Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 215/2010
PDF · 309.55 KB
No categories available
III. ÚS 215/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody P., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., Advokátska kancelária, K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, porušenia čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špeciálneho súdu
v Pezinku sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010
doručená sťažnosť Ing. M. M., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu a prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
ústavy, obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 49 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)
dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru a účinný prostriedok nápravy čl. 13 dohovoru rozsudkom
Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“), sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna
2008, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009
zo 17. decembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom špeciálneho
súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 právoplatne uznaný vinným z pokračovacieho trestného činu
podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961
Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Proti
druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol
tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy zaručujúceho základné
právo na zákonného sudcu (sťažovateľ síce namietal porušenie tohto základného práva len
odkazom na čl. 48 ústavy bez uvedenia príslušného odseku článku, ústavný súd však bez
toho, aby sťažovateľa vyzýval na doplnenie sťažnosti vychádzajúc z obsahu jej
odôvodnenia zohľadnil pri preskúmaní sťažnosti námietku porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy
zaručujúceho toto základné právo). V kontexte tejto námietky dôvodil sťažovateľ takto:
«Sťažovateľ namieta skutočnosť, že vo veci konal a rozhodoval Špeciálny súd
v Pezinku, nakoľko jeho pôsobnosť bola nesprávne založená. Výška škody v tomto prípade
totiž nedosahovala výšku vyžadovanú pre založenie pôsobnosti Špeciálneho súdu podľa §
15 odsek 2 písmeno d). z.č. 141/1961 Z.z. vo vtedy platnom znení (Trestného poriadku).
Pôsobnosť Špeciálneho súdu sa vzťahovala na majetkové trestné činy, ktorými mala byť
spôsobená škoda vo výške dosahujúcej najmenej desaťtisícnásobok malej škody. Malou
škodou sa pritom rozumie škoda vo výške minimálnej mzdy zamestnanca, stanovenej pre rok
2002, v ktorom došlo ku skutku, v sume 5.570,-Sk. Pôsobnosť Špeciálneho súdu teda mohla
byť daná iba vtedy, ak škoda dosahovala najmenej sumu 10.000 x 5.570,-Sk, čo je spolu
55.700.000,-Sk.
Spôsobená škoda bola v obžalobe celkovo vyčíslená na sumu 74.826.554,20,-Sk.
Podľa prehľadu vkladov na účet spoločnosti K. a.s. v súvislosti s výstavbou bytov „N.“ bola
zo ŠFRB a MvaRR SR poukázaná na tento účet čiastka vo výške 89 049 524,20 Sk. Hodnota
vykonaných prác „N.“ podľa znaleckého posudku bola vyčíslená na 18 450 019 Sk.
Z uvedeného vyplýva, že celková výška škody v nijakom prípade nemohla dosiahnuť sumu
74 826 554,20 Sk ako to vyplýva z výroku rozsudku, ale mohla byť iba v max. výške 70 599
505,20 Sk. Z tejto sumy však spoločnosť uhradila štátu daň z pridanej hodnoty v sume 7 420
880,-Sk, a sťažovateľ z tejto sumy poskytol ako úplatok sumu 9.000.000,-Sk, o čom je
doposiaľ vedené trestné konanie pred Špeciálnym trestným súdom v Pezinku - obžalovaný
JUDr. E. Č. a spol. Vzhľadom na uvedené sa suma mala znížiť o uvedené čiastky, nakoľko
tieto sumy nemožno považovať za čiastky, ktorými sa spoločnosť neoprávnene obohatila,
pretože tieto sumy nepredstavujú pre spoločnosť žiaden majetkový prospech, ale sú jej
výdavkom. Ak by suma 89 049 524,20 Sk bola znížená o vyššie uvedené čiastky (89 049
524,20,- Sk - 18 450 019,- Sk( cena vykonaných prác) – 7 420 880,-Sk (zaplatená daň
z pridanej hodnoty) - 9 000 000,-Sk (suma odovzdaná JUDr. E.Č.), dostali by sme sa
na sumu 54 178 625,20,-Sk, čo je menej než 55 700 000,-Sk, pričom pôsobnosť Špeciálneho
súdu mohla byť založená len v takom prípade, ak škoda dosahovala najmenej sumu
55 700 000,-Sk.
