Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 168/09
PDF · 295.64 KB
No categories available
III. ÚS 168/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej
advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009
doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím Colného úradu T., pobočka
Colného úradu D. (ďalej len „pohraničný colný úrad“) sp. zn. RCD-9-6622-04 o vzniku
colného dlhu z 5. apríla 2006 zaviazaná zaplatiť colný dlh, ktorý jej vznikol podľa
ustanovenia § 198 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1996 Z. z.
Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.“),
a v súvislosti s čl. 114 ods. 1 písm. a) Časť IV. Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom
režime uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z. Colný
úrad usúdil, že sťažovateľka ako hlavná zodpovedná nezákonne odňala tovar spod colného
dohľadu a spoločného tranzitného režimu, čím jej ex lege vznikol v rozhodnutí vymedzený
colný dlh. Odvolanie sťažovateľky bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. k. 21773/04-1410 z 2. septembra 2004
zamietnuté. Sťažovateľka žalobou zo 4. novembra 2004 iniciovala na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
colného riaditeľstva a colného úradu. V žalobe namietala, že postup colných orgánov bol
v rozpore s § 91 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov v spojení s § 458 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“). Colné orgány nepostupovali
v súlade so zákonom, keď aplikovali hmotnoprávne ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z.,
ktoré boli účinné v období, keď došlo k rozhodnej udalosti, ale už neboli účinné v období,
keď začalo colné konanie. Ďalej sťažovateľka v žalobe namietala, že prvostupňové
rozhodnutie o vzniku colného dlhu vydal miestne nepríslušný orgán na základe
nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu veci v rozpore so zásadami správneho
konania uvedenými v § 3 a § 32 Správneho poriadku. Krajský súd žalobu sťažovateľky
rozsudkom č. k. 1 S 349/2004-45 z 15. novembra 2007 zamietol. Sťažovateľka napadla
rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn.
3 Sžf 13/2008 zo 4. decembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdil. Rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu
boli podľa sťažovateľky potvrdené nezákonné rozhodnutia správnych orgánov, čím súdy
porušili označené základné práva sťažovateľky. Nezákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov namietala sťažovateľka z týchto dôvodov:
1. Rozhodnutie colného úradu bolo vydané v rozpore s § 458 zákona
č. 238/2001 Z. z. Podľa sťažovateľky „posudzovanie právnych vzťahov podľa zákona, ktorý
nie je platný, je prípustný za podmienky, že zákon, ktorý predchádzajúci právny predpis
zrušil, výslovne takýto postup povolí. Ustanovenie § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z.
použitie zák. č. 180/1996 Z. z. povolilo len v prípade, ak sa konanie začalo pred 1. júlom
2001. Aj zo záverov oboch súdov vyplýva, že konanie nezačalo v čase účinnosti zák. č.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. v platnom znení, konanie začína na návrh
účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. Podľa ods. 2 konanie je začaté
dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému rozhodnúť.
Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento
orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.
Konanie bolo začaté na podnet colného orgánu a prvým úkonom voči účastníkovi
konania, ako to vyplýva z rozhodnutia Colného úradu Senica, bola výzva na vyjadrenie
adresovaná sťažovateľovi.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Colné
orgány sa neriadili citovaným ustanovením, pretože vo veci rozhodli v rozpore s § 458
ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, správny orgán môže konať iba na základe Ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Colné orgány pri rozhodovaní vo veci nepostupovali v súlade s ust. § 458 ods. 1
zák. č. 238/2001 Z. z., a preto ich rozhodnutie je v rozpore aj s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 2
ods. 2 Ústavy SR.
Napriek skutočnosti, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané podľa zákona,
ktorý bol zrušený a nebol právne účinný v čase začatia konania a zák. č. 238/2001 Z. z.,
ich nesplnomocnil postupovať podľa predchádzajúcich predpisov aj v tých prípadoch,
ak právny vzťah vznikol pred účinnosťou zák. č. 238/2001 Z. z. najvyšší súd rozhodnutia
Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Trenčín napriek nepovažuje za nezákonné.“.
2. Rozhodnutie správneho orgánu bolo podľa sťažovateľky nezákonné aj z dôvodu,
že vo veci rozhodoval miestne nepríslušný colný úrad v rozpore s § 7 ods. 1 zákona
č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov. Podľa
sťažovateľky „ak tovar nebol dodaný Colnému úradu Bratislava, ani sťažovateľom, ani
dopravcom, ktorý bo! colným úradom odoslania určený ako colný úrad určenia, tak miestne
príslušným mal byť Colný úrad Bratislava podľa § s § 7 ods. 1 zák. č. 240/2001 Z. z.
v spojení s § 7 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. ktorému mal byť tovar predložený v tomto
územnom obvode. Sám colný úrad Trenčín potvrdil, že tovar bol pohraničnému colnému
úradu, ktorý sa nachádza v jeho územnom obvode, predložený a neuvádza žiadnu inú
skutočnosť, ktorá by preukazovala, že k porušeniu podmienok režimu tranzitu došlo v jeho
územnom obvode, t. j. k protiprávnej činnosti, ktorou by bola jeho príslušnosť založená.
