Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 430/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. S., K., zastúpeného advokátom Mgr. D. P., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41

ods. 1 a 3, a rozsudkom Okresného súdu

Košice I sp. zn. z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 30. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2013 doručená sťažnosť Mgr. M. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. D. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20

ods. 1, a 3, a (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19

C/216/2011 z 27. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.

-71 z 27. januára 2012 rozhodol o zvýšení výživného uhrádzaného

sťažovateľom pre navrhovateľa – plnoletého syna sťažovateľa, a to na sumu 200 € mesačne

od 1. júla 2011. Okresný súd rozhodol tiež o dlžnom výživnom za obdobie od podania

návrhu do jeho rozhodnutia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Z uvedeného rozsudku

okresného súdu vyplýva, že naposledy bola vyživovacia povinnosť sťažovateľa voči

navrhovateľovi určená rozsudkom okresného súdu č. k. -25 z 2. marca 1999.

Proti rozsudku okresného súdu z 27. januára 2012 podali odvolanie tak sťažovateľ,

ako aj navrhovateľ. O týchto odvolaniach rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-113 z 30. októbra 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu

vo výroku o zvýšení výživného od 6. júla 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe

jeho zaplatenia a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti. V časti zmenil rozsudok okresného

súdu tak, že návrh navrhovateľa na zvýšenie výživného za obdobie od 1. júla 2011 do 5. júla

2011 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na vady prvostupňového konania a aj odvolacieho

konania. Argumentuje tým, že konajúce súdy nezisťovali pomery u matky navrhovateľa,

hoci má voči nemu tiež vyživovaciu povinnosť, nesprávne ustálili výšku jeho príjmu

a dostatočne nezohľadnili jeho terajšiu rodinu a vyživovacie povinnosti voči dvom

maloletým deťom. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Odporca vyjadril vážne pochybnosti o nezaujatosti sudkyne, ktorá vôbec

nezisťovala príjmové pomery a životnú úroveň druhého rodiča, teda matky, ktorá okrem

navrhovateľa, teda svojho syna nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť na rozdiel od

sťažovateľa, ktorý ma vyživovaciu povinnosť voči ďalším dvom maloletým deťom svojej

terajšej rodiny a tiež voči obom svojim rodičom, ktorý majú veľmi vážne zdravotne

postihnutia a sú odkázaní na starostlivosť svojho syna, teda sťažovateľa.

V zmysle ustanovenia § 62 ods. 2 ZR vyživovaciu povinnosť voči plnoletému

navrhovateľovi majú obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových

pomerov. Podľa sťažovateľovi známych informácií matka žalobcu M. S., nar..., bytom K. má

dve zamestnania vo V. a vo V., tiež figuruje ako spoločník v ďalších dvoch obchodných

spoločnostiach. Už v čase rozvodu v roku 1999 mala matka žalobcu vyšší príjem ako otec

žalobcu. Sťažovateľ preto žiadal v konaní o vyžiadanie a preukázanie aktuálnych príjmov

matky žalobcu. ...

Prvostupňoví súd nesprávne zaregistroval príjem odporcu až o 100 Eur mesačne.

Mesačný príjem odporcu je 1.291 Eur a nie 1.391 Eur mesačne, ako to zaznamenal súd

v prvostupňovom konaní.

Rozhodnutie o dlžnom výživnom považujeme za vážny rozpor s dobrými mravmi.

Navrhovateľ v minulosti, zrejme na popud matky prišiel za otcom s tromi finančne

prehnanými nárokmi voči otcovi v hodnote cca 60.000,- Sk na kúpu play-station, kúpou

bicykla a tiež inej veci v čase, keď otec (sťažovateľ) prispieval ešte od rozhodnutia súdu

o rozvode manželstva z roku 1999 výživné nad rámec určeného výživného. Oznámenými

nárokmi žalobcu podmienil vzájomný vzťah so svojim otcom. Keď sťažovateľ v tom čase

nedokázal bezprostredne, okamžite požiadavkám syna (žalobcu) vyhovieť, žalobca od toho

momentu sa so sťažovateľom prestal stýkať a kontaktovať ho.

O žalobcovom štúdiu sa sťažovateľ pre bezdôvodný vzdorovitý vzťah syna dozvedel

až koncom roka 2011. Zároveň je zrejmý aj fakt, že žalobca nenavštevoval školu už od

05.07.2011, odkedy mu bolo súdom priznané zvýšenie výživného. Ako priznal v procese aj

sám žalobca v tom čase mu ešte nevznikali náklady na štúdium.

Matka zámerne, bezdôvodne štvala syna žalobcu proti sťažovateľovi. Žalobca sa voči

sťažovateľovi správal odmerane, nekomunikoval s ním, kládol mu prehnané požiadavky

a otcovi vôbec neoznámil, že zamýšľa štúdium na vysokej škole, na ktoré by sa otec mohol

finančne pripraviť. Keďže sťažovateľ o týchto skutočnostiach nebol oboznámený, teraz mu

to finančne ruinuje jeho terajšiu rodinu, ktorá finančne trpí s dvomi maloletými deťmi.

Sťažovateľ pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o zvýšení výživného bol

nútený zobrať ďalší splátkový úver zo S. s celkovou hodnotou 4.600.00 Eur a mesačnými

splátkami 77,60 Eur aby mohol vôbec existovať.

Vytvorenie takéhoto stavu zo strany súdu však vôbec nezodpovedá zákonnému

postupu súdu v súlade s § 62 ods. 2 ZR, kedy vyživovaciu povinnosť voči plnoletému

žalobcovi majú zásadne obaja rodičia podľa svojich schopností, možností a majetkových

pomerov.

Podobne ako prvostupňový súd rovnako aj druhostupňový súd úplne nezákonne

ignoroval zisťovanie schopností, možností a majetkových pomerov druhého rodiča. Na

jednej strane v odôvodnení krajského súdu str. 4 je uvedená zákonná požiadavka, že dieťa,

rodiča, ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, akú by malo, ak by spolužitie

rodičov trvalo. Na druhej strane, ak by spolužitie trvalo, určite by sa takáto možnosť

zvažovala u sťažovateľa ako rodiča rok alebo dva roky vopred. A ako v iných rodinách, ak

by to pomery rodičov nedovoľovali, hľadala by sa iná alternatíva na Slovensku alebo

v mieste bydliska, a nie v zahraničí.

Pomery u druhého rodiča súd vôbec neskúmal, čo by mohlo preukázať fakt, že

pomery u druhého rodiča sú výrazne lepšie a neviedlo by to k tak závažnému

a nezákonnému zásahu do zadlžovania sťažovateľa v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore

so zákonnými ustanoveniami zákona o rodine o vyživovacej povinnosti.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ namieta, že rozsudkami všeobecných súdov

boli porušené jeho základné práva označené v sťažnosti. V sťažnosti ďalej uvádza:

„V tomto prípade však právoplatné rozhodnutie pre nezachovanie zákonných

ustanovení o vyživovacej povinnosti a pre nezákonný postup súdu pred vydaním

rozhodnutia, sťažovateľa o majetok pripravujú a privádzajú k neudržateľným dlhom. ...

existenčne ohrozuje terajšiu rodinu sťažovateľa, vytvára nerovnosť na úkor nezistených

pomerov na strane matky navrhovateľa zo strany súdu. ... tiež išlo nerešpektovanie

zákonných ustanovení o zisťovaní pomerov oboch rodičov zo strany súdu a nevykonanie

dôkazov navrhovaných zo strany sťažovateľa.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa Mgr. M. S. na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa SR, právo na

ochranu rodičovstva a rodiny sťažovateľa, právo sťažovateľa na osobitnú ochranu detí a

právo na rovnaké práva deti sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa čl. 41

ods. 1 a 3 SR, právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa

SR a právo na súdnu ochranu podľa a SR rozhodnutím

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -113 zo dňa 30. 10. 2012 a rozsudkom

Okresného súdu Košice I sp. zn. -71 zo dňa 27. 01. 2012 bolo porušené.

... Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -113 zo dňa 30. 10.

2012 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) tak, aby odložil vykonateľnosť

„napadnutého právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-113 zo dňa 30. 10. 2012 a rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn.

-71 zo dňa 27. 01. 2012, aby sa dočasne zdržal výkon právoplatného

rozhodnutia a tretím osobám uložil, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im priznaného

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uvádza, že k porušeniu označených základných

práv podľa došlo „rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. –

113 zo dňa 30. 10. 2012“ a identickým spôsobom označený rozsudok krajského súdu

sťažovateľ žiada zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K sťažnosti sťažovateľ priložil

rozsudok krajského súdu č. k. -113 z 30. októbra 2012, ktorý sa týka

právnej veci sťažovateľa, tak ako ju skutkovo vymedzil vo svojej sťažnosti. Na základe

týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v petite sťažnosti došlo k pisárskej chybe

pri vymedzení spisovej značky namietaného rozsudku a správne označenie tejto spisovej

značky má byť . Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa , aj keď v petite namieta

porušenie celého .

Ústavný súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46

ods. 1 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. januára

2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2012.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a 3, a rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 27. januára 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41

ods. 1 a 3, a rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 27. januára 2012 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený

v (premietnutý aj do ), z ktorého

vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2012, pretože ho

preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20

ods. 1, a 3, a je preto z ústavného hľadiska pre

ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012 (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a 3, a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide spravidla vtedy, keď pri predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr.

, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 30. októbra 2012, ktorým

rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, uviedol:

„Odvolací súd na základe odvolania účastníkov konania preskúmal rozsudok súdu

prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa bez

nariadenia pojednávania podľa v spojení s

a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa

správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného.

Vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s vyhodnotil

dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom

starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci,

v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami

navrhovateľa a odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili ich obranu

už v priebehu konania na súde prvého stupňa a ani v štádiu odvolacieho konania neuviedli

žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd

posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania

dospel k presvedčeniu, že zvýšené výživné súdom prvého stupňa je, vzhľadom na zákonné

ustanovenia citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady,

primerané reálnym zárobkovým schopnostiam a možnostiam odporcu a odôvodneným

potrebám navrhovateľa po zohľadnení, že odporca má ďalšie dve vyživovacie povinnosti

voči maloletým deťom narodeným z jeho terajšieho vzťahu. K odvolacej námietke odporcu

o nesprávnom výpočte jeho priemerného mesačného zárobku, z ktorého vychádzal súd

prvého stupňa, odvolací súd dodáva, že po oboznámení sa s obsahom spisu, konkrétne

opismi mzdových listov odporcu je nepochybné, že priemerný mesačný zárobok odporcu za

rok 2011 od marca do novembra bol 1.391 €. Odvolací súd nemohol zohľadniť námietku

odporcu namietajúcu nedostatočne vykonané dokazovanie ohľadom prijatia navrhovateľa

na vysokú školu, keďže z obsahu spisu je nesporné, že Fakulta informatiky v B. oznámila

navrhovateľovi 19. 5. 2011, že je prijatý k prezenčnému štúdiu v bakalárskom študijnom

programe informatika od akademického roku 2011/2012 s tým, že zápis je stanovený na deň

11. 7. 2011 a rovnako nemohol prihliadnuť na námietku odporcu vo vzťahu k príjmovým a

majetkovým pomerom navrhovateľovej matky, ktoré tvoria podstatnú časť jeho odvolania,

lebo v preskúmavanej veci nemajú právny význam, pretože odporca je povinný rodič,

ktorému sa určuje výživné a nie matka navrhovateľa, ktorá dobrovoľne bez súdneho

rozhodnutia si plní svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, preto ani predpoklad

odporcu, že dosahuje vyšší príjem ako on, nemá v konečnom dôsledku vplyv na určenie

rozsahu jeho vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Odvolací súd poukazuje na ust. §

62 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje

za ich prvoradú zákonnú povinnosť a tiež na ods. 5 tohto zákonného ustanovenia, v ktorom

je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd

dospel k záveru, že odporca mal dostatok finančných prostriedkov na štandardné

uspokojovanie vlastných potrieb ako aj potrieb ostatných členov jeho terajšej rodiny, preto

možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj navrhovateľovi, čo je v

súlade so zákonnou požiadavkou, že dieťa, rodičia, ktorého nežijú spolu, má mať takú

životnú úroveň akú by malo, ak by spolužitie rodičov trvalo. K odvolacej námietke odporcu,

že nevedel o štúdiu navrhovateľa na vysokej škole v zahraničí, odvolací súd poznamenáva,

že zmenou spoločensko-ekonomických podmienok na Slovensku sa výrazne zmenili aj

možnosti detí študovať, resp. vybrať si štúdium na vysokých školách v rámci Európskej únie,

ale aj mimo nej, v dôsledku čoho je nutné, ak sú pre to splnené podmienky u povinného

rodiča, akceptovať právo dieťaťa študovať na škole podľa vlastného výberu. V danom

prípade je nepochybné, že majetkové a finančné pomery odporcu mu umožňujú prispievať

zvýšené výživné navrhovateľovi a vytvoriť mu podmienky pre ukončenie štúdia a následné

lepšie uplatnenie v praxi. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ak

zvýšil výživné na 200 € s odôvodnením, že pri rozhodovaní o rozsahu zvýšenia zohľadnil

vyživovaciu povinnosť odporcu voči maloletým deťom z terajšieho vzťahu, čiastočne aj voči

ich matke, ktorá je na materskej dovolenke. Odvolací súd nevyhovel odvolaciemu návrhu

odporcu doplniť dokazovanie, pretože vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa je

dostatočné pre rozhodnutie o návrhu, ale najmä preto, že odporca nenavrhoval vykonať

také dôkazy, ktoré by mali relevantný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Neprihliadol

ani na námietku odporcu o tzv. „dobrých mravoch“ podľa ust. , pretože v

priebehu konania nebolo zistené žiadne také správanie navrhovateľa, ktoré by bolo

dôvodom pre postup v zmysle tohto ustanovenia . Konajúci súd správne rozhodol aj

o dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia podľa ust. veta druhá ,

kedy súd môže určiť, že peňažné plnenie sa vykoná v splátkach, ktorých výšku a podmienky

zročnosti určí s tým, že omeškanie plnenia jednej splátky, má za následok zročnosť celého

plnenia a dôsledne prihliadol aj na majetkové, finančné a rodinné pomery odporcu. Na

základe uvedených skutočností odvolací súd podľa napadnutý rozsudok

vo výroku o zvýšení výživného od 6. 7. 2011 do budúcna, dlžnom výživnom a spôsobe jeho

zaplatenia, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti od 6. 7. 2011 do

budúcna potvrdil.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -71

z 27. januára 2012, ktorým zvýšil výživné uhrádzané sťažovateľom pre navrhovateľa.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na výsledky dokazovania, v rámci

ktorého skúmal odôvodnené potreby navrhovateľa (sťažovateľovho syna) a tiež skúmal

pomery sťažovateľa. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že okresný súd

vychádzal z účastníckych výpovedí navrhovateľa a sťažovateľa, písomného vyjadrenia

sťažovateľa a listinných dôkazov (výplatné pásky a doklad dekana Fakulty informatiky). Na

základe týchto zistení okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že nárok navrhovateľa na zvýšenie

výživného je dôvodný, hoci v nižšej než požadovanej výške. Keďže naposledy bolo určené

výživné súdnym rozhodnutím, takéto rozhodnutie možno zmeniť v prípade, ak sa zmenia

pomery, či už na strane povinnej osoby, alebo na strane oprávnenej osoby. Je nepochybné,

že na strane navrhovateľa ako oprávnenej osoby došlo k zmene pomerov oproti naposledy

určenému výživnému, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného. Od poslednej úpravy

ubehlo 12 rokov, v porovnaní s poslednou úpravou, kedy navrhovateľ bol žiakom 1. ročníka

ZŠ, teraz navštevuje 1. ročník VŠ, takže opodstatnene na jeho strane došlo k potrebe

zvýšenia výdavkov na výživné zahrňujúcich nielen základné výdavky na stravu, ošatenie

a bývanie, ale tiež zvýšené výdavky v súvislosti so štúdiom na VŠ v B. a v neposlednom rade

aj výdavky na športové, kultúrne vyžitie, záľuby a pod. hoci iba v minimálnej výške (keďže

navrhovateľ v tejto súvislosti nemá mimoriadne výdavky). Okrem toho medzi tieto výdavky

patria tiež výdavky na lieky, v súvislosti s jeho zdravotným stavom.

Tiež možno konštatovať, že sa zmenili pomery aj na strane odporcu, ktorému

v priebehu konania pribudli dve vyživovacie povinnosti a súčasne na strane ktorého

v porovnaní s predchádzajúcou úpravou došlo tiež k zvýšeniu jeho príjmu. Pokiaľ odporca

ako povinná osoba podrobným spôsobom vyšpecifikoval pravidelné výdavky, k týmto je

potrebné poukázať na to, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami rodiča. Aj

existencia výdavkov povinnej osoby svedčí o určitej životnej úrovni rodiča, pričom

oprávnená osoba má právo sa podieľať na životnej úrovni svojho rodiča. Odporca je preto

povinný prispôsobiť svoje výdavky tak, aby neboli realizované na úkor opodstatnenej

vyživovacej povinnosti voči navrhovateľovi. Okrem toho k uvádzaným výdavkom zo strany

odporcu súd uvádza, že nemožno prihliadať na tie výdavky, ktoré patria jeho priateľke,

pretože podľa názoru súdu na nich odporca nie je povinný sa podieľať. Taktiež k výdavku

na bývanie je potrebné upresniť, že ide výdavok, na ktorom sa majú spolupodieľať všetky

osoby, ktoré byt užívajú, takže ani v tomto prípade nejde o výlučný výdavok odporcu.

K vyživovacej povinnosti odporcu voči mal. A. súd tiež poznamenáva, že vzhľadom na vek

dieťaťa, odporca si v súčasnosti plní vyživovaciu povinnosť voči nej (okrem nevyhnutnej VP

na základné potreby, príp. predškolské zariadenie) najmä vo forme osobnej starostlivosti.

K návrhu odporcu, aby súd zisťoval majetkové pomery na strane matky

navrhovateľa, najmä jej príjem, súd uvádza, že v tomto konaní súd skúma pomery na strane

povinnej osoby, t.j. odporcu. Preto v tomto smere navrhované dokazovanie nebolo

vykonané.

Na základe vyššie uvedených zistení a záverov súd v súlade s citovanými zákonnými

ustanoveniami prihliadnuc pritom na odôvodnené potreby navrhovateľa a majetkové

pomery odporcu a jeho dve nové vyživovacie povinnosti posúdil predmetný návrh ako

dôvodný čo do zvýšenia vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľovi mesačne na

sumu 200,- Eur od 1. 7. 2011 a návrh v jeho prevyšujúcej časti súčasne ako nedôvodný

zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu.

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku stotožnil s právnym názorom

okresného súdu o tom, že od poslednej úpravy výživného nastala taká zmena pomerov tak

u sťažovateľa, ako aj u navrhovateľa, ktorá odôvodňovala zvýšenie výživného. Krajský súd

poukázal na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, týkajúce sa

pomerov sťažovateľa (jeho príjmov, vyživovacích povinností a pod.) a tiež odôvodnených

potrieb navrhovateľa. V sťažnosti sťažovateľ namieta, že okresný súd a ani krajský súd

nezistili dostatočne skutkový stav, predovšetkým z dôvodu, že nezisťovali pomery matky

navrhovateľa, nesprávne ustálili jeho príjem, a okrem toho zvýšenie výživného vrátane

rozhodnutia o dlžnom výživnom a spôsobe jeho splatenia považoval za neprimerané

vzhľadom na svoje vyživovacie povinnosti voči dvom maloletým deťom, starostlivosť

o partnerku a o rodičov. Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že

krajský súd sa s odvolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal – nevyhovel odvolaciemu

návrhu na doplnenie dokazovania zisťovaním pomerov matky navrhovateľa, konštatoval, že

tento návrh sa netýka predmetu konania, pričom dokazovanie, ktoré vykonal okresný súd,

považoval za dostatočné. Výšku príjmov zisťoval z výplatných pások a dospel k rovnakému

záveru ako okresný súd. Rozhodnutie o dlžnom výživnom a o spôsobe jeho splatenia nebolo

podľa krajského súdu v rozpore s dobrými mravmi. V odôvodnení svojho rozsudku krajský

súd reagoval aj na ďalšie skutočnosti relevantné v prerokúvanom prípade.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že ukladá

účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na

vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri ), a nie účastníkov

konania.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že ani v prvostupňovom a ani v odvolacom

konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaručuje síce právo na spravodlivý proces,

neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika,

rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom

konania (, , ). Procesný princíp voľného

hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len

tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr.

, , ).

Ústavný súd, poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

a obsahom základných práv sťažovateľa podľa a , keď

sťažovateľ za také porušenie považoval najmä nevykonanie dôkazov smerujúcich

k zisťovaniu pomerov matky navrhovateľa, pričom je zrejmé, že konajúce súdy odôvodnili,

prečo nevyhoveli tomuto procesnému návrhu a nevykonali predmetné dokazovanie,

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť porušenie

označených základných práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Nie je

úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu

aplikovaných právnych noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok

so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého rozsudku s (, ). Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok vo vzťahu k procesným

návrhom sťažovateľa na vykonanie dokazovania odôvodnil ústavne konformným

spôsobom, pričom právne závery týchto všeobecných súdov nepovažuje ústavný súd za

arbitrárne.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že aj ďalšie právne závery krajského súdu

sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti teda svojvôle, sú logické a vyplývajú

z relevantných skutkových zistení, je možné k nim dospieť aplikáciou a výkladom

príslušných ustanovení o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) a . V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu,

ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru (,

). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a rozsudkom

krajského súdu z 30. októbra 2012. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine

a krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako

odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu z 30. októbra 2012 boli

porušené základné práva podľa , a a 3 .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj

sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 3

(m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr.

) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2012 po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013