Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 168/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej

advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti H., Spolková republika Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola rozhodnutím Colného úradu T., pobočka

Colného úradu D. (ďalej len „pohraničný colný úrad“) sp. zn. RCD-9-6622-04 o vzniku

colného dlhu z 5. apríla 2006 zaviazaná zaplatiť colný dlh, ktorý jej vznikol podľa

ustanovenia

Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a v súvislosti s čl. 114 ods. 1 písm. a) Časť IV. Prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom

režime uverejneného v Zbierke Colný

úrad usúdil, že sťažovateľka ako hlavná zodpovedná nezákonne odňala tovar spod colného

dohľadu a spoločného tranzitného režimu, čím jej ex lege vznikol v rozhodnutí vymedzený

colný dlh. Odvolanie sťažovateľky bolo rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) č. k. 21773/04-1410 z 2. septembra 2004

zamietnuté. Sťažovateľka žalobou zo 4. novembra 2004 iniciovala na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

colného riaditeľstva a colného úradu. V žalobe namietala, že postup colných orgánov bol

v rozpore s Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov v spojení s Colný zákon v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Colné orgány nepostupovali

v súlade so zákonom, keď aplikovali hmotnoprávne ustanovenia ,

ktoré boli účinné v období, keď došlo k rozhodnej udalosti, ale už neboli účinné v období,

keď začalo colné konanie. Ďalej sťažovateľka v žalobe namietala, že prvostupňové

rozhodnutie o vzniku colného dlhu vydal miestne nepríslušný orgán na základe

nedostatočne zisteného skutkového a právneho stavu veci v rozpore so zásadami správneho

konania uvedenými v § 3 a § 32 Správneho poriadku. Krajský súd žalobu sťažovateľky

rozsudkom č. k. -45 z 15. novembra 2007 zamietol. Sťažovateľka napadla

rozsudok krajského súdu odvolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 4. decembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil. Rozhodnutím najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu

boli podľa sťažovateľky potvrdené nezákonné rozhodnutia správnych orgánov, čím súdy

porušili označené základné práva sťažovateľky. Nezákonnosť rozhodnutí správnych

orgánov namietala sťažovateľka z týchto dôvodov:

1. Rozhodnutie colného úradu bolo vydané v rozpore s § 458 zákona

č. Podľa sťažovateľky „posudzovanie právnych vzťahov podľa zákona, ktorý

nie je platný, je prípustný za podmienky, že zákon, ktorý predchádzajúci právny predpis

zrušil, výslovne takýto postup povolí. Ustanovenie

použitie povolilo len v prípade, ak sa konanie začalo pred 1. júlom

2001. Aj zo záverov oboch súdov vyplýva, že konanie nezačalo v čase účinnosti zák. č.

Podľa v platnom znení, konanie začína na návrh

účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. Podľa ods. 2 konanie je začaté

dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému rozhodnúť.

Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento

orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Konanie bolo začaté na podnet colného orgánu a prvým úkonom voči účastníkovi

konania, ako to vyplýva z rozhodnutia Colného úradu Senica, bola výzva na vyjadrenie

adresovaná sťažovateľovi.

Podľa SR, povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Colné

orgány sa neriadili citovaným ustanovením, pretože vo veci rozhodli v rozpore s § 458

ods. 1

Podľa SR, správny orgán môže konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Colné orgány pri rozhodovaní vo veci nepostupovali v súlade s ust. § 458 ods. 1

, a preto ich rozhodnutie je v rozpore aj s a

ods. 2 SR.

Napriek skutočnosti, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané podľa zákona,

ktorý bol zrušený a nebol právne účinný v čase začatia konania a ,

ich nesplnomocnil postupovať podľa predchádzajúcich predpisov aj v tých prípadoch,

ak právny vzťah vznikol pred účinnosťou najvyšší súd rozhodnutia

Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Trenčín napriek nepovažuje za nezákonné.“.

