Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)IV. ÚS 578/2020
PDF · 633.12 KB
No categories available
IV. ÚS 578/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos 6/2019 zo 14. februára 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v konaní
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Tos 6/2019 zo 14. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 41/2014-611 z 12. októbra 2015 oslobodený
v zmysle § 285 písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) spod obžaloby zo spáchania skutku, ktorý bol
kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase skutku (ďalej len
„Trestný zákon“). Krajský súd uznesením č. k. 3 To 9/2016-653 z 24. februára 2016
sťažovateľom podané odvolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
č. k. 2 Tdo 65/2016-734 z 18. júla 2017 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.
2.1 V ďalšom sťažovateľ podal návrh na obnovu konania v trestnej veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 41/2014, o ktorom rozhodol okresný súd tak, že ho
uznesením č. k. 3 Nt 30/2017-74 z 24. októbra 2018 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 6/2019 zo 14. februára 2019 zamietol.
3. Sťažovateľ „Návrh na povolenie obnovy konania... podal ako oslobodený
v trestnej veci sp. zn. 1T 41/2014 na Okresnom súde v Brezne z dôvodov, že
po oslobodzujúcom rozsudku v zmysle § 285 písm. f Tr. por., vyšli najavo také nové
okolnosti, ktoré vylučujú, že v jeho konaní sa jedná o akékoľvek zavinenie a nešlo o trestný
čin.“. Poukázal na to, že „... sa počas konania pred prvostupňovým aj odvolacím súdom
hájil aj tým, že ak by mu aj nejaký dlh na výživnom naozaj vznikol, tak k nemu došlo iba
v dôsledku toho, že bol v inej trestnej veci dva roky vo väzbe, počas väzby došlo k zničeniu
jeho domu, bol okradnutý o značné hodnoty a po návrate z väzby sa nemohol zamestnať
po celé dlhé roky práve z dôvodov trestného stíhania pre údajné týranie manželky.“, pričom
„Súdy sa s takýmito dôvodmi obhajoby... nezaoberali, iba ich uviedli ako irelevantnú
obranu sťažovateľa v postavení obžalovaného, bez zhodnotenia či také okolnosti majú
či môžu mať vplyv na zavinenie sťažovateľa vo vzťahu k prečinu podľa § 207 ods. 1,3
písm. b /Tr. zák. Je zrejmé, že v situácii obžalovaného pre trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1,2 TZ / starého / mal sťažovateľ v konaní na OS Brezno
sp. zn. 1T 41/2014 vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy sťaženú situáciu.“.
Teda „Evidentne súd vychádzal z toho, že trestné stíhanie pre týranie manželky sa
u sťažovateľa ešte neskončilo, teda je opodstatnené a nie je možno preto akceptovať jeho
obhajobu, že si sám nezavinil svoju katastrofálnu rodinnú aj sociálnu situáciu.“.
V ďalšom zvýraznil, že „Dňa 1.2. 2017 bol... po trinástich rokoch trestného stíhania
pre údajné týranie manželky spod obžaloby oslobodený rozsudkom OS Brezno
sp. zn. 3T 25/2014. Následne odvolací súd zamietol uznesením zo dňa 7. 7. 2017
sp. zn. 4 To 52/2017 odvolanie prokurátora. V dôsledku právoplatného oslobodenia
sa všetky právne úkony / rozhodnutia / týkajúce sa trestného stíhania sťažovateľa
od 15.7. 2004 pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby stali podľa konštantnej
judikatúry všeobecných súdov aj US SR nulitnými ! Sťažovateľ si uplatnil voči štátu
podľa zákona č. 514/ 2003 Z.z. právo na náhradu škody, v ktorej veci koná OS Poprad
pod sp. zn. 7C/28/2018.“.
3.1 Sťažovateľ v rámci svojej právnej argumentácie uvádza, že „Nakoľko obhajoba
sťažovateľa v konaní pred OS Brezno sp. zn. 1T 41/2014 pre prečin podľa § 207 ods. 1,
ods. 3 písm. b/ Tr. por. bola založená iba na jeho tvrdení, že nebol schopný platiť výživné
pre zásah štátu do jeho osobnostných práv / slobody, vlastnenia majetku, aj práva
na prácu/, okamihom právoplatného oslobodenia vo veci sp. zn. 3T 25/2014 na OS Brezno
nastala situácia, že vyšli najavo nové okolnosti a dôkazy, ktoré mali a majú zásadný význam
na posúdenie trestnosti činu sťažovateľa v konaní sp. zn. 1T 41/2014 pre prečin zanedbania
povinnej výživy.“. Podľa jeho právneho názoru „... sa nijako zákonodarcom v Tr. poriadku
neurčilo, ktoré dôkazy sa môžu či nemôžu považovať za nové skutočnosti spôsobilé privodiť
zmenu pôvodného rozhodnutia v trestnej veci. Sťažovateľ tvrdí, že takými dôkazmi
či skutočnosťami môžu byť aj nové skutočnosti vyplývajúce z iných súdnych konaní vrátane
konania v trestnej veci sťažovateľa na OS Brezno sp. zn. 3T 25/2014, v ktorej bol
právoplatne oslobodený a oslobodzujúci rozsudok zakladá novú skutočnosť, majúcu
zásadný význam na posúdenie zavinenia sťažovateľa vo veci, v ktorej sa domáha obnovy
konania. Jedinou podmienkou však je to, aby tieto rozhodnutia, prípadne listiny sa stali
známymi až po právoplatnosti rozhodnutia v trestnej veci, ktorej sa obnova konania týka.“.
3.2 Sťažovateľ považuje právny názor krajského súdu, podľa ktorého
„... oslobodzujúci rozsudok OS Brezno v trestnej veci sťažovateľa sp. zn. 3T 25/2014
z 1.2. 2017 nemôže byť posudzovaný ako nový dôkaz pre obnovu konania... za svojvoľný
a odporujúci princípom spravodlivosti.“. Ďalej krajskému súdu vytýka jeho postup, ktorým
konal „... nad rámec zákonných ustanovení v § 394 Tr. por., ak sa zaoberal aj otázkou
duševného stavu poškodenej, jej vierohodnosťou a potrebou skúmať jej psychický stav,
pričom uviedol, že tieto fakty už súd v pôvodnom konaní poznal. Tieto skutočnosti síce
okrajovo v návrhu sťažovateľ uviedol, ale na základe zápisníc z verejných zasadnutí v dňoch
8.8. 2018 a 10. 10. 2018 je zrejmé, že ako dôvody na povolenie obnovy konania sťažovateľ
uviedol v zásade tri skutočnosti / dôkazy /, ktorými sa ani jeden všeobecný súd zodpovedne
nevysporiadali.“. Sťažovateľ taktiež k návrhu na obnovu konania „pripojil aj rozhodnutie
OS Kežmarok v jeho diskriminačnom spore s ÚPSVaR Kežmarok, kde je jasne uvedené,
že sa mu nedostalo od štátneho orgánu dostatočnej pomoci pri jeho riešení
nezamestnanosti!!! Krajský súd v zhode s okresným súdom tento dôkaz v rozhodnutí ani
neuvádza ani sa s ním nevysporiadal!“ a zároveň „... predložil obsiahlu žalobu podanú voči
SR - MS SR na OS Poprad, kde sú jasne popísané všetky dopady nezákonného trestného
stíhania vo veci sp. zn. 3T 25/2014 na jeho osobu a majetok od 15.7. 2004 dodnes.“.
Žiadnym z už predostretých dôkazov sa krajský súd nezaoberal, a to napriek tomu, že
„ide o nové skutočnosti súdu predtým v konaní sp. zn. 1T 41/2014 neznáme.“.
3.3 Podľa sťažovateľa „Všetky tri zásadné dôvody, ktoré... uviedol na verejných
zasadnutiach ako relevantné pre rozhodovanie o jeho návrhu na povolenie obnovy konania
vo veci sp. zn. 1T 41/2014, boli / sú / samé osebe, ale aj v spojení s dôkazmi už súdu
známymi zo spisu 1T 41/2014 spôsobilé privodiť zmenu pôvodného právoplatného
rozhodnutia. Krajský súd však nepochopiteľne opísal dôvody prvostupňového rozhodnutia
a to aj v časti kde sa okresný súd nedôvodné zaoberal tým, či mala alebo nemala výpoveď
poškodenej pre jej psychický stav vierohodnosť, či mal alebo nemal byť ako dôkaz vypočutý
jej psychiater, pritom tieto dôvody sťažovateľ ako relevantné pre rozhodovanie o jeho
návrhu na povolenie obnovy absolútne nežiadal vyhodnotiť a netrval na nich!!!“.
3.4 V závere svojej argumentácie sťažovateľ k postupu krajského súdu a k svojej
materiálnej situácii zhrnul a krajskému súdu zároveň vytkol, že „... sa v rozhodnutí sp. zn.
4 Tos/6/2019 zo 14.2. 2019 buď vôbec alebo iba celkom nedostatočne vysporiadal
s argumentmi sťažovateľa, že v dôsledku jeho trinásťročného nezákonného trestného
stíhania vo veci 3T 25/2015, kde bol právoplatne oslobodený, stratil možnosť osobne sa
starať o svojho jediného syna v roku 2004 majúceho iba päť rokov. Odlúčenie od syna bolo
u sťažovateľa nedobrovoľné, násilné, zavinené nezákonným postupom orgánov verejnej
moci SR !!! Následky na strate syna, na zničenom a neobývateľnom dome, ako aj následky
spojené s tým, že bol počas väzby okradnutý o cenné veci patriace výlučne do jeho
vlastníctva, ktoré veci by po návrate z väzby mohli na dlhý čas / ak by ich odpredal /
zabezpečiť nielen platenie výživného na syna, sú v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľ
nemal objektívne možnosť plniť riadne vyživovaciu povinnosť. Naviac aj nemožnosť bývania
či prenájmu domu po 15.6. 2006 pre jeho značné zničenie a neobývateľnosť sa podieľala
a naďalej podieľa na zlej finančnej situácii sťažovateľa a to výlučne pre zavinenie orgánov
verejnej moci!!!“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol vo veci samej vydať tento nález:
„I./ Základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 4 Tos/6/2019 porušené boli.
II./ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 Tos/6/2019 zo 14. februára
2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie .
III./ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur,
ktorú sumu mu je povinný Krajský súd v Banskej Bystrici zaplatiť do 30 dní
od právoplatnosti rozhodnutia.
IV./ Ustanovenému právnemu zástupcovi... / meno po ustanovení / priznáva odmenu
a náhradu hotových výdavkov v sume... / po vyčíslení /, ktoré je povinná uhradiť Kancelária
Ústavného sudu Slovenskej republiky na účet advokáta... do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
V./ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť štátu odmenu a náhradu
hotových výdavkov právneho zástupcu... v sume... na účet Kancelárie Ústavného súdu
Slovenskej republiky vedený... v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a referenčné právne normy
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
13. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola
predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
17. Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
III.
Judikatúrne východiská všeobecne
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci
im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
18.1 Zároveň každý má teda právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je
úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06) alebo závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného
predpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06,
18.2 Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad [obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12,
bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti
Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998]. Z judikatúry ústavného súdu
ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom
účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným právom (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,
18.3 Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00, II. ÚS 5/00,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06,
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 92/04, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
IV.
Judikatúrne východiská pri obnove konania
20. Vo všeobecnom ponímaní inštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej
istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu
verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené.
Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe
nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo možné v pôvodnom konaní
použiť (II. ÚS 161/2012).
21. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu
dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí, prelamuje princíp právnej istoty
na účely učiniť zadosť dobrému a spravodlivému (boni et aequi) rozhodnutiu, teda učiniť
zadosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí všeobecných súdov
a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu účastníkov konania na tom, aby ich
vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá nezávislým
a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty založenej
právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania pozri sp. zn.
II. ÚS 73/2015, body 42 45).
22. Obdobne tak aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn.
II. ÚS 807/20 z 23. júna 2020 konštatoval:
„12. Ústavný súd pripomína, že podstatou konania o povolení obnovy konania je
posúdenie nevyhnutnosti odstrániť možné nedostatky právoplatného rozhodnutia danej
najmä neznalosťou určitých okolností vo veci samej [obdobne napr. nález
sp. zn. III. ÚS 608/10 z 26. 8. 2010 (N 173/58 SbNU 513)]. Toto konanie z dôvodu potreby
čo najväčšieho súladu obsahu trestných rozsudkov s objektívnou realitou prelamuje právnu
moc pôvodného rozhodnutia, ako aj zákaz vedenia opakovaného konania pre ten istý skutok
[pozri nález sp. zn. II. ÚS 2445/08 z 30. 7. 2009 (N 174/54 SbNU 193); obdobne ďalej
uznesenie sp. zn. II. ÚS 1364/10 z 9. 6. 2010 a obdobne tiež napr. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Nikitin proti Rusku z 20. 7. 2004, č. 50178/99, ods. 56]...“
23. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní
všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania
o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje vo forme subjektívnej právnej istoty
obvineného, ale aj vo forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného
činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený
účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto
trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia
a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia
skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu
pri konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne
a spravodlivé zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu
je v prípade ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden
z najzávažnejších zásahov verejnej moci do (osobnej) slobody jednotlivca
(II. ÚS 111/2015). V tomto kontexte môže obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom, viesť až k odstráneniu prípadných justičných omylov
24. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného
poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného
rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme
v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré
bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania
posudzovať vinu odsúdeného (III. ÚS 406/2014, II. ÚS 111/2015, rovnako tak napr. aj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2517/2008 z 24. februára 2009, bod 41).
24.1 Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti
návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti
návrhu na povolenie obnovy konania (§ 399 ods. 1 Trestného poriadku), ďalej sa musí
zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí Trestným poriadkom
predpokladané/predvídané dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma
odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo
v obnovenom konaní možné dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci [(§ 394 Trestného
poriadku), II. ÚS 111/2015].
25. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný
súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé
zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo
predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich
hodnotiť vo vzťahu ku skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové
zistenia v pôvodnom konaní. Treba však zároveň zdôrazniť, že hodnotenie spôsobilosti
týchto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine
pravdepodobnosti. Podmienkou pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota,
že novo tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam
odlišným od pôvodného konania (III. ÚS 406/2014). Pre povolenie obnovy konania
postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny
rozhodnutia o vine a treste (k tomu pozri aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného
poriadku v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“ a zároveň porov.
ŠÁMAL, P. a kol. Trestní řád. Komentář díl II. 4. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2002,
s. 1753, § 278, bod 6.).
V.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu
26. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tos 6/2019 zo 14. februára 2019
v podstatnom argumentoval:
„Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne zistil skutkový stav
a na základe ozrejmených skutkových zistení prijal zodpovedajúce právne dôvody
pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania. Dôvody
sťažnosťou napadnutého uznesenia sú dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené, preto sa
s nimi nadriadený krajský súd plne stotožnil. Aj krajský súd je toho názoru, že
svojím návrhom na obnovu konania sledoval prehodnotenie existujúcich
dôkazov a doplnenie dôkaznej situácie vo svoj prospech v tomto štádiu konania, ktorému
zámeru nemôže slúžiť obnova konania ako inštitút mimoriadneho opravného prostriedku.
Tento je viazaný na existenciu skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, ktoré sú
spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp. ak bol uložený trest, aj vo výroku
o uloženom treste. Jednalo sa predovšetkým o tie skutočnosti, ktoré sa mali týkať
vierohodnosti výpovedí jeho bývalej manželky v pôvodnom konaní, keď nielen prvostupňový
ale aj odvolací súd považoval skutkový stav veci za dostatočne ozrejmený vykonanými
dôkazmi s celistvými právnymi úvahami nadväzujúcimi na tieto dôkazy. K týmto tvrdeniam
navrhovateľa, vrátane tvrdení o nepriaznivej sociálnej situácii v relevantnom období, kedy
malo dôjsť ku skutku podľa obžaloby, sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril v konaní
o obnove už súd prvého stupňa, preto sa nimi krajský súd už nepovažoval za potrebné
zaoberať.“
26.1 Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 4 Tos 6/2019 zo 14. februára 2019
k sťažovateľovej námietke významu oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci
sp. zn. 3 T 25/2014 ako nového dôkazu uviedol:
„Krajský súd vo vzťahu k uvedenému nemá v rámci zákonných medzí inú možnosť
ako konštatovať, že rozhodnutie súdu v inej veci nie je takým novým dôkazom pre obnovu
konania v pôvodnom konaní Okresného súdu Brezno sp. zn. 1 T/41/2014, ktorý môže
privodiť iné rozhodnutie o jeho vine. Na základe oslobodenia spod obžaloby v inej veci
nie je možné konštatovať nevierohodnosť výpovedí jeho bývalej manželky v konaní
sp. zn. 1T/41/2014 (ide o prehodnotenie vykonaných dôkazov) a samotná skutočnosť, že bol
nevinným v inej veci a zhoršilo sa tým jeho sociálne postavenie nemá sama o sebe právnu
relevanciu vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosti voči svojmu nezaopatrenému dieťaťu.
Navyše ku skutočnosti, že sa nachádzal vo veci 3T/25/2014 vo väzbe, kedy mu nebolo
umožnené použiť svoj majetok na úhradu výživného, je potrebné uviesť, že vo väzbe sa
nachádzal od 16.07.2004 do 15.06.2006, teda nie v období, za ktoré bol stíhaný v súvislosti
s neplnením vyživovacej povinnosti (obžalovaný bol pôvodne od 01.08.2007 do podania
obžaloby s výnimkou obdobia od 01.10.2008 do 02.03.2009). Krajský súd preto nemá
žiaden dôvod sa stotožniť so sťažnostnými námietkami smerujúcimi povoleniu obnovy
konania.“
27. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu
sťažnostného a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací
súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci
Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného
súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (rozsudky ESĽP vo veci Boldea proti
Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, § 33; Hirvisaari proti Fínsku z 27. 9. 2001,
sťažnosť č. 49684/99, § 31 – § 33).
28. Okresný súd vo svojom uznesení č. k. 3 Nt 30/2017-74 z 24. októbra 2018
uviedol:
„ svojím návrhom na obnovu konania zväčša sledoval
prehodnotenie už vykonaných dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho
pôvodnej obhajoby legálne, ale po právoplatnosti rozhodnutia o vine a treste tomuto
zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova
konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie nových, skôr neznámych
skutočností alebo dôkazov, čo sa v rozhodovanej veci nestalo realitou.
V rámci rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. 1T/41/2014-611 zo dňa 12.10.2015 sa súd
podrobne zaoberal aj sociálnou situáciu a pri rozhodovaní o vine
a treste nevyhnutne bral do úvahy aj existujúce trestné konanie vedené pod sp.zn.
3T/25/2014 proti vtedy obžalovanému , v rámci ktorého bol v období
od 16.07.2004 do 15.06.2006 vo väzbe, keďže v rámci oboch konaní ako samosudca,
resp. ako predseda senátu rozhodoval PhDr. JUDr. Silvio Boleček PhD., ktorý
pri rozhodovaní mal o týchto skutočnostiach vedomosť a zohľadnil ich pri rozhodovaní
o vine a treste v konaní vedenom pod sp.zn. 1T/41/2014.
Ohľadom vierohodnosti, resp. nevierohodnosti výpovede svedkyne
musel súd konštatovať, že v rámci konania sp.zn. 3T/25/2014 nebola konštatovaná
nevierohodnosť svedkyne, ale v situácii, keď jej výpoveď bola jediným priamym dôkazom
ohľadom toho, že skutok uvedený v príslušnej obžalobe sa stal, u ktorej a priori nebolo
možné vylúčiť akýkoľvek záujem na výsledku konania, čo pri rešpektovaní zásady
prezumpcie neviny nemohlo viesť k uznaniu v konaní vedenom pod sp.zn.
3T/25/2014 vinným. Skutočnosť, že súd v rámci konania vedeného pod sp.zn. 3T/25/2014
nedospel k záveru, že sa skutok stal neznamená znegovanie, resp. popretie výpovede
svedkyne v konaní vedenom pod sp.zn. 1T/41/2014. Rovnako hoci svedok
v rámci konania vedeného pod sp.zn. 3T/25/2014 využil svoje zákonné právo a odmietol
vypovedať, nemá to žiadny vplyv na výpoveď svedkyne a jej hodnotenie
v predmetnom konaní.
V danom prípade je potrebné konštatovať, že sociálnu situáciu ,
ako to už bolo skôr uvedené, zohľadnil zákonný sudca pri vydávaní rozsudku
č.k. 1T/41/2014-611 zo dňa 12.10.2015 a neuviedol žiadne skutočnosti,
ktoré by mohli viesť k inému posúdeniu vzniknutej situácie a k inému výroku o vine a treste.
Otázka zavinenia svedkyne na vzniknutej situácii bola rovnako riešená podrobne
v napadnutom rozsudku, teda v tomto smere len zopakoval už skôr
uvádzané skutočnosti.
Rozvodové konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 9C/120/2006,
na ktoré odkázal síce podrobne rozpisuje rozvrat vzťahov medzi
a v čase ešte pred rozvodom ich manželstva, avšak samo
o sebe a ani v spojitosti s inými skutočnosťami, nemá dopad na predmetné trestné konanie.
