Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 430/2013
PDF · 262.79 KB
No categories available
IV. ÚS 430/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., K., zastúpeného advokátom Mgr. D. P., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41
ods. 1 a 3, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Košice I sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2013 doručená sťažnosť Mgr. M. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. D. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20
ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19
C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.
19 C/216/2011-71 z 27. januára 2012 rozhodol o zvýšení výživného uhrádzaného
sťažovateľom pre navrhovateľa – plnoletého syna sťažovateľa, a to na sumu 200 € mesačne
od 1. júla 2011. Okresný súd rozhodol tiež o dlžnom výživnom za obdobie od podania
návrhu do jeho rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Z uvedeného rozsudku
okresného súdu vyplýva, že naposledy bola vyživovacia povinnosť sťažovateľa voči
navrhovateľovi určená rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/547/1998-25 z 2. marca 1999.
Proti rozsudku okresného súdu z 27. januára 2012 podali odvolanie tak sťažovateľ,
ako aj navrhovateľ. O týchto odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.
8 CoP/189/2012-113 z 30. októbra 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu
vo výroku o zvýšení výživného od 6. júla 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe
jeho zaplatenia a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti. V časti zmenil rozsudok okresného
súdu tak, že návrh navrhovateľa na zvýšenie výživného za obdobie od 1. júla 2011 do 5. júla
2011 zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na vady prvostupňového konania a aj odvolacieho
konania. Argumentuje tým, že konajúce súdy nezisťovali pomery u matky navrhovateľa,
hoci má voči nemu tiež vyživovaciu povinnosť, nesprávne ustálili výšku jeho príjmu
a dostatočne nezohľadnili jeho terajšiu rodinu a vyživovacie povinnosti voči dvom
maloletým deťom. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„Odporca vyjadril vážne pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, ktorá vôbec
nezisťovala príjmové pomery a životnú úroveň druhého rodiča, teda matky, ktorá okrem
navrhovateľa, teda svojho syna nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť na rozdiel od
sťažovateľa, ktorý ma vyživovaciu povinnosť voči ďalším dvom maloletým deťom svojej
terajšej rodiny a tiež voči obom svojim rodičom, ktorý majú veľmi vážne zdravotne
postihnutia a sú odkázaní na starostlivosť svojho syna, teda sťažovateľa.
V zmysle ustanovenia § 62 ods. 2 ZR vyživovaciu povinnosť voči plnoletému
navrhovateľovi majú obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov. Podľa sťažovateľovi známych informácií matka žalobcu M. S., nar..., bytom K. má
dve zamestnania vo V. a vo V., tiež figuruje ako spoločník v ďalších dvoch obchodných
spoločnostiach. Už v čase rozvodu v roku 1999 mala matka žalobcu vyšší príjem ako otec
žalobcu. Sťažovateľ preto žiadal v konaní o vyžiadanie a preukázanie aktuálnych príjmov
matky žalobcu. ...
Prvostupňoví súd nesprávne zaregistroval príjem odporcu až o 100 Eur mesačne.
Mesačný príjem odporcu je 1.291 Eur a nie 1.391 Eur mesačne, ako to zaznamenal súd
v prvostupňovom konaní.
Rozhodnutie o dlžnom výživnom považujeme za vážny rozpor s dobrými mravmi.
Navrhovateľ v minulosti, zrejme na popud matky prišiel za otcom s tromi finančne
prehnanými nárokmi voči otcovi v hodnote cca 60.000,- Sk na kúpu play-station, kúpou
bicykla a tiež inej veci v čase, keď otec (sťažovateľ) prispieval ešte od rozhodnutia súdu
o rozvode manželstva z roku 1999 výživné nad rámec určeného výživného. Oznámenými
nárokmi žalobcu podmienil vzájomný vzťah so svojim otcom. Keď sťažovateľ v tom čase
nedokázal bezprostredne, okamžite požiadavkám syna (žalobcu) vyhovieť, žalobca od toho
momentu sa so sťažovateľom prestal stýkať a kontaktovať ho.
O žalobcovom štúdiu sa sťažovateľ pre bezdôvodný vzdorovitý vzťah syna dozvedel
až koncom roka 2011. Zároveň je zrejmý aj fakt, že žalobca nenavštevoval školu už od
05.07.2011, odkedy mu bolo súdom priznané zvýšenie výživného. Ako priznal v procese aj
sám žalobca v tom čase mu ešte nevznikali náklady na štúdium.
Matka zámerne, bezdôvodne štvala syna žalobcu proti sťažovateľovi. Žalobca sa voči
sťažovateľovi správal odmerane, nekomunikoval s ním, kládol mu prehnané požiadavky
a otcovi vôbec neoznámil, že zamýšľa štúdium na vysokej škole, na ktoré by sa otec mohol
finančne pripraviť. Keďže sťažovateľ o týchto skutočnostiach nebol oboznámený, teraz mu
to finančne ruinuje jeho terajšiu rodinu, ktorá finančne trpí s dvomi maloletými deťmi.
Sťažovateľ pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o zvýšení výživného bol
nútený zobrať ďalší splátkový úver zo S. s celkovou hodnotou 4.600.00 Eur a mesačnými
splátkami 77,60 Eur aby mohol vôbec existovať.
Vytvorenie takéhoto stavu zo strany súdu však vôbec nezodpovedá zákonnému
postupu súdu v súlade s § 62 ods. 2 ZR, kedy vyživovaciu povinnosť voči plnoletému
žalobcovi majú zásadne obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov.
Podobne ako prvostupňový súd rovnako aj druhostupňový súd úplne nezákonne
ignoroval zisťovanie schopností, možností a majetkových pomerov druhého rodiča. Na
jednej strane v odôvodnení krajského súdu str. 4 je uvedená zákonná požiadavka, že dieťa,
rodiča, ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, akú by malo, ak by spolužitie
rodičov trvalo. Na druhej strane, ak by spolužitie trvalo, určite by sa takáto možnosť
zvažovala u sťažovateľa ako rodiča rok alebo dva roky vopred. A ako v iných rodinách, ak
by to pomery rodičov nedovoľovali, hľadala by sa iná alternatíva na Slovensku alebo
v mieste bydliska, a nie v zahraničí.
Pomery u druhého rodiča súd vôbec neskúmal, čo by mohlo preukázať fakt, že
pomery u druhého rodiča sú výrazne lepšie a neviedlo by to k tak závažnému
a nezákonnému zásahu do zadlžovania sťažovateľa v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore
so zákonnými ustanoveniami zákona o rodine o vyživovacej povinnosti.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ namieta, že rozsudkami všeobecných súdov
boli porušené jeho základné práva označené v sťažnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:
„V tomto prípade však právoplatné rozhodnutie pre nezachovanie zákonných
ustanovení o vyživovacej povinnosti a pre nezákonný postup súdu pred vydaním
rozhodnutia, sťažovateľa o majetok pripravujú a privádzajú k neudržateľným dlhom. ...
existenčne ohrozuje terajšiu rodinu sťažovateľa, vytvára nerovnosť na úkor nezistených
pomerov na strane matky navrhovateľa zo strany súdu. ... tiež išlo nerešpektovanie
zákonných ustanovení o zisťovaní pomerov oboch rodičov zo strany súdu a nevykonanie
dôkazov navrhovaných zo strany sťažovateľa.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa Mgr. M. S. na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, právo na
ochranu rodičovstva a rodiny sťažovateľa, právo sťažovateľa na osobitnú ochranu detí a
právo na rovnaké práva deti sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa čl. 41
ods. 1 a 3 Ústavy SR, právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012-113 zo dňa 30. 10. 2012 a rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp. zn. 19C/216/2011-71 zo dňa 27. 01. 2012 bolo porušené.
... Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012-113 zo dňa 30. 10.
2012 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa
§ 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby odložil vykonateľnosť
„napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
8Co/189/2012-113 zo dňa 30. 10. 2012 a rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn.
19C/216/2011-71 zo dňa 27. 01. 2012, aby sa dočasne zdržal výkon právoplatného
rozhodnutia a tretím osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uvádza, že k porušeniu označených základných
práv podľa ústavy došlo „rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8Co/189/2012–
113 zo dňa 30. 10. 2012“ a identickým spôsobom označený rozsudok krajského súdu
sťažovateľ žiada zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K sťažnosti sťažovateľ priložil
rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP/189/2012-113 z 30. októbra 2012, ktorý sa týka
právnej veci sťažovateľa, tak ako ju skutkovo vymedzil vo svojej sťažnosti. Na základe
týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v petite sťažnosti došlo k pisárskej chybe
pri vymedzení spisovej značky namietaného rozsudku a správne označenie tejto spisovej
značky má byť 8 CoP/189/2012. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď v petite namieta
porušenie celého čl. 46 ústavy.
