Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)II. ÚS 111/2015
PDF · 671.46 KB
No categories available
II. ÚS 111/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, , zastúpeného
ustanoveným advokátom , Advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
3 Tos 89/2014 z 27. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 89/2014 z 27. mája 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Ustanovenému právnemu zástupcovi Mgr. Jozefovi Vidovi p r i z n á v a odmenu
a náhradu hotových výdavkov v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
a štyridsaťštyri centov), ktorú je p o v i n n á u h r a d i ť Kancelária Ústavného súdu
Slovenskej republiky na účet advokáta Mgr. Jozefa Vidu, Advokátska kancelária,
Turecká 36, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových
výdavkov právneho zástupcu Mgr. Jozefa Vidu v sume 296,44 € (slovom
dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v Štátnej
pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 30/2014 a jeho uznesením z 3.
apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014 a jeho uznesením z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015 prijal
uznesením č. k. II. ÚS 111/2015 19 sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 89/2014
a jeho uznesením z 27. mája 2014 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 70/2005 z 12. augusta 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
6 To 80/2008 z 12. marca 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa
§ 234 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len
„Trestný zákon č. 140/1961 Zb.“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody
v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady uvedenej v § 35 ods. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
3. Sťažovateľ 21. februára 2014 podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy
konania, pričom svoj návrh odôvodnil najmä poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ako aj poukazom na stanovisko trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013. Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 402 ods. 2
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších prepisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) z dôvodov podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh na povolenie obnovy
konania odmietol. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľom podanú sťažnosť proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietol.
4. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd, ako aj krajský súd napadnutými
uzneseniami porušili jeho práva najmä z dôvodu, že sa nezaoberali jeho argumentáciou.
Podľa názoru sťažovateľa oba súdy svojvoľne vykladajú a aplikujú právne predpisy,
v dôsledku čoho porušili práva sťažovateľa, pričom navyše tieto súdy nerešpektovali ani
nález ústavného súdu a stanovisko najvyššieho súdu.
5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nemôže súhlasiť s argumentáciou oboch súdov, podľa
ktorej nález ústavného súdu zrušil asperačnú zásadu podľa v súčasnosti platného Trestného
zákona, avšak nie podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb., a preto nie je možné nález
ústavného súdu aplikovať na prípad sťažovateľa. Podľa presvedčenia sťažovateľa samotná
rekodifikácia trestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť
Trestný zákon č. 140/1961 Zb., ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím
obsahom i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového Trestného zákona,
nemôže byť na ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy
tak, aby boli sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto mieste sťažovateľ odkázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) vo veciach Delcourt v. Belgicko a Sutter v. Švajčiarsko.
6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že
napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo garantované
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej navrhol, aby ústavný
súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Rovnako navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie odporcu
7. Ústavnému súdu bolo 23. apríla 2015 doručené vyjadrenie krajského súdu
k podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v rámci odôvodnenia
primárne poukázal na skutočnosť, že k zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania
bolo potrebné pristúpiť z dôvodu, že išlo o opakovaný návrh, keď predtým podaný návrh bol
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 zamietnutý, pričom
predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.
6 Tos 159/2013 z 19. septembra 2013. Neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania
sťažovateľom bol podľa vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného
návrhu na povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia
neskôr podaného návrhu na povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2
Trestného poriadku. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa odvolávajúceho sa na potrebu
povoliť obnovu konania v príslušnej trestnej veci okresného súdu sp. zn. 3 T 70/2005 s
poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z
26. novembra 2013 zastáva krajský súd názor, že predmetné je možné aplikačne uplatňovať
len pro futuro (do budúcna), teda nebolo možné opomenúť procesný postup naznačený v
ustanovení § 402 ods. 2 Trestného poriadku. Poukazujúc na ústavnoprávny princíp
nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí, krajský súd navrhol sťažnosti nevyhovieť.
Súčasne krajský súd súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania pri
prerokúvaní veci.
