Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 268/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. I., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a podľa a Listiny základných

práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. októbra 2010 v súvislosti s námietkou, že bol uznaný

za vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, za účasti Krajského súdu

v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva Š. I. podľa a ods.

1 a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s námietkou, že bol uznaný za

vinného výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. októbra 2010

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 13. októbra 2010 v časti

týkajúcej sa Š. I. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť Š. I. trovy konania v sume 392,73 €

(slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. J. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011

doručená sťažnosť Š. I., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa (ďalej len „“), podľa a

čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7

To 47/2010 a jeho uznesením z 13. októbra 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. júna 2010 uznaný za

vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, , a s použitím

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd

uznesením sp. zn. z 13. októbra 2010 zamietol. Proti označenému uzneseniu

krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 2. marca 2011 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa došlo označenými uzneseniami krajského súdu

a najvyššieho súdu k neprípustnému zásahu do jeho a dohovorom garantovaných

práv, a to najmä z dôvodu, že záver o jeho vine, pokiaľ ide o časť skutku kvalifikovaného

podľa s poukazom na Trestného

zákona, je postavený výlučne na výpovediach utajených svedkov (ďalej aj „námietka

uznania viny výlučne na základe výpovedí utajených svedkov“), pričom takýto postup je

podľa jeho tvrdenia v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že bez prihliadnutia na výpovede utajených

svedkov „by mohol byť... odsúdený iba podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. kde je podstatne

miernejšia trestná sadzba trestu odňatia slobody.

Argumentácia uvedená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, že výpovede utajených

svedkov neboli jedinými dôkazmi svedčiacimi v neprospech sťažovateľa nemôže z vyššie

uvedeného dôvodu obstáť, dôkazy uvádzané NS SR sa vzťahujú k čiastkovému skutku pod

bodom 2 rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch č. k. zo dňa 21. 6. 2010,

pričom právnu kvalifikáciu v danom prípade založili len a len výpovede utajených svedkov

a aj ak by s tým niekto nesúhlasil, každý musí objektívne pripustiť minimálne rozhodujúcu

mieru významu týchto výpovedí pre záver o vine na druhom odseku § 172 Tr. zák.“.

Sťažovateľ taktiež namieta, že utajeným svedkom bolo umožnené vypovedať

v režime utajenia bez toho, aby odôvodnenosť ich obáv zo sťažovateľa bola riadne

preskúmaná (ďalej aj „námietka opodstatnenosti priznania postavenia utajovaného svedka“).

Sťažovateľ v tejto súvislosti opäť poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudok Krasniki proti

Českej republike), ako aj na Odporúčanie č. R (97) 13 Výboru ministrov o zastrašovaní

svedkov a právach obhajoby z 10. septembra 1997.

Sťažovateľ namieta tiež to, že v jeho trestnej veci konajúce súdy nepreverili

v nevyhnutnej miere hodnovernosť utajených svedkov a nevykonali v tejto súvislosti

sťažovateľom navrhnuté dôkazy (ďalej aj „námietka nepreverenia vierohodnosti utajených

svedkov a nevykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľom na preverenie vierohodnosti

utajených svedkov“).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa

vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. a na Najvyššom súde SR pod

č. k. v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. -947

zo dňa 13. 10. 2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 2. 3.

2011, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé

súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený

pod č. ).

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -947 zo dňa 13. 10. 2010

a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 2. 3. 2011 sa zrušujú.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o prednostné vybavenie sťažnosti

vzhľadom na závažnosť problematiky.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -15 z 23. júna 2011 ju v časti smerujúcej proti namietanému

uzneseniu krajského súdu v súvislosti s námietkou, že sťažovateľ bol uznaný za vinného

výlučne na základe výpovedí utajených svedkov, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 798/11

z 20. júla 2011 uviedla, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, keďže krajský súd trestnú

vec sťažovateľa prerokoval v rozsahu a spôsobom určeným právnymi predpismi vrátane

a dohovoru. Poukazuje na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov v predmetnej

veci, z ktorých je zrejmé, z čoho pri rozhodovaní vychádzali a k akým záverom dospeli.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bola jeho sťažnosť prijatá na ďalšie

konanie, predsedníčka krajského súdu uvádza, že „Ako vyplýva z odôvodnení dotknutých

rozhodnutí súdov I. a II. stupňa, tieto pri hodnotení dôkazov posudzovali vykonané dôkazy

jednotlivo a aj v ich súhrne ( ), a preto nie je pravdou, že vina sťažovateľ

bola ustálená výlučne len na základe výpovedí utajených svedkov – tak sa stalo až na

základe celého súhrnu dôkazov – a to aj výpovedí spoluobžalovaného D. B., svedka I. T.,

zaistených stôp, prepismi odposluchov, nepriamo svedkami A. L. a Á. P. Postup pri

vykonaní dôkazov výpoveďami utajovaných svedkov bol realizovaný v súlade s príslušnými

ustanoveniami .“.

Zo stanoviska sťažovateľa z 9. augusta 2011, ktoré je reakciou na vyjadrenie

predsedníčky krajského súdu, vyplýva, že sa k nemu nechce vyjadrovať zásadným

spôsobom, ale poukazuje na to, že odvolací súd sa v namietanom uznesení s právnou

argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadal. Sťažovateľ tiež uvádza, že

„Vyjadrenie predsedníčky Krajského súdu v Nitre č. k. Spr. 798/11 z 20. 7. 2011 má

charakter dopĺňania rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, keď vinu

sťažovateľa odôvodňuje aj výpoveďami svedkov A. L. (ktorý o sťažovateľovi ani nehovoril a

v rozhodnutí prvostupňového súdu sa spomína vo vzťahu k vine iného obžalovaného) a A. P.

(ktorá nepotvrdzuje predaj drog sťažovateľom), čo súdy doteraz nerobili a čo zároveň

nepriamo potvrdzuje opodstatnenosť argumentácie v podanej sťažnosti a nie jej účelovosť a

špekulatívnosť.“.

II.

II.1 Relevantná právna úprava

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa , a kto neoprávnene

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo

prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až

desať rokov.

Podľa odňatím slobody na desať rokov až

pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším

spôsobom konania.

Podľa závažnejším spôsobom konania sa rozumie

páchanie trestného činu na viacerých osobách.

Podľa viacerými osobami sa na účely tohto zákona

rozumejú najmenej tri osoby.

Podľa ak je dôvodná obava, že oznámením

totožnosti, bydliska, prípadne miesta pobytu svedka je ohrozený jeho život, zdravie, telesná

integrita alebo ak také nebezpečenstvo hrozí jemu blízkej osobe, môže sa svedkovi povoliť,

aby neuvádzal údaje o svojej osobe. Na hlavnom pojednávaní však musí uviesť, ako sa

oboznámil so skutočnosťami, o ktorých vypovedal. Materiály, ktoré umožňujú zistenie

totožnosti takého svedka, sa ukladajú na prokuratúre a v konaní pred súdom u predsedu

senátu. Do spisu sa zakladajú len vtedy, ak ohrozenie pominie. Aj takému svedkovi

v prípade potreby možno položiť otázky o okolnostiach, ktoré sa týkajú jeho hodnovernosti,

a tiež otázky týkajúce sa jeho vzťahu k obvinenému alebo poškodenému.

Podľa pred výsluchom svedka, ktorého totožnosť

má zostať utajená, vykoná orgán činný v trestnom konaní a súd v záujme ochrany svedka

podľa potreby opatrenia, ako sú najmä zmena vzhľadu a hlasu svedka, prípadne vykoná

jeho výsluch s využitím technických zariadení vrátane zariadení určených na prenos zvuku

a obrazu.

II.2 Posúdenie námietky sťažovateľa

Podstata námietky sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bola sťažnosť prijatá na ďalšie

konanie, spočíva v jeho tvrdení, že záver v jeho trestnej veci konajúcich všeobecných súdov

o jeho vine, pokiaľ ide o časť skutku kvalifikovanú podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na , je založený výlučne na

výpovediach utajených svedkov, pričom takýto postup je podľa jeho názoru v rozpore

s judikatúrou ESĽP, na ktorú konkrétne poukazuje.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že bez prihliadnutia na výpovede utajených

svedkov mohol byť uznaný za vinného len zo skutku podľa základnej skutkovej podstaty

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi uvedenej v , ktorá sa

vyznačuje výrazne nižšou trestnou sadzbou než kvalifikovaná skutková podstata tohto

zločinu uvedená v .