Tieto skutočnosti boli pritom jasne zrejmé a preukázané už pred podaním obžaloby,
takže mohli a aj mali byť zohľadnené pri určení skutočnej výšky škody. V žiadnom prípade
sa nejednalo o „hypotetické zistenie“, ktoré mohlo vyjsť najavo až v priebehu súdneho
konania, ako je to uvedené na 9 strane uznesenia Najvyššieho súdu SR o dovolaní zo dňa
17.12.2009, ale o skutočnosti jasne zrejmé a preukázateľné už pred podaním obžaloby.
Ak Najvyšší súd SR v odmietnutí dovolania konštatuje, že dôvody, pre ktoré bola
založená pôsobnosť Špeciálneho súdu sú dostatočne rozvedené v uznesení Krajského súdu
v Košiciach z 12.decembra 2006 sp.zn. 6 T 11/05 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu
SR z 30. októbra 2007 sp.zn. 4 Tost 10/2007, a s ktorými sa stotožňuje, k tomu je potrebné
uviesť, že v uvedených uzneseniach je odôvodnená príslušnosť Špeciálneho súdu
s prihliadnutím na ust. § 454a a 454aa Tr.por, ktoré upravujú príslušnosť Špeciálneho súdu
vo vzťahu k trestným konaniam začatým pred vznikom Špeciálneho súdu. Citované
uznesenia ani uznesenie o odmietnutí dovolania sa však nezaoberalo skutočnosťou, či bola
založená pôsobnosť špeciálneho súdu vzhľadom na ustanovenie § 15 Tr. Poriadku,
upravujúce minimálnu výšku škody zakladajúcu pôsobnosť Špeciálneho súdu.»
Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 6 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru a čl. 50
ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol, že v prípravnom konaní boli vypočutí svedkovia,
u ktorých sťažovateľ nesúhlasil len s prečítaním ich svedeckých výpovedí na hlavnom
pojednávaní pred špeciálnym súdom a navyše navrhol vypočuť ďalších svedkov, ktorých
výpovede považoval za relevantné. Špeciálny súd však dospel k záveru, že „výpovede
týchto svedkov nie je potrebné prečítať a použiť ich ako dôkazný prostriedok“, čo
sťažovateľ označil za porušenie svojho „práva na účinnú obhajobu“.
Taktiež podľa sťažovateľa nebola v trestnom konaní, a to ani v prípravnom konaní,
ani v konaní pred súdom, zabezpečená ďalšie relevantná svedecká výpoveď.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „vo veci neboli za rovnakých podmienok vyslúchaní
svedkovia proti obžalovanému ako svedkovia v jeho prospech, pretože svedkovia v prospech
obžalovaného neboli vyslúchaní vôbec“.
Sťažovateľ namietal porušenie ústavného princípu zaručeného čl. 49 ústavy, podľa
ktorého len zákon ustanoví, aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno
za spáchanie trestného činu uložiť, a čl. 7 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého uložený trest
nesmie byť prísnejší, než trest aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
V tejto súvislosti prezentoval sťažovateľ argumenty, že špeciálny súd sa pri rozhodovaní
o uložení trestu nevysporiadal so skutočnosťou, že sa sťažovateľ významnou mierou
podieľal na objasnení trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, pretože
v jeho prípade neaplikoval ustanovenie § 40 ods. 4 Trestného zákona upravujúce inštitút
mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, podľa ktorého ak tomu nebránia okolnosti
hodné osobitného zreteľa, súd zníži trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby
ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý sa významnou mierou
podieľal na objasnení trestného činu prijímania úplatku. Podľa sťažovateľa bolo
povinnosťou súdu, buď v rozsudku uviesť tieto okolnosti hodné osobitného zreteľa
vylučujúce mimoriadne zníženie trestu (čo však súd neurobil), alebo tento inštitút aplikovať.
Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ poznamenal, že najvyšší
súd nepovažoval dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
za naplnený, dôvodiac, že nepoužitie predmetného ustanovenia podľa § 40 ods. 4 Trestného
zákona nie je ani otázkou právneho posúdenia skutku a ani nesprávnym použitím iného
hmotnoprávneho ustanovenia, dovolací súd však účasť sťažovateľa na objasnení inej
trestnej činnosti nenamietal.