Sám colný úrad konštatuje, že od tohto momentu nebol osud tovaru známy.
Ak colný úrad odvodzoval čas vzniku colného dlhu od uplynutia lehoty na dodanie
tovaru colnému úradu určenia, tak aj miestom, kde došlo k jeho odňatiu tovaru /činnosti/
musel byť colný úrad Bratislava, čo potvrdzuje aj dikcia ust. § 210 ods. 1 citovaného
zákona podľa ktorej, colný dlh vzniká na mieste, na ktorom sa tovar nachádzal v situácií pri
ktorej vzniká colný dlh. Podľa § 198 ods. 1 citovaného zákona, colný dlh pri dovoze tovaru,
ktorý podlieha clu vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu. Podľa § 198
ods. 3 písm. d) citovaného zákona osoba, ktorá má plniť povinnosti, ktoré vyplývajú z
dočasného uskladnenia tovaru alebo režimu do ktorého bol tovar prepustený.
Z vyššie uvedených skutočností nesporne plynie záver, že ak vznikol colný dlh, tak
miestom vzniku colného dlhu nemohol byť územný obvod colného úradu Trenčín (žiadna
skutočnosť v spise tomu nenasvedčuj), pretože tovar bol pri prestupe štátnej hranice
predložený v súlade s dohovorom, ale colný úrad Bratislava, jeho územný obvod, ktorému
podľa colných orgánov nebol v lehote určenej colnými orgánmi tovar predložený, a teda
uplynutie lehoty bolo tou skutočnosťou, s ktorou je možné spojiť vznik colného dlhu, ktorá
nastala v dôsledku konania uvedeného v § 198 ods. 3 písm. d). Vznik colného dlhu ako
právna skutočnosť nastáva v dôsledku porušenia právnej povinnosti, čo v danom prípade
bolo nedodanie tovaru colnému úradu Bratislava v lehote určenej colnými orgánmi.“.
3. Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy potvrdili rozhodnutia správnych orgánov,
ktoré neboli založené na objektívne zistenom skutkovom stave. Zodpovednosť za vzniknutý
colný dlh jej pričítali len na základe konštatovania, že sťažovateľka bola v zmysle platnej
legislatívy považovaná za hlavného zodpovedného. Ako sťažovateľka ďalej uvádza,
„colné riaditeľstvo zdôraznilo, že inštitút hlavného zodpovedného slúži práve
na jednoduchšie a účinnejšie zabezpečenie pohľadávok, či nárokov štátu pri preprave
tovaru v režime tranzit vstupujúceho na územie SR. Tento inštitút podľa colného riaditeľstva
umožňuje štátu prostredníctvom príslušných orgánov vyvodzovať zodpovednosť za prípadné
nedodržanie podmienok, alebo nesplnenie povinnosti pri preprave tovaru a uplatňovať
si svoje nároky bez potreby rozsiahleho a väčšinou bezvýsledného pátrania. Colné
riaditeľstvo ďalej uviedlo, že colné orgány nemôžu zodpovedať za nedostatočnú
podnikateľská obozretnosť hlavného zodpovedného a ani zodpovednosť za prípadne straty,
ktoré vyplývajú z podnikateľského rizika.
Sťažovateľ namietal v žalobe, že inštitút hlavného zodpovedného neznamená
automatickú povinnosť zaplatiť colný dlh, ale táto povinnosť vzniká až keď je preukázané,
že hlavný zodpovedný nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu.
V tejto súvislosti poukázal na to, že Colný úrad Trenčín mal na preukázanie tejto
skutočnosti vypočuť vodiča. Vodič bol ten, kto mal doklady, ktoré mali byť predložené
colnému úradu určenia a vodič riadil kamión s tovarom, ktorý mal byť colnému úradu
určenia predložený.
