Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)IV. ÚS 287/2010
PDF · 194.35 KB
No categories available
IV. ÚS 287/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn.
3 Nt 17/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010
doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 3 Nt 17/2009
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ podal 7. septembra 2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy
právoplatne skončeného trestného konania, ktoré bolo na tomto súde vedené pod sp. zn.
4 T 114/02. Súčasťou návrhu bola aj žiadosť o ustanovenie advokáta pre uvedené konanie
odôvodnená nepriaznivou sociálnou situáciou sťažovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Okresný súd v žiadosti o ustanovenie advokáta nepostupoval efektívne a to v čase
od 07. 09. 2009 až po súčasnosť vôbec nekonal.
Okresný súd v Bratislave 3 v konaní 3 Nt 17/2009 mi na žiadosť v zmysle ust. § 40
ods. 2/Tr. por. nepridelil zástupcu z radov advokátov aj keď stanovil dvakrát pojednávanie /
09. 03. 2010 a 27. 05. 2010/, preto dňa 05. 03. 2010 som podal predsedovi Okresného súdu
v Bratislave 3 sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní pre neustanovenie advokáta. O tejto
sťažnosti dodnes nebolo rozhodnuté.
Podľa ust. § 63 ods. 1 /zák. 757/2004 ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú
podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní
od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie
vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu.
Upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 05. 03. 2010 mi doposiaľ
Okresný súd nedoručil /nevybavil/, pričom 30 dňová lehota na vybavenie sťažnosti uplynula
dňom 04. 04. 2010 a bez vyjadrenia na podanú sťažnosť nemožno postupovať opravnom
prostriedku podľa § 63 ods. 1 /zák. 757/2004.
Okresný súd v Bratislave III teda spôsobil prieťahy aj pri vybavovaní sťažnosti
smerujúcej na odstránenie prieťahov v ustanovení advokáta.
V podstate sa o mojej žiadosti o ustanovenie advokáta zo dňa 07. 09. 2009
na Okresnom súde v Bratislave III od jeho podania sa nekoná vôbec.“
Pretože okresný súd vo veci návrhu sťažovateľa najmä vo vzťahu k ustanoveniu
advokáta v konaní o obnove konania dosiaľ nekonal, navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo (sloboda) M. P., bytom Bratislava upravené v čl. 47 ods. 2 a 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v znení protokolu č. 11, zákona č. 209/1992 Zb. postupom Okresného
súdu v Bratislave III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 17/09 porušené bolo.
2. Okresnému súdu v Bratislave III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 17/09
prikazuje konať v ustanovení advokáta tak, aby vec v obnove konania bola čo najrýchlejšie
prejednaná za jeho pomoci.“
Sťažovateľ taktiež žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 3 200 €.
Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti
ustanovený právny zástupca vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu, v ktorej sa
toho času nachádza.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, III. ÚS 138/02).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že nečinnosťou okresného súdu
v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na povolenie obnovy konania zo 7. septembra
2009 a osobitne pri posúdení k návrhu pripojenej žiadosti o ustanovenie advokáta pre toto
konanie dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec...
prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho
orgánu v primeranej dobe (obdobne napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05,
Účel označených práv v trestnom konaní pred súdom možno definovať aj ako
potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej z trestného činu, o vine ktorej má
rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote.
Pri obnove konania podľa Trestného poriadku môže byť toto právo porušené
v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.
V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy
konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný
čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a rovnako ani čl. 6 ods. 1 prvá veta dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania
záležitosti v primeranej lehote, pretože nejde o rozhodovanie v merite veci (t. j. o vine
sťažovateľa, resp. o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho
právnej neistoty právoplatným súdnym rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr.
Takéto rozhodnutie (ktorého sa týka označené základné právo sťažovateľa) bolo totiž
už vydané v pôvodnom konaní, ktoré sa, ako to vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, skončilo
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, čo v zmysle § 393 ods. 1 Trestného poriadku
predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok
pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právna neistota sťažovateľa bola teda
odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, ktorý bol vyhlásený na hlavnom
pojednávaní v jeho trestnej veci uskutočnenom 30. marca 2004.
Dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní pokračovať, odpadne len
za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď
by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo
o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote
právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2
ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v časti týkajúcej sa prejednania záležitosti
v primeranej lehote (m. m. III. ÚS 191/02, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 185/04, III. ÚS 18/05,
Súčasťou návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy právoplatne skončeného konania
okresným súdom vedeného pod sp. zn. 4 T 114/02 bola aj žiadosť o ustanovenie advokáta
pre toto konanie. Sťažovateľ považuje nečinnosť v namietanom konaní, pokiaľ ide
o posúdenie jeho žiadosti o ustanovenie advokáta v konaní o povolenie obnovy konania
okrem porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj za porušenie svojho
základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd uvádza, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to, aby sa každý
mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý účastníkovi
poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Toto základné právo
však neimplikuje výslovne požiadavku, aby právna pomoc bola zabezpečená rozhodnutím
súdu a zároveň bezplatne (IV. ÚS 32/2010).
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou
ústavného súdu preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu
v predmetnom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol kvalifikovať
ako porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru okresným súdom na tom základe, že okresný súd „v konaní porušil
30 dňovú lehotu na vypracovanie upovedomenia o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti“,
ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 39/99, II. ÚS 39/00),
podľa ktorej konanie a rozhodovanie orgánov štátnej správy súdov o sťažnostiach nemožno
považovať za konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (hoci so súdnym konaním súvisí), pretože
k nemu nedochádza v súdnom konaní pred nezávislými a nestrannými súdmi. Nesplnenie
zákonom uložených povinností pri vybavovaní týchto sťažností [napr. podľa § 65 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] preto ústavný súd neposudzuje ako
konanie, ktorým by bolo možné porušiť základné právo účastníka súdneho konania podľa
ústavy, resp. dohovoru, vzhľadom na to, že orgán štátnej správy súdov sa pri vybavovaní
sťažnosti rozhodovacej činnosti súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pri vybavovaní sťažnosti
a prešetrení vybavenia sťažnosti podľa zákona o súdoch ide o postup administratívneho
charakteru, ktorý sa riadi len osobitnými právnymi predpismi, pretože je vyňatý aj spod
pôsobnosti právnych predpisov o správnom konaní. Táto špecifická oblasť preto nespadá
pod garancie čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zároveň to znamená, že postup pri vybavovaní sťažností, resp. pri prešetrení ich
vybavenia podľa zákona o súdoch v nijakom prípade nemožno považovať ratione materiae
za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi
namietaným postupom okresného súdu a namietaným porušením označených práv
(m. m. IV. ÚS 260/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd
rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ani o ďalších nárokoch
uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010