Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 52/98
PDF · 115.9 KB
No categories available
I. ÚS 52/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí
senátu konanom 20. augusta 1998 predbežne prerokoval podnet
a , bytom zastúpených JUDr. Milošom
Taragelom, komerčným právnikom, Spišská Nová Ves, Starosaská 11, vo veci
porušenia základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v znení protokolov č. 3, 5 a 8 postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Spišskej
Novej Vsi č. k. 4 C 1128/91 z 9. novembra 1994 a Krajského súdu v Košiciach č. k.
19 Co 152/95 z 25. septembra 1995 a takto
r o z h o d o l :
Podnet a o d m i e t a pre
nepríslušnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
a , obaja bytom
zastúpení JUDr. Milošom Taragelom, komerčným právnikom, Spišská Nová Ves,
Starosaská 11 (ďalej len „navrhovatelia“), návrhom na začatie konania z 10. júna
1998 navrhli, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vydal
rozhodnutie, „ktorým vysloví, že postupom podľa § 11 zákona č. 87/1991 Zb. a
rozhodnutím MF SR č. 6958/96-72 zo dňa 30. mája 1996 boli porušené naše práva na
pokojné užívanie svojho majetku, na ochranu vlastníckeho práva, na rešpektovanie
obydlia a na primeranú náhradu za odňaté vlastnícke právo“.
Na základe výzvy ústavného súdu z 25. júna 1998 na odstránenie nedostatkov
návrhu mu navrhovatelia listom z 13. júla 1998 oznámili, že podanie z 10. júna 1998
označili ako podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky pre porušenie práv navrhovateľov. Ďalej uviedli: „Porušenie práv
navrhovateľov právnou úpravou § 4 ods. 2 zák. č. 87/91 Zb. Povinnými osobami sú
tiež fyzické osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou
nakladať za okolností uvedených v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby
nadobudli vec v rozpore s vtedy platnými predpismi a ustanovením § 11 zák. č. 87/91
Zb. - Ak nehnuteľnosť vydá iná osoba než štát, vznikne tejto osobe nárok na vrátenie
kúpnej ceny, ktorú zaplatila pri kúpe veci.“.
Podľa názoru navrhovateľov „postupom podľa cit. právnej úpravy boli
rozsudkami OS v Spišskej Novej Vsi 4 C 1128/91 z 9. novembra 1994, KS v
Košiciach 19 Co 152/95 z 25. septembra 1995 a rozhodnutím MF SR č. 6958/96 z 30.
mája 1996 porušené ústavou a medzinárodnými dohovormi zaručené práva:
Článok 20 ods. 1 Ústavy SR právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Článok 20 ods. 4 Ústavy SR - vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na
základe zákona a za primeranú náhradu.
Článok 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, podľa ktorého každá osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za
podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolov č. 3, 5 a 8, podľa ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“.
Navrhovatelia napokon uviedli, že v rozpore s citovanými základnými právami
a slobodami nielenže im bolo súdne uložené vydať nehnuteľnosti nadobudnuté v
dobrej viere od Slovenskej republiky podľa § 4 ods. 2 zák. č. 87/1991 Zb., keď sa v
súdnom konaní preukázalo, že predávajúci Slovenská republika odpredal
nehnuteľnosti
za cenu nižšiu
ako určoval cenový predpis, ale im nebola priznaná bytová náhrada a vrátením
kúpnej ceny im vzhľadom na infláciu a všeobecný rast cien bola poskytnutá
kompenzácia v nepatrnej výške k hodnote vydávaných nehnuteľností v čase ich
vydania.
Na základe uvedených dôvodov a s poukazom na základné podanie
navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd ich podnet prijal na konanie.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky oprávnený
konať o podnetoch, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie
svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť ani postup všeobecných
súdov Slovenskej republiky, pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníka súdneho konania
(čl. 46 až 50 Ústavy Slovenskej republiky) a pokiaľ tomuto základnému právu alebo
slobode neposkytuje právny predpis Slovenskej republiky žiadnu ochranu využitím
opravného prostriedku. Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd
skúma jeho zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ako aj prípadné dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Podstata podnetu navrhovateľov smerovala k tomu, aby ústavný súd
preskúmal postup a spôsob, akým označené všeobecné súdy v prvostupňovom a v
odvolacom konaní vykladali a aj uplatňovali citované ustanovenia zákona č. 87/1991
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. V súvislosti s tým
ústavný súd poukazuje na právne názory, ktoré už predtým vyslovil vo viacerých
svojich rozhodnutiach a z ktorých vychádzal aj pri rozhodovaní o podnete
navrhovateľov s ohľadom na jeho petit. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 38/97 z 24. júna
1997 ústavný súd konštatoval, že „Ústava Slovenskej republiky vo svojej siedmej
hlave označenej ako „Súdna moc“ konštituuje vzťah ústavného súdu a všeobecných
súdov ako dvoch samostatných a vzájomne nezávislých zložiek súdnej moci v
Slovenskej republike. Samostatnosť oboch zložiek súdnej moci sa prejavuje v tom, že
každá z nich má ústavou a zákonmi vymedzenú svoju vecnú pôsobnosť, ktorú
vykonáva samostatne a bez spoluúčasti druhej zložky. Ústavný súd preto nie je
oprávnený konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) a všeobecné súdy nie sú
oprávnené konať a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej
právomoci ústavného súdu (čl. 125 až 129 ústavy). Ani Ústava Slovenskej republiky
a ani zákonná úprava sústavy všeobecných súdov a ústavného súdu neurčujú
nadradenosť ústavného súdu nad všeobecnými súdmi, takže ho nemožno považovať
za nadriadený všeobecným súdom. Ústavný súd nie je z tohto dôvodu oprávnený
preskúmavať, potvrdzovať, či dokonca zrušovať procesné rozhodnutia a ani
rozhodnutia vo veci samej prijaté všeobecnými súdmi, keďže takáto právomoc patrí
výlučne odvolacím, resp. dovolacím súdom v sústave všeobecných súdov“.
S ohľadom na totožnosť podnetu navrhovateľov (jeho petitu a odôvodnenia)
s tým, ktorý ústavný súd rozhodol pod sp. zn. I. ÚS 75/97 z 11. novembra 1997 aj v
danom prípade platí, že „ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri uplatňovaní zákonov a ich výklade
viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Je tomu tak aj preto, že všeobecné súdy
vychádzajú pri riešení sporu zo zákonnej a nie z ústavnej úpravy. Ústavný súd je
oprávnený posúdiť len prípadnú neústavnosť ich konania, nie však rozdielnosť
právnych názorov všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a
uplatňovania príslušných ustanovení zákona. Uplatňovanie zákona v súdnom konaní
a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie základného práva občana
nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom.“. Podobne ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 5/98 z 28. januára 1998
konštatoval, že „všeobecné súdy sú výlučne kompetentné v rámci svojho
hierarchického usporiadania rozhodovať vo veciach im zverených v prvostupňovom
konaní a o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že
ústavný súd netvorí časť sústavy všeobecných súdov ho vylučuje z možnosti
preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov. Z tejto skutočnosti vyplýva, že
v žiadnom prípade nemôže preskúmavať dodržiavanie a aplikáciu takých ustanovení
procesných predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu a sudcu; napr.
ustanovenia o hodnotení dôkazov, o výlučnej kompetencii súdu z hľadiska rozsahu
dokazovania atď.“.
Navrhovatelia vo svojom podnete neoznačili také konanie (postup)
všeobecných súdov, ktoré by konkrétne naznačovalo, že v danom prípade došlo k
porušeniu niektorého ústavného práva patriaceho medzi ústavnoprávne princípy
konania pred všeobecnými súdmi (druhá hlava, siedmy oddiel ústavy). Preto ani
nemohla byť splnená jedna zo základných podmienok pre začatie konania pred
ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon,
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 1998
Za správnosť opísaného JUDr. Ján K l u č k a
textu: predseda senátu