Ďalej sťažovateľ označil v sťažnosti porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru a uviedol tieto dôvody:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení o odmietnutí dovolania na str. 10
uvádza, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený na nápravu výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie na revíziu skutkových zistení, a že
samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať. Je zrejmé, že
v trestnom konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, čím boli naplnené dôvody, pre ktoré je dovolanie možné podať,
vymenované v ust. § 371 odsek 1 Trestného poriadku. Podmienky dovolania teda splnené
boli a odmietnutím dovolania bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný
prostriedok, kde porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ,
prokurátor, senát Špeciálneho súdu v Pezinku a odvolací senát Najvyššieho súdu SR,
dovolací senát Najvyššieho súdu SR).“
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a nestranný súd zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru a argumentoval takto:
„Sťažovateľ namieta toto ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a Ústavy Slovenskej republiky s ohľadom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 20.5.2009, sp.zn. PL.ÚS 17/08 (650/2006 Z.z.). V tomto náleze Ústavný súd vyslovil,
že zriadenie Špeciálneho súdu, ktorý rozhodoval v označenej trestnej veci o vine a treste
na prvom stupni, je v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky, keďže nie je možné vylúčiť
zásah výkonnej moci do súdneho konania. Plénum Ústavného súdu v predmetnom náleze
vyslovilo nesúlad ustanovení čl. I § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., § 14 ods. 1. a 3. zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov a iné s čl. I ods. 1,
čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b, čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, nesúlad s čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s čl. 11
ods. 1 Dohovoru OSN proti korupcii.“
Podľa názoru sťažovateľa v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe došlo
k porušeniu „celého radu základných práv a slobôd sťažovateľa“, pretože vo veci konal
nepríslušný súd, bolo porušené jeho právo na obhajobu, bol mu uložený trest odňatia
slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby a rozhodnutie bolo založené
na nesprávnom právnom posúdení, čo podľa sťažovateľa „poukazuje na porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie ako pred Špeciálnym súdom v Pezinku, tak aj pred Najvyšším
súdom SR“.
Sťažovateľ tiež poukázal na to, že „Taktiež dĺžka konania pred Špeciálnym súdom
v Pezinku, ako je uvedené aj vyššie pri namietaní porušenia práva na obhajobu, je značne
neprimeraná v porovnaní s rozhodovaním súdov v iných kauzách, kde od podania obžaloby
27.11.2007 do vyhlásenia rozsudku 9.6.2008 uplynulo len 194 dní. V tak krátkom čase je
nemožné vykonať dokazovanie tak, aby bolo možné vec spravodlivo prejednať.“.
V závere predmetnej námietky sťažovateľ uviedol, že „Vzhľadom na vyššie citovaný
nález Ústavného súdu ako aj na skutočnosť, že v pôvodnom konaní Špeciálny súd v Pezinku
aj Najvyšší súd SR porušili najmenej päť ďalších základných práv sťažovateľa, ktorých
porušenie sťažovateľ touto sťažnosťou namieta, možno mať dôvodné pochybnosti o
dodržaní práva na spravodlivé súdne konanie a aj o nestrannosti a nezaujatosti oboch
súdov.“ .
Napokon sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru v dôsledku odsúdenia k trestu odňatia slobody „nezákonným rozhodnutím
a postupom“.
Na základe týchto argumentov sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa, Ing. M. M., bytom K., t.č. vo výkone trestu odňatia
slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody P., miesto výkonu trestu: S. podľa čl. 5
odsek 1, článku 6 ods. 1, článku 6 odsek 2, článku 6 odsek 3 písmeno b) a d), článku 7
odsek 1, článku 8 odsek 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
článku 46 odsek 1, článku 48 , článku 49 a článku 50 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky
boli rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého
stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k.. BB-3 T 28/07 IČS:9507100116, rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k. 1 Toš 7/2008 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009 č.k. 1 Tdo 11/2009 porušené.
Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako súdu prvého
stupňa zo dňa 9.6.2008 č.k. BB-3 T 28/07 IČS:9507100116 sa zrušuje.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2009 č.k. 1 Toš 7/2008
sa zrušuje.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009, č.k. 1 Tdo
11/2009 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ing. M. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- EUR,
ktoré sú porušovatelia práva povinní mu spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Porušovatelia práva sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho
zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a
ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3
písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane prezentoval názor, že
povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a
slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je
Slovenská republika viazaná, majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
(napr. III. ÚS 79/02).
