Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 111/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, , zastúpeného

ustanoveným advokátom , Advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. mája 2014

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 27. mája 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. mája 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ustanovenému právnemu zástupcovi Mgr. Jozefovi Vidovi p r i z n á v a odmenu

a náhradu hotových výdavkov v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur

a štyridsaťštyri centov), ktorú je p o v i n n á u h r a d i ť Kancelária Ústavného súdu

Slovenskej republiky na účet advokáta Mgr. Jozefa Vidu, Advokátska kancelária,

Turecká 36, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť štátu odmenu a náhradu hotových

výdavkov právneho zástupcu Mgr. Jozefa Vidu v sume 296,44 € (slovom

dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tvare IBAN: vedený v Štátnej

pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3.

apríla 2014, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“). Ústavný súd na neverejnom zasadnutí 25. februára 2015 prijal

uznesením č. k. 19 sťažnosť v časti namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. mája 2014 na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 12. augusta 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa

účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len

„“), za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov za použitia tzv. asperačnej zásady uvedenej v § 35 ods. 2

3. Sťažovateľ 21. februára 2014 podal na okresnom súde návrh na povolenie obnovy

konania, pričom svoj návrh odôvodnil najmä poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ako aj poukazom na stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013. Okresný súd napadnutým uznesením podľa § 402 ods. 2

v znení neskorších prepisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) z dôvodov podľa návrh na povolenie obnovy

konania odmietol. Krajský súd napadnutým uznesením sťažovateľom podanú sťažnosť proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietol.

4. Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd, ako aj krajský súd napadnutými

uzneseniami porušili jeho práva najmä z dôvodu, že sa nezaoberali jeho argumentáciou.

Podľa názoru sťažovateľa oba súdy svojvoľne vykladajú a aplikujú právne predpisy,

v dôsledku čoho porušili práva sťažovateľa, pričom navyše tieto súdy nerešpektovali ani

nález ústavného súdu a stanovisko najvyššieho súdu.

5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že nemôže súhlasiť s argumentáciou oboch súdov, podľa

ktorej nález ústavného súdu zrušil asperačnú zásadu podľa v súčasnosti platného Trestného

zákona, avšak nie podľa , a preto nie je možné nález

ústavného súdu aplikovať na prípad sťažovateľa. Podľa presvedčenia sťažovateľa samotná

rekodifikácia trestného práva hmotného prijatím , ktorým stratil účinnosť

, ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím

obsahom i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového ,

nemôže byť na ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy

tak, aby boli sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto mieste sťažovateľ odkázal na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) vo veciach Delcourt v. Belgicko a Sutter v. Švajčiarsko.

6. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo garantované

a právo garantované dohovoru. Ďalej navrhol, aby ústavný

súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. Rovnako navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie odporcu

7. Ústavnému súdu bolo 23. apríla 2015 doručené vyjadrenie krajského súdu

k podanej sťažnosti. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v rámci odôvodnenia

primárne poukázal na skutočnosť, že k zamietnutiu návrhu na povolenie obnovy konania

bolo potrebné pristúpiť z dôvodu, že išlo o opakovaný návrh, keď predtým podaný návrh bol

uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. augusta 2013 zamietnutý, pričom

predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2013. Neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania

sťažovateľom bol podľa vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného

návrhu na povolenie obnovy konania. Táto skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia

neskôr podaného návrhu na povolenie obnovy konania s poukazom na § 402 ods. 2

. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa odvolávajúceho sa na potrebu

povoliť obnovu konania v príslušnej trestnej veci okresného súdu sp. zn. s

poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z

26. novembra 2013 zastáva krajský súd názor, že predmetné je možné aplikačne uplatňovať

len pro futuro (do budúcna), teda nebolo možné opomenúť procesný postup naznačený v

ustanovení . Poukazujúc na ústavnoprávny princíp

nemennosti právoplatných súdnych rozhodnutí, krajský súd navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Súčasne krajský súd súhlasil, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania pri

prerokúvaní veci.

Replika sťažovateľa

8. Ústavnému súdu bola 22. mája 2015 doručená replika sťažovateľa k vyjadreniu

krajského súdu. Čo sa týka samotného vyjadrenia krajského súdu, sťažovateľ trvá na tom,

čo uviedol vo svojej sťažnosti o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Zastáva názor, že argumentácia obsiahnutá vo vyjadrení krajského súdu nie je

v súlade ani so zásadou ústavne konformného výkladu, keďže podľa sťažovateľovho názoru,

ak by súd pri interpretácii ustanovení a pri posúdení návrhu na povolenie

obnovy konania vo svetle nových skutočností (nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS

106/2011 z 28. novembra 2012 a stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp.

zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013) postupoval v súlade s touto zásadou, musel by

dospieť k záveru, že aplikácia asperačnej zásady v znení účinnom v čase rozhodovania

o vine a treste nie je na mieste a že treba postupovať v intenciách predmetného nálezu

ústavného súdu a stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Do pozornosti

sťažovateľ dáva aj skutočnosť, že pokiaľ krajský súd bol toho názoru, že treba postupovať

podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2005, mal by skúmať, a to najmä vo svetle

spomínaného nálezu ústavného súdu, či nová právna úprava nie je pre sťažovateľa ako

páchateľa priaznivejšia, pričom sťažovateľ zastáva názor, že vzhľadom na znenie Trestného

účinného do 31. decembra 2005 a na znenie nového Trestného

zákona účinného v čase podania návrhu na povolenie obnovy konania by mohol dospieť

krajský súd k záveru, že nová právna úprava je pre sťažovateľa v podstate priaznivejšia.

Sťažovateľ v závere uviedol, že netrvá na tom, aby sa v jeho veci konalo pred ústavným

súdom ústne pojednávanie.

III.

9. Krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

10. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: «Krajský súd na

podklade podanej sťažnosti podľa preskúmal správnosť

všetkých výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť ako

aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť

odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom, alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe, alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania, alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Podľa odmietnuť návrh z dôvodov uvedených

v § 399 odsek 1 môže aj súd aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399

odsek 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza

tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo

podaný je len jeho opakovaním.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení zákona krajský súd dospel k záveru, že

okresný súd postupoval striktne v zmysle vyššie uvedených ustanovení. Nemožno v tomto

smere akceptovať námietku odsúdeného v tom smere, že ním podaný návrh obsahuje priamo

dôvod obnovy konania, ktoré vyplýva zo stanoviska trestného kolégia Najvyššieho súdu SR

zo dňa 26.11.2013 pod č. Tpj. 44/2013, ktoré vydalo stanovisko k obnove konania pri

asperačnej zásade nakoľko ani toto stanovisko v zásade nič nemení na tom, že vo veci bolo

o pôvodnej obnove konania rozhodnuté a to právoplatne. V tejto súvislosti je potrebné

pripomenúť, že stanovisko Najvyššieho súdu SR o ktoré opiera svoje námietky odsúdený, je

stanoviskom, ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402

odsek 2 , nakoľko je nepochybné, že okresný súd, v pôvodnom konaní

o návrhu na povolenie obnovy konania podaného odsúdeným, zvážil všetky skutočnosti

a dôkazy, na základe ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol a súčasné

dôvody uvedené v návrhu na povolenie obnovy konania sú totožné s tými, o ktorých okresný

súd právoplatne rozhodol.

Z hľadiska vyššie uvedených skutočností preto okresný súd postupoval správne

a v súlade s ustanovením , kedy na neverejnom zasadnutí

v zmysle odmietol návrh odsúdeného

na povolenie obnovy konania z dôvodu, že jeho návrh nanovo podaný je len jeho

opakovaním. Krajský súd sa v tomto smere plne stotožňuje so stanoviskom I. stupňového

súdu a keďže nezistil ani žiadne iné dôvody pre zmenu I. stupňového rozhodnutia, sťažnosť

odsúdeného ako nedôvodnú v zmysle § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného

poriadku zamietol.»

11. Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia krajského súdu je potrebné prihliadnuť aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 3. apríla 2014, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajského súdu

v napadnutom konaní sp. zn. , ale taktiež aj na uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 13. augusta 2013 a uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2013, ktorými okresný súd a krajský súd rozhodli o prvom sťažovateľovom

návrhu na povolenie obnovy konania, kde tieto súdy zamietli sťažovateľov návrh a vyjadrili

názor, že nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 sa podľa

krajského súdu a aj okresného súdu nevzťahuje na právnu úpravu asperačnej zásady podľa

, na ktorý sa implicitne odvolal okresný súd

v konaní sp. zn. , ako aj krajský súd v napadnutom uznesení.

IV.

12. Predmetom konania je sťažnosť, podľa ktorej krajský súd postupom v konaní

a napadnutým uznesením porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru tým,

že ústavne neudržateľne interpretoval podmienky obnovy konania v sťažovateľovej veci,

pričom sťažovateľ dôvodí, že bolo potrebné závery a právne následky nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 analogicky aplikovať aj na prípady, v ktorých

bol trest ukladaný podľa už neplatného a neúčinného ustanovenia § 35 ods. 2 (asperačná

zásada) Podľa sťažovateľa samotná rekodifikácia

trestného práva hmotného prijatím , ktorým stratil účinnosť

č. , ktorý upravoval asperačnú zásadu, ktorá bola svojím obsahom

i sledovaným cieľom zakomponovaná rovnako do nového , nemôže byť na

ujmu sťažovateľa a súdy by mali v tomto prípade vykladať právne predpisy tak, aby boli

sťažovateľovi poskytnuté základné záruky vyplývajúce z a

dohovoru.

13. Je nutné dodať, že argumenty sťažovateľa sa týkajú predovšetkým napadnutého

uznesenia krajského súdu a k procesnému postupu krajského súdu sťažnosť a jej doplnenie

neobsahuje rozsiahlejšiu či podstatnejšiu argumentáciu, a aj z toho dôvodu sa ústavný súd

zameral predovšetkým na prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu, avšak v závere

nálezu neopomenul vysporiadať sa aj s otázkou ústavnej čistoty procesného postupu

krajského súdu.

1. Všeobecne k obnove konania

14. Vo všeobecnom ponímaní (tak v občianskoprávnom, ako aj trestnoprávnom

a pod.) inštitút obnovy konania (spravidla ako mimoriadneho opravného prostriedku)

predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže

umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už

boli právoplatne rozsúdené. Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych

skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo

možné v pôvodnom konaní použiť (porov. ).

15. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu

(napr. civilného i trestného) dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí,

prelamuje princíp právnej istoty na účely učiniť za dosť dobrému a spravodlivému (boni et

aequi) rozhodnutiu, teda učiniť za dosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti

rozhodnutí všeobecných súdov a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu

účastníkov konania na tom, aby ich vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená

a rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty

založenej právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania porov.

, body 42  45).

16. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní

všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania

o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje tak vo forme subjektívnej právnej istoty

obvineného, ale aj forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného

činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený

účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto

trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia

a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia

skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu pri

konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne a spravodlivé

zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu je v prípade

ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden z najzávažnejších zásahov

verejnej moci do slobody jednotlivca (osobnej slobody).

17. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného

poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného

rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme

v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré

bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania

posudzovať vinu odsúdeného.

18. Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti návrhu

a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti návrhu

na povolenie obnovy konania ( ), ďalej sa musí zaoberať

tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí (uvádza) [príp. iným

právnym predpisom 

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] predvídané

dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú

uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo v obnovenom konaní možné

dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci ( ), príp. skutočnosti predvídané

právnym predpisom, ktorých naplnenie znamená povolenie obnovy konania (§ 41b ods. 1

).

19. Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené

skutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému

zisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania

postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny

rozhodnutia o vine a treste (porov. aj zákonnú textáciu

v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“; k tomu porov. bod 9

odlišného stanoviska sudcu Ústavného súdu Českej republiky k nálezu

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2011; rovnako porov.

aj Šámal, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2002,

s. 1753, § 278, bod 6).

20. Aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo

a sudca rozhodujúci o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať

nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu, že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie

rozhodnutie o vine a treste zvrátiť (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 24. februára 2009, bod 46).

21. V tomto prípade platia mutatis mutandis závery Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorých zásada in dubio pro reo je špecifickým vyjadrením prezumpcie

neviny, a teda vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z vopred poňatého presvedčenia, že

obžalovaný spáchal čin, ktorý sa mu kladie za vinu, pričom dôkazné bremeno spočíva na

obžalobe a prípadné pochybnosti majú byť v prospech obžalovaného (tieto závery porov.

v Cleve v. Nemecko, č. 48144/09, rozsudok ESĽP z 15. 1. 2015, bod 52; Grande Stevens

v. Taliansko, č. 18640/10, rozsudok ESĽP zo 4. 3. 2014, bod 159; Natunen v. Fínsko,

č. 21022/04, rozsudok ESĽP z 31. 3. 2009, bod 53; ale aj v Melich a Beck v. Česká

republika, č. 35450/04, rozsudok ESĽP z 24. 7. 2008, bod 49).

22. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecne v trestných veciach zásada in dubio pro

reo slúži ako dôležitá garancia proti arbitrárnemu rozhodovaniu príslušných orgánov

verejnej moci (porov. Kalucza v. Maďarsko, č. 57693/10, rozsudok ESĽP z 24. 4. 2012,

bod 62).

2. K asperačnej zásade a s ňou súvisiacej relevantnej judikatúre

23. K zavedeniu asperačnej zásady do právneho poriadku Slovenskej republiky došlo

, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý doplnil § 35

o nový odsek 2 v tomto znení: „Ak súd ukladá úhrnný

trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma

alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody

trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom

recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať

pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich

piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať

dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný

druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

24. Následná rekodifikácia trestného práva hmotného v podobe

upravila asperačnú zásadu v v tomto znení: „Ak súd ukladá

úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň

jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica

trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu

tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri

mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody

možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

25. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 vo vzťahu

k asperačnej zásade (jej časti) rozhodol, že v slová v texte za

bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody“ nie sú v súlade s .

26. V súvislosti s aplikáciu uvedeného nálezu ústavného súdu v rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, najmä vo veciach návrhov na povolenie obnovy konania

z dôvodov podľa , trestnoprávne kolégium najvyššieho

súdu prijalo stanovisko č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v tomto znení:

«I. Ustanovenie upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa

týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností alebo

dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.

Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu

a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré

ustanovenie nie je v súlade s , preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr

neznámou“ v zmysle a tým len jednou z podmienok obnovy konania,

ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania

„ex lege“, t.j. na základe o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov.

II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných

v ustanovení o organizácii ústavného súdu, je splnenie

podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže

skúmať splnenie iných podmienok uvedených v , ale obnovu konania

povolí podľa z dôvodu uvedeného v

Z. z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a/ až c/ alebo

písm. e/ Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe

trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do

21. decembra 2012, ustanovenie o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra

2012, sp. zn. , vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod

číslom 428/2012 21. decembra 2012, sa nepoužije.»

27. Reflektujúc svoju rozhodovaciu činnosť, plénum ústavného súdu prijalo 7. mája

2014 zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. v tomto znení: „Bod II stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje

dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd, a preto je

v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj

v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

28. V praxi však zostala otvorená otázka, ako pristupovať k návrhu na povolenie

obnovy konania v prípade, že navrhovateľ bol odsúdený za použitia asperačnej zásady podľa

, na ktorý sa nevzťahuje nález ústavného súdu

sp. zn. ani už citované zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu či

stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Všeobecné súdy k nastolenej otázke

pristupovali rôzne.

