Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 32/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., a Ing. V. K., K.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47

ods. 2 a 3 a a ich práv upravených v

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho uznesením

z 8. septembra 2008, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -150

z 27. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo

1/2009 z 30. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., a Ing. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej aj

„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), a Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47

ods. 2 a 3 a (ďalej len „“) a ich práv

upravených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho

uznesením z 8. septembra 2008, uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -150 z 27. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:

„Predmetom tejto sťažnosti je zastavenie dovolacieho konania Najvyšším súdom SR,

ktoré dovolanie podala Sťažovateľka 1 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil

prvostupňové súdne rozhodnutie o povolení výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra,

kedy bol výmaz uskutočnený skôr, než bolo toto rozhodnutie doručené účastníčke konania,

ako priamy dôsledok neustanovenia právneho zástupcu Sťažovateľke 1 Okresným súdom

Košice I, s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Košice.

Sťažovateľka č.1 túto sťažnosť podáva s tým, že necháva na zvážení Súdu, či sa môže

jej sťažnosťou zaoberať, keďže ju podáva ako zaniknutá osoba.

Nakoľko Sťažovateľka č.1 v čase podávania tejto sťažnosti objektívne nejestvuje,

z dôvodu právnej istoty podáva za Sťažovateľku č.1 túto sťažnosť aj jej ex-konateľ,

Sťažovateľ č.2. Je však pravdou, že jeho oprávnenie konať za Sťažovateľku 1 zaniklo dňom

jej výmazu z obchodného registra.

Sťažovateľ č.3 podáva túto sťažnosť sám za seba, ako fyzická osoba, vlastník

obchodného podielu v Sťažovateľke 1, ktorý obchodný podiel dňom jej výmazu

z obchodného registra zanikol. Ak bol výmaz nezákonný, Sťažovateľ 3 stratil svoj majetok

spôsobom, v zákone neupravenom.

Sťažnosť sa týka konania súdu vo veci výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra,

pričom jej účelom je náprava porušených základných práv sťažovateľov, vrátane obnovy

zápisu Sťažovateľky 1 do obchodného registra. Z tohto pohľadu by táto sťažnosť mala byť

umožnená, napriek uskutočnenému výmazu Sťažovateľky 1 z OR.

Podaním zo dňa 17. 11. 2007 sťažovatelia podali Súdu príbuznú sťažnosť, ktorú súd

uznesením č. k. , zamietol. Túto sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním zo

dňa 11.4.2008, ktoré doplnenie Súd zamietol samostatným rozhodnutím č. k. .

Sťažovatelia sú toho názoru, že táto sťažnosť sa týka inej veci, aj keď s výmazom

Sťažovateľky 1 z OR súvisiacej. Vo vyššie uvedenej sťažnosti s jej doplnením namietali

sťažovatelia nezákonný výmaz a rozhodnutie odvolacieho súdu. Ústavný súd sťažnosť a jej

doplnenie odmietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľov a z dôvodu

nevyčerpania opravných prostriedkov (o podanom dovolaní nebolo ešte rozhodnuté).

Ako je uvedené vyššie, táto sťažnosť sa týka práve uvádzaného dovolacieho konania.

Sťažovatelia nie sú v tomto konaní zastúpení advokátom a preto túto sťažnosť

predkladajú napísanú tak, ako toho boli laicky schopní predovšetkým z dôvodu, aby Súd

mohol rozhodnúť o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu, ktorý, ak Súd žiadosti

vyhovie, by mal sťažnosť doplniť a upraviť tak, aby profesionálne odzrkadľovala skutkový

stav veci a porušené práva sťažovateľov, v súlade so zákonom a vôľou sťažovateľov. Preto,

ak v tomto podaní sťažovatelia opomenú uviesť niektoré dôležité skutočnosti či námietky,

neznamená to, že danú skutočnosť nenamietajú, ale len to, že odborne neboli spôsobilí

takúto skutočnosť uviesť, či namietať.

Rovnako, sťažovatelia si nie sú istí, ktorý súd ich základné práva vlastne porušil.