Ústavný súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že sťažovateľ namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára
2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké
práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn.
19 C/216/2011 z 27. januára 2012
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41
ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn.
19 C/216/2011 z 27. januára 2012 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený
v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého
vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 C/216/2011 z 27. januára 2012, pretože ho
preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20
ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy je preto z ústavného hľadiska pre
ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn.
8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn.
8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide spravidla vtedy, keď pri predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 30. októbra 2012, ktorým
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:
„Odvolací súd na základe odvolania účastníkov konania preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.
a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa
správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného.
Vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil
dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci,
v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami
navrhovateľa a odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili ich obranu
už v priebehu konania na súde prvého stupňa a ani v štádiu odvolacieho konania neuviedli
žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd
posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania
dospel k presvedčeniu, že zvýšené výživné súdom prvého stupňa je, vzhľadom na zákonné
ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady,
primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam odporcu a odôvodneným
potrebám navrhovateľa po zohľadnení, že odporca má ďalšie dve vyživovacie povinnosti
voči maloletým deťom narodeným z jeho terajšieho vzťahu. K odvolacej námietke odporcu
o nesprávnom výpočte jeho priemerného mesačného zárobku, z ktorého vychádzal súd
prvého stupňa, odvolací súd dodáva, že po oboznámení sa s obsahom spisu, konkrétne
opismi mzdových listov odporcu je nepochybné, že priemerný mesačný zárobok odporcu za
rok 2011 od marca do novembra bol 1.391 €. Odvolací súd nemohol zohľadniť námietku
odporcu namietajúcu nedostatočne vykonané dokazovanie ohľadom prijatia navrhovateľa
na vysokú školu, keďže z obsahu spisu je nesporné, že Fakulta informatiky v B. oznámila
navrhovateľovi 19. 5. 2011, že je prijatý k prezenčnému štúdiu v bakalárskom študijnom
programe informatika od akademického roku 2011/2012 s tým, že zápis je stanovený na deň
11. 7. 2011 a rovnako nemohol prihliadnuť na námietku odporcu vo vzťahu k príjmovým a
majetkovým pomerom navrhovateľovej matky, ktoré tvoria podstatnú časť jeho odvolania,
lebo v preskúmavanej veci nemajú právny význam, pretože odporca je povinný rodič,
ktorému sa určuje výživné a nie matka navrhovateľa, ktorá dobrovoľne bez súdneho
rozhodnutia si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, preto ani predpoklad
odporcu, že dosahuje vyšší príjem ako on, nemá v konečnom dôsledku vplyv na určenie
rozsahu jeho vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na ust. §
62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje
za ich prvoradú zákonnú povinnosť a tiež na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom
je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd
dospel k záveru, že odporca mal dostatok finančných prostriedkov na štandardné
uspokojovanie vlastných potrieb ako aj potrieb ostatných členov jeho terajšej rodiny, preto
možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj navrhovateľovi, čo je v
súlade so zákonnou požiadavkou, že dieťa, rodičia, ktorého nežijú spolu, má mať takú
životnú úroveň akú by malo, ak by spolužitie rodičov trvalo. K odvolacej námietke odporcu,
že nevedel o štúdiu navrhovateľa na vysokej škole v zahraničí, odvolací súd poznamenáva,
že zmenou spoločensko-ekonomických podmienok na Slovensku sa výrazne zmenili aj
možnosti detí študovať, resp. vybrať si štúdium na vysokých školách v rámci Európskej únie,
ale aj mimo nej, v dôsledku čoho je nutné, ak sú pre to splnené podmienky u povinného
rodiča, akceptovať právo dieťaťa študovať na škole podľa vlastného výberu. V danom
prípade je nepochybné, že majetkové a finančné pomery odporcu mu umožňujú prispievať
zvýšené výživné navrhovateľovi a vytvoriť mu podmienky pre ukončenie štúdia a následné
lepšie uplatnenie v praxi. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ak
zvýšil výživné na 200 € s odôvodnením, že pri rozhodovaní o rozsahu zvýšenia zohľadnil
vyživovaciu povinnosť odporcu voči maloletým deťom z terajšieho vzťahu, čiastočne aj voči
ich matke, ktorá je na materskej dovolenke. Odvolací súd nevyhovel odvolaciemu návrhu
odporcu doplniť dokazovanie, pretože vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa je
dostatočné pre rozhodnutie o návrhu, ale najmä preto, že odporca nenavrhoval vykonať
také dôkazy, ktoré by mali relevantný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Neprihliadol
ani na námietku odporcu o tzv. „dobrých mravoch“ podľa ust. § 75 ods. 2 O. s. p., pretože v
priebehu konania nebolo zistené žiadne také správanie navrhovateľa, ktoré by bolo
dôvodom pre postup v zmysle tohto ustanovenia O. s. p.. Konajúci súd správne rozhodol aj
o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia podľa ust. § 160 ods. 1 veta druhá O. s. p.,
kedy súd môže určiť, že peňažné plnenie sa vykoná v splátkach, ktorých výšku a podmienky
zročnosti určí s tým, že omeškanie plnenia jednej splátky, má za následok zročnosť celého
plnenia a dôsledne prihliadol aj na majetkové, finančné a rodinné pomery odporcu. Na
základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok
vo výroku o zvýšení výživného od 6. 7. 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe jeho
zaplatenia, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti od 6. 7. 2011 do
budúcna potvrdil.“
Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 19 C/216/2011-71
z 27. januára 2012, ktorým zvýšil výživné uhrádzané sťažovateľom pre navrhovateľa.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na výsledky dokazovania, v rámci
ktorého skúmal odôvodnené potreby navrhovateľa (sťažovateľovho syna) a tiež skúmal
pomery sťažovateľa. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že okresný súd
vychádzal z účastníckych výpovedí navrhovateľa a sťažovateľa, písomného vyjadrenia
sťažovateľa a listinných dôkazov (výplatné pásky a doklad dekana Fakulty informatiky). Na
základe týchto zistení okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:
„Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že nárok navrhovateľa na zvýšenie
výživného je dôvodný, hoci v nižšej než požadovanej výške. Keďže naposledy bolo určené
výživné súdnym rozhodnutím, takéto rozhodnutie možno zmeniť v prípade, ak sa zmenia
pomery, či už na strane povinnej osoby, alebo na strane oprávnenej osoby. Je nepochybné,
že na strane navrhovateľa ako oprávnenej osoby došlo k zmene pomerov oproti naposledy
určenému výživnému, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného. Od poslednej úpravy
ubehlo 12 rokov, v porovnaní s poslednou úpravou, kedy navrhovateľ bol žiakom 1. ročníka
ZŠ, teraz navštevuje 1. ročník VŠ, takže opodstatnene na jeho strane došlo k potrebe
zvýšenia výdavkov na výživné zahrňujúcich nielen základné výdavky na stravu, ošatenie
a bývanie, ale tiež zvýšené výdavky v súvislosti so štúdiom na VŠ v B. a v neposlednom rade
aj výdavky na športové, kultúrne vyžitie, záľuby a pod. hoci iba v minimálnej výške (keďže
navrhovateľ v tejto súvislosti nemá mimoriadne výdavky). Okrem toho medzi tieto výdavky
patria tiež výdavky na lieky, v súvislosti s jeho zdravotným stavom.
Tiež možno konštatovať, že sa zmenili pomery aj na strane odporcu, ktorému
v priebehu konania pribudli dve vyživovacie povinnosti a súčasne na strane ktorého
v porovnaní s predchádzajúcou úpravou došlo tiež k zvýšeniu jeho príjmu. Pokiaľ odporca
ako povinná osoba podrobným spôsobom vyšpecifikoval pravidelné výdavky, k týmto je
potrebné poukázať na to, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami rodiča. Aj
existencia výdavkov povinnej osoby svedčí o určitej životnej úrovni rodiča, pričom
oprávnená osoba má právo sa podieľať na životnej úrovni svojho rodiča. Odporca je preto
povinný prispôsobiť svoje výdavky tak, aby neboli realizované na úkor opodstatnenej
vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Okrem toho k uvádzaným výdavkom zo strany
odporcu súd uvádza, že nemožno prihliadať na tie výdavky, ktoré patria jeho priateľke,
pretože podľa názoru súdu na nich odporca nie je povinný sa podieľať. Taktiež k výdavku
na bývanie je potrebné upresniť, že ide výdavok, na ktorom sa majú spolupodieľať všetky
osoby, ktoré byt užívajú, takže ani v tomto prípade nejde o výlučný výdavok odporcu.
K vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. A. súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na vek
dieťaťa, odporca si v súčasnosti plní vyživovaciu povinnosť voči nej (okrem nevyhnutnej VP
na základné potreby, príp. predškolské zariadenie) najmä vo forme osobnej starostlivosti.
K návrhu odporcu, aby súd zisťoval majetkové pomery na strane matky
navrhovateľa, najmä jej príjem, súd uvádza, že v tomto konaní súd skúma pomery na strane
povinnej osoby, t.j. odporcu. Preto v tomto smere navrhované dokazovanie nebolo
vykonané.
Na základe vyššie uvedených zistení a záverov súd v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami prihliadnuc pritom na odôvodnené potreby navrhovateľa a majetkové
pomery odporcu a jeho dve nové vyživovacie povinnosti posúdil predmetný návrh ako
dôvodný čo do zvýšenia vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi mesačne na
sumu 200,- Eur od 1. 7. 2011 a návrh v jeho prevyšujúcej časti súčasne ako nedôvodný
zamietol.“
Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu.
Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku stotožnil s právnym názorom
okresného súdu o tom, že od poslednej úpravy výživného nastala taká zmena pomerov tak
u sťažovateľa, ako aj u navrhovateľa, ktorá odôvodňovala zvýšenie výživného. Krajský súd
poukázal na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, týkajúce sa
pomerov sťažovateľa (jeho príjmov, vyživovacích povinností a pod.) a tiež odôvodnených
potrieb navrhovateľa. V sťažnosti sťažovateľ namieta, že okresný súd a ani krajský súd
nezistili dostatočne skutkový stav, predovšetkým z dôvodu, že nezisťovali pomery matky
navrhovateľa, nesprávne ustálili jeho príjem, a okrem toho zvýšenie výživného vrátane
rozhodnutia o dlžnom výživnom a spôsobe jeho splatenia považoval za neprimerané
vzhľadom na svoje vyživovacie povinnosti voči dvom maloletým deťom, starostlivosť
o partnerku a o rodičov. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že
krajský súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal – nevyhovel odvolaciemu
návrhu na doplnenie dokazovania zisťovaním pomerov matky navrhovateľa, konštatoval, že
tento návrh sa netýka predmetu konania, pričom dokazovanie, ktoré vykonal okresný súd,
považoval za dostatočné. Výšku príjmov zisťoval z výplatných pások a dospel k rovnakému
záveru ako okresný súd. Rozhodnutie o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho splatenia nebolo
podľa krajského súdu v rozpore s dobrými mravmi. V odôvodnení svojho rozsudku krajský
súd reagoval aj na ďalšie skutočnosti relevantné v prerokúvanom prípade.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok ukladá
účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov
konania.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom
konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaručuje síce právo na spravodlivý proces,
neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika,
rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom
konania (I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 178/2012). Procesný princíp voľného
hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len
tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr.
II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04, IV. ÚS 178/2012).
Ústavný súd, poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia rozsudku
krajského súdu, dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu
a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, keď
sťažovateľ za také porušenie považoval najmä nevykonanie dôkazov smerujúcich
k zisťovaniu pomerov matky navrhovateľa, pričom je zrejmé, že konajúce súdy odôvodnili,
prečo nevyhoveli tomuto procesnému návrhu a nevykonali predmetné dokazovanie,
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť porušenie
označených základných práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Nie je
úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu
aplikovaných právnych noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok
so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení
krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu
záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok vo vzťahu k procesným
návrhom sťažovateľa na vykonanie dokazovania odôvodnil ústavne konformným
spôsobom, pričom právne závery týchto všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za
arbitrárne.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že aj ďalšie právne závery krajského súdu
sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti teda svojvôle, sú logické a vyplývajú
z relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom
príslušných ustanovení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a Občianskeho súdneho poriadku. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom
krajského súdu z 30. októbra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine
a Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako
odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu z 30. októbra 2012 boli
porušené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj
sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 3
ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr.
II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP/189/2012 z 30. októbra 2012 po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto
časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013