Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 215/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa

a na obhajobu podľa , porušenia

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, porušenia čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu

v Pezinku sp. zn. z 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010

doručená sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a

inú právnu ochranu a prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), zákonného sudcu podľa

, obhajobu podľa a a práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)

dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a účinný prostriedok nápravy čl. 13 dohovoru rozsudkom

Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. z 9. júna

2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. marca 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho

súdu sp. zn. z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. marca 2009 právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu

podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa k a

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Proti

druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

tak, že ho v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože nie sú splnené

dôvody dovolania podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie zaručujúceho základné

právo na zákonného sudcu (sťažovateľ síce namietal porušenie tohto základného práva len

odkazom na bez uvedenia príslušného odseku článku, ústavný súd však bez

toho, aby sťažovateľa vyzýval na doplnenie sťažnosti vychádzajúc z obsahu jej

odôvodnenia zohľadnil pri preskúmaní sťažnosti námietku porušenia

zaručujúceho toto základné právo). V kontexte tejto námietky dôvodil sťažovateľ takto:

«Sťažovateľ namieta skutočnosť, že vo veci konal a rozhodoval Špeciálny súd

v Pezinku, nakoľko jeho pôsobnosť bola nesprávne založená. Výška škody v tomto prípade

totiž nedosahovala výšku vyžadovanú pre založenie pôsobnosti Špeciálneho súdu podľa §

15 odsek 2 písmeno d). z.č. vo vtedy platnom znení ().

Pôsobnosť Špeciálneho súdu sa vzťahovala na majetkové trestné činy, ktorými mala byť

spôsobená škoda vo výške dosahujúcej najmenej desaťtisícnásobok malej škody. Malou

škodou sa pritom rozumie škoda vo výške minimálnej mzdy zamestnanca, stanovenej pre rok

2002, v ktorom došlo ku skutku, v sume 5.570,-Sk. Pôsobnosť Špeciálneho súdu teda mohla

byť daná iba vtedy, ak škoda dosahovala najmenej sumu 10.000 x 5.570,-Sk, čo je spolu

55.700.000,-Sk.

Spôsobená škoda bola v obžalobe celkovo vyčíslená na sumu 74.826.554,20,-Sk.

Podľa prehľadu vkladov na účet spoločnosti K. a.s. v súvislosti s výstavbou bytov „N.“ bola

zo ŠFRB a MvaRR SR poukázaná na tento účet čiastka vo výške 89 049 524,20 Sk. Hodnota

vykonaných prác „N.“ podľa znaleckého posudku bola vyčíslená na 18 450 019 Sk.

Z uvedeného vyplýva, že celková výška škody v nijakom prípade nemohla dosiahnuť sumu

74 826 554,20 Sk ako to vyplýva z výroku rozsudku, ale mohla byť iba v max. výške 70 599

505,20 Sk. Z tejto sumy však spoločnosť uhradila štátu daň z pridanej hodnoty v sume 7 420

880,-Sk, a sťažovateľ z tejto sumy poskytol ako úplatok sumu 9.000.000,-Sk, o čom je

doposiaľ vedené trestné konanie pred Špeciálnym trestným súdom v Pezinku - obžalovaný

JUDr. E. Č. a spol. Vzhľadom na uvedené sa suma mala znížiť o uvedené čiastky, nakoľko

tieto sumy nemožno považovať za čiastky, ktorými sa spoločnosť neoprávnene obohatila,

pretože tieto sumy nepredstavujú pre spoločnosť žiaden majetkový prospech, ale sú jej

výdavkom. Ak by suma 89 049 524,20 Sk bola znížená o vyššie uvedené čiastky (89 049

524,20,- Sk - 18 450 019,- Sk( cena vykonaných prác) – 7 420 880,-Sk (zaplatená daň

z pridanej hodnoty) - 9 000 000,-Sk (suma odovzdaná JUDr. E.Č.), dostali by sme sa

na sumu 54 178 625,20,-Sk, čo je menej než 55 700 000,-Sk, pričom pôsobnosť Špeciálneho

súdu mohla byť založená len v takom prípade, ak škoda dosahovala najmenej sumu

55 700 000,-Sk.

