Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti N. M. a E. M., obe bytom B., zastúpených advokátom JUDr. S.

J., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.

zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave,

takto

rozhodol:

1. Právo N. M. a E. M. na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s ich základným právom na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právom na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. N. M. a E. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume po 15 000 €

(slovom pätnásťtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť N. M. a E. M. trovy konania

v sume 489,06 € (slovom štyristoosemdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet ich právneho

zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012

doručená sťažnosť N. M. (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“) a E. M. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C

108/1983 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v odvolacích

konaniach.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky boli v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu účastníčkami konania o určenie otcovstva a zaplatenie výživného v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že „dňa 2. 6. 1983 bol vtedy

maloletou sťažovateľkou I. zastúpenou kolíznym opatrovníkom podaný na Okresný súd

Bratislava III návrh na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k sťažovateľke I.

Sťažovateľka II - matka sťažovateľky I. v konaní vystupuje ako vedľajšia účastníčka na

strane sťažovateľky I.

Rozsudkom č. k. -279 zo dňa 7. 2. 1991 (po ôsmich rokoch) súd určil

odporcu ako otca maloletej navrhovateľky, ktorú zveril do výchovy a starostlivosti matky

a zaviazal odporcu prispievať na jej výživu počnúc od 2. 6. 1980.

Proti rozsudku sa odporca odvolal. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím zo dňa

7. 4. 1992 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudkom č. k. -427 zo dňa 24. 10. 1995 Okresný súd Bratislava III

opätovne rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky a určil výživné. Rozhodnutím zo dňa

30. 5. 2001 Krajský súd Bratislava opäť rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. Rozsudkom č. k. -900 zo dňa 23. 2. 2012 Okresný

súd Bratislava III už po tretíkrát rozhodol, že odporca je otcom sťažovateľky I. a určil

výživné a odporca sa dňa 28. 3. 2012 zase odvolal. Odvolacie konanie je momentálne

vedené na Krajskom súde Bratislava so sp. zn. .

Pôvodne maloletá sťažovateľka má dnes už 33 rokov a stále nie je právoplatným

rozsudkom určené otcovstvo a výživné. Prieťahy prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré

podľa názoru sťažovateliek nie je čím ospravedlniť, trvajú od podania návrhu až do

dnešného dňa. Sťažovateľka I. prežila celé svoje detstvo s vedomím, že nie je určené kto je

jej otec, pričom bola opakovane nútená podstupovať odoberanie vzoriek na účely

genetických testov. Navyše, celé detstvo nemala určené výživné... Sťažovateľka II nielenže

bola na opakujúcich sa pojednávaniach nútená opakovať detaily zo svojho intímneho

života, ale počas celého dcérinho dospievania sa musela sama postarať a živiť sťažovateľku

I.“.

Sťažovateľky žiadajú aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré

odôvodňujú takto: „Pôvodne maloletá sťažovateľka I. trpela materiálne, keďže sťažovateľka

v II. rade nebola schopná bez prispenia otca na jej výživu uspokojiť jej potreby.

Sťažovateľka v I. rade trpela psychicky, keď počas základnej školy z dôvodu, že sa musela

brániť pred spolužiakmi na tému otec a matka. Dieťa po celú dobu dospievania nedokázalo

pochopiť, že nemá otca, i keď ho fyzicky poznalo. I keď bolo schopné rozlíšiť, že niektoré

deti sú takisto z neúplných rodín, nechápalo, že každé z detí má otca. V neskoršom období

bola situácia ešte komplikovanejšia, keďže sťažovateľka v I. rade sa dostala do veku, keď si

musela vyplniť určité tlačivá - napr. žiadosť o vydanie občianskeho preukazu, potvrdenia

pre školu. Osobnou tragédiou je, že otca fyzicky pozná, vie, kto to je, no nesmie uviesť jeho

meno... Následne sťažovateľka II. trpela výrazným pocitom bezmocnosti, keďže nemohla

dosiahnuť usporiadanie pomerov a znova a znova bola nútená podstupovať a zúčastňovať

sa pojednávaní, ktoré na ňu pôsobili ponižujúco a za celé detstvo svojej dcéry nebola

schopná dosiahnuť, aby biologický otec prispieval na výživu vlastnej dcéry... som toho

názoru, že sťažovateľkám skutočne vznikla nemajetková ujma tým, že prvostupňový aj

odvolací súd konal s neospravedlniteľnými a neprimeranými prieťahmi, pričom v dôsledku

prieťahov nebolo sťažovateľkám umožnené dosiahnuť účinnú nápravu zásahu do ich

základných práv.“

Sťažovateľky navrhujú, aby im ústavný súd priznal „náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 20.000 EUR (slovom: Dvadsaťtisíc EUR) každej, ktorou by aspoň čiastočne

zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľkám prieťahmi spôsobil“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo N. M... a E. M... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. a v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave

ako súdom odvolacím porušené bolo.

Základné právo N. M... a E. M... na rešpektovanie súkromného a rodinného života

sťažovateliek podľa článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu v Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 11

C/108/1983 a v konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím

porušené bolo.

Základné právo N. M... a E. M... na ochranu rodičovstva a rodiny a osobitnú

ochranu detí a mladistvých podľa SR a článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom Okresného súdu v Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a v

konaniach vedených Krajským súdom v Bratislave ako súdom odvolacím porušené bolo.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III v konaní so sp. zn.

a Krajskému súdu v konaní so sp. zn. ďalej konať bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva N. M... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000

EUR (slovom: Dvadsaťtisíc EUR), ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v

Bratislave spoločne a nerozdielne povinní sťažovateľke I. zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd SR priznáva E. M... primerané finančné zadosťučinenie vo 20.000 EUR

(slovom: Dvadsaťtisíc EUR), ktoré sú Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave

spoločne a nerozdielne povinní sťažovateľke II. zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľkám náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,50 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd požiadal predsedu

okresného súdu, ako aj predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3474/2012

z 5. septembra 2012, v ktorom poukázal najmä na skutočnosť, že „sa jedná o vec s cudzím

prvkom, keď odporca sa trvalo zdržiava v zahraničí, čo malo vplyv najmä na dĺžku konania

v súvislosti s vykonávaním znaleckých posudkov, najmä odbermi biologického materiálu...“.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení tiež navrhol, aby ústavný súd „prihliadol

i na samotné správanie účastníkov, keď súd... nemohol meritórne konať, nakoľko nepoznal

bydlisko navrhovateľky, ktorá rovnako sa zdržiavala v zahraničí na rôznych adresách...“.

K vyjadreniu predsedu okresného súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej

sudkyne, v ktorom sa po stručnej analýze doterajšieho priebehu namietaného konania

uvádza:

„Vzhľadom k tomu, že obaja účastníci konania so súdom nespolupracovali, súd

opätovne musel zisťovať ich pobyt, bolo veľmi zložité vykonať znalecké dokazovanie,

nakoľko toto predpokladalo poskytnutie biologického materiálu.

Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateliek, že ich správanie možno hodnotiť ako aktívne

a súčinné a že žiadnym spôsobom neprispeli k zdržiavaniu konania a nespôsobili prieťahy

v konaní.“

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3649/12

z 11. decembra 2012, v ktorom okrem iného uviedol, že „predmetná vec... bola Krajskému

súdu v Bratislave predložená na konanie a rozhodnutie dňa 01. 06. 2012. V období od

21. 08. 2012 do 07. 09. 2012 bol uvedený spis zapožičaný Okresnému súdu Bratislava III.

Vec sa t. č. nachádza v štádiu oboznamovania sa s týmto súdnym spisom (rozsah cca

950 strán). Následne po doplnení stavu sudcov v senáte 5 Co po 01. 01. 2013 (prerušenie

výkonu funkcie členky senátu – sudkyne JUDr. E. Ď. k 31. 12. 2012 a čerpanie zostatku

dovolenky v mesiacoch november a december 2012) bude možné vo veci rozhodnúť.“.

Ústavný súd uznesením č. k. -27 z 8. marca 2013 prijal sťažnosť

v časti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby prípadne doplnili svoje

predchádzajúce vyjadrenia a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3296/2013 doručenom ústavnému

súdu 22. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie

a súhlasí s upustením od neho, pričom zotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení

k sťažnosti.

Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3649/2012 doručenom ústavnému

súdu 26. apríla 2013 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

a zároveň s poukazom na vyjadrenie predsedu senátu 5 Co krajského súdu informoval

o tom, že „predmetná vec bude odvolacím senátom 5 Co tunajšieho súdu rozhodnutá do

konca mesiaca apríl 2013“.

Dňa 30. apríla 2013 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateliek, aby sa

vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedu

okresného súdu a predsedu krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateliek v podaní doručenom ústavnému súdu 17. mája 2013

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v podaní doručenom 20. mája

2013 zároveň využil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedov okresného súdu

a krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol: „Okresný súd Bratislava III poukazuje na

nespoluprácu sťažovateliek a vymenúva konkrétne úkony, ktorých sa sťažovateľky

nezúčastnili v období rokov 2003 a 2004, pričom poukazuje aj na nespoluprácu zo strany

odporcu. Je pochopiteľné, že odporca nemal v predmetnom konaní záujem na rýchlom

prejednaní veci, a teda je vecou súdu, aby vykonal príslušné kroky, ktoré mu ponúka

a právoplatne rozhodol vo veci. Nespolupráca odporcu nemôže

byť v žiadnom prípade pričítaná na ťarchu sťažovateliek. ...

Čo sa týka problematiky odberu biologických materiálov ako zdržiavaciemu prvku

v konaní, k tomu uvádzame, že na základe stanoviska znalca v oblasti DNA analýzy,

určovania otcovstva a iných príbuzenských vzťahov bolo určovanie otcovstva na základe

DNA používané už začiatkom deväťdesiatych rokov, pričom takáto vzorka má trvanlivosť

10-15 rokov. Zo spisu vyplýva, že znalec musel odobrať vzorky zúčastneným minimálne už

v roku 1991. Máme zato, že súd neúčelne využíval znalecké dokazovanie nariaďovaním

odoberania vzoriek a dal tým priestor odporcovi na obštrukcie v konaní.

Čo sa týka vymenovaných úkonov, na ktorých sa sťažovateľky nezúčastnili, išlo

o 4 úkony v období rokov 2003 - 2004, ktoré boli spôsobené rodinnými problémami

sťažovateliek, pričom toto považujeme za zanedbateľné vzhľadom k 30 rokov trvajúcemu

konaniu, z čoho 28 rokov boli sťažovateľky maximálne súčinné.“

Prílohou podania právneho zástupcu sťažovateliek z 20. mája 2013 je aj vyjadrenie

sťažovateľky v 1. rade, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Súdy sa vyhovárajú na našu

nespoluprácu v konaní, ale nevidia to, že kvôli ich nečinnosti moja mama na mňa nikdy

nedostávala výživné. V 18 rokoch som bola chtiac či nechtiac vtiahnutá proti svojej vôli do

súdneho sporu, ktorý ma ponižoval. Dovtedy sa ma mama snažila uchrániť, ale nemohla

zabrániť tomu aby som tušila, že sa niečo deje, napr. kvôli odoberaniu vzoriek. Kvôli sporu

o otcovstvo som radšej ušla do zahraničia, pričom ma finančne podporovala moja teta,

mamina sestra. Tiež som sa pohádala s mamou, keďže som pochopila, že toto konanie nemá

zmysel a že od môjho otca nikdy neuvidím ani korunu, odhliadnuc od toho, že som fakticky

nikdy nijakého otca nemala. Pohádali sme sa tak, že som s mamou nekomunikovala, preto

v uvedené roky nevedela súdu uviesť môj pobyt... viem, že mama sa ma snažila pred tým

všetkým uchrániť, avšak vďaka konaniu, resp. nekonaniu súdov sa jej to nepodarilo a táto

vec ma sprevádzala počas celého detstva, puberty a sprevádza ma aj teraz v dospelom veku.

Príde mi úplne bizarné, že súdy sa vyhovárajú na to, že moja mama dva krát neprišla

na pojednávanie, pričom oni vec rozhodovali 30 rokov a ja dodnes nemám konečné

rozhodnutie. Dnes už mám svoj vlastný život a výsledok predmetného súdneho konania môj

život už zásadne neovplyvní. Chcela by som iba to, aby mojej mame bola aspoň čiastočne

vynahradená náročná starostlivosť, ktorú musela zvládnuť sama bez finančnej a osobnej

starostlivosti otca a bez pomoci súdnych orgánov, ktoré mali tu byť nato, aby nás chránili

a namiesto tohto nám iba pridávali starosti, a to po finančnej ako aj psychickej stránke...

Cítim však ako veľkú krivdu, že orgány SR nevedeli 30 rokov určiť, kto je môj otec napriek

tomu, že súčasťou súdneho spisu boli listy vlastnoručne písané mojim otcom, v ktorých

priznával otcovstvo ku mne. Nikto nevie, aké som to mala ťažké v škôlke, v škole a v

puberte, a že dodnes kvôli tomu trpím. Preto ma veľmi urazilo, že súdy sa snažia hodiť vinu

na nás a za vzniknutú situáciu sa nám dodnes nikto ani len neospravedlnil a mám pocit, že

toto celé stále pokračuje.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateliek a predsedov okresného

súdu a krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,

ústavný súd v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od

ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.

a spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil tento priebeh

namietaného konania:

Sťažovateľka v 2. rade podala 2. júna 1983 okresnému súdu návrh na určenie

otcovstva k maloletej dcére N. M. (sťažovateľke v 1. rade).

Okresný súd sťažovateľku v 2. rade 30. júna 1983 vypočul a nariadil pojednávanie,

ktoré sa uskutočnilo 12. októbra 1983.

Vzhľadom na zistenie, že odporca emigroval do cudziny, okresný súd vypracoval

18. januára 1984 dožiadanie o jeho výsluch (až 2. septembra 1985 doručilo Ministerstvo

spravodlivosti SSR okresnému súdu vybavené dožiadanie).

Pojednávanie nariadené na 12. september 1984 bolo odročené z dôvodu neúčasti

odporcu.

Dňa 2. októbra 1985 nariadil okresný súd znalecké dokazovanie znalcom z odboru

zdravotníctvo a 19. novembra 1985 vypracoval dožiadanie do cudziny (dožiadanie bolo

Ministerstvom spravodlivosti SSR vrátené 14. februára 1986 okresnému súdu, keďže

nespĺňalo predpísané náležitosti).

Okresný súd 24. apríla 1986 vypracoval nové dožiadanie, pričom Ministerstvo

spravodlivosti SSR mu 19. januára 1987 oznámilo, že vybavenie dožiadania nie je v jeho

právomoci.

Dňa 5. februára 1987 okresný súd vypracoval nové dožiadanie pre Vojenskú misiu

v západnom Berlíne; dožiadaný orgán v cudzine okresnému súdu 26. augusta 1987 oznámil,

že odporca odmietol vykonanie krvnej skúšky, a následne 29. októbra 1987 dožiadanie

vrátil súdu.

Okresný súd 4. januára 1988 vypracoval žiadosť o doručenie písomností do cudziny,

pričom dožiadaný orgán vo Švajčiarsku mu vybavené dožiadanie vrátil 25. júla 1988.

Pojednávanie nariadené na 20. január 1989 bolo odročené, keďže sa nepodarilo

odporcovi doručiť zásielku do cudziny.

Na pojednávaní uskutočnenom 24. februára 1989 bola vec prerokovaná a odročená

na účely výsluchu odporcu prostredníctvom dožiadaného orgánu v cudzine (dožiadanie bolo

vypracované 1. júna 1989).

Dňa 6. októbra 1989 bolo okresnému súdu doručené vybavené dožiadanie, pričom

pojednávanie nariadené na 7. december 1989 bolo odročené z dôvodu neúčasti účastníkov

konania.

Dňa 15. júna 1990 sa uskutočnilo pojednávanie. Nasledujúce pojednávanie nariadené

na 9. august 1990 bolo opätovne odročené z dôvodu, že sa neustanovili predvolaní

svedkovia.

Na pojednávaniach uskutočnených 27. septembra 1990 a 8. novembra 1990 boli

vypočutí predvolaní svedkovia a 17. decembra 1990 znalec doručil okresnému súdu

znalecký posudok.

Dňa 7. februára 1991 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. -279, ktorý

odporca napadol odvolaním 22. marca 1991.

