Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 651/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. februára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 31. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a (ďalej len „“), základného práva na osobnú slobodu podľa a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 9. decembra 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2021 uznaný vinným z pokračovacieho zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa a a pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu subvenčného podvodu podľa a .

3. Podstata skutku spočívala v tom, že sťažovateľ ako konateľ spoločností Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o. (bod 1 rozsudku), a Vinárstvo Viničky, s.r.o. (bod 2 rozsudku), podal na regionálnom pracovisku Pôdohospodárskej platobnej agentúry (ďalej len „PPA“) žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku na technologické zabezpečenie výroby vína.

V žiadosti uviedol údaje o nákladoch spoločností na zabezpečenie technológií, ktoré boli oproti reálnej možnosti ich nákupu navýšené. V prípade Tokajskej spoločnosti Viničky, s.r.o., vznikol rozdiel v cene vo výške 154 529,89 eur a pri Vinárstve Viničky, s.r.o., vznikol rozdiel 1 633 908,53 eur. Vyčíslený rozdiel predstavoval škodu spôsobenú Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky na prostriedkoch všeobecného rozpočtu Európskej únie a na prostriedkoch štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.

4. Za to bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol sťažovateľovi uložený aj peňažný trest 100 000 eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, bol ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka.

5. Dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. mája 2024 podľa odmietnuté.

6. Po právoplatnom skončení pôvodného trestného konania bolo vydané 11. júla 2025 rozhodnutie PPA č. 01877/2025/640-124, ktorým sa znížila výška nezrovnalosti v spoločnosti Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o., na sumu 19 395,56 eur.

7. Sťažovateľ podal 31. októbra 2025 návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci pôvodne vedenej pod sp. zn. . Návrh odôvodnil tým, že rozhodnutím PPA došlo k razantnému zníženiu pôvodne ustálenej výšky nezrovnalosti, ktorá navyše automaticky nereflektuje výšku škody. Bol totiž povinný participovať na nákladoch projektu len v rozsahu 50 % (t. j. 9 697,78eur). Z tohto dôvodu by mu bolo možné dávať na ťarchu maximálne polovicu zo sumy ustálenej nezrovnalosti. Uviedol, že PPA ako nositeľ výlučných kontrolných právomocí sa v zisteniach opierala o znalecký posudok č. 125/2020 a znalecký posudok Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (ďalej len „STU“) č. 20/2021. Pritom PPA v pôvodom rozhodnutí konštatovala nezrovnalosť viac ako 2,5 milióna eur.

8. Sťažovateľ zároveň vyjadril presvedčenie, že je naplnená alternatívna podmienka pripustenia obnovy konania – uložený trest je v zjavnom nepomere k závažnosti činu. Zmena výšky škody (z 2,5 milióna eur na 9 697, 78 eur) má byť náležite reflektovaná v rámci výmery nového trestu.

9. Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2025 podľa návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky obnovy konania.

10. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť. Následne podal aj námietku zaujatosti proti členke senátu najvyššieho súdu JUDr. Dane Wänkeovej, ktorú odôvodnil tým, že menovaná sudkyňa v trestnej veci už rozhodovala ako členka senátu najvyššieho súdu v dovolacom konaní pod sp. zn. , v ktorom bolo dovolanie sťažovateľa 7. mája 2024 odmietnuté.

11. O sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu rozhodol najvyšší súd ústavnou sťažnosťou napadnutým uznesením tak, že ju podľa ako nedôvodnú zamietol. O námietke zaujatosti najvyšší súd nekonal, pretože nebola preukázaná existencia takých okolností, ktoré by mohli vyvolať objektívne pochybnosti o nestrannosti sudkyne.

II. Argumentácia sťažovateľa

12. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne neudržateľné z dvoch dôvodov. V prvom rade namieta to, že súčasťou senátu sťažnostného súdu bola aj sudkyňa, ktorá už v tejto veci rozhodovala. Tým došlo k porušeniu práva na zákonného a nestranného sudcu.

13. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2024, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „sudca konajúci v etape pred obnovou konania v pozícii sudcu dovolacieho súdu, musí byt’ vylúčený z rozhodovania v tej istej veci toho istého obvineného v etape po obnove konania“. Hoci sa jeho vec nachádza v štádiu rozhodovania o povolení obnovy, a nie až v štádiu konania po jej povolení, uvedené rozhodnutie je primerane použiteľné aj na sťažovateľom vznesenú námietku zaujatosti.