29. Jednak spôsobom, ktorý je napadnutý v tomto konaní pred ústavným súdom, teda

podľa zamietali návrh na povolenie obnovy konania, čiže nepovoľovali

obnovu konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn. sa

vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v a nevzťahuje sa na

asperačnú zásadu podľa

30. Na druhej strane sa možno stretnúť s rozhodnutiami všeobecných súdov, ktoré

povolili obnovu konania aj v prípadoch, keď bol navrhovateľ odsúdený za použitia

asperačnej zásady podľa Možno poukázať na

uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. z 18. júla 2013 a sp. zn.

zo 4. septembra 2014, ale aj uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn.

z 11. marca 2014. Tieto okresné súdy povolenie obnovy konania odôvodnili

predovšetkým takto: „V prvom rade je potrebné uviesť, že citovaný nález ÚS SR sa týka

ustanovenia 2005 Z. z. Odsúdenému bol ukladaný trest podľa

asperačnej zásady zakotvenej v , teda

predchádzajúcom. Vzhľadom na požiadavky princípov materiálneho právneho štátu

a potrebu materiálnej ochrany ústavnosti však možno záver citovaného nálezu vztiahnuť

i na ustanovenie a nález je preto aplikovateľný

i vo vzťahu k Nakoniec, princíp zakotvenia asperačnej

zásady v oboch je takmer rovnaký.“ (porov. uznesenia Okresného súdu

Trnava sp. zn. z 18. júla 2013, ako aj sp. zn. zo 4. septembra

2014).

31. Túto nejednotnosť vnímal aj najvyšší súd, a preto trestnoprávne kolégium

najvyššieho súdu prijalo 9. decembra 2014 stanovisko č. Tpj 36/2014 v tomto znení:

„Rovnaké právne účinky, aké v zmysle o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších prepisov (ďalej len dotknuté ustanovenie) vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon,

je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo

vzťahu k ustanoveniu , časť vety za bodkočiarkou v znení

účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.“

32. K rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v zmysle ktorej tieto zamietajú

návrh na povolenie obnovy konania s odôvodnením, že nález ústavného súdu sp. zn.

sa vzťahuje na asperačnú zásadu (jej časť) upravenú v

a nevzťahuje sa na asperačnú zásadu podľa ,

mal možnosť sa vyjadriť aj ústavný súd. V náleze sp. zn. z 13. augusta 2014

uviedol: «Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza... uznaný vinným pre pokus

trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trestný čin násilia

proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pokračovací

trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a)

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý

“) a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Pri

ukladaní trestu odňatia slobody okresný súd vychádzal z trestnej sadzby trestného činu

najprísnejšieho, ktorým bol trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím

a starého . Krajský súd svojím rozsudkom... zrušil

prvostupňové rozhodnutie a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6

mesiacov. Krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody taktiež vychádzal z trestnej

sadzby trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 s použitím § 35 ods. 2 a 3

starého . ...

Okresný súd uznesením sp. zn. z 13. novembra 2013 rozhodol

o zamietnutí sťažovateľom podaného návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia

podmienok obnovy konania podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd rozhodol svojím

uznesením sp. zn. z 15. januára 2014 o zamietnutí sťažovateľom podanej

sťažnosti podľa . V ostatnom podal sťažovateľ na

ústavnom súde sťažnosť. ...

V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy

rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. ...

Pojem svojvôle možno aplikovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad

použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti alebo ho

urobí v inom než v zákonom ustanovenom a právnom myslení či konsenzuálne

akceptovanom význame alebo bez bližších nerozpoznateľných kritérií. ...

Podľa starého (účinného do 31. decembra 2005) [a]

podľa (účinného od 1. januára 2006 a v znení do vyhlásenia

nálezu ústavného súdu sp. zn. )... je zrejmé, že aj účinný od

1. januára 2006 poznal ustanovenie o asperačnej zásade, ktorá ako právne pravidlo bola

prevzatá z predošlej právnej úpravy. Z dôvodu totožnosti uvedeného inštitútu v obidvoch

porovnávaných právnych úpravách je možné vyvodiť, že ak by bol daný návrh na začatie

konania pred ústavným súdom za účinnosti právnej úpravy podľa starého ,

dospel by ústavný súd k rovnakým východiskovým úvahám, ako to bolo v prípade neskoršej

právnej úpravy, teda podľa účinného od 1. januára 2006. Krajský súd

mal postupujúc podľa interpretovať obsah nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, vo vzťahu k účelu asperačnej zásady ako

takej, ktorý je vyjadrený predovšetkým v sprísnených podmienkach trestania páchateľov

trestných činov. ...

Ústavný súd konštatuje, že oba súdy v pôvodnom konaní uložili sťažovateľovi trest

odňatia slobody s použitím návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania

úhrnného trestu podľa starého , pričom nemožno

bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že v prípade nepostupovania podľa § 35 ods. 2 starého

(ekvivalentne k podmienkam nového podľa

textu za bodkočiarkou, pozn.) by všeobecné súdy uložili iný, pre sťažovateľa priaznivejší

trest. Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí už uvedené skutočnosti nezohľadnil,

porušil sťažovateľove práva podľa a dohovoru.»

33. Ústavný súd pri posúdení ústavnej korektnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu citovanú judikatúru ústavného súdu, všeobecných súdov a stanoviská najvyššieho súdu

zohľadnil a k pertraktovanej problematike uvádza tieto myšlienky:

3. K prieskumu napadnutého uznesenia a postupu v konaní krajského súdu

a k namietanému porušeniu a dohovoru

34. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal na

základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

35. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, doplnil, že sťažovateľov návrh a jeho argumenty sú totožné

s tými, ktoré uviedol pri prvom podaní návrhu na povolenie obnovy konania, o ktorom už

bolo právoplatne rozhodnuté, a so závermi rozhodnutia ktorého sa krajský súd opätovne

stotožňuje, a taktiež uviedol, že stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu

č. Tpj. 44/2013 v zásade nič nemení na tom, že vo veci sťažovateľa bolo o pôvodnej obnove

konania rozhodnuté, a to právoplatne. V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že

stanovisko najvyššieho súdu, o ktoré opiera svoje námietky sťažovateľ, je stanoviskom,

ktoré nemá spätnú účinnosť a ktorým nemožno negovať ustanovenie § 402 ods. 2 Trestného

poriadku, pretože je nepochybné, že okresný súd v pôvodnom konaní o návrhu na povolenie

obnovy konania podaného sťažovateľom zvážil všetky skutočnosti a dôkazy, na základe

ktorých potom návrh na povolenie obnovy konania zamietol.

3.1 K obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu

36. Je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 nepojednáva o ústavnej konformite asperačnej

zásady podľa Je taktiež pravdou, že

ods. 2 nestratil účinnosť v zmysle na

základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s , ale stratil

platnosť a účinnosť jeho zrušením ( ), teda

z formálneho hľadiska nie je možné aplikovať ako

dôvod obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia

asperačnej zásady podľa

37. Pravdou však zostáva, že ústavný súd v náleze sp. zn.

z 28. novembra 2012 vyslovil, že ani viacčinný súbeh trestných činov nemôže byť dôvodom

na obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný, individualizovaný trest.

Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky,

preto v každom jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť

prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s

maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu môže byť trestom primeraným. Pri

viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, môže

byť trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby (ktorej horná hranica bola

zvýšená o jednu tretinu) ukladaný len vtedy, ak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a

pomery páchateľa je súd toho názoru, že uloženie trestu odňatia slobody nad jednu polovicu

trestnej sadzby bude primerané zbiehajúcim sa trestným činom, za spáchanie ktorých

páchateľa odsudzuje. Uložený trest by mal zohľadňovať i skutočnosť, že súd ukladá trest za

viacero trestných činov, ktoré boli spáchané v súbehu. Rešpektujúc požiadavku primeranosti

trestu, by však k zohľadňovaniu existencie viacčinného súbehu mal pristupovať

predovšetkým súd, a to popri zvažovaní a zohľadňovaní všetkých ostatných okolností

konkrétneho prípadu, a následne by mal uložiť primeraný, individualizovaný trest v rámci

zákonných trestných sadzieb stanovených zákonodarcom za trestný čin zo zbiehajúcich sa

trestných činov najprísnejšie trestný, s možnosťou zváženia uloženia trestu v sprísnenej

trestnej sadzbe.

38. Citované závery ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn.

z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť

v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia

slobody“, sa musia (i) vzhľadom na totožný text, ducha i predmet a spôsob regulácie, ale

najmä na účely (ii) naplnenia princípu spravodlivého súdneho procesu a (iii) ochrany

subjektívnych ústavných práv (hmotných i procesných) dotknutých fyzických osôb, ktorým

bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa ,

vzťahovať aj na v časti „súd uloží páchateľovi

trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“.

39. Keďže však nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012

nepojednáva o ústavnej konformite časti asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného

a keďže nestratil

účinnosť v zmysle na základe rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade

právneho predpisu s , avšak zároveň závery ústavného súdu vyslovené v náleze

sp. zn. z 28. novembra 2012 vzťahujúce sa na ústavnú nesúladnosť § 41

ods. 2 v časti „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto

určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ sa musia vzťahovať aj na totožnú časť § 35 ods. 2

, je potrebné ustáliť, či zákona o ústavnom

súde pripúšťa takú interpretáciu, podľa ktorej je možné aplikovať toto ustanovenie aj na

návrh na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený

trest za použitia asperačnej zásady podľa

40. Podľa názoru ústavného súdu text a účel

neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá, subsumovať situáciu

podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi

uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

41. Ani pri extenzívnom výklade (na ktorý

odkazuje trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku č. Tpj 36/2014

slovami: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona... vyvoláva vyhlásenie

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

... vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákon, je potrebné pri použití

extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35

ods. 2, časť vety za bodkočiarkou v znení účinnom od 1. septembra 2003

do 31. decembra 2005“), nemožno dospieť k záveru o jeho aplikácii na situáciu podaného

návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci ktorého bol navrhovateľovi uložený

trest za použitia asperačnej zásady podľa

42. Pri opačnom závere by už nešlo o extenzívny výklad právnej normy, ale

o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú tvorbu práva.

43. Sudcovská tvorba práva, kde konajúci sudca preberá na seba ad hoc úlohu

zákonodarcu, je podmienená tým, že právna úprava konkrétnej oblasti spoločenských

vzťahov alebo konkrétnej právnej otázky nie je adekvátna a zamietnutie návrhu z dôvodu, že

právny predpis mlčí, by bolo zjavne nespravodlivé (Kelsen, H. General Theory of Law and

State. Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 149). Sudca v tomto prípade

musí predpokladať, že ak by vec prerokúval zákonodarca, právnu normu aplikovateľnú na

daný prípad by vytvoril, a keďže sudca nemôže odmietnuť spravodlivosť (denegatio

iustitiae), musí preberať na seba ad hoc úlohu zákonodarcu a právo dotvoriť (Kelsen, H.

General Theory of Law and State. Cambridge: Harvard University Press, 1949,s. 149).

44. Inak povedané, sudcovská tvorba práva je nástrojom vypĺňania medzier

v právnom predpise (gaps in the law/lacunae legis). Pri medzerách v právom predpise ide

o absenciu právnej úpravy (špecifického pravidla) v prípadoch, kde je vzhľadom na ciele

zákonodarcu alebo celkový kontext zákona táto právna úprava (toto špecifické pravidlo)

legitímne očakávaná (porov. Larenz, K. Methodenlehre der Rechtswissenschaft. Sechste,

neubearbeitete auflage. Berlin, Heidelberg, New York: Springer Verlag, 1991, s. 375).

Je preto ústavne aprobovateľné vyplniť túto medzeru prostredníctvom rozhodovacej činnosti

príslušných orgánov verejnej moci [porov. rozhodnutie Spolkového ústavného súdu

Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „Nemecko“) sp. zn. z 30. 8. 2010,

bod 64].

45. Sudca vypĺňa medzeru v právnom predpise spôsobom, ktorý zachováva vnútornú

harmóniu medzi neúplným právnym predpisom (právnou normou) a právnou normou, ktorú

svojou činnosťou „vytvára“ (Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:

Princeton University Press, 2005. p. 71  72). Deje sa tak predovšetkým za pomoci analógie

použitej za reštriktívnych, prísnych podmienok (porov. rozhodnutie Spolkového ústavného

súdu Nemecka sp. zn. zo 6. 12. 2005, bod 56), tzn. aplikáciou základných

princípov (ustanovení) toho istého všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré upravujú

skutkovú podstatu najpodobnejšiu danému skutkovému stavu či právnej otázke (analógia

legis), alebo aplikáciou základných princípov (ustanovení) všeobecne záväzného právneho

predpisu svojím obsahom najbližšieho (analógia iuris) k aplikovanému všeobecne

záväznému právnemu predpisu, v ktorom absentuje relevantná právna norma. Vylúčené

však nie je ani odvolávanie sa na všeobecné princípy vlastné ústavnému poriadku, princípy

spravodlivosti a pod. (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in Law. Princeton:

Princeton University Press, 2005, s. 71  72).

46. Stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 je teda

prejavom sudcovskej tvorby práva a jeho reálnym obsahom je „doplnenie“ § 41b zákona

o ústavnom súde o právnu normu v znení: „Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b

ods. 1 vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu o nesúlade

právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia s právnym predpisom vyššej

právnej sily podľa , je potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k takému právnemu

predpisu, jeho časti alebo niektorému ustanoveniu, ktorý v čase rozhodovania ústavného

súdu už nebol platný a účinný, ale upravoval obsahovo identické právne normy ako tie,

o ktorých nesúlade s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd rozhodol nálezom

podľa .“

47. Ústavný súd hodnotí, že v situácii, kde text a účel § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde neumožňuje pod prípady, ktoré táto právna norma predpokladá,

subsumovať situáciu podaného návrhu na povolenie obnovy takého konania, v rámci

ktorého bol navrhovateľovi uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa Trestného

, pričom nepovoliť obnovu konania v situácii, kde bol

navrhovateľovi ukladaný trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného

a kde podľa mienky ústavného súdu závery vyplývajúce z nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 sa musia v zmysle záverov

ústavného súdu uvedených v bode 38 vzťahovať aj na

č. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej

sadzby odňatia slobody“, by bolo zjavne nespravodlivé a vo vzťahu k ochrane ústavných

práv dotknutej osoby neudržateľné, je potrebné takúto sudcovskú tvorbu práva hodnotiť ako

akceptovateľnú do času, kým na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom predpise)

nezareaguje zákonodarca, prípadne ústavný súd v konaní o súlade § 35 ods. 2 Trestného

v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej

trestnej sadzby odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe

kvalifikovaného návrhu aktívne legitimovaného subjektu.

48. V záujme obmedzenia aktivizmu súdov, čo do dotvárania právneho poriadku

sudcovskou tvorbou práva a učinenia zadosť princípu deľby moci, kde zmena zákonnej

úpravy je vyhradená výsostne zákonodarcovi, ústavný súd musí preskúmať i možnosť

interpretácie a možnosť podradenia pod podmienky

povolenia obnovy konania v zmysle skutočnosť

spočívajúcu v záveroch ústavného súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn.

z 28. novembra 2012 v spojení s faktom, že navrhovateľovi povolenia obnovy konania bol

uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

Zb.

49. Rozdiel v interpretácii právneho predpisu (právnej normy) a vypĺňaním medzier

právneho predpisu (právnej normy) spočíva v tom, že kým pri vypĺňaní medzier v právnom

predpise sudca „pridáva“ text do textu právneho predpisu, v rámci interpretácie právneho

predpisu sudca priraďuje význam existujúcemu textu právneho predpisu (právnej normy),

a to prípadne až na samu hranicu sémantiky (porov. Barak, A. Purposive Interpretation in

Law. Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66; Melzer F. Metodologie nalézání

práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 78  79).

50. Text v časti „vyjdú najavo skutočnosti... súdu

skôr neznáme... vzhľadom na ktoré by pôvodne... uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu“ umožňuje podľa názoru ústavného súdu (v opozícii k názoru

vyjadrenému v bode I stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013

z 26. novembra 2013) v súlade s jeho gramatickým a teleologickým výkladom takú

interpretáciu, v zmysle ktorej je možné za skutočnosť súdu skôr neznámu považovať nález

ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2012 a jeho závery v ňom

k asperačnej zásade uvedené, pričom vzhľadom na tieto konklúzie ústavného súdu a potrebu

ich aplikácie na v časti „súd uloží

páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ (pozri

body 37 a 38) by pôvodne uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2

bol (mohol byť) v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Rešpektujúc zároveň stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z

26. novembra 2013 a zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7.

mája 2014, by pri uvedenom výklade bolo nevyhnutné

vyhovieť návrhu na povolenie obnovy takého konania, kde bol navrhovateľovi uložený trest

za použitia asperačnej zásady podľa

51. Charakteristické pre samotnú aplikáciu však je,

že kým upravuje podmienky obnovy konania len

v prípadoch, ak rozsudok nebol vykonaný, na základe § 394 ods. 1 a nasl. Trestného

poriadku možno povoliť obnovu konania aj v prípade, ak bol rozsudok vykonaný.

To znamená, že navrhovatelia povolenia obnovy konania, ktorým bol uložený trest za

použitia asperačnej zásady podľa , by sa

v prípade aplikácie na ich vec na základe záverov

o extenzívnom výklade dostali do výhodnejšieho

postavenia ako navrhovatelia, ktorým bol uložený trest za použitia asperačnej zásady podľa

a ktorým je povoľovaná obnova konania na základe

ods. 1 len v prípade, ak rozsudok nebol vykonaný. Uvedená

situácia by neodôvodnene zvýhodňovala jednu skupinu navrhovateľov oproti druhej

skupine, pričom obe sa nachádzajú v rovnakom postavení, čo sa týka uloženého trestu za

použitia asperačnej zásady (či už zásady podľa

Zb. alebo podľa , ktorých obsah i znenie sú takmer identické).

52. Za takto konštruovanej právnej i skutkovej situácie je potrebné aplikovať na vec

navrhovateľa povolenia obnovy konania, ktorému bol uložený trest odňatia slobody podľa

, závery vyjadrené v stanovisku

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 v spojení

so stanoviskom trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra

2013 a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014,

a pomocou sudcovskej tvorby práva vyplniť medzeru v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom

súde na čas, kým zákonodarca nezareaguje na vzniknutú situáciu (medzeru v právnom

predpise) alebo ústavný súd nerozhodne o súlade

Zb. v časti „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody“ s právnym predpisom vyššej právnej sily na základe kvalifikovaného

návrhu aktívne legitimovaného subjektu. Nota bene ústavný súd poznamenáva, že akcentuje

zvláštny vzťah formy a obsahu v právnom poriadku – ústavný súd ctí formu zákona, dve

vôle parlamentu vyjadrené v opätovnom prijatí tej istej právnej normy, ale, ako už vyššie

podrobnejšie uviedol, tu zároveň vznikla raritná situácia dvoch rovnakých právnych noriem.

V prostredí ľudskoprávne veľmi citlivej oblasti trestania odňatím slobody, v situácii, keď sa

nateraz nevyvinula tradícia senátnych podaní do pléna ústavného súdu, a v situácii, keď už

nie je z časového hľadiska pravdepodobné, aby podal takýto návrh všeobecný súd

prostredníctvom , pričom už judikatúra (stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013) vytvorila vyššie citovaný štandard favorizujúci

slobodu, ústavný súd podporil v tomto náleze ustálenú interpretáciu, že možno aj pôvodnú

úpravu zaradiť na základe sudcovskej tvorby

práva pod režim . Záverom a výlučne len pre

akademické účely ústavný súd dopĺňa, že ustanovenie

je zvláštnym typom právnej, nie skutkovej obnovy (čosi iné bola právna „obnova“ konania

podľa a spred novely č. 519/1991

Zb.; pozn). Zákonodarca v ňom prevzal nemecký koncept ex tunc vzťahu ne súladov

a individuálnych právnych aktov, hoci nesúlady majú v zásade účinky ex nunc a nemecký

systém nesúladov stojí v zásade na účinkoch neplatnosti noriem ex tunc. Z týchto dôvodov

sú vzťahy nesúladov a individuálnych pozícií interpretačne zložité.

53. Opísaným spôsobom boli povinné sa k veci sťažovateľa postaviť všeobecné súdy,

ktoré rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. V tomto prípade by

neobstál ani argument, že v čase rozhodovania krajského súdu nebolo stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 36/2014 z 9. decembra 2014 vydané. Toto

stanovisko len formalizovalo myšlienky týkajúce sa spôsobu aplikácie platného práva, ktoré

mohol a mal na základe vlastnej duševnej činnosti aplikovať každý sudca prerokúvajúci vec

pred vydaním stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na účely ochrany

ústavných práv navrhovateľov povolenia obnovy konania. Navyše, v čase rozhodovania

krajského súdu už bolo vydané stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (bod II stanoviska) v spojení so zjednocujúcim

stanoviskom ústavného súdu sp. zn. PLz. , na základe ktorých bol povinný

postupovať krajský súd a v prípade aplikovateľnosti na

konkrétnu vec povoliť obnovu konania bez skúmania iných podmienok § 394 ods. 1

. K námietke krajského súdu zaslanej vo vyjadrení k sťažnosti, podľa

ktorej „neskôr podaný návrh na povolenie obnovy konania sťažovateľom bol podľa

vyjadrenia krajského súdu len opakovaním predtým podaného návrhu na povolenie obnovy

konania, ktorá skutočnosť mala za následok potrebu zamietnutia neskôr podaného návrhu

na povolenie obnovy konania s poukazom na “, je potrebné

uviesť, že sťažovateľ sa v návrhu na povolenie obnovy konania odvolával na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, čiže

jeho návrh nebol výlučne opakovaním jeho predchádzajúceho návrhu na povolenie obnovy

konania. Preto vyjadrenie krajského súdu možno hodnotiť ako nepresné.

54. Tým, že okresný súd a krajský súd v napadnutom uznesení zvolili

konzervatívnejší prístup k výkladu aplikovateľných právnych predpisov, pričom na účely

ochrany ústavných práv sťažovateľa boli tieto všeobecné súdy oprávnené nahliadať na vec

prizmou povolených hraníc pre sudcovskú tvorbu práva, neposkytli sťažovateľovi ochranu

hodnú princípom súdnej ochrany podľa a spravodlivého procesu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušili jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

55. Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výrokovej časti tohto nálezu.

56. Ústavný súd zároveň na základe § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie (bod 2 výroku). Úlohou krajského súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa § 41b ods. 1

v spojení so závermi vyplývajúcimi z tohto nálezu o jeho

aplikovateľnosti na vec sťažovateľa je možné povoliť obnovu konania len v prípade,

ak rozsudok nebol vykonaný.

3.2 K postupu krajského súdu v konaní

57. Ústavný súd sa vzhľadom na už popísané konklúzie k obsahu napadnutého

uznesenia (t. j. najmä vo vzťahu k interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem)

a absenciu markantnejšej argumentácie a námietok sťažovateľa proti procesnému postupu

krajského súdu v konaní zaoberal otázkou ústavnej udržateľnosti procesného postupu

krajského súdu z hľadiska čistoty procesného postupu stricto sensu (t. j. či krajský súd

formálne postupoval podľa platného a účinného práva, či rozhodol zákonom predpísanou

formou, na zákonom predpísanom zasadnutí, či vychádzal z riadne zisteného stavu veci

a pod.) a či prípadné nedodržanie formálnych procesných pravidiel bolo v intenzite

zakladajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu v zmysle

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

58. V tomto ohľade ústavný súd nenašiel v procesnom postupe krajského súdu

(v zmysle dodržania formálnych procesných pravidiel) také nedostatky, ktoré by boli

dôvodom na vyslovenie porušenia a dohovoru samotným

procesným postupom krajského súdu. Na tomto základe ústavný súd nevyhovel žiadosti

sťažovateľa o vyslovenie porušenia a dohovoru procesným

postupom krajského súdu v konaní (bod 5 výroku).

4. K ostatným návrhom sťažovateľa

59. Pokiaľ sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie, ústavný súd konštatuje, že po prijatí sťažnosti rozhodoval iba o napadnutom

uznesení krajského súdu, ktoré zrušil. V zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde tak vec mohol vrátiť na ďalšie konanie iba krajskému súdu, a nie okresnému súdu,

o postupe a uznesení ktorého po prijatí sťažnosti nerozhodoval a rozhodovať nemohol

(z dôvodu nedostatku právomoci tak, ako to ústavný súd vymedzil v uznesení o prijatí

sťažnosti). V tomto ohľade ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na vrátenie veci

okresnému súdu (bod 5 výroku).

V.

60. Ústavný súd napokon rozhodol podľa v spojení s §

553 ods. 2 a 3 o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov

ustanoveného právneho zástupcu advokáta (ďalej len „právny zástupca“)

v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom (bod 3

výroku).

61. Ústavný súd preto pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

62. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 (prevzatie a príprava právneho

zastúpenia a doplnenie sťažnosti).

63. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2014 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 839 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 139,83 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,39 eura).

64. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume

279,66 eur (2 x 139,83 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume

16,78 eur (2 x 8,39 eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky nie je právny

zástupca subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi

tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov spolu v sume 296,44 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015