Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 398/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -38 z 24. októbra 2007 a postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010

doručená sťažnosť Ing. P. Ď., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ods.

2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -38 z 24. októbra

2007 a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podľa

druhej hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“) domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Krajského dopravného

inšpektorátu, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. p.: KRP-P-142/DI-SK-2004

zo 14. júla 2004, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu,

Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. I č. p.: ORP-351/DI-2-2004-V-I z 10. mája

2004 o zadržaní jeho vodičského preukazu v zmysle § 66 ods. 1 písm. b) zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o premávke na pozemných komunikáciách v

znení neskorších predpisov (ďalej len „) z dôvodu, že „viedol

motorové vozidlo, bol zastavený, kontrolovaný policajnou hliadkou a podrobený dychovej

skúške na alkohol pomocou prístroja Alkotest, ktorý po jeho prefúknutí vyhodnotil 0,21 mg

etanolu na liter vydýchnutého vzduchu, a tým, že dôvody zadržania trvajú a možno dôvodne

predpokladať, že za skutok, zo spáchania ktorého je podozrivý žalobca, bude uložená

sankcia zákazu viesť motorové vozidlá“. Krajský súd rozsudkom č. k. -38 z 24.

októbra 2007 žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o

ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 16. júna 2010, pričom

dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2010.

Sťažovateľ považuje právoplatné rozhodnutie vo veci po takmer šiestich rokoch od

podania žaloby za neprimerane dlhú dobu. Podľa jeho názoru všeobecné súdy neprerokovali

jeho vec bez zbytočných prieťahov, konali bez jeho obligatórneho právneho zastúpenia

a porušili aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie, a to z dôvodu, že sa nevysporiadali

s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania a nariadenie pojednávania, ako ani s právne

relevantými námietkami uvedenými v žalobe a odvolaniach týkajúcimi sa údaja o hodine

spáchania skutku, údaja o type merača a nameranej hodnote, použitia prístroja Alkotest

v rozpore so zákonom, absencie poučenia, porušenia práva na právnu pomoc, porušenia

práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia pred jeho vydaním, porušenia práva požiadať

o lekárske vyšetrenie a poučenia o možnosti vzniesť námietku zaujatosti.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd a najvyšší súd porušili

jeho základné práva podľa , a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Aj keď sťažovateľ v petite svojej sťažnosti výslovne neuviedol, akými rozhodnutiami

všeobecných súdov [ ] malo dôjsť k porušeniu

jeho základných práv podľa , a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že ide

o rozsudok krajského súdu č. k. -38 z 24. októbra 2007 a rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. júna 2010.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -38 z 24. októbra 2007, ústavný súd konštatuje, že

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v .

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu na základe odvolania podaného

sťažovateľom preskúmal najvyšší súd, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru spočívala v tvrdení, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho návrhmi na

vykonanie dokazovania a nariadenie pojednávania, ako ani s právne relevantnými

námietkami sťažovateľa. Z napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že totožné

námietky sťažovateľ uviedol aj vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „v odôvodnení rozhodnutia jasne a zrozumiteľne

nedal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany“.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. zo 16. júna 2010 okrem

iného uviedol:

„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby a v súlade s vyššie citovanými

ustanoveniami a so zásadami z nich vyplývajúcimi. ...

Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca vymedzil súdny prieskum zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu námietkou neobjektívneho zistenia okolností správnym

orgánom z dôvodu, že protokol o dopravnom priestupku nebol vyplnený v podstatnej časti -

uvedenie priestupku, ktorého sa mal žalobca dopustiť, preto bol v tej časti žalobcom

vyškrtnutý a až následne dopísaný, spochybňujúc svedectvá policajtov s poukazom na

vlastné skúsenosti manipulácie polície s dokladmi. Ohľadne záznamu o dychovej skúške

žalobca namietal, že on nefúkal. V doplnení žaloby, učinenej po uplynutí zákonnej lehoty na

podanie žaloby, navrhol súdnu expertízu protokolu o dopravnom priestupku a namietal

porušenie zákonnej 15-dňovej lehoty na vydanie rozhodnutia o zadržaní vodičského

preukazu a aj to, že rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu vydal neoprávnený orgán.

Súd prvého stupňa preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu v rozsahu

vyššie uvedených žalobných dôvodov a rozhodol tak, že sa žaloba zamieta. Odvolací súd sa

s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, konštatujúc správnosť dôvodov

napadnutého rozsudku. ...

Je potrené uviesť, že dôvodom vydania rozhodnutia o policajtom zadržanom

vodičskom preukaze bol predpoklad, že súd alebo iný príslušný orgán uloží žalobcovi zákaz

viesť motorové vozidlo, ktorý sa neskôr potvrdil ako dôvodný (rozhodnutie o priestupku

vydané dňa 18. augusta 2004). Skutočnosťou, majúcou za následok zadržanie vodičského

preukazu policajtom podľa bolo jeho

zistenie na základe vykonanej dychovej skúšky, že žalobca požil alkoholický nápoj,

v dôsledku čoho bola spôsobilosť žalobcu viesť motorové vozidlo znížená. Ani podľa názoru

odvolacieho súdu okolnosť, že žalobca zápis o dychovej skúške nepodpísal, nie je bez

ďalšieho dostatočným dôvodom na spochybnenie skutkového zistenia z neho vyplývajúceho.

Pokiaľ žalobca spochybnil vierohodnosť dokladu – správy o výsledku objasňovania

priestupku, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie o priestupku, a to z dôvodu, že čas

spáchania skutku bol prepisovaný a tvrdenia žalobcu o jej dodatočnom vyplnení v časti

uvedenia priestupku, na základe čoho žiadal žalobca súd o jej znalecké preskúmanie,

odvolací súd v tomto ohľade považuje za vhodné pripomenúť, že vznesené námietky voči

podkladu rozhodnutia o priestupku nemohli ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia o zadržaní

vodičského preukazu. Navyše odvolací súd považuje za nepravdepodobné a nelogické, aby

vodič podpísal bez akejkoľvek výhrady správu bez uvedenia jej podstatnej časti, ktorou je

opis skutku. Ani odvolací súd nezistil v intenciách žaloby rozpor konania a rozhodnutia

správneho orgánu so zákonom.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že žalobca až vo svojich odvolaniach proti

rozsudku krajského súdu vzniesol postupne voči rozhodnutiu správneho orgánu aj ďalšie

námietky, ktoré však v zákonnej dvojmesačnej lehote na podanie a rozšírenie žaloby

neuplatnil. Vo svetle vyššie uvedenej podrobnej analýzy zásad – dispozičnej

a koncentračnej, ovládajúcich správne súdnictvo, odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že sa už nemôže zaoberať ani prihliadnuť na tie námietky, ktoré žalobca

neuplatnil do konca vyššie uvedenej lehoty. Na skutočnosti, ktoré žalobca uplatnil po tom,

ako bol vydaný napadnutý rozsudok, preto odvolací súd v zmysle

neprihliadol. Skutkovým základom pre rozhodnutie odvolacieho súdu sa mohli stať iba

skutočnosti a dôkazy, ktoré boli uplatnené včas pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd však aj tieto námietky preskúmal z pohľadu, či zo strany správnych

orgánov nedošlo k takým porušeniam procesných predpisov, ktoré by mohli mať vplyv na

zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ( ), pričom takéto

porušenia nezistil, zdôrazňujúc, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre

účastníka (R 122/2003).

Z úradnej povinnosti preskúmal konanie pred správnym orgánom s prihliadnutím na

to, či netrpí niektorou z vád uvedených v , t. j. či nebolo rozhodnutie

vydané na základe neúčinného právneho predpisu, či nie je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo pre neúplnosť spisov správneho

orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené, či rozhodnutie správneho orgánu vydal

orgán, ktorý na to bol podľa zákona oprávnený. Odvolací súd nezistil, že by v tomto smere

bolo konanie pred správnym orgánom vadné.

Odvolací súd neakceptoval požiadavku žalobcu na podanie návrhu na začatie

konania o súlade s Slovenskej

republiky na Ústavný súd SR, nakoľko zákon, podľa ktorého správne orgány rozhodovali, už

stratil platnosť (bol zrušený o cestnej premávke a o zmene

a doplnení niektorých zákonov dňom 1. februára 2009)...“

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

s námietkami a argumentáciou sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na

konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné námietky. V spojitosti

s tým už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Tento názor je

stabilne uplatňovaný aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994). Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia,

pretože nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení najvyššieho súdu, a keďže ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

), v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho

súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (, , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi postupom najvyššieho

súdu v danej veci a základným právom sťažovateľa podľa a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , podľa ktorého

každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom,

ústavný súd už vyslovil (napr. , ), že k porušeniu základného

práva na poskytnutie právnej pomoci podľa by došlo vtedy, ak by

účastníkovi konania nebolo zo strany súdu, resp. iného orgánu umožnené hájiť jeho záujmy

prostredníctvom zvoleného či ustanoveného právneho zástupcu, alebo by mu bolo bránené

pri realizácii jeho práva na právnu pomoc v rozpore s podmienkami ustanovenými

zákonom. Ústavný súd taktiež vyslovil, že zakotvuje právo na to, aby sa

každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý

účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú. Toto

základné právo však neimplikuje výslovne požiadavku, aby právna pomoc bola

zabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne ().

Podľa (druhá hlava piata časť –

rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) žalobca musí

byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho

zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí... vo veciach priestupkov [t. j. aj

priestupkov na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami podľa § 30 ods. 1

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, v prípade zistenia ktorých bol policajt oprávnený postupovať spôsobom

ustanoveným v ].

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nešlo o prípad, ktorý by vyžadoval

obligatórne zastúpenie advokátom, a preto postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

najvyššieho súdu, pričom z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 vyplýva, že napádané konanie bolo

právoplatne skončené 3. augusta 2010.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) sa

ochrana základnému právu vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo, alebo ešte pretrváva. Ak v čase,

keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo.

Z uvedeného je zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. októbra

2010) už sťažovateľom tvrdené porušovanie označeného práva postupom najvyššieho súdu

netrvalo, preto ústavný súd s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o jeho ďalších

procesných návrhoch v uvedenej veci stratilo význam a ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010