Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 39/00
PDF · 95.46 KB
No categories available
II. ÚS 39/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
7. júna 2000 predbežne prerokoval podnet , bytom
vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako
aj vo veci ukončenia súdneho konania, resp. prikázania rozhodnutia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4 Cdo 98/99 a takto
rozhodol:
1. Podnet , v časti namietajúcej porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
2. Podnet , v časti požadujúcej ukončenie súdneho
konania, resp. prikázanie rozhodnutia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 4 Cdo 98/99 o d m i e t a pre nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie
veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. mája
2000 doručené podanie (ďalej len „navrhovateľ), bytom
označené ako „Podnet na konanie podľa čl. 130 ods. 3 ústavy
pre porušenie práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“. Z obsahu podnetu navrhovateľa vyplynulo, že sa ním domáhal
jednak „ukončenia konania vo veci, ktorá je na najvyššom súde uložená od 20. 7. 1999
pod č. 4 Cdo 98/99“, ďalej aby ústavný súd po prešetrení veci konaním pre porušenie
práva priznaného podľa čl. 48 ods. 2 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
„rozhodol o ukončení sporu č. 4 Cdo 98/99 alebo o rozhodnutie požiadal Najvyšší súd
SR“.
Navrhovateľ vo svojom podnete takisto požiadal, aby ústavný súd rozhodol
o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov. K jeho
porušeniu malo dôjsť postupom predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri
vybavovaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní najvyššieho súdu vo veci 4 Cdo 98/99.
Navrhovateľ pri zdôvodnení tejto časti svojho podnetu uviedol: „Tým, že predseda
Najvyššieho súdu SR ani po 7,5 mesačnej lehote na moju sťažnosť nereaguje,
považujem to za porušenie svojho práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 ústavy oprávnený konať o podnetoch,
ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania
o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných súdov Slovenskej republiky,
pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva alebo slobody fyzickej
alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania (čl. 46 až 50 ústavy) a pokiaľ
tomuto základnému právu alebo slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej
republiky žiadnu ochranu využitím účinného opravného prostriedku dostupného
navrhovateľovi.
Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma jeho
zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie
podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jedna z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri
predbežnom prerokovaní každého podnetu, je, či nejde o zjavne neopodstatnený
podnet. Za zjavne neopodstatnený podnet je možné považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na
ďalšie konanie. Ako ústavný súd už uviedol vo veci I. ÚS 24/98: „Jedným z dôvodov
odmietnutia podnetu je jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,
ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí príčinnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal pisateľ podnetu“, v dôsledku čoho „...namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
navrhovateľ...“ (I. ÚS 66/98).
1. Ústavný súd z uvedeného hľadiska preskúmal podnet navrhovateľa v časti
namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a zistil, že
k jeho porušeniu nemalo dôjsť postupom samotného Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ako dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 4 Cdo 98/99), ale postupom predsedu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako orgánu štátnej správy súdov pri
vybavovaní jeho sťažnosti na prieťahy v dovolacom konaní z 20. septembra 1999.
Nakoľko predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „na moju sťažnosť
nereagoval ani po 7,5 mesačnej lehote“, podľa názoru navrhovateľa v dôsledku toho
došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ako ústavný súd už rozhodol vo veci I. ÚS 39/99, konanie a rozhodovanie
orgánov štátnej správy súdov o sťažnostiach na prieťahy v konaní podaných
účastníkmi súdneho konania podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov
nemožno považovať za konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (hoci so súdnym konaním
súvisí), pretože k nemu nedochádza pred nezávislými a nestrannými súdmi. Neplnenie
zákonom uložených povinností pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní
orgánom štátnej správy súdov (§ 24 až 26 zákona o štátnej správe súdov) preto
ústavný súd neposúdil ako konanie, ktorým by bolo možné porušiť základné právo
účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Hoci ústavný súd už rozhodol,
že zbytočné prieťahy v súdnom konaní môže okrem samotného sudcu spôsobiť
napríklad súdna kancelária, resp. súdna tajomníčka ako súčasť súdnej administratívy
(nakoľko ich úkony treba považovať za súčasť súdneho konania a rozhodovania vo
veci samej – II. ÚS 22/96), za takýto orgán nemožno považovať orgán štátnej správy
súdov, ktorý sa pri vybavovaní sťažnosti na prieťahy v konaní (a jej prostredníctvom)
rozhodovacej činnosti súdu v konkrétnej veci nezúčastňuje. K porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže teda dôjsť postupom tých osôb, ktoré sa
zúčastňujú konania pred všeobecným súdom, ale nie postupom orgánu, ktorý sa
takéhoto rozhodovacieho procesu nezúčastňuje.
Nakoľko navrhovateľ vo svojom podnete tvrdil, že k porušeniu jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo postupom orgánu štátnej správy súdov pri
vybavovaní jeho sťažnosti na prieťahy v konaní, a keďže pri predbežnom prerokovaní
podnetu ústavný súd zistil, že takýmto postupom orgánu štátnej správy súdov sa
nevytvára žiadna možnosť porušiť jeho základné právo, bolo treba jeho podnet v tejto
časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
2. V ďalšej časti podnetu, v ktorej navrhovateľ požadoval, aby ústavný súd
rozhodol o ukončení jeho sporu č. 4 Cdo 98/99, resp. o jeho rozhodnutie požiadal
Najvyšší súd Slovenskej republiky (po tom, čo vyslovil prieťahy v jeho konaní v tejto
veci), bol jeho podnet odmietnutý pre nepríslušnosť ústavného súdu na prerokovanie
veci. Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 15/94, I. ÚS 36/96,
I. ÚS 36/97, I. ÚS 52/98) nie je z dôvodu svojej nepríslušnosti oprávnený rozhodovať
vo veciach, ktoré sú zverené do právomoci všeobecných súdov, a ani im prikazovať,
akým spôsobom, resp. v akej lehote by takéto veci mali rozhodnúť, nakoľko „takéto
konanie ústavného súdu by zakladalo porušenie ústavou zaručenej nezávislosti súdnej
moci a bolo by i v príkrom rozpore s rešpektovaním princípu ústavnosti“
(I. ÚS 26/93).
Z uvedeného dôvodu bolo podnet navrhovateľa po jeho predbežnom
prerokovaní potrebné v tejto časti takisto odmietnuť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2000