Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 623 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (628)IV. ÚS 234/2010
PDF · 162.54 KB
No categories available
IV. ÚS 234/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. E. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2010
doručená sťažnosť Ing. E. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr.
M. G., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra
2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že manžel sťažovateľky Ing. M. M. (ďalej
len „manžel sťažovateľky“) bol spoločne s ďalším obžalovaným rozsudkom Špeciálneho
súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-3 T
28/07 z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26.
marca 2009 právoplatne uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu vo
forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pričom týmto rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým bol zrušený označený rozsudok špeciálneho súdu vo výroku
o treste, mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov a peňažný trest vo
výmere 20 000 € a pre prípad zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť
mesiacov.
Proti označenému rozsudku špeciálneho súdu v spojení s označeným rozsudkom
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podali manžel sťažovateľky a sťažovateľka 15. júna
2009 dovolanie, o ktorom najvyšší súd namietaným uznesením rozhodol tak, že ho v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371
V sťažnosti sa okrem iného uvádza:
„Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v konaní porušovateľa, ktorým
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v označenej právnej veci odmietol dňa
17. 12. 2009 na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, dovolanie zo dňa
15. 6. 2009 z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 382 písm. c. Trestného poriadku, nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, pričom sťažovateľka ako osoba
oprávnená na podanie dovolania v zmysl. ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, odôvodnila
dovolanie nasledovne:
1. vo veci konal nepríslušný súd (§ 371 ods. 1 písm. a. Trestného poriadku)
2. zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c.
3. bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h.
4. rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (§ 371
ods. 1 písm. i. Trestného poriadku)
Sťažovateľka má za preukázané, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací pochybil pri rozhodovaní o dovolaní zo dňa 15. 6. 2009 a týmto konaním
Najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva a slobody v zmysle Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
V ďalšej časti sťažnosti po citácii čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažovateľka
argumentuje, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo postupom
najvyššieho súdu «... pri rozhodovaní o prípustnosti Dovolania zo dňa 15. 6. 2009, sp. zn.:
BB-3 Tš 28/07 v zmysle ust. § 372 Trestného poriadku. Sťažovateľka podala predmetné
dovolanie ako oprávnená osoba v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným
súhlasom ako jeho manželka v súlade s ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle
ktorého: „V prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie
podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec,
manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne
úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli
obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho
obhajca.“
Sťažovateľka má za preukázané, že porušovateľ mal pri rozhodovaní o prípustnosti
uvedeného dovolania konať v súlade s ust. § 372 Trestného poriadku, ktoré hovorí:
„oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili
svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený
a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný
prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech
obvineného.“
Sťažovateľka v tomto prípade síce bola oprávnenou osobou na podanie dovolania
v zmysle ust. § 369 ods. 5 Trestného poriadku, ale vzhľadom na to, že nevyužila svoje
zákonné právo podať riadny opravný prostriedok, nebola splnená podmienka prípustnosti
dovolania v súlade s ust. § § 372 Trestného poriadku, takže porušovateľ sa dopustil konania
v rozpore s platnou zákonnou úpravou a týmto bolo porušené jednak ústavné právo
sťažovateľky v zmysle č1. 46 ods. 1 Ústavy, pretože porušovateľ v uvedenom prípade
preukázateľne nekonal v súlade so zákonom ustanoveným postupom, a zároveň rozhodol
uznesením, sp. zn. 1 Tdo V 11/2009, v rozpore s ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keďže evidentne nekonal v označenej právnej veci
spravodlivo.
Úmyslom sťažovateľky v tomto prípade je výlučne upozorniť na nezákonný postup
konajúceho súdu a docieliť dodržanie postupu v súlade so zákonom v danej veci.
Sťažovateľka má za to, že bez ohľadu na výsledok v samotnej veci má každý právo na
dodržanie postupu v súlade so zákonom a toto právo požíva ochranu samo o sebe.».
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky, Ing. E. M..., bytom K., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy boli
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009, č. k. 1 Tdo 11/2009
porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 12. 2009,
č. k. 1 Tdo 11/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľky v celkovej výške 300,57 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo
17. decembra 2009, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľkou a jej
manželom z 15. júna 2009 pre nesplnenie dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku.
V texte sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že označeným uznesením najvyššieho súdu
bolo porušené aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený
v petite sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07), podľa ktorej tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy, resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom prípade čl. 6
ods. 1 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, považuje iba za
súčasť argumentácie sťažovateľa. Za daných okolností boli v danej veci splnené
predpoklady na predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľky zastúpenej kvalifikovanou
právnou zástupkyňou len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ktorého vyslovenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Zo sťažnosti vyplýva, že podstata kľúčovej námietky sťažovateľky spočíva v tvrdení,
že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tým, že najvyšší súd
nesprávne interpretoval pri rozhodovaní o jej dovolaní (spolu s rozhodovaním o dovolaní jej
manžela) § 369 ods. 5 v spojení s § 372 Trestného poriadku.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné zdôrazniť, že nesprávna
interpretácia a aplikácia právnych noriem v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu nemá
automaticky za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv. Ústavný súd
tento záver stabilne uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, keď pri predbežnom
prerokúvaní sťažností posudzuje opodstatnenosť sťažností (z hľadiska existencie dôvodu na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj z hľadiska intenzity
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu
verejnej moci a ich ústavnoprávneho rozmeru v kontexte s ich únosnosťou z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (m. m. IV. ÚS 362/08).
Navyše, v danom prípade najvyšší súd interpretoval § 369 ods. 5 v spojení s § 372
Trestného poriadku v prospech sťažovateľkou podaného dovolania, pričom sťažovateľka
sama bagatelizuje svoju námietku, keď uvádza, že jej úmyslom „v tomto prípade je výlučne
upozorniť na nezákonný postup konajúceho súdu a docieliť dodržanie postupu v súlade so
zákonom v danej veci. ... bez ohľadu na výsledok v samotnej veci.“.
Za týchto okolností vyznieva sťažnosť sťažovateľky ako celok účelovo o to viac, že
ústavný súd ústavnosť postupu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tdo 11/2009 a jeho uznesenia zo 17. decembra 2009 posudzoval v konaní
o sťažnosti manžela sťažovateľky, ktorú v časti namietaného porušenia jeho ústavou
garantovaných práv označeným uznesením najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti uznesením č. k. III. ÚS 215/2010-34 z 25. mája 2010.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z ďalších dôvodov na
odmietnutie sťažnosti je aj nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. K obligatórnym
náležitostiam sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy patria popri všeobecných náležitostiach
uvedených v § 20 zákona o ústavnom súde aj osobitné náležitosti podľa § 50 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
V danom prípade sťažovateľka nepripojila k sťažnosti kópiu namietaného uznesenia
najvyššieho súdu, t. j. nesplnila obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, hoci je v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovanou právnou
zástupkyňou. Túto povinnosť si sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa nesplnila ani do
dňa predbežného prerokovania jej sťažnosti.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010