14. Podľa sťažovateľa ak sudkyňa v dovolacom konaní už raz potvrdila zákonnosť a udržateľnosť odsudzujúceho rozsudku, nemôže sa objektívne javiť ako nestranná pri posudzovaní toho, či nové dôkazy nenarúšajú samotné základy tohto istého odsúdenia.

15. Zároveň sťažovateľ namieta nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého uznesenia. Tento nedostatok má spočívať v tom, že: a) z rozhodnutia nie je zistiteľné, prečo najvyšší súd považoval rozhodnutie PPA a posudok STU za nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine alebo aspoň rozhodnutie o treste; b) najvyšší súd sa nevysporiadal s tým, že v návrhu na obnovu konania nepoukazoval iba na rozdielnu sumu, ale celkovo na metodiku výpočtu nezrovnalostí. Pôvodný výpočet nezohľadňoval logistiku, montáž, uskladnenie, zapojenie a sprevádzkovanie technológie. Napadnuté rozhodnutie neodpovedá na otázku, či tento rozdiel v metodike výpočtu nadhodnotenia nemôže byť dôvodom na znovuotvorenie veci; c) nebolo dostatočne odôvodnené, v čom mala spočívať obsahová totožnosť alebo dôkazná nadbytočnosť posudku STU, ktorý dospel k inej výške nadhodnotenia a bol podkladom pre neskoršie rozhodnutie PPA; d) v napadnutom uznesení absentuje posúdenie vplyvu nových dôkazov na výrok o treste; e) v podanej sťažnosti namietal potrebu aplikácie zásady lex mitior vzhľadom na priaznivejšiu zmenu trestných sadzieb, ku ktorej došlo po jeho odsúdení. Najvyšší súd však túto kľúčovú námietku v napadnutom uznesení odignoroval konštatovaním, že zmena zákona po právoplatnosti rozhodnutia nepredstavuje dôvod na obnovu konania v zmysle .

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

16. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces ( a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na osobnú slobodu ( a čl. 5 dohovoru) napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu o zamietnutí jeho návrhu na povolenie obnovy trestného konania. Tiež namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a čl. 5 dohovoru. Sťažovateľ zároveň namieta, že o sťažnosti rozhodol senát najvyššieho súdu, ktorého nestrannosť bola spochybnená. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa , ako aj práva na nestranný súd podľa a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.1. K námietke vylúčenej sudkyne:

17. Sťažovateľ podal proti členke senátu najvyššieho súdu námietku zaujatosti, o ktorej najvyšší súd podľa nekonal. Námietka bola najvyššiemu súdu doručená 4. februára 2026 a bola odôvodnená tým, že daná sudkyňa v trestnej veci sťažovateľa už rozhodovala ako členka senátu v dovolacom konaní, v ktorom bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

18. V praxi sa môžu vyskytnúť situácie, keď osoby, od činnosti ktorých závisí konečná podoba rozhodnutia, sú alebo môžu byť ovplyvnené aj rôznymi inými faktormi. Účasť takýchto osôb na konaní je nezlučiteľná s objektívnosťou a spravodlivosťou rozhodovania. Preto je v zakotvený inštitút vylúčenia ( ), ktorého podstata spočíva v znemožnení účasti zaujatých osôb na vykonávaní úkonov trestného konania. Je však potrebné uviesť, že nestačí len subjektívny pocit, či osoba je alebo nie je zaujatá, ale je potrebná objektívna úvaha, či možno usudzovať, že by zaujatá mohla byť. Sťažovateľ tento inštitút využil, najvyššiemu súdu predložil svoje argumenty o spochybnení nezaujatosti členky senátu a na svoje argumenty získal jasné odpovede.