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný za

vinného okrem výpovedí utajených svedkov aj na základe výpovede spoluobžalovaného D.

B., svedka I. T. a ďalšími dôkazmi – zaistenými stopami, prepismi odposluchov a nepriamo

aj výpoveďami svedkov A. L. a A. P.

Z už citovaných ustanovení vyplýva, že objektom trestného činu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi v zmysle je ochrana ľudského života

a zdravia pred škodlivými účinkami omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov.

Z hľadiska objektívnej stránky sa vyžaduje, aby páchateľ neoprávnene konal

niektorým zo spôsobov uvedených v prvom odseku . Postihuje sa

teda neoprávnená držba omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora

a nakladanie s nimi vo všetkých formách uvedených v odseku 1 písm. a) až d) § 172

, ale nie pre vlastnú potrebu, a to bez ohľadu na konkrétne množstvo tejto

látky.

Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Tento trestný čin je

v základnej skutkovej podstate zločinom.

Kvalifikovaná skutková podstata uvedená v odseku 2 je

obzvlášť závažným zločinom. Kvalifikovaná skutková podstata popisuje také okolnosti

páchania trestnej činnosti, pri splnení ktorých ustanovuje prísnejší trest, než

aký môže byť uložený v prípade základnej skutkovej podstaty.

V sťažovateľovom prípade spočíva podľa odsudzujúceho rozsudku okresného súdu

kvalifikovaná skutková podstata v tom, že trestného činu uvedeného v základnej skutkovej

podstate , teda trestného činu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, sa mal

dopustiť nielen tým, že omamnú látku neoprávnene doviezol, predal a prechovával, ale aj

tým, že sa tohto konania dopustil na viacerých osobách (závažnejší spôsob konania).

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2010

uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

, , a s použitím

na tom skutkovom základe, že «1/ obžalovaný Š. I. si od presne

nezisteného dňa januára 2007 nezisteným spôsobom zadovažoval omamnú látku heroín,

ktorú následne prechovával vo svojej domácnosti v mieste svojho trvalého pobytu v meste

Topoľčany, pričom tento následne ďalej odovzdával – predával prostredníctvom dílerov

a takto ho predal najmenej štyrom spotrebiteľom (zvýraznené ústavným súdom, pozn.),

pričom na predaj využíval sieť tzv. „mŕtvych schránok“, do ktorých vkladal heroín...

2/ obžalovaný Š. I. obdobným spôsobom v presne nezistený deň začiatkom mesiaca

november 2008 uložil do „mŕtvej schránky“, ktorá sa nachádzala v lesnom poraste pri obci

V., heroín, ktorý po následnom telefonickom kontakte vyzdvihol obžalovaný D. B. a vybral z

tejto „mŕtvej schránky“ dve vrecká heroínu, pričom neskoršie časť heroínu obžalovaný D.

B. dobrovoľne vydal v krabičke od cukríkov Mentos, ktorá obsahovala 61 ks papierových

skladačiek heroínu s prímesou kofeínu a paracetamolu s celkovou hmotnosťou 6679 mg s

priemernou koncentráciou účinnej látky 14,6 % hmotnostných heroinu, ktorý obsahoval 975

ml absolútneho heroínu, u obžalovaného D. B. sa počas domovej prehliadky našli ďalšie

dve mikroténové vrecká, ktoré obsahovali heroín s prímesou kofeínu a paracetamolu s

celkovou hmotnosťou 24038 mg s priemernou koncentráciou 11,2 % hmotnostných heroínu

obsahujúce 2672 ml absolútneho heroínu v cene minimálne 18.430,20 Sk (611,77 Eur),

obžalovaný B. za heroín zaplatil obžalovanému I. presne neurčenú sumu peňazí a heroín

ďalej predával ďalším osobám, ktoré sa nepodarilo stotožniť“. Podľa právnej vety rozsudku

okresného súdu sťažovateľ v bodoch 1/ a 2/ „neoprávnene doviezol, predal a prechovával

omamnú látku, pričom tohto konania sa dopustil závažnejším spôsobom konania a to na

viacerých osobách (zvýraznené ústavným súdom, pozn.)“.».