2. Rozhodnutie správneho orgánu bolo podľa sťažovateľky nezákonné aj z dôvodu,

že vo veci rozhodoval miestne nepríslušný colný úrad v rozpore s § 7 ods. 1 zákona

č. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení neskorších predpisov. Podľa

sťažovateľky „ak tovar nebol dodaný Colnému úradu Bratislava, ani sťažovateľom, ani

dopravcom, ktorý bo! colným úradom odoslania určený ako colný úrad určenia, tak miestne

príslušným mal byť Colný úrad Bratislava podľa § s

v spojení s ktorému mal byť tovar predložený v tomto

územnom obvode. Sám colný úrad Trenčín potvrdil, že tovar bol pohraničnému colnému

úradu, ktorý sa nachádza v jeho územnom obvode, predložený a neuvádza žiadnu inú

skutočnosť, ktorá by preukazovala, že k porušeniu podmienok režimu tranzitu došlo v jeho

územnom obvode, t. j. k protiprávnej činnosti, ktorou by bola jeho príslušnosť založená.

Sám colný úrad konštatuje, že od tohto momentu nebol osud tovaru známy.

Ak colný úrad odvodzoval čas vzniku colného dlhu od uplynutia lehoty na dodanie

tovaru colnému úradu určenia, tak aj miestom, kde došlo k jeho odňatiu tovaru /činnosti/

musel byť colný úrad Bratislava, čo potvrdzuje aj dikcia ust. § 210 ods. 1 citovaného

zákona podľa ktorej, colný dlh vzniká na mieste, na ktorom sa tovar nachádzal v situácií pri

ktorej vzniká colný dlh. Podľa § 198 ods. 1 citovaného zákona, colný dlh pri dovoze tovaru,

ktorý podlieha clu vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu. Podľa § 198

ods. 3 písm. d) citovaného zákona osoba, ktorá má plniť povinnosti, ktoré vyplývajú z

dočasného uskladnenia tovaru alebo režimu do ktorého bol tovar prepustený.

Z vyššie uvedených skutočností nesporne plynie záver, že ak vznikol colný dlh, tak

miestom vzniku colného dlhu nemohol byť územný obvod colného úradu Trenčín (žiadna

skutočnosť v spise tomu nenasvedčuj), pretože tovar bol pri prestupe štátnej hranice

predložený v súlade s dohovorom, ale colný úrad Bratislava, jeho územný obvod, ktorému

podľa colných orgánov nebol v lehote určenej colnými orgánmi tovar predložený, a teda

uplynutie lehoty bolo tou skutočnosťou, s ktorou je možné spojiť vznik colného dlhu, ktorá

nastala v dôsledku konania uvedeného v § 198 ods. 3 písm. d). Vznik colného dlhu ako

právna skutočnosť nastáva v dôsledku porušenia právnej povinnosti, čo v danom prípade

bolo nedodanie tovaru colnému úradu Bratislava v lehote určenej colnými orgánmi.“.

3. Sťažovateľka ďalej namieta, že súdy potvrdili rozhodnutia správnych orgánov,

ktoré neboli založené na objektívne zistenom skutkovom stave. Zodpovednosť za vzniknutý

colný dlh jej pričítali len na základe konštatovania, že sťažovateľka bola v zmysle platnej

legislatívy považovaná za hlavného zodpovedného. Ako sťažovateľka ďalej uvádza,

„colné riaditeľstvo zdôraznilo, že inštitút hlavného zodpovedného slúži práve

na jednoduchšie a účinnejšie zabezpečenie pohľadávok, či nárokov štátu pri preprave

tovaru v režime tranzit vstupujúceho na územie SR. Tento inštitút podľa colného riaditeľstva

umožňuje štátu prostredníctvom príslušných orgánov vyvodzovať zodpovednosť za prípadné

nedodržanie podmienok, alebo nesplnenie povinnosti pri preprave tovaru a uplatňovať

si svoje nároky bez potreby rozsiahleho a väčšinou bezvýsledného pátrania. Colné

riaditeľstvo ďalej uviedlo, že colné orgány nemôžu zodpovedať za nedostatočnú

podnikateľská obozretnosť hlavného zodpovedného a ani zodpovednosť za prípadne straty,

ktoré vyplývajú z podnikateľského rizika.