V období od 14. októbra 1991 do 7. apríla 1992 prebiehalo znalecké dokazovanie,

ktoré bolo poznamenané obštrukciami zo strany odporcu.

Vec bola 28. júla 1992 predložená krajskému súdu, ktorý uznesením z 9. septembra

1992 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po zrušení rozsudku zo 7. februára 19891 bol na pojednávaní uskutočnenom

27. októbra 1992 vypočutý znalec.

Dňa 22. januára 1993 okresný súd uznesením nariadil kontrolné znalecké

dokazovanie, proti ktorému sa odporca 23. marca 1993 odvolal. Uznesením z 1. septembra

1993 okresný súd zamietol odvolanie odporcu proti nariadeniu kontrolného znaleckého

dokazovania.

Dňa 22. septembra 1993 podal odporca odvolanie proti uzneseniu z 1. septembra

1993 a 10. novembra 1993 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky

v 2. rade k odvolaniu odporcu.

Na účely rozhodnutia o odvolaní odporcu bol spis 3. decembra 1993 predložený

krajskému súdu, ktorý o ňom 24. januára 1994 rozhodol tak, že potvrdil odvolaním

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Podaním z 26. apríla 1994 sa odporca odvolal proti rozhodnutiu krajského súdu

z 24. januára 1994 a požiadal o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 12. mája 1994 znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok.

Dňa 24. októbra 1995 okresný súd o veci rozhodol rozsudkom č. k.

427, ktorý odporca napadol odvolaním 15. januára 1996.

V podaní z 28. januára 1997 odporca vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej

sudkyni.

Okresný súd uznesením č. k. -470 nariadil na návrh sťažovateľky

v 2. rade zo 4. decembra 1996 vo veci predbežné opatrenie.

Dňa 30. apríla 1998 krajský súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú

vylúčení z rozhodovania veci.

Dňa 5. januára 1999 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

odporcu proti rozsudku z 24. októbra 1995; spis bol však vrátený súdu prvého stupňa bez

poznámky, z akého dôvodu tak bolo učinené.

Právny zástupca odporcu doplnil 14. januára 2000 odvolanie odporcu proti rozsudku

z 24. októbra 1995 a 2. februára 2000 podal odvolanie proti uzneseniu o nariadení

predbežného opatrenia.

Okresný súd uznesením zo 7. júna 2000 nepriznal odporcovi oslobodenie od súdnych

poplatkov; dňa 7. augusta 2000 bol spis opätovne predložený krajskému súd na rozhodnutie

o odvolaní odporcu proti rozsudku z 24. októbra 1995 a proti predbežnému opatreniu

z 30. apríla 1997.

Krajský súd uznesením z 30. mája 2001 zrušil rozsudok okresného súdu

z 24. októbra 1995, ako aj predbežné opatrenie z 30. apríla 1997 a vrátil spis okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd 12. novembra 2001 zisťoval pobyt sťažovateľky v 1. rade a čas, kedy sa

odporca bude zdržiavať na území Slovenska.

Pojednávania nariadené na 16. máj 2002 a 5. jún 2003 boli odročené bez

prerokovania veci z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Dňa 20. januára 2004 bola vypočutá sťažovateľka v 2. rade, ktorá následne

16. septembra 2004 oznámila okresnému súdu, že na návrhu trvá, a súčasne oznámila, kedy

sa jej dcéra bude zdržiavať na Slovensku.

Pojednávanie nariadené na 18. október 2004 bolo odročené, keďže okresný súd

nemal vykázané doručenie predvolaní.

Okresný súd uznesením z 29. októbra 2004 nariadil znalecké dokazovanie a následne

22. októbra 2008 rozhodol o poskytnutí preddavku na trovy znaleckého dokazovania

znalcovi.

Dňa 19. februára 2009 okresný súd vypracoval žiadosť o vykonanie dôkazu

v cudzine a realizoval úkony súvisiace s ustanovením prekladateľa a priznaním odmeny

prekladateľovi.

Od dožiadaného orgánu v cudzine okresný súd 5. marca 2010 žiadal informáciu

o stave vybavovania dožiadania a po jej doručení 22. apríla 2010 vykonával úkony súvisiace

s jej prekladom.

Dňa 17. februára 2011 bolo okresnému súdu doručené vybavené dožiadanie

a 24. februára 2011 znalecký posudok.

Uznesením zo 7. marca 2011 priznal okresný súd odmenu znalcovi a následne sa

13. septembra 2011, 12. decembra 2011 a 2. februára 2012 uskutočnili pojednávania.

Okresný súd o návrhu v merite rozhodol rozsudkom č. k. -900

z 23. februára 2012, proti ktorému podal odporca 2. apríla 2012 odvolanie; krajskému súdu

bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 1. júna 2012.

Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2013

tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorý nadobudol

právoplatnosť 13. júna 2013.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

III.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod

na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní

alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavný súd v rámci

prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených

kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateliek.

III.1.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec,

ktorej predmetom je rozhodovanie o žalobe vo veci určenia otcovstva a zaplatenia

výživného, je vzhľadom na jej konkrétne okolnosti tak z právneho hľadiska, ako aj

skutkového hľadiska zložitá.