Taktiež rozsudok v rámci konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp.zn.
3C/226/2011 síce konštatoval, že postup miestne príslušného Úradu práce sociálnych vecí
a rodiny bol nedostatočný a formálny, keď mala byť daná ponuka
aj na pracovné miesta, o ktoré výslovne neprejavil záujem, uvedené však nič nemení
na záveroch, ku ktorým dospel súd v konaní vedenom pod sp.zn. 1T/41/2014.“
VI.
Posúdenie veci ústavným súdom
VI.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
29. Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na okolnosť,
že v konaní o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať
sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa,
povinnosť konajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto
dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také,
ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného § 394 ods. 1 Trestného
poriadku (I. ÚS 202/2015).
29.1 Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu
(vrátane príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 3 Nt 30/2017-74
z 24. októbra 2018, s ktorým sa stotožnil krajský súd, pozn.) ústavný súd konštatuje,
že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2
Trestného poriadku, pozn.), jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajský súd
vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas s právnym názorom
okresného súdu, pozn.) z hľadiska svojej vyslovenej právnej argumentácie postačujúcim
a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval
sťažovateľom predostretú argumentáciu za spôsobilú na obnovu konania. Bolo to tak preto,
že sťažovateľ v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny nový dôkaz,
ktorý by bol potenciálne spôsobilý naplniť zákonnú dikciu § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Čo sa týka zdôvodnenia jednotlivých sťažovateľom predostretých námietok, potom ústavný
súd odkazuje na príslušné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
29.2 Aj ústavný súd z argumentácie sťažovateľa nadobudol dojem, že prelína
a účelovo spája výsledky dokazovania v dvoch samostatne vedených trestných veciach
so samostatným skutkovým základom a jeho argumentácia je len opakovaním dôvodov
predostretých pred všeobecnými súdmi. Ako najpodstatnejšiu výhradu k postupu
sťažovateľa vyberá skutočnosť, že sa ani len nepokúsil vyvrátiť podozrenie o známosti ním
deklarovaných skutočností v pôvodnom konaní, teda tú skutočnosť, že bol trestne stíhaný
pre podozrenie z týrania svojej manželky, že bol väzobne stíhaný, v akej hmotnej situácii sa
nachádzal v posudzovanom období a ako tento stav posúdili vo veci konajúce súdy. Všetky
tieto skutočnosti mal a mohol tvrdiť v pôvodnom konaní a ich „verifikácia“
v „právoplatnom“ oslobodzujúcom rozsudku navyše v inej trestnej veci z nich nerobí „nové
dôkazy a skutočnosti“ vrátane skutočnosti jeho vydania a nadobudnutia právoplatnosti a zlej
sociálnej situácie, v ktorej sa nachádzal v čase po prepustení z výkonu väzby.
Naostatok, sťažovateľ využil v predmetnej trestnej veci inštitút účinnej ľútosti, ktorého
materiálnym naplnením pri prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3
písm. b) Trestného zákona je preferencia zabezpečenia riadnej výživy maloletého
dieťaťa/dieťaťa ako záujmu chráneného Trestným zákonom pred záujmom štátu
na potrestaní páchateľa trestného činu nástrojmi penitenciárnej represie.
29.3 Navyše pokiaľ sa sťažovateľ mieni domáhať opätovného prehodnotenia ním
predostretých dôkazov a ich relevancie pre povolenie obnovy konania v jeho právoplatne
skončenej trestnej veci, tak k tomu ústavný súd dodáva, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), pričom všeobecné súdy nie sú zodpovedné len za výklad
a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov zo strany všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
K tomuto záveru v predmetnej veci ústavný súd nedospel.
29.4 V nadväznosti na uvedené po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu
ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych
podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu
ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením
označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
30. Oporu pre svoju prezentovanú názorovú líniu nachádza ústavný súd aj
v publikovanom komentári k § 394 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého
„Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej
veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.
Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými
dôkazmi... Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol
vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým nevypočutého svedka), ale aj dôkaz
síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede
tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene
výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo
k obsahovej zmene dôkazu.“ (MINÁRIK, Š. a kolektív. Trestný poriadok, stručný
komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura Edition v roku 2010.).
30.1 V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú
judikatúru týkajúcu sa obnovy konania, v zmysle ktorej „R 35/1988: V konaní o povolení
obnovy konania nemôže súd preskúmať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom
smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a s obhajobou
obvineného... R 6/1997: V konaní o povolení obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť
rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa... obmedzuje predovšetkým
na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy... nemožno
považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy,
keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil
pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.“.
31. Obdobne tak aj Ústavný súd Českej republiky vo svojich ostatných rozhodnutiach
k skúmaniu podmienok obnovy konania zvýraznil nasledujúce skutočnosti.
31.1 V uznesení sp. zn. II. ÚS 1992/2020 z 8. septembra 2020 uviedol:
„8. Všeobecne k obnove trestného konania v minulosti Ústavný súd vo svojej
rozhodovacej činnosti uviedol, že jeho úlohou nie je preskúmavanie správnosti pôvodného
rozhodnutia napadnutého návrhom na povolenie obnovy konania. Ani všeobecné súdy,
tým menej Ústavný súd, nemôžu v rámci konania o povolení návrhu na obnovu konania
podľa Trestného poriadku preskúmavať napadnuté meritórne rozhodnutie [uznesenie
sp. zn. IV. ÚS 178/03 z 15. 4. 2004 (U 20/33 SbNU 417)], ako ani posudzovať otázku viny
alebo trestu [nález sp. zn. I. ÚS 2517/08 z 24. 2. 2009 (N 34/52 SbNU 343)].
9. Posúdenie Ústavného súdu sa tak môže vzťahovať iba na to, či existovali dôvody
na obnovu konania, resp. či súd rozhodujúci o tejto obnove rozhodol ústavne konformným
spôsobom, teda či návrh na povolenie obnovy riadne prerokoval, adekvátne odôvodnil
a že jeho právne závery nie sú excesom či ľubovôľou, pričom ak zamietne taký návrh,
podstatné je hlavne, či dostatočne odôvodnil, prečo predostreté nové skutočnosti neboli
dostatočne spôsobilé odôvodniť povolenie obnovy konania [nález sp. zn. III. ÚS 2959/10
zo 14. 4. 2011 (N 70/61 SbNU 89), nález sp. zn. III. ÚS 2959/10 zo 14. 4. 2011 (N 70/61
SbNU 89), uznesenie sp. zn. III. ÚS 2850/12 zo 14. 5. 2013]... “
31.2 V uznesení sp. zn. II. ÚS 807/20 z 23. júna 2020 uviedol:
«13. Obnova konania (resp. podaný návrh) je teda mimoriadnym opravným
prostriedkom a má s ňou byť nakladané reštriktívnym spôsobom a iba v tých prípadoch, keď
sa ešte len po konečnom rozhodnutí vyskytli nedostatky v skutkovom zistení. Práve aby
nedochádzalo k zneužívaniu podávania návrhu na obnovu konania (ako mimoriadneho
opravného prostriedku), je preto nutné pojem „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme“ podľa ustanovenia § 278 ods. 1 Trestného poriadku hodnotiť aj v kontexte toho,
či mohli byť stranami bez zjavných ťažkostí predložené či navrhnuté už v predchádzajúcom
právoplatne skončenom trestnom konaní.»
32. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia prvostupňového súdu, pozn.) a s prihliadnutím na okolnosť,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
VI.B K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
33. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva,
že z jeho povahy vyplýva, že kritériom jeho použitia je materiálna povaha predmetu
konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide
o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne
o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach
konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež
nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak
ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci
ide.
34. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá
konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať
aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02, obdobne aj rozsudky ESĽP Kulnev proti
Rusku z 18. 3. 2010, sťažnosť č. 7169/04, Rudan proti Chorvátsku z 13. 9. 2001, sťažnosť
č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu
na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch
občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom
práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo
na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry
a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003,
s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon proti
Spojenému kráľovstvu z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6
ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.
35. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011,
IV. ÚS 407/2018) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu
v jeho napadnutom rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať
ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade
rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného
poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa
§ 393 a nasl. Trestného poriadku nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
VI.C K návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom
36. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o jeho ústavnej sťažnosti o ustanovenie
právneho zástupcu ústavným súdom.
36.1 Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia
dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
36.2 Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo
pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka
na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
keďže na základe už uvedeného ide u sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
36.3 Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v tomto konaní nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu