Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 37/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára

2003 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovakia Cable Systems s r. o.,

so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. Ch., Advokátska kancelária B., vo veci

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Slovakia Cable Systems s r. o. o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. decembra 2002 doručená sťažnosť spoločnosti Slovakia Cable Systems s r. o.,

so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. D. Ch.,

Advokátska kancelária B., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , a (ďalej len

„ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorého sa mal

dopustiť Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 14. marca 2002, ktorým vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa,

a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

zo 4. júla 2002, ktorým potvrdil vyššie uvedené uznesenie krajského

súdu. Sťažovateľom napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 14. októbra

2002.

V odôvodnení petitu svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že namieta

„predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivé prejednanie veci, konkrétne

práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, teda práva na kontradiktórny proces. Pokiaľ ide o porušenie

práva sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia garantované podľa judikatúry

Európskeho súdu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rámci práva na spravodlivé súdne konanie,

treba posúdiť, v ktorom ustanovení SR je toto právo ako súčasť práva na súdnu

ochranu chránené. Vzhľadom na to, že odpoveď nie je jednoznačná, namietame

porušenie všetkých, do úvahy prichádzajúcich ustanovení SR, a to základného

ustanovenia práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ako aj ustanovení upravujúcich

ústavné súdnoprocesné garancie (čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2)“.

Sťažovateľ tvrdil, že „uznesenie krajského súdu nie je riadne odôvodnené,

pretože je veľmi stručné a nespĺňa náležitosti podľa a , ktoré sa

majú použiť aj na uznesenie o vyhlásení konkurzu“, že „krajský súd však vôbec

neuvádza, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä sa vôbec

nezaoberá tým, prečo nepovažuje skutočnosti uvedené sťažovateľom za

preukázané...“, ďalej že krajský súd neuviedol, „prečo nevykonal ďalšie dôkazy,

najmä výsluch svedka Ing. J. J. ...“, a prečo sa „vôbec nevyjadril k právnym

argumentom sťažovateľa uvedeným vo vyjadrení zo dňa 27. 12. 2001“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „krajský súd v odôvodnení iba sucho konštatoval,

že navrhovatelia v 2. a 3. rade preukázali svoju aktívnu legitimáciu dokladmi

založenými v spise. Nezaoberal sa však vôbec námietkami sťažovateľa, ktoré

spochybňovali existenciu, resp. pravosť pohľadávok navrhovateľov, teda ktoré

v konečnom dôsledku spochybňovali, že navrhovatelia sú veriteľmi sťažovateľa a že

sú aktívne vecne legitimovaní na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 4

ods. 1 zákona o konkurze“. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ dospel k záveru,

že „krajský súd svojím uznesením porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a tým aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že „rovnako ako uznesenie krajského súdu ani

uznesenie najvyššieho súdu nie je náležite odôvodnené“. Na podporu svojho tvrdenia

uviedol, že „z hľadiska posúdenia splnenia náležitostí odôvodnenia súdneho

rozhodnutia možno konštatovať, že v uznesení najvyššieho súdu je v podstate splnená

iba požiadavka na podstatný obsah prednesov účastníkov. Ostatné náležitosti

odôvodnenia nie sú vo väčšej či menšej miere splnené. Pokiaľ ide o požiadavku na

stručné a jasné vyloženie, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie,

najvyšší súd rovnako ako krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ má viac

veriteľov a že je splnená zákonná podmienka pre vyhlásenie konkurzu, ktorou je

existencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu trov konania. Najvyšší súd sa

opiera najmä o predbežnú správu, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ má viac veriteľov

a že je v insolvencii. Najvyšší súd sa však vo svojom odôvodnení vôbec nezaoberal

tým, či považuje pohľadávky navrhovateľov v 2. a 3. rade za sporné alebo nie,

nepovedal teda ani to, či považuje aktívnu vecnú legitimáciu týchto navrhovateľov za

preukázanú alebo nie. Najvyšší súd ďalej vôbec neuvádza, akými úvahami sa

spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä sa vôbec nezaoberá tým, prečo nepovažuje

skutočnosti uvedené sťažovateľom, resp. vyplývajúce z ním predložených listinných

dôkazov za preukázané, nevyjadruje sa ani k skutkovým námietkam uvedeným

v odvolaní sťažovateľa (v podstate ide o tie isté námietky, ako boli uvedené už pred

súdom prvého stupňa)“.

Sťažovateľ nebol spokojný s tým, že „najvyšší súd neuviedol, prečo nevykonal

dôkazy navrhnuté sťažovateľom. Ide najmä o tieto návrhy dôkazov zo strany

sťažovateľa - výsluch svedka Ing. J. J. ako bývalého konateľa sťažovateľa, vyžiadanie

originálov faktúr, dodacích listov a urgencií od navrhovateľa v 3. rade, vyžiadanie

originálov dokladov o doručení, resp. zaslaní predmetných faktúr tiež od navrhovateľa

v 3. rade, ako aj vyžiadanie dokladov o zakúpení štyroch notebookov navrhovateľom

v 3. rade od tretej osoby a o ich zaplatení (zmluvy, objednávky, faktúry, dodacie listy,

pokladničné bloky, resp. výpisy z účtu) a iné doklady týkajúce sa tohto tovaru -

záručné listy, colné deklarácie a pod. a prípadné znalecké dokazovanie grafológom, ak

by ostatné dôkazy nepostačovali“.

Sťažovateľ tvrdil, že „vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to,

že najvyšší súd svojím uznesením porušil právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a tým aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru“. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že „ak došlo

k porušeniu Dohovoru, tak vychádzajúc z prezumpcie súladu SR

s Dohovorom muselo dôjsť aj k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa 7. oddielu

2. hlavy SR“ (najmä práva „na súdnu ochranu podľa ...

ods. 3 a “).

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že „bolo porušené jeho základné právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 SR a zároveň jeho

právo na kontradiktórny proces implikované v práve na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, lebo „krajský súd rozhodol vo veci samej,

t. j. o vyhlásení konkurzu na majetok sťažovateľa bez toho, aby umožnil sťažovateľovi

vyjadriť sa k dôkazom a dokladom založeným do súdneho spisu: podanie

navrhovateľa v 2. rade zo dňa 11. 02. 2002, podanie navrhovateľa v 3. rade zo dňa

19. 02. 2002 a Predbežná správa zo dňa 18. 02. 2002, ktorú vypracoval ustanovený

predbežný správca v predmetnej veci“.

Podľa názoru sťažovateľa sa mal najvyšší súd ako odvolací súd „týmto vážnym

procesným pochybením krajského súdu“ zaoberať a urobiť „nápravu, ktorá by

spočívala v zrušení uznesenia krajského súdu a vrátení veci tomuto súdu na ďalšie

konanie“. Keďže tak najvyšší súd neučinil, sťažovateľ túto časť sťažnosti uzatvoril

svojím právnym názorom, že „krajský súd i najvyšší súd v nimi vedených súdnych

konaniach a následných rozhodnutiach porušili právo sťažovateľa vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným v SR, ako aj jeho

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení a právnych názorov sťažovateľ

citoval viacero uznesení ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky

a rozhodnutí všeobecných súdov (Slovenskej republiky a Českej republiky),

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj názorov právnej teórie. Okrem vyslovenia

porušenia vyššie uvedených základných práv, zrušenia sťažovateľom napadnutých

súdnych rozhodnutí a vrátenia veci na ďalšie konanie prvostupňovému súdu, ako aj

priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 000 Sk žiadal

sťažovateľ vydanie dočasného opatrenia a odloženie vykonateľnosti označených

rozhodnutí menovaných súdov, a to do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo

veci samej.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa

zákonom predpísané náležitosti podľa a či

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených

v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na

také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného , a , základného práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ zdôvodňoval porušenie vyššie

označených základných práv postupom menovaných súdov pri zisťovaní skutočného

stavu veci, pri výbere a hodnotení nimi vykonaných dôkazov, odôvodneniami v konaní

vo veci vynesených rozhodnutí a rozsahom možnosti vyjadriť sa ku v konaní

použitému dôkaznému materiálu. Na tomto skutkovom a právnom základe sa

sťažovateľ domáhal vyslovenia neústavnosti postupu uvedených súdov v konaní

o jeho veci, zrušenia vynesených uznesení a priznania primeraného finančného

zadosťučinenia. Poukázal tiež na nemožnosť domáhať sa ochrany svojich práv cestou

mimoriadnych opravných prostriedkov. Sťažovateľ navrhoval vydať nasledovný nález:

„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 03. 2002, sp. zn. ,

ktorým vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o.,

so sídlom v B., a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04. 07. 2002,

sp. zn. , ktorým potvrdil uvedené uznesenie Krajského súdu

v Bratislave, porušili základné právo spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o.

na súdnu ochranu podľa , a Slovenskej

republiky, základné právo tejto spoločnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa . a jej právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolov č. 3, 5, 8 a 11.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04. 07. 2002, sp. zn.

v plnom rozsahu a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa

14. 03. 2002, sp. zn. vo všetkých výrokoch s výnimkou výroku o zastavení

konania voči navrhovateľovi v 1. rade, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie

Krajskému súdu v Bratislave.

Spoločnosti Slovakia Cable Systems spol. s r. o. sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk, slovom jedenmilión korún slovenských, ktorý

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť tejto spoločnosti do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť

vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo

časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť

na ujmu záujmom spravodlivosti.

Predmetom sťažnosti je postup menovaných súdov pri rozhodovaní o vyhlásení

konkurzu na jeho majetok. Konkurzné konanie upravuje

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a vyrovnaní“).

Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní účelom tohto zákona je

usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní dlžník je v úpadku, ak má viac

veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky.

Podľa § 1 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní fyzická osoba, ak je

podnikateľom, a právnická osoba je v úpadku aj vtedy, ak je predlžená.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní z návrhu na vyhlásenie

konkurzu musí byť zjavné, ktorému súdu je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka

a čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný. Návrh treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý

účastník dostal jeden rovnopis. Navrhovateľ je povinný k návrhu na vyhlásenie

konkurzu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

Podľa § 4 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak je účastníkom konania

fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, alebo právnická osoba, návrh na vyhlásenie

konkurzu musí obsahovať jej názov alebo obchodné meno, miesto podnikania alebo

sídlo.

Podľa § 4 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní ak návrh na vyhlásenie

konkurzu podáva veriteľ, v návrhu musí uviesť okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu,

že dlžník je v úpadku (§ 1), označiť ďalšieho veriteľa a doložiť svoju pohľadávku voči

dlžníkovi, aj keď nie je ešte splatná. Ak dlžník zastavil platby, predpokladá sa, že nie

je schopný plniť svoje splatné záväzky.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia, ktorí majú sídlo alebo

trvalý pobyt v cudzine, sú povinní uviesť aj meno a adresu svojho zástupcu pre

doručovanie v tuzemsku.

Podľa § 4 ods. 7 zákona o konkurze a vyrovnaní navrhovatelia súčasne

s podaním návrhu zložia na účet súdu preddavok na úhradu odmeny predbežného

správcu. Túto povinnosť nemá likvidátor, ktorý po ustanovení bez zbytočného odkladu

vykonal likvidačnú účtovnú súvahu a zistil, že majetok dlžníka nepostačuje na úhradu

preddavku.

Podľa § 4 ods. 8 zákona o konkurze a vyrovnaní ak návrh na vyhlásenie

konkurzu neobsahuje náležitosti podľa odsekov 3 až 6 alebo ak veritelia nesplnia

povinnosť podľa odseku 7, súd konanie zastaví. Ustanovenie § 43 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) sa nepoužije.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní podmienkou vyhlásenia

konkurzu je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania.

Podľa § 9a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní ak okolnosti nasvedčujú,

že dlžník je v úpadku, alebo ak je to potrebné na zistenie alebo na zabezpečenie

dlžníkovho majetku, súd môže ustanoviť predbežného správcu.

Podľa § 9b ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou predbežného

správcu je najmä zistiť dlžníkov majetok a preskúmať dlžníkove obchodné knihy.

Podľa § 9b ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 9d, 9e, 9f, § 17

ods. 1 a § 18 ods. 1 sa vzťahujú aj na predbežného správcu; ostatné ustanovenia

o správcovi sa vzťahujú na predbežného správcu primerane, ak tento zákon

neustanovuje inak.

(Ustanovenia § 9d až 9f upravujú súčinnosť tretích osôb.)

Podľa § 17 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní úpadca je povinný do 15 dní

od doručenia výzvy súdu alebo správcu zostaviť a odovzdať správcovi zoznam svojich

aktív a pasív s uvedením svojich dlžníkov, veriteľov aj ich adries, odovzdať správcovi

svoje obchodné knihy aj všetky potrebné doklady a poskytnúť mu potrebné

vysvetlenia. Predložený zoznam aktív a pasív musí úpadca podpísať a výslovne uviesť,

že je správny a úplný. Výzva musí obsahovať poučenie o trestnoprávnych následkoch

nesplnenia týchto povinností.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní súpis podstaty vykoná

správca podľa pokynov súdu s použitím zoznamu predloženého úpadcom. Ak úpadca

nesplnil povinnosti podľa § 17 ods. 1 a 2, uloží mu súd, aby sa dostavil na spísanie

zápisnice o zozname majetku a aby vydal potrebné listiny správcovi.

Ako to vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , a

konaním označených súdov z už vyššie uvedených dôvodov.

Domáhať sa nápravy porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

možno len v rámci rozsahu zákonnej úpravy vykonávajúcej toto ústavné

ustanovenie (, ), v danom prípade v rámci právnej

úpravy vyplývajúcej z príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní

a .

Z vyššie citovaných ustanovení § 1 ods. 2 a 3, § 2 ods. 1 a § 5 ods. 1 zákona

o konkurze a vyrovnaní vyplýva, že za splnenia akých podmienok môže súd vyhlásiť

konkurz na majetok dlžníka za predpokladu, že návrh na jeho vyhlásenie spĺňa týmto

zákonom ustanovené náležitosti (§ 4 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Ak súd zistí, že sú splnené podmienky vyhlásenia konkurzu, rozhodne

o vyhlásení konkurzu uznesením, ktoré musí obsahovať odôvodnenie (§ 13 ods. 1

zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak súd zistí, že dlžník je v úpadku (má viac veriteľov

a nie je schopný dlhší čas plniť svoje splatné záväzky alebo je v predlžení) a má

majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania, teda ak zistí, že sú splnené

hmotnoprávne podmienky vyhlásenia konkurzu a keď návrh obsahuje zákonom

požadované náležitosti, vyhlási na majetok dlžníka konkurz.

Súd v rámci tohto štádia konkurzného konania (do vyhlásenia konkurzu) zisťuje

len existenciu hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok a v tomto rozsahu aj

zdôvodňuje svoje rozhodnutie. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu zaoberať sa

v tomto štádiu konania takými skutočnosťami, ako sa to dožadoval sťažovateľ, pričom

je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že „predbežná správa z 18. februára 2002“

vypracovaná predbežným správcom, ktorá bola dôležitým dokumentom na zistenie

hmotnoprávnych podmienok vyhlásenia konkurzu, bola vypracovaná v súčinnosti so

sťažovateľom (poskytnutie informácií o jeho majetku vrátane jeho aktív a pasív

s uvedením jeho dlžníkov a veriteľov) a správnosť a úplnosť ním predložených údajov

o jeho majetku bola potvrdená podpisom konateľa spoločnosti.

Z vyššie uvedeného pohľadu na účel konania súdu (krajského) do vyhlásenia

konkurzu je potrebné hodnotiť aj právny názor najvyššieho súdu vyjadrený

v odôvodnení jeho sťažovateľom napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého

„sa stotožnil so zisteniami súdu prvého stupňa o splnení zákonných podmienok pre

vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka“, lebo aj keď „dlžník namietal spornosť

pohľadávok veriteľa v 2. a 3. rade ... z predbežnej správy vyplýva, že dlžník má oveľa

viac veriteľov“, a je nesporná aj „existencia majetku postačujúceho aspoň na úhradu

trov konania“.

Najvyšší súd akceptoval aj odstránenie nepresnosti v označení obchodného

mena veriteľa v 3. rade formou doplnenia jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia základného práva na súdnu

ochranu sa dožadoval vyslovenia porušenia („všetci účastníci sú si

v konaní podľa odseku 2 rovní“). Vychádzajúc z obsahu „práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi“ ( ) je námietka porušenia tohto základného

práva vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol zastúpený v konaní pred

všeobecnými súdmi advokátom, právne bezvýznamnou.

Taktiež namietanie porušenia základných práv uvedených v ustanovení prvej

časti prvej vety („aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti“) v danom prípade v súvislosti s porušením

základného práva na súdnu ochranu nie je z hľadiska predmetu sťažnosti dôvodným.

Vychádzajúc z účelu napadnutej časti konkurzného konania a platnej právnej

úpravy tohto konania (zákon o konkurze a vyrovnaní nevyžaduje verejné prerokovanie

veci a prítomnosť úpadcu na tomto prerokovaní) je dovolávanie sa vyslovenia

porušenia týchto základných práv (čl. 48 ods. 2) nedôvodným. (Podľa § 66a ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní pojednávanie nariaďuje samosudca len vtedy, ak to

ustanovuje zákon o konkurze a vyrovnaní alebo ak to pokladá za potrebné. Podľa

§ 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní sa na konkurz primerane použijú

ustanovenia , ak zákon o konkurze a vyrovnaní

neustanovuje inak.)

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , a to z dôvodu, že mu nebolo

umožnené (nebolo dané na vyjadrenie) v konaní pred krajským súdom vyjadriť sa

k stanovisku veriteľa v 2. rade k vyjadreniu sťažovateľa k návrhu na vyhlásenie

konkurzu, k doplneniu návrhu veriteľa v 3. rade (uvedenie jeho správneho obchodného

mena) a jeho stanovisku k vyjadreniu sťažovateľa k návrhu na vyhlásenie konkurzu,

ako aj k predbežnej správe o jeho majetku.

Z obsahu sťažnosti a z k nej priloženého odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu vyplýva, že sťažovateľ namietal v konaní pred odvolacím súdom

skutočnosť, že „súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby zaslal dlžníkovi na

vyjadrenie nasledovné dokumenty“ (uvedené v predchádzajúcom odstavci), čiže mal

možnosť v konaní o odvolaní svoje námietky, resp. pripomienky k nim vyjadriť, t. j.

plne realizovať (uplatniť) svoje vyššie označené základné právo v konaní pred súdom.

Že túto možnosť plne nevyužil, resp. že nemal úspech v konaní, nie je porušením

označeného základného práva a nie je ani dôvodom na poskytnutie mu ústavnoprávnej

ochrany.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v skorších rozhodnutiach

základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je potrebné vykladať

vo väzbe na tak, že v každom konaní, v ktorom súd vykonal

dôkazy, má umožniť účastníkovi konania, aby sa k nim mohol vyjadriť. Za súčasť

tohto základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy

označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného

hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého

rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia

k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov

(napr. , , ).

Tým, že menované súdy nevykonali z dôvodov už vyššie uvedených (účel

konania pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu) dokazovanie v rozsahu

navrhovanom sťažovateľom, ale zamerali sa len na zisťovanie zákonom ustanovených

hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu a existenciu

(splnenie) týchto základných podmienok v zmysle požiadaviek zákona (zákona

o konkurze a vyrovnaní) riadne zdôvodnili, neporušili a ani nemohli porušiť základné

právo sťažovateľa, ktorého ochrany sa svojou sťažnosťou domáhal, t. j. právo na

súdnu ochranu (v rozsahu ním označených článkov ).

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v jeho skorších

rozhodnutiach (napr. , ) uplatňovanie zákona v súdnom konaní

a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských

práv, teda ani považovať za porušenie základného práva podľa .

Okrem vyššie uvedeného je potrebné ešte zdôvodniť, že podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu (napr. , , , )

účelom základného práva na súdnu ochranu ( ) je zaručiť prístup

k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom konania po splnení

podmienok ustanovených zákonom. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je

prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované. Ústavné právo

na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym súdom), teda za porušenie tohto základného práva nemožno

považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

).

Už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. , ) ústavný

súd vyslovil, že jeho ústavné postavenie (keďže nie je súčasťou všeobecných súdov)

ho vylučuje z možnosti preskúmavať zákonnosť konania všeobecných súdov pri

dodržiavaní a aplikácii takých ustanovení procesných predpisov, ktoré sú prejavom

nezávislého postavenia súdu z hľadiska rozsahu dokazovania, preskúmavania

a posudzovania jeho právnych názorov, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ postup a rozhodnutie súdu nie sú svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené.

V rozhodnutí sp. zn. ústavný súd vyslovil, že v Slovenskej

republike pôsobia súdy na základe a zákonov, čiže na základe právneho

poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie

noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok

zvlášť umožňuje. Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku

Slovenskej republiky a z noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť

umožňuje, v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Súčasťou základného práva

podľa je aj to, aby súd rozhodol o práve toho, kto sa naň obrátil,

podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie

právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje.

Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na

posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie právnych noriem

týkajúcich sa zisťovania hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok konania,

najmä procesu dokazovania, hodnotenia vykonaných dôkazov, odôvodnenia a výrokov

rozhodnutí súdov, nie je dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany (resp. nie je

možné bez ďalšieho založiť právomoc ústavného súdu) označených základných práv,

ktorých porušenie sa namieta, pre nedostatok právomoci ústavného súdu na

posudzovanie zákonnosti postupu súdov vo vyššie označenom smere.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu (v rozsahu upravenom

sťažovateľom) a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom by prichádzalo do

úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k súdom a samotné ich konanie

ustanovené zákonom o konkurze a vyrovnaní a

neboli súdmi rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným a rozhodnutia súdov by

boli v dôsledku toho arbitrárne. Tvrdenia sťažovateľa ani samotné napadnuté

rozhodnutie vyslovenie takéhoto záveru pri posudzovaní dôvodnosti jeho sťažnosti

však nepodporujú.

Sťažovateľ taktiež namietal, že postupom označených súdov bolo súčasne

porušené aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného vo veci sp. zn.

má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým

ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“ do

vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich

praktickej aplikácie v právnej praxi Slovenskej republiky. Ak sa navrhovateľ domáha

súčasne vyslovenia porušenia základných práv a slobôd garantovaných v ústave

a ľudských práv a základných slobôd garantovaných v medzinárodnej zmluve

o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská republika viazaná,

a ak v obsahu týchto práv a slobôd nie je významový rozdiel, zistením a vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody podľa sa v takýchto prípadoch

naplnil aj účel ochrany, ktorú ústavný súd môže poskytnúť právam alebo slobodám

podľa medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorých

porušenie sa namieta.

Z obsahu práva na súdnu ochranu podľa („každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva“) s prihliadnutím na

ustanovenia odseku 4 citovaného článku („podmienky a podrobnosti o súdnej a inej

právnej ochrane ustanoví zákon“) a („domáhať sa práv ... možno

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“), ako aj čl. 47 ods. 3

a je možné konštatovať najbližšiu obsahovú (a aj pojmovú)

príbuznosť medzi právom na „spravodlivé prejednanie záležitosti“ (podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru) a právom na súdnu ochranu, ktoré je bližšie konkretizované vo vzťahu

k posudzovanej problematike najmä ustanoveniami -

konkrétne v jeho , v ktorom sa premieta toto garantované základné právo

(„ upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov“) - a ktoré sa ako základná zásada občianskeho súdneho konania

(„spravodlivá ochrana práv“) premieta do celej právnej úpravy občianskeho súdneho

procesu.

Vzhľadom na významovú príbuznosť medzi základným právom na súdnu

ochranu zaručeným v siedmom oddiele druhej hlavy a právom na spravodlivé

prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru platia vyššie uvedené závery

ústavného súdu vyslovené v posudzovanej veci aj na sťažovateľom požadovanú

ochranu práva vyplývajúcu z dohovoru, lebo posúdením námietok sťažovateľa nebolo

preukázané porušenie základných princípov práva na spravodlivé prejednanie veci

v zmysle dohovoru (a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva), t. j. princípu

rovnosti zbraní, princípu kontradiktórnosti konania, ako aj práva byť prítomný na

pojednávaní a práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Z dôvodu nepreukázania porušenia namietaných základných práv nepovažoval

ústavný súd za potrebné zaoberať sa aj návrhom sťažovateľa na vydanie predbežného

opatrenia.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval predmetnú

sťažnosť a odmietol ju z vyššie uvedených dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2003