Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 369/2026
PDF · 738.52 KB
No categories available
IV. ÚS 369/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA KRIVILEG s. r. o., Moyzesova 46, Košice, proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T/1/2016 zo 16. februára 2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5To/5/2017 z 28. marca 2019 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV/12/2023 z 10. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 2 listiny, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 1 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T/1/2016 zo 16. februára 2017 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5To/5/2017 z 28. marca 2019 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1TdoV/12/2023 z 10. februára 2026. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby nálezom vyslovil porušenie označených práv, zrušil napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu, napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vrátil vec špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie, prikázal najvyššiemu súdu neodkladne prepustiť sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3T/1/2016 zo 16. februára 2017 uznaný vinným pre pokračovací zločin skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 276 ods. 1, 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona v spojení s § 138 písm. b) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľovi uložený aj trest prepadnutia majetku a trest prepadnutia veci, a to peňažnej sumy vo výške 19 500 eur. Podstata trestnej činnosti kladenej aj sťažovateľovi za vinu spočívala v konaní sťažovateľa spolu s ďalšími spoluobžalovanými, keď v rokoch 2012 až 2014 v spoločnom úmysle skrátiť spotrebnú daň a seba obohatiť nedovoleným odpredajom mazacieho a vykurovacieho oleja ako motorovej nafty sťažovateľ spolu s odsúdeným organizovali nákup, distribúciu a predaj oleja, ktorý mali dodať spoločnostiam v Maďarsku, tento olej dopravili ale iba na Slovensko, kde ho aj prostredníctvom ďalších spoluobžalovaných ako svojich distribútorov alebo aj v mene spoločnosti LIG-OIL s.r.o., po vyhotovení potrebných dokladov predávali ako naftu rôznym odberateľom bez vysporiadania daňových povinností, čím nepriznaním a nezaplatením spotrebnej dane skrátili daň o 14 402 441 eur a nepriznaním dane z pridanej hodnoty skrátili daň o 8 138 250,77 eur.
3. Najvyšší súd ako súd odvolací podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu a sám rozsudkom sp. zn. 5To/5/2017 z 28. marca 2019 pri nezmenenom výroku o vine sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov, zaradil ho do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a uložil mu ďalej trest prepadnutia veci, a to peňažnej sumy vo výške 19 500 eur za súčasného zrušenia trestu prepadnutia majetku. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), e), g) a i) Trestného poriadku proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5To/5/2017 z 28. marca 2019 odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodné.
4. Sťažovateľ v rámci konania o ústavnej sťažnosti podal námietku zaujatosti proti členovi a zároveň predsedovi IV. senátu JUDr. Liborovi Duľovi, proti JUDr. Ladislavovi Duditšovi ako členovi IV. senátu, ako aj proti sudcovi JUDr. Miroslavovi Durišovi (ktorý je aktuálne členom I. senátu ústavného súdu) z dôvodu spôsobu rozhodnutia o ústavnej sťažnosti sťažovateľa a spolupáchateľa , ktorá smerovala taktiež proti napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu, napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 56/2024, ktorá bola uznesením č. k. IV. ÚS 56/2024-37 zo 6. februára 2024 odmietnutá v časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) a v časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
5. Pokynom predsedu ústavného súdu z 21. mája 2026 bola námietka zaujatosti vznesená sťažovateľom proti členom IV. senátu ústavného súdu v súlade s čl. IV bodom 1 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2026 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde do prvého senátu ústavného súdu oprávneného na rozhodnutie, ak ide o sudcov štvrtého senátu. Vec bola pridelená JUDr. Miroslavovi Durišovi ako členovi I. senátu ústavného súdu a bola vedená pod sp. zn. Rvp 1390/2026. Keďže sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcovi JUDr. Miroslavovi Durišovi, ktorý je aktuálne členom I. senátu ústavného súdu, sudca JUDr. Miroslav Duriš listom z 2. júna 2026 adresovaným predsedovi ústavného súdu urobil oznámenie podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Pokynom predsedu ústavného súdu z 2. júna 2026 bolo oznámenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. b) rozvrhu práce pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde do druhého senátu ústavného súdu oprávneného na rozhodnutie, ak ide o sudcov prvého senátu. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 385/2026-6 zo 17. júna 2026 rozhodol o nevylúčení sudcu JUDr. Miroslava Duriša z konania a rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1390/2026. Následne ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 392/2026 z 24. júna 2026 rozhodol o nevylúčení sudcov JUDr. Libora Duľu a JUDr. Ladislava Duditša z konania a rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1075/2026.
II. Argumentácia sťažovateľa
6. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v súhrne konštatuje, že považuje všetky napadnuté rozhodnutia vo svojej trestnej veci za „arbitrárne, nezrozumiteľné, neprimerané, svojvoľné a nezákonné.“, keď osobitne zvýrazňuje, že „skutkové a právne závery napadnutých rozhodnutí porušovateľov sú svojvoľné, nezákonné, tiež zmätočné a v hrubom rozpore s ním namietanými právami a ním namietaným skutkovým stavom v trestnom konaní.“. Osobitne vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ vyčíta, že sa „relevantným spôsobom nevysporiadal s množstvom namietaných zásadných procesných a skutkových pochybení prvostupňového konania“, pričom «pár „skromných úvah“ zo strán 40 až 47 (pričom sa mnoho z nich ani netýkalo sťažovateľa), nie sú hodné nespochybniteľného a nenapadnuteľného rozhodnutia najvyššieho orgánu všeobecného súdnictva.». Takýto výsledok odvolacieho konania je podľa sťažovateľa dôsledkom postupu najvyššieho súdu, ktorý „nemal dostatočnú vedomosť o skutočnom priebehu prvostupňového konania, neprehral si záznamy o priebehu pojednávania, neoboznámil sa ani z obsahom zápisníc z hlavného pojednávania na špecializovanom trestnom súde a svoje minimalistické závery v rozsudku čerpal výhradne z písomného odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu a argumenty obhajoby uvedené v odvolaní ako celok, bez bližšej analýzy a skúmania, odmietol.“. Rovnako tak v dovolacom konaní vydané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu „nespĺňa zákonné požiadavky a atribúty na odôvodnenie uznesenia v zmysle jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.
7. V súhrne sťažovateľ k všetkým označeným rozhodnutiam „v podstatnom opakovane a dôrazne namieta“ (i) svojvoľné a arbitrárne skutkové a právne posúdenie veci, (ii) riadne nevysporiadanie
sa s odvolacími dôvodmi podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku, (iii) riadne nevysporiadanie sa s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. a) c), e), g), i) Trestného poriadku, (iv) porušenie princípu „predvídateľnosti“ súdnych rozhodnutí a ich nezrozumiteľnosť, (v) nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, (vi) nevysporiadanie sa s argumentmi uplatnenými k porušeniu práva na obhajobu v trestnom konaní, práva na spravodlivý proces, práva na zákonného a nestranného sudcu, ako aj zásady kontradiktórnosti trestného konania, rovnosti strán a zbraní a narušeniu prezumpcie neviny, (vii) vyslovenie viny pri nesprávnej právnej kvalifikácii skutkov a na podklade nezákonne vykonaných dôkazov, (viii) vyslovenie viny v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“.
8. V konkrétnej rovine sťažovateľ (z pohľadu jeho argumentácie proti napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu) namieta viacero skutkových a právnych otázok, ktoré mali byť arbitrárne posúdené a na ktoré nedostal náležitú odpoveď v riadnom, ako ani mimoriadnom opravnom konaní.
9. Sťažovateľ tak namieta vecnú príslušnosť špecializovaného trestného súdu, ktorý ju mal z dôvodu nedostatočných skutkových zistení a ich právneho posúdenia postúpiť na prejednanie inému súdu. Právny názor o nepríslušnosti špecializovaného trestného súdu sťažovateľ zakladá na „neštandardnom“ postupe súdu, ktorý vyčísľoval škodu na spotrebnej dani a na dani z pridanej hodnoty znaleckým posudkom súdneho znalca Ing. Tkáča, pričom celý posudok znalca vychádza „z nepodložených podkladov, odhadov, pomôcok, domnienok a v prevažnej miere z neoverených indícií.“. Sťažovateľ tvrdí, že „Zistenia o rozsahu daňovej povinnosti z daňového konania nemožno mechanicky prevziať do trestného konania, najmä ak je daň určovaná podľa pomôcok“, pričom ako jediný oprávnený na podanie relevantnej informácie bol Colný úrad Košice, resp. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré aj zrušilo 18 rozhodnutí podriadeného Colného úradu Košice vykonaných v rámci daňových kontrol. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že určenie rozsahu skutku na podklade určenia daňovej povinnosti len na podklade pomôcok môže byť iba podkladom zakladajúcim podozrenie z daňovej trestnej činnosti, ale nemôže byť použité ako dôkaz spáchania trestného činu. Správnosť jeho úvah má podporovať aj špecializovaným trestným súdom vyjadrená konštatácia o tom, že „znalec nemohol jednoznačne a nepochybne stotožniť výšku zisku z trestnej činnosti.“. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený o tom, že v jeho trestnej veci mali byť už namietané skutkové a právne skutočnosti týkajúce sa daňovej trestnej činnosti posudzované znaleckým dokazovaním vykonaným znaleckým ústavom, nie len samotným znalcom.
10. Už predostretú námietku o nedostatku vecnej príslušnosti špecializovaného trestného súdu má podporovať aj „zásadná zmena“ daňového režimu spojeného s minerálnymi olejmi, ktorá nastala zákonom č. 440/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinným od 1. januára 2013 (ďalej len „zákon č. 440/2012 Z. z.“) a ktorá zaviedla zásadnú reguláciu režimu minerálnych olejov, pričom ale v skutkovej vete napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu sa uvádza aj časový úsek páchania skutku pred účinnosťou uvedenej legislatívnej zmeny. V súhrne tak podľa sťažovateľa „prezentovaný údajný rozsah činu, nepodložené množstvá a objemy tovaru, nepreukázateľný daňový režim a hypotetické sumy, boli zo strany OČTK účelovo a umelo nadhodnotené tak, aby bola neopodstatnene založená vecná príslušnosť STS.“.