19. Najvyšší súd objasnil, že predmetom konania o povolení obnovy konania môžu byť len otázky skutkového charakteru spočívajúce v posúdení toho, či predložené dôkazy a skutočnosti boli súdu skôr neznáme a či môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci. Naopak, predmetom dovolacieho konania je posudzovanie tzv. právnych vád konania. Ide o vecne odlišný prieskum. Preto samotná skutočnosť, že namietaná členka senátu už participovala na rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, nie je spôsobilá spochybniť jej objektívnu nezaujatosť v rámci konania o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Z toho najvyšší súd ustálil, že sťažovateľom predložená námietka zaujatosti sa týkala riadneho procesného postupu súdu v konaní a zároveň bola založená na iných dôvodoch ako podľa , a preto o námietke zaujatosti podľa nekonal.

20. Najvyšší súd sa jasne vysporiadal s námietkou zaujatosti a poskytol sťažovateľovi konkrétnu odpoveď na uplatnenú argumentáciu, ktorou vyslovil pochybnosti o nezaujatosti členky senátu. Jej vyhodnotenie so záverom najvyššieho súdu, že sa o takejto námietke nekoná, nie je prejavom svojvôle. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa hodnotenia nestrannosti senátu najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2024. V tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil, že sudca konajúci v pozícii sudcu dovolacieho súdu musí byť vylúčený z rozhodovania v tej istej veci toho istého obvineného v etape po obnove konania. Sťažovateľ však prehliada podstatnú skutočnosť, že v konaní, na ktoré poukazuje, bola obnova konania povolená. Najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí vyslovil, že konanie v etape po obnove konania je identickým konaním s pôvodným právoplatne ukončeným konaním. V prípade konania vedeného proti sťažovateľovi na špecializovanom súde pod sp. zn. obnova povolená nebola, a konanie sa tak nedostalo do štádia po obnove konania. Závery uvedeného rozhodnutia preto nemožno aplikovať na vec sťažovateľa.

21. Napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o uplatnenú námietku zaujatosti, možno posúdiť ako súladné so zákonom a ústavne konformné, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil potencionálny zásah do sťažovateľom uplatnených základných práv. Na tomto základe ústavný súd podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.2. K zvyšným dôvodom ústavnej sťažnosti:

22. Vo všeobecnom ponímaní inštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené (m. m. , ).

23. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a nemohli sa ani brať do úvahy. Ani všeobecné súdy, o to menej ústavný súd, však nemôžu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy podľa preskúmavať napadnuté meritórne rozhodnutie (jeho vecnú správnosť) ani posudzovať otázku viny či trestu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či všeobecné súdy postupovali ústavne konformným spôsobom, keď rozhodli o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, resp. keď zamietli sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na obnovu konania. Teda, či sa návrhom na povolenie obnovy riadne zaoberali, či prijaté rozhodnutie adekvátne odôvodnili a či ich právne závery nie sú excesom alebo svojvoľné, pričom pri zamietnutí návrhu je rozhodujúce, či dostatočne odôvodnili, prečo predostreté nové skutočnosti nepovažovali za také, ktoré by opodstatňovali povolenie obnovy konania (m. m. ). V rámci ústavnému súdu zverených právomocí teda nie je jeho úlohou odpovedať na otázku, či obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená; jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver konajúcich súdov o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania opieral o náležite prezentované dôvody ideovo zodpovedajúce zmyslu a podstate použitej právnej úpravy (m. m. ).

24. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou rozhodovacou činnosťou poukazuje aj na to, že imanentnou súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie obsiahnutého v je aj právo účastníka (strany) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj druhostupňového), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. , ).

25. S cieľom komplexného posúdenia námietok sťažovateľa sa ústavný súd oboznámil so znením rozhodnutí všeobecných súdov (napadnutým uznesením najvyššieho súdu aj uznesením

špecializovaného súdu, pozn.), ktoré z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. ).

26. Sťažovateľ považuje za tzv. novú skutočnosť na účel povolenia obnovy konania rozhodnutie PPA z 11. júla 2025, ktorým bolo spoločnosti Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o. „v konkurze“, uložená povinnosť vrátiť nenávratný finančný príspevok 19 395,56 eur. Bolo zistené, že ide o neoprávnený výdavok. Rozhodnutie PPA vychádza z posudku STU č. 20/2021, ktorý konštatoval, že kúpna cena dvoch konkrétnych zariadení dodaných spoločnosťou LOGISTIC ZEMPLÍN s.r.o. bola v čase realizácie navýšená v porovnaní s cenou obvyklou na trhu o sumu 19 395,56 eur. Z napadnutého uznesenia nie je podľa sťažovateľa zrejmé, prečo najvyšší súd rozhodnutie PPA a posudok STU považoval za nespôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine alebo aspoň o treste.