Právna (ale i skutková) zložitosť preskúmavanej veci spočíva najmä v tom, že

odporca ešte pred začatím konania v roku 1983 emigroval do cudziny a zdržiaval sa na

území rôznych štátov tzv. „západného bloku“, pričom počas existencie bývalej

Československej socialistickej republiky neboli s týmito štátmi vytvorené podmienky

na efektívne fungovanie zmluvných vzťahov o poskytovaní právnej pomoci; právny styk

s cudzinou bol zdĺhavý a kompetencie jednotlivých kooperujúcich štátnych orgánov často

nejednoznačne určené, čo malo vplyv na neefektívny priebeh namietaného konania najmä

do roku 1989. V období po vzniku Slovenskej republiky a najmä po jej vstupe do Európskej

únie sa právny styk s cudzinou zjednodušil, avšak skutočnosť, že ide o konanie s cudzím

prvkom, nepochybne z právneho hľadiska sťažovala postup okresného súdu.

Faktická zložitosť namietaného konania spočíva predovšetkým v potrebe vykonať

časovo náročné znalecké dokazovanie (ako aj kontrolné znalecké dokazovanie) v kontakte

s príslušnými orgánmi iných štátov (dožiadania, prekladanie príslušných listín do cudzieho

jazyka a následne ich prekladanie do slovenského jazyka), pričom potreba vykonať

kontrolné znalecké dokazovanie vyplynula aj z nových vedeckých poznatkov, ktoré viedli

k spochybneniu záverov súdneho znalca, ku ktorým dospel v predchádzajúcom znaleckom

dokazovaní. Tieto skutočnosti síce nemôžu ospravedlniť zjavne neprimeranú dĺžku

namietaného konania, ale umožňujú, aby ústavný súd právnu i faktickú zložitosť

namietaného konania zohľadnil pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj

závery v konaní vedenom pod sp. zn. ).

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok súdneho

konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľky vystupujúce v konaní

ako navrhovateľky sa zúčastňovali nariadených pojednávaní a poskytovali vo veci

konajúcim všeobecným súdom potrebnú súčinnosť, až na ojedinelé výnimky v roku 1989

a v rokoch 2002 — 2003, keď sa neustanovili na pojednávanie, resp. neoznámili okresnému

súdu požadované informácie v určenej lehote. Vzhľadom na celkovú dĺžku namietaného

konania však nemožno uvedené skutočnosti hodnotiť ako také, ktoré by mali zásadnejší

negatívny vplyv na jeho priebeh.

3. Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo v namietanom

konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa

ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

(m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou vzal predovšetkým do úvahy celkovú dĺžku namietaného konania a na

tomto základe konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je (už samo osebe)

neakceptovateľné, aby sťažovateľky museli čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie

všeobecného súdu v ich veci takmer 30 rokov (pozri m. m. , ,

atď.).

V súvislosti s celkovou dĺžkou namietaného konania, ktoré začalo 2. júna 1983

doručením návrhu okresnému súdu sťažovateľkou v 1. rade, ústavný súd považoval za

potrebné poukázať aj na ďalší právny názor ustálený v jeho doterajšej judikatúre (napr.

, ), podľa ktorého sa jeho jurisdikcia („rationae temporis“) síce

vzťahuje len na obdobie po 15. februári 1993, pričom ale bez zreteľa na konštituovanie

svojej právomoci ústavný súd v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateliek

prerokovala okresným súdom v zmysle bez zbytočných prieťahov,

konštantne prihliada aj na deň začatia namietaného konania pred okresným súdom a na

dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993. Ústavný súd preto pri svojom

rozhodovaní v súlade s uvedenou judikatúrou prihliadol aj na skutočnosť, že do založenia

jurisdikcie ústavného súdu 15. februára 1993 namietané konanie trvalo takmer desať rokov.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že v období po založení jeho jurisdikcie

(15. februára 1993) došlo v napadnutom konaní k viacerým obdobiam aj dlhodobejšej

nečinnosti okresného súdu (napr. obdobie od 25. januára 1994 do 24. októbra 1995 alebo

obdobie od 24. októbra 1995 do 30. apríla 1997), ako aj k jeho neefektívnej a nesústredenej

činnosti (napr. dôvody, pre ktoré bol krajským súdom zrušený rozsudok okresného súdu

z 24. októbra 1995 a jeho uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 30. apríla 1997,

procesné pochybenia pri predkladaní spisu krajskému súdu na rozhodnutie o opravných

prostriedkoch odporcu v období rokov 1999 – 2000, neefektívny postup súvisiaci

s prípravou pojednávaní a zabezpečovaním účasti účastníkov konania na nariadených

pojednávaniach, zdĺhavý postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania).

Vychádzajúc z doterajšej zjavne neprimeranej dĺžky napadnutého konania (takmer

tridsať rokov), ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná, v spojení s obdobiami

neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu, ústavný súd dospel

k záveru, že v ňom došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a teda aj

k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa , ako aj ich práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.1.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. začalo 1. júna 2012, keď

bol krajskému súdu predložený spis na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti rozsudku

okresného súdu z 23. februára 2012. Ústavný súd zistil, že o odvolaní odporcu rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2013 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom spis bol okresnému súdu vrátený

5. júna 2013.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodol o odvolaní odporcu proti rozsudku

okresného súdu z 23. februára 2012 za necelých 11 mesiacov od predloženia spisu,

nepovažoval ústavný súd za potrebné osobitne analyzovať jeho postup v konaní vedenom

pod sp. zn. , a preto sa obmedzil len na konštatovanie, že v odvolacom

konaní, ktoré bolo skončené meritórnym rozhodnutím v období kratšom ako jeden rok,

nemožno uvažovať o takých prieťahoch v konaní, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti sťažovateliek v časti, ktorou

namietali porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateliek podľa čl. 8 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať,

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa argumentácie sťažovateliek došlo k porušeniu ich

práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru tým, že

okresný súd a krajský súd nekonali v napadnutých konaniach efektívne, resp. že je ich

konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, t. j. v zásade z rovnakých dôvodov, z akých

namietajú porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

III.2.1 K namietanému porušeniu práva sťažovateliek podľa čl. 8 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V nadväznosti na namietané porušenie čl. 8 dohovoru ústavný súd považoval za

potrebné a aj vhodné vychádzať z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

v porovnateľných veciach, ako je vec sťažovateliek. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje predovšetkým na rozsudok ESĽP č. 53176/99 zo 4. septembra 2002 vo veci

Mikulić v. Chorvátsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru.

V konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu označeného rozsudku ESĽP, sa

sťažovateľka domáhala pred príslušnými orgánmi Chorvátskej republiky poznania svojej

biologickej identity zistením (identifikovaním) osoby jej otca. Jadrom jej sťažnosti bolo

namietané porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života v súvislosti

s neprimeranou dĺžkou konania pred vnútroštátnymi orgánmi a zároveň neschopnosť týchto

orgánov zaistiť efektívnu ochranu jej právu poznať svoj pôvod tým, že nedokázali prinútiť

muža, ktorého jej matka označila za jej otca, k odobraniu vzoriek DNA, čím sa znemožnilo

vykonanie testov, na základe ktorých mohol byť tento muž vnútroštátnym súdom určený

ako otec dieťaťa (sťažovateľky).

Európsky súd pre ľudské práva sa v označenej veci najskôr zaoberal namietanou

neprimeranou dĺžkou súdneho konania a zdôraznil, že prípadom týkajúcim sa „občianskeho

stavu a spôsobilosti je potrebné venovať osobitnú starostlivosť (pozri Bock v. Nemecko,

rozsudok z 29. marca 1989, časť A, č. 150, s. 23, § 49)“. Po zhodnotení konkrétnych

okolností posudzovaného prípadu a na základe kritérií vyplývajúcich z doterajšej judikatúry

ESĽP rozhodol, že v danom prípade došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože

chorvátske štátne orgány nesplnili požiadavku „dosiahnuť konečné rozhodnutie v spore

týkajúcom sa občianskych práv a povinností v primeranej lehote“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru, ESĽP už

mnohokrát rozhodol, že spory týkajúce sa určenia otcovstva spadajú pod „ochranu“ tohto

článku dohovoru (pozri napríklad Rasmussen v. Dánsko, rozsudok z 28. novembra 1984,

séria A, č. 87, s. 13, § 33, a Keegan proti Írsku, rozsudok z 26. mája 1994, séria A, č. 290,

s. 18, § 45). Európsky súd pre ľudské práva v označenom rozsudku vo veci Mikulić

v. Chorvátsko konštatoval, že medzi sťažovateľkou a jej otcom sa nevytvorili také rodinné

väzby, ktoré by spadali pod ochranu rodinného života, a preto posudzoval túto vec

z hľadiska ochrany súkromného života. Súkromný život podľa názoru ESĽP zahŕňa fyzickú

a psychickú integritu osoby a niekedy môže zahŕňať aspekty individuálnej fyzickej

a sociálnej identity. Rešpektovanie „súkromného života“ musí zahŕňať do určitej miery aj

právo nadviazať vzťahy s inými ľuďmi (m. m. pozri aj Niemietz v Nemecko, rozsudok

zo 16. decembra 1992, séria A, č. 251-B, s. 33 — 34, § 29). Z už uvedeného preto vyplýva,

že «nie je dôvod, prečo by z pojmu „súkromný život“ bolo treba vylúčiť určenie právneho

vzťahu medzi dieťaťom narodeným mimo manželstva a jeho biologickým otcom. Skutkový

stav veci preto patrí do rozsahu pôsobnosti článku 8.».

V judikatúre ESĽP týkajúcej sa čl. 8 dohovoru dosiaľ nebola vymedzená všeobecná

definícia pojmu súkromný život. Aplikačná prax ESĽP však poskytuje rámcový okruh vecí,

ktoré možno pod tento pojem zahrnúť; patria k nim okrem iného osobná autonómia,

rozhodnutie byť či nebyť rodičom, spôsobilosť na právne úkony, fyzická a sociálna identita

osoby vrátane informácií o rodičoch a pod. Aj keď z dikcie čl. 8 dohovoru sa na prvý

pohľad zdá, že je formulovaný v podobe negatívneho záväzku („rešpektovanie súkromného

života“), ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti upozorňuje aj na pozitívne záväzky štátu

vyplývajúce z efektívnej ochrany práv. Zvláštnu kategóriu pozitívnych záväzkov

predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochrany dohovorom

zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právom upraveného) procesu.

V nadväznosti na uvedené ESĽP v rozsudku vo veci Mikulić v. Chorvátsko

pripomenul, že zatiaľ čo podstatným predmetom čl. 8 dohovoru je chrániť jednotlivca pred

svojvoľnými zásahmi zo strany orgánov verejnej moci, nejde len o to prinútiť štáty, aby sa

zdržali takéhoto zásahu, ale okrem tohto negatívneho záväzku môžu prichádzať do úvahy aj

pozitívne povinnosti spočívajúce v účinnom rešpektovaní súkromného a rodinného života.