11. Ďalšiu skupinu námietok sťažovateľ koncentruje k samotnému procesu dokazovania vedeného pred špecializovaným trestným súdom, ktorým malo dochádzať nielen k porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. V prípravnom konaní sťažovateľ identifikoval porušenie spočívajúce v tom, že sa pred skončením vyšetrovania neoboznámil s celým vyšetrovacím spisom, keďže mu nebol predložený vyšetrovací zväzok č. 42, k čomu špecializovaný trestný súd nezaujal žiadne stanovisko. V postupe špecializovaného trestného súdu sťažovateľ v prvom rade namieta jeho postup, ktorý bol v rozpore s § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku, podľa ktorého mal určiť rozsah dokazovania, čo však neurobil. Ak špecializovaný trestný súd postupom podľa § 244 ods. 1 písm. k) Trestného poriadku neurčil rozsah dokazovania, nemohol potom právne účinným spôsobom odmietnuť jeho návrhy na dokazovanie, čo ale urobil, čím tak porušil už označené ustanovenie Trestného poriadku. Závažným porušením práva na obhajobu bol aj postup špecializovaného trestného súdu (predovšetkým na hlavnom pojednávaní konanom 15. decembra 2016), ktorým vykonal len časť selektívne vybraných častí, prepisov zvukových nahrávok získaných na základe viacerých vydaných súdnych príkazov, čím tak špecializovaný trestný súd „pripustil vykonanie dôkazu, ktorý trpí od počiatku vadou nezákonnosti.“. Podľa sťažovateľa zákonným postupom už prokurátora v konaní pred súdom bolo predložiť súdu na vykonanie všetky získané prepisy zvukových nahrávok ako kompaktný celok bez ohľadu na ich dôkaznú hodnotu a zákonnou povinnosťou súdu bolo ich v celosti oznámiť na hlavnom pojednávaní. Len tento postup by zodpovedal požiadavke legálnosti použitia v prípravnom konaní získaného dôkazu a predpokladom jeho použitia na prijatie záveru o vine sťažovateľa za stíhanú trestnú činnosť. Ďalším pochybením v postupe špecializovaného trestného súdu bola úprava skutkovej vety popisujúcej spáchanie trestnej činnosti, ktorá nebola žiadnym spôsobom súdom odôvodnená/vysvetlená, pričom „Skutok v obžalobe, v rozsudku, či v uznesení o vznesení obvinenia musí byť opísaný tak, aby takýto skutok nemohol byť zameniteľný s iným, aby bola zachovaná totožnosť skutku.“. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal aj to, že pôvodne podľa podanej obžaloby sa mal trestnej činnosti dopúšťať ako člen organizovanej skupiny, ale odsúdený bol už len ako spolupáchateľ stíhanej trestnej činnosti. Pokiaľ teda mal byť spolu s ďalšími obžalovanými pri neexistencii organizovanej skupiny samostatným páchateľom trestnej činnosti, bolo povinnosťou špecializovaného trestného súdu „v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku popísať konanie toho ktorého obžalovaného individuálne tak, aby toto konanie bolo možné subsumovať pod konkrétnu skutkovú podstatu, za ktorú by ho uznal za vinného, vrátane kvantifikácie skrátenia dane konaním každého jedného z obžalovaných samostatne a nie jednoducho spočítať nesprávne vyčíslenú výšku skrátenia dane, ako to bolo uvedené v obžalobe a to ešte pri kvalifikácii konania formou organizovanej skupiny.“. Inými slovami, „ak prvostupňový súd na základe dokazovania si osvojil záver, že každý z obvinených konal samostatne, t. i. samostatne zarábal na krátení dane, bolo nevyhnutné vyčísliť konkrétne, koľko svojim samostatným konaním skrátil daň.“.
12. Samostatnou sťažovateľom atakovanou otázkou porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bola otázka odmietnutia vykonania ním navrhnutých dôkazov potrebných na komplexné a objektívne preukázanie priebehu výkonu jeho podnikateľskej činnosti. Pre dôsledné objasnenie nielen skutkových okolností stíhanej trestnej činnosti, ale aj pre objasnenie priebehu výkonu podnikateľskej činnosti navrhoval vykonať výsluch (i) predstaviteľov poľskej obchodnej spoločnosti Bioeco Trading Sp z. o. o., (ii) ,
(iii) , (iv) a (v) všetkých predstaviteľov odberateľských podnikateľských subjektov v Maďarskej republike. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že „bez vypočutia predstaviteľov kľúčového dodávateľa tovaru - poľskej obchodnej spoločnosti Bioeco Trading Sp. z. o. o., bez vyžiadania informácií a dokumentov o objednávateľoch, o obchodných partneroch, o zástupcoch spoločností odoberajúcich tovar, bez zabezpečenia informácií o objednávkach, o zmluvách, o množstvách, o kópiách faktúr a platbách, o realizovaných prepravách, nebolo možné ustáliť akúkoľvek trestnú zodpovednosť vo veci.“. Závažným pochybením v postupe špecializovaného trestného súdu pri odmietnutí návrhov na vykonanie dokazovania je aj hodnotenie významu ešte nevykonaných dôkazov, čo je v trestnom konaní neprípustné. V súhrne je sťažovateľ toho názoru, že „OČTK si svojvoľne a v rozpore so skutočnosťou, vytvorili v obvinení a v obžalobe schému firiem, právnych vzťahov a rozsah obchodov, ktoré nikdy nezodpovedali skutočnosti. Pokiaľ STS prevzal do rozsudku nekriticky tvrdenia obžaloby, bol jeho rozsudok nezrozumiteľný, nepreskúmateľný a jeho závery sa neopierali o vykonané dokazovanie.“.
13. V nadväznosti na zhodnotenie skutkového stavu veci sťažovateľ namieta arbitrárnosť záverov špecializovaného trestného súdu, ktoré aproboval aj najvyšší súd v rámci riadneho a mimoriadneho opravného konania, ktorého odôvodnenie nie je v súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého kľúčovým parametrom súdneho rozhodnutia je „presvedčivé odôvodnenie skutkových zistení a vyrovnanie sa aj s obhajobou obžalovaných“, ktoré napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu nespĺňa, keďže sa špecializovaný trestný súd „v rozsudku obmedzil takmer iba na mechanický výpočet vykonaných dôkazov, najmä v častiach, ktoré vyhodnotil v neprospech obžalovaných, bez toho, aby sa zaoberal dôsledne argumentami obhajoby.“.
14. V rámci hodnotenia arbitrárnosti záverov špecializovaného trestného súdu o vyslovení viny osobitne vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona z pohľadu naplnenia znakov objektívnej stránky tohto trestného činu sťažovateľ poukázal na viaceré závery. Zdôraznil, že postup na preukazovanie pôvodu majetku je presne upravený zákonom č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je možné postupovať pri identifikovaní, resp. odhaľovaní majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov. Sťažovateľ namieta, že bol odsúdený a dostal trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov odňatia slobody práve za trestný čin podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pričom ale „legálnosť, resp. nelegálnosť použitia finančných prostriedkov, nebola v prípravnom konaní a neskôr na súde vôbec dokazovaná, ale bola len súdom arbitrárne konštatovaná.“. Špecializovaný trestný súd nereagoval ani na argument o legálnom nadobudnutí majetku v rokoch 1992 až 2010, teda v čase pred spáchaním skutku kladeného mu za vinu. Podľa sťažovateľa je dokazovanie predmetnej trestnej činnosti skutkovo a právne mimoriadne zložité, pretože ak „páchateľ zdrojového trestného činu získa výnos zo svojej trestnej činnosti (v zmysle ustanovenia § 130 ods. 9 písm. a) Trestného zákona) potom jeho nadobudnutie, prechovávanie, či užívanie (napríklad míňanie odcudzených finančných prostriedkov, spotrebovanie odcudzenej veci páchateľom zdrojového trestného činu a podobne) bude vždy súčasťou zdrojového (výnosového) trestného činu a napríklad prechovávanie a užívanie veci bude súčasťou fázy dokončovania zdrojového trestného činu.“. Práve s ohľadom na uvedené právne východiská sťažovateľ zastáva názor, že sa žiadneho trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona nedopustil.
Sťažovateľ je teda toho názoru, že ako páchateľ trestnej činnosti kladenej mu za vinu a právne kvalifikovanej ako zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 2 písm. c), ods. 4 Trestného zákona, ktorej sa mal údajne dopustiť dovozom minerálneho oleja s následným odpredajom ako motorovej nafty, bol zdrojovým trestným činom, keďže výnos takto získaný pochádzal práve z tohto trestného činu a jeho následná realizácia predstavovala iba užívanie si výnosu z trestnej činnosti, nie jeho legalizáciu. Taktiež zo smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva možno vyvodiť, že podstatou prania špinavých peňazí by nemala byť držba alebo používanie majetku – výnosu z trestnej činnosti. V nadväznosti na tento produkovaný záver sťažovateľ konštatuje, že skutková veta výroku rozsudku špecializovaného trestného súdu o jeho vine nezodpovedala vykonanému dokazovaniu, keď z „odôvodnenia rozsudku prvého stupňa nebolo zrejmé, na základe akých konkrétnych, vo veci vykonaných dôkazov (či už priamych alebo nepriamych)“ považoval súd za preukázané konanie pripisované mu za vinu v skutkovej vete rozsudku. Súdmi prijatý skutkový záver, podľa ktorého „logickým vyústením daňovej trestnej činnosti bolo investovanie finančných prostriedkov do kúpy áut a nehnuteľností.“, je len dôkazne nepreukázaným konštatovaním. V súhrne teda podľa sťažovateľa neboli naplnené obligatórne znaky skutkovej podstaty skutkov pripisovaných mu za vinu, „a to najmä z hľadiska objektívnej a subjektívnej stránky skutkových podstát.“.
15. Vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní sťažovateľ osobitne namietol otázku zaujatosti senátu odvolacieho súdu z dôvodu jeho predošlého rozhodovania o jeho väzbe, v dôsledku čoho je tak presvedčený o tom, že „Výrok o vine, bol z pohľadu senátu NS SR 5To už len logickým záverom a neexistovala pri tomto zložení senátu faktická možnosť zmeny názoru na trestnú vec sťažovateľa, lebo takýto názor senátu 5Tost o dôvodnosti obvinenia a trestného stíhania, bol vybudovaný už dňa 10.06.2014, keď zmenil rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie a následne vzal sťažovateľa do väzby.“. Ďalším pochybením najvyššieho súdu bol nezákonný spôsob vysporiadania sa s nastolenou námietkou zaujatosti, ktorý o nej ani len nekonal, pričom „rozhodnutiu vo veci samej, najmä rozhodnutiu o vine a treste, musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na také rozhodnutie. Je totiž neodňateľným právom obžalovaného, aby o obžalobe, ktorá bola na neho podaná, rozhodol senát v zložení sudcov, u ktorých nie sú žiadne pochybnosti o ich nestrannosti.“.