27. Najvyšší súd tieto dôkazy vyhodnotil ako dôkazy nové, súdu skôr neznáme, čo implicitne vyplýva z dátumu ich vzniku (11. júla 2025 a 23. júna 2021), teda po dátume právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa (29. apríla 2021).

28. Následne najvyšší súd pristúpil k skúmaniu druhej podmienky pre povolenie obnovy konania, a teda či tieto dôkazy by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo rozhodnutie o treste. K tomu najvyšší súd uviedol, že otázka rozsahu zistenej škody je otázkou viny obžalovaného, o ktorej prináleží rozhodovať výlučne súdu, čo vyplýva z ustanovenia . Trestný súd nie je viazaný rozhodnutím iného orgánu verejnej moci, a teda ani rozhodnutím PPA o výške nadhodnotenia dodaných zariadení, ktoré predstavuje neoprávnený výdavok. To viedlo najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie PPA nie je pre posúdenie viny či trestu právne relevantné, a preto ani nie je spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o vine či treste. Predložený dôkaz tak nespĺňal druhú podmienku pre povolenie obnovy konania.

29. Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením špecializovaného súdu, ktoré tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok pri vyhodnotení posudku STU ako nového dôkazu, tak ústavný súd konštatuje, že takýto nedostatok nezistil. Najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovene uviedol, že súdy skutkové závery o výške škody ustálili ako rozdiel faktúr pre Tokajskú spoločnosť Viničky, s.r.o., ako konečného odberateľa a prvého dodávateľa (spoločnosť LOGISTIC ZEMPLÍN, s. r. o.); konkrétne 289 171,26 eur – 134 554 eur = 154 529,89 eur. Rovnakým spôsobom bola ustálená výška škody aj v bode 2 rozsudku (Vinárstvo Viničky, s.r.o.). Preto bolo irelevantné, či cena technológií a zariadení bola pri istých položkách navýšená (ako to vyplýva z posudku STU) alebo či navýšená cena zodpovedala trhovým podmienkam, čo vyplývalo zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilina č. 237/2017, ktorý analyzovali súdy v pôvodnom trestnom konaní. Špecializovaný súd v uznesení z 15. decembra 2025 dôsledne vysvetlil, že v pôvodnom konaní mali súdy k dispozícii znalecký posudok č. 237/2017 o tom, že obstarávacia cena jednotlivých zložiek obstarávaného majetku a vinárskych technológií bola vyššia. Už v pôvodnom konaní boli súdy konfrontované s otázkou určenia ceny obstarávaných položiek. Preto sťažovateľom predložený posudok STU o vyššej trhovej cene (dvoch položiek, pozn.) nebolo možné vyhodnotiť ako nový dôkaz, pretože súdy v pôvodnom konaní už takéto, po obsahovej stránke identické dôkazy, vykonali a zaoberali sa nimi. Pre ustálenie viny sťažovateľa bolo rozhodujúce, že sťažovateľ ako konateľ vedel, že technológie bolo možné zabezpečiť lacnejšie, no akceptoval markantné navýšenie ich konečnej ceny. Preto

nebolo podstatné, či takto navýšená cena zodpovedala trhovej cene alebo bola pri určitej položke navýšená. Posudok STU, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie PPA, mal obdobný predmet skúmania ako posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilina, s ktorým boli súdy oboznámené už v pôvodnom konaní. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľom predložené dôkazy neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o vine či treste, keďže výška škody bola v pôvodnom konaní ustálená na základe iných dôkazov a skutkových úvah (rozdiel faktúr dodávateľa a konečného odberateľa – Tokajská spoločnosť Viničky, s.r.o.), a ich správnosť nespochybnil ani posudok STU, na ktorý sa odvolával sťažovateľ.

30. Najvyšší súd tak postupoval v súlade s judikatúrou ústavného súdu, keď sa neobmedzil len na nekritické konštatovanie ne/novosti predloženého dôkazu, resp. tvrdených skutočností, ale tieto vyhodnotil (aj) v spojitosti s už existujúcimi dôkazmi v pôvodnom konaní (, ). Potenciál novo predkladaných skutočností alebo dôkazov totiž nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich hodnotiť vo vzťahu ku skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové zistenia v pôvodnom konaní ().

31. Sumarizujúc popísané skutočnosti, ústavný súd nemôže prisvedčiť sťažovateľovej argumentácii, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je dostatočne zrejmé, akým konkrétnym spôsobom najvyšší súd pristúpil k vyhodnoteniu jeho sťažnostných námietok. Konajúce súdy na argumentáciu sťažovateľa poskytli ústavne udržateľnú odpoveď, ktorú je potrebné posudzovať v celom kontexte. Najvyšší súd súd porovnal obsah tvrdených nových skutočností a dôkazov s pôvodne vykonaným dokazovaním a zároveň objasnil, na základe akých úvah bola ustálená výška škody. Na základe čoho dospel k záveru, že tieto skutočnosti, resp. dôkazy nemôžu viesť k inému rozhodnutiu o vine alebo treste. Sťažnostný súd sa tak neobmedzil len na nekritické konštatovanie ich (ne)novosti, resp. nemožnosti vplyvu na rozhodnutie vo veci samej.

32. Ďalším argumentom, ktorý sťažovateľ uplatnil v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu a ktorý uviedol aj v ústavnej sťažnosti, bola zmena právnej úpravy, keď po právoplatnosti pôvodného rozsudku došlo k zmierneniu trestných sadzieb pri trestných činoch poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa a a subvenčného podvodu podľa a , ku ktorej došlo po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Najvyšší súd sa stručne vyjadril k argumentácii zmeny právnej úpravy a konštatoval, že ani zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po právoplatnom skončení veci odsúdeného, nie je novou skutočnosťou, tak ako to predpokladá ustanovenie .

33. Podľa upravujúceho časovú pôsobnosť sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. pripúšťa použitie neskôr účinnej právnej úpravy, musí však byť splnená podmienka, že to je pre páchateľa priaznivejšie, a zároveň možno aplikovať len takú priaznivejšiu právnu úpravu, ktorá bola účinná najneskôr v čase rozhodovania v trestnej veci.

34. Ústavný súd už uviedol (napr. , ), že ak došlo k zmene právnej úpravy (akokoľvek pre odsúdeného priaznivejšej) po vydaní rozhodnutia vo veci, takáto právna

úprava nemôže byť vo veci odsúdeného použitá. Uvedené však zároveň nie je ani dôvodom na obnovu konania, pretože podmienky obnovy konania sa netýkajú zmeny právneho stavu (teda zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu). Zmena v podobe zmiernenia trestných sadzieb, na ktorú sťažovateľ poukazoval v sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu a ktorou zároveň odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť, nadobudla účinnosť až po rozhodnutí v trestnej veci sťažovateľa, a preto táto nemôže mať a nemá vplyv na výšku trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený.

35. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení . Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, pokiaľ ide o sťažnostné argumenty uvedené v ústavnej sťažnosti, možno posúdiť ako v súlade so zákonom a ústavne konformné, po preskúmaní ktorého ústavný súd nezistil potencionálny zásah do sťažovateľom uplatnených základných práv.

36. Námietky sťažovateľa preto neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Na tomto základe ústavný súd podľa ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

37. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ústavný súd konštatuje, že označené právo sa na konanie o návrhu na povolenie obnovy trestného konania nevzťahuje, keďže nejde o rozhodnutie, ktoré priamo súvisí s oprávnenosťou trestného obvinenia (Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Táto námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa .

38. Osobitne, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa a čl. 5 dohovoru, ústavný súd uvádza, že v danom konkrétnom prípade k jeho porušeniu nedošlo a ani dôjsť nemohlo z dôvodu, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania nebolo konaním, ktorého priamym predmetom by bolo trestné stíhanie sťažovateľa alebo rozhodovanie o pozbavení jeho osobnej slobody. Vzhľadom na absenciu relevantnej súvislosti medzi namietaným porušením označených práv a napadnutými rozhodnutiami osobitne odmietol túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2026

Robert Šorl

predseda senátu