Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 239/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., O., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Ž., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra 2012 a postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. decembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2013

doručená sťažnosť podľa (ďalej len „“)

R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. novembra

2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 9. novembra 2012“) a postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

vo vykonávacom konaní v súvislosti s rozhodovaním o tom, či sa ako odsúdený v skúšobnej

lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo zločinu

ublíženia na zdraví podľa v štádiu pokusu podľa

a prečinu výtržníctva podľa a bol

mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, s podmienečným odkladom jeho

výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní troch rokov a zároveň mu bola

uložená povinnosť uhradiť poškodenému spôsobenú škodu.

Okresný súd na verejnom zasadnutí rozhodol uznesením sp. zn.

z 9. novembra 2012, že sťažovateľ sa v skúšobnej lehote podmienečného odsúdenia

neosvedčil a trest uložený mu označeným rozsudkom okresného súdu vo výmere troch

rokov sa vykoná. V čase rozhodovania okresného súdu bol sťažovateľ už vo výkone trestu

odňatia slobody za iný trestný čin v inej trestnej veci. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí

senátu požiadal predsedníčku senátu o obhajcu, ktorá ho poučila, že v jeho prípade nejde

o prípad nutnej obhajoby, a preto bolo „v jeho réžii“, aby si obhajcu zvolil sám. Takýto

postup považuje sťažovateľ za „prísne rigidný a sťažujúci mu prístup k právu na obhajobu

prostredníctvom obhajcu“. Podľa neho okresný súd „absolútne neprihliadol na skutočnosť,

že sťažovateľ bol v čase konania verejného zasadnutia vo výkone trestu odňatia slobody,

a tak sa ani nemohol poradiť s nikým, ako by si mohol zvoliť obhajcu alebo požiadať

konajúci súd, aby mu ho ustanovil“.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2012

rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

zo 4. decembra 2012, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 31. januára 2013. Krajský súd

napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa potom, ako dospel k záveru, že nie je

dôvodná.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovuje nesúhlas s postupom oboch označených súdov,

pretože sa podľa jeho názoru „vôbec nevysporiadali a nijakým spôsobom neprihliadli

na výsledky probačného dohľadu... mal skúmať všetky skutočnosti jednotlivo i v ich súhrne

a vo svojom odôvodnení sa jasne vysporiadať so skutočnosťou, prečo neprihliadol

na skutočnosti svedčiace v prospech sťažovateľa, a to dodržiavanie probačného dohľadu...

mali skúmať aj jeho osobné pomery, pretože napr. ani si nevyžiadali správu o povesti

a ďalšie dôkazy k jeho osobe“. Krajskému súdu napokon vytýka aj to, že „nebol

vyslúchnutý a ani mu nebola daná možnosť sa pred týmto súdom ústne vyjadriť.

Ak sťažovateľ neodôvodnil svoju sťažnosť, mohol odvolací súd na tento účel vykonať

verejné zasadnutie.“.

Na základe uvedeného je sťažovateľ presvedčený o porušení svojho „práva

na spravodlivý proces a práva na obhajobu... aj jeho práva na osobnú slobodu, pretože

ak by konajúce súdy dospeli k opačnému názoru, nebola by osobná sloboda sťažovateľa

obmedzená nariadením výkonu trestu odňatia slobody“.

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť oboch napadnutých uznesení, keďže zastáva názor, že sú splnené

podmienky na takýto postup podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj základného práva na obhajobu podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. novembra 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. decembra 2012 vo vykonávacom konaní v súvislosti

s rozhodovaním o tom, či sa odsúdený v skúšobnej lehote osvedčil alebo či sa nariadi výkon

trestu odňatia slobody.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

sťažovateľa podľa napadnutým postupom a uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľ mal možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2012

sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv

sťažovateľa podľa napadnutým postupom a uznesením krajského súdu

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

napadnutým uznesením bolo porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj základné

právo na obhajobu podľa , ku ktorému malo dôjsť aj tým, že mu nebol

ustanovený obhajca napriek tomu, že o to požiadal, a ani mu nebola poskytnutá možnosť

zvoliť si obhajcu.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Spôsob zabezpečenia garantovaného práva na obhajobu prostredníctvom

obhajcu upravuje , ktorý rozlišuje v tejto súvislosti medzi povinnou

obhajobou a obhajobou prostredníctvom ustanoveného obhajcu.

V danom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv

podľa vo vykonávacom konaní, keďže rozhodovanie o tom, či sa osoba odsúdená

na trest odňatia slobody, ktorého výkon sa podmienečne odložil, osvedčila, alebo sa nariadi

výkon trestu odňatia slobody, upravujú ustanovenia a nasl. , ktoré

sú súčasťou štvrtej časti označenej nadpisom „Vykonávacie konanie“.

Inštitút povinnej obhajoby vo vykonávacom konaní je upravený v § 38 ods. 1

, podľa ktorého vo vykonávacom konaní, v ktorom súd rozhoduje

na verejnom zasadaní, musí mať odsúdený obhajcu, ak

a) je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne

úkony obmedzená,

b) ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody mladistvého, ktorý

v čase konania verejného zasadania nedovŕšil osemnásty rok,

c) je vo väzbe, alebo

d) sú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať.

Podľa prvej vety o tom, či sa odsúdený v skúšobnej

dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd na verejnom

zasadnutí.

Podľa proti uzneseniu podľa odseku 1 je prípustná

sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Podľa ak súd rozhodne, že odsúdený sa v skúšobnej

dobe neosvedčil, nariadi výkon trestu odňatia slobody a rozhodne súčasne aj o zaradení

odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Ďalej súd pokračuje podľa § 408.

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že by spĺňal niektorý z dôvodov nutnej obhajoby

podľa . Z uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie súdu

vo vykonávacom konaní podľa sa vzťahuje z hľadiska

inštitútu povinnej obhajoby , podľa ktorého sťažovateľ

v danom prípade nespĺňal zákonom ustanovené podmienky na povinnú obhajobu,

t. j. nemusel mať obhajcu.

Podľa obvinenému, ktorý nemá dostatočné

prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu

ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby.

Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

V uznesení okresného súdu z 9. novembra 2012 sa uvádza, že sťažovateľ bol

predsedníčkou senátu poučený, že „v jeho prípade sa nejedná o prípad nutnej obhajoby,

a preto bolo v jeho réžii, aby si obhajcu zvolil sám, alebo požiadal o jeho ustanovenie

súdom z dôvodu nemajetnosti. Zároveň bol poučený v zmysle o tom, že

za včasnosť zvolenia si obhajcu, prípadne za včasnosť požiadania o ustanovenie obhajcu

z dôvodu nemajetnosti zodpovedá odsúdený. Predvolanie na verejné zasadnutie odsúdený

osobne prevzal dňa 14. 09. 2012, ako to preukazuje súdu doručenka, ktorou bolo

odsúdenému predvolanie na verejné zasadnutie doručované, osobne podpísané odsúdeným

(č. l. 140), t. j. odsúdený mal dostatok času zvoliť si obhajcu, prípadne požiadať súd

o ustanovenie obhajcu z dôvodu nemajetnosti. Navyše v uvedenej trestnej veci došlo k

zmene termínu verejného zasadnutia, keď pôvodný termín verejného zasadnutia dňa 26.

10. 2012 bol zmenený z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti prokurátora a nový termín

bol určený na deň 09. 11. 2012, ktoré predvolanie odsúdený prevzal dňa 15. 10. 2012 (č. l.

147). Odsúdený tak o nariadenom verejnom zasadnutí a o jeho predmete mal vedomosť

dostatočne dlhý čas. Odsúdený sa síce t. č. nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v

inej trestnej veci, táto skutočnosť mu však nebránila zvoliť si obhajcu, prípadne požiadať o

jeho ustanovenie súdom, navyše mal možnosť v ústave na výkon trestu odňatia slobody

poradiť sa s výchovným poradcom. Súd preto túto jeho žiadosť požadoval za vyslovene

účelovú, urobenú v snahe zamedziť vykonaniu riadne a včas nariadeného verejného

zasadnutia.“.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ si mohol v danom prípade zvoliť obhajcu sám,

pričom mal dostatok času, aby tak urobil (takmer dva mesiace), alebo v rozumnom čase

požiadať okresný súd o ustanovenie obhajcu z dôvodu, že nemá dostatočné prostriedky

na úhradu trov obhajoby a toto aj preukázať. Z citovaného uznesenia okresného súdu

z 9. novembra 2012 (ktorého postup krajský súd vyhodnotil ako taký, kde neboli zistené

také pochybenia pri aplikácii hmotného a procesného práva, ktoré by odôvodňovali jeho

zrušenie) vyplýva, že sťažovateľ tak neurobil.

Ústavný súd v uvedenom postupe krajského súdu a jeho napadnutom uznesení

(v spojení s postupom okresného súdu a jeho uznesením z 9. novembra 2012) nezistil žiadne

pochybenia alebo nedostatky takého charakteru, ktoré by odôvodňovali iné závery ako tie,

ktoré v napadnutom uznesení správne odôvodnil krajský súd (ako aj okresný súd).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu v kontexte posúdenia namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených základných práv po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nerozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 9. novembra 2012 na verejnom zasadnutí, ústavný súd uvádza, že pre

rozhodovanie o sťažnosti odsúdeného podľa proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu (v danom prípade okresného súdu) podľa už citovaného

v spojení s zákon nepredpisuje povinnosť

rozhodnúť na verejnom zasadnutí (na rozdiel od rozhodovania pred súdom prvého stupňa).