16. K postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní sťažovateľ namietol spôsob rozhodovania na neverejnom zasadnutí, keď podľa jeho názoru mal najvyšší súd konať na verejnom zasadnutí, ak chcel, resp. posúdil vecnú dôvodnosť ním podaného dovolania. V tejto súvislosti, odvolávajúc sa na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014, poukázal na to, že najvyšší súd môže dospieť k záveru o odmietnutí dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku len bez preskúmania veci. Naproti tomu k záveru podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku je možné dospieť len preskúmaním veci, teda zákonnosti a odôvodnenosti výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1 Trestného poriadku). Rozdielnosť uvedených dôvodov má vyplývať z rozdielneho procesného postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami, pričom o dovolaní podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne súd len na verejnom zasadnutí a podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí. Podľa
sťažovateľa je teda zrejmé, že „najvyšší súd nepostupoval v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku, keďže bolo jeho povinnosťou podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým podal dovolanie, ako aj preskúmať správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo napádaným rozhodnutiam so zameraním sa na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374 Trestného poriadku, ktoré boli uvedené v dovolaní a následne rozhodnúť, buď podľa § 386 ods. 1 ods. 2 Trestného poriadku, resp. § 387 Trestného poriadku alebo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.“.
17. Sťažovateľ poukázal na neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 14 rokov a podľa jeho názoru mal najvyšší súd vychádzať práve pri posudzovaní otázky primeranosti trestu z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Baji Trans (rozsudok z 1. 8. 2025, C-544/23) a aplikáciou čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) zohľadniť pre sťažovateľa priaznivejšiu právnu úpravu, čo však neurobil. Okolnosť, že odsúdenie sa podľa vnútroštátneho práva považuje za právoplatné, nie je rozhodujúca práve pri aplikácii čl. 49 ods. 1 poslednej vety charty súdom, na ktorom bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým bolo toto odsúdenie vyhlásené. Nie je rozhodujúce ani označenie opravného prostriedku za „mimoriadny opravný prostriedok“ na úrovni vnútroštátneho práva, keďže to, ako právne úpravy členských štátov slovne alebo pojmami označujú riadne a riadne predvídateľné opravné prostriedky, nie je pre posúdenie momentu právoplatnosti skončenia veci na národnej úrovni rozhodujúce a nemôže vylučovať použitie priaznivejšej úpravy v dovolacom konaní. Vyčerpanie dovolania sa tak podľa sťažovateľa stáva len rutinnou podmienkou naplnenia subsidiárnej právomoci ústavného súdu a dovolanie sa kvalifikuje ako účinný prostriedok nápravy.
18. Napokon sťažovateľ namietol aj celkovú dĺžku dovolacieho konania, ktoré trvalo „takmer 4 roky (od 11.06.2022 do 23.02.2026) pričom takéto dlhé časové obdobie je podľa sťažovateľa neakceptovateľné, teda je za tzv. hranicou ústavnej akceptovateľnosti.“. V tejto súvislosti sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 50 ods. 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu arbitrárnosti všetkých v jeho trestnej veci vydaných rozhodnutí, ktoré sú „arbitrárne, nezrozumiteľné, neprimerané, svojvoľné a nezákonné.“. V sekundárnej rovine sťažovateľ od porušenia práv namietaného v prvej línii odvodzuje porušenie aj ďalších označených práv majetkového charakteru podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru z dôvodu arbitrárnosti záverov prijatých v riadnom a mimoriadnom opravnom konaní. Z dôvodu neprimeranej dĺžky trestného konania vedeného proti svojej osobe sa domáha vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
22. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
III.1. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom špecializovaného trestného súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu:
23. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný súd alebo ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
25. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je založená na tom, že predstavuje subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
26. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
27. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi verejnej moci.
28. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu. Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí „formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis ustanoví, že v určitej procesnej situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci (čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho, aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
29. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB- 3T/1/2016 zo 16. februára 2017 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 5To/5/2017 z 28. marca 2019, proti ktorému sťažovateľ podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), e), g) a i) Trestného poriadku, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1TdoV/12/2023 z 10. februára 2026 odmietnuté ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V nadväznosti na uvedené (a vzhľadom na to, že sťažovateľ ani netvrdí, že by svoje relevantné námietky nemohol uplatniť v odvolacom konaní a dovolacom konaní) ústavný súd odmieta ním podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona o ústavnom súde, keďže právomoc najvyššieho súdu predchádza jeho právomoci v odvolacom, ako aj dovolacom konaní.
III.2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
III.2.1. Argumentácia najvyššieho súdu v dovolacom konaní:
30. Táto argumentácia bude v nevyhnutnom kontexte vecnej prepojenosti (dovolací súd preskúmaval závery odvolacieho súdu) prezentovaná v súhrne odvolacieho a dovolacieho konania, teda oboch napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu (rozsudku a uznesenia). Najvyšší súd k argumentačným námietkam sťažovateľa k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku spočívajúcemu v rozhodnutí veci nepríslušným súdom poukázal v prvom rade na to, že sťažovateľ vzniesol námietku o vecnej nepríslušnosti špecializovaného trestného súdu po prvýkrát až v dovolacom konaní. Napriek tomu z dôvodu, že sťažovateľ uplatnil túto námietku v spojení s arbitrárnym posúdením jeho viny za stíhanú trestnú činnosť (a od tejto právnej kvalifikácie sa odvíjala aj vecná príslušnosť prvostupňového súdu), najvyšší súd v teoretickej
rovine ozrejmil, že námietka o nepríslušnosti súdu podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa musí vždy vzťahovať na jeho konečné rozhodnutie. Taktiež zdôraznil, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu nemožno úspešne namietať, že súd mal po podaní obžaloby vec postúpiť z dôvodu nedostatočných skutkových zistení pre prokurátorom použitú právnu kvalifikáciu skutku inému súdu. Ak by ale bol súdmi nižšieho stupňa zistený skutok nesprávne právne posúdený a pri jeho správnej kvalifikácii by bol na prejednanie veci podľa § 14 až § 17 Trestného poriadku v spojení s § 280 ods. 1 Trestného poriadku príslušný iný súd, takáto chyba by bola subsumovaleľná len pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, keďže prvý z nich by mal v takom prípade postavenie lex specialis (rozhodnutie uverejnené v zbierke pod č. 27/2020). Najvyšší súd sa následne vyjadroval ku skutkovým a k právnym okolnostiam trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ odsúdený (pre účely potvrdenia správnosti vecnej príslušnosti špecializovaného trestného súdu), pričom presahovo poskytoval odpovede nielen na sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (ktorý mal byť naplnený tým, že vo veci konal nepríslušný súd, čo mal špecializovaný trestný súd sám predbežne posúdiť a vec postúpiť), ale zároveň aj na dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý posudzoval vo výkladovom uchopení vychádzajúcom z nálezu sp. zn. IV. ÚS 546/2020 z 23. februára 2021 (zverejneného v ZNaU pod č. 18/2021).
31. Najvyšší súd, vychádzajúc zo skutkových zistení a posudzujúc dôvodnosť vecnej príslušnosti špecializovaného trestného súdu, k parametrom právnej kvalifikácie skutku skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona (z ktorých špecializovaný trestný súd vychádzal pri skúmaní jeho vecnej príslušnosti) uviedol, že sťažovateľovi bolo kladené za vinu, že spoločným konaním skrátil daň v rozsahu zodpovedajúcom 25-násobku malej škody, teda v sume 6 650 000 eur, v dôsledku čoho tak „niet sporu o príslušnosti Špecializovaného trestného súdu v tejto veci.“. Na tomto závere podľa najvyššieho súdu nič nemení ani argumentačná námietka sťažovateľa o tom, že „relevantný údaj o výške skrátenej dane mohol poskytnúť jedine miestne príslušný colný úrad“, keďže súd pri posúdení rozsahu skrátenia dane nie je viazaný vyjadrením daňových orgánov, keď samotný rozsah spáchaného trestného činu posudzuje samostatne podľa § 7 ods. 1 Trestného poriadku, a to aj v prípade, ak už existuje určité rozhodnutie správcu dane. Závery vyplývajúce z príslušného rozhodnutia daňového orgánu nemajú pre súd absolútnu povahu, ale rozhodnutie vydané v daňovom konaní hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku (rozhodnutie uverejnené v zbierke pod č. 27/1979). V naznačených súvislostiach potom ako nielen nedôvodnú, ale aj vo vzťahu k porušeniu práva na obhajobu právne neúčinnú (z dôvodu nulového negatívneho dopadu na postavenie sťažovateľa v trestnom konaní) považoval najvyšší súd námietku sťažovateľa o nesprávnom akceptovaní statusu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako poškodenej strany s odkazom na uplatnenie nároku na náhradu škody na civilný proces, ktorú navyše sťažovateľ vzniesol až v dovolacom konaní.
32. Najvyšší súd pri hodnotení dostatočnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu k judikovanému záveru o vine sťažovateľa vychádzal z obsahu obidvoch predchádzajúcich rozhodnutí, z ktorých obsahu podľa najvyššieho súdu „zrozumiteľne vyplýva, že to bol práve obvinený, kto riadil a sám sa aj aktívne podieľal na procese súvisiacom s dovozom a uskladnením mazacieho a vykurovacieho oleja na Slovensku, predstieraním jeho doručenia do Maďarska a predajom ako motorovej nafty bez splnenia daňových povinností [podstata konania obvineného v skutku 1)].“. Tento hodnotiaci právny záver o vine sťažovateľa bol podľa dovolacieho súdu
preukázaný (i) listinnými dôkazmi, (ii) svedeckými výpoveďami vodičov nákladných motorových vozidiel prepravujúcich mazací a vykurovací olej, (iii) svedeckými výpoveďami pracovníkov vykonávajúcich strážnu službu v spoločnosti LIG-OIL s.r.o., (iv) výpoveďou svedkyne , (v) výpoveďami spoluobžalovaných , a , (vi) výsledkami domovej prehliadky u sťažovateľa a (vii) právnej pomoci z Maďarskej republiky (s. 43 rozsudku najvyššieho súdu a s. 86 napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu). Doplnkovo v konfrontácii s námietkami sťažovateľa doplnil k námietke o nedostatku úmyslu (subjektívnej stránky) spáchať trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona, že táto predstavuje vnútorný psychický vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, teda ako sa navonok prejavuje v konaní páchateľa, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia (stanovisko uverejnené v zbierke pod č. 3/2011). Naplnenie subjektívnej stránky pokračovacieho zločinu podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a) Trestného zákona je podľa najvyššieho súdu zrejmé „z odôvodnenia oboch meritórnych rozhodnutí (najmä s. 72 prvostupňového rozsudku a s. 46 odvolacieho rozsudku.“. K sťažovateľom nastolenej námietke o účinnosti zákona č. 440/2012 Z. z., ktorou došlo k podstatnej zmene zdaňovania minerálnych olejov, pričom do dňa jeho účinnosti dodržiaval všetky príslušné právne predpisy a napriek tomu skutková veta pri predmetnom trestnom čine obsahuje aj časový úsek páchania skutku pred účinnosťou uvedenej legislatívnej zmeny vrátane do 1. apríla 2012 nulovej sadzby spotrebnej dane na minerálny olej, najvyšší súd sťažovateľovi vytkol neobjasnenie jej konkrétnych dopadov na jeho postavenie pri výkone podnikateľskej činnosti a predovšetkým zdôraznil nesprávnosť tvrdenia sťažovateľa o nulovej sadzbe spotrebnej dane, ktoré vychádzalo z „odlišného než súdmi prijatého skutkového stavu, že dovezený minerálny olej nebol ponúkaný a predávaný ako motorová nafta (k tomu pozri s. 79 až 81 prvostupňového rozsudku).“.