Z dôvodu právnej istoty preto za porušovateľov označujú všetky súdy, ktoré v danej veci

konali.“

Sťažovatelia ďalej popisujú v sťažnosti skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu

sťažnosti ústavnému súdu, takto:

„V r. 1996 zažalovala Č. a.s. na Krajskom súde v Košiciach svoje pohľadávky proti

Sťažovateľke č. 1. Žaloby boli vedené pod č. k. , , ,

, neskôr .

Neskôr, pred rozhodnutím nezávislého súdu vo veciach podaných žalôb, podala

Č. a.s. z dôvodu tých istých sporných a zažalovaných pohľadávok návrh na vyhlásenie

konkurzu na Sťažovateľku č.1.

Aj napriek tomu, že ani o jednej zo žalôb nebolo rozhodnuté a teda navrhovateľ

konkurzu nebol osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu, nakoľko nebol schopný

preukázať existenciu svojej nespornej pohľadávky, Krajský súd Košice, v rozpore s ust.

§4 ZKV tento konkurz vyhlásil uznesením zo dňa 20. 2. 1998, č. k. -16.

Za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. S., K.

Na návrh správkyne konkurznej podstaty zo dňa 13. 9. 1999 (príloha č. S283), súd

zrušil konkurz uznesením zo dňa 12. 1. 2000, č. k. -31 (S280).

Okresný súd Košice I, ako súd registrový, uznesením zo dňa 2. 2. 2000 zosúladil

novovzniknutý stav faktický so stavom právnym (S281).

Zrušením konkurzu odpadla prekážka pokračovania konaní na podklade žalôb Č. a.s.

a v niektorých prípadoch nezávislé súdy v konaniach pokračovali.

V konaní súd v r. 2003 uložil žalobcovi sprístupniť Sťažovateľke 1 časť

svojho účtovníctva a doručiť súdu zápis o jednaní o súdom položenej otázke. Žalobca túto

výzvu súdu ignoroval a namiesto toho sa obrátil na registrový súd s podnetom na výmaz

Sťažovateľky 1 z OR. Okresný súd Košice I tomuto podnetu vyhovel a uznesením zo dňa

2. 4. 2003 (S17) zahájil konanie o zmene zápisu v OR u Sťažovateľky 1. Proti tomuto

uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

Uznesením zo dňa 9. 7. 2007, č. k. Sro 41/V-85; Okresný súd Košice I

povolil výmaz Sťažovateľky 1 z OR (S794). Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi

Sťažovateľky 1 doručené dňa 24. 9. 2007, pričom z poučenia vyplýva, že proti uzneseniu

je možné v 15-dňovej lehote podať odvolanie.

K faktickému výmazu Sťažovateľky 1 z OR došlo dňa 17. 9. 2007, teda 7 dní pred

doručením uznesenia o povolení výmazu (internetový výpis K. s.r.o. z OR).

Nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala z dôvodu právnej istoty podaním zo dňa

9.10.2007 proti doručenému uzneseniu odvolanie, v zmysle poučenia súdom (S795).

Prepis pokračovania skutkového stavu zo sťažnosti v konaní č.

(sťažovatelia navrhujú Súdu pripojenie tohto spisu):

- uznesením zo dňa 31. 1. 2008 (S842), č. k. -104, Krajský súd Košice

potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I, napadnuté odvolaním nejestvujúcou

odvolateľkou;

- podaním zo dňa 19. 3. 2008, nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala proti uzneseniu

odvolacieho súdu dovolanie (S844). O dovolaní nie je zatiaľ rozhodnuté. ...

Podaním zo dňa 27. 3. 2008 Sťažovateľka 1 svoje dovolanie doplnila o návrh

na pripustenie opravy podania (S850).

Výzvou zo dňa 29. 4. 2008 Okresný súd Košice I vyzval Sťažovateľku 1, aby

si v dovolacom konaní ustanovila advokáta ako zástupcu, alebo, aby súdu relevantným

spôsobom preukázala, že spĺňa podmienky na pridelenie právneho zástupcu súdom. Súd

k výzve pripojil tlačivo „vzor 6“ (S867).

Sťažovateľka 1 na výzvu odpovedala podaním zo dňa 15. 5. 2008 (S868), pričom ešte

predtým konzultovala telefonicky s kanceláriou súdu otázku nevyplniteľnosti zaslaného

tlačiva. Sťažovateľka súd vyrozumela o nevyplniteľnosti zaslaného tlačiva, o nemožnosti

ustanovenia si právneho zástupcu vzhľadom na už vykonaný výmaz z OR a upozornila súd

na zákonnú nemožnosť, aby vôbec nejaký majetok vlastnila.

Uznesením zo dňa 8. 9. 2008, č. k. , súd Sťažovateľke nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil jej zástupcu z radov advokátov (S907) .

Sťažovateľka 1 sa proti tomuto uzneseniu odvolala podaním zo dňa 30. 10. 2008

(S908).

Uznesením zo dňa 27. 11. 2008, č. k. , odvolací súd napadnuté

rozhodnutie potvrdil (S1116).

Výzvou zo dňa 22. 1. 2009 Okresný súd Košice I vyzval Sťažovateľku

1 na odstránenie nedostatkov odvolania - ustanovenie právneho zástupcu (S1117).

Uznesením zo dňa 30. 9. 2009, č. k. Najvyšší súd SR dovolacie

konanie zastavil (S1118).“

K samotnému dovolaciemu konaniu sťažovatelia uvádzajú:

«Argumentácia uvedená v tejto časti vychádza z predpokladu, že súd môže

v dovolacom konaní konať aj so zaniknutou účastníčkou konania, v ktorom duchu

sa nepriamo vyslovil aj ústavný súd (-15).

Za platnosti vyššie uvedeného predpokladu, sťažovatelia sú presvedčení,

že prostredníctvom podaného dovolania mohli svoje práva obrániť a v konečnom dôsledku

zabrániť výmazu Sťažovateľky 1 z OR. ...

Sťažovateľka 1 bránila svoje práva podaním dovolania. Nakoľko ho podávala

po dátume svojho výmazu z OR, objektívne nebola schopná zaplatiť súdny poplatok

za dovolanie, ani splnomocniť na svoje zastupovanie advokáta, čo je zákonná podmienka

podľa (1) . Preto súčasne s podaním dovolania požiadala o pridelenie právneho

zástupcu ex offo ako aj o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku.

Súd vyzval Sťažovateľku 1 na odstránenie nedostatkov svojho podania tak,

aby si ustanovila za zástupcu advokáta, alebo aby súdu relevantným spôsobom preukázala,

že spĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku. Súd jej zároveň zaslal

na vyplnenie tlačivo „vzor 6“. Túto výzvu prevzal Sťažovateľ 2 ako ex-konateľ, pričom

Sťažovateľke 1 ju nebol schopný doručiť pre jej neexistenciu.

Sťažovateľka 1 súdu odpovedala (konaním Sťažovateľa 2) podaním zo dňa

15. 5. 2008 (S868). V tomto súdu namietala nemožnosť vyplniť tlačivo určené pre

podmienky žiadateľa ktorým je fyzická osoba, upozornila súd na zákonnú nemožnosť udeliť

advokátovi plnú moc a namietala, že za danej situácie (výmaz z OR) nemôže byť vlastníčkou

vôbec žiadneho majetku.

Súd Sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a právneho

zástupcu jej nepridelil z dôvodu, že súdu nepreukázala, že žiaden majetok nemá (S907). Aj

toto rozhodnutie prevzala len fyzická osoba a Sťažovateľke 1 ho nedoručila. ...

Sťažovateľka 1 sa voči tomuto uzneseniu odvolala (S908) a namietala vyššie uvedené

skutočnosti, ako aj vedome nepravdivú argumentáciu súdu, ktorá je v rozpore s obsahom

spisu. Odvolací súd odvolaniu nevyhovel (S1116), kedy sa stotožnil so stanoviskom

prvostupňového súdu a svoje rozhodnutie oprel o nepreukázanie nemajetnosti

Sťažovateľkou 1, za stále platnej situácie zákonnej nemožnosti (vyplývajúcej z Obchodného

zákonníka) vlastnenia akéhokoľvek majetku nejestvujúcou Sťažovateľkou 1. Odvolací súd

týmto rovnako uprel Sťažovateľke právo na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup

k súdu, na spravodlivosť a zároveň negoval predpokladanú účinnosť a efektivitu využitého

opravného prostriedku, kedy tento degradoval na formálny akt bez zákonného obsahu.

Dovolanie proti tomuto uzneseniu Sťažovateľka 1 nepodala z dôvodov, že podľa

laického názoru fyzickej osoby, ktorá za ňu konala po zániku práva na takéto konanie,

podmienky na podanie dovolania neboli splnené. Navyše, pri tomto dovolaní by opätovne

musela požiadať o pridelenie právneho zástupcu ex offo, pričom by mohla argumentovať

len skutočnosťami, ktoré už boli preskúmavané súdom, ktorý o takejto žiadosti môže

rozhodnúť a to s negatívnym výsledkom, a teda, dovolanie by bolo zjavne neúčinným a

neefektívnym prostriedkom zjednania nápravy. Hypoteticky, ak by takéto dovolanie podala

a súd by žiadosti o pridelenie právneho zástupcu nevyhovel, mohla by sa proti takémuto

rozhodnutiu odvolať, ďalej dovolať (a znovu požiadať o pridelenie právneho zástupcu

v tomto dovolacom konaní) atď., adinfinitum, čo by nakoniec k riešeniu aj tak neviedlo.

Sťažovateľka sa preto v ďalšom postupe oprela o rozhodnutie Ústavného súdu SR

zo dňa 10. 10. 2006, č. k. . V tomto konaní sa právnická osoba sťažovala

na porušenie svojich základných práv neodpustením súdneho poplatku súdom. Ústavný súd

sťažnosť odmietol z nedostatku právomocí s tým, že nepriznaním oslobodenia od súdneho

poplatku nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky a porušením jej základných

práv by sa mohol Súd zaoberať jedine za predpokladu, že by súd z uvedeného dôvodu

právoplatne zastavil konanie (za splnenia ďalších podmienok).

Výzvou zo dňa 22. 1. 2009 (S1117) súd vyzval Sťažovateľku 1, aby si ustanovila

právneho zástupcu z radov advokátov, kedy súd naďalej trval na splnení nesplniteľnej

podmienky.

Ex-konateľ sa o to pokúšal, avšak stále narážal na neochotu advokátov,

aby zastupovali nejestvujúcu sťažovateľku a aby akceptovali plnú moc udelenú ex-

konateľom po zániku jeho oprávnenia konať za sťažovateľku. Problémom bola aj otázka

platenia za poskytnuté advokátske služby, z rovnakých dôvodov.

Uznesením zo dňa 30. 9. 2009 (S1118), Najvyšší súd SR dovolacie konanie zastavil

pre neodstránenie prekážky postupu v konaní.

Konaním súdu/súdov tak došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv

a základných slobôd sťažovateľov v rozsahu, ako už uviedli na začiatku časti II tejto

sťažnosti. Na presnejšie vyšpecifikovanie si sťažovatelia vzhľadom na svoju neodbornosť

netrúfajú, preto svoje krivdy aspoň laicky čiastočne sumarizujú, predovšetkým pre potrebu

rozhodnutia o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným

súdom...

V dovolacom konaní sa Sťažovateľka 1 domáhala svojho ústavného práva na súdnu

ochranu, ktoré SR priznáva „každému, ktorého právo je v právnom poriadku

Slovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom ustanoveným postupom

domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky“. Právo na súdnu alebo inú

právnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, ako sú uvedené

v druhej hlave . Takýto záver nie je možné odvodiť ani z

Slovenskej republiky a ani zo zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu alebo inú právnu

ochranu. V tomto smere sa líši od

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý rozsah uplatnenia práva

na súdnu ochranu obmedzuje na rozhodovanie o „občianskych právach alebo záväzkoch“

a na rozhodovanie o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia. Toto právo bolo

Sťažovateľke 1 upreté.

Najvyšší súd SR, zastavením dovolacieho konania, pri postupe súdu v rozpore

s (4) SR, porušil základné práva a ľudské práva a základné slobody

sťažovateľov, s dôsledkom vyvolania porušenia ich ďalších základných práv, ľudských práv

a základných slobôd.»

Sťažovatelia návrh na rozhodnutie sformulovali takto:

„Sťažovatelia sa touto sťažnosťou domáhajú obnovy svojich porušených základných

práv a ľudských práv a základných slobôd tak, aby sa mohli zákonom stanoveným

spôsobom domáhať svojich práv v konaní o zmene zápisu v obchodnom registri, vedenom

na Okresnom súde Košice I pod č. k. a svojich majetkových práv napadnutých

výmazom Sťažovateľky 1 z obchodného registra, najmä (ale nielen):

- zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2009, č. k. ;

- zrušenia uznesenia Krajského súdu Košice zo dňa 27. 11. 2008,

č. k.2Cob/184/2008-150;

- zrušenia uznesenia Okresného súdu Košice I, zo dňa 8. 9. 2008, č. k. .

Sťažovatelia sa domáhajú obnovenia zápisu v obchodnom registri skutočností,

platných tesne pred uskutočneným výmazom Sťažovateľky 1, cestou návrhu Súdu na vydanie

príslušného príkazu.

Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby im priznal náhradu nemajetkovej ujmy nasledovne:

Sťažovateľke 1:15 000,- €; Sťažovateľovi 3: 7 500,-€

Sťažovatelia navrhujú Súdu, aby pripustil doplnenie odôvodnenia navrhovanej výšky

odškodnenia za nemajetkovú ujmu v rámci doplnenia/opravy tejto sťažnosti prideleným

advokátom, ak ich žiadosti o jeho pridelenie vyhovie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 8. septembra 2008, uzneseniu krajského súdu

č. k. -150 z 27. novembra 2008 a uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009 s tým, že označeným postupom a uzneseniami

mali byť porušené základné práva sťažovateľov upravené v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2

a 3 a a práva podľa a dohovoru a podľa dodatkového

protokolu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že sťažovateľke

nebolo v konaní o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným

stavom (t. j. vo veci jej výmazu z obchodného registra) priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov a nebol jej ustanovený zástupca z radov advokátov.

1. Sťažnosť síce podáva sťažovateľka a sťažovateľ [jednak ako konateľ sťažovateľky

pred jej výmazom z obchodného registra a zároveň aj ako fyzická osoba, vlastník

obchodného podielu v súčasnosti už neexistujúcej sťažovateľky (obchodnej spoločnosti K.,

s. r. o.)], ale v podstate ide o sťažnosť týkajúcu sa namietaného porušenia práv

sťažovateľky. V súvislosti s tým, že sťažovateľ podáva ústavnému súdu sťažnosť

ako konateľ sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka t. č. už neexistuje, lebo

zanikla výmazom z obchodného registra 17. septembra 2007, preto funkcia sťažovateľa

ako konateľa (štatutárneho orgánu) tejto právnickej osoby 17. septembra 2009 taktiež

zanikla. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa ako konateľa

sťažovateľky uvádza, že sťažovateľ sa z tejto pozície mohol domáhať ochrany len práv

a nápravy ujmy, ktorú mala utrpieť sťažovateľka, keďže z funkcie konateľa pre sťažovateľa

vyplývalo iba oprávnenie konať len vo veciach sťažovateľky. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha

ochrany svojich práv ako fyzická osoba (spoločník a bývalý vlastník obchodného podielu

sťažovateľky ), ústavný súd uvádza, že ochranu svojich práv (nárok na náhradu škody)

mohol uplatniť podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na tomto základe a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako podanú neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením okresného

súdu sp. zn. z 8. septembra 2008 a uznesením krajského súdu

č. k. -150 z 27. novembra 2008 ústavný súd uvádza, že z princípu

subsidiarity zakotvenej v vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatnení svojej právomoci

riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie

je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každého. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého právomoc

predchádza pred uplatnením právomoci ústavného súdu (podobne ,

, , ). V súlade s týmto mala sťažovateľka proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. septembra 2008 v súlade s čl. 127

ods. 1 a k dispozícii riadny opravný

prostriedok, ktorý aj využila, a preto ústavný súd uplatniac princíp subsidiarity sťažnosť

v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa .

3. Čo sa týka napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -150

z 27. novembra 2008, sťažovateľka podala proti nemu prostredníctvom okresného súdu

dovolanie. Najvyšší súd dovolacie konanie začaté na základe dovolania sťažovateľky

uznesením sp. zn. z 30. septembra 2009 zastavil z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných podmienok na dovolacie konanie zo strany sťažovateľky. Ústavný

súd konštatujúc, že je vecou účastníka konania splniť všetky zákonom ustanovené

podmienky na prístup súdu vrátane povinného právneho zastúpenia, dospel k záveru,

že ak tak sťažovateľka napriek výzve na odstránenie tohto nedostatku neurobila, sama

sa zbavila reálnej možnosti, aby sa o jej mimoriadnom opravnom prostriedku konalo.

V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(m.m. ), podľa ktorej za splnenie podmienky povinného vyčerpania všetkých

procesných prostriedkov pred podaním sťažnosti podľa (

) nemožno považovať ich formálne uplatnenie a rozhodnutie o nich.

Tak je to aj v prípade, ak sťažovateľ síce opravný prostriedok na ochranu svojich práv

uplatnil, ale nesplnil všetky zákonom ustanovené podmienky na prístup súdu

(v okolnostiach prípadu podmienku povinného právneho zastúpenia). Za takejto situácie

všeobecný súd, ktorý o opravnom prostriedku uplatnenom sťažovateľom mal a mohol

rozhodovať (v tejto veci najvyšší súd), nedostal príležitosť zaoberať sa dôvodmi jeho

podania, a to kvôli procesnému zavineniu účastníka konania (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá bola v namietanom konaní v procesnom postavení navrhovateľky).

Vzhľadom na to, že založenie právomoci ústavného súdu podľa

a je, ako už bolo uvedené, subsidiárne, ústavný súd

odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ďalej k tejto časti sťažnosti, a to k argumentácii sťažovateľky, že požiadala

o ustanovenie advokáta, avšak jej žiadosti nebolo vyhovené, ústavný súd dodáva, že nie

je súčasťou sústavy všeobecných súdov a v zásade mu neprislúcha právo dozoru nad ich

rozhodovacou činnosťou. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov by bol oprávnený

zasiahnuť iba za predpokladu, ak by ich postupom alebo rozhodnutím boli porušené

základné práva alebo slobody účastníka konania.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, z hľadiska sťažovateľkou uplatnených námietok

a s ohľadom na to, že môže preskúmavať iba jeho ústavnosť, dospel k záveru, že sťažnosť

ani vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky nie je dôvodná.

Podľa v znení účinnom v relevantnom

čase (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený

od súdnych poplatkov ( ), ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec

súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho

záujmov. Podmienkou oslobodenia od súdnych poplatkov podľa

sú jednak pomery účastníka a jednak to, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné

uplatňovanie alebo bránenie práva.

Posúdenie toho, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda zároveň aj na ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, patrí výlučne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov. Iba v prípade,

že by nesprávna aplikácia zákonných predpisov všeobecnými súdmi mala za následok

porušenie základných práv alebo slobôd, napríklad v dôsledku arbitrárnosti alebo

v dôsledku takej interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

prichádzala by do úvahy ingerencia ústavného súdu v záujme ochrany práv sťažovateľa.

Po preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu však ústavný súd nezistil

také jeho pochybenie, ktoré by opodstatňovalo jeho zásah a následnú kasáciu tohto

rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd riadne a ústavne konformným

spôsobom odôvodnil, prečo dospel k záveru o nutnosti potvrdenia uznesenia

prvostupňového súdu, ktorým nebolo sťažovateľke priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov a nebol jej ustanovený zástupca z radov advokátov, konštatujúc, že:

„ Navrhovateľ spoločnosť K. s.r.o. ani v odvolacom konaní nepreukázal, že spĺňa

predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a predpoklady pre ustanovenie

zástupcu z radov advokátov, ale iba odkázal súd na použitie Obchodného registra a údaje

týkajúce sa navrhovateľa vyplývajúce obchodného registra. Zároveň poukázal

na skutočnosť, že v tomto prípade oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie

zástupcu z radov advokátov žiada neexistujúca spoločnosť.“

Ústavný súd napokon poznamenáva, že zakotvuje právo na to,

aby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom,

ktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú.

Toto základné právo však neimplikuje výslovne požiadavku, aby právna pomoc bola

zabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne.

Zhrňujúc uvedené ústavný súd nezistil relevantný dôvod na to, aby namietané

uznesenie krajského súdu kvalifikoval ako odporujúce sťažovateľkou označeným právam,

a na základe toho dospel k záveru, že sťažnosť možno v tejto časti podľa § 25 ods. 2

zároveň odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. septembra 2009, ústavný súd skúmal v prvom rade splnenie

náležitostí vyžadovaných pre dovolacie konanie ustanovených v

a splnenie podmienok prípustnosti dovolania. V tejto súvislosti je v odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uvedené:

„Skôr než Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania, skúmal, čí dovolanie spoločnosti K., s.r.o., K.

má náležitosti vyžadované v zmysle ust.

Podľa ust. v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach

(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov

sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie

dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná. .

Ako vyplýva z vyššie citovaného ust nevyhnutným predpokladom

účinného dovolania je aj to, aby ho spísal advokát

Nedostatok zastúpenia advokátom je odstrániteľným nedostatkom, ktorý je možno

napraviť podľa ust. § 43 0.s.p. .

Súd prvého stupňa preto vyzval spoločnosť K., s. r. o., K. výzvou z 29. apríla 2008,

ktorú spoločnosť prevzala 19. mája 2008, na odstránenie nedostatku zastúpenia dovolateľa

advokátom. Dovolateľ nedostatok dovolania neodstránil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolacie konanie zastavil podľa ust. § 104

ods. 2 “

O dovolaní najvyšší súd rozhodol tak, že konanie zastavil uznesením

sp. zn. z 30. septembra 2009, a to z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovenej

podmienky povinného právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľka nesplnila napriek výzve

okresného súdu na odstránenie tohto nedostatku. Nesplnenie zákonom ustanovených

podmienok, ktoré sa vyžadujú od účastníka konania preto, aby sa mohlo o jeho opravnom

prostriedku konať (v dôsledku nesplnenie ktorých sa konanie zastaví), nemožno v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať

pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolacie konanie je mimoriadným konaním, keďže

sa ním vstupuje do právoplatne skončených vecí. Preto nerešpektovanie formalizovaných

podmienok náležitostí dovolania a predpokladov jeho prípustnosti je dôvodom

na zastavenie dovolacieho konania, čo je aj v záujme zachovania právnej istoty

garantovanej v nevyhnutné. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu

nemožno za porušenie označených práv sťažovateľky považovať postup súdu, ktorý

je v súlade s v spojení s .

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

je na skúmanie splnenia podmienok konania, prípustnosti návrhu na začatie súdneho

konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať,

právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí

zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať

o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré na konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

podmienok dovolacieho konania.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo treba dovolacie konanie zastaviť, a preto ho ústavný súd považuje

i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne udržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho

súdu by mohla byť opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil v danej veci

s interpretáciou zákonov zo strany najvyššieho súdu, mohol by v zmysle svojej stabilnej

judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu

ústavný súd nezistil.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2008, odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ako aj ich žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010