Za daných okolností sa na postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu z 9. novembra 2012 vzťahovali ustanovenia Trestného

poriadku upravujúce neverejné zasadnutie.

Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd (ale aj okresný súd) sa dostatočne

nevysporiadal so skutočnosťami svedčiacimi v jeho prospech (hlavne s dodržiavaním

podmienok probačného dohľadu, charakterom trestnej činnosti spáchanej počas skúšobnej

doby atď.)

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že okresný

súd «podrobne odôvodnil svoje rozhodnutie, v podstatnom dospel k záveru, že mal

jednoznačne preukázané, že odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život a spáchaním

úmyselného trestného činu porušil počas skúšobnej doby podmienky kladené na jeho spôsob

života v skúšobnej dobe pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák. ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne

vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa

osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu

skúšobnej doby.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré

na verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že

odsúdený R. Š. sa v skúšobnej dobe odsúdenia na trest odňatia slobody, výkon ktorého mu

bol podmienečne odložený, neosvedčil. Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že

v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu, a preto nadriadený súd

v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré dôvody si

v plnom rozsahu osvojuje.

Nadriadený súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdený

osvedčil, možno hodnotiť len tie okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pritom však treba

skúmať správanie odsúdeného počas celej skúšobnej doby. V súlade s konštantnou

judikatúrou všeobecných súdov, v zmysle ktorej ak podmienečne odsúdený závažným

spôsobom poruší právne normy, okrem iného i tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí

to spravidla o tom, že sa neosvedčil, že podmienečné odsúdenie nesplnilo svoj cieľ a že

podmienečne uložený trest treba vykonať.

Odsúdený R. Š. hoci dostal od súdu vo forme „podmienečného odsúdenia“ možnosť

preukázať, že dokáže viesť riadny život, že dokáže rešpektovať morálne pravidlá i právne

predpisy tejto spoločnosti, z hľadiska jeho prevýchovy, hrubým spôsobom ignoroval túto

možnosť a šancu a dopustil sa znovu trestnej činnosti. Za tejto situácie nemožno vysloviť

v podstate nič iné, len to, že odsúdený R. Š. neviedol v skúšobnej dobe „podmienečného

odsúdenia“ riadny život, a teda neostalo okresnému ani krajskému súdu iné, len rozhodnúť

o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe „podmienečného odsúdenia“ a o tom, že sa mu

nariaďuje výkon trestu odňatia slobody...

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu

predchádzalo, nadriadeným súdom neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva

hmotného a procesného súdom prvého stupňa, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého

uznesenia, a preto podľa krajský súd sťažnosť odsúdeného

R. Š. zamietol, pretože nie je dôvodná.».

Okresný súd v uznesení z 9. novembra 2012, na ktoré krajský súd v podrobnostiach

odkázal, uviedol, že sťažovateľ «sa zúčastňoval probačných stretnutí a dodržiaval

podmienky probačného dohľadu. Na každom probačnom stretnutí uviedol všetky dôležité

zmeny týkajúce sa jeho osoby. Na poslednom probačnom stretnutí uviedol, že nesplnil

povinnosť nahradiť poškodenému M. K. spôsobenú škodu z dôvodu nedostatku finančných

prostriedkov, nakoľko počas skúšobnej doby nikde nepracoval. Odsúdený Š. sa počas

trvania skúšobnej doby dopustil prečinu krádeže, priestupku proti majetku a zavinil

dopravnú nehodu. Rodičia odsúdenému zrušili trvalý pobyt na adrese O. a v súčasnej dobe

má evidovanú ako trvalý pobyt obec O. V súčasnej dobe si vykonáva trest odňatia slobody

vo výmere 6 mesiacov v ÚVV Žilina.

Trestným rozkazom tunajšieho súdu zo dňa 19. 07. 2012, právoplatným dňa

02. 08. 2012, č. k. -57, bol obvinený R. Š. uznaný vinným z prečinu krádeže

podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

6 mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Skutok

sa stal 18. 11. 2011, t. j. v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Rozkazom Obvodného úradu v Žiline, odbor všeobecnej vnútornej správy, zo dňa

05. 06. 2012, právoplatným dňa 29. 06. 2012, č. 2012/11055-/P-1025/2SD, bol R. Š., nar...,

bytom O., uznaný vinným zo spáchania priestupku proti majetku podľa § 50 ods. 1

z. č. , za čo mu bola uložená pokuta vo výške 30,-€. Skutok sa stal

23. 03. 2012, t. j. v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Rozhodnutím o priestupku OO PZ SR Čadca, Okresný dopravný inšpektorát Kysucké

Nové Mesto, zo dňa 14. 03. 2012, právoplatným dňa 10. 04. 2012, bol R. Š. uznaný vinným

zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1

písm. g/ z. č. o priestupkoch a bola mu uložená pokuta vo výške 500,- € a trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 36 mesiacov. Skutok sa stal 16. 12. 2011.

Podľa odpisu z RT bol odsúdený 2 krát súdne potrestaný, naposledy v roku 2012

za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. Tr. zák., ktorého sa dopustil v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia. Podľa lustrácie z evidencie MS SR sa voči odsúdenému

v súčasnej dobe nevedie žiadne trestné konanie na súde.

Prokurátorka v konečnom návrhu navrhla s poukazom na vykonané dokazovanie

na verejnom zasadnutí vysloviť, že odsúdený R. Š. „sa v skúšobnej“ dobe podmienečného

odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 3 roky si vykoná, pričom pre výkon

trestu odňatia slobody ho navrhla zaradiť do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Z uvedeného je zrejmé, že odsúdený R. Š. v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia riadny život neviedol.

K vyššie uvedenému musí súd uviesť, že odsúdený R. Š. dostal od súdu vo forme

podmienečného odsúdenia možnosť preukázať, že dokáže viesť riadny život a dokáže

rešpektovať morálne pravidlá a právne predpisy tejto spoločnosti a že podmienečné

odsúdenie splní svoj účel z hľadiska jeho prevýchovy. Súčasťou podmienečného odsúdenia

bola aj povinnosť odsúdeného dostavovať sa k probačnému a mediačnému úradníkovi

v zmysle predmetného rozsudku. Odsúdený aj napriek tomu, že podmienky probačného

dohľadu dodržiaval, na probačné stretnutia sa v určených termínoch dostavoval,

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia riadny život neviedol, dopustil sa trestného

činu krádeže, za ktorý bol právoplatne odsúdený, ako aj priestupku proti majetku, za ktorý

bol taktiež právoplatne postihnutý. Odsúdený túto možnosť a novú šancu nevyužil a ani

neuhradil ani škodu spôsobenú poškodenému, k povinnosti úhrady ktorej bol zaviazaný

predmetným rozsudkom zo dňa 17. 04. 2009. K priestupku na úseku dopravy súd

poznamenáva, že vzhľadom na okolnosti spáchania priestupku by nepovažoval spáchanie

len tohto priestupku za dôvod pre neosvedčenie sa odsúdeného v skúšobnej dobe. Odsúdený

sa však namiesto toho, aby sa riadne zamestnal, dopustil majetkovej trestnej činnosti či už

vo forme priestupku a neskôr aj trestného činu, čím si pravdepodobne zabezpečoval

prostriedky na živobytie.

Za takejto situácie nemožno vysloviť iné, len že odsúdený v skúšobnej dobe neviedol

riadny život a teda súd následne rozhodol o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia. Súd zároveň nezistil žiadne také okolnosti prípadu, ktoré by

odôvodňovali ponechanie podmienečného odsúdenia v platnosti.

Na základe uvedených skutočností potom súd vyslovil, že odsúdený R. Š. sa

v skúšobnej dobe neosvedčil a zároveň nariadil výron trestu odňatia slobody vo výmere

3 roky.».

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením uznesenia okresného súdu z 9. novembra 2012, a preto sa v zmysle § 192

ods. 1 písm. a) a b) v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti

týchto dôvodov. Za podstatnú skutočnosť pre svoje rozhodnutie považoval to, že sťažovateľ

počas trvania skúšobnej doby spáchal úmyselný prečin, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

ako aj priestupku proti majetku, za ktorý mu bola uložená finančná pokuta. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na to, že poskytuje všeobecnému súdu

priestor na vlastnú úvahu o tom, ktoré skutočnosti považuje za relevantné pre svoje

rozhodnutie a ktoré v danom prípade okrem stotožnenia sa so závermi prvostupňového súdu

v odôvodnení svojho rozhodnutia aj uviedol.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako

aj odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie treba kvalifikovať ako ústavne udržateľné a zlučiteľné s obsahom práva na súdnu

ochranu podľa . Ústavný súd súčasne dodáva, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti. Naopak, závery krajského súdu

vyslovené v označenom rozhodnutí možno charakterizovať ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu predstavuje podľa názoru

ústavného súdu dostatočný základ na jeho rozhodnutie, pretože krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom v dostatočnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah,

resp. akých podkladov rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia tohto

rozhodnutia v súlade s limitmi (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti (vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti

namietaného uznesenia). Zároveň ústavný súd už nepovažoval za potrebné vyzývať

právneho zástupcu na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na zastupovanie

sťažovateľa pred ústavným súdom, keďže k sťažnosti pripojené nebolo napriek tomu, že ho

sťažovateľ spolu aj s ďalšími dôkazmi (fotokópia doručenky a úradného záznamu z 8. apríla

2013, ktoré taktiež neboli pripojené) uvádza ako prílohy k sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013