Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 590/2025

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša a sudcov Libora Duľu (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. -61 z 19. augusta 2025 takto

r o z h o d o l :

1. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. októbra 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -61 z 19. augusta 2025. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie označených článkov napadnutým uznesením krajského súdu, vrátiť vec na nové konanie krajskému súdu a ustanoviť mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nemajetnosti.

2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. zo 7. septembra 2022 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. októbra 2022 uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa , , s poukazom na , v znení účinnom do 30. apríla 2022, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľovi uložený trest prepadnutia veci, ochranný dohľad v trvaní 2 rokov a taktiež ochranné protitoxikomanické

liečenie ambulantnou formou. Sťažovateľ sa návrhom na obnovu konania domáhal opätovného preskúmania svojej právoplatne skončenej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , o ktorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 15. mája 2025 tak, že ho podľa zamietol. Krajský súd uznesením č. k. -61 z 19. augusta 2025 zamietol podľa sťažovateľom podanú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2025 ako nedôvodnú.

3. Sťažovateľ rozporoval napadnuté uznesenie krajského súdu v štyroch rovinách.

4. V rámci prvej roviny sťažovateľ vychádzal pri názore o nesprávnej interpretácii , ktorým sa rozsiahlo novelizoval , a táto zásadná zmena podstatným spôsobom zasiahla do „trestnej politiky štátu na základe spoločenskej požiadavky“ a v dôsledku nej došlo „k modifikácii trestania drogovej trestnej činnosti v snahe odstrániť drakonickosť niektorých ustanovení , ktoré v minulosti spôsobili, že niektorým páchateľom drogovej trestnej činnosti boli ukladané mimoriadne kruté tresty“. Sťažovateľ zároveň poukázal na to, že skorším s účinnosťou od 1. mája 2022 došlo k inej zmene , a to úprave trestných sadzieb drogovej trestnej činnosti právne kvalifikovanej podľa a , keď aj táto zmena bola taktiež prijatá „v snahe odstrániť prísnosť doterajšej právnej úpravy“ a na túto zmenu nadväzovalo aj zákonné znenie . Zastáva teda názor, že naostatok označené ustanovenie by sa malo použiť aj vo vzťahu k neskôr (od 6. 8. 2024) účinnej novelizácii , pretože páchatelia drogovej trestnej činnosti, ktorí boli právoplatne odsúdení do účinnosti zmeny , boli trestaní podľa prísnejšej právnej úpravy trestom odňatia slobody v rozmedzí 10 až 15 rokov odňatia slobody, zatiaľ čo páchatelia druhovo rovnorodej trestnej činnosti právoplatne odsúdení po účinnosti zmeny boli trestaní podľa miernejšej právnej úpravy trestom odňatia slobody v rozmedzí 7 až 15 rokov odňatia slobody, čo je v príkrom rozpore s a . Uvedený záver svedčí v prospech prípustnosti aplikácie zákonného ustanovenia , ktoré „sa vzťahuje aj na právnu úpravu prijatú v neskoršom období.“.

5. V ďalšej časti svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje aj na znenie (s procesným výkonom podľa ), ktorý definuje zánik trestnosti niektorých trestných činov podľa a ktorého aplikácia by sa mala vzťahovať aj na situácie, keď síce nedošlo k zániku trestnosti činu, ale „k miernejšej forme trestania“.

6. V rámci tretej roviny sťažovateľ argumentoval v prospech prípustnosti retroaktívnej aplikácie neskoršej priaznivejšej právnej úpravy , aj keď nadobudla účinnosť po nadobudnutí právoplatnosti dotknutého odsúdenia, a to v zmysle vyplývajúcom z aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie v rozhodnutí C-544/23 z 1. augusta 2025, ktorého závery sú aplikovateľné aj na trestné konanie napriek tomu, že bolo vydané v správnom súdnictve, keďže „vychádza z rovnakých zásad“. Sťažovateľ, vychádzajúc z obsahu predmetného rozhodnutia, tvrdí, že „pojem páchateľ tak ako je definovaný v SR je potrebné vykladať v širších súvislostiach a zahŕňa aj pojem odsúdených páchateľov trestných činov a na základe tejto skutočnosti je možné pripustiť aplikáciu novely na už odsúdených páchateľov, čím sa odstráni dichotómia právnej úpravy trestania.“.

