Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 406/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-98

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej

a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na verejnom zasadnutí 15. marca 2016

o sťažnosti , , zastúpeného spoločnosťou advokátska

kancelária Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka a konateľka Mgr. Mária Kolíková, pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ods. 3 a práva na výsluch svedkov podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo 4. apríla 2013 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 4.

apríla 2013 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 4. apríla 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia a hotové výdavky v sume 734,04 € (slovom sedemstotridsaťštyri eur

a štyri centy), na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie Kolíková & Partners,

s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručenými ústavnému súdu 13. júna 2013)

, (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práva na výsluch svedkov

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 4. apríla 2013.

2. V sťažnosti sťažovateľ uvádza: „Sťažovateľ a jeho súrodenci ,

a boli podielovými spoluvlastníkmi pozemku a ako spoluvlastníci sa

dohodli, že tento pozemok predajú. Za tým účelom splnomocnili súrodenci ,

a svojho brata (sťažovateľa), aby v spolupráci

so svojim synom predali predmetný pozemok. Sťažovateľ uzatvoril

kúpnu zmluvu, týkajúcu sa prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti,

so svojim synom a ten následne uskutočnil ďalší predaj pozemku tretej

osobe. na základe kúpnej zmluvy uzavretej so sťažovateľom nevyplatil ani

sťažovateľovi ani jeho súrodencom tam uvedenú kúpnu cenu, pretože podľa skutočnej

dohody sa peniaze za pozemok mali získať až ďalším predajom a podľa informácií

sťažovateľa mala kúpna zmluva s jeho synom len zjednodušiť ďalší

predaj s už reálnym získaním finančných prostriedkov za pozemok. Zo spisu je zrejmé, že

na základe ďalšieho predaja predmetného pozemku tretím osobám

došlo zo strany kupujúceho k zaplateniu kúpnej ceny . Sťažovateľ

, a však doposiaľ nezískali žiadne finančné prostriedky

v súvislosti s ďalším predajom pozemku.“

3. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery

podľa a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že „po predchádzajúcej vzájomnej

dohode obžalovaný st. na základe plnej moci udelenej jeho súrodencami

, a , , predal dňa

19.11.1997 v Trenčíne v celosti nehnuteľnosť - pozemok parc. č. 769/3 v k. ú. Záblatie

zapísaný na , ktorého každý zo štyroch súrodencov bol štvrtinovým

vlastníkom, svojmu synovi obžalovanému za sumu 153 820,52 Eur,

ktorá mala byť v splátkach postupne vyplatená do konca roku 2000, pričom obžalovaný

následne predmetný pozemok predal po častiach ďalej a finančné prostriedky

získané predajom pozemku neodovzdali , a

v podiele im prináležiacom, každému z nich vo výške 38 455,15 Eur, ale ich

mali použiť pre svoju potrebu, čím spôsobili , a

celkovú škodu vo výške 115 365,46 Eur.“.

Označeným rozsudkom bol sťažovateľovi uložený podmienečný trest odňatia

slobody vo výmere dvoch rokov a spolu s odsúdeným v 2. rade boli zaviazaní nahradiť

poškodeným škodu. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2010

boli odvolania sťažovateľa a odsúdeného v 2. rade (ktorý ho podal prostredníctvom svojho

obhajcu) zamietnuté.

4. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „Súdy v pôvodnom konaní interpretovali

vyššie uvedené a súvisiace skutkové okolnosti tak, že sťažovateľ a sa

vopred vzájomne dohodli a finančné prostriedky získané predajom nevyplatili súrodencom

sťažovateľa podľa veľkosti ich podielov, čím došlo k sprenevere.

Podstatná časť obhajoby sťažovateľa pritom spočívala v spochybnení objektívnej

a subjektívnej stránky trestného činu. Sťažovateľ poukazoval na to, že ku konaniu, ktorého

sa mal dopustiť podľa skutkovej vety, nedošlo (sťažovateľ mal podľa skutkovej vety konať

spoločne po vzájomnej dohode s a získať takto finančné prostriedky

z predaja pozemku a zároveň ich mal neodovzdať svojim súrodencom) a tiež na to, že

sťažovateľ síce urobil právny úkon - uzavrel kúpnu zmluvu s , ale

chýbal úmysel spreneveriť finančné prostriedky získané predajom pozemku, či spáchať

podvod na svojich súrodencoch spolu s obžalovaným . Naopak,

sťažovateľ bol týmto obžalovaným v rade 2/ sám uvedený do omylu (kúpna zmluva medzi

sťažovateľom a mala zjednodušiť skutočný predaj s reálnym získaním

peňazí za pozemok) a klamaný ( istý čas sťažovateľovi tvrdil, že pozemok je

stále v jeho vlastníctve a nebol zatiaľ ďalej predaný).

Podstatnou skutočnosťou vplývajúcou na priebeh a výsledok trestného konania bolo,

že obžalovaný v druhom rade sa v priebehu trestného konania

nenachádzal na území Slovenskej republiky a konanie bolo proti nemu vedené ako proti

ušlému (viď opatrenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 07.09.2004 sp. zn. ).

Sťažovateľ bol preto posudzovaný v súhrne s bez toho, aby mal súd

zistený dôkazný stav aj na základe výpovede . Ani prvostupňový súd a ani

súd odvolací však nevyužili dostupné prostriedky na to, aby bol zistený pobyt

a zabezpečená jeho účasť na hlavnom pojednávaní. Predovšetkým nebol vydaný

medzinárodný zatýkací rozkaz ( v znení účinnom do 31. decembra

2005), hoci je zrejmé, že blízke osoby mali indície o jeho pobyte v zahraničí (Česká

republika a Írska republika spomínané napr. v liste adresovanom

Ministerstvu vnútra ČR zo dňa 6. októbra 2005 alebo v zápisnici o hlavnom pojednávaní

na Okresnom súde Trenčín zo dňa 14. novembra 2006-str. 14).

V konaní pred súdom mal preto sťažovateľ sťaženú pozíciu svojej obrany, keďže

navonok sa vzťah medzi sťažovateľom a mohol javiť ako spoločné

konanie, avšak v skutočnosti bol sťažovateľ sám klamaný a uvedený do omylu

.

Po právoplatnom skončení trestného konania sa zistilo, že obžalovaný v druhom rade

sa od 15.07.2010 nachádza na území Slovenskej republiky a že

k 01.10.2010 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Ilava. po zistení, že existuje právoplatné rozhodnutie vo vyššie

uvedenej trestnej veci, pričom sa konalo bez jeho prítomnosti, podal proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -469 zo dňa 30.09.2010 dovolanie, ktoré však

Najvyšší súd SR uznesením č. k. zo dňa 5. októbra 2011 odmietol podľa

ustanovenia .

po zistení vyššie uvedených skutočností písomne kontaktoval svoju

rodinu vrátane svojho otca (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu

zaslaním listu - svedectva (príloha č. 3). jednak prejavil vo svojom

svedectve záujem vypovedať k predmetu pôvodného konania a jednak naznačil obsah

takejto výpovede. Podľa názoru sťažovateľa uvedené svedectvo môže mať zásadný vplyv

na posúdenie viny a trestu vo vzťahu k sťažovateľovi, a preto podal návrh na povolenie

obnovy konania vo svoj prospech. Sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil tým, že

po právoplatnom skončení trestného konania sa objavil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý je

spôsobilý sám osebe, resp. v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Týmto dôkazom je svedecká výpoveď

odsúdeného v rade 2/ .“

5. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 17. januára 2013 návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením

sp. zn. zo 4. apríla 2013 podľa

ako nedôvodnú zamietol, keďže dospel k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine

sťažovateľa nemôže nič zmeniť ani výpoveď odsúdeného v 2. rade, pretože vina sťažovateľa

bola podľa jeho názoru nezvratne preukázaná inými vykonanými dôkazmi. Okresný súd v

predmetnom rozhodnutí zároveň spochybnil vierohodnosť výpovede odsúdeného v 2. rade

považujúc ju za účelovú s cieľom zbaviť viny sťažovateľa, kde dôvodil skutočnosťou, že

odsúdený v 2. rade odmietol v prípravnom konaní vypovedať. Sťažovateľ v sťažnosti

argumentuje: «Ako bolo uvedené aj v návrhu na povolenie obnovy konania, osobitnou

okolnosťou pôvodného trestného konania bola skutočnosť, že odsúdený v druhom rade

sa osobne nezúčastnil trestného konania. Z povahy skutku ako aj zo spôsobu

obhajoby sťažovateľa v pôvodnom konaní, v ktorom sa sťažovateľ opakovane, bez zmeny

obsahu výpovede bránil, že nekonal spoločne ani so spoločným úmyslom s

, ako sa mu kladie za vinu podľa skutkovej vety, ale sám bol odsúdeným v druhom

rade uvedený do omylu a klamaný, vyplýva, že nemožno vylúčiť zásadný význam výpovede

pre vyhodnotenie, či je sťažovateľ trestne zodpovedný.

Z ustanovenia vyplývajú nasledovné podmienky

pre povolenie obnovy konania:

1) existencia skutočnosti alebo dôkazu predtým súdu neznámeho,

2) existencia možnosti, že by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní viedli k inému

rozhodnutiu, než je pôvodné právoplatné rozhodnutie.

Ad 1) Novým dôkazom predtým súdu neznámym je výsluch odsúdeného v druhom

rade .

Výsluch nebol v pôvodnom konaní vykonaný z dôvodu, že sa proti

nemu konalo ako proti ušlému, a teda nebol prítomný na hlavnom pojednávaní

pred Okresným súdom Trenčín ani na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo o odvolaní proti

rozsudku prvostupňového súdu, pred Krajským súdom v Trenčíne.

V súčasnosti sa nachádza na známom mieste (vykonáva trest

odňatia slobody na území Slovenskej republiky) a má záujem vo veci samej vypovedať

a uviesť nové skutočnosti, ktoré by mohli privodiť spravodlivé rozhodnutie vo veci. Uvedené

napĺňa podľa názoru sťažovateľa podmienku „predtým neznámeho dôkazu“ podľa § 394

ods. 1 , čo podporuje aj nasledujúca judikatúra:

- „Predtým neznámym dôkazom sa rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom

konaní“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 4. marca 2009;

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. - publikované v časopise Zo súdnej

praxe, č. 7/1998);

- „Je pravdou, že navrhovateľ nebol v pôvodnom konaní vypočutý (konalo sa

ako proti ušlému) a že jeho výpoveď v tomto konaní by predstavovalo nový dôkaz.“

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 01.02.2011, str. 3;

www.nssr.eov.sk); nebol vypočutý v pôvodnom konaní, pretože sa s ním

konalo ako proti ušlému.

Sťažovateľ osobitne poukazuje na skutočnosť, že súd nevyvinul maximálne úsilie

na zabezpečenie osobnej účasti na hlavnom pojednávaní, najmä nevydal

medzinárodný zatýkací rozkaz, nevytvoril adekvátne podmienky pre osobnú výpoveď

, čiže pre vykonanie dôkazu významného pre posúdenie viny sťažovateľa.

Vykonanie úkonov zodpovedajúcich maximálnemu úsiliu súdu k zabezpečeniu účasti

bolo o to naliehavejšie, že sťažovateľ bol posudzovaný spoločne

s , pričom sťažovateľ nemal možnosť sa proti tomuto obvineniu

zo spolupáchateľstva brániť napríklad kladením otázok . Konanie

súdov, v rámci ktorého nevykonali potrebné opatrenia k zabezpečeniu

na hlavnom pojednávaní, je v rozpore s princípom rovnosti zbraní v zmysle čl. 47 ods. 2

, keďže sťažovateľovi nebola vytvorená možnosť (súdy

nevyvinuli pre jej vytvorenie dostatočné úsilie) brániť sa voči svojmu obvineniu

zo spoločného úmyslu a spoločného protiprávneho konania s . Uvedený

postup je aj v rozpore s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktorý znie: „Každý, kto je obvinený z trestného činu má minimálne

právo... vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe o dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, oko svedkov proti sebe.“

Nerovnosť v konaní vznikla tým, že súdy v rámci dokazovania o vine sťažovateľa

vytvorili procesný priestor znevýhodňujúci sťažovateľa, keďže ten sa nemal možnosť priamo

konfrontovať s , s ktorým mal konať spoločne. Osobitne v situácii, keď

obvinenie sťažovateľa stálo na spoločnom úmysle a spoločnom konaní so spoluobvineným

, mali mať súdy zvýšený záujem na zabezpečení osobnej účasti

.

Vzhľadom na to, že spoluodsúdený nebol vypočutý v pôvodnom

konaní a dôvod jeho nevypočutia po právoplatnosti rozhodnutia súdu odpadol, ide o nový

dôkaz v zmysle .

Ad 2) Nový dôkaz v podobe výsluchu odsúdeného v rade 2/ je

spochybnením zistených skutočností, na základe ktorých bol sťažovateľ odsúdený.

zaslal Mgr. Hrbáňovi ako právnemu zástupcovi sťažovateľa v trestnom

konaní písomné svedectvo, z ktorého jednoznačne vyplýva jednak záujem vypovedať

v obnovenom konaní a zároveň bol v ňom naznačený obsah jeho výpovede, ktorá by mala

mať bezprostredný vplyv na posúdenie trestnosti konania sťažovateľa, tak objektívnej ako aj

subjektívnej stránky.

Sťažovateľ bol v pôvodnom konaní odsúdený za trestný čin sprenevery, ktorej sa mal

dopustiť v spolupáchateľstve s odsúdeným v rade 2/, pričom podľa skutkovej vety

spolupáchateľstvo malo spočívať v tom, že sťažovateľ a sa vopred

vzájomne dohodli, neodovzdali finančné prostriedky získané predajom pozemku a tieto

finančné prostriedky mali použiť pre svoju potrebu.

vo svojom svedectve uvádza že nikdy nevyplatil sťažovateľovi

žiadnu čiastku z predaja, a že sťažovateľ ani nevedel o ďalšom predaji pozemku.

Uvedené svedectvo potvrdzuje, že sťažovateľ sa nedopustil protiprávneho konania

spočívajúceho v predchádzajúcej vzájomnej dohode s a ani

protiprávneho konania spočívajúceho v neodovzdaní finančných prostriedkov získaných

predajom a ich použití pre vlastnú potrebu ( uvádza, že sťažovateľ nikdy

žiadne peniaze z predaja od neho nedostal).

Uvedené svedectvo taktiež dosvedčuje, že sťažovateľ sa aktívne a premyslene

nemohol podieľať na znížení majetku svojich súrodencov, ako mu to kladie za vinu

právoplatné rozhodnutie v pôvodnom konaní.

Obzvlášť výrok o náhrade škody, ktorý sa v súčasnosti existenčne dotýka životnej

situácie sťažovateľa, je potom voči sťažovateľovi zjavne neodôvodnený a nespravodlivý,

keďže zo svedectva vyplýva, že sťažovateľ nekonal s úmyslom spreneveriť

peňažné prostriedky patriace jeho súrodencom ako podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom predaja, a navyše sa svojim konaním ani žiadnym

spôsobom neobohatil. Okolnosť, že sťažovateľovi neboli zaplatené peniaze za predaj

pozemku, s ktorými by mal možnosť disponovať, zasahuje podľa názoru sťažovateľa

zásadným spôsobom do výroku o náhrade škody, k náhrade ktorej boli obaja odsúdení

zaviazaní solidárne.

Svedectvo naznačuje potvrdenie obrany sťažovateľa v pôvodnom

konaní, podľa ktorej sa sám sťažovateľ stal poškodeným a obeťou protiprávneho konania

.

Svedectvo Ing. má dopad na posúdenie protiprávnosti konania a viny

sťažovateľa. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí pred Krajským súdom v Trenčíne ľutoval

svoje konanie, že uzavrel zmluvu so svojím synom , avšak aj sám bol

uvedený do omylu, čo je nevyhnutné vyhodnotiť aj vo vzťahu

k závažnosti jeho konania.

Keďže spolupáchateľstvo predpokladá spoločný úmysel v podobe výslovnej alebo

konkludentnej dohody, je týmto novým dôkazom značne spochybnené preukázanie

subjektívnej stránky trestného činu.

Sťažovateľ je presvedčený , že za daného stavu ide v prípade výpovede odsúdeného

v druhom rade o závažnú novú okolnosť v skutkovom stave veci v zmysle ustanovenia § 394

ods. 1 , ktorá sa objavila po právoplatnom skončení pôvodného konania

a je spôsobilá privodiť v prospech sťažovateľa iné rozhodnutie v predmetnej trestnej veci.»

7. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania došlo k porušeniu jeho základného práva garantovaného

v spojení s princípom rovnosti zakotveným v , ako aj práva na výsluch

svedkov garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

8. Sťažovateľ zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

vidí v neprípustnom výklade a aplikácii príslušných ustanovení

upravujúcich podmienky na povolenie obnovy konania, keď podľa názoru sťažovateľa súdy

rozhodujúce o jeho návrhu na povolenie obnovy konania bez akejkoľvek opory

vo vykonanom dokazovaní v priebehu konania o návrhu na povolenie obnovy predčasne

meritórne vyhodnotili označený dôkaz (výsluch odsúdeného v 2. rade) ako účelový. Podľa

sťažovateľa súdy namiesto toho, aby sa v zmysle ustanovení

zaoberali v zákonom vymedzenom rámci iba skutočnosťou, či je daná možnosť, aby nový

dôkaz odôvodnil iné rozhodnutie o vine, hodnotili tento dôkaz nad rámec zákona z hľadiska

jeho hodnovernosti. Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na časť odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu, kde tento uviedol, že „Túto výpoveď (pozn. )

je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť

druhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej činnosti“, a na tomto

mieste cituje judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

zo 4. júna 2008), ktorá interpretuje dotknutú právnu úpravu, vymedzujúc povinnosť súdu

konajúceho o návrhu na povolenie obnovy konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už

ustálený skutkový stav, teda vyhodnotiť takýto dôkaz z hľadiska jeho novosti a súčasne

z hľadiska jeho spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine bez toho, aby súd hodnotil

novoobjavené dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, pretože takéto hodnotenie by slúžilo

ako podklad pre nové rozhodnutie o vine.

9. Sťažovateľ je toho názoru, že dôkaz získaný výpoveďou odsúdeného v 2. rade

spĺňa oba zákonné predpoklady pre povolenie obnovy konania, a to predpoklad novosti, ako

aj predpoklad spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, kde sťažovateľ dôvodí:

„1. predpoklad novosti dôkazu - ide o dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní,

pričom sťažovateľ žiadnym svojim konaním nedal príčinu tomu, aby takýto dôkaz nebol

vykonaný, naopak, druhý zo synov sťažovateľa, , sa obrátil na

príslušné orgány Slovenskej republiky aj Českej republiky, za účelom zistenia informácie o

pobyte (príloha č. 5). Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného

zboru Bratislava listom č. p.: /VP-ozn.-2004 zo dňa 01.03.2004

oznámilo, že nie je dôvod zo strany Policajného zboru vykonávať k osobe

akékoľvek previerky a zistenia, pretože nezistili, že by po ňom bolo vyhlásené

pátranie ako po nezvestnej resp. hľadanej osobe (príloha č. 4). Je v rozpore s ústavným

právom na prístup k súdu, aby teraz, keď dôkaz je možné vykonať, odmietli sa súdy týmto

dôkazom zaoberať.

2. predpoklad spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci- z hľadiska spôsobilosti

ako možnosti odôvodniť iné rozhodnutie vo veci je podľa názoru sťažovateľa nový dôkaz

-výpoveď odsúdeného v rade 2/ spôsobilý privodiť pre sťažovateľa iné

priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Zákon pre povolenie obnovy nevyžaduje istotu iného

rozhodnutia v otázke viny alebo trestu uloženého pôvodným rozhodnutím. Súd má v konaní

o povolenie obnovy iba preskúmať možnosť, či môže nový dôkaz odôvodniť vo veci iné

rozhodnutie.“ V tejto súvislosti sťažovateľ zdôrazňuje, že z povahy skutku, ako aj

zo spôsobu obhajoby v pôvodnom konaní, v rámci ktorej sa opakovane bez zmeny obsahu

výpovede bránil, že nekonal spoločne ani so spoločným úmyslom s odsúdeným v 2. rade,

ako sa mu kladie za vinu, ale sám bol odsúdeným v 2. rade uvedený do omylu a oklamaný,

vyplýva, že nemožno vylúčiť zásadný význam výpovede odsúdeného v 2. rade

pre rozhodnutie o jeho vine.

10. Sťažovateľ v postupe konajúcich súdov vidí aj porušenie princípu rovnosti

zabraní zakotveného v a porušenia svojho práva na výsluch svedkov

zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, keď súdy svojím rozhodnutím neumožnili

sťažovateľovi vykonať v novo obnovenom konaní riadne výsluch svedka, ktorý by

vypovedal v jeho prospech a ktorého výpoveď by bola spôsobilá zvrátiť jeho vinu.

11. Sťažovateľ v závere argumentuje, že arbitrárnosť namietaného uznesenia

krajského súdu spočíva v svojvoľnom výklade zákonných hľadísk relevantných

pre posúdenie návrhu na povolenie obnovy konania, pri ktorom súd mimo rámec zákonných

oprávnení daných v konaní o povolenie obnovy konania posudzoval hodnovernosť nového

dôkazu, čím vybočil z medzí vyplývajúcich z . Sťažovateľ uvádza,

odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu o ústavno-konformnom výklade zákona, že

prípadné rozšírenie zákonných hľadísk súdom, ktoré by znamenalo prekročenie textu

zákona, by bolo prípustné vtedy, ak by slúžilo na ochranu niektorého z ústavných práv

a nepoprel by sa tým jeho účel a význam. Podľa sťažovateľa však v jeho prípade, súdom

nad rámec zákona aplikované hľadisko hodnovernosti malo za následok znemožnenie

nového súdneho konania, v ktorom by bola jeho vina posúdená s ohľadom na nový

relevantný dôkaz. Sťažovateľ dodáva: „Zároveň tým, že je hľadisko hodnovernosti

výpovede založené na premise, že ak nevypovedal dňa

23.12.2002, potom je jeho výpoveď v súčasnosti účelová v snahe pomôcť otcovi

(sťažovateľovi), je toto hľadisko samo osebe použité svojvoľne, lebo v odôvodnení uznesenia

Krajského súdu v Trenčíne sa nenachádza žiadna racionálna argumentácia pre prijatie

tejto premisy. Naopak, ak by Krajský súd v Trenčíne vychádzal z ústavnoprávnych

východísk v podobe a (právo odoprieť výpoveď), nemohol

by bez ďalšieho dospieť k záveru o účelovosti nového dôkazu. Ako sme už uviedli vyššie,

skutočnosť, že v postavení obvineného odmietol vypovedať, nezakladá bez

ďalšieho domnienku, že jeho neskoršia výpoveď je nepravdivá a účelová.

vo výpovedi na verejnom zasadnutí dňa 17.01.2013 uviedol, že skôr nevypovedal z obavy

o svoj život ako aj v záujme ochrany svojho otca. Len skutočnosť, že druhý odsúdený

pociťoval svoju životnú situáciu v tom čase za tak ťaživú, že sa mu videlo menším rizikom

odoprieť výpoveď, nemôže byť základom pre vyvodenie záveru, že jeho súčasná výpoveď je

klamlivá. Na tieto argumenty uvedené Krajský súd v Trenčíne vôbec

nereagoval.“

12. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa ,

a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 4. apríla 2013, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

13. Ústavný súd uznesením č. k. -27 z 1. júla 2014 v celom rozsahu

prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

14. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. júla 2014

uviedol:

„Sťažnosť (ďalej len sťažovateľ) zastúpeného advokátskou kanceláriou

Kolíková & Partners s.r.o. Radvanská 21, Bratislava, ktorú Ústavný súd SR uznesením

z 1. júla 2014 č. k. - 27 prijal na ďalšie konanie a v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, a práva na výsluch svedkov podľa

ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. zo dňa 4. apríla 2013 považujem

za neopodstatnenú a navrhujem ju zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Senát krajského súdu vyslovil v predmetnom uznesení právny názor vychádzajúci

zo skutočností, že odsúdený bol uznaný vinným predovšetkým na základe

výpovedí jeho súrodencov, jeho objektívne preukázaného konania spočívajúceho

v zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina

na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Podľa názoru odvolacieho súdu,

na zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho konania nemôže nič

zmeniť ani súčasná výpoveď . Túto výpoveď je totižto potrebné brať

so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému páchateľovi -

svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto výpoveď

pravdivá je namieste položiť si otázku, prečo obvinený takto nevypovedal

aj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol vypovedať.

So vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný aj jeho otec.

Senát krajského súdu nepochybuje o tom, že toto právo vyplývalo

zo zákona. Na druhej strane však senát krajského súdu má právo na vyslovenie tohto

záveru, pretože v zmysle právnej teórie, predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho

o obnove konania musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka

a obdobne výpoveď predtým nevypočutého svedka musí súd vyhodnotiť v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už známymi. Napokon, podľa názoru senátu krajského súdu

nebolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, a právo na výsluch svedkov podľa

ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovaný

svedok bol totiž v konaní o návrhu na obnovu konania Okresným súdom

Trenčín na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.01.2013 vypočutý a obsah jeho výpovede

z hľadiska jej dôkaznej sily na prípadnú zmenu pôvodného rozhodnutia bol aj riadne súdom

vyhodnotený.

Som toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom a jeho postupom

nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa uvedených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a práva na výsluch svedkov podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené dôvody

navrhujem sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa nad rámec obsahu vyššie uvedeného

vyjadrenia, s ktorým sa stotožňujem z dôvodu, že nevykazuje rozpor s obsahom spisu

tunajšieho súdu pod sp. zn. , si dovoľujem vysloviť otázku, či v danom

prípade ide vôbec o nový dôkaz v zmysle Z doposiaľ mne známych

listín sa javí, že syn sťažovateľa vystupoval v pôvodnom konaní ako spoluobvinený, bola mu

daná možnosť svojou výpoveďou ako obvinený poskytnúť jeho poznatky o prípade (dôkaz),

pričom tento využil svoje zákonné právo nevypovedať. Keďže zdroj tohto dôkazu, bol známy

súdu v pôvodnom konaní a realizovaný výsluch tejto osoby priniesol výsledok, ktorý bol aj

zdokumentovaný v pôvodnom konaní, je otázne, či dôkaz, o ktorý sťažovateľ oprel svoj

návrh na obnovu konania, spĺňa náležitosti dôvodu pre povolenie obnovy konania podľa

, teda že ide o dôkaz súdu skôr neznámy.

Z uvedených dôvodov v zhode so stanoviskom predsedu senátu navrhujem sťažnosť

sťažovateľa zamietnuť ako nedôvodnú.“

15. Krajský súd v závere vyjadrenia uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

16. Argumentáciu k stanovisku krajského súdu formulovala právna zástupkyňa

sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 2. septembra 2014, v ktorom uviedla:

„Vyjadrenie Krajského súdu v Trenčíne o spôsobilosti resp. o nespôsobilosti nového

dôkazu odôvodniť iné rozhodnutie vo veci považujeme za nesprávne. Máme za to, že nie je

potrebné osobitne analyzovať vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu, keďže vychádza

z odôvodnenia rozhodnutia o obnove konania a ohľadom ďalšej argumentácie preto

odkazujeme na našu argumentáciu v ústavnej sťažnosti.

V krátkosti k uvedenému vyjadreniu uvádzame, že vychádza z premisy, že výsluch

syna sťažovateľa pre účely obnovy konania je účelový z toho dôvodu, že

v pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom musel vedieť, že je spoluobvinený aj jeho

otec. Záver o účelovosti výsluchu syna sťažovateľa v konaní o obnove nemožno prijať,

pretože je to len domnienka, ktorá nemá žiaden preukázaný skutkový základ a naviac takáto

domnienka by aj popierala právo obvineného nevypovedať. Ak obvinený nevypovie

v konaní, tak je to z dôvodu, že to považuje v zásade za prospešné pre seba. Syn

nemohol nijako tušiť v čase, kedy sám čelil obvineniu, že tým, že nevypovie a bude sa

vyhýbať trestnému konaniu, môže spôsobiť odsúdenie svojho otca. Syn mohol dôvodne

predpokladať, že otec je nevinný, a preto v trestnom konaní by to tak mohlo byť - malo byť

aj preukázané. Skutočnosť, že otec nakoniec odsúdený bol, môže byť prirodzene motiváciou

pre syna, aby zmenil svoj pôvodný postoj v trestnom konaní a vypovedal.

Vyjadrenie predsedníčky súdu k novosti dôkazu, resp. k spochybneniu novosti dôkazu

výsluchu syna sťažovateľa považujeme za nesprávne. Ak výsluch syna sťažovateľa sa

neuskutočnil v pôvodnom konaní, či už z dôvodu jeho strachu alebo z dôvodu, že sa účelovo

vyhýbal trestnému konaniu, faktom je, že jeho výpoveď v danom trestnom konaní

absentovala. Ak však je osobou, ktorej výpoveď môže objasniť celý skutkový priebeh, tak

bez ohľadu na dôvody, prečo takáto výpoveď pôvodne absentovala, je jednoznačné, že

takýto dôkaz je nový, pretože v pôvodnom konaní nebol a nebolo možné ho uskutočniť a

takýto dôkaz je spôsobilý privodiť aj iné rozhodnutie vo veci.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň oznámila, že sťažovateľ trvá na vykonaní

ústneho pojednávania vo veci samej z dôvodu, že má záujem osobne pred ústavným súdom

deklarovať ujmu spôsobenú mu porušením jeho ústavných práv.

17. Na verejnom ústnom pojednávaní senátu 15. marca 2016 právna zástupkyňa

sťažovateľa okrem iného uviedla:

„V prvom rade by som rada poukázala na judikát, ktorý nebol uvedený v ústavnej

sťažnosti, okrem toho, že v mojom vyjadrení sa plne pridŕžam navrhovaného petitu aj

sťažnosti aj celej argumentácie, ktorá je súčasťou spisu v tomto konaní. To, čo je nová

okolnosť, je vydané rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. , ktorá

súvisela podľa nás, alebo resp. týkala sa obsahovo analogicky aj veci, ktorá je tu

predmetom tohto konania a na ňu odkazujeme. V tejto veci ústavný súd posudzoval otázku

zákonných a ústavných kritérií pre konanie o obnove konania v zmysle .

Osobitne poukazujem na body 19 a 20 predmetného rozhodnutia v tejto veci, kedy ústavný

súd rozhodol nálezom a dovolím si z toho iba v krátkosti zacitovať a to preto, pretože to čo

považujem za kľúčové vlastne v našej sťažnosti je, že my sa domnievame a žiadame, aby

v tejto súvislosti to posúdil aj ústavný súd, že rozhodnutie, ktoré napádame, to znamená

rozhodnutie, ktoré sa týka obnovy konania a ktoré teda je o zamietnutí návrhu na obnovu

konania je podľa nás arbitrárne, a to preto, že Krajský súd v Trenčíne sa neriadil platnou

právnou úpravou a podľa nášho názoru nad rámec tejto právnej úpravy doplnil ďalšie

podmienky, ktorými posudzoval návrh na obnovu konania. Domnievame sa tiež, že krajský

súd fakticky v rámci posúdenia nášho návrhu na obnovu konania sa nevenoval otázke, či

navrhovaný dôkaz, ktorý podľa nášho názoru sme posúdili ako nový dôkaz, skôr neznámy,

a to ktorý sa nemohol vykonať vzhľadom na to, že syn sťažovateľa bol ušlý, to znamená jeho

výpoveď nebolo možné vykonať a súčasne sme súdu predložili aj list, ktorý syn sťažovateľa

zaslal právnemu zástupcovi počas jeho výkonu trestu odňatia slobody a na základe tohto

listu sme navrhovali, ktorý sme sám o sebe považovali ako nový dôkaz, sme navrhovali, aby

bolo obnovené konanie.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa ďalej podrobnejšie poukázala na rozhodnutie sp. zn.

, pričom citujúc z jeho relevantných častí uviedla, že podľa bodu 19

«„Podmienkou povolenia obnovy konania nie je absolútna istota, že novo tvrdené

skutočnosti alebo novo navrhované dôkazy nepochybne povedú k inému skutkovému

zisteniu, odchylnému od predchádzajúceho konania. Pre povolenie obnovy konania

postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti či dôvodný predpoklad možnej zmeny

rozhodnutia o vine a treste.“

Máme za to, že práve tieto podmienky boli splnené v našom návrhu na obnovu

konania. V bode 20 tohto judikátu ústavný súd hovorí „Aj v konaní o povolenie obnovy

konania je potrebné ctiť princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci o povolení obnovy

konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nepredpojato, t. j. byť v zásade otvorený tomu,

že tvrdená nová skutočnosť môže doterajšie rozhodnutie o vine a treste zvrátiť“.».

K veci samej uviedla, že „Takže my tvrdíme, že na jednej strane v samotnom konaní

vo veci samej neboli použité všetky prostriedky k tomu, aby syn sťažovateľa vypovedal

vo veci samej a potom keď má záujem vypovedať a tvrdí, čo nebolo spochybnené, že o tom

konaní naozaj nevedel, tak nemôže byť použitý jeho dôkaz, pretože sa považuje za účelový.

Takéto vyhodnotenie zo strany Krajského súdu v Trenčíne považujeme ako hrubo

arbitrárne. Trváme s ohľadom na tieto okolnosti na svojej argumentácii, ktoré som si

dovolila tu na tomto pojednávaní vybrať Vám niektoré z okolnosti, ktoré považujem

za kľúčové, trváme na podanej sťažnosti aj s návrhom ohľadom porušenia základných práv,

v prvom rade sa domnievame, že je porušený čl. 46 ods. 1, právo na spravodlivý proces

pre arbitrárnosť napádaného rozhodnutia.“.

18. Na pojednávaní prítomný sťažovateľ sa vyjadril, že „Ja by som len k tým trom

bodom, že som teda vôbec nemal vedomosť, že môj syn teda predal tie pozemky a takisto

som žiadne peniaze od neho nedostal a sám som bol poškodený, lebo tým pádom by som aj

ja musel dať, lebo by som bol dostal peniaze a celý tento stav súčasne pôsobil na moju

psychiku, ktorá trvá dodnes, vidíte, že aj teraz sa mi trasie hlas, ťažko to znášam, znášala to

aj moja rodina a hlavne aj moja manželka, nakoľko sme už dvaja, takže toto všetko stále

pôsobí a kým to nie je ukončené na tú moju psychiku.“.

19. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení odporcu a sťažovateľa,

ako aj z obsahu príslušného spisového materiálu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné

skutočnosti:

20. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. októbra 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2010 bol sťažovateľ

uznaný vinným z trestného činu sprenevery spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 248

ods. 1 a 5 .

21. Sťažovateľ 12. apríla 2012 predložil okresnému súdu návrh na povolenie obnovy

konania v označenej trestnej veci, ktorý odôvodnil novým dôkazom doteraz súdu

neznámym, a to výsluchom svojho syna, spoluodsúdeného v predmetnom trestnom konaní,

ktorý v pôvodnom konaní nebol vypočutý z dôvodu, že sa proti nemu konalo ako proti

ušlému, pričom sa tento spoluodsúdený v súčasnosti nachádza na známom mieste, je

ochotný vypovedať a uviesť nové skutočnosti, ktoré by mali privodiť vo veci spravodlivé

rozhodnutie. V návrhu sťažovateľ zdôraznil, že nový dôkaz v podobe uvedenej výpovede

predstavuje spochybnenie zistených skutočností, na základe ktorých bol sťažovateľ

odsúdený, keďže touto výpoveďou by malo byť potvrdené, že spoluodsúdený syn

sťažovateľovi nikdy nevyplatil žiadnu čiastku z predaja nehnuteľnosti a sťažovateľ ani

nevedel o tomto ďalšom jej predaji, teda sa nemohol aktívne a premyslene podieľať

na znížení majetku svojich súrodencov, ako mu to kladie za vinu právoplatné rozhodnutie.

22. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2013 bol návrh

sťažovateľa na obnovu konania zamietnutý s odôvodnením, že okresný súd nezistil

podmienky obnovy konania podľa . O sťažnosti sťažovateľa

podanej proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd namietaným uznesením sp. zn.

zo 4. apríla 2013 tak, že ju ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

23. Krajský súd v predmetnom uznesení dôvodil: „Okresný súd v predmetnej trestnej

veci vykonal navrhované dokazovanie na verejnom zasadnutí výsluchom odsúdeného

a s prihliadnutím aj na ďalšie dôkazy dospel k záveru, že v predmetnej

trestnej veci nie sú splnené podmienky na obnovu konania. Vychádzajúc z ustanovenia

je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne vyriešil otázku, či

tento dôkaz by sám osebe, alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi,

mohol odôvodniť zmenu pôvodného rozhodnutia. K veci je potrebné uviesť, že

v pôvodnom konaní odmietol vypovedať, pričom odsúdený poprel

spáchanie trestnej činnosti, resp. poprel vedomosť o tom, že by niečo vedel o predaji

pozemkov, ktorý realizoval jeho syn . Preskúmaním pôvodného spisu

dospel aj krajský súd k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine odsúdeného

nič nemôže zmeniť ani výpoveď . Odsúdený bol totiž uznaný

vinným predovšetkým na základe výpovedí jeho súrodencov, jeho objektívne preukázaného

konania spočívajúceho v zavádzaní súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež

listinných dôkazov a jeho vina na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná. Ako súd

prvého stupňa v pôvodnom konaní v rozsudku sp. zn. zo dňa 27.10.2009, tak aj

krajský súd vo svojom uznesení sp.zn. zo dňa 30.09.2010 veľmi logicky

a konkrétne odôvodnili na základe dôkaznej situácie vinu a podľa názoru

odvolacieho súdu, na zmene zisteného skutkového stavu, resp. právnej kvalifikácie jeho

konania nemôže nič zmeniť ani súčasná výpoveď . Túto výpoveď je totižto

potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v snahe pomôcť druhému

páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej činnosti. Ak by mala byť táto

výpoveď pravdivá je namieste si položiť otázku, prečo obvinený takto

nevypovedal aj v prípravnom konaní pred vyšetrovateľom dňa 23.12.2002, ale odmietol

vypovedať. So vzneseného obvinenia mu totiž bolo známe, že spolu s ním je trestne stíhaný

aj jeho otec. Predmetom hodnotenia súdu rozhodujúceho o obnove konania musí byť aj

okolnosť, pre ktorú došlo napríklad k zmene výpovede svedka, obdobne výpoveď predtým

nevypočutého svedka musí súd vyhodnotiť v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už

známymi.“

II.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

25. Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietku porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , a práva na výsluch svedkov podľa

čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

26. Sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného

odôvodňuje neprípustným výkladom a aplikáciou relevantných ustanovení Trestného

poriadku upravujúcich podmienky pre povolenie obnovy konania, kde konajúce súdy podľa

sťažovateľa nerešpektovali stanovené zákonné limity a ani interpretačné východiska

dotknutej právnej úpravy zakotvené ustálenou judikatúrou. Navyše, v namietanom postupe

konajúcich súdov vidí sťažovateľ aj porušenie princípu rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3

a svojho práva na výsluch svedkov garantovaného dohovoru,

keďže mu podľa jeho názoru súdy svojím rozhodnutím znemožnili v obnovenom konaní

realizovať dôkaz – svedectvo v jeho prospech, spôsobilé zvrátiť jeho vinu.

27. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

28. Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

29. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

30. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

31. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy (ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon) a aby bolo toto rozhodovanie zároveň pokryté jej

ústavne konformným výkladom a aplikáciou.

32. Rámec povinností orgánov verejnej moci, proti ktorým smeruje právo na súdnu

a inú právnu ochranu, upravuje , zakotvujúci princíp právneho štátu –

viazanosť verejnej moci právom, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

33. Každé konanie súdu, resp. iného orgánu verejnej moci, ktoré nie je v súlade

so zákonom, t. j. ak orgán verejnej moci nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, protirečí príkazu ústavnej normy.

34. Za východiskovú pri posúdení sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd

otázku objasnenia účelu konania o povolenie obnovy konania.

Inštitút obnovy konania predstavuje zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným

rozhodnutím vo veci, keďže umožňuje príslušnému orgánu verejnej moci konať

a rozhodovať o veciach právoplatne rozhodnutých. Účelom konania o povolenie obnovy

konania, ktoré sa skončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, je odstránenie

prípadných justičných omylov. V danom prípade možnosť prelomenia princípu právnej

istoty vyplýva z nadradenosti verejného záujmu na správnom, a teda spravodlivom

trestnoprávnom rozhodnutí nad verejným záujmom na právnej istote.

35. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

36. V konaní o povolenie obnovy konania podľa príslušný súd

nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či

nové skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu

odôvodniť iné rozhodnutie vo veci, než ktoré už bolo vydané.

37. Pri posudzovaní odôvodnenosti návrhu na povolenie obnovy konania príslušný

súd skúma, či sú navrhovateľom označené nové skutočnosti alebo dôkazy spôsobilé,

zabezpečiť mu v obnovenom konaní priaznivejšie rozhodnutie. Potenciál takto novo

predkladaných skutočností alebo dôkazov nemožno hodnotiť izolovane, ale je potrebné ich

hodnotiť vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, na základe ktorých súd ustálil skutkové

zistenia v pôvodnom konaní. Treba však zároveň zdôrazniť, že hodnotenie spôsobilosti

týchto novo predkladaných skutočností alebo dôkazov sa má pohybovať v rovine

pravdepodobnosti. Podmienkou pre povolenie obnovy konania nie je absolútna istota, že

novo tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nepochybne povedú k skutkovým zisteniam

odlišným od pôvodného konania. Ako vyplýva zo samotného normatívneho textu zákona

( : „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by

mohli“), pre povolenie obnovy konania postačuje určitý stupeň pravdepodobnosti

či dôvodný predpoklad, že novo navrhnuté skutočnosti alebo dôkazy povedú k zmene

pôvodného rozhodnutia.

38. V konaní o povolenie obnovy konania si súd nemôže atrahovať definitívne

posudzovanie predkladaného dôkazu v kontexte dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.

Účelom konania o povolenie obnovy konania nie je posudzovanie viny odsúdeného

(navrhovateľa). Posudzovanie otázky viny odsúdeného v danom konaní by znamenalo

prekročenie zákonného rámca vymedzujúceho právomoci súdu v tomto konaní, čo znamená

neprípustný exces v postupe súdu, predstavujúci zásah do garantovaných

základných práv navrhovateľa (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

2517/08 z 24. februára 2009, bod 39).

39. Krajský súd ako súd sťažnostný vymedzené pravidlá, ktoré je potrebné

pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení (skúmanie splnenia

podmienok pre povolenie obnovy konania) rešpektovať, zjavne porušil.

40. V sťažovateľovom prípade sa krajský súd neobmedzil pri posudzovaní

sťažovateľom predloženého nového dôkazu (výpoveď spoluodsúdeného, ktorý v rámci

pôvodného trestného konania v prípravnom konaní odmietol vypovedať a v konaní pred

súdom vypočutý nebol, keďže sa konalo proti nemu ako proti ušlému) na zisťovanie

pravdepodobnosti, či by tento dôkaz (výpoveď) v kontexte skutkových záverov ustálených

na základe dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní bol spôsobilý odôvodniť iné

rozhodnutie o vine sťažovateľa.

Súd totižto pristúpil k hodnoteniu predmetnej výpovede z hľadiska jej hodnovernosti,

prezentoval na tomto mieste úvahy, ktorými sa riadil a vyhodnotil predkladaný nový dôkaz

s definitívnou platnosťou ako účelový, nespôsobilý k zmene pôvodného rozhodnutia („Túto

výpoveď je totižto potrebné brať so značnou rezervou a vyhodnotiť ju ako vykonanú v

snahe pomôcť druhému páchateľovi – svojmu otcovi a vyviniť ho z predmetnej trestnej

činnosti.“), kde v kontexte už vykonaných dôkazov pôvodného konania znovu „potvrdil“

vinu sťažovateľa.

41. Ústavný súd pripomína, že aj v konaní o povolenie obnovy konania je potrebné

ctiť zásadu in dubio pro reo, pretože aj toto konanie je konaním trestným so všetkými

potenciálnymi následkami a je v ňom potrebné rešpektovať ústavné princípy ovládajúce

trestné konanie. Zásada in dubio pro reo vyžaduje, aby sudcovia nevychádzali z dopredu

prijatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý je mu kladený za vinu, aby

dôkazné bremeno ležalo na strane obžaloby a aby prípadné pochybnosti boli využité

v prospech obžalovaného (pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Melich a Beck v. Česká republika z 1. 7. 2008, bod 49, resp. 54 ). Platí teda, že aj v konaní

o povolení obnovy konania treba rešpektovať princíp in dubio pro reo a sudca rozhodujúci

o povolení obnovy konania by mal k posúdeniu veci pristupovať nezaujato, to znamená, byť

v zásade otvorený tomu, že predložený dôkaz môže potenciálne doterajšie rozhodnutie

o vine zvrátiť (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 2517/08 z 24. februára

2009, bod 46 ).

42. O tom, že konajúci krajský súd na požiadavku nezaujatého prístupu vyplývajúcu

z označeného ústavného princípu nereflektoval, svedčí formulácia obsiahnutá v jeho

rozhodnutí: „Odsúdený bol totiž uznaný vinným predovšetkým na základe

výpovedí jeho súrodencov, v účasti na územnom konaní a tiež listinných dôkazov a jeho vina

na predmetnom skutku bola nezvratne preukázaná.“

43. Na presvedčenie krajského súdu o „nezvratne preukázanej“ vine sťažovateľa

potom nadviazal jeho neprípustný aktivistický postup, keď si krajský súd prisvojil

právomoc vykonať definitívne vyhodnotenie novo navrhnutého dôkazu, ktorý kvalifikoval

ako účelový, a teda zásadne nespôsobilý zvrátiť rozhodnutie o vine sťažovateľa.

44. Krajský súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania svojím

postupom svojvoľne vybočil z procesného rámca určeného mu príslušnými ustanoveniami

. Ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd vymedzený zákonný rámec

príslušného konania nemôže ignorovať, pretože takýto spôsob uplatnenia právomoci

všeobecného súdu nie je zlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným v zmysle čl. 1

() a v okolnostiach posudzovaného prípadu ani so sťažovateľovým

základným právom na súdnu ochranu.

45. Túto svojvôľu krajského súdu pri interpretácii a aplikácii zákona kvalifikuje

ústavný súd ako porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného

.

46. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušenia čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru predmetným uznesením krajského súdu poukazuje ústavný súd na ustálenú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl. 6

dohovoru v rámci konania o návrhu na povolanie obnovy konania, a to tak v civilných, ako

aj v trestných veciach (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach

Vebiu v. Česká republika z 26. 7. 2003, Kulnev v. Rusko z 18. 3. 2010). Z uvedených

dôvodov ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v označenej časti nevyhovel.

47. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu rovností zbraní podľa

, je ústavný súd toho názoru, že aj v danom prípade je obsah záruky

obsiahnutý v označenom článku priamo bezprostredne realizovateľný až v meritórnom

konaní (obnovenom konaní), a preto pre nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi

namietaným postupom, resp. uznesením krajského súdu a obsahom dotknutého článku

, ústavný súd v označenej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

III.

48. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

49. Keďže ústavný súd skonštatoval porušenie označeného základného práva

sťažovateľa zaručeného , tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia, v zmysle a rozhodnutie

krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd

viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6

).

50. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €, ktoré odôvodnil postupom konajúceho súdu odporujúcim jeho základným právam,

ktoré mu podľa vlastného vyjadrenia spôsobili nemajetkovú ujmu spočívajúcu

v spôsobených psychických útrapách, znevážení dobrého mena a nákladoch na svoju

ochranu.

51. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

52. Podľa názoru ústavného súdu vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie vo výroku tohto nálezu možno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu považovať

za dostatočnú a účinnú nápravu. Ústavný súd bral do úvahy aj dôvody, o ktoré oprel

sťažovateľ svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože tieto sa

v podstatnom týkajú predchádzajúceho právoplatne skončeného trestného konania, ktoré

však nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto rozhodol,

že finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznáva.

53. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 785,44 €.

54. Podľa a trovy konania pred ústavným

súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Ústavný

súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

55. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a), b) a c) a § 15 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením

alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr.

, , ).

56. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013

v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 781 €),

čo predstavuje sumu 130,16 a hodnota režijného paušálu sumu 7,81 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2014 v konaní

pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 804 €), čo

predstavuje sumu 134 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,04 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2016 v konaní

pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 858 €), čo

predstavuje sumu 143 € a hodnota režijného paušálu sumu 8,58 €.

57. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia sťažovateľa,

podanie sťažnosti), za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (vyjadrenie

k stanovisku krajského súdu) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 (účasť

na ústnom pojednávaní), čo celkovo predstavuje sumu 537,32 €.

K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál v sume 7,81 €, jedenkrát

režijný paušál v sume 8,04 € a jedenkrát režijný paušál v sume 8,58 €, čo predstavuje spolu

sumu 32,24 €.

Ústavný súd priznal aj náhradu cestovných výdavkov vyčíslených právnou

zástupkyňou sťažovateľa v sume 42,14 €.

Spolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa predstavuje sumu 611,70 €.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty (DPH),

ústavný súd priznal celkovú sumu náhrady trov konania sťažovateľovi vrátane DPH v sume

734,04 €.

Trovy konania je povinný zaplatiť sťažovateľovi krajský súd na účet jeho právnej

zástupkyne.

58. Ústavný súd vzhľadom na to, že právna zástupkyňa vyčíslila trovy právneho

zastúpenia (s určitými nepresnosťami) až na ústnom pojednávaní a doklad o tom, že je

platiteľkou DPH, doručila ústavnému súdu až dodatočne, vo vyhlásení rozhodnutia

na ústnom pojednávaní uviedol výšku náhrady trov právneho zastúpenia v sume 675,44 €.

59. Ústavný súd aplikujúc prvú vetu (súd

kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé

nesprávnosti) v spojení s opravil chybu v počítaní, ku ktorej

došlo pri vyhlásení rozhodnutia, a v bode 4 písomného vyhotovenia nálezu uviedol správnu

sumu 734,04 €.

60. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016