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Proti rozsudku špeciálneho súdu sp. zn. BB-3 T 28/07 z 9. júna 2008 mal sťažovateľ
možnosť podať riadny opravný prostriedok podľa § 245 a nasledujúcich zákona č. 141/1961
Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok účinný do 1. januára 2006“) – odvolanie. Túto svoju možnosť aj využil
a odvolanie podal. O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009.
Právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám vo vzťahu k rozsudku
špeciálneho súdu mal v rámci odvolacieho konania najvyšší súd. Najvyšší súd v rámci
opravného konania v prípade, ak by pri svojej rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že súd
nižšieho stupňa svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal,
porušil základné práva alebo slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto právam alebo
slobodám poskytnúť ochranu. Týmto je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3
písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009
V zmysle už uvedeného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu
na poskytnutie ochrany základným právam a slobodám podľa princípu subsidiarity sa
uplatňuje iba vtedy, ak poskytnutie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecného súdu.
Právomoc ústavného súdu preskúmať rozsudok najvyššieho súdu ako súdu
druhostupňového a poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa bola
v tomto prípade daná, pretože tak ako to potvrdil svojím rozhodnutím o dovolaní
sťažovateľa najvyšší súd, poskytovanie tejto ochrany vzhľadom na nedostatok dovolacích
dôvodov nepatrilo do právomoci dovolacieho súdu (bod 3 odôvodnenia).
Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného
práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04,
V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia
rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým bolo v prípade sťažovateľa doručenie rovnopisu
rozsudku (obdobne III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 37/08).
Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 bol sťažovateľovi
doručený 28. apríla 2009. Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti uplynula najneskôr 29. júna 2009, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená
zjavne po uplynutí ustanovenej lehoty (26. marca 2010).
Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
v časti námietky porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)
dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 7/2008 z 26. marca 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3
písm. b) a d) dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009
V zmysle judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,
resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje
možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo
potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podstatu svojich námietok sťažovateľ vyjadril takto: „Je zrejmé, že v trestnom
konaní boli porušené viaceré práva sťažovateľa, a to zo strany orgánov činných v trestnom
konaní, čím boli naplnené dôvody, pre ktoré je dovolanie možné podať, vymenované v ust. §
371 odsek 1 Trestného poriadku. Podmienky dovolania teda splnené boli a odmietnutím
dovolania bolo porušené právo sťažovateľa na účinný opravný prostriedok, kde porušenie
spôsobili osoby pri plnení úradných povinností (vyšetrovateľ, prokurátor, senát Špeciálneho
súdu v Pezinku a odvolací senát Najvyššieho súdu SR, dovolací senát Najvyššieho súdu
SR).“
Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d)
dohovoru, čl. 7 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru považuje zároveň
za naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku
a v postupe najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru, ako aj porušenie práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu
ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody
uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku, to znamená
dôvody, že vo veci konal nepríslušný súd, zásadným spôsobom bolo porušené právo
obvineného na obhajobu, bol mu uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby
a rozhodovanie súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Námietku pochybenia podľa § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odôvodnil
sťažovateľ tým, že konajúce súdy nevyčíslili správnu, reálnu výšku škody, ktorá mala byť
nižšia ako minimálna výška škody zakladajúca pôsobnosť špeciálneho súdu v zmysle § 15a
Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006.
V tomto prípade poukázal sťažovateľ aj na to, že „Nie je vylúčené, práve naopak je
tu dôvodné podozrenie, že v tomto prípade dochádzalo k zásahom výkonnej moci
do súdneho konania, ktoré má byť nezávislé.“, keďže predkladal orgánom činným
v trestnom konaní v súvislosti s jeho trestnou vecou aj dôkazy „korupcie v politických
kruhoch v tom čase najväčšej koaličnej strany“.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku videl sťažovateľ
v tom, že konajúci súd odmietol predvolať a vypočuť na hlavnom pojednávaní ním
navrhovaných svedkov preukazujúcich jeho obhajobu s odôvodnením, že disponuje
dôkazmi v rozsahu nevyhnutnom pre prijatie svojho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k dovolacej námietke podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku argumentoval tým, že špeciálny súd a najvyšší súd sa vôbec nevysporiadali
so skutočnosťou, že sa významnou mierou podieľal na odhalení a objasnení trestného činu
korupcie, a nezohľadnil ju uplatnením inštitútu mimoriadneho zníženia trestu odňatia
slobody podľa § 40 ods. 4 Trestného zákona.