7. Vo štvrtej rovine argumentácie sťažovateľ, vychádzajúc zo zákonného znenia , konštatuje, že „existencia výrazne miernejšej trestnej sadzby a jej kvalifikácia pod miernejšiu skutkovú podstatu spôsobuje, že pôvodne uložený trest je v zrejmom k závažnosti činu, alebo podmienkam páchateľa.“, čím je tak naplnená hypotéza právnej normy. Závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľa popretím podstaty a zmyslu právnej úpravy inštitútu obnovy konania, ktorého realizácia v podmienkach judikatúrne vymedzenej aplikačnej praxe nemá ostať nezmenená, a to najmä oproti konkrétne definovanej spoločenskej potrebe zmierňovania trestnej politiky štátu v podobe znižovania trestných sadzieb za spáchanie trestných činov.

II.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola podľa zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2025, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v . Podľa ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa alebo a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa , c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) podľa , , , , alebo písm. v), ktorý je zjavne neopodstatnený

12. Konanie o povolenie obnovy konania teda pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu na povolenie obnovy konania ( ), ďalej sa musí zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí predpokladané dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možné dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci ( ; ). Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu ku

skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové zistenia v pôvodnom konaní. Osobitnú povahu majú dôvody konania podľa .

13. Krajský súd k námietke sťažovateľa o možnosti aplikácie neskoršej, preňho priaznivejšej právnej úpravy v dôsledku novelizácie uviedol, že úmyslom zákonodarcu pri jej prijatí nebolo prehodnocovanie každého právoplatne uloženého trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený pred účinnosťou prijatej zmeny, teda pred 6. augustom 2024, čo možno vyvodiť aj zo znenia prechodného ustanovenia , ktorý upravuje právnu situáciu výlučne v prípade, že došlo k právoplatnému uloženiu trestu pred účinnosťou novely za čin, ktorý už nie je definovaný ako trestný čin. Podľa krajského súdu jediným prípadom, keď neskoršia zmena právnej úpravy odôvodňuje povolenie obnovy konania, je, ak by ústavný súd svojím rozhodnutím podľa , ktoré by bolo považované za skutočnosť skôr neznámu podľa a , vyslovil nesúlad niektorého ustanovenia tých právnych noriem, na základe ktorých bol vydaný právoplatný odsudzujúci rozsudok s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. V sťažovateľovom prípade však o takýto prípad nejde, pričom síce upravuje časovú pôsobnosť trestnoprávnych hmotných noriem a táto je aj výslovne obsiahnutá v , ale s výnimkou prípadu, ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony (a v tom prípade sa trestnosť činu posudzuje a trest ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší), sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase spáchania činu. Neskoršie znenie pre obžalovaného priaznivejšie však možno aplikovať iba do konečného rozhodnutia o trestnom čine v trestnom konaní, t. j. do právoplatného skončenia veci, preto neskoršia zmena právnej úpravy po nadobudnutí právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku je z hľadiska posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu právne irelevantná a nemôže zakladať dôvod na jeho revíziu prostredníctvom návrhu na povolenie obnovy konania. Z novelizácie síce vyplývala povinnosť súdu preskúmať skoršie právoplatné rozhodnutia, avšak iba tie, pri ktorých zanikla trestnosť činu podľa , ak uložený trest dosiaľ nebol vykonaný, čo nebol prípad sťažovateľa. S ohľadom na prezentované úvahy nepovažoval krajský súd argumentáciu sťažovateľa za právne relevantnú pre konanie o návrhu na povolenie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, v ktorom nemožno bez relevantných nových dôkazov či nových skutočností súdu skôr neznámych, ktoré sťažovateľ nepredložil, nanovo posudzovať trestnosť činu alebo primeranosť trestu uloženého v pôvodnom konaní na základe povolenia obnovy konania, a to napriek zmene právnej úpravy s účinnosťou od 6. augusta 2024.

14. Ústavný súd zvýrazňuje, že k nastolenej názorovej polemike sťažovateľa týkajúcej sa porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení so základným právom na osobnú slobodu podľa (v spojení aj s a Charty základných práv Európskej únie, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti nedomáha) sa už vyjadroval, keď okrem uznesenia sp. zn. zo 7. novembra 2024, vo svojom ďalšom uznesení č. k. -6 z 26. augusta 2025 uzavrel, že „právny názor konajúcich súdov o tom, že zmena hmotnoprávnej úpravy, v danom prípade v znení účinnom od 6. augusta 2024 () nie je takou

skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala obnovu konania, keďže aplikácia pre páchateľa priaznivejšej právnej úpravy ( , ) je možná len do právoplatného skončenia trestnej veci, zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi ako všeobecných súdov, tak aj ústavného súdu. Dôvodom obnovy konania podľa je len tzv. derogačný nález ústavného súdu, keď je autoritatívne konštatovaný nesúlad hmotnoprávnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodlo v už právoplatne skončenej trestnej veci dotknutej osoby (ako to bolo napr. pri ukladaní výšky trestu odňatia slobody podľa asperačnej zásady posúdenej ako ústavnononkonformnej nálezom ústavného súdu sp. zn. , v dôsledku ktorého došlo k strate účinnosti príslušnej časti ). Obnova konania v prípade rozhodnutia podľa je pritom prípustná len vtedy, ak bolo takým rozhodnutím ústavného súdu pokryté výlučne alebo aj ustanovenie (ustanovenia), ktoré viedlo k odsúdeniu páchateľa (obdobne ). Zmena v rámci bežného legislatívneho procesu (nie na základe derogačného nálezu) teda nie je na obnovu konania použiteľná bez ohľadu na okolnosť, že je pre páchateľa priaznivá, ak je jeho odsúdenie už v čase jej vykonania (nadobudnutia účinnosti) právoplatné (v opačnom prípade sa aplikačne použije na prvotné meritórne rozhodovanie).“. Na tomto základe je predmetná námietka sťažovateľa (vo štvrtej rovine jeho argumentácie) zjavne neopodstatnená v zmysle , čo by sa do výroku tohto uznesenia premietlo v prípade, ak by bol právne zastúpený.

15. Poukaz na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-544/23 z 1. augusta 2025 (tretia rovina argumentácie) sťažovateľ uplatnil až v podanej ústavnej sťažnosti, keď v dôsledku absencie príslušnej námietky sťažovateľa sa ňou krajský súd (v časových intenciách rozhodovania) ani nemohol zaoberať, v dôsledku čoho tak nemôže byť v tomto kontexte napadnuté uznesenie krajského súdu konfrontované s námietkou sťažovateľa preskúmateľnou ústavným súdom, ktorý nie je ďalšou inštanciou prieskumu v rámci všeobecného súdnictva a posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho záverov. Námietka by tak musela byť uplatnená osobitným návrhom, ktorým by sa všeobecné súdy zaoberali v rámci inštančnej postupnosti ich rozhodovania, a až potom by ich závery mohli byť predmetom prieskumu ústavného súdu, inak je predmetná argumentácia mimo takého prieskumu, a to s konzekvenciou (v prípade právneho zastúpenia sťažovateľa v tomto konaní) nedostatku právomoci ústavného súdu podľa ,

16. Nad rámec primárnych dôvodov tohto rozhodnutia k tomu ústavný súd dodáva (rovnako tak aj napr. uznesenie ústavného súdu č. k. -9 z 30. septembra 2025, body 24 až 28), že podstatou obnovy konania podľa až 3 je vyvolanie opätovného rozhodovania na základe novoobjavených skutočností alebo dôkazov, ktoré ak by boli známe už v pôvodnom konaní, mohli odôvodniť iné rozhodnutie v pôvodnom právoplatne ukončenom konaní (viesť k takému záveru). Nejde teda o prieskum pôvodného rozhodnutia a predchádzajúceho mu konania v opravnom procesnom móde zisťovania skutkových alebo právo aplikačných (hmotnoprávnych alebo procesných) nesprávností, ktorému v trestnom konaní zodpovedá riadny opravný prostriedok (odvolanie alebo sťažnosť) a mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie). V prípadoch popísaných v predchádzajúcej vete teda (oproti obnove konania) nejde o dodatočné zistenie niečoho (skutočnosti alebo dôkazu), čo ak by bolo známe už v čase pôvodného rozhodovania (pred jeho právoplatnosťou), rozhodlo by sa inak. Inými slovami, účel oboch

mimoriadnych opravných prostriedkov je rozdielny, pričom pri obnove konania ide o opravu rozhodnutia, nie však o opravu jeho chýb.

17. Určité špecifické výnimky oproti uvedenej, obsahovo rozdielnej charakteristike oboch procesných inštitútov sú pre obnovu konania zo špecifických dôvodov ustanovené v , avšak len taxatívne a bez možnosti ich výkladového rozširovania. Týkajú sa síce určitej skutočnosti, ktorá nastala až po právoplatnom ukončení pôvodného konania, avšak nemá faktickú povahu (nejde o skutočnosť alebo dôkaz v zmysle až 3 ), ale povahu právnu (aplikačnú a normatívnu).

18. Dôvodom na obnovu konania na základe právnych (iných než skutkových) okolností je podľa , len rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce v konkrétnej veci porušenie ľudských práv alebo slobôd obvineného (keďže tento súd nie je kasačným súdom a obmedzí sa len na konštatáciu dotknutého porušenia práv), ako aj zmena zákona v dôsledku derogačného nálezu ústavného súdu (ostatne uvedený dôvod výlučne v súvislosti s neústavným podkladom pre skoršie rozhodnutie a v kontexte následného využitia účinkov v novom konaní). Dôvodom na obnovu konania teda nie je zmena zákona v otázke podstatnej pre pôvodné rozhodnutie, ktorá bola vykonaná po jeho právoplatnosti v bežnom legislatívnom procese.

19. Sťažovateľom označená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ak by bola použiteľná ako argument na vykonanie prieskumu už právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, a ak áno, tak na vykonanie prieskumu ich určitého okruhu na základe spojenia s prvkom výkonu európskeho práva) by mohla byť takto použitá len vo vzťahu k prieskumu pôvodného právoplatného meritórneho rozhodnutia v dovolacom konaní podľa (a to pri kvalifikačnom použití zákona zmeneného po právoplatnosti dotknutého rozhodnutia). To však neplatí o konaní o obnove trestného konania (relevantné a výlučné dôvody povolenia obnovy konania, ktoré sú právnej povahy, sú popísané v predchádzajúcom odseku).

20. Sťažovateľom uplatnená námietka je preto mimo možnosti prieskumu ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu vydanému v konaní o obnove konania, v dôsledku čoho je kontextuálne (a ako vyplýva zo skoršej časti odôvodnenia, len pri jej zástupnom hodnotení) zjavne neopodstatnená [ ]. To by v prípade, ak by bol sťažovateľ právne zastúpený, čo je zákonnou náležitosťou ústavnej sťažnosti, vyvolalo konzekvenciu jej odmietnutia z uvedeného dôvodu.

21. Sťažovateľ atakoval aj neaplikáciu prechodného ustanovenia (prvá rovina argumentácie), pričom toto ustanovenie sa malo podľa sťažovateľa premietnuť do rozhodovania krajského súdu v sťažnostnom konaní v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania, a to v kontexte potreby skrátenia pôvodne uloženého trestu, pretože aj legislatívna zmena, ku ktorej dotknuté ustanovenie prislúcha, sa týka drogových trestných činov. Z hľadiska podstaty predmetnej námietky sťažovateľa je potrebné zvýrazniť, že má povahu prechodného ustanovenia a bolo prijaté výlučne v súvislosti s legislatívnou zmenou účinnou od 1. mája 2022, a to bez možného presahu do neskorších zmien , teda aj aktuálnej zmeny v roku 2024, ktorú má sťažovateľ na mysli. Tento záver by v prípade riadneho právneho zastúpenia sťažovateľa vyvolal konzekvenciu odmietnutia námietky ako zjavne neopodstatnenej podľa .

22. K otázke riešenej v predchádzajúcom odseku platí, že nezodpovedá ústavnokonformnému výkladu zákona použitie prechodného ustanovenia, ktoré prislúcha k určitej zákonnej zmene (s konkrétnym momentom nadobudnutia účinnosti), aj vo vzťahu k následnej novelizácii dotknutého zákona (s neskôr nadobudnutou účinnosťou); taký postup by v rozpore s neprípustne prekračoval vôľu zákonodarcu [, ) ], ktorá je pri riešení intertemporálnych otázok vyjadrená štandardným a zrozumiteľným spôsobom. Preto nemôže byť (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2022) použité vo vzťahu k zmenám účinným od 6. augusta 2024 (tých sa týka prechodné ustanovenie ).

