Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (38)I. ÚS 54/05
PDF · 130.36 KB
No categories available
I. ÚS 54/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2005
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Františka Markoša, bytom B., a Františka Bartala,
bytom B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 66/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť JUDr. Františka Markoša a Františka Bartala o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2005
doručená sťažnosť JUDr. Františka Markoša, bytom B., a Františka Bartala, bytom B. (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že sťažovatelia (ako aj
JUDr. Š. V. a B. V.) podali 3. apríla 2002 na okresnom súde žalobný návrh „o určenie
neplatnosti zmlúv a náhradu škody s prísl.“ proti Slovenskej republike - Úradu vlády
Slovenskej republiky, Ministerstvu financií Slovenskej republiky a Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, v ktorom sa domáhali náhrady škody, ktorá im mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom ústredných orgánov štátu, resp. im podriadených útvarov
voči tzv. nebankovým subjektom.
Okresný súd uvedenú žalobu sťažovateľov rozsudkom z 1. apríla 2004
č. k. 9 C 66/02-71 zamietol. Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku 18. mája 2004
odvolanie a domáhali sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci okresnému
súdu na „doplnenie dokazovania“. Krajský súd v Bratislave však rozhodnutím
sp. zn. 9 Co 220/04 z 10. marca 2005 potvrdil „zamietajúci rozsudok prvostupňového súdu“
a náhradu trov konania sťažovateľom nepriznal. Na toto rozhodnutie krajského súdu
sťažovatelia reagovali tak, že „vo veci podáme dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky“.
Sťažovatelia poukazujúc na to, že od rozhodnutia ústavného súdu z 10. júna 2004
č. k. III. ÚS 73/04-9, ktorým bola ich sťažnosť odmietnutá pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, nastali nové skutočnosti, namietali porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak
v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej
sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr.
I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).
Sťažovatelia v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 16. marca 2005,
namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 66/02. Z obsahu sťažnosti jednoznačne
vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie označeného
základného práva sťažovateľov na okresnom súde už netrvalo. Sťažovatelia totiž už vo
svojej sťažnosti okrem iného výslovne uviedli, že: „Odvolanie žalobcov zo dňa 18. 05 2004
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 1. apríla 2004 č. k. 9 C 66/02-71 (...) krajský
súd potvrdzuje zamietajúci rozsudok prvostupňového súdu (...). „Na obsah rozsudku
krajského súdu sme reagovali tak, že vo veci podáme dovolanie na Najvyšší súd SR“.
Z týchto sťažovateľmi výslovne uvedených tvrdení vyplýva, že konanie, v ktorom malo
dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 1. apríla 2004.
Tento skutkový stav, ktorého relevantnosť nemal ústavný súd dôvod spochybňovať,
bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z toho
dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom prihliadol aj na to, že sťažovatelia síce uviedli, že vo veci
„nastali nové skutočnosti“; zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 220/04 na Krajskom súde v Bratislave však nenamietali.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2005