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zároveň nepovažoval za

sporné, že sťažovateľke vznikol colný dlh odňatím tovaru spod colného dohľadu, keďže

tovar nebol predložený colnému úradu určenia.

Krajský súd sa však nezaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa nedostatočne

zisteného skutkového stavu - nebol vypočutý vodič, ktorý ako jediný mohol potvrdiť či

vyvrátiť, či tovar bol alebo nebol dodaný colnému úradu určenia, v spojení s tvrdením, že v

celej rade prípadov je preukázané, že doklady preukazujúce dodanie tovaru colnému úradu

určenia boli odoslané colnému úradu odoslania, ale v evidencii slovenských colných

orgánov neboli zaevidované, a obranou sťažovateľky o postavení dopravcu ako spoločného

a nerozdielneho dlžníka. K tomu len uviedol, že „jediným dôkazom v zmysle zákona, je

potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a

zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II

Dohovoru). Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu by mohol byť len podporným

právne nezáväzným dôkazom ostatných, zákonom vyžadovaných dôkazov na preukázanie

dodania tovaru colnému úradu určenia.“.

Krajský súd v rozsudku nijako nevyhodnotil ani listinný dôkaz predložený

sťažovateľkou v priebehu konania na podporu jej žalobných argumentov - list žalovaného

adresovaný colnému úradu sp. zn. -890203 zo 17. januára 2003. Rozsudok

krajského súdu však ústavný súd pre nedostatok právomoci vyplývajúci z princípu

subsidiarity podľa preskúmavať nemohol.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v podstate zopakovala

žalobné dôvody a krajskému súdu vytkla, že nedal odpoveď na uvedené relevantné právne

otázky. Najvyšší súd sa odvolacími dôvodmi sťažovateľky vysporiadal tým spôsobom, že sa

sústredil na tie otázky, na ktoré krajský súd určitým spôsobom odpovedal, ale opomenul

reagovať na tie skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

ktoré síce sťažovateľka v žalobe (a následne v odvolaní) uplatnila, avšak z určitých dôvodov

ostali mimo pozornosti krajského súdu a neskôr aj najvyššieho súdu.

Vyhodnotiac sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd v rozsudku nedal žiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď na to:

- či rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného

skutočného stavu veci, aj keď colné orgány odmietli vykonať sťažovateľkou navrhovaný

dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravoval v čase, keď prišiel na územie Slovenskej

republiky, avšak podľa žalovaného nedošiel do colného úradu určenia,

- prečo nebola sťažovateľka zaviazaná (ak jej zodpovednosť bola zistená) na úhradu

colného dlhu spoločne a nerozdielne s dopravcom,

- ako vyhodnotil list žalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn.

890203 zo 17. januára 2003, z obsahu ktorého vyplýva, že v mnohých iných prípadoch, kde

vystupovala sťažovateľka, bolo odbornou expertízou ústavu Policajného zboru zistené, že v

niektorých prípadoch boli pečiatky na spätných listoch tranzitných dokladov falšované,

avšak vo väčšine prípadov boli pečiatky pravé, a teda dodanie tovaru colnému úradu určenia

bolo potvrdené a k porušeniu predpisov a odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo až po

dodaní tovaru úradu určenia, z čoho sťažovateľka vyvodzovala protiprávnu činnosť

colníkov a absenciu jej zodpovednosti za colný dlh. Z uvedeného listu taktiež vyplýva, že

originály potvrdených spätných listov zaslali slovenským colným orgánom nemecké colné

orgány, čo taktiež môže potvrdzovať tvrdenia sťažovateľky.

Podľa ústavného súdu v okolnostiach rozhodovanej právnej veci odvolacie námietky

sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového colného úradu. Napokon táto

skutočnosť je zrejmá aj z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu v iných obdobných

veciach sťažovateľky, na ktoré poukázala v sťažnosti, resp. v písomnom podaní doručenom

ústavnému súdu.

Aj v rozsudku sp. zn. zo 7. septembra 2006 najvyšší súd

v čiastočne totožnom senáte k významu výsluchu vodiča uviedol, že sťažovateľka

navrhovala vykonanie tohto dôkazu dôvodne, a poukázal na to, že „... hodnotenie jeho

výpovede z hľadiska vierohodnosti a miery subjektivizmu, ako osoby reálne vykonávajúcej

prepravu, musí byť vykonané jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti“. Dôvodnosť jeho

výsluchu vyvodzoval z toho, že ,,... vodič, ktorý preváža tovar, označený ako odňatý spod

colného dohľadu, je práve tou osobou, ktorá sa môže vyjadriť k postupu ako prepravu

uskutočnil a ukončil“. Tento rozsudok pritom musel byť najvyššiemu súdu v čase

rozhodovania o tejto právnej veci známy.

V ďalšom konaní v obdobnej právnej veci sťažovateľky najvyšší súd konštatoval, že

ak žalovaný vylúčil z konania osobu dopravcu ako ďalšiu osobu zodpovednú za dodržanie

všetkých podmienok a povinností pri režime tranzit, dopustiť sa nezákonnej ľubovôle

(rozsudok sp. zn. z 22. septembra 2009). V tomto konaní najvyšší súd taktiež

nesúhlasil s tvrdením, že list žalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn.

890203 zo 17. januára 2003, z ktorého vyplýva, že colníci boli zapojení do pašovania tovaru

a môže prinajmenej preukázať niektoré tvrdenia žalobcu, predstavuje vnútornú

korešpondenciu medzi colnými orgánmi. Uvedené závery viedli najvyšší súd v tomto

konaní k zrušeniu rozhodnutia žalovaného.

Aj napriek tomu, že ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej

praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ,

), na tieto skutočnosti poukazuje preto, že z nich vyplýva relevancia

skutkových a právnych námietok sťažovateľky pre rozhodnutie správneho súdu v konaní,

ktorého výsledok (rozsudok) bol napadnutý sťažnosťou v tomto konaní na ústavnom súde.

Za týchto okolností preto bolo ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu na uvedenú

žalobnú a odvolaciu argumentáciu sťažovateľky primeraným a ústavne konformným

spôsobom reagovať. Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal

presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a

nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže

oslobodiť ani znenie , ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v

spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s (m. m.

). Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací

správny súd) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil.

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento sťažovateľkou prednesenú

podstatnú argumentáciu právne neposúdil. Za týchto okolností bolo preto povinnosťou

odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie ) napraviť pochybenie

krajského súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné

žalobné a odvolacie námietky sťažovateľky. Najvyšší súd sa však touto právnou

argumentáciou sťažovateľky vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že

svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku porušil základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto

výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie [ , ]

(obdobne, ako to bolo vo veci sťažovateľky vedenej na ústavnom súde pod sp. zn.

).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom

ústavného súdu ( ) a jeho povinnosťou bude ústavne

konformným a presvedčivým spôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu. Ústavnému súdu totiž pre nedostatok právomoci neprislúcha

zaujať stanovisko k významu výsluchu vodiča z pohľadu riadneho zistenia skutočného stavu

veci, ani k prípadnej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti sťažovateľky a dopravcu a ani

k otázke určeniu momentu odňatia tovaru spod colného dohľadu a momentu vzniku colného

dlhu. Bude preto úlohou najvyššieho súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď

na tieto otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine colného

a správneho práva.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania v sume 314,18 €. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €.

Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 €

a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 %

DPH, pretože právny zástupca sťažovateľky je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná

spolu v celkovej sume 314,18 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011