Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 202/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubošom Bajužíkom, Námestie

slobody 2, Humenné, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46,

a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 1. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. januára 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 1. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom najvyššieho súdu sp.

zn. z 12. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. februára 2004 uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. a) a b) a ods. 3 účinného do 31. decembra 2005

a iné. Návrhom doručeným krajskému súdu 21. augusta 2013 sa sťažovateľ domáhal obnovy

konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci s poukazom na rozsudok Okresného

súdu Trenčín sp. zn. z 20. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo 16. mája 2013, ktorým bol spod obžaloby prokurátorky

Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len „prokurátorka“) oslobodený spoluobžalovaný

, pôvodne trestne stíhaný v spoločnom konaní. Krajský súd svojím

napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľa na obnovu konania zamietol. Najvyšší súd

rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa ako

nedôvodnej. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti koncentruje svoju argumentáciu do dvoch rovín.

1. V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 22. septembra 2011, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júna 2012 a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) dôvodí, že „uznať vinu obžalovaného len na základe výpovede utajeného svedka,

pričom výpoveď takéhoto svedka bola rozporná a nepresvedčivá... nie je možné

a obžalovaný nemôže byť uznaný vinným, nakoľko by takéto rozhodnutie bolo jednoznačne

v rozpore s príslušnou judikatúrou ESĽP a Ústavného súdu SR“. Sťažovateľ teda odkazom

na vybrané state uvedených rozhodnutí a judikatúru ESĽP, ktorých spoločným obsahom je

judikovaný právny názor, podľa ktorého nie je možné založiť trestnoprávnu zodpovednosť

za spáchanie trestného činu výlučne/v rozhodujúcej miere na výpovedi utajeného

svedka/svedkov, na podklade čoho bol aj pôvodne spoluobžalovaný a spolupáchateľ

v trestnej veci aj sťažovateľa vo vzťahu ku skutku spáchanému 29. apríla 1998

v meste Prievidza oslobodený spod obžaloby prokurátorky, ako aj s odkazom na zásadu

„beneficium coahesionis“ sa domnieva, že táto skutočnosť mala byť vnímaná ako dôvod

na obnovu konania aj v jeho právoplatne skončenej trestnej veci, na čo krajský súd, ako aj

najvyšší súd neprihliadali. Sťažovateľ teda namieta „skutočnosť, že iný okresný a krajský

súd tú istú dôkaznú situáciu vyhodnotí oslobodením spod obžaloby s odvolaním sa na

platnú judikatúru ESĽP, Ústavného súdu SR, aj NS SR, pričom vo vzťahu k mojej osobe a

môjmu odsúdeniu sa jedná o toho istého utajeného svedka, tú istú jeho výpoveď, ako aj o

osobu toho istého obvineného, ktorý je všade v mojich rozsudkoch uvedený ako

spolupáchateľ, a senát NS SR to neuzná za novú skutočnosť, ako to vyžaduje ustanovenie pri

obnove konania“.

2. V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta člena senátu najvyššieho

súdu, ktorý rozhodoval v sťažnostnom konaní o zamietnutí ním podanej sťažnosti ako

nedôvodnej podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) poukazom na to, že „... mám

informáciu o tom, že sudca ešte ako sudca Krajského súdu v Žiline bol

účastný pri výsluchu chráneného a utajeného svedka označovaného ako svedok č. 1

v trestnej veci sp. zn. , čiže sa sám podieľal pri vykonávaní nezákonného dôkazu.

Z tohto dôvodu sa mal sám vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o mojej sťažnosti,

aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o obnove.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa upravené v čl. 46, čl. 50, čl. 141

SR postupom NS SR v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 23. 10.

2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 1. 4. 2014 porušené bolo..

2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 23. 10. 2014 a vec sa

vracia NS SR na ďalšie konanie.

3. V zmysle a , 3 SR sa priznáva sťažovateľovi a NS

SR je povinný uhradiť... na účet právneho zástupcu JUDr. Ľuboša Bajužíka:

a) trovy právne zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 296,44 Eur...

b) primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000, EUR pre sťažovateľa

.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde).

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu v trestnej veci sťažovateľa,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu

bolo možné podať sťažnosť podľa a nasl. ako riadny opravný

prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 23. októbra 2014 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie

predchádzajúce týmto výrokom a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pri posudzovaní podmienok obnovy konania

súd skúma,

a/ či vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,

b/ či ide o také skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste za splnenia

ďalších podmienok.