Vo vzťahu k skutku 1 sa v odôvodnení rozsudku okresného súdu okrem iného

uvádza, že „z výpovede svedka P. H. okrem iného vyplynulo, že si od obž. I. začal kupovať

heroín od začiatku roka 2007, na základe toho súd ustálil, že obžalovaný si od presne

nezisteného dňa mesiaca január 2007 zadovažoval heroín, takto ho predal najmenej štyrom

spotrebiteľom, ako to vyplynulo z výpovedí troch utajených svedkov (zvýraznené ústavným

súdom, pozn.), ktorí obžalovaného usvedčili v prípravnom konaní aj na hlavnom

pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu k skutku 2 okrem iného vyplýva, že

„obžalovaný Š. I. bol zo spáchania trestného činu usvedčený výpoveďou spoluobžalovaného

D. B., obž. B. okrem jeho vlastného priznania bol usvedčený výpoveďou svedka A. L...

S poukazom na výpoveď obžalovaného D. B., utajených svedkov J., M. a H., svedka I.

T. z prípravného konania, prepisov telefónnych hovorov, operatívnych záznamov colníkov,

zápisníc o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, znaleckého posudku KEÚ PZ

Bratislava súd dospel k záveru, že obžalovaný Š. I. od januára 2007 doviezol, predával a

prechovával heroín, hoci on tvrdil, že sa trestnej činnosti nemohol dopustiť a voziť droby už

len z toho dôvodu, že do Macedónska cestoval až koncom januára 2007 a bol tam aj v

mesiaci február. Svedok R. I. vypovedal, že brat bol v Macedónsku od februára 2008 a

potom išiel do Nemecka k ich strýkovi, kde sa zdržal celý mesiac marec 2008. Súd

nespochybňuje, že obžalovaný cestoval do Macedónska, prípadne do Nemecka, avšak ako

vyplynulo z prepisov telefónnych hovorov, svoju činnosť riadil a koordinoval

prostredníctvom telefónu, teda nemusel sa nachádzať ani na území Slovenska.

Obžalovaného usvedčuje aj to, že po zadržaní Ľ. H. dňa 12. 3. 2008 prestal používať to

telefónne číslo, ktorým sa s ním kontaktoval a z prepisov hovorov vyplýva, že o jeho

zadržaní sa dozvedel.“.

Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom odvolaní

namietal okrem zákonnosti a opodstatnenosti priznania postavenia utajeného svedka

príslušným osobám, ktoré boli vypočuté ako utajení svedkovia, aj skutočnosť, že „Záver

o vine nesmie byť nikdy postavený výlučne alebo v rozhodujúcej miere na svedectve

takýchto osôb.“ (s. 2 namietaného uznesenia krajského súdu).

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Obžalovaný Š. I.

spáchanie trestnej činnosti poprel, uviedol, že s drogami nemá nič spoločné, avšak zo

spáchania trestnej činnosti ho usvedčil obžalovaný D. B., ktorý v prípravnom konaní

potvrdil, že ho obžalovaný I. oslovil s ponukou, aby pokračoval v predaji heroínu po tom, čo

mu zomrela manželka, ktorá sa touto činnosťou tiež zaoberala. Presne popísal spôsob,

akým sa s obž. I. skontaktoval, akým spôsobom dával heroín. Obžalovaných usvedčovali vo

veci vypočutí svedkovia, ktorých totožnosť bola utajená. Pokiaľ obžalovaný I. namietal

zákonnosť utajených svedkov, je potrebné uviesť, že procesný postup v prípade úkonov,

týkajúcich sa uvedených svedkov bol zákonný a správny a v danom prípade je, vzhľadom na

charakter trestnej činnosti logické, že bol využitý inštitút utajených svedkov. Súd I. stupňa v

odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne rozobral jednotlivé vykonané dôkazy,

poukázal na ne samostatne, ako aj v súhrne.“.

Z dosiaľ uvedeného v prvom rade vyplýva, že krajský súd sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s odvolacou námietkou sťažovateľa, v zmysle ktorej o jeho vine [pokiaľ ide

o časť skutkov kvalifikovaných podľa s poukazom

na ] bolo rozhodnuté len na základe výpovedí utajených

svedkov. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa

v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa utajených svedkov zaoberal len námietkou

zákonnosti a opodstatnenosti priznania postavenia utajeného svedka.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti

nespochybňuje rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ ide o uznanie jeho viny za skutok

právne kvalifikovaný ako trestný čin neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej

látky, jedu alebo prekurzora a nakladanie s nimi podľa .

Spornou preto zostáva teda len otázka (v okolnostiach posudzovanej veci kľúčová, pozn.),

či sa páchania drogovej trestnej činnosti sťažovateľ dopustil na viacerých osobách.

Sťažovateľ v súvislosti so svojou námietkou, že bol uznaný za vinného výlučne na

základe výpovede utajených svedkov, poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Krasniki proti

Českej republike, ako aj na nález Ústavného súdu Českej republiky vo veci vedenej pod

sp. zn. . V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na túto časť rozsudku

ESĽP vo veci Krasniki proti Českej republike:

„Soud znovu připomíná, že čl. 6 neuděluje obviněnému neomezené právo na zajištění

účasti svědků před soudem. Normálně je věcí vnitrostátních soudů rozhodnout, jestli je

nezbytné nebo žádoucí vyslechnout svědka (viz S. N. proti Švédsku, § 44, s dalším odkazem

na Bricmont proti Belgii, rozsudek ze dne 7. 8. 1989, § 89). Kromě toho musí být normálně

důkazy předkládány při veřejném jednání, za přítomnosti obžalovaného, aby měl možnost

vznést argumenty, které vyvracejí tyto důkazy. Existují výjimky z této zásady, ale ty nesmí

porušovat právo obžalovaného na obhajobu, obecně platí pravidlo, že odst. 1 a 3 písm. d)

čl. 6 vyžadují, aby měl obžalovaný přiměřenou a řádnou možnost napadnout tvrzení svědka

a klást svědkovi otázky, buď při výpovědi, nebo později (viz Ludi proti Švýcarsku,

rozsudek ze dne 15. 6. 1992, § 49).

Soud konstatoval ve věci Doorson proti Nizozemí (uvedený výše, § 69) a Van

Mechelen a ostatní proti Nizozemí (rozsudek ze dne 23. 4. 1997, § 52), že použití výpovědi

anonymních svědků k usvědčení není za všech okolností v rozporu s Úmluvou. Pokud je

však anonymita svědků zachována, obžalovaný musí čelit neobvyklým obtížím. Soud tudíž

uznal, že v takových případech vyžaduje čl. 6 ods. 3 písm. d), aby znevýhodnění, v nichž se

ocitá obžalovaný, byla dostatečně vyvážena v řízení před soudními orgány. Podle tohoto

názoru by pak nemělo být bráněno stěžovateli, aby ověřoval věrohodnost svědků (viz také

Kostowski proti Nizozemí, rozsudek ze dne 20. 11. 1989, § 42). Odsouzení navíc nikdy

nesmí být postaveno výlučně nebo v rozhodující míře na výpovědi anonymních svědků

[viz Mechelen a ostatní, § 54 – 55 (zvýraznené ústavným súdom, pozn.)].

… V rozhodnutí o přijatelnosti ve věci Kok proti Nizozemí Soud uvedl, že když se

posuzuje, zda postup při vyslýchání anonymních svědků byl dostatečný pro vyrovnání obtíží

ůsobených obžalovanému, musí být kladen důraz na míru, v níž byly výpovědi

rozhodující pro odsouzení stěžovatele. Pokud výpověď nebyla v žádném ohledu

rozhodující, pak byl obžalovaný znevýhodněn v mnohem menší míře.“ (pozri Přehled

rozsudků Evropského soudu pro lidská práva č. 2/2006, s. 95-96).

Účelom inštitútu utajeného svedka je ochrana zdravia a života svedkov. Je

nepochybné, že využitím inštitútu utajeného svedka v trestnom konaní dochádza ku kolízii

garantovaného práva na obhajobu na jednej strane a potrebou chrániť život

a zdravie svedkov na strane druhej. Práve z dôvodu, že použitie výpovede utajených

svedkov ako dôkazu v trestnom konaní je zásahom do garantovaného práva na

obhajobu a uplatnenie tohto práva významne sťažuje, je potrebné vždy skúmať, akou

mierou výpovede utajených svedkov prispeli k usvedčeniu obžalovaného. V prípade, že

výpovede utajených svedkov sú jedinými, resp. rozhodujúcimi dôkazmi o vine

obžalovaného, nie sú tieto dôkazy postačujúce na prijatie záveru o vine obžalovaného.

Právo na obhajobu je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Preto takýto zásah do

obhajobných práv je podľa názoru ústavného súdu, korešpondujúceho citovanej judikatúre

ESĽP, vždy zároveň neprípustným zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie. Súdne

konanie, výsledkom ktorého je uznanie viny obžalovaného len, resp. v prevažnej miere

založené na výpovedi utajených svedkov, nemožno považovať za spravodlivé v zmysle čl. 6

dohovoru.

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku okresného súdu vo vzťahu k skutku 1

vyplýva, že preukázanie podmienky uvedenej v kvalifikovanej skutkovej podstate

ustanovenia , teda skutočnosti, že sťažovateľ mal

predať heroín najmenej štyrom spotrebiteľom (viacerým – najmenej trom osobám), mal

okresný súd za preukázanú z výpovedí troch utajených svedkov J., M. a H. a z výpovede

svedka I. T. Utajení svedkovia vypovedali, že sťažovateľ predával heroín aj iným osobám,

ale priamo, adresne označili každý sám seba. Každý z týchto svedkov hovoril teda o predaji

heroínu jeho osobe.

Z uvedeného vyplýva záver, že bez prihliadnutia na výpovede troch utajených

svedkov by v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci zrejme nebolo možné dospieť

k záveru o tom, že sťažovateľ spáchal trestný čin neoprávnenej držby omamnej alebo

psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladania s nimi na viacerých osobách (keďže

traja zo štyroch spotrebiteľov, ktorým mal sťažovateľ heroín predať, sú utajenými

svedkami), a nebola by teda naplnená kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu

vymedzená v ustanovení .

Pokiaľ ide o skutok 2, ústavný súd poznamenáva, že na rozdiel od prvého skutku,

v ktorom bolo v skutkovej vete výslovne uvedené, že sťažovateľ sa mal konania

napĺňajúceho znaky príslušnej skutkovej podstaty dopustiť na viacerých – konkrétne

najmenej štyroch osobách, v prípade druhého skutku nemožno z výroku rozsudku okresného

súdu zistiť, či tento skutok mal byť spáchaný na viacerých osobách, a ak áno, na koľkých.

Rovnako táto skutočnosť nevyplýva ani z odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Napriek

tomu aj skutok uvedený v bode 2 bol kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin

neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora a nakladania

s nimi podľa , , a .

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že predmetný rozsudok okresného

súdu, ako aj namietané uznesenie krajského súdu sú z hľadiska sťažovateľovej námietky,

podľa ktorej bol za skutok 2 odsúdený výlučne na základe výpovedí utajených svedkov,

nedostatočne odôvodnené, resp. nepreskúmateľné, a preto nebolo ani zo strany ústavného

súdu v súvislosti s druhým skutkom možné preskúmať a vyhodnotiť, či preukázanie

spáchania trestného činu neoprávnenej držby omamnej alebo psychotropnej látky, jedu

alebo prekurzora a nakladania s nimi na viacerých osobách bolo skutočne založené len na

výpovediach utajených svedkov.

Z uvedeného vyplýva záver, že bez prihliadnutia na výpovede utajených svedkov,

ktorým mal sťažovateľ heroín predať (kto neoprávnene predá omamnú látku), by mohol byť

uznaný za vinného len zo skutku, ktorý napĺňa znaky základnej skutkovej podstaty podľa

, ktorá sa vyznačuje výrazne nižšou trestnou sadzbou než

kvalifikovaná skutková podstata podľa .