Sťažovateľ namietal v žalobe, že inštitút hlavného zodpovedného neznamená

automatickú povinnosť zaplatiť colný dlh, ale táto povinnosť vzniká až keď je preukázané,

že hlavný zodpovedný nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo spoločného tranzitného režimu.

V tejto súvislosti poukázal na to, že Colný úrad Trenčín mal na preukázanie tejto

skutočnosti vypočuť vodiča. Vodič bol ten, kto mal doklady, ktoré mali byť predložené

colnému úradu určenia a vodič riadil kamión s tovarom, ktorý mal byť colnému úradu

určenia predložený.

... Sťažovateľ na podporu svojich námietok vypočuť vodiča, predložil súdu listinné

dôkazy, list, sp. zn. -890203 zo dňa 17. 1. 2003, s ktorým sa súd vôbec

nevysporiadal, ktorý nesporne svedči o tom, že prejednávaná právna vec, je len jednou

z mnoho ďalších vecí potvrdzujúcich, že ak dochádza k protiprávnemu konaniu na strane

colných orgánov, možnosť preukázať splnenie si povinností, by bola vylúčená. Predložené

listinné dôkazy, aj keď nepriamo, preukazovali, že k vzniku colného dlhu nedochádzalo

v dôsledku protiprávneho konania sťažovateľa, ale v dôsledku protiprávnej činnosti

colníkov, ktorý sa podieľali na trestnej činnosti príjemcov, ktorý v spolupráci s colníkmi

ukracovali štát na cle a na daniach.

... Dôkazy, o ktoré sa opierali colné orgány svedčia o tom, že došlo k odňatiu tovaru

spod colného dohľadu, ale už nepreukazujú, že tovar bol odňatý v dôsledku protiprávneho

konania sťažovateľa. a nepreukazujú ani miesto, ani čas, kde bol tovar spod colného

dohľadu odňatý.

Predložený listinný dôkaz, ktorý bol žalovanému aj colnému úradu známy,

aj so vznesenou námietkou sťažovateľa a dopravcu na protiprávnu činnosť colníkov,

bol dostatočným dôvodom na to, aby priamy svedok, vodič kamiónu bol k predmetnej veci

vypočutý. Ak tento dôkaz nevykonalo žalované colné riaditeľstvo, malo rozhodnutie

Colného úradu Trenčín zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. Tento dôkaz jednoznačne

spochybnil závery colných orgánov o tom, že nezaevidovanie tranzitných dokladov v ich

evidenciách je dôkazom o nesplnení si povinnosti.

... Z hľadiska vyššie uvedených skutočností nie je a nebolo možné argumentovať,

že skutkový stav bol náležité zistený, ak na nezákonnej činnosti sa podieľajú colníci,

rovnako ako nemožno za hodnoverný dôkaz použiť argument, že v evidencii colníkov nie je

zaevidované dodanie tovaru, že tovar nebol dodaný, pretože nie je zaevidovaný

v evidenciách colných orgánov. Falošnou pečiatkou na dieloch 5 potvrdené dodanie tovaru

a slovenskými colnými orgánmi odoslaný diel 5 colnému úradu odoslania, ako dôkaz

o dodaní nemôže preukazovať, že tovar nebol dodaný. Práve naopak uvedené tvrdenie

vyvracia. Pre objektívne zistenie skutkového stavu veci bolo potrebné nepochybne vykonať

dokazovanie aj výsluchom vodiča a to aj v tých prípadoch, kde boli pečiatky pravé,

resp. ,kde sa diely 5 tranzitných dokladov nevrátili colnému úradu odoslania.“.

Napokon sťažovateľka uvádza, že „ak bolo preukázané že tovar unikol colnému

dohľadu, tak spoločným a nerozdielnym dlžníkom je aj dopravca. Touto sťažovateľom

namietanou skutočnosťou, sa krajský, ani najvyšší súd vôbec nezaoberali, pričom išlo

o zásadnú právnu otázku, ktorá aj bez ďalších dôvodov uvádzaných v žalobe, zakladala

nezákonnosť rozhodnutí colných orgánov. Sťažovateľ v odvolaní výrazne vyznačil

skutočnosť, s ktorou sa krajský súd nezaoberal. Colným orgánom od samého začiatku

je známe, že sťažovateľ nedopravoval tovar, ale ho dopravoval dopravca, ktorý mal

od tovaru aj doklady a že dopravca prestúpil cez štátnu hranicu D., kde tovar spolu

s dokladmi prihlásil.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo všetkých štyroch bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave sú zjavne

neodôvodnené až arbitrárne, a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bola uložená

povinnosť zaplatiť colný dlh bez toho, aby bola jeho zodpovednosť riadne preukázaná,

na druhej strane colné orgány konanie dopravcu nekvalifikovali ako konanie, ktoré zakladá

jeho zodpovednosť za colný dlh, ak je preukázané, že tovar bol odňatý spod colného

dohľadu v územnom obvode Colného úradu Trenčín. Rozhodnutím colných orgánov bolo

zasiahnuté do práva sťažovateľa tým, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh

v rozpore s ) z dôvodov uvedených v tejto

sťažnosti. Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd, ani Krajský súd mu neposkytli

garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie

konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci sp. zn. zo dňa

4.decemmbra 20098 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 04. decembra 2008.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. O. K. vo výške 106,98 € (1 úkon 53,49 € x 2 právne úkony podľa § 11

ods. 2 vyhl. č. ) a 13,90 € režijný paušál (2 x6,96 €) do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. vyplýva, že odvolací

súd sa v zmysle v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. , a preto

sa v odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

resp. doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody. Ako vyplýva z rozhodnutia,

„v odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako

v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny

orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného

dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1

(Colný zákon) pretože colné konanie ohľadne vzniku colného dlhu

nezačalo za účinnosti predchádzajúceho colného

Najvyšší súd zistil, že správne orgány procesné postupovali podľa Z.

z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného , účinných

v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu

a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust.

(Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30. 06. 2001).

Podľa (Colný zákon v znení neskorších zmien

a doplnkov) na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa (Colný zákon v znení neskorších zmien

a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh

sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný

dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím

spod colného dohľadu.

Podľa (Colný zákon účinný do 30. 06. 2001) colný

dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod

colného došlo jeho nedodaním v lehote určenej colným úradom odoslania. K odňatiu tovaru

došlo za účinnosti Colného Colný dlh v danom prípade vzniká

fakticky, priamo ex lége nastaním zákonom predpokladaných skutočností (§ 198 ods. 2 zák.

č. ). Preto rozhodnutia Colného úradu Trenčín správne túto skutočnosť iba

deklarujú a formou rozhodnutia colný dlh dlžníkovi oznamujú. Dlžníkovi sa neukladá

povinnosť konštitutívnym individuálnym správnym aktom - rozhodnutím colného úradu.

Rovnako je rozhodnutie deklaratórne i v Časti určenia dlžníka - žalobcu. Žalovaný i Colný

úrad Trenčín v napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali vtom

čase už neúčinný právny predpis - Colný , ale iba deklaratórne

konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za účinnosti tohto právneho predpisu, keďže colný

dlh v zmysle ust. Colného vznikol ex lege. A pokiaľ

určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege možno jej vznik

deklarovať iba podľa právneho predpisu účinného (upravujúceho podmienky vzniku tejto

právnej skutočnosti), v období kedy nastala.

Colný úrad Trenčín konal vo veci ako príslušný orgán. V jeho územnom obvode

došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t. j. ku vzniku

colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal aj otázku, či návrh

sťažovateľky nie je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Porušenie namietaných základných práv spočíva podľa sťažovateľky v tom,

že všeobecné súdy jej neposkytli garantovanú právnu ochranu v požadovanej

kvalite a jej žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva odmietli

ako nedôvodnú. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a doložených dôkazov, predovšetkým

rozsudkov krajského súdu aj najvyššieho súdu k jednotlivým námietkam sťažovateľky

uvádza:

1. Derogáciou zákona nastáva zánik jeho platnosti, čo však nemožno úplne stotožniť

so zánikom jeho účinnosti. Vznik právnych vzťahov a ich obsah sa posudzuje podľa právnej

úpravy účinnej v čase, keď došlo k správaniu, a tak niekedy dochádza k situácii, že zrušené

právne predpisy sa aplikujú aj po zániku ich platnosti. Akt aplikácie práva v takomto

prípade deklaruje určité skutočnosti so spätnými účinkami. Časový stret dvoch právnych

noriem riešia spravidla intertemporálne ustanovenia obsiahnuté v novom platnom

a účinnom právnom predpise. V posudzovanom prípade to bolo ustanovenie § 458 ods. 1

, ktoré ustanovuje, že na konanie začaté pred 1. júlom 2001

sa použijú doterajšie predpisy, t. j. ustanovenia Rozhodnutia

sp. zn. RCD-11-6622-04 a 21773/04 boli vydané za účinnosti

V posudzovanom prípade nebolo sporným, že skutočnosti zakladajúce vznik colného dlhu

nastali za účinnosti doterajšieho predpisu, t. j. Colné vyhlásenie,

ktorým sťažovateľka navrhovala prepustenie tovaru do režimu tranzitu, bolo podané

sťažovateľkou 30. januára 2001. Vstup tovaru na colné územie Slovenskej republiky bol

zaevidovaný 1. februára 2001. Tovar mal byť predložený colnému úradu určenia

do 31. januára 2001. Okamihom vzniku colného dlhu bol podľa pohraničného colného

úradu 7. február 2001, t. j. deň, ktorý nasledoval po dni, kedy márne uplynula lehota

na predloženie tovaru colnému orgánu určenia. Hmotnoprávnym predpisom, ktorým

sa spravoval predmetný colnoprávny vzťah bol teda Za účinnosti

tohto colného zákona boli naplnené všetky materiálne znaky vzniku colného dlhu

a je nepochybné, že v predmetnom prípade vznikol v zmysle § 198 ods. 3 písm. d) zákona

č. ex lege colný dlh. Sporným sa podľa sťažovateľky stalo posúdenie,

za účinnosti ktorého právneho predpisu začalo colné konanie. Podľa ustanovenia § 76 ods. 3

colné konanie začína podaním colného vyhlásenia, ktorým

sa navrhuje prepustenie tovaru do režimu alebo pridelenie iného colne schváleného určenia.

Z už uvedeného vyplýva, že táto skutočnosť nastala za účinnosti

V rámci tohto konania vydal colný úrad aj rozhodnutie, ktorým oznámil sťažovateľke sumu

colného dlhu. Toto rozhodnutie nemožno považovať za individuálny právny akt vydaný

v osobitnom colnom konaní, ktoré začalo vydaním rozhodnutia o vzniku colného dlhu,

ale ako osobitný typ rozhodnutia, ktoré colný úrad vydal v rámci colného konania začatého

podaním colného vyhlásenia.

Po posúdení uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy

rozhodli o tejto otázke spôsobom, ktorý je zlučiteľný s , a predložili aj náležité

zdôvodnenie. Podanie sťažovateľky v tejto časti považuje ústavný súd za zjavne

neopodstatnené.

2. Sťažovateľka ďalej namietala, že prvostupňové rozhodnutie colného úradu

je nezákonné, pretože ho vydal miestne nepríslušný colný orgán. Podľa § 210 ods. 1 zákona

č. colný dlh vzniká na mieste, na ktorom je tovar v situácii, pri ktorej colný

dlh vzniká. Podľa odseku 2 ak miesto vzniku colného dlhu nie je možné určiť podľa odseku

1, vzniká colný dlh na mieste, ktoré colné orgány podľa im dostupných informácií určia

ako miesto, na ktorom bol tovar v situácii, pri ktorej colný dlh vznikne. Príslušnosť colného

úradu bola založená určením colných orgánov, na základe zváženia im dostupných

informácií v rámci splnomocnenia obsiahnutom v citovanom ustanovení. Argumentáciu

sťažovateľky v tejto časti jej podania posúdil ústavný súd ako účelovú. Zároveň konštatuje,

že hoci porušenie ustanovení o miestnej príslušnosti nebolo vyslovené, prípadná miestna

nepríslušnosť správneho orgánu by v tomto prípade nemohla vyvolať také vážne dôsledky

(na rozdiel napr. od vecnej nepríslušnosti), ktoré by vzhľadom na okolnosti prípadu

dovoľovali vysloviť porušenie namietaného základného práva sťažovateľky všeobecnými

súdmi, ktoré preskúmavali napadnuté rozhodnutia colných orgánov. Inými slovami, takéto

konanie colných orgánov by nemohlo byť v priamej súvislosti s námietkou porušenia

.

3. K námietke, že v konaní nebol objektívne zistený skutkový stav, ústavný súd

predovšetkým uvádza, že podľa svojej konštantnej judikatúry zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd k otázke posúdenia administratívnoprávnej zodpovednosti dodáva,

že v správnom konaní sa táto stanovuje správnym úradom a v prípade správnych deliktov

nemusí byť vždy založená na preukázaní zavinenia účastníka a môže nadobudnúť charakter

objektívnej zodpovednosti. Postavenie účastníka v colnom konaní je založené na povinnosti

obstarať všetky dôkazy a podklady potrebné na preukázanie pravdivosti tvrdených

skutočností. Podľa deklarant zodpovedá colnému orgánu

za splnenie povinností, ktoré vyplývajú z režimu tranzitu; najmä je povinný zabezpečiť,

aby sa tovar za podmienok určených colným orgánom odoslania predložil colnému orgánu

určenia v nezmenenom stave, s neporušenou colnou uzáverou a s pripojenými dokladmi.

V 1. Časti V., Prílohe I., Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime, uverejnenom v Zbierke

bol v čase predmetného konania

upravený aj inštitút hlavného zodpovedného, podľa čl. 2 písm. d) ako osoby, ktorá

vo svojom mene alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu podaním príslušného

vyhlásenia prejavila vôľu uplatniť tranzitný režim a ktorá je v zmysle čl. 11 písm. a)

povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote

a v nezmenenom stave a dodržať podmienky na zabezpečenie totožnosti určené úradom

odoslania, podľa písm. b) dodržať ustanovenia spoločného tranzitného režimu a podľa

písm. c) zaplatiť clo a iné platby, ktoré vzniknú za určitých okolností z titulu porušenia

predpisov alebo protiprávneho konania v priebehu režimu spoločného tranzitu alebo

v súvislosti s ním. Sťažovateľka si takto stanovenú povinnosť nesplnila a ani nijakým

spôsobom nepreukázala, že márne vykonala všetky opatrenia na splnenie si tejto svojej

povinnosti.

Postup všeobecného súdu pri konaní v tejto časti nie je arbitrárny ani zjavne

neodôvodnený a je zlučiteľný s .

Ústavný súd konštatuje zjavnú neopodstatnenosť aj v tejto časti sťažnosti.

K tvrdeniam sťažovateľky, že nezabezpečenie jej povinnosti predložiť tovar colnému

orgánu určenia je dôsledkom protiprávneho konania colníkov ústavný súd dodáva,

že sťažovateľka v prípade podozrenia na takéto konanie mohla v záujme ochrany svojich

práv využiť inštitút sťažnosti podľa o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov, prípadne podať podnet orgánom činným v trestnom konaní.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, , ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte dodáva, že sťažovateľke v niektorých

jej námietkach ide v prvom rade o princíp a bezpodmienečné preukázanie svojho právneho

názoru bez ohľadu na reálne možnosti ingerencie ňou tvrdených skutočností do jej práv

a povinností, čo nie vždy odráža pravý zmysel hľadania spravodlivosti.

Ústavný súd v tomto ohľade vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil,

že neúspech v konaní pred všeobecným súdom nemožno spájať automaticky s porušením

základných práv a slobôd účastníka konania ( a iné).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009