... Sťažovateľ na podporu svojich námietok vypočuť vodiča, predložil súdu listinné
dôkazy, list, sp. zn. 2325/2003-890203 zo dňa 17. 1. 2003, s ktorým sa súd vôbec
nevysporiadal, ktorý nesporne svedči o tom, že prejednávaná právna vec, je len jednou
z mnoho ďalších vecí potvrdzujúcich, že ak dochádza k protiprávnemu konaniu na strane
colných orgánov, možnosť preukázať splnenie si povinností, by bola vylúčená. Predložené
listinné dôkazy, aj keď nepriamo, preukazovali, že k vzniku colného dlhu nedochádzalo
v dôsledku protiprávneho konania sťažovateľa, ale v dôsledku protiprávnej činnosti
colníkov, ktorý sa podieľali na trestnej činnosti príjemcov, ktorý v spolupráci s colníkmi
ukracovali štát na cle a na daniach.
... Dôkazy, o ktoré sa opierali colné orgány svedčia o tom, že došlo k odňatiu tovaru
spod colného dohľadu, ale už nepreukazujú, že tovar bol odňatý v dôsledku protiprávneho
konania sťažovateľa. a nepreukazujú ani miesto, ani čas, kde bol tovar spod colného
dohľadu odňatý.
Predložený listinný dôkaz, ktorý bol žalovanému aj colnému úradu známy,
aj so vznesenou námietkou sťažovateľa a dopravcu na protiprávnu činnosť colníkov,
bol dostatočným dôvodom na to, aby priamy svedok, vodič kamiónu bol k predmetnej veci
vypočutý. Ak tento dôkaz nevykonalo žalované colné riaditeľstvo, malo rozhodnutie
Colného úradu Trenčín zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Tento dôkaz jednoznačne
spochybnil závery colných orgánov o tom, že nezaevidovanie tranzitných dokladov v ich
evidenciách je dôkazom o nesplnení si povinnosti.
... Z hľadiska vyššie uvedených skutočností nie je a nebolo možné argumentovať,
že skutkový stav bol náležité zistený, ak na nezákonnej činnosti sa podieľajú colníci,
rovnako ako nemožno za hodnoverný dôkaz použiť argument, že v evidencii colníkov nie je
zaevidované dodanie tovaru, že tovar nebol dodaný, pretože nie je zaevidovaný
v evidenciách colných orgánov. Falošnou pečiatkou na dieloch 5 potvrdené dodanie tovaru
a slovenskými colnými orgánmi odoslaný diel 5 colnému úradu odoslania, ako dôkaz
o dodaní nemôže preukazovať, že tovar nebol dodaný. Práve naopak uvedené tvrdenie
vyvracia. Pre objektívne zistenie skutkového stavu veci bolo potrebné nepochybne vykonať
dokazovanie aj výsluchom vodiča a to aj v tých prípadoch, kde boli pečiatky pravé,
resp. ,kde sa diely 5 tranzitných dokladov nevrátili colnému úradu odoslania.“.
Napokon sťažovateľka uvádza, že „ak bolo preukázané že tovar unikol colnému
dohľadu, tak spoločným a nerozdielnym dlžníkom je aj dopravca. Touto sťažovateľom
namietanou skutočnosťou, sa krajský, ani najvyšší súd vôbec nezaoberali, pričom išlo
o zásadnú právnu otázku, ktorá aj bez ďalších dôvodov uvádzaných v žalobe, zakladala
nezákonnosť rozhodnutí colných orgánov. Sťažovateľ v odvolaní výrazne vyznačil
skutočnosť, s ktorou sa krajský súd nezaoberal. Colným orgánom od samého začiatku
je známe, že sťažovateľ nedopravoval tovar, ale ho dopravoval dopravca, ktorý mal
od tovaru aj doklady a že dopravca prestúpil cez štátnu hranicu D., kde tovar spolu
s dokladmi prihlásil.“.
Sťažovateľka tvrdí, že „právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo všetkých štyroch bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave sú zjavne
neodôvodnené až arbitrárne, a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bola uložená
povinnosť zaplatiť colný dlh bez toho, aby bola jeho zodpovednosť riadne preukázaná,
na druhej strane colné orgány konanie dopravcu nekvalifikovali ako konanie, ktoré zakladá
jeho zodpovednosť za colný dlh, ak je preukázané, že tovar bol odňatý spod colného
dohľadu v územnom obvode Colného úradu Trenčín. Rozhodnutím colných orgánov bolo
zasiahnuté do práva sťažovateľa tým, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh
v rozpore s čl. 13 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky z dôvodov uvedených v tejto
sťažnosti. Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd, ani Krajský súd mu neposkytli ústavou
garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.
Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie
konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. 3 Sžf 13/2008 zo dňa
4.decemmbra 20098 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Sžf 13/2008 zo dňa 04. decembra 2008.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
advokátovi JUDr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11
ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a 13,90 € režijný paušál (2 x6,96 €) do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 13/2008 vyplýva, že odvolací
súd sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1 S 349/2004, a preto
sa v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia,
„v odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako
v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny
orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného
dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1
zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon) pretože colné konanie ohľadne vzniku colného dlhu
nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného zákona č. 180/1996 Z. z.
Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesné postupovali podľa zák. č. 240/2001 Z.
z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z. z., účinných
v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu
a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z.
(Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 06. 2001).
Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov) na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.
Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z. z. (Colný zákon v znení neskorších zmien
a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh
sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.
Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný
dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím
spod colného dohľadu.
Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z. z. (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný
dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.
Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod
colného došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru
došlo za účinnosti Colného zákona č. 180/1996 Z. z. Colný dlh v danom prípade vzniká
fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností (§ 198 ods. 2 zák.
č. 180/1996 Z. z.). Preto rozhodnutia Colného úradu Trenčín správne túto skutočnosť iba
deklarujú a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamujú. Dlžníkovi sa neukladá
povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom - rozhodnutím colného úradu.
Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v Časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný i Colný
úrad Trenčín v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali vtom
čase už neúčinný právny predpis - Colný zákon č. 180/1996 Z. z., ale iba deklaratórne
konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný
dlh v zmysle ust. § 198 ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. vznikol ex lege. A pokiaľ
určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik
deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto
právnej skutočnosti), v období kedy nastala.
Colný úrad Trenčín konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode
došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku
colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.“.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal aj otázku, či návrh
sťažovateľky nie je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho
predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom,
aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Porušenie namietaných základných práv spočíva podľa sťažovateľky v tom,
že všeobecné súdy jej neposkytli ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej
kvalite a jej žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva odmietli
ako nedôvodnú. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a doložených dôkazov, predovšetkým
rozsudkov krajského súdu aj najvyššieho súdu k jednotlivým námietkam sťažovateľky
uvádza:
1. Derogáciou zákona nastáva zánik jeho platnosti, čo však nemožno úplne stotožniť
so zánikom jeho účinnosti. Vznik právnych vzťahov a ich obsah sa posudzuje podľa právnej
úpravy účinnej v čase, keď došlo k správaniu, a tak niekedy dochádza k situácii, že zrušené
právne predpisy sa aplikujú aj po zániku ich platnosti. Akt aplikácie práva v takomto
prípade deklaruje určité skutočnosti so spätnými účinkami. Časový stret dvoch právnych
noriem riešia spravidla intertemporálne ustanovenia obsiahnuté v novom platnom
a účinnom právnom predpise. V posudzovanom prípade to bolo ustanovenie § 458 ods. 1
zákona č. 238/2001 Z. z., ktoré ustanovuje, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001
sa použijú doterajšie predpisy, t. j. ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z. Rozhodnutia
sp. zn. RCD-11-6622-04 a 21773/04 boli vydané za účinnosti zákona č. 238/2001 Z. z.
V posudzovanom prípade nebolo sporným, že skutočnosti zakladajúce vznik colného dlhu
nastali za účinnosti doterajšieho predpisu, t. j. zákona č. 180/1996 Z. z. Colné vyhlásenie,
ktorým sťažovateľka navrhovala prepustenie tovaru do režimu tranzitu, bolo podané
sťažovateľkou 30. januára 2001. Vstup tovaru na colné územie Slovenskej republiky bol
zaevidovaný 1. februára 2001. Tovar mal byť predložený colnému úradu určenia
do 31. januára 2001. Okamihom vzniku colného dlhu bol podľa pohraničného colného
úradu 7. február 2001, t. j. deň, ktorý nasledoval po dni, kedy márne uplynula lehota
na predloženie tovaru colnému orgánu určenia. Hmotnoprávnym predpisom, ktorým
sa spravoval predmetný colnoprávny vzťah bol teda zákon č. 180/1996 Z. z. Za účinnosti
tohto colného zákona boli naplnené všetky materiálne znaky vzniku colného dlhu
a je nepochybné, že v predmetnom prípade vznikol v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) zákona
č. 180/1996 Z. z. ex lege colný dlh. Sporným sa podľa sťažovateľky stalo posúdenie,
za účinnosti ktorého právneho predpisu začalo colné konanie. Podľa ustanovenia § 76 ods. 3
zákona č. 238/2001 Z. z. colné konanie začína podaním colného vyhlásenia, ktorým
sa navrhuje prepustenie tovaru do režimu alebo pridelenie iného colne schváleného určenia.
Z už uvedeného vyplýva, že táto skutočnosť nastala za účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z.