33. Hodnotenie skutkových záverov najvyšším súdom, ako dovolacím súdom nadväzuje na skutkové závery najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, z ktorých zhrnutia vyplýva, že sťažovateľ ako jediný konateľ obchodnej spoločnosti EUROTRANS Košice, s.r.o., a zároveň konateľ spoločnosti LIG-OIL s.r.o. po dohode s ďalším spoluobžalovaným ako jediným konateľom obchodnej spoločnosti BLACK D1AMONDS, s.r.o., objednávali prostredníctvom elektronických objednávok prepravu minerálneho oleja pod obchodným označením Biosepar alebo Olej formowy L-5 od spoločnosti Bioeco Trading Sp. z. o. o. so sídlom v Chorzowe (Poľská republika). Minerálny olej bol podľa elektronických objednávok určený pre spoločnosti sídliace v Maďarsku, resp. Bulharsku, pričom prepravu zabezpečovali vodiči vozidlami vo vlastníctve obchodnej spoločnosti BLACK DIAMONDS, s.r.o., a vodiči obchodnej spoločnosti EUROTRANS Košice, s.r.o., keď takto z Poľskej republiky celkovo 1253 prepravami doviezli minerálny olej v celkovom objeme 37 490 855,5 litrov a v celkovej hodnote 30 783 464,93 eur. Dovezený minerálny olej však nedodali na miesto určenia v zmysle objednávok do Maďarskej republiky a Bulharskej republiky, ale ho priviezli iba do Rožňavy a následne prostredníctvom spoluobžalovaných , a po vyhotovení potrebných dokladov distribuovali ako motorovú naftu rôznym odberateľom na území Slovenskej republiky bez vysporiadania daňových povinností, čím nepriznaním a nezaplatením spotrebnej dane skrátili daň vo výške 14 402 441 eur a nepriznaním dane z pridanej hodnoty pri predaji mazacieho oleja ako motorovej nafty skrátili daň vo výške najmenej 8 138 250,77 eur ku škode Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky. Najvyšší súd ako odvolací súd považoval obranu sťažovateľa spočívajúcu v tom, že iba zabezpečoval prepravu minerálneho oleja z Poľskej republiky pre obchodné spoločnosti v Maďarskej republike a Bulharskej republike, za vyvrátenú, a to najmä (i) listinnými dôkazmi (objednávky, medzinárodné prepravné listy – CMR, faktúry, výpisy z účtov, záznamy ITP a ich prepisy, znalecké posudky z odboru kriminalistickej techniky), (ii) svedeckými výpoveďami vodičov vozidiel prepravujúcich minerálny olej a (iii) pracovníkov, ktorí vykonávali strážnu službu v jeho spoločnosti LIG-OIL s.r.o. Sťažovateľom dovezený minerálny olej nebol dovezený na deklarované miesto určenia, čo potvrdili vodiči jednotlivých vozidiel, ktorí uviedli, že minerálny olej priviezli iba do objektu spoločnosti LIG-OIL s.r.o. v Rožňave, kde ho buď vyskladnili do pozemných benkalorov, alebo ho ponechali vo vozidlách a následne ho rozvážali už ako motorovú naftu podľa požiadaviek distribútorov a spoluobžalovaných a . Na účely preukázania fiktívneho vývozu dovezeného minerálneho oleja museli vodiči na príkaz sťažovateľa dokonca jazdiť s prázdnymi vozidlami do Maďarskej republiky na miesto určenia, čím tak podľa tachografu vozidla mali dokladovať, že tovar bol dodaný na miesto určenia. Napokon podľa odvolacieho súdu sťažovateľa usvedčujú z trestnej činnosti aj výsledky domových prehliadok, pri ktorých došlo u neho k zaisteniu pečiatok maďarských spoločností, ktorými potvrdzoval medzinárodné nákladné listy CMR používané pri kamiónovej doprave, keď oproti tomu z výsledkov právnej pomoci z Maďarskej republiky vyplynulo, že obchodné spoločnosti, ktoré mali byť v Maďarskej republike príjemcami dovezeného minerálneho oleja, v Maďarskej republike žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonávali. Napokon objednávku a dodávku nafty od spoločnosti LIG-OIL s.r.o. potvrdil aj spoluobžalovaný .
34. Najvyšší súd ako odvolací súd k namietanej totožnosti skutku (z dôvodu nahradenia organizovanej skupiny spolupáchateľstvom) v teoretickej rovine vysvetlil, že podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol jeho konaním spôsobený a je relevantný z hľadiska trestného práva. Účasť obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete je uvedená v obžalobnom návrhu vrátane následku, ktorý z takejto činnosti vznikol, pričom účasť obžalovaného a ani následok, ktorý bol spôsobený, nemusia byť výsledkovo po vykonaní dokazovania v konaní pred súdom úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu v porovnaní s obžalobou, keďže súd je povinný reagovať na výsledky vykonaného dokazovania. V konečnom dôsledku to znamená, že totožnosť skutku je zachovaná aj vtedy, keď na hlavnom pojednávaní budú zmenou dotknuté nielen skutočnosti, ktoré tvoria konanie, ale aj skutočnosti tvoriace následok, pokiaľ konanie a následok v podobe popísanej v obžalobe a konanie a následok po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, budú aspoň čiastočne totožné. V nadväznosti na to potom najvyšší súd ako odvolací súd potvrdil právne posúdenie konania spoluobžalovaných ako spolupáchateľov, a nie ako organizovanej skupiny podľa § 129 ods. 2 Trestného poriadku, pri ktorej sa vyžaduje, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastňovali na trestnej činnosti rovnakou mierou. Stručne v danom smere prezentované úvahy odvolacieho súdu týkajúce sa posúdenia konania sťažovateľa a spoluobžalovaných ako spolupáchateľov, a nie ako členov organizovanej skupiny vychádzajú z úvah špecializovaného trestného súdu, podľa ktorých sa vykonaným dokazovaním nepodarilo preukázať, (i) aby sa aspoň traja z obžalovaných spolčili na účel spáchania konkrétneho trestného činu, (ii) aby došlo k deľbe určených úloh medzi nimi a taktiež (iii) aby bola ich činnosť koordinovaná a plánovaná. Špecializovaný trestný súd ustálil, že páchanie daňovej trestnej činnosti „vymyslel obžalovaný “ a ostatní spoluobžalovaní sa
k nemu pridávali až postupne, ako sa postupne dozvedali o tom, že práve sťažovateľ dováža z Poľskej republiky tovar, ktorý predáva ako motorovú naftu. Z výpovedí vodičov spoločnosti EUROTRANS Košice, s.r.o., ako aj LIG-OIL s.r.o. sa podľa špecializovaného trestného súdu dá ustáliť skutkový záver o tom, že o všetkom v predmetných spoločnostiach rozhodoval najmä sťažovateľ, bez ktorého vedomia alebo priamo súhlasu „sa nič nemohlo robiť“. V prejednávanej veci sa podľa špecializovaného trestného súdu nedá uvažovať ani o plánovitosti a koordinovanosti konania obžalovaných z dôvodu, že sťažovateľ „zabezpečoval prepravu bioseparu z Poľskej republiky do Rožňavy a následne vydával pokyny po tom, ako si ďalší z obžalovaných u neho objednávali množstvá tovaru, o ktoré mali záujem. Nebol však dohodnutý žiadny mechanizmus ani vo vzťahu k časovému, kedy majú byť dodávky uskutočňované, ani žiaden harmonogram z hľadiska poradia dodávok. Dá sa povedať, že svojím spôsobom išlo o určitú živelnosť v tom, že keď sa tovar dovezie, tak sa aj určite rozpredá, lebo vždy sa nejaký záujemca o lacný tovar nájde.“. Z dôvodu páchania daňovej trestnej činnosti po dobu viac ako roka došlo podľa najvyššieho súdu k naplneniu kvalifikačného znaku spáchania trestného činu závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. b) Trestného zákona. Dôkazom naplnenia subjektívnej stránky trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Trestného zákona je podľa najvyššieho súdu prejav konania sťažovateľa a spoluobžalovaných, ktorí sa spoločne podieľali na predaji nezdanenej pohonnej látky, a tým ukrátili štátny rozpočet o sumu, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje sumu 133 000 eur a tvorí kritérium na určenie rozsahu trestného činu podľa § 125 Trestného zákona.
