Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 381/2026
PDF · 264.9 KB
No categories available
I. ÚS 381/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , zastúpeného JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 3Nt/10/2025-50 z 15. decembra 2025 a uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 1Tos/4/2026-69 z 3. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 3Nt/10/2025-50 z 15. decembra 2025 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením krajského súdu č. k. 1Tos/4/2026-69 z 3. marca 2026 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). Navrhuje uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje priznať mu finančné zadosťučinenie 500 eur, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8T/38/2022 z 12. decembra 2022 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období, za čo mu okresný súd uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní osemnástich mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu tridsať mesiacov. Zároveň mu okresný súd uložil povinnosť nahradiť poškodeným v skúšobnej dobe škodu spôsobenú trestným činom a povinnosť uhradiť poškodeným 87,71 eur z titulu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.
3. Krajský súd rozhodol o odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu rozsudkom č. k. 7To/5/2023-277 zo 6. septembra 2023 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že ho podľa § 321 ods. 1 písm. e) a ods. 3 Trestného poriadku zrušil vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanástich mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dvadsaťštyri mesiacov. Zároveň mu okresný súd uložil povinnosť podľa jeho schopností nahradiť poškodeným v skúšobnej dobe škodu spôsobenú trestným činom.
4. O sťažovateľom podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že ho uznesením sp. zn. 3Tdo/75/2024 z 27. novembra 2024 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
5. Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8T/38/2022. O tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku tak, že sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8T/38/2022 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
6. O sťažovateľovej sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu tým spôsobom, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľa
7. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje: a) v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k porušeniu práva na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivý proces; b) súdy konajúce o jeho odsúdení, ako aj tie, ktoré konali vo veci jeho návrhu na obnovu konania, pochybili, keď odmietli skúmať procesné vady spočívajúce v nedostatočne zistenom skutkovom stave a najmä dôkaznom stave veci; c) novou skutočnosťou konajúcemu súdu skôr neznámou bola skutočnosť, ktorú sa dozvedel po rozhodnutí odvolacieho súdu, a teda, že neboli splnené zákonné povinnosti prevádzkovateľa kamerového systému, ktorý vyhotovil a poskytol kamerový záznam, ktorý bol v konaní vo veci samej kľúčovým dôkazom (prevádzkovateľ kamerového systému nepreukázal splnenie technických a organizačných opatrení, čím vytvoril priestor na nekontrolovanú manipuláciu a možné upravovanie nahrávky). Záznam bol vykonaný nezákonne už len z dôvodu, že na mieste nebola žiadna informačná tabuľa o monitorovaní priestoru kamerovým záznamom. Zároveň nebola vedená evidencia osôb zodpovedných za manipuláciu s daným záznamom, čím môžu vzniknúť pochybnosti o jeho autenticite. Súdy sa v konaní nezaoberali otázkou, či došlo k splneniu povinností prevádzkovateľa kamerového systému, a teda či vôbec ide o zákonný dôkaz. Použitie nezákonných dôkazov na preukázanie viny obvineného zakladá porušenie čl. 50 ústavy, práva na obhajobu a prezumpciu neviny a čl. 6 dohovoru;
d) konajúce súdy sa nezaoberali riadnym hodnotením dôkazov. Nevykonali nové dôkazy na účel preverenia dôveryhodnosti a pravdivosti výpovedí svedkov; svedka v súvislosti s tým, či mohol reálne a priamo vnímať skutočnosti, o ktorých vypovedal; e) konajúce súdy nevzali do úvahy rozpor medzi tvrdením poškodeného, ktorý uviedol, že nebol obmedzený na obvyklom spôsobe života a nevie, či sa nechá vypísať ako práceneschopný, a znením § 123 ods. 2 Trestného zákona; f) podľa rozsudku okresného súdu sťažovateľovi mala byť známa fyzická prevaha nad poškodeným. K predmetnému tvrdeniu predložil v návrhu na obnovu konania lekárske správy o svojom zdravotnom stave, ktoré neboli súdom známe v pôvodnom konaní, avšak dostatočne sa nimi nezaoberali.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8T/38/2022 a uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť podaná proti uzneseniu okresného súdu.
9. Vo všeobecnom ponímaní inštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené (m. m. II. ÚS 161/2012, IV. ÚS 578/2020).
10. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli sa ani brať do úvahy. Ani všeobecné súdy, o to menej ústavný súd, však nemôžu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy podľa Trestného poriadku preskúmavať napadnuté meritórne rozhodnutie (jeho vecnú správnosť) ani posudzovať otázku viny či trestu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy postupovali ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Teda, či sa návrhom na povolenie obnovy riadne zaoberali, či prijaté rozhodnutie adekvátne odôvodnili a či ich právne závery nie sú excesom alebo svojvoľné, pričom pri zamietnutí návrhu je rozhodujúce, či dostatočne odôvodnili, prečo predostreté nové skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by opodstatňovali povolenie obnovy konania (m. m. III. ÚS 53/2021). V rámci ústavnému súdu zverených právomocí teda nie je jeho úlohou odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená; jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania opieral o náležite prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej úpravy (m. m. I. ÚS 302/2019).
11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou rozhodovacou činnosťou poukazuje aj na to, že imanentnou súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie obsiahnutého v čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka (strany) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 34/2021).
12. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu ústavný súd uvádza, že v zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy poskytuje v konaní podľa uvedeného článku ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne. Sťažovateľ mal možnosť podať proti namietanému postupu a uzneseniu okresného súdu sťažnosť krajskému súdu. Takúto sťažnosť aj podal a bolo o nej rozhodnuté namietaným uznesením krajského súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti proti uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. d) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. S cieľom posúdenia sťažovateľových námietok sa ústavný súd ale oboznámil so znením rozhodnutí všeobecných súdov (uznesením krajského súdu a uznesením okresného súdu, pozn.), ktoré z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. IV. ÚS 160/2011).
14. Okruhy, ktoré krajský súd vymedzil ako sťažnostné námietky sťažovateľa (s. 2 uznesenia krajského súdu), tvoria aj podstatu argumentácie prednesenej sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.
15. Sťažovateľ považuje za tzv. novú skutočnosť na účel povolenia obnovy konania to, že okresný súd vo veci samej rozhodol na podklade nezákonného dôkazu, ktorým bol kamerový záznam, ktorý bol podľa jeho tvrdení „... pravdepodobne pozmenený, pokiaľ ide o jeho kvalitu a taktiež nie je zrejmé, či bol zabezpečený v súlade s podmienkami Trestného poriadku, ako aj zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov.“, čo zistil po rozhodnutí odvolacieho súdu (tvrdí, že bol uchovávaný bez náležitého zabezpečenia a dokumentácie – prevádzkovateľ nepreukázal splnenie technických a organizačných opatrení, čím vytvoril priestor na manipuláciu s ním a jeho úpravu; na mieste nebola žiadna informačná tabuľa o monitorovaní priestoru a nebola vedená evidencia osôb zodpovedných za manipuláciu s predmetným záznamom). Predmetný dôkaz označil za nezákonný a nepoužiteľný podľa § 119 ods. 3 Trestného zákona, keďže bol „... získaný, uchovávaný a upravený v rozpore s právnymi predpismi“.
16. Argumentáciu týkajúcu sa kamerového záznamu sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu a krajským súdom neostala nepovšimnutá. Ústavný súd odpoveď krajského súdu vyhodnotil ako ústavne akceptovateľnú a poskytujúcu vyčerpávajúcu odpoveď na sťažovateľom predostreté námietky. Krajský súd akcentoval, že sťažovateľ nielen nepreukázal údajné sfalšovanie kamerového záznamu, no ani nešpecifikoval, ako k nemu malo dôjsť, kým a z akého dôvodu (s. 6 uznesenia krajského súdu). Je potrebné zdôrazniť, že predmetné skutočnosti sťažovateľ nešpecifikoval ani v konaní pred ústavným súdom. Sťažnostný súd
tiež vyhodnotil, že ani argument o možnom porušení povinnosti podľa zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemôže bez ďalšieho viesť k záveru o tom, že by bol kamerový záznam upravený/pozmenený či inak «“sfalšovaný“» tak, aby zobrazoval udalosti v rozpore s realitou. Na účel predbežného prerokovania tejto veci (obnova konania) ústavný súd považuje za relevantné, že krajský súd sa vyjadril aj k otázke uznania viny sťažovateľa v tom zmysle, že táto mala byť uznaná aj na podklade výpovede poškodeného, svedkov a ďalších vykonaných dôkazov (pr. znaleckého posudku), a teda kamerový záznam nebol jediným usvedčujúcim dôkazom. Krajský súd tak posudzoval splnenie podmienky na povolenie obnovy pôvodného konania, t. j. či ide o skutočnosť/dôkaz, ktorý by mohol sám osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. V neposlednom rade konštatoval, že kamerový záznam zachytávajúci priebeh skutku bol prehratý na hlavnom pojednávaní v decembri 2022 za prítomnosti sťažovateľa, ktorý sa k nemu vyjadril a nenamietal jeho úplnosť ani údajnú úpravu a ani zákonnosť. Zároveň bol toho názoru, že sťažovateľ svojimi vyjadreniami k nemu (o tom, že na zázname malo byť vidno, ako ho poškodený porezal a na údery si nepamätal) verifikoval obsah udalostí, ktoré záznam zobrazoval.
17. Krajský súd tak postupoval v súlade s judikatúrou ústavného súdu, keď sa neobmedzil len na nekritické konštatovanie ne/novosti predloženého dôkazu, resp. tvrdených skutočností, ale tieto vyhodnotil (aj) v spojitosti s už existujúcimi dôkazmi v pôvodnom konaní (m. m. III. ÚS 29/2022, II. ÚS 236/2024). Potenciál novo predkladaných skutočností alebo dôkazov totiž nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu ku skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové zistenia v pôvodnom konaní (m. m. III. ÚS 406/2014).
18. Sťažovateľ smeruje svojimi námietkami týkajúcimi sa kamerového záznamu k tvrdeniu o nezákonnosti tohto dôkazu, ktorý bol vykonaný v pôvodnom konaní. Krajský súd v závere svojho odôvodnenia konštatoval, že mu neprináleží preskúmavať zákonnosť pôvodného právoplatného rozhodnutia v pôvodnom konaní bez toho, aby vyšli najavo nové skutočnosti či dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osobe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Predmetné je v súlade s rozhodovacou praxou ústavného súdu, v zmysle ktorej (hoci v kontexte iného skutkového a právneho stavu veci) nie je možné namiesto prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí (dovolania, mimoriadneho dovolania) použiť inštitút obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom najmä na nápravu pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda na naprávanie chybných právnych názorov (m. m. II. ÚS 108/2012, IV. ÚS 490/2024).
19. Sťažovateľ ďalej v nadväznosti na tvrdenia poškodeného v pôvodnom konaní (týkajúce sa jeho práceneschopnosti, keď mal uviesť, že nebol obmedzený na obvyklom spôsobe života a nevie, či sa nechá vypísať ako práceneschopný) vo svojej podstate atakuje skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý bol právoplatne odsúdený. K predmetnej problematike sa krajský súd vyjadril na s. 6 uznesenia krajského súdu s podstatným záverom, že ani tieto skutočnosti nevyhodnotil ako tzv. nové skutočnosti na účel povolenia obnovy konania (sťažovateľ mohol predmetnú argumentáciu uplatniť v pôvodnom trestnom konaní, keďže poškodený bol vypočutý na hlavnom
pojednávaní), pričom ústavný súd považuje predmetnú vyčerpávajúcu a adresnú reakciu krajského súdu za dostatočnú a nie je potrebné ju opätovne citovať. Ústavný súd pre komplexnosť uvádza, že otázkou naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu, teda správnym subsumovaním skutku podľa skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku pod skutkovú podstatu príslušného trestného činu sa dovolací súd zaoberal v dovolacom konaní.
20. Sťažovateľ tiež namieta nevykonanie nových dôkazov vo veci na účel preverenia dôveryhodnosti a pravdivosti výpovedí svedkov – konkrétne svedka . V ústavnej sťažnosti už ale nepomenúva, ktoré konkrétne dôkazy smerujúce k takému prevereniu navrhoval a nebolo mu vyhovené, resp. nebolo mu vyhovené bez odôvodnenia (alebo nedostatočného odôvodnenia). V tejto časti predostiera vlastný pohľad na skutkový stav veci zistený v pôvodnom trestnom konaní. Uvádza, že na jednej strane ho svedok označil za útočníka, pričom vo výpovedi tiež uviedol, že nevidel, kto dal komu prvý úder. Nedôveryhodnosť svedka odôvodňuje tým, že „incident“ nevidel na vlastné oči, ale v spätnom zrkadle, pričom v tom čase nebol podrobený lekárskemu vyšetreniu zraku alebo inému vyšetreniu preukazujúcemu či bol schopný rozpoznať a správne vyhodnotiť situáciu. V sťažnosti zasa namietal rozpory v jeho výpovedi. Krajský súd stručne, no relevantne posúdil, že v danej súvislosti nejde o novú skutočnosť, keďže sťažovateľovi nič nebránilo, aby prípadné rozpory vo výpovedi svedka namietal v priebehu pôvodného trestného konania, čo nespravil (svedok bol vypočutý na hlavnom pojednávaní za účasti sťažovateľa).
21. Na účel posúdenia predmetnej námietky bol pre ústavný súd rozhodujúci spôsob sťažovateľom uplatnenej argumentácie, keď predostiera viac-menej všeobecné skutočnosti a fakt, že svedok bol vo veci samej vypočutý, a skutočnosti, ktoré sťažovateľ namieta v sťažnostnom konaní, krajský súd vyhodnotil ako nie nové, ktoré by nemohol uplatniť už v pôvodnom konaní. Keďže sťažovateľ nepolemizuje s odôvodnením krajského súdu, ale vyjadruje svoj pohľad na zistený skutkový stav veci, pričom úlohou ústavného súdu pritom nie je hádať alebo si domýšľať, v čom má spočívať porušenie namietaných práv sťažovateľa (I. ÚS 95/2024), a teda či sťažovateľ mal na mysli opätovné vykonanie svedeckej výpovede alebo sa dozvedel o iných – nových skutočnostiach týkajúcich sa osoby svedka alebo iné okolnosti, ústavný súd nemohol dospieť k inému záveru, ako o udržateľnosti namietaného uznesenia krajského súdu aj v tejto jeho časti. Predmetné nie je v rozpore ani s jeho judikatúrou, že novým dôkazom je aj dôkaz, ktorý síce v pôvodnom konaní vykonaný bol, keďže „podmienkou“ je, že sa jeho obsah v porovnaní s pôvodným konaním zmenil, čo v okolnostiach prerokúvanej veci nebolo tvrdené.
22. Pokiaľ ide o lekárske správy, ktoré sťažovateľ predložil do konania ako novú skutočnosť na účel vyvrátenia tvrdenia okresného súdu, že mu mala byť známa fyzická prevaha nad poškodeným, resp. na účel vyvrátenia skutočnosti, že by mohol napadnúť poškodeného, ústavný súd odkazuje na zrozumiteľné odôvodnenie sťažnostného súdu (s. 7 uznesenia krajského súdu). Ten výstižne popísal dôvody, pre ktoré nepovažoval tieto dôkazy za spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine či treste, keď poukázal na dátumy vydania dotknutých lekárskych správ, ich druh a že sťažovateľ poukazoval na zdravotné problémy aj v priebehu pôvodného trestného konania. K svojmu záveru tak dospel na podklade zhodnotenia lekárskych správ aj vo vzťahu ku skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové zistenia v pôvodnom konaní. Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje ani túto časť odôvodnenia krajského súdu za ústavne neakceptovateľnú.
23. Sumarizujúc popísané skutočnosti, ústavný súd nemôže prisvedčiť sťažovateľovej argumentácii, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je dostatočne zrejmé, akým konkrétnym spôsobom krajský súd pristúpil k vyhodnoteniu jeho sťažnostných námietok. Krajský súd porovnal obsah tvrdených nových skutočností a dôkazov s pôvodne vykonaným dokazovaním, na základe čoho dospel k záveru, že tieto skutočnosti, resp. dôkazy nemôžu viesť k inému rozhodnutiu o vine alebo treste. Sťažnostný súd sa tak neobmedzil len na nekritické konštatovanie ich (ne)novosti, resp. nemožnosti vplyvu na rozhodnutie vo veci samej.
24. Na podklade popísaných skutočností ústavný súd nenašiel takú možnosť porušenia namietaných práv sťažovateľa, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, v nadväznosti na čo ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
25. Z uvedeného dôvodu odmietol aj namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súvislosti s ktorým konštatuje, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania sa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevzťahuje. V tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté o povolení obnovy konania (m. m. III. ÚS 320/2021).
26. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2026
Miroslav Duriš predseda senátu