Napokon, ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
namietal sťažovateľ v podstate skutočnosť, že skutky popísané vo výroku rozsudku nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Tento bod doplnil aj o tieto argumenty: «Sme toho názoru, že skutky pôvodne právne
kvalifikované ako trestný čin subvenčného podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 k § 250b ods. 1, ods. 5 Tr. zák., ktoré súd označil ako skutky v bode 2/ napadnutého
rozsudku, je potrebné považovať za samostatný skutok a trestný čin, rovnako ako skutky
právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože
ide skutkovo i právne o individuálne modifikované skutkové podstaty ako po subjektívnej tak
i objektívnej stránke.
O žalovanom trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Tr.
zák., ktorý je skutkovo štylisticky zahrnutý v popísaných skutkoch a rozsudku pod bodmi 1/
aj 2/ spolu s pokračujúcim trestným činom podvodu vo forme spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 k § 250 ods. 1 Tr. zák., podľa nášho názoru nebolo možné nerozhodnúť a považovať
ho len za jeden pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., pretože
tomu tak nie je.
Uvedený názor podporuje skutočnosť, že ak som sa nedopustil subvenčného podvodu,
ktorý bol uznaný za „lége artis“, ako som sa potom mohol dopustiť „contra lege“ podvodu,
ktorý je súčasťou rovnakého skutku? Pri tomto trestnom čine sa predsa vyžaduje, aby
podvodný úmysel bol už pri podpisovaní dôležitého dokumentu - zmluvy, faktúry a pod. - čo
v danom prípade nebolo preukázané a to ani v štádiu prípravy, pokusu alebo dokonaní
tohto trestného činu.»
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009 o podanom
dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol
pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia poukázal na splnenie podmienky
prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť
podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená), jeho
podanie oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm. b) a § 369 ods. 5
Trestného poriadku, ako aj podanie dovolania v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 370
ods. 1 Trestného poriadku.
V rozhodnutí najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uviedol, že „V tomto prípade je úplne nesprávny
názor dovolateľov, že v predmetnej trestnej veci rozhodol nepríslušný t.j. Špeciálny súd,
pretože podľa § 15a ods. 2 písm. d/ Tr. por. výška spôsobenej škody nedosahovala
desaťtisícnásobok minimálnej mzdy podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky
z 21. augusta 2002 účinným od 1. januára 2002, ktorým sa ustanovila minimálna mzda
vo výške 5 570 Sk.“ .
Najvyšší súd odkázal na závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v spojení s uznesením najvyššieho súdu obsahujúce špecifikované dôvody
zakladajúce pôsobnosť špeciálneho súdu, na základe ktorých bola vec sťažovateľa podľa
§ 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 postúpená krajským
súdom špeciálnemu súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd uviedol, že
predmetné uznesenia poukázali predovšetkým na to, že okrem výšky spôsobenej škody
určujúcej v zmysle § 15a ods. 2 písm. b) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006
pôsobnosť špeciálneho súdu bolo rozhodujúce aj uplatnenie prechodných ustanovení § 454a
a § 454aa citovaného zákona ako lex specialis k spomínanému § 15a tohto zákona.
Absenciu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku najvyšší súd oprel o argumentáciu, podľa ktorej v trestnom konaní konajúci súd
vychádzajúc zo základných zásad trestného konania zakotvených v ustanoveniach § 2 ods. 5
a ods. 6 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 určuje sám rozsah dokazovania
potrebný pre rozhodnutie, a preto nevykonaním dôkazov navrhovaných a považovaných
subjektívne sťažovateľom za relevantné, avšak súdom vyhodnotených ako nie nevyhnutých,
nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu.
Ďalej najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť tvrdenia o existencii dôvodu podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku argumentujúc, že sťažovateľovi bol
uložený trest prípustný za trestný čin, pre ktorý bol uznaný vinným, a to v rámci zákonnej
trestnej sadzby preň ustanovenej. Zdôraznil, že neuplatnenie inštitútu mimoriadneho
zníženia trestu odňatia slobody zjavne nesúvisí ani s otázkou právnej kvalifikácie, a nie je
ani nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnej úpravy.