35. K právnej kvalifikácii skutku ako zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona najvyšší súd ako súd dovolací zdôraznil, že „pri tomto trestnom čine nie je rozhodujúci celkový príjem z trestnej činnosti, ale len tá jeho časť, vo vzťahu ku ktorej páchateľ koná niektorým zo spôsobov uvedených v § 233 ods. 1 písm. a) alebo b) Trestného zákona, a to v úmysle zatajiť existenciu takéhoto príjmu, zakryť jeho pôvod v trestnom čine alebo zmariť ich zaistenie na účely trestného konania alebo ich prepadnutie a zhabanie.“. Najvyšší súd považoval za nielen logický, ale aj zákonný spôsob určenia rozsahu činu vychádzajúci z rozdielu medzi priemernou nákupnou cenou mazacieho oleja a cenou, za ktorú bol následne už ako motorová nafta bez vysporiadania daňových povinností predaný. Spáchanie zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona sťažovateľom bol podľa najvyššieho súdu skutkovo preukázaný (i) nielen spáchaním predikatívneho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, 4 Trestného zákona, ale aj (ii) listinnými dôkazmi súvisiacimi s obstaraním jednotlivých nehnuteľností i hnuteľných vecí popísaných v skutkovej vete tohto zločinu, (iii) výpoveďou svedka , (iv) výpoveďou svedkyne a (v) prístupom spolupáchateľa , ktorý nijako nespochybňoval nadobudnutie inkriminovaného majetku v súhrnnej hodnote 1 145 450 eur (s. 47 odvolacieho rozsudku a s. 88 až 90 prvostupňového rozsudku). Úvahy najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vychádzajú z podrobného výkladu špecializovaného trestného súdu, ktorý práve závery o spáchaní zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona sťažovateľom spolu s obžalovaným postavil na troch „zásadných okolnostiach“, a to (i) nedovolený predaj minerálneho oleja ako motorovej nafty, (ii) nákup nehnuteľnosti a motorových vozidiel za peniaze získané z takéhoto nedovoleného predaja a (iii) výpoveď svedka , ktorá „mala byť svojím obsahom obhajobou konania oboch obžalovaných, pretože výpoveď tohto svedka mala poskytnúť rozhodujúci a nezvratný dôkaz
o tom, že všetky nakúpené nehnuteľnosti aj motorové vozidlá uvedené v skutkovej časti tohto rozsudku boli kúpené za peniaze získané legálnym spôsobom.“. Podľa špecializovaného trestného súdu vyústením daňovej trestnej činnosti sťažovateľa a ďalšieho spoluobžalovaného bola investícia peňažných prostriedkov získaných z daňovej trestnej činnosti do kúpy nehnuteľností a motorových vozidiel a tento majetok mal byť podľa sťažovateľa a spoluobžalovaného získaný „legálne, kúpou na základe zmluvy a za darované peniaze.“. Špecializovaný trestný súd aj ozrejmil, že nie zisk, ale získanie prospechu veľkého rozsahu je kvalifikačným znakom obzvlášť závažného zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a pri jeho výpočte zohľadňoval rovnaké hľadiská ako pri určení škody veľkého rozsahu podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona, kde škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok sumy 266 eur, čo je suma najmenej 133 000 eur. Keďže súdny znalec z odboru ekonomiky a manažmentu nemohol jednoznačne a nepochybne stanoviť presnú výšku zisku z trestnej činnosti obžalovaných pre absenciu nákladových dokladov, bola pre výpočet zisku zvolená priemerná cena za liter odobratého bioseparu 0,83 eur pri jeho predaji za minimálnu cenu 0,98 eur, kde rozdiel cien medzi predajom a nákupom bol 15 centov, čo pri počte litrov 37 490 855 predstavuje sumu 5 623 629 eur, ktorú minimálne získal predajom bioseparu sťažovateľ a spoluobžalovaný . Špecializovaný trestný súd následne preveroval aj verziu a spoluobžalovaného o získaní veľkej sumy peňazí formou výhry a jej odoslania z Veľkej Británie do Maďarskej republiky so záverom, podľa ktorého „spoluobžalovaný ako študent v podstate bez väčších príjmov nemal z čoho financovať nákup nehnuteľností a osobných motorových vozidiel, nedostal od svojho otca ako dar peniaze z výhry. Práve naopak, na popud obžalovaného peniaze získané za predaj bioseparu deklarovaného ako motorová nafta, teda príjem z trestnej činnosti obaja investovali do nákupu nehnuteľnosti a osobných motorových vozidiel.“.
36. Čo sa týka neposkytnutia zväzku č. 42 na nahliadnutie pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu, najvyšší súd poukázal na to, že už odvolací súd zhodnotil, že z obsahu tejto časti spisu vyplýva, že neobsahovala žiadne dôkazné materiály vzťahujúce sa na jeho osobu a v dôsledku toho ani nemohlo dôjsť k žiadnemu zásadnému porušeniu obhajobných práv sťažovateľa. Dovolací súd k tejto argumentácii doplnil, že sťažovateľ, ako aj jeho obhajca mali možnosť nahliadať do vyšetrovacieho spisu počas celého ďalšieho konania, ktorého spravodlivosť je nutné posudzovať v celistvosti, a preto aj z tohto pohľadu tu nedošlo k zásadnému porušeniu práva obvineného na obhajobu.
37. K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa odmietnutia jeho návrhov na vykonanie ním navrhnutého dokazovania spočívajúceho vo výsluchoch (i) predstaviteľov poľskej obchodnej spoločnosti Bioeco Trading Sp. z. o. o., (ii) , (iii) , (iv) a (v) všetkých predstaviteľov odberateľských maďarských firiem najvyšší súd v prvom rade zdôraznil, že „obžalovaní nijakým spôsobom nespochybnili ani nenamietali skutočnosť, že od 1. januára 2012 do 31. mája 2014 vykonali z Poľskej republiky 1.253 prepráv mazacieho a vykurovacieho oleja v objeme 37.490.855,05 litra v celkovej hodnote 30.783.464,93 eur (s. 73 prvostupňového rozsudku).“, v dôsledku čoho tak potom sťažovateľom navrhované výsluchy predstaviteľov poľskej obchodnej spoločnosti Bioeco Trading Sp. z. o. o. by boli nadbytočné, keďže títo by sa vedeli vyjadriť iba k objemu objednaného a dodaného minerálneho oleja, čo však bolo spoľahlivo preukázané inými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd
v tomto smere poukázal na to, že úlohou súdu je vykonaným dokazovaním odstraňovať dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu potrebnom na rozhodnutie veci, pričom dovoz mazacieho a vykurovacieho oleja bol riadne preukázaný listinnými dôkazmi, v dôsledku čoho by sa tak týmito dôkazmi mali preukazovať už známe skutočnosti. Čo sa týka návrhu na vykonanie ďalších dôkazov najvyšší súd poukazom na závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu prízvukoval, že skutkový záver o tom, že sťažovateľ iba predstieral dopravu dovezeného minerálneho oleja do Maďarskej republiky, korešpondoval s (i) výpoveďami vodičov kamiónov, (ii) vrátnikov obchodnej spoločnosti LIG-OIL s.r.o. vrátane svedkyne , nepotvrdil, „aby do areálu chodili nejakí zástupcovia maďarských spoločnosti prebrať dovezený tovar. Podľa svedkov vodičov spoločnosti Eurotrans to fungovalo tak, že doviezli cisternu do areálu LIG-OIL, odstavili a zamkli vozidlo, odovzdali CMR doklad, odtrhli plombu na cisterne a ďalej sa riadili pokynmi , to znamená podľa toho, ak prišli v noci, tak nasledujúci deň cisternu prečerpali v areále objektu LIG-OIL alebo tú istú naloženú cisternu odviezli do miesia určenia podľa pokynu ale odchádzali z dokladom a s ADR tabuľou na vozidle, akoby viezli motorovú naftu“. V dôsledku tohto skutkového záveru by aj podľa dovolacieho súdu bolo nadbytočné vykonať výsluch zástupcov maďarských obchodných spoločností. Odvolací súd k tejto otázke zdôraznil, že sťažovateľa usvedčujú aj výsledky domových prehliadok, pri ktorých boli uňho zaistené pečiatky maďarských spoločností, ktorými potvrdzoval vývoz tovaru prostredníctvom dokladu CMR, pričom z výsledkov právnej pomoci z Maďarskej republiky vyplýva, že uvedené spoločnosti nevyvíjali v Maďarskej republike žiadnu činnosť. Taktiež spoluobžalovaný potvrdil, že naftu objednával a naftu mu dodávala obchodná spoločnosť LIG-OIL s.r.o. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd uzavrel, že „Súdy teda v odôvodneniach svojich rozhodnutí, posudzujúc ich ako celok, náležité vysvetlili, prečo nebolo vyhovené dôkazným návrhom obvineného, ktorý v dovolaní navyše neuviedol nič natoľko konkrétne, čo by spochybňovalo tento záver, a to aj vo vzťahu k svedkom , a .“.
38. Poslednú námietku sťažovateľa k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku týkajúcu sa súbehu daňovej trestnej činnosti s inou trestnou činnosťou vedenou na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 3T/7/2013 vysvetlil tak, že nejde o súbeh s touto trestnou činnosťou, v dôsledku čoho tak ani nebolo možné pristúpiť k uloženiu súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona. Tento záver vysvetlil úvahou, podľa ktorej pri pokračovacích trestných činoch podľa § 122 ods. 10 Trestného poriadku platí, že sa posudzujú ako jeden trestný čin, čo pre účely ukladania súhrnného trestu znamená okamih ukončenia posledného čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu, ktorý sa vo veci vedenej na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 3T/7/2013 stal 31. mája 2014, pričom ale k „pretrhnutiu“ súbehu trestnej činnosti došlo vyhlásením rozsudku Okresného súdu Rožňava pod sp. zn. 3T/7/2013 z 13. marca 2013 bez ohľadu (i) na nadobudnutie jeho právoplatnosti v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/63/2013 z 9. apríla 2014 (rozhodnutie uverejnené v zbierke pod č. 8/1974-11) a (ii) zmenu (sprísnenie) výroku o treste odňatia slobody (rozhodnutia uverejnené v zbierke pod č. 41/1968, 52/1971 a 42/1980). Sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov nepodmienečne mal tak povahu ďalšieho, samostatného trestu.
39. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že vo veci mal konať alebo rozhodnúť orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, najvyšší súd považoval za nenaplnený obsahovou námietkou sťažovateľa spočívajúcou v tom, že „v prípravnom konaní o jeho väzbe a následne po podaní obžaloby ako predseda senátu rozhodoval JUDr. Ján Giertli a obdobne, že o jeho odvolaní rozhodol senát zložený z predsedu JUDr. Petra Szaba a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Halalu, hoci v prípravnom konaní ho senát zložený z predsedu senátu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba vzal do väzby.“. Najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť sťažovateľovej argumentácie, keď poukázal na to, že jednotlivé dôvody spôsobilé vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania sú upravené v § 31 Trestného poriadku, pričom samotné rozhodovanie sudcu v prípravnom konaní o väzbe obvineného takéhoto sudcu bez ďalšieho nevylučuje z rozhodovania o tej istej veci po podaní obžaloby [uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 513/2021 z 28. októbra 2021, body 58 a 59 alebo rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Sainte-Marie proti Francúzsku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12981/87; Padonmi proti Taliansku z 26. 2. 1993, sťažnosť č. 13396/87; Fcy proti Rakúsku z 24. 2. 1993, sťažnosť č. 14396/88 a Nortier proti Holandsku z 24. 8. 1993, sťažnosť č. 13924/88]. Z uvedeného dôvodu podľa dovolacieho súdu postupoval odvolací súd správne, ak o takej námietke nekonal postupom podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku s upovedomením o tomto postupe na verejnom zasadnutí.
III.2.2. Závery ústavného súdu:
40. Ústavný súd v prvom rade dôrazne akcentuje, že konanie o ústavnej sťažnosti nie je pokračovaním trestného konania, ale osobitným špecializovaným konaním, ktorého predmetom je prieskum napadnutých súdnych rozhodnutí len v rovine porušenia práv a slobôd zaručených v ústavnom poriadku (čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavnému súdu ako nezávislému ochrancovi ústavnosti neprináleží vyjadrovať sa ku skutkovej podstate skutočností, na ktorých podklade bola alebo nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť určitej osoby, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce na záver o jej danosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii s okolnosťami dotknutej veci. Ústavný súd teda nie je možné vnímať ako tzv. skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. V naznačených súvislostiach ústavný súd už judikoval, že «nerieši „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia. Ak by aj sám dospel (pri riešení na úrovni zákona alebo skutkového stavu) k odlišným záverom, nie je to dôvod na zrušenie ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, ak subjekt rozhodovania odôvodnil svoje závery dostatočnými a bez zjavného excesu produkovanými úvahami na svojej, teda zákonnej alebo podzákonnej úrovni.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022).
41. Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe, dôsledkom čoho došlo k odopretiu
spravodlivosti (Moreira Ferreira, bod 85; Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13 a č. 28671/14, bod 119).
42. Ústavný súd musí hneď v úvode skonštatovať, že obsahu sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (teda práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, nie vo vzťahu ku skorším rozhodnutiam v konaní alebo generálne vo vzťahu k súhrnu rozhodnutí v dotknutej veci) chýba primeraný stupeň konkretizovanej právnej oponentúry, keď jeho záverom len vo všeobecnej rovine vyčíta ich arbitrárnosť bez rozporovania konkrétnych záverov a úvah vyplývajúcich z jeho odôvodnenia. V tejto súvislosti už ústavný súd nastavil odborné obsahové parametre ústavnej sťažnosti tak, že je povinnosťou sťažovateľa, aby „v rámci svojej argumentácie [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde] kvalifikovane, a to aj v ústavnoprávnej rovine, polemizoval s ním spochybňovaným riešením relevantnej právnej otázky v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí (ak netvrdí, že také riešenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne absentuje) – nepostačuje výlučne prezentácia vlastnej odlišnej (opozitnej) verzie odpovede na kritickú otázku. Sťažovateľ totiž musí preukázať, že napadnutým rozhodnutím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základných práv alebo slobôd (čo musí ústavný súd preskúmať), nie (len) to, že on sám produkuje alternatívny (pre neho priaznivejší) právny názor (aj keď si taký názor môže ústavný súd v konečnom dôsledku osvojiť).“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 278/2025 z 10. júna 2025 publikované v ZNaU pod č. 17/2025). Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (vydanému v dovolacom konaní) poukazuje na nedostatky odôvodnenia v kontexte odpovedí na uplatnené dovolacie námietky, avšak s len všeobecnou charakteristikou ním tvrdeného pochybenia danou odkazom na zákonné označenie a vymedzenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (s generalizovaným tvrdením, že na takto uplatnené dôvody dovolania najvyšší súd dostatočne nereagoval), alebo podáva podľa neho správny a zákonný výklad určitých okolností, avšak bez nadväznosti na konkrétnu argumentáciu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (s niektorými ďalej uvedenými výnimkami, ku ktorým sa ústavný súd vyjadrí).
43. Uvedený všeobecný a len abstraktný charakter námietok vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu dokumentuje ich súhrnný obsah na s. 33 ústavnej sťažnosti, v rámci ktorého sťažovateľ v časti ústavnej sťažnosti venovanej dovolaciemu konaniu (avšak konkrétnou textáciou aj tu v súhrne k obom označeným rozhodnutiam najvyššieho súdu, teda nie osobitne k jeho napadnutému uzneseniu) namieta (i) svojvoľné a arbitrárne skutkové a právne posúdenie veci, (ii) riadne nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Trestného poriadku, (iii) riadne nevysporiadanie sa s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm. a) c), e), g), i) Trestného poriadku, (iv) porušenie princípu „predvídateľnosti“ súdnych rozhodnutí a ich nezrozumiteľnosť, (v) nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, (vi) nevysporiadanie sa s argumentmi uplatnenými k porušeniu práva na obhajobu v trestnom konaní, práva na spravodlivý proces, práva na zákonného a nestranného sudcu, ako aj zásady kontradiktórnosti trestného konania, rovnosti strán a zbraní a narušeniu prezumpcie neviny, (vii) vyslovenie viny pri nesprávnej právnej kvalifikácii skutkov a na podklade nezákonne vykonaných dôkazov, (viii) vyslovenie viny v rozpore so zásadou „in dubio pro reo“.
44. Ako už bolo uvedené (a to je primárne podstatné), nezodpovedá splneniu podmienok na podanie návrhu na konanie pred ústavným súdom (ústavnej sťažnosti), ak sťažovateľ produkuje svoje námietky spôsobom, ktorý neadresuje ku konkrétnemu obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu (v relevantnom ústavnosúdnom prieskumnom segmente). Namiesto toho vypočítava ním v dovolaní uvedené dôvody podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku a k nim priraďuje všeobecné a abstraktné negativizujúce pojmy (napríklad a typicky arbitrárnosť) ako kritiku záverov a úvah najvyššieho súdu v snahe takým spôsobom prejsť z argumentačnej roviny opravných prostriedkov v trestnom konaní na platformu ústavnej sťažnosti (čo je pre ústavný súd pochopiteľné, ale výlučne ako snaha zvrátiť výsledok konania v prospech sťažovateľa).
45. Vzhľadom na ústavným súdom prezentované východiská ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť z dôvodu nesplnenia náležitostí ustanovených zákonom podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde, ktorý má v tomto prípade na procesnej báze lex specialis (okrem parciálnych otázok, ktorých sa dotkne nasledujúca časť tohto odôvodnenia) prednosť pred dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej nepodstatnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, ktorý je zástupne prítomný (keďže s ohľadom na celkom zjavne nedostatočnú ústavnoprávnu argumentáciu sťažovateľa ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu).
46. V naostatok prezentovanom kontexte (a v nadväznosti na časť III.2.1 tohto odôvodnenia) ústavný súd nadrámcovo poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v spojení s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom špecializovaného trestného súdu, z ktorých obsahu v ich nevyhnutnej vecnej súvislosti vyplýva, že sa najvyšší súd vysporiadal s každým z dovolacích dôvodov, ktoré sťažovateľ označil vo svojom dovolaní, a v rámci toho vysvetlil, prečo tieto dôvody nemohli byť v predmetnom prípade naplnené. Sťažovateľ dostal v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavne udržateľnú odpoveď na všetky ním namietané kritické otázky podstatné pre ním atakovaný výsledok trestného konania vedeného proti nemu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998). Pokiaľ najvyšší súd vo svojich záveroch odkázal na skutkové závery a ich právne posúdenie súdmi nižšej inštancie, konal tak v súlade s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea proti Rumunsku z 15. 2. 2007, § 33; Hirvisaari proti Fínsku z 27. 9. 2001, § 31 – § 33). Ústavný súd znova (aj keď duplicitne) poukazuje na to, že sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenapáda konkrétne závery odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale iba všeobecne tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal dostatočne s ním uplatnenými dovolacími dôvodmi, a teda toto hodnotenie ústavného súdu je nadrámcové.
47. Ako však už bolo avizované, ústavný súd mohol v ústavnej sťažnosti identifikovať viaceré konkrétne námietky spĺňajúce z formálneho hľadiska (oproti už vytknutým nedostatkom) požiadavku aspoň základu argumentačného zdôvodnenia (konkrétne) vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
48. Na rozhraní uvedenej možnosti prieskumu ústavného súdu, ale s principiálnym stanoviskom ústavný súd v nadväznosti na námietku sťažovateľa týkajúcu sa skutkových okolností/zistení a vysporiadania sa s nimi najvyšším súdom zdôrazňuje, že dovolanie môže smerovať aj proti odôvodneniu rozhodnutia (v súhrne rozhodnutí oboch konajúcich súdov, v konečnom dôsledku
rozhodnutia odvolacieho súdu) z hľadiska požiadaviek na odôvodnenie zodpovedajúce kritériám spravodlivého procesu (vo vzťahu k všetkým okolnostiam podstatným pre rozhodnutie), ktorého súčasťou je právo na obhajobu [dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], čo vyplýva aj z novšej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale aj obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu podľa čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku; porov. IV. ÚS 546/2020 – publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2021, v obsahovej nadväznosti aj napr. II. ÚS 411/2021, IV. ÚS 463/2021, IV. ÚS 491/2021, IV. ÚS 510/2021, IV. ÚS 555/2021, II. ÚS 559/2021, III. ÚS 302/2022, I. ÚS 343/2022, I. ÚS 339/2022, II. ÚS 514/2022, IV. ÚS 15/2023, II. ÚS 156/2023, IV. ÚS 355/2023, I. ÚS 610/2023, II. ÚS 26/2024, II. ÚS 80/2024, IV. ÚS 64/2025, IV. ÚS 260/2025). To platí aj vo vzťahu k prieskumu skutkového stavu a výkladové tézy ústavného súdu v prezentovanej judikatúre v podrobnostiach relevantne vysvetľujú rozdiel oproti situácii definovanej v § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku, teda v nadväzujúcej súvislosti okolnosť, že nejde o jednoduché prehodnocovanie dôkazov, ale obhajobný atribút spravodlivého procesu v kontexte náležitého odôvodnenia (odsudzujúceho) rozhodnutia, ako aj nemožnosť domáhať sa v širšom rozsahu prieskumu zisťovania skutkového stavu v ďalšom konaní nasledujúcom po konaní odvolacom, na ktoré má výlučne odsúdený podľa čl. 2 Protokolu 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (aj to nie neobmedzený) nárok z pohľadu ustanovení, ktoré môžu byť tzv. referenčnou normou v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (konanie o dovolaní ani konanie o ústavnej sťažnosti nie sú opätovným odvolacím konaním a prieskum v ich rámci už môže byť obmedzený na vybrané aspekty rozhodovania, nejde teda o plošný prieskum vrátane skutkového prieskumu). Samozrejme, kvalifikačné a procesnopostupové námietky môžu byť predmetom ďalších dovolacích dôvodov.
49. Inými slovami a stručnejšie, otázka udržateľného vysporiadania sa so skutkovým podkladom odsudzujúceho rozsudku je odlišná od otázky samotného hodnotenia dôkazov, ktoré [primárne z dôvodu takého zákazu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] nie je predmetom dovolacieho konania okrem dovolania ministra spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Navyše (len na účely doplnenia a kompletnej prezentácie uvedených výkladových východísk) z judikovaného ústavnokonformného uchopenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vychádzal ústavný súd aj pri svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 64/2025 z 11. februára 2025 (publikovanom v ZNaU pod č. 9/2025), ktorý (primárne vychádzajúci z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020 publikovaného v ZNaU pod č. 18/2021) formuloval tézu subsumovania pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj námietky o dôvodnosti výšky uloženého trestu z dôvodu zmätočnosti podkladového základu, z ktorého obsahu súd pri určení výšky trestu (prípadne druhu trestu) vychádzal (ide rovnako o okolnosť podstatnú pre rozhodnutie). V konkrétnej rovine ústavný súd ozrejmil, že «Argumentácia o nemožnosti podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku z dôvodu, že výška uloženého trestu odňatia slobody zodpovedala Trestným zákonom vymedzenému rozpätiu trestnej sadzby, neobstojí, pretože nejde o ten istý aspekt a jemu zodpovedajúci zákonný dôvod dovolacieho prieskumu. Na druhej strane nejde o bežný prieskum výšky trestu uloženého v rozpätí zákonom
ustanovenej sadzby, ale o „zmätočnosť“ podkladového odôvodnenia.», čo zodpovedá tézam sťažovateľa v odseku 4 tohto odôvodnenia.
50. Na už prezentované východiská dôsledne reagoval aj najvyšší súd, ktorý výslovne a s poukazom na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 546/2020-39 z 23. februára 2021 posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu, samozrejme, s istou mierou zovšeobecnenia determinovanou parametrami prieskumu dovolacieho súdu v sumári aprobujúceho závery súdov nižšej inštancie. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na závery podrobne prezentované v predošlých častiach tohto rozhodnutia (osobitne v časti III.2.1) a v napadnutom uznesení najvyššieho súdu prezentovaných na s. 17, 19, 20 a 23, na ktoré ústavný súd v podrobnostiach odkazuje a ktoré prezentujú, že sťažovateľ dostal konkrétne odpovede na ním nastolené skutkové a právne dôvody jeho odsúdenia, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací hodnotil práve z pohľadu prieskumu obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúceho vo vyhodnotení toho, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie. Zhodnotením kvality poskytnutých odpovedí najvyšším súdom v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ústavný súd konštatuje správnosť uchopenia tohto dôvodu dovolania najvyšším súdom, a to oproti zákonnej úprave dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku in fine, zároveň aj so zdôraznením už objasnenej okolnosti, že širší skutkový prieskum nie je (nad rámec odvolacieho konania) možný.
51. Aj v tejto rovine svojej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné opätovne prízvukovať nedostatočnosť sťažovateľom prezentovanej oponentúry oproti konkrétnym argumentačným dôvodom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Napríklad je možné poukázať na sťažovateľom atakovanú arbitrárnosť záverov o (i) nevypočutí zástupcov obchodných spoločností z Poľskej republiky a (ii) zástupcov obchodných spoločností z Maďarskej republiky s odôvodnením významu ich výpovedí pre preskúmanie transparentnosti podmienok výkonu podnikateľskej činnosti sťažovateľom (a dokonca s produkovaným záverom o neprípustnosti hodnotenia ešte nevykonaných dôkazov), pričom z obsahu aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s dôvodmi vyplývajúcimi z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a špecializovaného trestného súdu) vyplýva, že na to bola poskytnutá riadna odpoveď. K záveru o nevypočutí zástupcov obchodných spoločností z Poľskej republiky sťažovateľ dostal odpoveď týkajúcu sa zbytočnosti dokazovania nespornej, resp. známej skutočnosti o dovoze mazacieho a vykurovacieho oleja (stranami nerozporovaná skutočnosť a súdmi akceptovaný skutkový záver) a rovnako tak aj o nevypočutí zástupcov obchodných spoločností z Maďarskej republiky z dôvodu (i) fiktívnosti, resp. reálnej neexistencie obchodných spoločností v Maďarskej republike na podklade záverov poskytnutej právnej pomoci, svedeckých výpovedí vodičov nákladných motorových vozidiel prepravujúcich mazací a vykurovací olej, svedeckých výpovedí pracovníkov vykonávajúcich strážnu službu v spoločnosti LIG-OIL s.r.o., výpovedí spoluobžalovaných , a a výsledkov domovej prehliadky u sťažovateľa, pri ktorej boli zaistené pečiatky maďarských spoločností (s. 43 rozsudku najvyššieho súdu a s. 86 napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu). Sťažovateľ už prezentované závery žiadnym spôsobom nerozporuje, nevysvetľuje, v čom spočíva ich nesprávnosť a až ústavná neudržateľnosť takýchto skutkových a právnych záverov, ale len konštatuje ich arbitrárnosť a opätovne nastoľuje dôkaznú potrebu vykonania dôkazov, ktoré navrhoval.
52. Namiesto skôr popísanej konkrétnej oponentúry sťažovateľ irelevantne (z hľadiska ústavnej sťažnosti) bočí k odkazu na legislatívnu iniciatívu, ktorá nebola (aj v kontexte skoršieho legislatívneho vývoja) akceptovaná (v súvislosti s otázkou zaujatosti sudcov najvyššieho súdu pri rozhodovaní o vine v odvolacom konaní za predpokladu ich predošlého rozhodovania o väzbe). Vo sfére námietkovej irelevancie sa ocitá aj úvaha, že pokiaľ by bol sťažovateľovi aj v odvolacom konaní uložený trest prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona (ktorý bol v odvolacom konaní zrušený, resp. bola odstránená nezákonnosť spočívajúca v uložení trestu prepadnutia veci spolu s trestom prepadnutia majetku pri výslednom ponechaní len trestu prepadnutia veci), mohol by s ohľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 z 27. septembra 2023 využiť návrh na obnovu konania, pričom tak (popri absencii objasnenia ústavnoprávnej neudržateľnosti takého rozhodnutia) namieta výsledkovo uloženie druhu trestu, ktorý bol preňho celkovo priaznivejší (bez možnosti prezumovať odvolacím súdom neskorší derogačný nález ústavného súdu). Rovnakým, dostatočne argumentačne nepodloženým vyjadrením je hodnotiaci úsudok sťažovateľa o výsledkoch konania v jeho určitých aspektoch, keď napríklad akcentuje záver, podľa ktorého „nie je možné, aby výsledky výslovne inkvizičného a tendenčného vedenia prípravného konania, boli v konečnom meradle zlegalizované neprimeraným a nesprávnym postupom súdu.“, a to bez označenia konkrétnych atribútov takéhoto procesu v jeho trestnej veci (čo nemožno nahradiť paušálnym použitím formulácie o arbitrárnom posúdení sťažovateľom namietaných kritických otázok). Ďalšiu skupinu námietok predstavujú len sťažovateľom označované porušenia zákona v postupe orgánov činných v trestnom konaní alebo súdov, avšak bez uvedenia, resp. vysvetlenia ich reálneho dopadu na výsledkovú spravodlivosť a predovšetkým ozrejmenia, či sa domáhal ich odstránenia v priebehu konania (čo predstavuje polemiku len na úrovni zákona a skutkového stavu bez pochopenia povahy konania o ústavnej sťažnosti). Tomu zodpovedá aj parciálny postup sťažovateľa, ktorý ústavnému súdu predkladá „príkladom“ len tie najzávažnejšie pochybenia, ktoré boli „najvýraznejším prejavom“ porušenia ním označených práv, pričom neuvádza žiadne prvky dôvodnosti vo vzťahu k porušeniu ním konkrétne označených základných práv a slobôd, ktoré je povinný identifikovať v zmysle § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
53. Pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd odmietol dovolanie na neverejnom zasadnutí, pri posúdení tejto námietky ústavný súd uvádza, že spôsob rozhodovania najvyššieho súdu pri odmietnutí dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku je ústavným súdom štandardne aprobovaný spôsob vybavenia dovolania v situácii, ak sťažovateľom uplatnené dôvody (ako vecné námietky) nenapĺňajú pri ich takto (vecne) orientovanom prieskume použiteľný dôvod dovolania (k tomu napríklad IV. ÚS 232/2026, IV. ÚS 251/2026, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025, IV. ÚS 85/2024, IV. ÚS 221/2024). Konkrétne bola táto otázka riešená aj v uznesení č. k. IV. ÚS 56/2024-37 zo 6. februára 2024, kde ústavný súd v bode 27 uviedol, že „Trestný poriadok výslovne upravuje procesný postup, keď najvyšší súd odmieta dovolanie na neverejnom zasadnutí. Najvyšší súd teda aplikáciou § 382 písm. c) Trestného poriadku postupoval v súlade s príslušným procesno-právnym predpisom a takýto postup nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Samotný fakt, že najvyšší súd nepostupoval podľa predstáv sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, prípadne iných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, a preto neprichádza do úvahy porušenie týchto sťažovateľom označených práv iba z dôvodu, že ním
uplatnené dovolacie dôvody najvyšší súd nepreskúmal meritórne na verejnom zasadnutí.“. Možno dodať, že aj v rovine podústavného práva ide o jednoznačne už v minulosti konštantne vyriešenú otázku, a tiež to, že rovnako je možné bez konania verejného zasadnutia rozhodnúť v prospech dovolateľa, ktorý je obvineným, podľa § 382a Trestného poriadku. Ústavný súd teda ústavnú sťažnosť v tejto jej časti odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
54. Sťažovateľ ďalej poukázal na neprimeranosť uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 14 rokov a podľa jeho názoru mal najvyšší súd vychádzať práve pri posudzovaní otázky primeranosti trestu z rozsudku Súdneho dvora vo veci Baji Trans (rozsudok z 1. 8. 2025, C-544/23) a aplikáciou čl. 49 ods. 1 charty zohľadniť pre sťažovateľa priaznivejšiu právnu úpravu, čo však neurobil, pričom vyčerpanie dovolania predstavuje len rutinnú podmienku naplnenia subsidiárnej právomoci ústavného súdu a dovolanie sa kvalifikuje ako účinný prostriedok nápravy.
