Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 161/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. Z., B.,

vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV a jeho uznesením č. k.

-105 zo 7. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho

uznesením č. k. -119 z 31. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

(ďalej len „“) a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1

postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením

č. k. -105 zo 7. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) a jeho uznesením č. k. -119 z 31. januára 2012. Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol zamestnancom S. t. (ďalej len „žalovaná“).

Táto mu dala výpoveď z pracovného pomeru doručenú 4. júna 2003. Sťažovateľ podal

okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti tejto výpovede. Argumentoval tým, že

žalovaná neprerokovala výpoveď s odborovou organizáciou a nesplnila ani ponukovú

povinnosť voči sťažovateľovi. Rozsudkom okresného súdu č. k. -171

z 25. októbra 2005 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá s konštatovaním, že sa preukázali

všetky hmotnoprávne predpoklady výpovede. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného

súdu odvolanie. Argumentoval tým, že sa okresný súd vôbec nezaoberal skutočnosťou,

podľa ktorej organizačné zmeny zahŕňajúce aj zníženie počtu zamestnancov vrátane

zrušenia pracovného miesta sťažovateľa neboli v rozpore so zákonom v čase doručenia

výpovede schválené R. s. t. Namietal tiež, že sa nevenovala dostatočná pozornosť skúmaniu

reálnej možnosti žalovanej ďalej ho zamestnávať. Napokon vytkol, že nedošlo

k prerokovaniu výpovede s odborovým orgánom. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-209 z 15. februára 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru

krajského súdu rozhodnutie o nadbytočnosti pracovníkov patrilo podľa zákona

do právomoci riaditeľa žalovanej, výpoveď bola prerokovaná s odborovou organizáciou

formou výmeny informácií a napokon jednoznačne sa preukázala nemožnosť žalovanej

sťažovateľa ďalej zamestnávať, lebo v tom čase žiadnu voľnú pozíciu nemala.

Dňa 24. marca 2010 sťažovateľ podal návrh okresnému súdu na obnovu konania

vedeného pôvodne okresným súdom pod sp. zn. . V návrhu poukázal

na skutočnosť, že v čase rozhodnutia nebol skutkový stav ustálený dostatočne na to, aby sa

dalo posúdiť, či boli informácie o zamýšľaných opatreniach poskytnuté žalovanou

odborovému orgánu dostatočné, jasné a zrozumiteľné tak, aby odborový orgán mohol

k výpovedi zaujať kvalifikované stanovisko. Uznesením okresného súdu č. k.

-105 zo 7. júna 2011 bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý

s odôvodnením, že podmienky na povolenie obnovy konania neboli splnené, pretože

skutočnosti a dôkazy uvedené sťažovateľom boli okresnému súdu známe už v čase

pôvodného rozhodnutia a skutkový stav bol v tom čase dostatočne zistený a ustálený. Proti

uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom uviedol, že v pôvodnom konaní sa nezisťovali všetky skutočnosti, ktoré mohli mať

význam pre rozhodnutie vo veci a ani sa nežiadali všetky listinné dôkazy. Súdy sa

nezaoberali rozporom v predložených listinných dôkazoch, pričom v pôvodnom spise sa

nenachádzajú všetky listinné dôkazy tak, ako tam mali byť doložené. Uznesením krajského

súdu č. k. -119 z 31. januára 2012 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené

s tým, že podmienky na pripustenie obnovy konania neboli splnené, pretože namietaná

neúplnosť listinných dôkazov bola v pôvodnom konaní prerokovávaná a sťažovateľ o danej

skutočnosti mal vedomosť. Súdy v pôvodnom konaní riadnym spôsobom odôvodnili svoje

právne názory vychádzajúce z relevantného právneho vyhodnotenia skutkovej situácie.

Podľa názoru krajského súdu o skutočnosti, že odborovej organizácii nebol predložený

aktuálny zoznam prepúšťaných zamestnancov, jednoznačne vypovedala svedkyňa G.

Na základe jej výpovede bolo treba dospieť k záveru, že skutková okolnosť neúplnosti

zoznamu prepúšťaných zamestnancov bola prerokovávaná a o tejto mal sťažovateľ

vedomosť, keďže pri výsluchu svedkyne G. bola prítomná jeho právna zástupkyňa, ale tiež

aj vzhľadom na možnosť sťažovateľa nahliadnuť do spisu. Krajský súd taktiež poznamenal,

že sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu nenamietal ako jeden

z odvolacích dôvodov neúplné zistenie skutkového stavu.

V rámci konania o povolenie obnovy na pojednávaní 15. marca 2011 právna

zástupkyňa sťažovateľa poukázala na skutočnosť, že podľa znenia zápisnice o pojednávaní

zo 16. septembra 2004 mal byť oboznamovaný menný zoznam zamestnancov z 19. mája

2003, hoci sa tento v spise vôbec nenachádzal. Nachádzal sa tam len sprievodný list

s jednou stranou ako prílohou. Pritom zoznam zamestnancov mal mať 24 strán. Právna

zástupkyňa sťažovateľa predložila vtedy dohodu o zmene pracovnej zmluvy Š., ktorého

pracovné miesto bolo zrušené, avšak jeho meno sa v zozname z 19. marca 2003

nenachádzalo a 15. marca 2003 s ním bola uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy.

Na tomto pojednávaní sťažovateľ uviedol, že 16. februára 2010 sa z denníka S. dozvedel

o prípade Š. Následne sa obrátil na právnika, ktorý začal vec riešiť. Na ďalšom pojednávaní

7. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa predložila viaceré rozhodnutia súdov v iných

konaniach, v ktorých boli iní zamestnanci žalovanej úspešní. Poukázala na to, že tieto

listinné dôkazy v čase pôvodného konania neboli známe. Z rozhodnutí ústredného riaditeľa

žalovanej vyplýva, že bolo zrušených 1125 pracovných pozícií, ktoré boli obsadené, pretože

neobsadené pozície boli zrušené už skôr. Odborovej organizácii bol však 19. mája 2003

doručený zoznam nadbytočných osôb v celkovom počte 1003. Okrem toho v zozname

nadbytočných osôb nefiguruje Š. zastávajúci pozíciu šéfproducenta, ktorá bola zrušená.

Je preto zrejmé, že bez úplného zoznamu okresný súd nemohol dostatočne ustáliť skutkový

stav, keďže nemohol mať vedomosť, či bolo rovnaké pracovné miesto, aké zastával

sťažovateľ, zrušené napr. na pracovisku v B. alebo v K. Navyše Š., ktorý na zozname vôbec

nefiguruje, hoci jeho pozícia bola zrušená, uzatvoril dohodu o zmene pracovnej zmluvy.

Uvedené skutočnosti, rovnako aj ďalšie listinné dôkazy predložené v rámci konania

o povolenie obnovy neboli v čase pôvodného konania sťažovateľovi, ale ani okresnému

súdu známe. Preto je zrejmé, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré

sťažovateľ bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní.

Sťažovateľ v pôvodnom konaní namietal nesplnenie ponukovej povinnosti. Nemal

však k dispozícii dôkazy, ktoré založil do spisu až počas konania o obnove, keďže predtým

o nich nevedel. Nemal pritom ani reálny prístup k celému zoznamu prepustených

zamestnancov, lebo týmto disponovala výlučne žalovaná. Rovnako až neskôr došlo

k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci Š.

proti žalovanej. Preto ani toto rozhodnutie nemohol sťažovateľ v pôvodnom konaní použiť.

Pritom právny názor najvyššieho súdu o vplyve neúplnosti zoznamu prepúšťaných

zamestnancov na prerokovanie prepúšťania s odborovým orgánom môže privodiť pre

sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neúplnosť zoznamu umožňuje dospieť aj

k záveru, že žalovaná vytvárala pracovné miesta, ktoré ponúkala iným osobám, avšak

sťažovateľovi žiadnu prácu neponúkla. Aj v uznesení najvyššieho súdu vo veci F. proti

žalovanej sa konštatuje existencia voľných pracovných miest, na ktoré boli prijatí noví

zamestnanci.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu zo 7. júna 2011 a krajského súdu z 31. januára 2012 zrušené a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 3 000 € z dôvodu straty právnej istoty a dôvery v právny poriadok.

Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -119 z 31. januára 2012 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -105 zo 7. júna 2011.

Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania tvrdí, že v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b)

sú tu skutočnosti a dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny

použiť v pôvodnom konaní, a tieto mu môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Touto skutočnosťou je, že v konaní nebol dostatočne ustálený skutkový stav v otázke

možnosti zaujatia riadneho stanoviska odborovej organizácie k výpovedi pre sťažovateľa.