23. Pokiaľ ide o (druhá rovina argumentácie), ako už bolo vysvetlené v odseku 13 tohto odôvodnenia, z novelizácie vyplynula povinnosť súdu preskúmať skoršie právoplatné rozhodnutia, avšak iba vo vzťahu k činu, ktorý už podľa novelizovaného znenia nie je trestným činom, čo nebol prípad sťažovateľa. Tým je vo vzťahu k dotknutej námietke založená jej zjavná neopodstatnenosť podľa , ktorá by bola dôvodom odmietnutia ústavnej sťažnosti, ak by bol sťažovateľ právne zastúpený.

24. K otázke riešenej v predchádzajúcom odseku platí, že z rovnakých dôvodov ako v odseku 22 (neprípustné prekročenie vôle zákonodarcu v kontexte ) nezodpovedá ústavnokonformnému výkladu zákona použitie ustanovenia (ktoré je procesne vykonávané postupom podľa a ) nielen vo vzťahu k situácii, v ktorej podľa znenia účinného od 6. augusta 2024 by už dotknutý skutok nebolo možné posúdiť ako trestný čin, ale aj v prípade, ak ide o zmiernenie prísnosti trestnosti činu (znížením trestnej sadzby), avšak pri posúditeľnosti skutku aj naďalej ako trestného činu.

25. Je vhodné uviesť, že námietky (právne nezastúpeného) sťažovateľa sú napriek ich zdanlivo právne formulovanému zneniu evidentne neopodstatnené, a to pokiaľ ide o podstatu a dôvody obnovy konania v kontexte , ako aj vo vzťahu k príslušným intertemporálnym súvislostiam. Je vecou úplne stabilizovanej rozhodovacej praxe (aj ústavného súdu), že dôvodom obnovy konania je len pokrytie pre právoplatne odsúdeného relevantných ustanovení derogačným nálezom ústavného súdu, čomu zodpovedá aj výslovné znenie zákona. Polemika o možnosti použiť neskoršie, pre páchateľa priaznivejšie znenie , ak bolo zmenené až po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, môže byť vyvolaná, ale len vo sfére pôsobnosti európskeho práva, ani v takom prípade však nie vo vzťahu k návrhu na obnovu konania (ako už bolo vysvetlené). Použitie prechodného ustanovenia ku skôr účinnej novelizácii aj vo vzťahu k neskoršej zákonnej zmene je interpretačne excesívne, mimo vôle zákonodarcu a účelovo v prospech sťažovateľa, pričom samotné „preuloženie“ trestov podľa je mimoriadnym dobrodením nad rámec (aj sťažovateľ naznačuje možný ústavný nesúlad, ktorý však nebol predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov). Naostatok uvedené v zásade platí aj o [v kontexte až d) ], pričom (napriek tomu, že ide o chronologicky správne použité prechodné ustanovenie) je zrejmé, že v tomto prípade ide výlučne o prípad týkajúci sa zániku, nielen zmiernenia trestnosti činu.

Výkladová extenzia by bola aj v tomto prípade vo vzťahu k sťažovateľovi veľkorysá, avšak výrazne sa vymykajúca z rámca znenia a účelu dotknutých ustanovení.

26. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ústavný súd môže rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ak sú súčasne kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti a táto nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená (, , , ).

27. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd uvádza, že takýmto žiadostiam vyhovie v prípade súčasného (kumulatívneho) splnenia podmienok vyplývajúcich z a jeho ustálenej doterajšej judikatúry v tejto oblasti, t. j. 1. ak ustanovenie právneho zástupcu odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa (ak vzhľadom na svoje majetkové pomery nedisponuje dostatočnými zdrojmi na úhradu trov právneho zastúpenia) a 2. ak zároveň nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

28. Vzhľadom na skôr uvedené okolnosti je zrejmé, že sťažovateľ si a priori bezúspešne uplatňuje nárok na ochranu ústavnosti podaním ústavnej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a tento nedostatok nie je odstrániteľný ani prostredníctvom právneho zástupcu. V dôsledku toho ústavný súd ani nepristúpil k preverovaniu majetkových pomerov sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nevyhovel (výrok 1 tohto uznesenia).

29. Na podklade uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť podľa , keďže s nevyhovením žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu také rozhodnutie zákon obligatórne spája (výrok 2 tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2025

Ladislav Duditš predseda senátu