Replika sťažovateľa
8. Ústavnému súdu bola 22. mája 2015 doručená replika sťažovateľa k vyjadreniu
krajského súdu. Čo sa týka samotného vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľ trvá na tom,
čo uviedol vo svojej sťažnosti o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Zastáva názor, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení krajského súdu nie je
v súlade ani so zásadou ústavne konformného výkladu, keďže podľa sťažovateľovho názoru,
ak by súd pri interpretácii ustanovení Trestného zákona a pri posúdení návrhu na povolenie
obnovy konania vo svetle nových skutočností (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS
106/2011 z 28. novembra 2012 a stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp.
zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013) postupoval v súlade s touto zásadou, musel by
dospieť k záveru, že aplikácia asperačnej zásady v znení účinnom v čase rozhodovania
o vine a treste nie je na mieste a že treba postupovať v intenciách predmetného nálezu
ústavného súdu a stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Do pozornosti
sťažovateľ dáva aj skutočnosť, že pokiaľ krajský súd bol toho názoru, že treba postupovať
podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2005, mal by skúmať, a to najmä vo svetle
spomínaného nálezu ústavného súdu, či nová právna úprava nie je pre sťažovateľa ako
páchateľa priaznivejšia, pričom sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na znenie Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 a na znenie nového Trestného
zákona účinného v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania by mohol dospieť
krajský súd k záveru, že nová právna úprava je pre sťažovateľa v podstate priaznivejšia.
Sťažovateľ v závere uviedol, že netrvá na tom, aby sa v jeho veci konalo pred ústavným
súdom ústne pojednávanie.
III.
9. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.
10. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Krajský súd na
podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť
všetkých výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť ako
aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť
odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Podľa § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedených
v § 399 odsek 1 môže aj súd aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399
odsek 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza
tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo
podaný je len jeho opakovaním.
Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že
okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto
smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že ním podaný návrh obsahuje priamo
dôvod obnovy konania, ktoré vyplýva zo stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.11.2013 pod č. Tpj. 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri
asperačnej zásade nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo
o pôvodnej obnove konania rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné
pripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je
stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402
odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní
o návrhu na povolenie obnovy konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti
a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol a súčasné
dôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých okresný
súd právoplatne rozhodol.
Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne
a v súlade s ustanovením § 399 odsek 2 Trestného poriadku, kedy na neverejnom zasadnutí
v zmysle § 402 odsek 2 Trestného poriadku odmietol návrh odsúdeného
na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho
opakovaním. Krajský súd sa v tomto smere plne stotožňuje so stanoviskom I. stupňového
súdu a keďže nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť
odsúdeného ako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného
poriadku zamietol.»
11. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia krajského súdu je potrebné prihliadnuť aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.
2 Nt 30/2014 z 3. apríla 2014, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajského súdu
v napadnutom konaní sp. zn. 3 Tos 89/2014, ale taktiež aj na uznesenie okresného súdu
sp. zn. 4 Nt 79/2013 z 13. augusta 2013 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 159/2013
z 19. septembra 2013, ktorými okresný súd a krajský súd rozhodli o prvom sťažovateľovom
návrhu na povolenie obnovy konania, kde tieto súdy zamietli sťažovateľov návrh a vyjadrili
názor, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa podľa
krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa
§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa implicitne odvolal okresný súd
v konaní sp. zn. 2 Nt 30/2014, ako aj krajský súd v napadnutom uznesení.
IV.
12. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní
a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,
že ústavne neudržateľne interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci,
pričom sťažovateľ dôvodí, že bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých
bol trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná
zásada) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Podľa sťažovateľa samotná rekodifikácia
trestného práva hmotného prijatím Trestného zákona, ktorým stratil účinnosť Trestný zákon
č. 140/1961 Zb., ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím obsahom
i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového Trestného zákona, nemôže byť na
ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy tak, aby boli
sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
13. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého
uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie
neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd
zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere
nálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu
krajského súdu.
1. Všeobecne k obnove konania
14. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom
a pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)
predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže
umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už
boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych
skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo
možné v pôvodnom konaní použiť (porov. II. ÚS 161/2012).
15. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu
(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,
prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et
aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti
rozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu
účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená
a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty
založenej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.
II. ÚS 73/2015, body 42 45).
16. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní
všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania
o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty
obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného
činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený
účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto
trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia
a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri
konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé
zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade
ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden z najzávažnejších zásahov
verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).
17. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného
poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného
rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme
v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré
bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania
posudzovať vinu odsúdeného.
18. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu
a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu
na povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí zaoberať
tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) Trestným poriadkom [príp. iným
právnym predpisom § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] predvídané
dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú
uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možné
dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci (§ 394 Trestného poriadku), príp. skutočnosti predvídané
právnym predpisom, ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1
19. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené
skutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému
zisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania
postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny
rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku
v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9
odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky k nálezu
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. apríla 2011; rovnako porov.
aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,
s. 1753, § 278, bod 6).
20. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo
a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať
nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie
rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2517/08 z 24. februára 2009, bod 46).
21. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením prezumpcie
neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého presvedčenia, že
obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné bremeno spočíva na
obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného (tieto závery porov.
v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015, bod 52; Grande Stevens
v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159; Natunen v. Fínsko,
č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich a Beck v. Česká
republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).
22. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro
reo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov
verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,
bod 62).
2. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre
23. K zavedeniu asperačnej zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky došlo
zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o nový odsek 2 v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný
trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma
alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom
recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať
pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich
piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať
dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný
druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“
24. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe Trestného zákona
upravila asperačnú zásadu v § 41 ods. 2 Trestného zákona v tomto znení: „Ak súd ukladá
úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň
jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica
trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu
tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri
mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody
možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“
25. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu
k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za
bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.
26. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania
z dôvodov podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, trestnoprávne kolégium najvyššieho
súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:
«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa
týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo
dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.
Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu
a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré
ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr
neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania,
ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania
„ex lege“, t.j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila
právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných
v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie
podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania
povolí podľa § 394 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993
Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo
písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe
trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do
21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra
2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod
číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»
27. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája
2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 v tomto znení: „Bod II stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje
dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je
v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj
v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
28. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie
obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa
§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu či
stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke
pristupovali rôzne.
29. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda
podľa Trestného poriadku zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali
obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa
vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone a nevzťahuje sa na
asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
30. Na druhej strane sa možno stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré
povolili obnovu konania aj v prípadoch, keď bol navrhovateľ odsúdený za použitia
asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Možno poukázať na
uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013 a sp. zn.
6 Nt 89/2013 zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.
9 Nt 15/2012 z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili
predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka
ustanovenia trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa
asperačnej zásady zakotvenej v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., teda Trestnom zákone
predchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu
a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť
i na ustanovenie § 35 ods.2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nález je preto aplikovateľný
i vo vzťahu k Trestnému zákonu č. 140/1961 Zb. Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej
zásady v oboch Trestných zákonoch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu
Trnava sp. zn. 3 Nt 31/2013 z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. 6 Nt 89/2013 zo 4. septembra
2014).
31. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium
najvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:
„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,
je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo
vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení
účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“
32. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú
návrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v Trestnom zákone
a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,
mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. I. ÚS 285/2014 z 13. augusta 2014
uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus
trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia
proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací
trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý
Trestný zákon“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri
ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu
najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím
§ 35 ods. 2 a 3 starého Trestného zákona. Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil
prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6
mesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej
sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3
starého Trestného zákona. ...
Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. novembra 2013 rozhodol
o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia
podmienok obnovy konania podľa § 394 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Krajský súd rozhodol svojím
uznesením sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej
sťažnosti podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom podal sťažovateľ na
ústavnom súde sťažnosť. ...
V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy
rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických
osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné
v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež
medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...
Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad
použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho
urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne
akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...
Podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005) [a]
podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011)... je zrejmé, že aj Trestný zákon účinný od
1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola
prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch
porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie
konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého Trestného zákona,
dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej
právnej úpravy, teda podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Krajský súd
mal postupujúc podľa čl. 152 ods. 4 ústavy interpretovať obsah nálezu ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako
takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov
trestných činov. ...
Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest
odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania
úhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 starého Trestného zákona, pričom nemožno
bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého
Trestného zákona (ekvivalentne k podmienkam nového Trestného zákona podľa § 41 ods. 2
textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší
trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,
porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»
33. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu
zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:
3. K prieskumu napadnutého uznesenia a postupu v konaní krajského súdu
a k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
34. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na
základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
35. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, doplnil, že sťažovateľov návrh a jeho argumenty sú totožné
s tými, ktoré uviedol pri prvom podaní návrhu na povolenie obnovy konania, o ktorom už
bolo právoplatne rozhodnuté, a so závermi rozhodnutia ktorého sa krajský súd opätovne
stotožňuje, a taktiež uviedol, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu
č. Tpj. 44/2013 v zásade nič nemení na tom, že vo veci sťažovateľa bolo o pôvodnej obnove
konania rozhodnuté, a to právoplatne. V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že
stanovisko najvyššieho súdu, o ktoré opiera svoje námietky sťažovateľ, je stanoviskom,
ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného
poriadku, pretože je nepochybné, že okresný súd v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie
obnovy konania podaného sťažovateľom zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe
ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol.
3.1 K obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu
36. Je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite asperačnej
zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Je taktiež pravdou, že § 35
ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na
základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s ústavou, ale stratil
platnosť a účinnosť jeho zrušením Trestným zákonom (§ 439 Trestného zákona), teda
z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ako
dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia
asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
37. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom
na obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.
Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,
preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť
prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s
maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri
viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže
byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola
zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a
pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu
trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých
páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za
viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti
trestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať
predovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností
konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci
zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa
trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej
trestnej sadzbe.
38. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41 ods. 2 Trestného zákona
v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody“, sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale
najmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany
subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým
bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.,
vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi
trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.
39. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012
nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a keďže § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. nestratil
účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade
právneho predpisu s ústavou, avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41
ods. 2 Trestného zákona v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto
určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb., je potrebné ustáliť, či § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na
návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený
trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
40. Podľa názoru ústavného súdu text a účel § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde
neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu
podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi
uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
41. Ani pri extenzívnom výklade § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde (na ktorý
odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014
slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití
extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35
ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Trestného zákona v znení účinnom od 1. septembra 2003
do 31. decembra 2005“), nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného
návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený
trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
42. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale
o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.
43. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu
zákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských
vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že
právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and
State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 149). Sudca v tomto prípade
musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na
daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio
iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.
General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949,s. 149).
44. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier
v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide
o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele
zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)
legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,
neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).
Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti
príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu
Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) sp. zn. 1 BvR 1631/08 z 30. 8. 2010,
bod 64].
45. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú
harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú
svojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:
Princeton University Press, 2005. p. 71 72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie
použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného
súdu Nemecka sp. zn. 1 BvR 1905/02 zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných
princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú
skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia
legis), alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho
predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne
záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené
však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy
spravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:
Princeton University Press, 2005, s. 71 72).
46. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda
prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona
o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade
právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej
právnej sily podľa čl. 125 ústavy, je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu
predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného
súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,
o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom
47. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,
subsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci
ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného
zákona č. 140/1961 Zb., pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol
navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov
ústavného súdu uvedených v bode 38 vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných
práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako
akceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)
nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej
trestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe
kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.
48. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku
sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej
úpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť
interpretácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a možnosť podradenia pod podmienky
povolenia obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku skutočnosť
spočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia obnovy konania bol
uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb.
49. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier
právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom
predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho
predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),
a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in
Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání
práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78 79).
50. Text § 394 ods. 1 Trestného poriadku v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu
skôr neznáme... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru
vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013
z 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú
interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom
k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu
ich aplikácie na § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v časti „súd uloží
páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri
body 37 a 38) by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Rešpektujúc zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z
26. novembra 2013 a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7.
mája 2014, by pri uvedenom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku bolo nevyhnutné
vyhovieť návrhu na povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest
za použitia asperačnej zásady podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
51. Charakteristické pre samotnú aplikáciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku však je,
že kým § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde upravuje podmienky obnovy konania len
v prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného
poriadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.
To znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za
použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., by sa
v prípade aplikácie § 394 ods. 1 Trestného poriadku na ich vec na základe záverov
o extenzívnom výklade § 394 ods. 1 Trestného poriadku dostali do výhodnejšieho
postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa
§ 41 ods. 2 Trestného zákona a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe § 41b
ods. 1 zákona o ústavnom súde len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená
situácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej
skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za
použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. alebo podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorých obsah i znenie sú takmer identické).
52. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec
navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa
§ 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., závery vyjadrené v stanovisku
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení
so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra
2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014,
a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom
súde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom
predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného
návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje
zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve
vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie
podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.
V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa
nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už
nie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd
prostredníctvom čl. 144 ods. 2 ústavy, pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci
slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú
úpravu § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zaradiť na základe sudcovskej tvorby
práva pod režim § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Záverom a výlučne len pre
akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde
je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania
podľa § 228 ods. 1 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku spred novely č. 519/1991
Zb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne súladov
a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký
systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov
sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.
53. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,
ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. V tomto prípade by
neobstál ani argument, že v čase rozhodovania krajského súdu nebolo stanovisko
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto
stanovisko len formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré
mohol a mal na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec
pred vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany
ústavných práv navrhovateľov povolenia obnovy konania. Navyše, v čase rozhodovania
krajského súdu už bolo vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (bod II stanoviska) v spojení so zjednocujúcim
stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014, na základe ktorých bol povinný
postupovať krajský súd a v prípade aplikovateľnosti § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde na
konkrétnu vec povoliť obnovu konania bez skúmania iných podmienok § 394 ods. 1
Trestného poriadku. K námietke krajského súdu zaslanej vo vyjadrení k sťažnosti, podľa
ktorej „neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľom bol podľa
vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného návrhu na povolenie obnovy
konania, ktorá skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia neskôr podaného návrhu
na povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2 Trestného poriadku“, je potrebné
uviesť, že sťažovateľ sa v návrhu na povolenie obnovy konania odvolával na stanovisko
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, čiže
jeho návrh nebol výlučne opakovaním jeho predchádzajúceho návrhu na povolenie obnovy
konania. Preto vyjadrenie krajského súdu možno hodnotiť ako nepresné.
54. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili
konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely
ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec
prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu
hodnú princípom súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivého procesu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušili jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
55. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výrokovej časti tohto nálezu.
56. Ústavný súd zároveň na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1
zákona o ústavnom súde v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho
aplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade,
ak rozsudok nebol vykonaný.
3.2 K postupu krajského súdu v konaní
57. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého
uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)
a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu
krajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu
krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd
formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou
formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci
a pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite
zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
58. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu
(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli
dôvodom na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným
procesným postupom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti
sťažovateľa o vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru procesným
postupom krajského súdu v konaní (bod 5 výroku).
4. K ostatným návrhom sťažovateľa
59. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, ústavný súd konštatuje, že po prijatí sťažnosti rozhodoval iba o napadnutom
uznesení krajského súdu, ktoré zrušil. V zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom
súde tak vec mohol vrátiť na ďalšie konanie iba krajskému súdu, a nie okresnému súdu,
o postupe a uznesení ktorého po prijatí sťažnosti nerozhodoval a rozhodovať nemohol
(z dôvodu nedostatku právomoci tak, ako to ústavný súd vymedzil v uznesení o prijatí
sťažnosti). V tomto ohľade ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na vrátenie veci
okresnému súdu (bod 5 výroku).
V.
60. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §
553 ods. 2 a 3 Trestného poriadku o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov
ustanoveného právneho zástupcu advokáta (ďalej len „právny zástupca“)
v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (bod 3
výroku).
61. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho
zastúpenia a doplnenie sťažnosti).
63. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur
(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).
64. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových
výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume
279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume
16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky nie je právny
zástupca subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi
tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 296,44 eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015