Sťažovateľ pritom vychádzal z právne aj skutkovo totožného konania vo veci Š. proti

žalovanej, kde súdy ustálili skutkový stav na základe širšieho katalógu dôkazov ako

v prípade sťažovateľa. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. mája 2009

ustálil, že žalovaná 19. mája 2003 vyhotovila a doručila odborovej organizácii zoznam

uvoľňovaných zamestnancov (vrátane sťažovateľa), avšak tento zoznam nebol v tom čase

aktuálny, pretože viacerí zamestnanci uzatvorili so žalovanou dohodu o skončení

pracovného pomeru. Odborová organizácia preto požiadala o predloženie aktuálneho

zoznamu, žalovaná však na túto žiadosť nereagovala. Sťažovateľ poukázal na vyslovený

právny názor najvyššieho súdu konštatujúci, že výpoveď bola daná Š. v čase, keď nebol

ustálený zoznam prepúšťaných zamestnancov, a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k riadnemu

prerokovaniu výpovedí jednotlivých uvoľňovaných zamestnancov. Tento názor najvyššieho

súdu môže podľa sťažovateľa privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podľa

názoru krajského súdu námietka sťažovateľa nemôže obstáť. Obnova konania je

mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu.

Predstavuje teda výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, a preto je

prípustnosť tohto opravného prostriedku značne obmedzená. Právoplatné rozhodnutie súdu

možno napadnúť obnovou konania len z taxatívne stanovených dôvodov a v presne určenej

lehote. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 19. mája 2009 konštatoval

skutkový stav, ktorý je totožný so skutkovým stavom v konaní vedenom sťažovateľom.

Podľa najvyššieho súdu za prerokovanie výpovede s odborovou organizáciou nie je možné

považovať iba predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď

v zmysle . Postup odborového orgánu, ktorý požiadal

žalovanú o doplnenie, resp. aktualizáciu zoznamu zamestnancov vzhľadom na skutočnosť,

že po dodaní zoznamu došlo k rozviazaniu pracovného pomeru viacerých zamestnancov

dohodou, nie je možné považovať za rozporné s právnymi predpismi. Tým, že žalovaná

neposkytla odborovej organizácii žiadané doklady, konala v rozpore s dobrými mravmi

a odborovej organizácii odobrala možnosť vyjadriť sa s kompletnou znalosťou

problematiky. Krajský súd sa zaoberal najmä tým, či skutočnosť, že zoznam zamestnancov

nebol úplný, bola sťažovateľovi známa už v pôvodnom konaní. Podľa názoru krajského

súdu ak sťažovateľ o tejto skutočnosti nevedel a dozvedel sa o nej až z rozhodnutia

najvyššieho súdu z 19. mája 2009, zakladalo by to dôvod na obnovu konania.

Po preskúmaní podaní účastníkov v pôvodnom konaní sp. zn. a predložených

listinných dôkazov však nemožno prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa o jeho nevedomosti

o tejto skutočnosti. To, že odborovej organizácii nebol predložený aktuálny zoznam

prepúšťaných zamestnancov, uviedla vo svojej výpovedi svedkyňa G. na pojednávaní

14. apríla 2005. Vypovedala tiež, že dôvodom neaktuálnosti zoznamu bola skutočnosť, že

niektorí zamestnanci uzavreli dohodu o rozviazaní pracovného pomeru. Potvrdila, že

odborová organizácia požiadala o spresnenie zoznamu, avšak žiadosti nebolo vyhovené.

Keďže na tomto pojednávaní bola prítomná právna zástupkyňa sťažovateľa a tiež vzhľadom

na možnosť sťažovateľa ako účastníka konania kedykoľvek nahliadnuť do spisu, treba mať

za preukázané, že v konaní bola skutková okolnosť týkajúca sa neúplnosti zoznamu

prepúšťaných zamestnancov prerokovávaná, čiže o tejto skutočnosti mal sťažovateľ

vedomosť. Rovnako je nesporné, že sťažovateľ v pôvodnom konaní mohol navrhnúť

vykonanie ďalších dôkazov a zabezpečiť tak ním požadovaný stav, aby sa pri rozhodovaní

vychádzalo zo širšieho spektra dôkazov. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že hoci

proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, nenamietal v ňom neúplné

zistenie skutkového stavu. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej bolo povinnosťou

okresného súdu vyžiadať si potrebné listinné dôkazy a samostatne zisťovať všetky

významné skutočnosti, treba uviesť, že dôkazná povinnosť v občianskom súdnom konaní

zaťažuje účastníka konania. Súd rozhoduje len o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.

Nie je teda povinnosťou súdu v sporovom konaní, aby sám zisťoval skutočnosti potrebné

na objasnenie tvrdení účastníkov konania a sám vyžiadal konkrétne dôkazné prostriedky

na ich preukázanie. Podľa právneho názoru vysloveného v pôvodnom konaní skutočnosť, že

poskytnutý zoznam zamestnancov nebol doplnený o údaje vyžiadané odborovým orgánom,

treba hodnotiť ako irelevantnú, lebo poskytnutie týchto údajov nebolo potrebné. Krajský

súd tu zdôrazňuje, že v pôvodnom konaní vyslovil súd svoj právny názor vychádzajúci z

úvah a právneho hodnotenia skutkovej situácie. Je pravdou, že najvyšší súd vyslovil odlišný

právny názor, avšak nemožno opomenúť skutočnosť, že sudca pri svojom rozhodovaní je

nezávislý a viazaný len , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom.

Je tiež viazaný právnym názorom odvolacieho alebo dovolacieho súdu, avšak len v prípade

zrušenia napadnutého rozhodnutia v tej-ktorej konkrétnej veci. V tomto prípade by názor

najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. z 19. mája 2009 nebol pre

rozhodovanie okresného súdu v konaní sp. zn. záväzný, keďže sa rozhodnutie

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu netýkalo rozhodnutia v konaní sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania

bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok. Preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu voči konaniu vedenému okresným

súdom mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného

súdu. Treba tiež podotknúť, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ, ktorý bol v konaní o neplatnosť výpovede neúspešný, sa rozhodol podať

návrh na obnovu konania vtedy, keď zistil, že vo veci iného zamestnanca žalovanej, ktorý

dostal výpoveď za rovnakých okolností ako sťažovateľ, súdy zaujali diametrálne odlišný

právny názor. V dovolacom konaní totiž najvyšší súd dospel k názoru, že predložením

neúplného zoznamu prepúšťaných zamestnancov odborovému orgánu došlo k tomu,

že odborový orgán nemohol otázku výpovede kvalifikovane posúdiť.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery, ku ktorým krajský

súd dospel, považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Argumentácia

krajského súdu je dostatočná a presvedčivá.

Ako na to správne poukazuje krajský súd, inštitút obnovy konania ako mimoriadneho

opravného prostriedku predstavuje zásah do právnej istoty, keďže umožňuje znovu konať

a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené. Je preto namieste doslovná

(skôr reštriktívna) aplikácia príslušných ustanovení pri výklade prípustnosti a dôvodnosti

obnovy konania.

Ďalej je v súvislosti s riešenou problematikou podstatné, že obnova konania slúži

predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností,

rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré dotknutý účastník bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní. Obnova konania preto neprichádza do úvahy v prípadoch nesprávneho

právneho posúdenia veci. Takéto pochybenia sa dajú napraviť v rámci dovolania, prípadne

mimoriadneho dovolania alebo aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom postupom

podľa .

Správne a dôsledne preto postupoval krajský súd, keď sa snažil rozlíšiť také

námietky sťažovateľa uplatnené v rámci konania o obnove, ktoré mali charakter nových

skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, a také námietky, ktoré svojou povahou namietali

právne posúdenie veci v právoplatne skončenom pôvodnom konaní.

Treba prisvedčiť krajskému súdu, ktorý správne ustálil, že tvrdenie o nepredložení

správneho a úplného zoznamu prepúšťaných zamestnancov zo strany žalovanej odborovej

organizácii by mohlo byť takou novou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala prípustnosť

obnovy konania podľa . Zároveň však

krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil svoj záver, podľa ktorého

sťažovateľ už v pôvodnom prvostupňovom konaní o neúplnosti zoznamu vedel, no napriek

tomu žiadne dôkazné návrhy v tomto smere nepodal. Navyše, v odvolaní proti

nepriaznivému rozsudku okresného súdu nenamietal nedostatočné zistenie skutkového

stavu.

Rovnako treba akceptovať aj ten záver krajského súdu, podľa ktorého v rámci

obnovy konania nemožno korigovať právne závery z pôvodného konania, podľa ktorých

otázka úplnosti a správnosti predloženého zoznamu prepúšťaných zamestnancov nie je

relevantná. Okolnosť, že v inom konaní (skutkovo i právne obdobnom) dospel najvyšší súd

k opačnému právnemu záveru, nezakladá prípustnosť obnovy konania, pretože ide o odlišné

právne posúdenie veci, ktoré v rámci obnovy konania nemožno riešiť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012