Napokon najvyšší súd konštatoval, že nedošlo ani k naplneniu dôvodu na dovolanie
podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, teda k nesprávnemu právnemu
posúdeniu skutku alebo nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Najvyšší súd uviedol, že dôvodom dovolania podľa tohto ustanovenia nemôže byť
nesprávne skutkové zistenie, dovolací súd totiž nie je oprávnený preskúmavať skutkový stav
ustálený právoplatným rozhodnutím, a preto pri posudzovaní danosti dovolacieho dôvodu
podľa uvedeného ustanovenia je ustálenými skutkovými zisteniami viazaný. Najvyšší súd
záver o právnej kvalifikácii skutku uvedeného v rozsudku špeciálneho súdu považoval
za plne zodpovedajúci popísanému zistenému skutkovému stavu.
Najvyšší súd vychádzajúc zo svojich záverov vyslovil „evidentné nesplnenie
podmienok dovolania podľa § 371 Tr. por.“.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či
príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovení § 368 a nasledujúcich Trestného poriadku týkajúcich sa mimoriadneho
opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
V prvom rade pri konštatovaní splnenia požiadavky zákonného sudcu najvyšší súd
odkázal na rozhodnutia prijaté v zmysle relevantnej právnej úpravy [ustanovenie § 188
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006], ktorým bolo plne
odôvodnené postúpenie veci vychádzajúce zo špecifikácie výšky škody, ktorej
korešpondovala pôsobnosť špeciálneho súdu v spojení s aplikáciou právnej úpravy – lex
specialis pre založenie jeho pôsobnosti.
Najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť námietky porušenia práva na obhajobu
poukazujúc na obsah zásady náležitého zistenia skutkového stavu podľa § 2 ods. 5
Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, v zmysle ktorej je určenie rozsahu
dokazovania pre účely náležitého zistenia skutkového stavu ako nevyhnutného podkladu
pre prijatie rozhodnutia výlučne zverené konajúcemu súdu uplatňujúcemu zásadu voľného
hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 6 citovaného zákona).
V rámci namietaného dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku najvyšší súd kvalifikoval argumentáciu sťažovateľa ako neopodstatnenú, keď
poukázal na to, že neaplikovanie „zmierňovacieho ustanovenia“ podľa § 40 ods. 4
Trestného zákona nemožno považovať za právnu vadu nesprávneho použitia
hmotnoprávneho ustanovenia.
Najvyšší súd interpretujúc obsah dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku zdôraznil, že je aplikovateľný zásadne na vady právneho, a nie
skutkového charakteru, pričom konštatoval, že popis skutku obsiahnutý v rozsudku bol
konajúcim súdom správne premietnutý do jeho právneho posúdenia.
V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra
2009 najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
Trestného poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov
podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. a), c), h) a i) Trestného poriadku (rozhodnutie veci
nepríslušným súdom, porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, uloženie trestu
mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie druhu trestu, ktorého uloženie
za prejednávaný trestný čin zákon nepripúšťa, a založenie rozhodnutia na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia), na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa
a o jeho odmietnutí.
V každom z týchto prípadov logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením
dospel najvyšší súd k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení
Trestného poriadku. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal
racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý
nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol. Preto ústavný súd konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia
v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.
Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať vecnú
správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona
dospel, teda zaoberať sa tvrdením sťažovateľa o tom, že podmienky dovolania splnené boli
a najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol, porušil jeho právo na účinný prostriedok nápravy
zaručené čl. 13 dohovoru. Keďže ústavný súd zaujal stanovisko konformity uznesenia
najvyššieho súdu s čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti na to konštatuje, že právo na účinný
právny prostriedok nápravy (mimoriadny opravný prostriedok) podľa čl. 13 dohovoru
sťažovateľovi odopreté nebolo. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa
dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy
a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup druhostupňového súdu
preskúmal a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný
prostriedok nie je totiž automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal
predstave sťažovateľa (podobne III. ÚS 51/08).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažnosť sťažovateľa v časti námietky
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 49
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b) a d) dohovoru, čl. 7
ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo V 11/2009 zo 17. decembra 2009, ktoré mali zakladať vymedzené dovolacie
dôvody a ktoré videl sťažovateľ v odmietnutí svojho dovolania podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2010