Za daných okolností nemožno vychádzajúc z obsahu odsudzujúceho rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2009 a ani z obsahu namietaného uznesenia

krajského súdu vysloviť súhlas s tvrdením predsedníčky krajského súdu obsiahnutým v jej

vyjadrení k sťažnosti, že vina sťažovateľa v zmysle kvalifikovanej skutkovej podstaty

uvedenej v (pokiaľ ide o prvý skutok) bola

preukázaná okrem výpovedí utajených svedkov a svedka T., prípadne spoluobžalovaného

D. B., aj „inými“ dôkazmi, keďže z týchto „iných“ dôkazov nevyplýva skutočnosť, že

predmetný trestný čin spáchal sťažovateľ na viacerých osobách. Ďalšie dôkazy uvedené

predsedníčkou krajského súdu v jej vyjadrení k sťažnosti (zaistené stopy, prepisy

odposluchov, nepriamo výpovede svedkov A. L. a A. P.) sú dôkazmi svedčiacimi o páchaní

drogovej trestnej činnosti sťažovateľom, prípadne spoluobžalovaným D. B., avšak nesúvisia

s jej páchaním na viacerých osobách. Nič také netvrdí ani okresný súd v odôvodnení svojho

rozsudku, v ktorom jasne uviedol, z ktorých dôkazov mal preukázané, že došlo k spáchaniu

predmetného trestného činu na viacerých osobách („... ako to vyplynulo z výpovedí troch

utajených svedkov, ktorí obžalovaného usvedčili v prípravnom konaní aj na hlavnom

pojednávaní, ako aj z výpovede svedka I. T.“).

II.3 Závery

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre (napr. ) zdôrazňuje, že

súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj súčasťou práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

V posudzovanej veci nepochybne jednou z kľúčových odvolacích námietok

sťažovateľa bolo tvrdenie, že bol odsúdený výlučne len na základe výpovedí utajených

svedkov [vo vzťahu k časti skutku kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného

zákona s poukazom na ]. S touto odvolacou námietkou sa

krajský súd podľa zistení ústavného súdu nevysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom, keďže z odôvodnenia predmetného rozsudku okresného súdu a namietaného

uznesenia krajského súdu sa dá vyvodiť, že vo veci sťažovateľa bolo rozhodnuté v zásade

len na základe výpovedí utajených svedkov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského

súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že bol uznaný za vinného výlučne na základe

výpovedí utajených svedkov, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a tiež listiny, ako aj práva podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa ,

listiny a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 rozhodnúť, v časti týkajúcej sa sťažovateľa o jeho zrušení

a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b)

krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd

povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze ( ).

Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude teda predovšetkým riadne sa

vysporiadať s predmetnou námietkou sťažovateľa a v tejto súvislosti označiť konkrétne

dôkazy, ktoré preukazujú, že sa dopustil skutkov kladených mu za vinu na viacerých

osobách, a to v prípade oboch súdených skutkov. V prípade, že spáchanie skutkov

kladených sťažovateľovi za vinu na viacerých osobách bude preukázané len, resp.

v prevažnej miere výpoveďami utajených svedkov, nebude možné ustáliť, že k spáchaniu

trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v zmysle § 172 ods. 2 písm. c) Trestného

zákona v spojení s došlo závažnejším spôsobom konania

(na viacerých osobách), čomu musí zodpovedať aj odsudzujúci rozsudok.

V súvislosti so zrušením namietaného uznesenia krajského súdu považuje ústavný

súd za potrebné poznamenať, že nadobudnutím právoplatnosti tohto nálezu sťažovateľ

prestáva byť právoplatne odsúdeným, a preto bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť

o väzbe sťažovateľa ( v znení účinnom od 1. septembra

2011), teda či sa sťažovateľ ponecháva na slobode, alebo bude vzatý do väzby.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. G., T.

Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá

bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za tri

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 9.

augusta 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 370,50 €, čo spolu s režijným paušálom

trikrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 392,73 €. Priznanú úhradu trov

konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a

v spojení s (bod 3 výroku

tohto nálezu)].

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011