Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 234/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010

doručená sťažnosť Ing. E. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.

M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra

2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že manžel sťažovateľky Ing. M. M. (ďalej

len „manžel sťažovateľky“) bol spoločne s ďalším obžalovaným rozsudkom Špeciálneho

súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-3 T

28/07 z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26.

marca 2009 právoplatne uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu vo

forme spolupáchateľstva podľa k a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom týmto rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený označený rozsudok špeciálneho súdu vo výroku

o treste, mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a peňažný trest vo

výmere 20 000 € a pre prípad zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť

mesiacov.

Proti označenému rozsudku špeciálneho súdu v spojení s označeným rozsudkom

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podali manžel sťažovateľky a sťažovateľka 15. júna

2009 dovolanie, o ktorom najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v konaní porušovateľa, ktorým

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenej právnej veci odmietol dňa

17. 12. 2009 na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, dovolanie zo dňa

15. 6. 2009 z dôvodu, že v zmysle ustanovenia . , nie sú

splnené dôvody dovolania podľa , pričom sťažovateľka ako osoba

oprávnená na podanie dovolania v zmysl. ust. , odôvodnila

dovolanie nasledovne:

1. vo veci konal nepríslušný súd (. )

2. zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c.

)

3. bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h.

)

4. rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371

ods. 1 písm. i. )

Sťažovateľka má za preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací pochybil pri rozhodovaní o dovolaní zo dňa 15. 6. 2009 a týmto konaním

Najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva a slobody v zmysle Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“

V ďalšej časti sťažnosti po citácii a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažovateľka

argumentuje, že k porušeniu a dohovoru došlo postupom

najvyššieho súdu «... pri rozhodovaní o prípustnosti Dovolania zo dňa 15. 6. 2009, sp. zn.:

BB-3 Tš 28/07 v zmysle ust. . Sťažovateľka podala predmetné

dovolanie ako oprávnená osoba v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným

súhlasom ako jeho manželka v súlade s ust. , v zmysle

ktorého: „V prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie

podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,

manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne

úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli

obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho

obhajca.“

Sťažovateľka má za preukázané, že porušovateľ mal pri rozhodovaní o prípustnosti

uvedeného dovolania konať v súlade s ust. , ktoré hovorí:

„oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili

svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený

a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný

prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech

obvineného.“

Sťažovateľka v tomto prípade síce bola oprávnenou osobou na podanie dovolania

v zmysle ust. , ale vzhľadom na to, že nevyužila svoje

zákonné právo podať riadny opravný prostriedok, nebola splnená podmienka prípustnosti

dovolania v súlade s ust. § , takže porušovateľ sa dopustil konania

v rozpore s platnou zákonnou úpravou a týmto bolo porušené jednak ústavné právo

sťažovateľky v zmysle č1. 46 ods. 1 , pretože porušovateľ v uvedenom prípade

preukázateľne nekonal v súlade so zákonom ustanoveným postupom, a zároveň rozhodol

uznesením, sp. zn. , v rozpore s ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, keďže evidentne nekonal v označenej právnej veci

spravodlivo.

Úmyslom sťažovateľky v tomto prípade je výlučne upozorniť na nezákonný postup

konajúceho súdu a docieliť dodržanie postupu v súlade so zákonom v danej veci.

Sťažovateľka má za to, že bez ohľadu na výsledok v samotnej veci má každý právo na

dodržanie postupu v súlade so zákonom a toto právo požíva ochranu samo o sebe.».

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky, Ing. E. M..., bytom K., podľa boli

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009, č. k.

porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009,

č. k. sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľky v celkovej výške 300,57 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. zo

17. decembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľkou a jej

manželom z 15. júna 2009 pre nesplnenie dôvodov podľa .

V texte sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že označeným uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený

v petite sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru

(, , ), podľa ktorej tvrdenia o porušení iných

ustanovení , resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom prípade

ods. 1 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, považuje iba za

súčasť argumentácie sťažovateľa. Za daných okolností boli v danej veci splnené

predpoklady na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľky zastúpenej kvalifikovanou

právnou zástupkyňou len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ktorého vyslovenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j.

v petite sťažnosti.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podstata kľúčovej námietky sťažovateľky spočíva v tvrdení,

že k porušeniu jej základného práva podľa došlo tým, že najvyšší súd

nesprávne interpretoval pri rozhodovaní o jej dovolaní (spolu s rozhodovaním o dovolaní jej

manžela) v spojení s .

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že nesprávna

interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá

automaticky za následok porušenie garantovaných základných práv. Ústavný súd

tento záver stabilne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, keď pri predbežnom

prerokúvaní sťažností posudzuje opodstatnenosť sťažností (z hľadiska existencie dôvodu na

jej odmietnutie podľa ) aj z hľadiska intenzity

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu

verejnej moci a ich ústavnoprávneho rozmeru v kontexte s ich únosnosťou z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. ).

Navyše, v danom prípade najvyšší súd interpretoval § 369 ods. 5 v spojení s § 372

v prospech sťažovateľkou podaného dovolania, pričom sťažovateľka

sama bagatelizuje svoju námietku, keď uvádza, že jej úmyslom „v tomto prípade je výlučne

upozorniť na nezákonný postup konajúceho súdu a docieliť dodržanie postupu v súlade so

zákonom v danej veci. ... bez ohľadu na výsledok v samotnej veci.“.

Za týchto okolností vyznieva sťažnosť sťažovateľky ako celok účelovo o to viac, že

ústavný súd ústavnosť postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenia zo 17. decembra 2009 posudzoval v konaní

o sťažnosti manžela sťažovateľky, ktorú v časti namietaného porušenia jeho

garantovaných práv označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti uznesením č. k. -34 z 25. mája 2010.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z vyplýva, že jedným z ďalších dôvodov na

odmietnutie sťažnosti je aj nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. K obligatórnym

náležitostiam sťažnosti podľa patria popri všeobecných náležitostiach

uvedených v aj osobitné náležitosti podľa zákona

o ústavnom súde.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

V danom prípade sťažovateľka nepripojila k sťažnosti kópiu namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, t. j. nesplnila obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, hoci je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovanou právnou

zástupkyňou. Túto povinnosť si sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa nesplnila ani do

dňa predbežného prerokovania jej sťažnosti.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , ).

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky

odmietol podľa aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010