Odsúdený za novú skutočnosť považuje, že spoluobžalovaný

v pôvodnej obžalobe s odsúdeným a ďalšími páchateľmi pod bodom 4/

obžaloby pre trestný čin kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. a/, písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného pre skutok, ktorý sa stal 29. apríla 1998 bol spod

obžaloby oslobodený.

Ďalšie skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania

alebo v sťažnosti návrh, aby súdy pri rozhodovacej činnosti brali do úvahy platnú

judikatúru, konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, z 19. júna 2012 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, z 22. septembra 2011, porušovanie pri výsluchu

utajovaného svedka, vysvetľovanie odsúdeného, prečo bol v kritickom čase ubytovaný

v Partizánskom a v Prievidzi – reakcia na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, nie je

možné považovať za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy

o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie o vine.

Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to

vyžaduje ustanovenie pri obnove konania.

Konanie odsúdeného a konanie Kinkora pri páchaní skutku boli rozdielne. Každý

v rámci organizovanej skupiny mal plniť iné úlohy.

Obvineného usvedčujú viaceré dôkazy – svedecké výpovede atď. Obvineného

len jedna svedecká výpoveď. Bližšie je to rozvedené v odôvodnení prvostupňového

rozhodnutia.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa dá aplikovať len vtedy, keď

konania páchateľov sú pri páchaní trestného činu totožné, nie rozdielne ako v tomto

prípade.

Nie je možné aplikovať automaticky určitý rozsudok na iný obdobný prípad. Každý

rozsudok hodnotí konanie páchateľov v určitej konkrétnej veci. Nie je možné aplikovať ani

zásadu „benefícium coahesionis“ automaticky na každý obdobný prípad.

Odsúdený v sťažnosti uvádza, ako mali byť hodnotené dôkazy, rozoberá,

z akých dôvodov bol ubytovaný v hoteloch Régia Bojnice, Partizánske, hodnotí výpoveď

utajeného svedka, to nie sú ale nové skutočnosti. Tieto skutočnosti boli súdu známe už

v čase rozhodnutia vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. .

Odsúdený v návrhu na povolenie obnovy konania ani v sťažnosti proti uzneseniu

súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý neuviedol

také skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi skôr neznámymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.»

Z dôvodu obsahovej súvislosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 1. apríla 2014 považoval ústavný súd

za potrebné odcitovať aj príslušnú časť z rozhodnutia krajského súdu, ktorý v podstatnom

argumentoval takto:

«V prvom rade treba uviesť, že v posudzovanom prípade ide o vec, v ktorej bola

podaná obžaloba na Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa do 1. 1. 2006. Konanie

o návrhu na povolenie obnovy konania vykonal krajský súd podľa príslušných ustanovení

Trestného priadku – , účinného od 1. 1. 2006, a to s poukazom na

spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia ( ).

Krajský súd v posudzovanom prípade poukazuje na nasledovné skutočnosti.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

náležité zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia , t. j.

zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti,

platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre

rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť. Uplatňuje sa

v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto

náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania

v zmysle ustanovenia Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky pre

tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia

a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však

podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho

o povolení obnovy konania, vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už

ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť

alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,

a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný

iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy

konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom

konaní.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.

Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale

ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní

o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli

vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým

obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona

( ) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,

2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je

pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé

samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné,

než pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných

dôkazov a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného

rozhodnutia, s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných

dôkazov. Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie

obnovy konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu

pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Krajský súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v prípade odsúdeného

nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v trestnej veci

vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. .

Treba stručne pripomenúť, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

zo 17. 2. 2004, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 12. 10. 2006, bol uznaný vinným z trestného činu lúpeže podľa

§ 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) Tr. zák, a trestného činu poškodzovania cudzej veci

podľa § 257 ods. 1 Tr. zák., (v bode 1/ rozsudku), z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1,

ods. 2 písm. a), b) Tr. zák., vo vzťahu k ods. 3 § 234 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 8 ods.

1 Tr. zák., (v bode 3/ rozsudku) a trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a),

b), ods. 3 Tr. zák., (v bode 4/ rozsudku). Za tieto trestné činy bol odsúdený podľa § 234 ods.

3, s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31.8.2003, na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 15 rokov. Na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený

do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Odsúdený podal návrh na povolenie obnovy konania len vo vzťahu

ku skutku v bode 4/ rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp.zn. zo 17. 2. 2004.

Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku v bode 4/ bolo zistenie

súdu, žalovaní , , , spoločne

s , ktorý bol trestne stíhaný v samostatnom trestnom konaní (konaní

vedenom na Okresnom súde Trenčín sp. zn. pozn. krajského súdu) ako

členovia organizovanej skupiny po vzájomnej dohode, príprave, zabezpečení prostriedkov

a rozdelení úloh v úmysle i za použitia násilia vykonať lúpežný prepad peňažného

transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, stretli sa obžalovaní

, , , dňa 29. 4. 1998 o 07.00 hod.

na parkovisku pri Elektrárni Nováky, odkiaľ po upresnení úloh obžalovaným

sa presunuli na určené miesta, kde obžalovaný odparkoval vozidlo zn.

Fiat Tipo nezistenej ŠPZ michalovského okresu, na ul. Vápenícka v Prievidzi, neďaleko

železničného priecestia a mal za úlohu po skončení prepadu zabezpečiť odvoz časti

páchateľov. Obžalovaný s vozidlom Peugeot 405 bielej farby nezistenej ŠPZ

mal za úlohu odviezť z parkoviska z Novák do centra mesta Prievidza a po

skončení prepadu mal čakať na bočnej ulici v smere únikovej trasy a v prípade

prenasledovania prepadového vozidla Audi 100 mal za úlohu skrížením vozidla alebo iným

spôsobom prenasledovaniu zabrániť. Obžalovaný s vozidlom zn. Renault 19,

nezistenej bratislavskej ŠPZ, červenej farby mal za úlohu doviezť z parkoviska z Novák časť

skupiny do Prievidze, kde ich v blízkosti námestia vysadil, po tomto prevzal z vozidla zn.

Peugeot , ktorého odviezol ku garáži, kde bolo odstavené prepadové vozidlo

Audi 100, po tomto čakal s vozidlom Renault pri garáži a na povel začatia akcie sa

presunul do priestoru železničného priecestia, kde po prepade odviezol časť osádky

prepadového vozidla Audi 100 z Prievidze na nezistené miesto. Na ul. Záhradníckej ďalší

doposiaľ nestotožnený muž čakal v zaparkovanom vozidle zn. Renault Clio doposiaľ

nezistenej ŠPZ a mal za úlohu po vykonaní prepadu odviezť časť páchateľov. Obžalovaný

bol vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 a osádku tohto vozidla tvorili

doposiaľ nestotožnený muž ukrajinskej alebo ruskej národnosti, nebohý ...,

obvinený . Ďalší doposiaľ nestotožnený muž zaujal postavenie vo vchode

panelového domu č. 16 na ul. M. Mišíka, odkiaľ v čase o 08.20 hod. po tom čo z objektu

VÚB, a. s., Prievidza odišlo osobné motorové vozidlo Slovenskej sporiteľne, a. s., Prievidza,

zn. VW Golf ŠPZ: PDD 88 85, ktorého osádku tvorili pracovníci Slovenskej sporiteľne a. s.,

Prievidza, , , a , dal

vysielačkou signál k začatiu akcie, na čo reagoval obžalovaný , ako vodič

prepadového vozidla, ktorý vozidlo zn. VW Golf zastavil, z jeho vozidla vyskočili

zamaskovaní a ozbrojení nebohý , nestotožnený muž ruskej alebo ukrajinskej

národnosti a obvinený . Ďalší zamaskovaný a ozbrojený muž vybehol z

vchodu č. 16 na ul. M. Mišíka a všetci strelnými zbraňami mierili na osádku vozidla VW

Golf, pričom jeden z týchto mužov vyzval osádku, aby sa nehýbala, otvoril dvere a ďalší muž

zobral z vozidla transportný kufrík, v ktorom bola uložená peňažná hotovosť vo výške

5 miliónov Sk, následne všetci páchatelia nasadli do vozidla zn. Audi 100 a z miesta činu

ušli smerom na mesto Handlová, uvedeným konaním obžalovaní spôsobili Slovenskej

sporiteľni, a. s., Prievidza, škodu vo výške 5 miliónov Sk, odcudzením bezpečnostného

kufríka škodu vo výške 13.214,60 Sk.

Krajský súd konštatuje, že odsúdeným v konaní o návrhu

na povolenie obnovy konania neboli predložené také skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli

súdu skôr neznáme a ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, či treste odsúdeného.

Odsúdený svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval

prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby

legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne

viazaný na preukázanie nových skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, čo sa

v rozhodovanej veci nestalo realitou.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že spoluobžalovaný , ktorý bol vylúčený

na samostatné konanie, a ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.

z 20. 3. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn.

zo 16. 5. 2013, právoplatne oslobodený pre skutok pod bodom 4/ na základe

rovnakej dôkaznej situácie, aká existuje vo veci Krajského súdu v Žiline, sp. zn. ,

o povolenie obnovy ktorej žiada, a ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru skutočnosť nová

a mala by sa zohľadniť v jeho prospech, v dôsledku čoho by mal byť tiež oslobodený, krajský

súd uvádza nasledovné.

Senát Krajského súdu v Žiline prejedávajúci návrh

na povolenie obnovy konania konštatuje, že v danom prípade neboli splnené formálne

podmienky pre povolenie obnovy konania. Krajský súd nie je viazaný právnym názorom

vysloveným v rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. z 20. 3. 2013,

v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. zo 16. 5. 2013, ktorým

bol oslobodený pre skutok týkajúci sa lúpežného prepadnutia Slovenskej

sporiteľne, a. s. pobočka Prievidza, ku ktorému došlo dňa 29. 4. 1998. Skutočnosť, že iný

súd nemal rovnaký právny názor na existujúcu dôkaznú situáciu a ktorý v konečnom

dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa spoluobžalovaného vyhodnotil inak

ako Krajský súd v Žiline v prípade odsúdeného v rozsudku sp. zn.

zo 17. 2. 2004, nie je skutočnosť nová, súdu skôr neznáma.

Skutočnosť, že sa súdený skutok 4/ stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom

rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. zo 17. 2. 2004 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 12. 10. 2006)

a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani so značným časovým odstupom,

spochybnená.

Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní

o povolenie obnovy konania bolo, že trestnú činnosť , konkretizovanú

vo výrokovej časti namietaného rozsudku v bode 4/, preukázali dôkazy vykonané

v základnom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na hodnovernú a podrobnú

výpoveď utajeného svedka č. 1, ktorý bez akýchkoľvek pochybností usvedčil odsúdeného

aj jeho spoluobžalovaných , a

zo spáchania tohto skutku. Utajený svedok č. 1 ako priamy účastník prepadu

peňažného transportu Slovenskej sporiteľne, a. s., pobočka Prievidza, na základe vlastných

poznatkov a na základe rozhovorov so spoluobžalovanými popísal tak prípravnú akciu

na tento skutok, ktorá stroskotala, lebo vo vozidle Audi padol nechcený výstrel, ako aj

priamy prepad transportu dňa 29. 4. 1998. Podľa výpovede tohto svedka odsúdený

bol šéfom skupiny a zároveň vodičom prepadového vozidla zn. Audi 100 čiernej

metalízy. zabezpečil zbrane a ďalšie pomôcky použité pri prepade. Svedok

vypovedal o úlohách jednotlivých členov skupiny. Vyvrátil tak obhajobu všetkých

odsúdených, vrátane odsúdeného . Jeho výpoveď priamo alebo nepriamo

korešponduje aj s ďalšími dôkazmi. Výpoveď utajeného svedka v tom, že prepad sa

organizoval asi dva mesiace vopred, nepriamo potvrdzujú listinné dôkazy – kniha

ubytovaných hostí na čl. 1016 1028 spisu 3 T/9/2000. Podľa týchto výpisov odsúdený

a boli v hoteli Spoločenský dom Partizánske ubytovaní v dňoch 8. 9. 4.

1998, 15. 16. 4. 1998, 16. 17. 4. 1998 a sám odsúdený v dňoch 26. 27. 4.

1998 a 27. 28. 4. 1998. Odsúdený a boli ubytovaní v hoteli Régia Bojnice 3.

4. 2. 1998 a v hoteli Hubert Prievidza boli ubytovaní 5. 6. 2. 1998. Pokiaľ ide o výpoveď

utajeného svedka, kde usvedčuje odsúdených a zároveň uvádza vozidlá, na ktorých na akciu

prišli, korešponduje s výpoveďou odsúdeného z prípravného konania, keď

ohľadne vozidla Peugeot 405 bielej farby uviedol, že ho užíval v rokoch 1998 a 1999. Toto

vozidlo utajený svedok uvádzal ako vozidlo, ktoré mal dňa 29. 4. 1998 riadiť . Pokiaľ

ďalej svedok udával, že odsúdený prišiel na vozidle zn. Renault červenej farby,

toto zase korešponduje s tým, že dňa 29. 4. 1998 podľa cestovného výkazu obžalovaný

bol na služobnej ceste na vlastnom motorovom vozidle Renault 19 bordovej farby. Pokiaľ

ide o prepadové vozidlo Audi, výpoveď utajeného svedka korešponduje s výpoveďami

svedkov , ktorí tvorili osádku prepadnutého vozidla.

Odsúdený ohľadne vozidla Peugeot 405, konkrétne doby kedy ho užíval,

zjavne účelovo menil výpoveď a prispôsoboval v závislosti od iných dôkazov, keď

v prípravnom konaní uvádzal, že okrem iných vozidiel v roku 1998 1999 vlastnil vozidlo zn.

Peugeot 405 bielej farby, na hlavnom pojednávaní už uviedol, že toto vozidlo mohol vlastniť

v rokoch 1995 1996.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie podľa názoru krajského súdu dôvod uvádzaný

odsúdeným nebol vzhľadom na uvedené spôsobilým pre povolenie

obnovy konania v predmetnej trestnej veci.»

Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ) a taktiež pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa,

sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva na súdnu ochranu

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe nezahŕňa záruku

úspechu v konaní (, , , ).

Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konaní

o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľom

ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa. Ppovinnosť

konajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov a

následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré by

spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestného

poriadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, s ktorým sa stotožnil

najvyšší súd, pozn.) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a

aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods.

1 a , pozn.) je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a

vyslovujúc súhlas s právnym názorom krajského súdu, pozn.) z hľadiska právnej

argumentácie postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom

zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľom predostretý dôvod obnovy konania spočívajúci

v oslobodzujúcom rozsudku spoluobžalovaného z trestnej činnosti vedenej v samostatnom

konaní za spôsobilý na povolenie obnovy konania jeho právoplatne skončenej trestnej veci.

Aj ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého

„Skutočnosť, že súd inak vyhodnotí dôkaznú situáciu nie je novou skutočnosťou, ako to

vyžaduje ustanovenie pri obnove konania“, ako aj s právnym záverom krajského súdu,

podľa ktorého „... v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre povolenie

obnovy konania. ... Skutočnosť, že iný súd nemal rovnaký právny názor na existujúcu

dôkaznú situáciu a ktorý v konečnom dôsledku dôkaznú situáciu týkajúcu sa

spoluobžalovaného vyhodnotil inak... nie je skutočnosť nová, súdu skôr

neznáma.“, z obsahu ktorých jednoznačne vyplýva, že v danom prípade neboli

z formálneho hľadiska splnené podmienky pre povolenie obnovy konania. Sťažovateľ teda

v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny nový dôkaz, ktorý by bol

potencionálne potentný naplniť zákonnú dikciu .

Argumentácia sťažovateľa by mohla dosiahnuť potrebnú, resp. ním požadovanú relevanciu v

pôvodnom trestnom konaní pri rozhodovaní o vine a treste, ale v konaní o povolení obnovy

konania iné právne posúdenie veci než v predošlom konaní za tej iste dôkaznej situácie nie

je spôsobilým dôvodom na obnovu konania, resp. nie je tým „novým dôkazom, alebo

skutočnosťou“, ktorú predpokladá zákonná dikcia . Inými

slovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (s prihliadnutím

na závery krajského súdu, pozn.) je ústavný súd toho názoru, že interpretáciou dotknutých

ustanovení konajúce súdy sťažovateľovi jasne vysvetlili

podmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu a skutočnosti a s tým súvisiaci

rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný

súd sa taktiež nestotožňuje so závermi sťažovateľa o tom, že výpoveď utajeného svedka bola

v jeho prípade tým jediným usvedčujúcim dôkazom, pretože z rozboru skutkovej situácie

prezentovanej krajským súdom vyplýva, že k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti

sťažovateľa dospeli súdy aj zhodnotením na seba nadväzujúcich nepriamych dôkazov

potvrdzujúcich utajeným svedkom prezentovanú dôkaznú situáciu.

Oporu pre svoju prezentovanú názorovú líniu nachádza ústavný súd aj

v komentovanom znení , podľa ktorého „Skutočnosťou

predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom,

ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní

o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi... Predtým

neznámym dôkazom sa rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom

konaní (napr. výpoveď predtým nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom

konaní vykonaný, ale s novým obsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúceho

svedka). Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka,

predmetom hodnotenia súdu musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene

dôkazu.“ (Minárik Š. a kol. . Stručný komentár. Druhé, prepracované

a doplnené vydanie. Bratislava : Iura Edition, 2010.).

V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú judikatúru

týkajúcu sa obnovy konania, v zmysle ktorej „R 35/1988: V konaní o povolení obnovy

konania nemôže súd preskúmať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa

súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a s obhajobou obvineného...

R 6/1997: V konaní o povolení obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudku

vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenie

otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú

pre súd nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy... nemožno považovať

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd

s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri

hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.“.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutím

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa nemôže byť porušené iba

tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (odvolávajúc sa

aj na právne závery krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, pozn.), ústavný súd

hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce nesplnenie formálnych podmienok

obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu

nie je možné považovať právne závery najvyššieho súdu za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (vrátane záverov krajského súdu, ktoré

najvyšší súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu

podľa .

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pozn.)

a s prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva... Podľa § 20

ods. 2 k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie

na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak.

V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným

súdom. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania. Podľa musí sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie,... ktoré základné práva alebo slobody sa

podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,... právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody,... proti komu sťažnosť smeruje.

Ustanovenie sa v celom rozsahu vzťahuje aj na sťažnosť

podľa a nasl. . Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v

petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv ( ). Inými slovami, ústavný súd opakovane vyslovil, že návrh

rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127

ods. 2 a 3 a v spojení s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS

37/02, , ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ v druhej

rovine svojej argumentácie poukazuje na to, že v sťažnostnom konaní pred najvyšším súdom

bol členom senátu tohto súdu sudca , ktorý mal byť podľa zistení

sťažovateľa členom senátu krajského súdu rozhodujúceho v prvom stupni o jeho odsúdení za

trestnú činnosť kladenú mu za vinu. Podľa názoru sťažovateľa sa mal sudca

ako člen senátu najvyššieho súdu „... vylúčiť zo senátu NS SR, ktorý mal rozhodnúť o

mojej sťažnosti, aby sa vyhol podozreniu z predpojatosti, resp. zaujatosti pri rozhodovaní o

obnove“. Podľa názoru ústavného súdu sťažnostné námietky sťažovateľa smerujú k

porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, ktorého vyjadrením je , v

zmysle ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Z petitu podanej sťažnosti

však nevyplýva, aby sa sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom, porušenia

tohto práva domáhal, v dôsledku čoho ústavný súd viazaný petitom podanej sťažnosti podľa

nemohol pristúpiť k preskúmaniu tejto časti sťažnosti

sťažovateľa, resp. k preskúmaniu tejto námietky sťažovateľa.

V petite podanej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie viacerých článkov .

Sťažovateľ namieta porušenie , pričom vyjadrením je

správne súdnictvo, ktorého aplikácia v trestnej veci sťažovateľa je nemožná. K obdobnému

záveru došiel ústavný súd aj pri namietaní porušenia a ,

ktorý nie je vyjadrením základných práv a slobôd. K sťažovateľom namietanému porušeniu

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bližšie neoznačil, ktoré z tam uvedených

práv namieta, keďže obsahom je viacero samostatných práv. Z uvedeného je

zrejmé, že sťažovateľ sa v petite podanej sťažnosti domáha vyslovenia porušenia takých

článkov , ktoré nemajú súvis s prerokúvanou vecou ( a

ods. 3 ) alebo ich vyjadrením nie je ochrana základných práv a slobôd (

), ako aj sťažovateľ bližšie neoznačil, porušenia ktorého základného práva sa domáha

( ), v dôsledku čoho je sťažnosť v tejto jej časti všeobecná/neurčitá, resp. petit

podanej sťažnosti nie je/nemôže byť východiskom pre ďalší postup ústavného súdu. Naproti

tomu argumentácia sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu,

ktorého porušenia sa v petite podanej sťažnosti nedomáha. V dôsledku uvedených zistení

a postupujúc podľa ústavný súd odmieta sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

Nad rámec uvedeného a v súvislosti s uvedenými nedostatkami petitu podanej

sťažnosti ústavný súd sťažovateľovi pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , , , I.

ÚS 368/2010, , , , , III. ÚS

206/2010, , , ). Podľa § 18 ods. 2 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení o

živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a

záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015