Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 315/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. H., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 24. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011

doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2011 (ďalej

aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. októbra 2009 uznaný

za vinného zo skutku kvalifikovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)

, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov,

pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 20 mesiacov.

Poškodeného D. G. odkázal okresný súd s uplatneným nárokom na náhradu spôsobenej

škody na občianske súdne konanie.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

konštatoval, že okresný súd síce správne zistil skutkový stav, ale hodnotiac výpovede

svedkov a ďalšie zabezpečené dôkazy došiel k nesprávnym právnym záverom, a preto

považoval rozsudok za nezákonný. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 15. apríla 2010 odvolanie sťažovateľa zamietol. Proti

označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2011 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dovolací súd vo svojom rozhodnutí na strane 4 odsek 4 uviedol, že pri namietanom

dovolacom dôvode podľa je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa

ktorého sťažovateľ E. H. spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.

Ja tvrdím, že rozhodujúce skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov zhromaždených

v trestnom spise v trestnom konaní každý jednotlivo a navzájom vo vzájomnej súvislosti

svedčia o tom, že v kritickom čase, keď som sa bránil fyzickým útokom štyroch osôb, som

konal v režime nutnej obrany podľa § 25 odsek 1 Tr. zák.

Vo veci doposiaľ konajúce súdy toto moje konanie a celý incident po právnej stránke

posúdili nesprávne, následne nesprávne právne vyhodnotili zistený skutkový stav

zhromaždenými dôkazmi a potom použili nesprávne hmotnoprávne ustanovenie osobitnej

časti .

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení na strane 5 odsek 1 uvádza, že v dovolacom

konaní je viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvého a druhého stupňa a nie je

oprávnený posudzovať hodnotenia dôkazov a závery, ktoré súdy z dokazovania vyvodili,

nemôže „ prehodnocovať“ výpovede svedkov z hľadiska dôveryhodnosti.

Podľa môjho názoru súd prvého a súd druhého stupňa pri voľnom, nestrannom,

objektívnom hodnotení dôkazov by prišli k záveru, že moje konanie, keď som sa kritického

dňa bránil útokom štyroch chlapcov, ktorí sa navzájom dlho predtým poznali, vykazuje

znaky nutnej obrany. Nestranný svedok M., ktorý mňa ako vyplýva zo spisu poznal predtým

iba z videnia, na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vypovedal, že ma napadli

spolu štyria chlapci a to tak, že do mňa kopali. J. M. uviedol, že to videl a číslovku štyria

označujúc ňou útočníkov použil vo svoje výpovedi najmenej 5 krát, keď doslova vypovedal

že zasiahol do bitky tak, že tých 4 chlapcov odo mňa rozdeľoval, lebo 4 na jedného je príliš

veľa, je to neférové. /viď zápisnica OS Humenné zo dňa 08. 06. 2009 strana 5 odsek 1/.

Svedok J. M. doplnil svoju výpoveď do zápisnice na verejnom zasadnutí na Krajskom súde

v Prešove zo dňa 15. 4. 2010 keď na strane 2 odsek 3, 4 vypovedal, že keď vyšiel z P., videl

H. na zemi pri ňom boli 4 chlapci, on zasiahol a potom ma jeden chlapec opätovne zvalil

na zem. Na otázku člena senátu JUDr. F., čo tí štyria v čase incidentu robili, svedok M.

uviedol, že doňho /do H. kopali/, ďalej uviedol, že jeden z tých štyroch do mňa určite kopol.

Na farebnej fotografii, ktorú som ako dôkaz predložil do spisu, sú zreteľne viditeľné

stopy zubov G. po tom, čo ma uhryzol v spánkovej oblasti hlavy vľavo.

Neviem, kto ako štvrtý okrem G., D. a T. v kriticky deň na mňa útočil.

Je neuveriteľné vyhodnotenie skutku, keď štyria spolužiaci poznajúci sa najmenej

4 roky z jednej školy nohami kopú mňa ležiaceho na zemi a keď sa snažím týmto trvajúcim

útokom brániť, tak podľa vyhodnotenia polície, prokuratúry a vo veci doposiaľ konajúcich

súdov spáchal som touto obranou prečin výtržníctva.

Zhromaždené dôkazy tak vo veci konajúce orgány činné v trestnom konaní a

doposiaľ konajúce súdy vyhodnotili absurdne tak, že dvaja z útočníkov, ktorí ma fyzicky

napadli, sa ocitli v pozícii svedkov, útočník čo ma najviac bil, kopal a hrýzol zubami, je

dokonca v pozícii svedka, poškodeného, štvrtý útočník doposiaľ je neznámy.

Najvyšší súd SR opomenul, respektíve žiadnym spôsobom nevyhodnotil moju

argumentáciu uvedenú v dovolaní, že odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval

na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom svojho uznesenia

vyhláseného na pojednávaní dňa 24. 6. 2009, keď sv. G. uložil poriadkovú pokutu vo výške

100.- Eur. Zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil alebo či

táto bola uhradená.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu SR tak nie je zrejmé, ako sa

súd vyrovnal s obhajobou / /.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo na spravodlivé súdne konanie E. H. vyplývajúce z medzinárodnej

zmluvy podľa článku 127 upravené v článku 6 odsek 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR

zn. z 24. 02. 2011 bolo porušené.