Tieto skutočnosti boli pritom jasne zrejmé a preukázané už pred podaním obžaloby,

takže mohli a aj mali byť zohľadnené pri určení skutočnej výšky škody. V žiadnom prípade

sa nejednalo o „hypotetické zistenie“, ktoré mohlo vyjsť najavo až v priebehu súdneho

konania, ako je to uvedené na 9 strane uznesenia Najvyššieho súdu SR o dovolaní zo dňa

17.12.2009, ale o skutočnosti jasne zrejmé a preukázateľné už pred podaním obžaloby.

Ak Najvyšší súd SR v odmietnutí dovolania konštatuje, že dôvody, pre ktoré bola

založená pôsobnosť Špeciálneho súdu sú dostatočne rozvedené v uznesení Krajského súdu

v Košiciach z 12.decembra 2006 sp.zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu

SR z 30. októbra 2007 sp.zn. , a s ktorými sa stotožňuje, k tomu je potrebné

uviesť, že v uvedených uzneseniach je odôvodnená príslušnosť Špeciálneho súdu

s prihliadnutím na ust. § 454a a 454aa Tr.por, ktoré upravujú príslušnosť Špeciálneho súdu

vo vzťahu k trestným konaniam začatým pred vznikom Špeciálneho súdu. Citované

uznesenia ani uznesenie o odmietnutí dovolania sa však nezaoberalo skutočnosťou, či bola

založená pôsobnosť špeciálneho súdu vzhľadom na ustanovenie ,

upravujúce minimálnu výšku škody zakladajúcu pôsobnosť Špeciálneho súdu.»

Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru a čl. 50

ods. 3 sťažovateľ uviedol, že v prípravnom konaní boli vypočutí svedkovia,

u ktorých sťažovateľ nesúhlasil len s prečítaním ich svedeckých výpovedí na hlavnom

pojednávaní pred špeciálnym súdom a navyše navrhol vypočuť ďalších svedkov, ktorých

výpovede považoval za relevantné. Špeciálny súd však dospel k záveru, že „výpovede

týchto svedkov nie je potrebné prečítať a použiť ich ako dôkazný prostriedok“, čo

sťažovateľ označil za porušenie svojho „práva na účinnú obhajobu“.

Taktiež podľa sťažovateľa nebola v trestnom konaní, a to ani v prípravnom konaní,

ani v konaní pred súdom, zabezpečená ďalšie relevantná svedecká výpoveď.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „vo veci neboli za rovnakých podmienok vyslúchaní

svedkovia proti obžalovanému ako svedkovia v jeho prospech, pretože svedkovia v prospech

obžalovaného neboli vyslúchaní vôbec“.

Sťažovateľ namietal porušenie ústavného princípu zaručeného , podľa

ktorého len zákon ustanoví, aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno

za spáchanie trestného činu uložiť, a čl. 7 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého uložený trest

nesmie byť prísnejší, než trest aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

V tejto súvislosti prezentoval sťažovateľ argumenty, že špeciálny súd sa pri rozhodovaní

o uložení trestu nevysporiadal so skutočnosťou, že sa sťažovateľ významnou mierou

podieľal na objasnení trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, pretože

v jeho prípade neaplikoval ustanovenie upravujúce inštitút

mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, podľa ktorého ak tomu nebránia okolnosti

hodné osobitného zreteľa, súd zníži trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby

ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý sa významnou mierou

podieľal na objasnení trestného činu prijímania úplatku. Podľa sťažovateľa bolo

povinnosťou súdu, buď v rozsudku uviesť tieto okolnosti hodné osobitného zreteľa

vylučujúce mimoriadne zníženie trestu (čo však súd neurobil), alebo tento inštitút aplikovať.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ poznamenal, že najvyšší

súd nepovažoval dovolací dôvod podľa

za naplnený, dôvodiac, že nepoužitie predmetného ustanovenia podľa § 40 ods. 4 Trestného

zákona nie je ani otázkou právneho posúdenia skutku a ani nesprávnym použitím iného

hmotnoprávneho ustanovenia, dovolací súd však účasť sťažovateľa na objasnení inej

trestnej činnosti nenamietal.

Ďalej sťažovateľ označil v sťažnosti porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru a uviedol tieto dôvody:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení o odmietnutí dovolania na str. 10

uvádza, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie na revíziu skutkových zistení, a že

samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať. Je zrejmé, že

v trestnom konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, čím boli naplnené dôvody, pre ktoré je dovolanie možné podať,

vymenované v ust. . Podmienky dovolania teda splnené

boli a odmietnutím dovolania bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný

prostriedok, kde porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ,

prokurátor, senát Špeciálneho súdu v Pezinku a odvolací senát Najvyššieho súdu SR,

dovolací senát Najvyššieho súdu SR).“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a nestranný súd zaručeného

ods. 1 dohovoru a argumentoval takto:

„Sťažovateľ namieta toto ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

a s ohľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 20.5.2009, sp.zn. (). V tomto náleze Ústavný súd vyslovil,

že zriadenie Špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v označenej trestnej veci o vine a treste

na prvom stupni, je v nesúlade s , keďže nie je možné vylúčiť

zásah výkonnej moci do súdneho konania. Plénum Ústavného súdu v predmetnom náleze

vyslovilo nesúlad ustanovení čl. I , . a . zákona

č. v znení neskorších predpisov a iné s čl. I ods. 1,

, a ods. 4 písm. b, v spojení s

Slovenskej republiky, nesúlad s a 2 ako aj s

ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii.“

Podľa názoru sťažovateľa v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe došlo

k porušeniu „celého radu základných práv a slobôd sťažovateľa“, pretože vo veci konal

nepríslušný súd, bolo porušené jeho právo na obhajobu, bol mu uložený trest odňatia

slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodnutie bolo založené

na nesprávnom právnom posúdení, čo podľa sťažovateľa „poukazuje na porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie ako pred Špeciálnym súdom v Pezinku, tak aj pred Najvyšším

súdom SR“.

Sťažovateľ tiež poukázal na to, že „Taktiež dĺžka konania pred Špeciálnym súdom

v Pezinku, ako je uvedené aj vyššie pri namietaní porušenia práva na obhajobu, je značne

neprimeraná v porovnaní s rozhodovaním súdov v iných kauzách, kde od podania obžaloby

27.11.2007 do vyhlásenia rozsudku 9.6.2008 uplynulo len 194 dní. V tak krátkom čase je

nemožné vykonať dokazovanie tak, aby bolo možné vec spravodlivo prejednať.“.

V závere predmetnej námietky sťažovateľ uviedol, že „Vzhľadom na vyššie citovaný

nález Ústavného súdu ako aj na skutočnosť, že v pôvodnom konaní Špeciálny súd v Pezinku

aj Najvyšší súd SR porušili najmenej päť ďalších základných práv sťažovateľa, ktorých

porušenie sťažovateľ touto sťažnosťou namieta, možno mať dôvodné pochybnosti o

dodržaní práva na spravodlivé súdne konanie a aj o nestrannosti a nezaujatosti oboch

súdov.“ .

Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 dohovoru v dôsledku odsúdenia k trestu odňatia slobody „nezákonným rozhodnutím

a postupom“.

Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa, Ing. M. M., bytom K., t.č. vo výkone trestu odňatia

slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P., miesto výkonu trestu: S. podľa čl. 5

odsek 1, článku 6 ods. 1, článku 6 odsek 2, článku 6 odsek 3 písmeno b) a d), článku 7

odsek 1, článku 8 odsek 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

článku 46 odsek 1, článku 48 , článku 49 a článku 50 odsek 3

boli rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého

stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k.. IČS:9507100116, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k. a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009 č.k. porušené.

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého

stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k. IČS:9507100116 sa zrušuje.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k.

sa zrušuje.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009, č.k. 1 Tdo

11/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ing. M. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- EUR,

ktoré sú porušovatelia práva povinní mu spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovatelia práva sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1, , a práv podľa , , ods. 2 a

ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

, a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3

písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13

dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. z 9. júna 2008

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane prezentoval názor, že

povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a

slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná, majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

(napr. ).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. z 9. júna 2008 mal sťažovateľ

možnosť podať riadny opravný prostriedok podľa a nasledujúcich

Zb. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ účinný do 1. januára 2006“) – odvolanie. Túto svoju možnosť aj využil

a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 26. marca 2009.

Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku

špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd. Najvyšší súd v rámci

opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd

nižšieho stupňa svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal,

porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto právam alebo

slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a , a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3

písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2009

V zmysle už uvedeného právomoc ústavného súdu

na poskytnutie ochrany základným právam a slobodám podľa princípu subsidiarity sa

uplatňuje iba vtedy, ak poskytnutie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecného súdu.

Právomoc ústavného súdu preskúmať rozsudok najvyššieho súdu ako súdu

druhostupňového a poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa bola

v tomto prípade daná, pretože tak ako to potvrdil svojím rozhodnutím o dovolaní

sťažovateľa najvyšší súd, poskytovanie tejto ochrany vzhľadom na nedostatok dovolacích

dôvodov nepatrilo do právomoci dovolacieho súdu (bod 3 odôvodnenia).

Podľa ustanovenia jednou z podmienok prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného

práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ( ), pričom

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia

rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým bolo v prípade sťažovateľa doručenie rovnopisu

rozsudku (obdobne , , ).

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2009 bol sťažovateľovi

doručený 28. apríla 2009. Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti uplynula najneskôr 29. júna 2009, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená

zjavne po uplynutí ustanovenej lehoty (26. marca 2010).

Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)

dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a , a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3

písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. decembra 2009

V zmysle judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Podstatu svojich námietok sťažovateľ vyjadril takto: „Je zrejmé, že v trestnom

konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, čím boli naplnené dôvody, pre ktoré je dovolanie možné podať, vymenované v ust. §

371 odsek 1 . Podmienky dovolania teda splnené boli a odmietnutím

dovolania bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, kde porušenie

spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ, prokurátor, senát Špeciálneho

súdu v Pezinku a odvolací senát Najvyššieho súdu SR, dovolací senát Najvyššieho súdu

SR).“

Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)

dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru považuje zároveň

za naplnenie dovolacích dôvodov podľa , , a

a v postupe najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie

označených článkov a dohovoru, ako aj porušenie práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody

uvedené v ustanoveniach , , a , to znamená

dôvody, že vo veci konal nepríslušný súd, zásadným spôsobom bolo porušené právo

obvineného na obhajobu, bol mu uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby

a rozhodovanie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Námietku pochybenia podľa odôvodnil

sťažovateľ tým, že konajúce súdy nevyčíslili správnu, reálnu výšku škody, ktorá mala byť

nižšia ako minimálna výška škody zakladajúca pôsobnosť špeciálneho súdu v zmysle § 15a

účinného do 1. januára 2006.

V tomto prípade poukázal sťažovateľ aj na to, že „Nie je vylúčené, práve naopak je

tu dôvodné podozrenie, že v tomto prípade dochádzalo k zásahom výkonnej moci

do súdneho konania, ktoré má byť nezávislé.“, keďže predkladal orgánom činným

v trestnom konaní v súvislosti s jeho trestnou vecou aj dôkazy „korupcie v politických

kruhoch v tom čase najväčšej koaličnej strany“.

Dôvod dovolania podľa videl sťažovateľ

v tom, že konajúci súd odmietol predvolať a vypočuť na hlavnom pojednávaní ním

navrhovaných svedkov preukazujúcich jeho obhajobu s odôvodnením, že disponuje

dôkazmi v rozsahu nevyhnutnom pre prijatie svojho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku argumentoval tým, že špeciálny súd a najvyšší súd sa vôbec nevysporiadali

so skutočnosťou, že sa významnou mierou podieľal na odhalení a objasnení trestného činu

korupcie, a nezohľadnil ju uplatnením inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia

slobody podľa .

