Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 108/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom

Banská Bystrica pod sp. zn. a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2012

doručená sťažnosť A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na obnovu konania z 31. januára

2011 domáhala obnovy konania vo svojej právnej veci ako žalobkyne proti žalovanému

M. C. Pôvodné konanie prebiehalo na okresnom súde pod sp. zn. . Návrh

na obnovu odôvodnila tým, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2010 bola zmluva o sprostredkovaní

prípravy študenta na skúšky v študijnom odbore „právo“ v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka posúdená ako platná, a to s poukazom na to, že ide o súkromno-právny vzťah

založený na princípe zmluvnej voľnosti, nie teda o verejno-právny vzťah. Obdobná zmluva

bola aj predmetom pôvodného konania.

Uznesením okresného súdu č. k. -70 z 20. októbra 2011 bol návrh

na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. -93

zo 16. januára 2012 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Potvrdzujúce uznesenie

krajského súdu bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 30. januára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru. Všeobecné súdy argumentovali tým, že právny názor na výklad zákona

vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý vo veci konal v rámci svojej

právomoci, nie je spôsobilým dôvodom na obnovu konania. Nie je možné v danom prípade

povoliť obnovu konania, pretože tu nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré

sťažovateľka bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, pretože rozhodnutie súdu

v inej veci dôvodom na obnovu konania nie je. Sťažovateľka obsahovo nerozlíšila

rozdielnosť procesných inštitúcií, a to procesného dôkazu a právneho názoru. Pritom podľa

sťažovateľky ide o protirečenie, lebo na jednej strane má byť rozhodnutie najvyššieho súdu

samo osebe dôkazom, avšak na druhej strane právny názor v ňom uvedený už nemá byť

dôkazom. Sťažovateľka v návrhu na obnovu konania poukázala na rozhodnutie najvyššieho

súdu ako na dôkaz, ktorý zjavne môže privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd rozhodoval o takej istej zmluve, akú sťažovateľka uzatvorila s mnohými

fyzickými osobami, pričom dospel k názoru, že zmluva je platná. Rozhodnutie najvyššieho

súdu však v skutočnosti nie je právnym názorom, ale dôkazom, resp. rozhodnutím, ktoré je

spôsobilým dôvodom na obnovu konania, keďže môže zjavne pre sťažovateľku privodiť

priaznivejší výsledok vo veci.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

krajského súdu zo 16. januára 2012 a okresného súdu z 20. októbra 2011 zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj náhrady trov konania v sume 323,50 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -93 zo 16. januára 2012 vyplýva, že

ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. -70 z 20. októbra 2011

o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu

z odvolania sťažovateľky vyplýva, že táto nerozlišuje obsahovo medzi rozdielnymi

procesnými inštitúciami, a to procesným dôkazom a právnym názorom. Právny názor býva

označovaný aj ako právny základ a procesné dôkazné prostriedky sú vymenované

v ustanovení . Dôkazmi sa zisťuje skutkový stav veci.

Právny názor (právny základ, právne posúdenie, právny záver) je súčasťou každého

rozhodnutia. Právny záver sa vytvára použitím právnych noriem, pod ktoré môže súd

subsumovať zistený skutkový stav. Použitiu týchto právnych noriem predchádza ich výklad,

ktorý slúži na potvrdenie aplikovateľnosti zamýšľaného právneho predpisu, jeho časti alebo

jednotlivého ustanovenia. Nesporne rozhodnutie súdu (v tomto prípade najvyššieho súdu),

na ktoré sťažovateľka poukazuje, je samo osebe dôkazom. Tento dôkaz však iba osvedčuje,

že v určitej veci súd rozhodol tak, ako znie výrok jeho rozhodnutia. Právny názor, ktorý

v tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil, však už dôkazom nie je. Základ dôkazu je

väčšinou materiálny. Právny názor oproti tomu je imateriálna skutočnosť, ktorá sa vytvára

myšlienkovým pochodom, použitím právnych noriem, pod ktoré môže súd subsumovať

zistený skutkový stav. Použitiu týchto právnych noriem predchádza ich výklad, ktorý slúži

na potvrdenie aplikovateľnosti zamýšľaného právneho predpisu, jeho časti alebo

jednotlivého ustanovenia. Akýkoľvek vyslovený právny názor nie je a nemôže byť

dôkazným prostriedkom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie a dohovoru,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka možnosť podať

odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. pre porušenie

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, podľa ktorej existencia

odlišného právneho názoru vyslovená v inom súdnom konaní riešiacom skutkovo i právne

analogickú problematiku nie je dôvodom na obnovu konania, je dostatočná a presvedčivá.

V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Ani z pohľadu ústavného súdu nemožno judikatúru súdov (aj keby malo ísť

o ustálenú a konštantnú judikatúru) považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo

možné požiadať o obnovu konania. Judikatúra totiž predstavuje právny názor na výklad

a aplikáciu určitej právnej normy, a to buď vo všeobecnej polohe, alebo v nadväznosti

na konkrétne skutkové okolnosti riešeného prípadu. Zjednodušene povedané to znamená, že

s ohľadom na súdnu prax v iných veciach môže účastník konania vo svojej právnej veci

argumentovať v prospech pre neho priaznivého výkladu a aplikácie práva s poukazom

na rozhodnutia vydané v iných obdobných prípadoch. Preto pokiaľ bola sťažovateľka

presvedčená o nesprávnosti právneho posúdenia jej veci (čoho dôkazom v jej očiach bolo aj

dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu v inej obdobnej veci), mohla a mala sa pokúsiť svoj

odlišný právny názor presadiť v rámci dovolania, prípadne podnetom na podanie

mimoriadneho dovolania. Napokon mohla podať aj sťažnosť ústavnému súdu. Nie je však

možné namiesto uvedených prostriedkov nápravy právoplatných rozhodnutí použiť inštitút

obnovy konania, ktorý je mimoriadnym opravným prostriedkom najmä na nápravu

pochybení pri zisťovaní skutkového stavu, nie teda na naprávanie chybných právnych

názorov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012