Tieto povinnosti môžu zahŕňať prijatie opatrení na zabezpečenie rešpektovania súkromného

života, a to aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (pozri X a Y proti Holandsku,

rozsudok z 26. marca 1985, séria A, č. 91, s. 11, § 23, a Botta proti Taliansku, rozsudok

z 24. februára 1998, Zbierka 1998-I, s. 422, § 33). Pri určovaní, či takýto pozitívny záväzok

existuje, je potrebné brať ohľad na spravodlivú rovnováhu, ktorá má byť nastolená medzi

všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca, a pritom má štát priestor na voľnú úvahu

[pozri rozhodnutia vo veci Keegan proti Írsku (už citované), s. 19, § 49, a MB proti

Spojenému kráľovstvu, č. 22920/93, rozhodnutie Komisie zo 6. apríla 1994, rozhodnutie

a správy 77, s. 116]. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že jeho úlohou nie je

nahrádzať príslušné štátne orgány, ale posúdiť, či tieto orgány v súdnom konaní plnili

pozitívne záväzky v zmysle čl. 8 dohovoru (pozri napr. Hokkanen v. Fínsko, rozsudok z 23.

septembra 1994, séria A, č. 299-A, s. 20, § 55, obdobne Handyside v Spojené kráľovstvo,

rozsudok zo 7. decembra 1976, séria A, č. 24, s. 23, § 49).

Európsky súd pre ľudské práva v nadväznosti na uvedené právne východiská vo veci

Mikulić v. Chorvátsko dospel k záveru, že „osoby v postavení sťažovateľky majú vážny

záujem na poskytnutí informácií nevyhnutných na odhalenie pravdy o svojej identite a na

druhej strane treba pripomenúť, že ochrana tretích osôb môže brániť ich donúteniu, aby boli

k dispozícii pre lekárske vyšetrenie akéhokoľvek druhu vrátane testovania DNA“,

a na tomto základe rozhodol, že postupom vnútroštátnych orgánov Chorvátskej republiky

došlo k porušeniu práva sťažovateľky na ochranu jej súkromného života, a to jednak tým, že

súdy neboli schopné rozhodnúť paternitný spor v primeranej lehote, a druhým nedostatkom

v ich konaní bolo to, že nedokázali prinútiť muža, ktorého matka označila za otca

sťažovateľky, k odobraniu vzoriek DNA, čím sa znemožnilo vykonanie testov, na základe

ktorých mohol byť tento muž vnútroštátnym súdom určený ako otec dieťaťa (sťažovateľky).

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, možno z rozsudku ESĽP vo veci Mikulić v. Chorvátsko

vyvodiť záver, že k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného života sťažovateľky

došlo predovšetkým v súvislosti s porušením pozitívneho záväzku štátu konať a nastoliť

stav právnej istoty v predmetnej právnej veci „v primeranej lehote“.

Vychádzajúc z uvedených právnych záverov ESĽP, ústavný súd konštatoval, že

vo veci sťažovateliek sa ani medzi sťažovateľkou v 1. rade a jej domnelým otcom

nevytvorili také rodinné väzby, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ochranu rodinného života

v zmysle čl. 8 dohovoru (domnelý otec ju za svojho potomka nepovažuje a neprejavuje o ňu

záujem). Rovnako medzi sťažovateľkou v 2. rade a domnelým otcom sťažovateľky v 1. rade

sa napriek ich niekdajšiemu krátkemu spolužitiu nevytvorili podľa názoru ústavného súdu

rodinné väzby požívajúce ochranu čl. 8 dohovoru, a preto rovnako ako ESĽP posudzoval

danú vec z hľadiska požiadaviek na ochranu, resp. rešpektovania súkromného života

sťažovateliek.

Sťažovateľky v zásade namietajú, že k porušeniu ich práva podľa čl. 8 dohovoru

došlo v súvislosti s tým, že v ich veci konajúce všeobecné súdy nezabezpečili ochranu tohto

práva z dôvodu, že neprejednali ich záležitosť v primeranej lehote a bez zbytočných

prieťahov.

Podľa názoru ústavného súdu sú na vec sťažovateliek aplikovateľné kľúčové právne

názory ESĽP vyjadrené vo veci Mikulić v. Chorvátsko. V posudzovanom prípade

nepochybne existoval pozitívny záväzok štátu (Slovenskej republiky) konajúceho

prostredníctvom okresného súdu (a v odvolacom konaní aj krajského súdu), ktorý bol

povinný rozhodnúť o ich žalobe o určenie otcovstva a zaplatenie výživného v konaní

vedenom pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov, t. j. v súlade

s požiadavkami, ktoré vyplývajú zo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že okresný súd si túto povinnosť nesplnil

(pozri časť II.1.1 tohto nálezu), zakladá dôvod aj na vyslovenie porušenia práva na

rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 dohovoru.

Za ďalší faktor zakladajúci dôvod na vyslovenie porušenia práva sťažovateliek na

rešpektovanie ich súkromného života považuje ústavný súd legitímny záujem sťažovateliek

na rozhodnutie o veci, ktorá bola predmetom ich žaloby, ktorý v danom prípade

korešponduje aj so záujmom spoločnosti (všeobecným záujmom). Z hľadiska legitimity

individuálneho záujmu sťažovateliek je nevyhnutné brať do úvahy dôležitosť napadnutého

konania pre ich súkromný život. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom je

určenie otcovstva k sťažovateľke v 1. rade a zaplatenie výživného, pričom návrh na začatie

konania podala sťažovateľka v 2. rade ako jej zákonná zástupkyňa v čase, keď ešte jej dcéra

(sťažovateľka v 1. rade) nebola plnoletá, a s ktorou okresný súd koná ako s účastníčkou

konania, t. j. nepochybne veci, ktoré možno zahrnúť pod pojem súkromný život.