V rámci tohto konania vydal colný úrad aj rozhodnutie, ktorým oznámil sťažovateľke sumu
colného dlhu. Toto rozhodnutie nemožno považovať za individuálny právny akt vydaný
v osobitnom colnom konaní, ktoré začalo vydaním rozhodnutia o vzniku colného dlhu,
ale ako osobitný typ rozhodnutia, ktoré colný úrad vydal v rámci colného konania začatého
podaním colného vyhlásenia.
Po posúdení uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy
rozhodli o tejto otázke spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavou, a predložili aj náležité
zdôvodnenie. Podanie sťažovateľky v tejto časti považuje ústavný súd za zjavne
neopodstatnené.
2. Sťažovateľka ďalej namietala, že prvostupňové rozhodnutie colného úradu
je nezákonné, pretože ho vydal miestne nepríslušný colný orgán. Podľa § 210 ods. 1 zákona
č. 180/1996 Z. z. colný dlh vzniká na mieste, na ktorom je tovar v situácii, pri ktorej colný
dlh vzniká. Podľa odseku 2 ak miesto vzniku colného dlhu nie je možné určiť podľa odseku
1, vzniká colný dlh na mieste, ktoré colné orgány podľa im dostupných informácií určia
ako miesto, na ktorom bol tovar v situácii, pri ktorej colný dlh vznikne. Príslušnosť colného
úradu bola založená určením colných orgánov, na základe zváženia im dostupných
informácií v rámci splnomocnenia obsiahnutom v citovanom ustanovení. Argumentáciu
sťažovateľky v tejto časti jej podania posúdil ústavný súd ako účelovú. Zároveň konštatuje,
že hoci porušenie ustanovení o miestnej príslušnosti nebolo vyslovené, prípadná miestna
nepríslušnosť správneho orgánu by v tomto prípade nemohla vyvolať také vážne dôsledky
(na rozdiel napr. od vecnej nepríslušnosti), ktoré by vzhľadom na okolnosti prípadu
dovoľovali vysloviť porušenie namietaného základného práva sťažovateľky všeobecnými
súdmi, ktoré preskúmavali napadnuté rozhodnutia colných orgánov. Inými slovami, takéto
konanie colných orgánov by nemohlo byť v priamej súvislosti s námietkou porušenia
3. K námietke, že v konaní nebol objektívne zistený skutkový stav, ústavný súd
predovšetkým uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd k otázke posúdenia administratívnoprávnej zodpovednosti dodáva,
že v správnom konaní sa táto stanovuje správnym úradom a v prípade správnych deliktov
nemusí byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter
objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti
obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených
skutočností. Podľa § 100 zákona č. 180/1996 Z. z. deklarant zodpovedá colnému orgánu
za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť,
aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu
určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi.
V 1. Časti V., Prílohe I., Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime, uverejnenom v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z. bol v čase predmetného konania
upravený aj inštitút hlavného zodpovedného, podľa čl. 2 písm. d) ako osoby, ktorá
vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu podaním príslušného
vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim a ktorá je v zmysle čl. 11 písm. a)
povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote
a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom
odoslania, podľa písm. b) dodržať ustanovenia spoločného tranzitného režimu a podľa
písm. c) zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia
predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu režimu spoločného tranzitu alebo
v súvislosti s ním. Sťažovateľka si takto stanovenú povinnosť nesplnila a ani nijakým
spôsobom nepreukázala, že márne vykonala všetky opatrenia na splnenie si tejto svojej
povinnosti.
Postup všeobecného súdu pri konaní v tejto časti nie je arbitrárny ani zjavne
neodôvodnený a je zlučiteľný s ústavou.
Ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sťažnosti.
K tvrdeniam sťažovateľky, že nezabezpečenie jej povinnosti predložiť tovar colnému
orgánu určenia je dôsledkom protiprávneho konania colníkov ústavný súd dodáva,
že sťažovateľka v prípade podozrenia na takéto konanie mohla v záujme ochrany svojich
práv využiť inštitút sťažnosti podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov, prípadne podať podnet orgánom činným v trestnom konaní.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že sťažovateľke v niektorých
jej námietkach ide v prvom rade o princíp a bezpodmienečné preukázanie svojho právneho
názoru bez ohľadu na reálne možnosti ingerencie ňou tvrdených skutočností do jej práv
a povinností, čo nie vždy odráža pravý zmysel hľadania spravodlivosti.
Ústavný súd v tomto ohľade vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil,
že neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno spájať automaticky s porušením
základných práv a slobôd účastníka konania (II. ÚS 218/02 a iné).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2009