Napokon, ako dovolací dôvod podľa

namietal sťažovateľ v podstate skutočnosť, že skutky popísané vo výroku rozsudku nemajú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Tento bod doplnil aj o tieto argumenty: «Sme toho názoru, že skutky pôvodne právne

kvalifikované ako trestný čin subvenčného podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9

ods. 2 k § 250b ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktoré súd označil ako skutky v bode 2/ napadnutého

rozsudku, je potrebné považovať za samostatný skutok a trestný čin, rovnako ako skutky

právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože

ide skutkovo i právne o individuálne modifikované skutkové podstaty ako po subjektívnej tak

i objektívnej stránke.

O žalovanom trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Tr.

zák., ktorý je skutkovo štylisticky zahrnutý v popísaných skutkoch a rozsudku pod bodmi 1/

aj 2/ spolu s pokračujúcim trestným činom podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9

ods. 2 k § 250 ods. 1 Tr. zák., podľa nášho názoru nebolo možné nerozhodnúť a považovať

ho len za jeden pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože

tomu tak nie je.

Uvedený názor podporuje skutočnosť, že ak som sa nedopustil subvenčného podvodu,

ktorý bol uznaný za „lége artis“, ako som sa potom mohol dopustiť „contra lege“ podvodu,

ktorý je súčasťou rovnakého skutku? Pri tomto trestnom čine sa predsa vyžaduje, aby

podvodný úmysel bol už pri podpisovaní dôležitého dokumentu - zmluvy, faktúry a pod. - čo

v danom prípade nebolo preukázané a to ani v štádiu prípravy, pokusu alebo dokonaní

tohto trestného činu.»

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. decembra 2009 o podanom

dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle odmietol

pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia poukázal na splnenie podmienky

prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia (možnosť

podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená), jeho

podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) a § 369 ods. 5

, ako aj podanie dovolania v zákonnej lehote podľa ustanovenia

ods. 1 .

V rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia

uviedol, že „V tomto prípade je úplne nesprávny

názor dovolateľov, že v predmetnej trestnej veci rozhodol nepríslušný t.j. Špeciálny súd,

pretože podľa výška spôsobenej škody nedosahovala

desaťtisícnásobok minimálnej mzdy podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky

z 21. augusta 2002 účinným od 1. januára 2002, ktorým sa ustanovila minimálna mzda

vo výške 5 570 Sk.“ .

Najvyšší súd odkázal na závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v spojení s uznesením najvyššieho súdu obsahujúce špecifikované dôvody

zakladajúce pôsobnosť špeciálneho súdu, na základe ktorých bola vec sťažovateľa podľa

účinného do 1. januára 2006 postúpená krajským

súdom špeciálnemu súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd uviedol, že

predmetné uznesenia poukázali predovšetkým na to, že okrem výšky spôsobenej škody

určujúcej v zmysle účinného do 1. januára 2006

pôsobnosť špeciálneho súdu bolo rozhodujúce aj uplatnenie prechodných ustanovení § 454a

a § 454aa citovaného zákona ako lex specialis k spomínanému § 15a tohto zákona.

Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku najvyšší súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej v trestnom konaní konajúci súd

vychádzajúc zo základných zásad trestného konania zakotvených v ustanoveniach § 2 ods. 5

a ods. 6 účinného do 1. januára 2006 určuje sám rozsah dokazovania

potrebný pre rozhodnutie, a preto nevykonaním dôkazov navrhovaných a považovaných

subjektívne sťažovateľom za relevantné, avšak súdom vyhodnotených ako nie nevyhnutých,

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu.

Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa

ustanovenia argumentujúc, že sťažovateľovi bol

uložený trest prípustný za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným, a to v rámci zákonnej

trestnej sadzby preň ustanovenej. Zdôraznil, že neuplatnenie inštitútu mimoriadneho

zníženia trestu odňatia slobody zjavne nesúvisí ani s otázkou právnej kvalifikácie, a nie je

ani nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnej úpravy.

Napokon najvyšší súd konštatoval, že nedošlo ani k naplneniu dôvodu na dovolanie

podľa ustanovenia , teda k nesprávnemu právnemu

posúdeniu skutku alebo nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd uviedol, že dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia nemôže byť

nesprávne skutkové zistenie, dovolací súd totiž nie je oprávnený preskúmavať skutkový stav

ustálený právoplatným rozhodnutím, a preto pri posudzovaní danosti dovolacieho dôvodu

podľa uvedeného ustanovenia je ustálenými skutkovými zisteniami viazaný. Najvyšší súd

záver o právnej kvalifikácii skutku uvedeného v rozsudku špeciálneho súdu považoval

za plne zodpovedajúci popísanému zistenému skutkovému stavu.

Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov vyslovil „evidentné nesplnenie

podmienok dovolania podľa “.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovení a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V prvom rade pri konštatovaní splnenia požiadavky zákonného sudcu najvyšší súd

odkázal na rozhodnutia prijaté v zmysle relevantnej právnej úpravy [ustanovenie § 188

ods. 1 písm. a) účinného do 1. januára 2006], ktorým bolo plne

odôvodnené postúpenie veci vychádzajúce zo špecifikácie výšky škody, ktorej

korešpondovala pôsobnosť špeciálneho súdu v spojení s aplikáciou právnej úpravy – lex

specialis pre založenie jeho pôsobnosti.

Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť námietky porušenia práva na obhajobu

poukazujúc na obsah zásady náležitého zistenia skutkového stavu podľa § 2 ods. 5

účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorej je určenie rozsahu

dokazovania pre účely náležitého zistenia skutkového stavu ako nevyhnutného podkladu

pre prijatie rozhodnutia výlučne zverené konajúcemu súdu uplatňujúcemu zásadu voľného

hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 6 citovaného zákona).

V rámci namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného

poriadku najvyšší súd kvalifikoval argumentáciu sťažovateľa ako neopodstatnenú, keď

poukázal na to, že neaplikovanie „zmierňovacieho ustanovenia“ podľa § 40 ods. 4

nemožno považovať za právnu vadu nesprávneho použitia

hmotnoprávneho ustanovenia.

Najvyšší súd interpretujúc obsah dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i)

zdôraznil, že je aplikovateľný zásadne na vady právneho, a nie

skutkového charakteru, pričom konštatoval, že popis skutku obsiahnutý v rozsudku bol

konajúcim súdom správne premietnutý do jeho právneho posúdenia.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. zo 17. decembra

2009 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov

podľa ustanovení , , a (rozhodnutie veci

nepríslušným súdom, porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, uloženie trestu

mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie druhu trestu, ktorého uloženie

za prejednávaný trestný čin zákon nepripúšťa, a založenie rozhodnutia na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa

a o jeho odmietnutí.

V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením

dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení

. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal

racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Preto ústavný súd konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia

v súlade s limitmi .

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať vecnú

správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona

dospel, teda zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že podmienky dovolania splnené boli

a najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol, porušil jeho právo na účinný prostriedok nápravy

zaručené čl. 13 dohovoru. Keďže ústavný súd zaujal stanovisko konformity uznesenia

najvyššieho súdu s , v nadväznosti na to konštatuje, že právo na účinný

právny prostriedok nápravy (mimoriadny opravný prostriedok) podľa čl. 13 dohovoru

sťažovateľovi odopreté nebolo. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa

dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy

a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup druhostupňového súdu

preskúmal a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný

prostriedok nie je totiž automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal

predstave sťažovateľa (podobne ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti námietky

porušenia základných práv podľa , , ,

a práv podľa , , ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru,

ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2009, ktoré mali zakladať vymedzené dovolacie

dôvody a ktoré videl sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2010