Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)I. ÚS 5/98
PDF · 108.16 KB
No categories available
I. ÚS 5/98
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
konanom 28. januára 1998 predbežne prerokoval podnet , bytom
, na začatie konania o vyslovenie porušenia
základného práva upraveného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutiami Okresného súdu v Komárne č. 9C 19/95 a Krajského súdu v Bratislave
č. 19 Co 181/96 a takto
r o z h o d o l :
Podnet o d m i e t a pre nepríslušnosť Ústavného súdu
Slovenskej republiky na prerokovanie veci.
O d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) podnet na začatie konania, ktorým žiadal vysloviť, že Okresný súd v Komárne
a Krajský súd v Bratislave v jeho veci „... nerozhodol v súlade so zákonmi SR a
spôsobil mu škodu. Z uvedeného dôvodu vzniká podnecovateľovi právo na úhradu
spôsobenej škody.“.
Z obsahu podnetu a z pripojených dokladov ústavný súd zistil, že navrhovateľ
bol kontrahentom na strane kupujúceho vo veci kúpy osobného auta Seat Ibiza GLD.
Po uzavretí tejto zmluvy mal navrhovateľ zistiť viacero závažných vád a po
neúspešnom rokovaní s predávajúcim o zľave podal na Okresnom súde v Komárne
žalobu. Touto žalobou žiadal, aby mu súd priznal zľavu z kúpnej ceny tohto vozidla.
Okresný súd v Komárne v konaní vedenom pod č. 9 C 19/95 žalobu zamietol. V
dôsledku odvolania navrhovateľa konal vo veci Krajský súd v Bratislave, ktorý v
konaní vedenom pod číslom 19 Co 181/96 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa
potvrdil.
Navrhovateľ v podnete podrobne popísal skutkový stav, za akého došlo jednak
k samotnej kúpe, najmä však polemizoval so skutkovými a napokon i právnymi
závermi oboch súdov, formulovanými v ich rozhodnutiach. Na základe toho dospel k
záveru, že oba súdy pri svojom rozhodovaní porušili zákon a svojím „nezákonným“
rozhodnutím mu spôsobili škodu. Za škodu pritom považoval sumu, ktorá podľa jeho
výpočtov predstavovala zľavu z kúpnej ceny a všetky trovy spojené so súdnym
konaním, na znášanie ktorých ho súdy zaviazali. Za právny základ svojho podnetu
považoval čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.
(ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z..“) ústavný súd každý návrh (podnet) predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť návrhy bez
ústneho pojednávania v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov v tomto
ustanovení uvedených. Jedným z takýchto dôvodov, ktorý sa vzťahuje na
prerokovaný prípad je zistenie, že ústavný súd nie je na prerokovanie veci príslušný.
Navrhovateľ žiadal vyslovenie, že: a) Okresný súd v Komárne a Krajský súd v
Bratislave nerozhodli v súlade so zákonmi Slovenskej republiky, b) spôsobili mu
škodu, na úhradu ktorej by vznikol navrhovateľovi rozhodnutím ústavného súdu
nárok.
Z uvedeného vyplýva, že cieľom sledovaným podnetom navrhovateľa bolo
„plnenie“ (de facto) i keď nekonkretizované a nešpecifikované; za quasi prejudiciálne
riešenú otázku považoval zmenu rozsudkov vynesených všeobecnými súdmi.
Navrhovateľ žiadal, aby ústavný súd prehodnotil dokazovanie vykonané v
súdnej veci a na tom základe prijal záver odlišný od záverov prijatých v
rozhodnutiach všeobecných súdov. K takémuto postupu však ústavný súd nemá
oprávnenie.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy. Podľa čl. 143 ods. 2 podrobnejšiu úpravu sústavy súdov,
ich pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon. Podľa § 1 ods. 2
zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a contrario
ústavný súd nepatrí do tejto sústavy súdov. Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy
sú výlučne kompetentné v rámci svojho hierarchického usporiadania rozhodovať vo
veciach im zverených v prvostupňovom konaní a o riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že ústavný súd netvorí časť sústavy
všeobecných súdov ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania
všeobecných súdov.
Nie je povinnosťou ústavného súdu uvádzať, ktoré prípady predstavujú
možnosť či právomoc ústavného súdu zasahovať do konania všeobecných súdov.
Rámcovo možno uviesť, že ide predovšetkým o spôsob konania všeobecného súdu, a
teda o dodržanie predpisov procesného charakteru, upravujúcich postup súdov
rozhodujúcich v konkrétnej veci. V podstate ide o tie, ktoré predpokladajú, vyžadujú
alebo umožňujú aktívnu alebo pasívnu účasť účastníka konania (jeho
spolupôsobenie). Z tejto skutočnosti vyplýva, že ústavný súd v žiadnom prípade
nemôže preskúmavať dodržiavanie a aplikáciu takých ustanovení procesných
predpisov, ktoré sú prejavom nezávislého postavenia súdu a sudcu: ustanovenia o
hodnotení dôkazov, o výlučnej kompetencii súdu z hľadiska rozsahu dokazovania
atď. Obsah podnetu predstavuje výlučne námietky proti rozsahu dokazovania a jeho
vyhodnoteniu. Ako už bolo uvedené, k takémuto konaniu a záveru, ako žiadal
navrhovateľ, nie je ústavný súd príslušný.
Navrhovateľ sa v druhej časti podnetu dožadoval postupu upraveného v čl. 46
ods. 3 ústavy, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a
podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Navrhovateľ si
nesprávne vyložil čl. 46 ods. 3 ústavy v tom smere, že orgánom príslušným na
rozhodovanie tohto druhu je zrejme ústavný súd z dôvodu, že ide o ústavou upravené
právo. Napriek tomu je po právnej stránke problematika uplatňovania náhrady škody
z titulu prípadného protizákonného rozhodnutia „občianskoprávnou vecou“ v zmysle
čl. 142 ods. 1 ústavy, na jej prejednanie je preto príslušný všeobecný súd. Odhliadnuc
od tejto skutočnosti, všeobecne vylučujúcej možnosť ústavného súdu rozhodovať o
náhrade akejkoľvek škody, je potrebné uviesť, že zákonom, ustanovujúcim
podmienky a podrobnosti podľa čl. 46 ods. 4 ústavy je zákon č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Tento zákon určuje presný postup, ktorý je potrebné dodržať v
prípadoch, ak sa podmienky pre jeho uplatnenie v inom konaní zistia..
S ohľadom na uvedené konštatovanie, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona č.
38/1993 Z. z. rozhodol o odmietnutí podnetu pre nepríslušnosť na prerokovanie veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 28. januára 1998
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Richard R a p a n t
predseda senátu