55. K takto formulovanej námietke už ústavný súd zaujal stanovisko (vo veci kde sa sťažovateľka rovnako domáhala aplikácie čl. 49 ods. 1 charty a rozsudku Súdneho dvora vo veci Baji Trans) v uznesení č. k. IV. ÚS 232/2026-16 z 23. apríla 2026, v ktorom v bode 43 najprv konštatoval, že «Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť, pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie (ďalej aj „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy, 1. decembra 2009. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo únie. Sťažovateľkou namietané porušenie čl. 49 ods. 1 charty je potrebné interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 a 2 charty, pričom sťažovateľka oproti viazanosti ústavného súdu rozsahom a dôvodmi ústavnej sťažnosti podľa § 45 zákona o ústavnom súde ani netvrdí, že nedošlo k aplikácii niektorého právneho aktu Európskej únie, ktorý mal byť a nebol aplikovaný, alebo že došlo k nesprávnej aplikácii právneho aktu Európskej únie (samozrejme, aj v tejto súvislosti oproti jej konkrétnej námietke predloženej súdu v predošlých štádiách konania, a nie prvotne ústavnému súdu). Nejde teda o žiaden z prípadov, v ktorých dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb. 1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie (rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať (rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).». Ústavný súd na podklade uvedeného v ďalšom bode (44) uznesenia č. k. IV. ÚS 232/2026-16 z 23. apríla 2026 uzavrel, že „v rámci konania podľa čl. 127 ústavy v zásade posudzuje, či súdy a iné orgány verejnej moci pri svojom postupe a rozhodovaní aplikujú, resp. ústavne udržateľne aplikujú európske právo, ak je na jeho použitie právny dôvod. Ak však sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie práv podľa charty, musí zároveň uviesť, vo vzťahu ku ktorému právne záväznému aktu Európskej únie by sa charta v zmysle jej čl. 51 ods. 1 mala použiť a v akom konkrétne špecifikovanom právnom aspekte, inak trpí táto časť jeho ústavnej sťažnosti nedostatkom jej odôvodnenia s konzekvenciou podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.“ (uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 232/2026-16 z 23. apríla 2026 publikované v ZNaU pod č. 14/2026).
56. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti tak len namieta porušenie čl. 49 ods. 1 charty (nie však v petite podanej ústavnej sťažnosti, ale len v jej texte, čo je v zmysle návrhu na rozhodnutie ústavného súdu podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde len súčasťou argumentácie sťažovateľa,
pričom táto okolnosť je už primárne určujúca) v spojení s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Baji Trans, avšak bez viazanosti na konkrétny právne záväzný akt Európskej únie, ktorého aplikácia by v posudzovanom prípade (v dotknutej trestnej veci) bola možná a potrebná, vrátane špecifikácie právnych aspektov jeho použitia, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 charty (taká argumentácia musí byť námietkovo pripojená priamo k požiadavke na aplikáciu dotknutého ustanovenia charty, v tomto prípade jej čl. 49 ods. 1). Z uvedeného dôvodu tak opätovne ide o nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom a spočívajúcich v riadnom odôvodnení ústavnej sťažnosti v zmysle zákonných podmienok § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde a dôvod na odmietnutie príslušnej časti ústavnej sťažnosti z dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že „Ak sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie práv podľa Charty základných práv Európskej únie, musí zároveň uviesť, vo vzťahu ku ktorému právne záväznému aktu Európskej únie by sa charta v zmysle jej čl. 51 ods. 1 mala použiť a v akom konkrétne špecifikovanom právnom aspekte, inak trpí táto časť jeho ústavnej sťažnosti nedostatkom jej odôvodnenia s konzekvenciou podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.“ (uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 232/2026-16 z 23. apríla 2026 publikované v ZNaU pod č. 14/2026, bod 44).
57. Nad rámec uvedeného je potrebné akcentovať aj skutočnosť, že sťažovateľ túto námietku nepredložil najvyššiemu súdu počas priebehu dovolacieho konania, pričom, ako už bolo uvedené, ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti zásadne nehodnotí určitú otázku primárne, ale posudzuje, ako sa s ňou vysporiadal všeobecný súd alebo iný orgán (čo platí bez ohľadu na to, či námietka ešte mohla byť v konaní pred všeobecným súdom uplatnená v zákonnej lehote). V dôsledku toho tak v napadnutom uznesení najvyššieho súdu chýba argumentácia týkajúca sa rozsudku Súdneho dvora C-544/23 z 1. augusta 2025 (Baji Trans), keďže v dovolaní nebola uplatnená. V tomto ohľade ústavný súd už vo svojom uznesení č. k. IV. ÚS 590/2025-9 z 5. novembra 2025 v bode 15 ozrejmil, že «Poukaz na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-544/23 z 1. augusta 2025 (tretia rovina argumentácie) sťažovateľ uplatnil až v podanej ústavnej sťažnosti, keď v dôsledku absencie príslušnej námietky sťažovateľa sa ňou krajský súd (v časových intenciách rozhodovania) ani nemohol zaoberať, v dôsledku čoho tak nemôže byť v tomto kontexte napadnuté uznesenie krajského súdu konfrontované s námietkou sťažovateľa preskúmateľnou ústavným súdom, ktorý nie je ďalšou inštanciou prieskumu v rámci všeobecného súdnictva a posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho záverov. Námietka by tak musela byť uplatnená osobitným návrhom, ktorým by sa všeobecné súdy zaoberali v rámci inštančnej postupnosti ich rozhodovania, a až potom by ich závery mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu, inak je predmetná argumentácia mimo takého prieskumu, a to s konzekvenciou (v prípade právneho zastúpenia sťažovateľa v tomto konaní) nedostatku právomoci ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 písm. a), § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.». Keďže námietka bola predložená až ústavnému súdu v podanej ústavnej sťažnosti, je z hľadiska naplnenia zákonných podmienok konania pred ústavným súdom primárnym dôvodom na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 (alternatíva druhá) zákona o ústavnom súde (kontextuálne nie je dôvod vyčkávať s rozhodnutím v tejto veci na rozhodnutie Súdneho dvora). Inými slovami, „Neuplatnenie uplatniteľnej námietky (vrátane tej, ktorá podlieha aj oficióznemu prieskumu) spôsobom, na ktorý by všeobecný súd alebo iný orgán musel reagovať s možnosťou relevantnej korekcie, a oproti tomu jej uplatnenie až ako námietky v ústavnej sťažnosti
je procesne diskvalifikačné s konzekvenciou legálne definovanou tak, že ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietne pre jej neprípustnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 588/2023 z 21. novembra 2023 publikované v ZNaU pod č. 90/2023). Záver pre odmietnutie sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti v tejto jej časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde teda dopĺňa aj dôvod jej odmietnutia podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
58. Sťažovateľ namietol zaujatosť senátu odvolacieho súdu vrátane spôsobu rozhodnutia o nej. Ústavný súd opätovne musí konštatovať nedostatočnosť sťažovateľovej argumentácie k spôsobu vysporiadania sa najvyššieho súdu s touto námietkou, ktorý pri jej posúdení odkázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 513/2021 z 28. októbra 2021, body 58 a 59, ako aj na rozsudky ESĽP vo veciach Sainte-Marie proti Francúzsku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12981/87; Padonmi proti Taliansku z 26. 2. 1993, sťažnosť č. 13396/87; Fcy proti Rakúsku z 24. 2. 1993, sťažnosť č. 14396/88 a Nortier proti Holandsku z 24. 8. 1993. sťažnosť č. 13924/88, aby následne odobril postup odvolacieho súdu, ktorý o nej nekonal postupom podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku s upovedomením o tomto postupe na verejnom zasadnutí. Sťažovateľ sa taktiež žiadnym (nielen právne relevantným) spôsobom nevyjadruje k právnemu záveru ústavného súdu vyjadrenému v závere bodu 59 dotknutého uznesenia sp. zn. II. ÚS 513/2021 z 28. októbra 2021, podľa ktorého „S veľkou mierou pravdepodobnosti práve táto rozhodovacia prax ESĽP (popri praktických dôvodoch vyvierajúcich z potenciálnej nefunkčnosti jednotlivých prvostupňových súdov po podaní obžaloby v dôsledku zákonom zakotvenej inkompatibility) viedla k prijatiu ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku a k zrušeniu inkompatibility spočívajúcej v príkaze, aby sudca rozhodujúci v prípravnom konaní bol vylúčený z rozhodovania po podaní obžaloby.“. Vzhľadom na to ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej nepodstatnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, keďže vzhľadom na odpoveď najvyššieho súdu nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako ústavne neudržateľným) v tejto časti.
59. Vo vzťahu k sťažovateľom namietnutému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu dĺžky trvania dovolacieho konania pred najvyšším súdom v trvaní takmer 4 rokov ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia tohto práva nie postupom, ale napadnutým uznesením najvyššieho súdu (podľa spôsobu koncipovania petitu podanej ústavnej sťažnosti). V prípadoch, ak sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08, IV. ÚS 724/2014). Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s dĺžkou trvania dovolacieho konania v čase, keď už bolo dovolacie konanie ukončené. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je už dlhodobo chronicky známy názor (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05), v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02), vychádzajúc pritom z účelu týchto práv, ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05). Inými slovami, ústavný súd poskytuje ochranu práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009). Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
60. V súhrne tak ústavný súd akcentuje svoj záver o odmietnutí sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti ako celku, a to z dôvodov špecifikovaných v predchádzajúcich častiach odôvodnenia, čo sa v popísaných súvislostiach vzťahuje na všetky referenčné ustanovenia označené sťažovateľom (odsek 1 tohto odôvodnenia), medzi ktorými základnú rolu zohráva čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak by boli námietky vecne dôvodné, obe naostatok označené ustanovenia by boli postačujúce aj pre celý diapazón sťažovateľom označených referenčných ustanovení, teda aj v ich zvyšku). Je však potrebné vo vzťahu k právu na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru dodať, že sťažovateľ má vo sfére vnútroštátneho právneho poriadku kumulovanú možnosť uplatnenia účinných prostriedkov nápravy (odvolanie, dovolanie, ústavná sťažnosť), takú účinnosť (efektívnosť) však stotožňuje so svojím úspechom, čo predstavuje irelevantné parametrické kritérium.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu