Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 578/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom v konaní a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 14. februára 2019 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom v konaní

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -611 z 12. októbra 2015 oslobodený

v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) spod obžaloby zo spáchania skutku, ktorý bol

kvalifikovaný ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b)

v znení účinnom v čase skutku (ďalej len

„“). Krajský súd uznesením č. k. -653 z 24. februára 2016

sťažovateľom podané odvolanie zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

č. k. -734 z 18. júla 2017 sťažovateľom podané dovolanie odmietol.

2.1 V ďalšom sťažovateľ podal návrh na obnovu konania v trestnej veci vedenej

na okresnom súde pod sp. zn. , o ktorom rozhodol okresný súd tak, že ho

uznesením č. k. -74 z 24. októbra 2018 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 14. februára 2019 zamietol.

3. Sťažovateľ „Návrh na povolenie obnovy konania... podal ako oslobodený

v trestnej veci sp. zn. na Okresnom súde v Brezne z dôvodov, že

po oslobodzujúcom rozsudku v zmysle , vyšli najavo také nové

okolnosti, ktoré vylučujú, že v jeho konaní sa jedná o akékoľvek zavinenie a nešlo o trestný

čin.“. Poukázal na to, že „... sa počas konania pred prvostupňovým aj odvolacím súdom

hájil aj tým, že ak by mu aj nejaký dlh na výživnom naozaj vznikol, tak k nemu došlo iba

v dôsledku toho, že bol v inej trestnej veci dva roky vo väzbe, počas väzby došlo k zničeniu

jeho domu, bol okradnutý o značné hodnoty a po návrate z väzby sa nemohol zamestnať

po celé dlhé roky práve z dôvodov trestného stíhania pre údajné týranie manželky.“, pričom

„Súdy sa s takýmito dôvodmi obhajoby... nezaoberali, iba ich uviedli ako irelevantnú

obranu sťažovateľa v postavení obžalovaného, bez zhodnotenia či také okolnosti majú

či môžu mať vplyv na zavinenie sťažovateľa vo vzťahu k prečinu podľa § 207 ods. 1,3

písm. b /Tr. zák. Je zrejmé, že v situácii obžalovaného pre trestný čin týrania blízkej

a zverenej osoby podľa , / starého / mal sťažovateľ v konaní na OS Brezno

sp. zn. vo veci prečinu zanedbania povinnej výživy sťaženú situáciu.“.

Teda „Evidentne súd vychádzal z toho, že trestné stíhanie pre týranie manželky sa

u sťažovateľa ešte neskončilo, teda je opodstatnené a nie je možno preto akceptovať jeho

obhajobu, že si sám nezavinil svoju katastrofálnu rodinnú aj sociálnu situáciu.“.

V ďalšom zvýraznil, že „Dňa 1.2. 2017 bol... po trinástich rokoch trestného stíhania

pre údajné týranie manželky spod obžaloby oslobodený rozsudkom OS Brezno

sp. zn. . Následne odvolací súd zamietol uznesením zo dňa 7. 7. 2017

sp. zn. odvolanie prokurátora. V dôsledku právoplatného oslobodenia

sa všetky právne úkony / rozhodnutia / týkajúce sa trestného stíhania sťažovateľa

od 15.7. 2004 pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby stali podľa konštantnej

judikatúry všeobecných súdov aj US SR nulitnými ! Sťažovateľ si uplatnil voči štátu

podľa zákona č. 514/ 2003 Z.z. právo na náhradu škody, v ktorej veci koná OS Poprad

pod sp. zn. .“.

3.1 Sťažovateľ v rámci svojej právnej argumentácie uvádza, že „Nakoľko obhajoba

sťažovateľa v konaní pred OS Brezno sp. zn. pre prečin podľa § 207 ods. 1,

ods. 3 písm. b/ bola založená iba na jeho tvrdení, že nebol schopný platiť výživné

pre zásah štátu do jeho osobnostných práv / slobody, vlastnenia majetku, aj práva

na prácu/, okamihom právoplatného oslobodenia vo veci sp. zn. na OS Brezno

nastala situácia, že vyšli najavo nové okolnosti a dôkazy, ktoré mali a majú zásadný význam

na posúdenie trestnosti činu sťažovateľa v konaní sp. zn. pre prečin zanedbania

povinnej výživy.“. Podľa jeho právneho názoru „... sa nijako zákonodarcom v

neurčilo, ktoré dôkazy sa môžu či nemôžu považovať za nové skutočnosti spôsobilé privodiť

zmenu pôvodného rozhodnutia v trestnej veci. Sťažovateľ tvrdí, že takými dôkazmi

či skutočnosťami môžu byť aj nové skutočnosti vyplývajúce z iných súdnych konaní vrátane

konania v trestnej veci sťažovateľa na OS Brezno sp. zn. , v ktorej bol

právoplatne oslobodený a oslobodzujúci rozsudok zakladá novú skutočnosť, majúcu

zásadný význam na posúdenie zavinenia sťažovateľa vo veci, v ktorej sa domáha obnovy

konania. Jedinou podmienkou však je to, aby tieto rozhodnutia, prípadne listiny sa stali

známymi až po právoplatnosti rozhodnutia v trestnej veci, ktorej sa obnova konania týka.“.

3.2 Sťažovateľ považuje právny názor krajského súdu, podľa ktorého

„... oslobodzujúci rozsudok OS Brezno v trestnej veci sťažovateľa sp. zn.

z 1.2. 2017 nemôže byť posudzovaný ako nový dôkaz pre obnovu konania... za svojvoľný

a odporujúci princípom spravodlivosti.“. Ďalej krajskému súdu vytýka jeho postup, ktorým

konal „... nad rámec zákonných ustanovení v , ak sa zaoberal aj otázkou

duševného stavu poškodenej, jej vierohodnosťou a potrebou skúmať jej psychický stav,

pričom uviedol, že tieto fakty už súd v pôvodnom konaní poznal. Tieto skutočnosti síce

okrajovo v návrhu sťažovateľ uviedol, ale na základe zápisníc z verejných zasadnutí v dňoch

8.8. 2018 a 10. 10. 2018 je zrejmé, že ako dôvody na povolenie obnovy konania sťažovateľ

uviedol v zásade tri skutočnosti / dôkazy /, ktorými sa ani jeden všeobecný súd zodpovedne

nevysporiadali.“. Sťažovateľ taktiež k návrhu na obnovu konania „pripojil aj rozhodnutie

OS Kežmarok v jeho diskriminačnom spore s ÚPSVaR Kežmarok, kde je jasne uvedené,

že sa mu nedostalo od štátneho orgánu dostatočnej pomoci pri jeho riešení

nezamestnanosti!!! Krajský súd v zhode s okresným súdom tento dôkaz v rozhodnutí ani

neuvádza ani sa s ním nevysporiadal!“ a zároveň „... predložil obsiahlu žalobu podanú voči

SR - MS SR na OS Poprad, kde sú jasne popísané všetky dopady nezákonného trestného

stíhania vo veci sp. zn. na jeho osobu a majetok od 15.7. 2004 dodnes.“.

Žiadnym z už predostretých dôkazov sa krajský súd nezaoberal, a to napriek tomu, že

„ide o nové skutočnosti súdu predtým v konaní sp. zn. neznáme.“.

3.3 Podľa sťažovateľa „Všetky tri zásadné dôvody, ktoré... uviedol na verejných

zasadnutiach ako relevantné pre rozhodovanie o jeho návrhu na povolenie obnovy konania

vo veci sp. zn. , boli / sú / samé osebe, ale aj v spojení s dôkazmi už súdu

známymi zo spisu spôsobilé privodiť zmenu pôvodného právoplatného

rozhodnutia. Krajský súd však nepochopiteľne opísal dôvody prvostupňového rozhodnutia

a to aj v časti kde sa okresný súd nedôvodné zaoberal tým, či mala alebo nemala výpoveď

poškodenej pre jej psychický stav vierohodnosť, či mal alebo nemal byť ako dôkaz vypočutý

jej psychiater, pritom tieto dôvody sťažovateľ ako relevantné pre rozhodovanie o jeho

návrhu na povolenie obnovy absolútne nežiadal vyhodnotiť a netrval na nich!!!“.

3.4 V závere svojej argumentácie sťažovateľ k postupu krajského súdu a k svojej

materiálnej situácii zhrnul a krajskému súdu zároveň vytkol, že „... sa v rozhodnutí sp. zn.

zo 14.2. 2019 buď vôbec alebo iba celkom nedostatočne vysporiadal

s argumentmi sťažovateľa, že v dôsledku jeho trinásťročného nezákonného trestného

stíhania vo veci , kde bol právoplatne oslobodený, stratil možnosť osobne sa

starať o svojho jediného syna v roku 2004 majúceho iba päť rokov. Odlúčenie od syna bolo

u sťažovateľa nedobrovoľné, násilné, zavinené nezákonným postupom orgánov verejnej

moci SR !!! Následky na strate syna, na zničenom a neobývateľnom dome, ako aj následky

spojené s tým, že bol počas väzby okradnutý o cenné veci patriace výlučne do jeho

vlastníctva, ktoré veci by po návrate z väzby mohli na dlhý čas / ak by ich odpredal /

zabezpečiť nielen platenie výživného na syna, sú v príčinnej súvislosti s tým, že sťažovateľ

nemal objektívne možnosť plniť riadne vyživovaciu povinnosť. Naviac aj nemožnosť bývania

či prenájmu domu po 15.6. 2006 pre jeho značné zničenie a neobývateľnosť sa podieľala

a naďalej podieľa na zlej finančnej situácii sťažovateľa a to výlučne pre zavinenie orgánov

verejnej moci!!!“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol vo veci samej vydať tento nález:

„I./ Základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivý súdny proces podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod sp. zn. porušené boli.

II./ Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 14. februára

2019 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie .

III./ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 Eur,

ktorú sumu mu je povinný Krajský súd v Banskej Bystrici zaplatiť do 30 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

IV./ Ustanovenému právnemu zástupcovi... / meno po ustanovení / priznáva odmenu

a náhradu hotových výdavkov v sume... / po vyčíslení /, ktoré je povinná uhradiť Kancelária

Ústavného sudu Slovenskej republiky na účet advokáta... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

V./ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť štátu odmenu a náhradu

hotových výdavkov právneho zástupcu... v sume... na účet Kancelárie Ústavného súdu

Slovenskej republiky vedený... v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a referenčné právne normy

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa .

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

13. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

III.

Judikatúrne východiská všeobecne

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov v rámci

im zverených kompetencií legislatívne vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, , ).

18.1 Zároveň každý má teda právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je

úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ) alebo závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného

predpisu (, , , , , ,

).

18.2 Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je pritom vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad [obdobne pozri aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani proti Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, č. 303B; Georgiadis proti

Grécku z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku z 19. 2. 1998]. Z judikatúry ústavného súdu

ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom

účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným právom (, , ,

).

18.3 Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, , ,

, , , , , ,

).

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , , ).

IV.

Judikatúrne východiská pri obnove konania

20. Vo všeobecnom ponímaní inštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej

istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu

verejnej moci znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené.

Obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe

nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré nebolo možné v pôvodnom konaní

použiť ().

21. Obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci súdneho procesu

dovoľuje zasiahnuť do už právoplatne skončených vecí, prelamuje princíp právnej istoty

na účely učiniť zadosť dobrému a spravodlivému (boni et aequi) rozhodnutiu, teda učiniť

zadosť všeobecnému záujmu na zákonnosti a ústavnosti rozhodnutí všeobecných súdov

a predovšetkým (v užšom a primárnom zmysle) záujmu účastníkov konania na tom, aby ich

vec (ich práva a povinnosti) bola spravodlivo posúdená a rozhodnutá nezávislým

a nestranným súdom (všeobecne ku vzťahu právnej istoty založenej

právoplatným rozhodnutím a princípu spravodlivého rozhodovania pozri sp. zn.

, body 42  45).

22. Obdobne tak aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn.

z 23. júna 2020 konštatoval:

„12. Ústavný súd pripomína, že podstatou konania o povolení obnovy konania je

posúdenie nevyhnutnosti odstrániť možné nedostatky právoplatného rozhodnutia danej

najmä neznalosťou určitých okolností vo veci samej [obdobne napr. nález

sp. zn. z 26. 8. 2010 (N 173/58 SbNU 513)]. Toto konanie z dôvodu potreby

čo najväčšieho súladu obsahu trestných rozsudkov s objektívnou realitou prelamuje právnu

moc pôvodného rozhodnutia, ako aj zákaz vedenia opakovaného konania pre ten istý skutok

[pozri nález sp. zn. z 30. 7. 2009 (N 174/54 SbNU 193); obdobne ďalej

uznesenie sp. zn. z 9. 6. 2010 a obdobne tiež napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Nikitin proti Rusku z 20. 7. 2004, č. 50178/99, ods. 56]...“

23. V trestnom práve, v užšom zmysle v trestnom konaní, pri rozhodovaní

všeobecných súdov o vine a treste páchateľov trestných činov ide pri obnove konania

o prelomenie právnej istoty [tá tu vystupuje vo forme subjektívnej právnej istoty

obvineného, ale aj vo forme objektívnej, a to ako konečné objasnenie spáchaného trestného

činu, páchateľa trestného činu, dokázanie viny a potrestanie páchateľa tak, aby bol naplnený

účel trestného konania (objasňovanie spáchaných trestných činov a páchateľov týchto

trestných činov) a účel trestu (individuálna a generálna prevencia, ochranná funkcia

a represívna funkcia)] na účely riadneho a spravodlivého zistenia a posúdenia naplnenia

skutkovej podstaty trestného činu a uloženia primeraného (spravodlivého) trestu

pri konkrétnom spáchaní trestného činu konkrétnym páchateľom. Dôraz na riadne

a spravodlivé zistenie spáchania trestného činu páchateľov trestného činu a uloženie trestu

je v prípade ukladania trestu odňatia slobody o to pálčivejší, že ide o jeden

z najzávažnejších zásahov verejnej moci do (osobnej) slobody jednotlivca

(). V tomto kontexte môže obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom, viesť až k odstráneniu prípadných justičných omylov

().

24. V konaní o povolenie obnovy konania (iudicium rescindens) podľa Trestného

poriadku príslušný všeobecný súd nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného

rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme

v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré

bolo skôr vydané. Rovnako tak nie je účelom konania o povolenie obnovy konania

posudzovať vinu odsúdeného (, , rovnako tak napr. aj nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 24. februára 2009, bod 41).

24.1 Konanie o povolenie obnovy konania pozostáva zo skúmania prípustnosti

návrhu a skúmania odôvodnenosti návrhu. Súd tak najskôr skúma formálne náležitosti

návrhu na povolenie obnovy konania ( ), ďalej sa musí

zaoberať tým, či navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí

predpokladané/predvídané dôvody na povolenie obnovy konania, a konečne skúma

odôvodnenosť návrhu, t. j. či sú uvádzané skutočnosti a dôkazy spôsobilé na to, aby bolo

v obnovenom konaní možné dosiahnuť iné rozhodnutie vo veci [(§ 394 Trestného

poriadku), ].

25. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný

súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé

zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo

predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich

hodnotiť vo vzťahu ku skutočnostiam a k dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové

zistenia v pôvodnom konaní. Treba však zároveň zdôrazniť, že hodnotenie spôsobilosti

týchto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine

pravdepodobnosti. Podmienkou pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota,

že novo tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam

odlišným od pôvodného konania (). Pre povolenie obnovy konania

postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny

rozhodnutia o vine a treste (k tomu pozri aj zákonnú textáciu § 394 ods. 1 Trestného

poriadku v slovnom spojení „skutočnosti alebo dôkazy... ktoré by mohli“ a zároveň porov.

ŠÁMAL, P. a kol. Trestní řád. Komentář  díl II. 4. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2002,

s. 1753, § 278, bod 6.).

V.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

26. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 14. februára 2019

v podstatnom argumentoval:

„Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia správne zistil skutkový stav

a na základe ozrejmených skutkových zistení prijal zodpovedajúce právne dôvody

pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania. Dôvody

sťažnosťou napadnutého uznesenia sú dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené, preto sa

s nimi nadriadený krajský súd plne stotožnil. Aj krajský súd je toho názoru, že

svojím návrhom na obnovu konania sledoval prehodnotenie existujúcich

dôkazov a doplnenie dôkaznej situácie vo svoj prospech v tomto štádiu konania, ktorému

zámeru nemôže slúžiť obnova konania ako inštitút mimoriadneho opravného prostriedku.

Tento je viazaný na existenciu skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, ktoré sú

spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp. ak bol uložený trest, aj vo výroku

o uloženom treste. Jednalo sa predovšetkým o tie skutočnosti, ktoré sa mali týkať

vierohodnosti výpovedí jeho bývalej manželky v pôvodnom konaní, keď nielen prvostupňový

ale aj odvolací súd považoval skutkový stav veci za dostatočne ozrejmený vykonanými

dôkazmi s celistvými právnymi úvahami nadväzujúcimi na tieto dôkazy. K týmto tvrdeniam

navrhovateľa, vrátane tvrdení o nepriaznivej sociálnej situácii v relevantnom období, kedy

malo dôjsť ku skutku podľa obžaloby, sa vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril v konaní

o obnove už súd prvého stupňa, preto sa nimi krajský súd už nepovažoval za potrebné

zaoberať.“

26.1 Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. zo 14. februára 2019

k sťažovateľovej námietke významu oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci

sp. zn. ako nového dôkazu uviedol:

„Krajský súd vo vzťahu k uvedenému nemá v rámci zákonných medzí inú možnosť

ako konštatovať, že rozhodnutie súdu v inej veci nie je takým novým dôkazom pre obnovu

konania v pôvodnom konaní Okresného súdu Brezno sp. zn. , ktorý môže

privodiť iné rozhodnutie o jeho vine. Na základe oslobodenia spod obžaloby v inej veci

nie je možné konštatovať nevierohodnosť výpovedí jeho bývalej manželky v konaní

sp. zn. (ide o prehodnotenie vykonaných dôkazov) a samotná skutočnosť, že bol

nevinným v inej veci a zhoršilo sa tým jeho sociálne postavenie nemá sama o sebe právnu

relevanciu vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosti voči svojmu nezaopatrenému dieťaťu.

Navyše ku skutočnosti, že sa nachádzal vo veci vo väzbe, kedy mu nebolo

umožnené použiť svoj majetok na úhradu výživného, je potrebné uviesť, že vo väzbe sa

nachádzal od 16.07.2004 do 15.06.2006, teda nie v období, za ktoré bol stíhaný v súvislosti

s neplnením vyživovacej povinnosti (obžalovaný bol pôvodne od 01.08.2007 do podania

obžaloby s výnimkou obdobia od 01.10.2008 do 02.03.2009). Krajský súd preto nemá

žiaden dôvod sa stotožniť so sťažnostnými námietkami smerujúcimi povoleniu obnovy

konania.“

27. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu

sťažnostného a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací

súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci

Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Predpokladom tohto

postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného

súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (rozsudky ESĽP vo veci Boldea proti

Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, § 33; Hirvisaari proti Fínsku z 27. 9. 2001,

sťažnosť č. 49684/99, § 31 – § 33).

28. Okresný súd vo svojom uznesení č. k. -74 z 24. októbra 2018

uviedol:

„ svojím návrhom na obnovu konania zväčša sledoval

prehodnotenie už vykonaných dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho

pôvodnej obhajoby legálne, ale po právoplatnosti rozhodnutia o vine a treste tomuto

zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova

konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie nových, skôr neznámych

skutočností alebo dôkazov, čo sa v rozhodovanej veci nestalo realitou.

V rámci rozsudku Okresného súdu Brezno č.k. -611 zo dňa 12.10.2015 sa súd

podrobne zaoberal aj sociálnou situáciu a pri rozhodovaní o vine

a treste nevyhnutne bral do úvahy aj existujúce trestné konanie vedené pod sp.zn.

proti vtedy obžalovanému , v rámci ktorého bol v období

od 16.07.2004 do 15.06.2006 vo väzbe, keďže v rámci oboch konaní ako samosudca,

resp. ako predseda senátu rozhodoval PhDr. JUDr. Silvio Boleček PhD., ktorý

pri rozhodovaní mal o týchto skutočnostiach vedomosť a zohľadnil ich pri rozhodovaní

o vine a treste v konaní vedenom pod sp.zn. .

Ohľadom vierohodnosti, resp. nevierohodnosti výpovede svedkyne

musel súd konštatovať, že v rámci konania sp.zn. nebola konštatovaná

nevierohodnosť svedkyne, ale v situácii, keď jej výpoveď bola jediným priamym dôkazom

ohľadom toho, že skutok uvedený v príslušnej obžalobe sa stal, u ktorej a priori nebolo

možné vylúčiť akýkoľvek záujem na výsledku konania, čo pri rešpektovaní zásady

prezumpcie neviny nemohlo viesť k uznaniu v konaní vedenom pod sp.zn.

vinným. Skutočnosť, že súd v rámci konania vedeného pod sp.zn.

nedospel k záveru, že sa skutok stal neznamená znegovanie, resp. popretie výpovede

svedkyne v konaní vedenom pod sp.zn. . Rovnako hoci svedok

v rámci konania vedeného pod sp.zn. využil svoje zákonné právo a odmietol

vypovedať, nemá to žiadny vplyv na výpoveď svedkyne a jej hodnotenie

v predmetnom konaní.

V danom prípade je potrebné konštatovať, že sociálnu situáciu ,

ako to už bolo skôr uvedené, zohľadnil zákonný sudca pri vydávaní rozsudku

č.k. -611 zo dňa 12.10.2015 a neuviedol žiadne skutočnosti,

ktoré by mohli viesť k inému posúdeniu vzniknutej situácie a k inému výroku o vine a treste.

Otázka zavinenia svedkyne na vzniknutej situácii bola rovnako riešená podrobne

v napadnutom rozsudku, teda v tomto smere len zopakoval už skôr

uvádzané skutočnosti.

Rozvodové konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. ,

na ktoré odkázal síce podrobne rozpisuje rozvrat vzťahov medzi

a v čase ešte pred rozvodom ich manželstva, avšak samo

o sebe a ani v spojitosti s inými skutočnosťami, nemá dopad na predmetné trestné konanie.

Taktiež rozsudok v rámci konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp.zn.

síce konštatoval, že postup miestne príslušného Úradu práce sociálnych vecí

a rodiny bol nedostatočný a formálny, keď mala byť daná ponuka

aj na pracovné miesta, o ktoré výslovne neprejavil záujem, uvedené však nič nemení

na záveroch, ku ktorým dospel súd v konaní vedenom pod sp.zn. .“

VI.

Posúdenie veci ústavným súdom

VI.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

29. Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na okolnosť,

že v konaní o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať

sťažovateľom ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa,

povinnosť konajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto

dôkazov a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také,

ktoré by spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného § 394 ods. 1 Trestného

poriadku ().

29.1 Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu

(vrátane príslušnej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. -74

z 24. októbra 2018, s ktorým sa stotožnil krajský súd, pozn.) ústavný súd konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399 ods. 2

, pozn.), jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Krajský súd

vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc súhlas s právnym názorom

okresného súdu, pozn.) z hľadiska svojej vyslovenej právnej argumentácie postačujúcim

a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval

sťažovateľom predostretú argumentáciu za spôsobilú na obnovu konania. Bolo to tak preto,

že sťažovateľ v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny nový dôkaz,

ktorý by bol potenciálne spôsobilý naplniť zákonnú dikciu .

Čo sa týka zdôvodnenia jednotlivých sťažovateľom predostretých námietok, potom ústavný

súd odkazuje na príslušné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

29.2 Aj ústavný súd z argumentácie sťažovateľa nadobudol dojem, že prelína

a účelovo spája výsledky dokazovania v dvoch samostatne vedených trestných veciach

so samostatným skutkovým základom a jeho argumentácia je len opakovaním dôvodov

predostretých pred všeobecnými súdmi. Ako najpodstatnejšiu výhradu k postupu

sťažovateľa vyberá skutočnosť, že sa ani len nepokúsil vyvrátiť podozrenie o známosti ním

deklarovaných skutočností v pôvodnom konaní, teda tú skutočnosť, že bol trestne stíhaný

pre podozrenie z týrania svojej manželky, že bol väzobne stíhaný, v akej hmotnej situácii sa

nachádzal v posudzovanom období a ako tento stav posúdili vo veci konajúce súdy. Všetky

tieto skutočnosti mal a mohol tvrdiť v pôvodnom konaní a ich „verifikácia“

v „právoplatnom“ oslobodzujúcom rozsudku navyše v inej trestnej veci z nich nerobí „nové

dôkazy a skutočnosti“ vrátane skutočnosti jeho vydania a nadobudnutia právoplatnosti a zlej

sociálnej situácie, v ktorej sa nachádzal v čase po prepustení z výkonu väzby.

Naostatok, sťažovateľ využil v predmetnej trestnej veci inštitút účinnej ľútosti, ktorého

materiálnym naplnením pri prečine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3

písm. b) je preferencia zabezpečenia riadnej výživy maloletého

dieťaťa/dieťaťa ako záujmu chráneného pred záujmom štátu

na potrestaní páchateľa trestného činu nástrojmi penitenciárnej represie.

29.3 Navyše pokiaľ sa sťažovateľ mieni domáhať opätovného prehodnotenia ním

predostretých dôkazov a ich relevancie pre povolenie obnovy konania v jeho právoplatne

skončenej trestnej veci, tak k tomu ústavný súd dodáva, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(, ), pričom všeobecné súdy nie sú zodpovedné len za výklad

a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd v zmysle a (, ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov zo strany všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

iba v prípade, ak by bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

K tomuto záveru v predmetnej veci ústavný súd nedospel.

29.4 V nadväznosti na uvedené po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu

ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych

podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu

ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa .

30. Oporu pre svoju prezentovanú názorovú líniu nachádza ústavný súd aj

v publikovanom komentári k , podľa ktorého

„Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej

veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci.

Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými

dôkazmi... Predtým neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol

vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým nevypočutého svedka), ale aj dôkaz

síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede

tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene

výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo

k obsahovej zmene dôkazu.“ (MINÁRIK, Š. a kolektív. , stručný

komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura Edition v roku 2010.).

30.1 V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú

judikatúru týkajúcu sa obnovy konania, v zmysle ktorej „R 35/1988: V konaní o povolení

obnovy konania nemôže súd preskúmať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom

smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a s obhajobou

obvineného... R 6/1997: V konaní o povolení obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť

rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa... obmedzuje predovšetkým

na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy... nemožno

považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy,

keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil

pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.“.

31. Obdobne tak aj Ústavný súd Českej republiky vo svojich ostatných rozhodnutiach

k skúmaniu podmienok obnovy konania zvýraznil nasledujúce skutočnosti.

31.1 V uznesení sp. zn. z 8. septembra 2020 uviedol:

„8. Všeobecne k obnove trestného konania v minulosti Ústavný súd vo svojej

rozhodovacej činnosti uviedol, že jeho úlohou nie je preskúmavanie správnosti pôvodného

rozhodnutia napadnutého návrhom na povolenie obnovy konania. Ani všeobecné súdy,

tým menej Ústavný súd, nemôžu v rámci konania o povolení návrhu na obnovu konania

podľa preskúmavať napadnuté meritórne rozhodnutie [uznesenie

sp. zn. z 15. 4. 2004 (U 20/33 SbNU 417)], ako ani posudzovať otázku viny

alebo trestu [nález sp. zn. z 24. 2. 2009 (N 34/52 SbNU 343)].

9. Posúdenie Ústavného súdu sa tak môže vzťahovať iba na to, či existovali dôvody

na obnovu konania, resp. či súd rozhodujúci o tejto obnove rozhodol ústavne konformným

spôsobom, teda či návrh na povolenie obnovy riadne prerokoval, adekvátne odôvodnil

a že jeho právne závery nie sú excesom či ľubovôľou, pričom ak zamietne taký návrh,

podstatné je hlavne, či dostatočne odôvodnil, prečo predostreté nové skutočnosti neboli

dostatočne spôsobilé odôvodniť povolenie obnovy konania [nález sp. zn.

zo 14. 4. 2011 (N 70/61 SbNU 89), nález sp. zn. zo 14. 4. 2011 (N 70/61

SbNU 89), uznesenie sp. zn. zo 14. 5. 2013]... “

31.2 V uznesení sp. zn. z 23. júna 2020 uviedol:

«13. Obnova konania (resp. podaný návrh) je teda mimoriadnym opravným

prostriedkom a má s ňou byť nakladané reštriktívnym spôsobom a iba v tých prípadoch, keď

sa ešte len po konečnom rozhodnutí vyskytli nedostatky v skutkovom zistení. Práve aby

nedochádzalo k zneužívaniu podávania návrhu na obnovu konania (ako mimoriadneho

opravného prostriedku), je preto nutné pojem „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme“ podľa ustanovenia hodnotiť aj v kontexte toho,

či mohli byť stranami bez zjavných ťažkostí predložené či navrhnuté už v predchádzajúcom

právoplatne skončenom trestnom konaní.»

32. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia prvostupňového súdu, pozn.) a s prihliadnutím na okolnosť,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, , , , ), ústavný súd

ústavnú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

VI.B K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

33. Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva,

že z jeho povahy vyplýva, že kritériom jeho použitia je materiálna povaha predmetu

konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide

o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach alebo záväzkoch, prípadne

o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež

nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak

ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci

ide.

34. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať

aj obnovu konania (, , obdobne aj rozsudky ESĽP Kulnev proti

Rusku z 18. 3. 2010, sťažnosť č. 7169/04, Rudan proti Chorvátsku z 13. 9. 2001, sťažnosť

č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu

na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch

občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom

práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo

na revíziu súdneho konania [pozri aj SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry

a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003,

s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vo veci Callaghon proti

Spojenému kráľovstvu z 9. 5. 1985, Décisions et raports, č. 60 ()]. Článok 6

ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

35. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (, , , ,

) preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu

v jeho napadnutom rozhodnutí po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať

ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inými slovami, v prípade

rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy konania podľa § 398 a nasl. Trestného

poriadku vrátane zohľadnenia zákonných podmienok tento postup umožňujúcich podľa

a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta,

a napadnutým rozhodnutím krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

VI.C K návrhu sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom

36. Sťažovateľ požiadal v tomto konaní o jeho ústavnej sťažnosti o ustanovenie

právneho zástupcu ústavným súdom.

36.1 Navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom možno ustanoviť právneho zástupcu za kumulatívneho splnenia

dvoch podmienok, a to (1) ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a (2) nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 37 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

36.2 Odhliadnuc od prípadného splnenia prvej podmienky, ktoré nebolo

pred ústavným súdom žiadnym spôsobom preukázané, ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že v tomto prípade už na prvý pohľad nie je splnená druhá podmienka

na vyhovenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

keďže na základe už uvedeného ide u sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku

na ochranu ústavnosti.

36.3 Ústavný súd preto žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v tomto konaní nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu