Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 324/2010
PDF · 201.01 KB
No categories available
III. ÚS 324/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.
M. Š., M., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na uloženie
trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 47/2009
z 29. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010
doručená sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. M. Š., M., pre namietané porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 49 ústavy a práva na
uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
„Dňa 29. 04. 2010 NS SR sp. zn. 2Tdo 47/2009 odmietol moje dovolanie podľa § 382
písm. c) tr. por., podané proti rozsudku OS Martin č. k. 2T 76/2004 zo dňa 30. 07. 2008
v spojení s uznesením KS v ZA 1 To 15/2009 zo dňa 14. 07. 2009, ktorými som bol uznaný
vinným pre tr. čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. úč. do 31. 12.
2005 formou spolupáchateľstva, za čo mi bol uložený nepodm. Trest na 3 roky so zaradením
do II. NVS. ...
Dovolanie bolo podané z taxatívnych dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i)
Tr. por. (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.)
Dovolanie podané prostredníctvom môjho obhajcu, bolo odôvodnené riadne
a zrozumiteľne. Podrobne a logicky bolo uvedené, aké nesprávne zákonné ustanovenie súdy
v mojej tr. veci aplikovali pri rozhodnutí o mojej vine...
Podľa môjho názoru NS SR, nevenoval dostatočnú starostlivosť preskúmaniu
dovolania a jeho obsahu, a toto odmietol skôr alibisticky, použijúc výklad rozsahu
prieskumného oprávnenia, skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.
Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu
dovolania § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia
dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia
KS. ...
Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu
veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože
obnovou konania, nie je možné naprávať porušenie zákona.
Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR, potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa
písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu
určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti, ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza,
že ak bolo naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne
jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku, alebo v treťom.
Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie
hmotnoprávneho ustanovenia, spočívajúce v skutočnej škode, ktorá mohla poškodenému
preukázateľne vzniknúť.
Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny
výklad predmetných ustanovení tr. por. o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým,
že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1, písm. i). ...
Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade, je nutné použiť teleologický
výklad, nakoľko ustanovenie Tr. por. o správnom použití kvalifikácie tr. činu, má vplyv na
generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom
a preto, musí byť vykladané prísne v súlade s účelom, na ktorý je takéto ustanovenie
zaradené v Tr. por., a tiež, v súlade so znením Ústavy SR a medzinárodných dokumentov. ...
Nemôžem ani súhlasiť s pripomienkou NS, v ktorej uvádza, že v rozsudku súdu
prvého stupňa, bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho, o čo poškodený prišiel. OS
pri ustálení škody, nevzal do úvahy relevantné dôkazy, o nesprávnych skutkových zisteniach
a zamietal ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo prostredníctvom môjho
obhajcu veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému
zisteniu tr. činu a spravodlivému potrestaniu páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na
rozsudok OS a teda, postup revízie úplne zlyhal, čím mám opodstatnenú pochybnosť
o spravodlivosti. KS ani neprekážalo, že v mojom prípade absentovala pohnútka pre
spáchanie tr. činu a k predmetnému činu, mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení
doložil.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 47/2009, porušil základné
právo sťažovateľa, na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 Ústavy SR
a právo uloženia trestu na základe zákona, zaručené v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tdo 47/2009 zo dňa 29. 04. 2010, sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
12.000,- € (slovom dvanásťtisíc EUR), ktoré mu je NS SR povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
NS SR, je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa, podľa záverečného vyčíslenia, a to, do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 50 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V prvom rade považoval ústavný súd za podstatné ustáliť, že sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom
v petite sťažnosti označil namiesto čl. 49 ústavy základné právo podľa čl. 48 ústavy, hoci
z kontextu a odôvodnenia sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal na mysli čl. 49
ústavy, ktorého podstatu spomenul v úvode časti sťažnosti označenej „II. (porušenie
ústavnosti)“. Ústavný súd mal preto bez pochybností za preukázané, že sťažovateľ namietal
čl. 49 ústavy, a nie základné právo podľa čl. 48 ústavy. Totiž obsahom základného práva
podľa čl. 48 ústavy je jednak garancia pre každého, aby nebol odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy), a jednak v odseku 2 tohto článku garancia pre každého, aby
jeho vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pritom z obsahu sťažnosti nevyplývajú
žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mohol ústavný súd preskúmať napadnuté
uznesenie či postup najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 48 ods. 1 a 2
ústavy. Ústavný súd preto ani nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie
spomínaného nedostatku podania a bez ďalšieho považoval označenie základného práva
podľa čl. 48 ústavy (namiesto čl. 49 ústavy) v petite sťažnosti za chybu v písaní.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru namietaným postupom
a uznesením najvyššieho súdu vidí v tom, že dovolací súd neprejavil záujem preskúmať
dôvody, ktoré špecifikoval v dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2009 zo 14. júla 2009. Sťažovateľ vyslovil názor, že
z uznesenia najvyššieho súdu v podstate vyplýva, že ani nemá zmysel podávať dovolanie,
ak krajský súd a súd prvého stupňa výslovne vo svojich rozhodnutiach neuvedú, že právnu
kvalifikáciu skutku určili nesprávne. Okrem toho sa sťažovateľ nestotožnil s názorom
najvyššieho súdu v otázkach určenia výšky škody spôsobenej trestným činom. Sťažovateľ
zároveň prejavil nesúhlas s „reštriktívnym výkladom“ zákonných ustanovení príslušnej
právnej normy zo strany najvyššieho súdu, ktorý v uznesení vyslovil, že v prípade
sťažovateľa nie sú dané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,
ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva
trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť
v čase spáchania trestného činu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 76/2004 z 30. júla 2008 bol sťažovateľ uznaný
za vinného zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2
a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky podľa § 250 ods. 3
Trestného zákona, pričom na výkon tohto trestu bol v súlade s § 39a ods. 2 písm. b)
Trestného zákona zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. V odôvodnení rozsudku
okresný súd podrobne zdôvodnil, aké dôkazy usvedčovali sťažovateľa zo spáchania tohto
skutku, pričom zdôraznil, že tieto dôkazy do seba vzájomne zapadajú, nadväzujú na seba
a dopĺňajú sa, a tak tvoria akúsi ucelenú reťaz, ktorá sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného
usvedčuje zo spáchania protiprávnej činnosti. Okrem toho okresný súd poukázal aj na
obranu sťažovateľa a v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia rozviedol úvahy o tom,
prečo bolo konanie sťažovateľa kvalifikované ako trestný čin podvodu formou
spolupáchateľstva, a zároveň prezentoval aj svoje názory v otázkach ukladania trestu,
pričom sa vyjadril aj k tomu, z akého dôvodu nebolo rozhodnuté o náhrade škody
samostatným výrokom.
Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, a to jednak sám, ako aj
prostredníctvom svojho obhajcu.
O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 To 15/2009-599 zo 14. júla 2009
tak, že ho zamietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo významnej miere poukázal na
podstatu argumentov sťažovateľa a jeho obhajcu proti napadnutému rozsudku okresného
súdu a konštatoval, že preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov tohto
rozsudku, ako aj správnosť konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné. Krajský súd konštatoval, že okresný súd v súlade s výsledkami dokazovania
správne zistil skutkový stav, správne posúdil skutok ako trestný čin podvodu formou
spolupáchateľstva a po odvolaní sa na dôvody rozhodnutia okresného súdu vyslovil, že
výrok o vine považuje za správny. Okrem toho krajský súd podrobne rozobral aj
problematiku spolupáchateľstva a konanie sťažovateľa ako spolupáchateľa súdenej trestnej
činnosti. Odvolací súd súčasne zaujal stanovisko aj k uloženému trestu, ktorý považoval za
adekvátny, v súlade so zákonom a hlavne nevyhnutný z hľadiska generálnej prevencie.
Krajský súd sa vyjadril aj k napadnutému výroku okresného súdu o zaradení sťažovateľa do
II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že v posledných
desiatich rokoch sa sťažovateľ nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, a to za
spáchanie úmyselného trestného činu. V závere svojho rozhodnutia sa krajský súd stotožnil
aj s názorom okresného súdu v otázke nároku na náhradu škody.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný
poriadok“). V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že ide o nesprávne právne posúdenie
zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia. Tvrdil, že
orgány činné v trestnom konaní a ani súdy sa nezoberali tým, či malo ísť o vlastníctvo bytu
alebo nájom bytu, ktorý poškodenému nezabezpečil. Podľa názoru sťažovateľa vo veci
konajúce súdy nemali úplne za preukázanú existenciu prísľubu poskytnutia bytu
poškodenému, čo bolo kľúčovou otázkou vo vzťahu k naplneniu znakov skutkovej podstaty
trestného činu podvodu, hlavne úmyslu uvedenia poškodeného do omylu. Sťažovateľ taktiež
namietal výšku spôsobenej škody, od čoho sa odvíjala kvalifikácia skutku ako podvodu
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona.
O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla 2010
tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:
„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone
výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových
zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. ...
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným
skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod
správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad
odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne
bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250
ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.
Dovolanie obvineného sa v skutočnosti zaoberá skutkovými otázkami, a to jednak
spochybňovaním toho, že by obvinený R. P., spolu s ďalšími obvinenými, uviedol
poškodeného do omylu. To je predovšetkým otázka skutková, ktorá bola predmetom
dokazovania. Tým sa nemôže dovolací súd zaoberať. V ďalšej časti dovolania opäť na
základe iných predstáv o skutkových záveroch obvinený hodnotí záver súdov o právnej
kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť
ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia.
Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou
tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel v dôsledku podvodného konania obvinených
a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa
na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370 000,- Sk,
ako to ustálil okresný súd.
Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ
sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D.
nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za
rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené
s užívaním trojizbového družstevného bytu.“
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je
rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí
uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené
dôvody dovolania podľa § 371.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či
príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovení § 368 a nasledujúcich Trestného poriadku týkajúcich sa mimoriadneho
opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím
jej účelu, podstaty a zmyslu (obdobne III. ÚS 215/2010).
Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, z akého dôvodu
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami
sťažovateľa o alibistickom prístupe najvyššieho súdu alebo o jeho nezáujme na základe
dôvodov dovolania preskúmať uznesenie krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu
najvyšší súd dostatočne zreteľne poukázal na svoju pozíciu v rámci dovolacieho konania,
keď konštatoval, že jeho úlohou je náprava v zákone výslovne uvedených procesných
a hmotnoprávnych chýb, nie však revízia skutkového stavu. Je nepochybné, že sťažovateľ
namietal skutkové zistenia spočívajúce v ustálení toho, či a akou formou sa dopustil
protiprávneho konania. Taktiež namietal určenie výšky škody, ktorá nastala na objekte
v dôsledku spáchania trestného činu podvodu a od ktorej sa potom odvíjala prísnejšia
právna kvalifikácia skutku, a tým aj vyššia sankcia. Najvyšší súd sa v tomto ohľade
stotožnil s názorom okresného súdu, že táto škoda bola daná trhovou hodnotou toho, o čo
poškodený v dôsledku protiprávneho konania sťažovateľa prišiel, a teda o hodnotu
členského podielu pri užívaní trojizbového bytu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
zaujal k dôvodom sťažovateľovho dovolania relevantný právny názor, keď konštatoval, že
tieto nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.
Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako
aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd zároveň dodáva, že namietané
rozhodnutie najvyššieho súdu v žiadnom ohľade nevykazuje znaky svojvôle. Naopak,
závery najvyššieho súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať
ako logické a úplne legitímne.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých
právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia
v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne III. ÚS 215/2010).
Článok 49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody,
ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie
je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za
jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne
postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako
trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08). Vo vzťahu k právu podľa
čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za
taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom či medzinárodnými normami
považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest
prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené
žiadne porušenia zákona, ktoré by signalizovali možnosť porušenia čl. 49 ústavy a práva
podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľ bol stíhaný a odsúdený za trestný čin
podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku, ku ktorému došlo koncom roka 2001, bol mu uložený
trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, teda v medziach trestnej sadzby aktuálnej v čase
spáchania trestného činu (§ 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona – trest odňatia slobody od 1 až
do 5 rokov), a v súlade so zákonnými predpokladmi bol na výkon trestu zaradený do
II. nápravnovýchovnej skupiny [§ 39a ods. 2 písm. b) Trestného zákona], pretože bolo
zistené, že v období posledných 10 rokov bol vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie
úmyselného trestného činu.
Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 49 ústavy a práva podľa čl. 7
ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 47/2009 z 29. apríla
2010.
Ústavný súd taktiež nezistil zo strany najvyššieho súdu taký výklad a aplikáciu
právnych noriem, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s obsahom označených práv.
To, že dovolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že
došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť už na predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010