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zn. z 24. 02. 2011 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania E. H. v sume 123.50,-

Eur za každý právny úkon a hodnotu režijného paušálu 7.41,- Eur právnemu zástupcovi

JUDr. J. K... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. K...“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ

podal dovolanie z dôvodu podľa . Nesprávne

posúdenie zisteného skutku sťažovateľ zakladal na tom, že výpovede svedkov vypočutých

v doterajšom konaní boli vyhodnotené v rozpore s . Podľa

jeho názoru výpovede svedkov boli nedôveryhodné. Poukázal na to, že svedok M. vo svojej

výpovedi uviedol, že videl, ako sťažovateľa napadli štyria muži, čo bolo podľa neho

neférové, a preto sťažovateľa bránil. V žiadnom štádiu trestného konania tento svedok

nevypovedal, že videl sťažovateľa, ako aktívne útočí na poškodeného. Súdy podľa

sťažovateľa žiadnym spôsobom nevyhodnotili a nevzali do úvahy skutočnosti, ktoré boli

uvedené v písomnom odôvodnení odvolania. Súdy podľa jeho názoru pri vyhodnotení

dôkazov vôbec nebrali do úvahy, že svedkovia sú spolužiaci.

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

«Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa možno v dovolaní uplatňovať ako dôvod dovolania

aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku.

Podľa dôvody podľa odseku l písm. a/ až písm. g/ nemožno

použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní

a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva

minister spravodlivosti.

V zmysle je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú

v ňom uvedené.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne

uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným

prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov

a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná

inštancia.

Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu podľa Dôvody dovolania teda treba chápať materiálne,

a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhovelo

ustanoveniu

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , z jeho dikcie

vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady

právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný

ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin, než za ktorý bol

obvinený uznaný vinným. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno

tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky,

ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej

okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

V tejto súvislosti je treba pripomenúť, že podstatou právneho posúdenia skutku, ako

posúdenia hmotnoprávneho, je aplikácia hmotného práva, t. j. na skutkový

stav, ktorý zistil súd. Tu je potrebné zdôrazniť, že predmetom právneho posúdenia je skutok

tak, ako ho zistil súd. V posudzovanej veci to znamená, že dovolací súd pri namietanom

dovolacom dôvode podľa je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa

ktorého obvinený E. H. spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že námietky obvineného uvádzané v dovolaní

smerujú proti spôsobu vykonania a hodnotenia dôkazov nižších súdov pri ustaľovaní

skutkového stavu (nehodnovernosť svedkov, zaujatosť svedkov, svedok M. nevypovedal, že

videl, aby obvinený aktívnym spôsobom fyzicky útočil).

Najvyšší súd v dovolacom konaní je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd

prvého a druhého stupňa. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov

a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového

stavu. Najvyšší súd nemôže preto „prehodnocovať“ výpovede svedkov z hľadiska

dôveryhodnosti, ako to požaduje obvinený v podanom dovolaní. Dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého

a druhého stupňa. V dôsledku uvedených skutočností iba s poukazom na nesprávne skutkové

zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nemožno vyvodzovať dovolací

dôvod podľa Dovolanie je určené k náprave právnych chýb

rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo

iných skutočností podľa hmotného práva.

Z dôvodov dovolania je zrejmé, že obvinený namieta spôsob, akým súdy vyhodnotili

v jeho neprospech vykonané dôkazy a ako posúdili skutok, ktorého sa dopustil. Skutok tak,

ako bol súdmi oboch stupňov zistený, vykazuje znaky žalovaného trestného činu, a preto

rozhodnutie napadnuté dovolaním nespočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku ani

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Preto dovolací dôvod tak, ako

je uvedený v podanom dovolaní, nie je daný.»

V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na znenie § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovení a nasl. týkajúcich sa mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu (obdobne ).

Námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti spočívajú v tvrdení o:

- nesprávnom vyhodnotení dôkazov vo veci konajúcimi súdmi,

- opomenutí najvyššieho súdu vysporiadať sa s jeho argumentáciou, že odvolací súd

žiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal

s uznesením vyhláseným na pojednávaní 24. júna 2009, keď svedkovi G. uložil poriadkovú

pokutu, pričom zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil,

alebo táto bola uhradená.

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, z akého dôvodu

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami

sťažovateľa o alibistickom prístupe najvyššieho súdu alebo o jeho nezáujme na základe

dôvodov dovolania preskúmať uznesenie krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd dostatočne zreteľne poukázal na svoju pozíciu v rámci dovolacieho konania,

keď konštatoval, že jeho úlohou je náprava v zákone výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych chýb, nie však revízia skutkového stavu. Vo vzťahu k námietke

nesprávneho hodnotenia dôkazov vo veci konajúcimi súdmi sa ústavný súd stotožňuje s už

citovanou argumentáciou najvyššieho súdu obsiahnutou v odôvodnení namietaného

uznesenia týkajúcou sa výkladu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku a v celom rozsahu na ňu poukazuje. Na tomto základe ústavný súd konštatuje,

že ani táto námietka sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť

a udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti aj vo vzťahu k tejto námietke z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jeho

argumentáciou uvedenou v dovolaní, že „odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval

na skutočnosť, že súd prvého stupňa sa vôbec nevysporiadal s obsahom svojho uznesenia

vyhláseného na pojednávaní dňa 24. 6. 2009, keď sv. G. uložil poriadkovú pokutu vo výške

100 Eur“ a „zo spisu nie je zrejmé, či v ďalšom konaní súd uloženú pokutu odpustil alebo či

táto bola uhradená“, treba prisvedčiť sťažovateľovi. Toto odôvodnenie v uznesení

najvyššieho súdu naozaj chýba. Avšak ústavný súd dodáva, že jeho absencia (keďže nemá

žiadnu súvislosť s otázkou viny a trestu sťažovateľa) nemá žiaden vplyv na ústavnú

konformnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu a jeho zlučiteľnosť s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako

aj odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne udržateľné a zlučiteľné s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zároveň dodáva, že

namietané uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom ohľade nevykazuje znaky svojvôle.

Naopak, závery najvyššieho súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné

charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, lebo najvyšší súd v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia tohto

rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011