Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 302/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Juskom, advokátska kancelária, Račí

potok 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 Nt 3/2018

zo 17. decembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 6. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2019

elektronicky a 6. júna 2019 v listinnej podobe doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra

2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. marca 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním

doručeným špecializovanému trestnému súdu 18. októbra 2018 požiadal o povolenie

obnovy konania pôvodne vedeného označeným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom bol rozsudkom z 23. januára 2014 uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho

zločinu skrátenia dane a poistného podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v jednočinnom súbehu

s pokračovacím trestným činom neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4

a bol mu uložený trest odňatia slobody na 11 rokov a uložený peňažný

trest v sume 100 000 €.

3. Dôvodom, pre ktorý sťažovateľ o obnovu konania požiadal, bola skutočnosť, že

špecializovaný trestný súd „sa pri rozhodovaní v predmetnej veci opieral o dôkazy - daňové

konania, výsledkom ktorých boli protokoly Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ktoré sú

v zmysle právnych predpisov nepoužiteľné nielen v daňových, ale aj v trestných konaniach

z dôvodu, že uplynula v zmysle zákona lehota dlhšia ako jeden rok od začatia daňového

konania, kedy mala byť daňová kontrola ukončená“.

4. Podľa sťažovateľa je teda zrejmé, že prvostupňový súd rozhodoval aj na základe

neskončených daňových konaní, resp. na základe listinného dôkazu, ktorý je ako dôkaz

nepoužiteľný pre trestné konanie. Keďže sa rozhodnutie špecializovaného trestného súdu

o tento dôkaz opieralo, malo to vplyv na rozhodnutie o vine sťažovateľa, ale najmä

o jeho treste.

5. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že špecializovaný trestný súd žiadosť sťažovateľa

o povolenie obnovy konania uznesením sp. zn. PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra 2018

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) zamietol, lebo nezistil podmienky obnovy konania

podľa .

6. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť. Nesúhlasil s ním kvôli tomu,

že okrem iného poukazoval na daňové konania, ktoré neboli skončené v priebehu trestného

konania vedeného proti jeho osobe, ako aj na ich výsledky, s ktorými sa konajúci súd

nemohol žiadnym spôsobom oboznámiť, pretože rozhodnutia daňových orgánov boli

vydané až po rozhodnutí odvolacieho súdu. Navyše, daňové konania boli ukončené

po zákonnej lehote a mnohé rozhodnutia daňového orgánu boli zrušené v príslušnom

súdnom konaní.

7. Aj napriek tomu, že daňové a trestné konanie sú samostatnými konaniami,

sťažovateľ zastáva názor, že ich závery nemôžu byť bezdôvodne výrazne odlišné, najmä

pokiaľ má mať daňové konanie vplyv na výsledok trestného konania. Podľa neho súd

prvého stupňa nepostupoval správne a jeho rozhodnutie nie je v súlade s vykonanými

dôkazmi.

8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 6. marca 2019 sťažnosť

sťažovateľa proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol. Stotožnil sa pritom s celým odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia.

9. Podľa sťažovateľa najvyšší súd, ako aj špecializovaný trestný súd vzhľadom

na uvedené zjavne posudzovali odlišný prípad, pretože sťažovateľ poukazoval

na skutočnosť, že práve rozhodnutia príslušného daňového úradu, ktoré mali slúžiť ako

podklad pre uznanie viny v trestnom konaní, boli zrušené. Naviac rozsudok, ktorým bol

uznaný vinným, bol postavený aj na základe neskončených daňových konaní. Uvedené

skutočnosti musia mať vplyv na rozhodnutie pre povolenie obnovy konania.

10. Sťažovateľ trvá na tom, že uvedeným postupom bolo porušené jeho právo

na spravodlivý súdny proces podľa a dohovoru.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd - právo na spravodlivý proces uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 3. 2019 pod spisovou značkou

a uznesením Špecializovaného trestného súdu zo dňa 17. 12. 2018 pod spis.

zn. PK-1 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky povoľuje obnovu konania pod spis. zn. BB-

.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnemu zástupcovi.“

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

17. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 Nt 3/2018

zo 17. decembra 2018 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca

2019, ku ktorému malo dôjsť nevyhovením návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

konania napriek tomu, že podľa jeho názoru zákonné podmienky k tomu boli splnené.

18. Podľa a obdobne podľa Listiny základných práv

a slobôd každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

II.1 K namietanému porušeniu označených práv uznesením špecializovaného

trestného súdu sp. zn. PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra 2018

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (porov. , ).

22. Napadnutým rozhodnutím je uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn.

PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra 2018. Z ústavnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

sťažovateľ využil svoje právo podať proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok –

sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný konať a rozhodnúť v zmysle ustanovení

najvyšší súd a v prípade zistenia, že súd prvého stupňa neprípustne

zasiahol do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, týmto poskytnúť adekvátnu ochranu.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca

2019

23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale v zmysle ustanovenia je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd

o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

24. Vychádzajúc z uvedených téz, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca 2019 z hľadiska tvrdeného

zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým

podľa zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra

2018, uviedol:

„Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle

, súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba

nadväzujúcich etapách: v prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú

v ňom uvádzané také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní

alebo v konaní o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania, súdu známe.

Skutočnosťou súdu skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je

v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle

, alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

konštatujúce porušenie základných ľudských práv alebo slobôd obvineného bez možnosti

nápravy jeho negatívnych dôsledkov ( ). Novým dôkazom je

dôkaz, ktorý nebol zahrnutý do pôvodného konania, t. j. nebol v konaní vôbec uplatnený

alebo vykonaný, prípadne ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po

právoplatnosti rozhodnutia nadobudol nový obsah (R 72/1980). Po zistení, že o takéto

skutočnosti alebo dôkazy ide, prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či by tieto

mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi viesť

k inému procesnému výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa). Až

v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, súd môže obnovu konania

v zmysle citovaného ustanovenia povoliť, v opačnom prípade návrh na obnovu konania

zamietne pre nesplnenie zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania podľa § 394

ods. 1 teda nemôže byť každá nová skutočnosť alebo nový dôkaz,

o ktorých sa súd dozvie, ale len tie kvalifikované, teda také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť

rozhodnutie o vine a treste, pričom toto posúdenie je výlučne úlohou rozhodujúceho súdu.

Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto

zásadné rozhodnutie postačujúce a súd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho

právnymi názormi () alebo hodnotením dôkazov ().

V posudzovanej veci prvostupňový súd správne postupoval, keď po dokazovaní na

verejnom zasadnutí zistil, že nie sú splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy

konania.

Odsúdený... v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol, že bol odsúdený aj na

základe dôkazov z daňového konania, výsledkom ktorých boli protokoly Daňového úradu

Kráľovský Chlmec napriek tomu, že tieto boli v zmysle platných právnych predpisov

nepoužiteľné nielen v daňových konaniach, ale aj v trestných konaniach z dôvodu,

že uplynula lehota dlhšia ako jeden rok od začatia daňového konania, v ktorej mali byť tieto

konania ukončené. Následne konkrétne označil, že sa jedná predovšetkým o daňové

protokoly č. p. /Kor zo dňa 21. februára 2011 pre DPH za I. – III.

štvrťrok 2009 pre spoločnosť (s dĺžkou daňovej kontroly 14 mesiacov) a č. p.

129019/2016 zo dňa 8. februára 2016 za III. štvrťrok 2010 pre spoločnosť

(s dĺžkou daňovej kontroly viac ako 4 roky). Rovnako zdôrazňoval skutočnosť,

že v priebehu konania svoju vinu popieral a vyslovil názor, že objem peňažných

prostriedkov riešených v daňových kontrolách, vyústením ktorých boli neplatné a nezákonné

protokoly, zahŕňa celkovo 19 000 000 eur, pričom ďalšie daňové konania pravdepodobne

ukončené neboli. Pokiaľ by teda súd vzal na zreteľ tento nedostatok, bolo by na mieste

uvažovať minimálne o rozhodnutí s iným nižším trestom, alternatívne aj s oslobodzujúcim

rozsudkom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvého stupňa dôsledne zaoberal

skutočnosťami, ktoré odsúdený a jeho obhajca uviedol... Tieto skutočnosti vyhodnotil

v intenciách a dospel k zákonnému záveru, že nejde o nové

skutočnosti (boli už predmetom dokazovania) a tieto skutočnosti nemôžu samy o sebe, ani

v spojení s už doteraz vykonanými dôkazmi v pôvodnom konaní, viesť k inému záveru o vine

a treste, než v právoplatnom rozsudku, proti ktorému obnova konania smeruje. Vzhľadom

na podrobné odôvodnenie tohto záveru najvyšší súd si tento pre jeho správnosť a zákonnosť

v celom rozsahu osvojuje a naň odkazuje. Zároveň dodáva, že účelom obnovy konania nie je

revízia pôvodného konania čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo

nezmenených) dôkazov či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav súdom

v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti rozhodnutia (R 6/1997), či

zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe (R 35/1988). Účelom obnovy konania ako

mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne (t. j. konečným výpočtom)

stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli ich možnému zásahu do

stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť nedostatky skutkového

charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených skutočností a dôkazov, na

ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné poukázať na Dohovor, ktorý v čl. 4 ods. 1

Protokolu č. 7 nezakazuje, aby konanie v rámci ktorého sú ukladané tresty, bolo rozdelené

do rôznych fáz a v ich rámci potom boli postupne alebo paralelne ukladané rôzne sankcie

za protiprávne konanie majúce trestnoprávnu povahu. V aplikačnej praxi sa možno stretnúť

s prípadmi, keď skutok fyzickej osoby naplní tak skutkovú podstatu trestného činu daňového,

ako aj správneho deliktu podľa o správe daní (Daňový

poriadok). V takomto prípade čin (skutok) fyzickej osoby môže byť sankcionovaný tak

(ako trestný čin), ako aj Daňovým poriadkom (správny delikt). Viď

rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci A. a B. v. Nórsko, z 15. novembra 2016 ).

V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa správne poznamenal, že daňové konanie

a trestné konanie majú svoje špecifiká, pričom tieto jednotlivé konania sú samostatné,

navzájom sa dopĺňajú avšak sú na sebe nezávislé.

Z konštatovaných skutočností vyplýva, že Špecializovaný trestný súd Pezinok správne

postupoval, keď na verejnom zasadnutí zamietol návrh na obnovu konania.“

26. Ústavný súd sa tiež oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia, keďže naň najvyšší súd ako na vecne správne vo svojom

rozhodnutí poukázal, v ktorom špecializovaný trestný súd uviedol:

«Zo spisu, ale tiež zo samotného rozsudku ŠTS v predmetnej trestnej veci je možné

spoľahlivo zistiť, ktoré konkrétne dôkazy boli vykonané a tvorili podklad pre meritórne

rozhodnutie, a to za súčasne danej možnosti dôkladného oboznámenia sa s právnymi

úvahami, ktorými sa ŠTS spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. K tomuto

konštatovaniu súd dospel na podklade v rozsudku ŠTS podrobne rozpísaných

a zdôvodnených skutočností, medzi inými aj skutočností vzťahujúcich sa na dôkaz označený

ako daňový protokol č. p. /Kor zo dňa 21. 02. 2011 pre DPH za I.-III.

Štvrťrok 2009 pre spoločnosť .. a tiež dôkaz označený ako daňový protokol č. p.

129019/2016 zo dňa 08. 02. 2016 za III. štvrťrok 2010 pre spoločnosť

.. ako aj rozhodnutia daňových úradov ako také...

V nadväznosti na takto zistené fakty je podľa názoru súdu potrebné zdôrazniť, že

z obsahu preskúmavaného spisového materiálu tiež vyplynulo, že odsúdený už v odvolaní

(tzn. v riadnom opravnom prostriedku), ktoré podal dňa 14. 02. 2014 a ktoré doplnil

prostredníctvom svojho vtedajšieho obhajcu dňa 26. 02. 2014 proti rozsudku ŠTS sp. zn.

BB-3 zo dňa 23. 01. 2014, okrem iného napádal aj skutočnosti, že „súd

považoval za podstatné aj zistenia daňových úradov pri miestnych zisťovaniach,

odôvodnenie dodatočných platobných výmerov, odborné vyjadrenia“, ako aj to, že „závery

a rozhodnutia daňových orgánov nemôžu slúžiť ako najpodstatnejší dôkaz pre rozhodnutie

súdu“ a „o neprávoplatné platobné výmery nie je možné oprieť výrok o vine“, pričom

namietal aj to, že skutkové zistenia súdu boli jednostranne prevzaté z jednotlivých

protokolov daňových úradov a v konaní pred súdom neboli dokazované...

Ďalej súd z obsahu preskúmavaného spisu zistil, že predmetnými obhajobnými

argumentmi sa dôkladne zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý ako odvolací

orgán precízne rozpísal dôvody, pre ktoré odvolanie odsúdeného neakceptoval uznesením

sp. zn. zo dňa 27. 02. 2014 a v ktorom podrobne uviedol aj spôsob hodnotenia

dôkazov a vysporiadanie sa s odvolacími námietkami odsúdeného, medzi iným aj tak, že

„Odvolacie námietky k dĺžke, rozsahu a výsledkom daňových kontrol nie sú dôvodné,

pretože neboli podkladom pre ustálenie skutkového stavu...“

Okrem už uvedeného, súd tiež z pripojeného súdneho spisu zistil, že ŠTS v inom

zložení senátu vo veci vedenej pod sp. zn. PK-2 návrh odsúdeného na povolenie

obnovy konania neakceptoval, pretože považoval jeho dôvody za nespôsobilé

a nekorešpondujúce zákonným požiadavkám, pričom návrh odsúdeného zamietol uznesením

zo dňa 23. 05. 2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 07. 2018 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti súd už len poznamenáva,

že k samotnému dokazovaniu daňových trestných činov je potrebné uviesť, že daňové

konanie a trestné konanie majú svoje špecifiká (obrátené dôkazné bremeno v daňovom

konaní na jednej strane, povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dokazovať vinu

v trestnom konaní na strane druhej), pričom tieto jednotlivé konania sú samostatné,

navzájom sa dopĺňajú (najmä preberanie výsledkov daňových kontrol do trestného

konania), avšak sú na sebe nezávislé (teda v trestnom konaní môže byť napríklad ustálený

rozsah skrátenej dane v inej výške ako v daňovom konaní a podobne).

Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa v žiadnom prípade

nejedná o predloženie nových skutočností, či nových dôkazov alebo o okolnosti súdu

neznáme v pôvodnom trestnom konaní a že odsúdeným uvádzané skutočnosti celkom

rozhodne a nepochybne nemajú ich atribúty, pretože nielen pri rozhodovacej činnosti súdu

prvého stupňa, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti súdu druhého stupňa (odvolacieho

súdu) boli už vzaté do úvahy a následne boli aj náležitým spôsobom odôvodnené. Oba súdy

(ŠTS ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa jednoznačne a preukázateľne už zaoberali

dôkazmi majúcimi pôvod v daňových konaniach a listinami z nich pochádzajúcich

a v prípadoch prvostupňového ako aj odvolacieho konania výslovne vo svojich

rozhodnutiach uviedli a vysvetlili spôsob, akým predmetné dôkazy a skutočnosti z nich

vyplývajúce hodnotili.

Súd preto považuje za potrebné konštatovať, že z písomného vyjadrenia odsúdeného

a ani z pripojeného spisu nezistil žiadne nové skutočnosti, či dôkazy, ktoré by v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi súdu skôr známymi odôvodňovali povolenie obnovy konania

vedeného na ŠTS pod sp. zn. BB-3 .

Argumentácia odsúdeného je v posudzovanom prípade veľmi subjektívna,

jednostranne zameraná, nezohľadňujúca skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne

rozhodnuté, a teda je najmä účelová, nakoľko odsúdený podľa názoru súdu žiadnym

hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy,

ktoré neboli súdu skôr známe alebo ktorými by sa už oba súdy skôr nezaoberali. Navyše,

neboli produkované ani žiadne iné, súdu doposiaľ neznáme dôkazy, ktoré by potvrdili

dôvodnosť nárokov prednesených odsúdeným.

Navyše, súd sa v tomto konaní koncentroval len na zistenie nových dôkazov

a skutočností, ktoré neboli známe v pôvodnom konaní, a preto nebol oprávnený posudzovať

správnosť záverov, či už prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu.

Na základe v texte vyššie uvedených a podrobne rozpísaných dôvodov dospel súd

k záveru, že v konaní vedenom na ŠTS pod sp. zn. BB-3 nevyšli dodatočne najavo

žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine,

pričom vzhľadom na ne by ani pôvodne uložený trest nebol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu, a preto návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania podľa § 399

odsek 2 zamietol.»

27. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že sa všetkými, pre rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy trestného konania

relevantnými, skutkovými, ako aj právnymi otázkami zaoberal a dal na ne jasné

a presvedčivé odpovede. Jednoznačne a zreteľne uviedol okolnosti, ktoré ho viedli

k zamietnutiu riadneho opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sp. zn. PK-1 Nt 3/2018 zo 17. decembra 2018.

28. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci skúmal splnenie

podmienok na povolenie obnovy konania a zameral sa pritom na sťažovateľom označené

okolnosti, posudzujúc ich spôsobilosť byť novými dôkazmi, ktoré neboli súdom

rozhodujúcim v pôvodnom konaní známe.

29. Výkladom ustanovenia najvyšší súd (rovnako

ako prvostupňový súd) sťažovateľovi jasne vysvetlil podmienky povolenia obnovy konania,

teda pojem nového dôkazu a s ním súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania

o návrhu na povolenie obnovy konania. Následne, popisujúc priebeh konania v znení

korešpondujúcom s obsahom odôvodnenia prvostupňového súdu, skonštatoval, že záver

vyjadrený v podrobnom odôvodnení rozhodnutia špecializovaného trestného súdu bol

zákonný. Najvyšší súd tak kvalifikoval rozhodnutie špecializovaného trestného súdu ako

vecne správne a zákonné.

30. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

v spojení s rozhodnutím špecializovaného trestného súdu obsahuje dostatočne podrobnú

a zároveň logickú právnu úvahu vychádzajúcu z hmatateľných faktov, v rámci ktorej boli

priebeh (dĺžka a rozsah) a výsledky sťažovateľom konkrétne označených daňových konaní

vyhodnotené ako také, ktorými sa všeobecné súdy už v pôvodnom konaní na oboch

stupňoch zaoberali, čiže neboli to dôkazy súdu skôr neznáme, a ktoré ani neboli podkladom

pre ustálenie skutkového stavu v predmetnej trestnej veci. Je potrebné pripomenúť, že

v danom konaní nebolo povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľom

ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa, povinnosť

konajúcich súdov sa obmedzovala na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov,

a na následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy súdy nepovažovali za také, ktoré by

spĺňali parametre tzv. nových skutočností alebo dôkazov.

31. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím, s ktorým sa sťažnostný súd ako s vecne správnym

a zákonným stotožnil, obsahuje vyčerpávajúcu interpretáciu relevantných ustanovení

týkajúcich sa podmienok povolenia obnovy konania, s ktorou

korešponduje logické a náležité odôvodnenie rozhodnutia prezentované v rámci právnych

úvah konajúcich súdov, ktoré ústavný súd kvalifikuje ako dostačujúce a racionálne,

nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu

výroku prijatého rozhodnutia, čo svedčí o jeho ústavnej konformite.

32. Ústavný súd pre úplnosť poznamenáva, že v rámci jemu zverených právomocí

nebolo jeho úlohou odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo

nemala byť povolená; jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich

súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania opieral o náležite

prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej úpravy.

V danom prípade to tak bolo.

33. Uznesenie najvyššieho súdu teda zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom .

34. Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje

takúto ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, ,

).

35. Vychádzajúc zo svojich záverov, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 namietaným uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. marca 2019

36. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že kritériom aplikovateľnosti tohto

ustanovenia dohovoru je materiálna povaha predmetu konania. Použitie uvedeného článku

dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje

o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia (pozri

záver prvej vety tohto ustanovenia). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán konania, resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

37. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, m. m. A. B. v.

Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože

rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho

charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto

ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho

konania [pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371,

ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo

z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60; taktiež Repík, B. Ľudské práva v súdnom konaní.

MANZ Bratislava, 1999, s. 62 – 63: „Pôsobnosť (aplikovateľnosť) článku 6 zásadne

nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Nevzťahuje sa

teda na konanie o obnove... a článok 6 ani nezaručuje právo na revíziu procesu.“, alebo aj

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sťažnosti č. 41372/98, Václavík

proti Slovensku z 30. 9. 2003].

38. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd napadnutý postup najvyššieho súdu a jeho

rozhodnutie mohol kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení

obnovy konania podľa a nasl. vrátane zohľadnenia zákonných

podmienok tento postup umožňujúcich podľa a nasl. nejde o typ

súdneho konania spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej

sťažnosti podľa .

39. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru je možné domáhať sa až

v obnovenom konaní, t. j. po tom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania.

40. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae

s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

41. V závere ústavný súd poznamenáva, že nepovažoval za nevyhnutné pristúpiť

k odstraňovaniu nedostatku zákonom predpísanej náležitosti ústavnej sťažnosti

spočívajúceho v absencii jej podpisu sťažovateľom (ako navrhovateľom) alebo jeho

právnym zástupcom ( ), a to s prihliadnutím na výsledok

konania o ústavnej sťažnosti, ktorý by nebol iný ani po prípadnom odstránení tohto

nedostatku, keďže tento nebol dôvodom jej odmietnutia.

42. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019