Podľa názoru ústavného súdu z charakteru posudzovanej veci možno vyvodiť vážny

individuálny záujem sťažovateliek na rozhodnutie o otázkach, ktoré boli predmetom žaloby

v primeranom čase, pretože konanie sa týka základných hodnôt a zásadných aspektov ich

súkromného života. Okresný súd mal v napadnutom konaní k dispozícii celý rad procesných

inštitútov, ktoré mohol a mal použiť na zabezpečenie efektívnej ochrany práv sťažovateliek

podľa čl. 8 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd, majúc na zreteli i voľnú úvahu, ktorú ESĽP poskytuje

štátom pri rozhodovaní o veciach podliehajúcich ochrane poskytovanej dohovorom (ako

tretie kritérium zakladajúce dôvody na vyslovenie porušenia práva chráneného dohovorom),

dospel k záveru, že okresný súd tým, že konal v namietanom konaní neefektívne

a so zbytočnými prieťahmi (záver k časti III.1.1 tohto nálezu), neposkytol právu

sťažovateliek na rešpektovanie súkromného života náležitú ochranu, a preto rozhodol, že

právo sťažovateliek podľa čl. 8 dohovoru bolo porušené v spojení s porušením ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

III.2.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateliek podľa čl. 8 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V súvislosti s posudzovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva

garantované čl. 8 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení práv sťažovateliek vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. by bolo teda možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a ani ich právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené neboli (pozri časť II.1.2 tohto

nálezu), nemohol v tejto súvislosti vysloviť ani porušenie ich práva vyplývajúceho z čl. 8

dohovoru. Ústavný preto v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu práv sťažovateliek vyvoditeľných z čl. 41 ods. 1

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Z argumentácie sťažovateliek možno vyvodiť, že porušenie práv vyvoditeľných

z namietajú taktiež z obdobných dôvodov, ako namietané porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru, t. j.

z dôvodu, že okresný súd a krajský súd v namietaných konaniach nepostupovali plynulo

a efektívne, resp. že ich postup bol poznačený zbytočnými prieťahmi.

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Článkom 41 sa manželstvu, rodičovstvu a rodine priznáva ochrana v rámci

piateho oddielu druhej hlavy , ktorý je označený nadpisom „Hospodárske, sociálne

a kultúrne práva“. Ak by sa pri vymedzovaní obsahu práv vyvoditeľných z

neprihliadalo na nadpis piateho oddielu druhej hlavy , medzi základným právom na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 a medzi právami zabezpečujúcimi ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny

v zmysle by neexistoval žiadny rozdiel. Ak však ústavodarca tieto práva

upravil v rozdielnych oddieloch druhej hlavy , tak to zjavne urobil preto, aby s oboma

ustanoveniami spojil iný obsah, z čoho potom logicky vyplývajú aj rozdielne

povinnosti štátu pri zabezpečovaní týchto práv.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého priznáva

ochranu manželstvu, rodičovstvu a rodine ako osobitným právnym inštitútom

(). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriem

patriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, príp. aj trestného

práva, ktorých základom nie sú subjektívne práva, ale ktoré vychádzajú z materiálnej

podstaty zmyslu a účelu manželstva i rodiny, ako sa tieto po stáročia rešpektujú

v európskom kultúrnom priestore. Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny zaručená

prostredníctvom nie je preto podľa názoru ústavného súdu v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením subjektívnych práv sťažovateliek v konaní

pred ústavným súdom (pozri m. m. ). Navyše, vychádzajúc so záverov

formulovaných v časti II.2.1 tohto nálezu, vo veci sťažovateliek nešlo o ochranu rodinného

života v zmysle čl. 8 dohovoru, do ktorého nepochybne patrí aj ochrana manželstva,

rodičovstva a rodiny, ale o ochranu ich súkromného života v zmysle označeného článku

dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel

(bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

IV.1 K návrhu sťažovateliek podľa

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľky sa tiež domáhali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, ako aj

krajskému súdu konať v namietaných konaniach bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na

skutočnosť, že namietané konania boli v čase rozhodovania ústavného súdu už právoplatne

skončené, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateliek nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.2 K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľky navrhujú, aby im ústavný súd priznal „náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 20.000 EUR (slovom: dvadsaťtisíc EUR) každej, ktorou by aspoň čiastočne

zmiernil dôsledky, ktoré štát sťažovateľkám prieťahmi spôsobil“ z dôvodov uvedených

v sťažnosti (pozri časť I odôvodnenia tohto nálezu).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania, období, v ktorých došlo

k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj rozsahu

vysloveného porušenia označených práv sťažovateliek, ústavný súd dospel k názoru, že

priznanie finančného zadosťučinenia každej v sume 15 000 € bude primerané konkrétnym

okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.3 K úhrade trov konania

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s rozhodol aj o úhrade trov

konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátom

JUDr. S. J. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá

bola 763 €, pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012 a za prvý polrok 2012,

ktorá bola 781 €, keďže jeden úkon právnej služby bol vykonaný v roku 2013. Úhradu

priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a

vyjadrenie zo 16. mája 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a)

a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon v roku 2012 sumu

127,16 €, za úkon v roku 2013 sumu 130,16 €, čo predstavuje sumu 384,48 € a spolu s

režijným paušálom dvakrát po 7,63 € a raz po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 407,55

pre jednu sťažovateľku. Po znížení tejto sumy o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky

predstavuje úhrada trov konania pre jednu sťažovateľku sumu 203,78 € a pre dve

sťažovateľky sumu 407,55 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH, keďže právny

zástupca sťažovateliek je platcom DPH. Celková suma trov konania, ktorej úhradu ústavný

súd priznal za poskytnuté právne služby obom sťažovateľkám, tak predstavuje sumu 489,06

€ (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateliek ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013