Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 324/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

M. Š., M., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a práva na uloženie

trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2010

doručená sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. M. Š., M., pre namietané porušenie jeho práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), ústavy a práva na

uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

„Dňa 29. 04. 2010 NS SR sp. zn. odmietol moje dovolanie podľa § 382

písm. c) , podané proti rozsudku OS Martin č. k. zo dňa 30. 07. 2008

v spojení s uznesením KS v ZA zo dňa 14. 07. 2009, ktorými som bol uznaný

vinným pre tr. čin podvodu podľa , Tr. úč. do 31. 12.

2005 formou spolupáchateľstva, za čo mi bol uložený nepodm. Trest na 3 roky so zaradením

do II. NVS. ...

Dovolanie bolo podané z taxatívnych dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i)

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.)

Dovolanie podané prostredníctvom môjho obhajcu, bolo odôvodnené riadne

a zrozumiteľne. Podrobne a logicky bolo uvedené, aké nesprávne zákonné ustanovenie súdy

v mojej tr. veci aplikovali pri rozhodnutí o mojej vine...

Podľa môjho názoru NS SR, nevenoval dostatočnú starostlivosť preskúmaniu

dovolania a jeho obsahu, a toto odmietol skôr alibisticky, použijúc výklad rozsahu

prieskumného oprávnenia, skôr z dôvodu akéhosi nezáujmu.

Zdá sa mi odporujúce samotnému zákonu, keď NS SR, výklad taxatívneho dôvodu

dovolania , používa bez riadneho preskúmania zdôvodnenia

dovolania a odkazuje len na samotné odôvodnenia rozsudku a s ním spojeného uznesenia

KS. ...

Keďže konaním pred OS a KS neboli odstránené nedostatky k správnemu posúdeniu

veci a k určeniu správnej kvalifikácie tr. činu, bolo možné využiť iba dovolanie, pretože

obnovou konania, nie je možné naprávať porušenie zákona.

Podľa odôvodnenia uznesenia NS SR, potom nemá zmysel podávať dovolanie podľa

písm. i), ak OS alebo KS vo svojich rozhodnutiach výslovne neuvedú, že kvalifikáciu tr. činu

určili zle (chybne) a napriek nesprávnosti, ju ponechávajú. NS SR ďalej v podstate uvádza,

že ak bolo naplnené znaky skutkovej podstaty tr. činu podvodu podľa § 250, tak je úplne

jedno, či súd odsúdi páchateľa v prvom odseku, alebo v treťom.

Namietal som nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie

hmotnoprávneho ustanovenia, spočívajúce v skutočnej škode, ktorá mohla poškodenému

preukázateľne vzniknúť.

Domnievam sa, že NS SR v predmetnom uznesení použil mimoriadne reštriktívny

výklad predmetných ustanovení o dovolaní a odmietnutie dovolania odôvodnil tým,

že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1, písm. i). ...

Ďalej poukazujem na skutočnosť, že v danom prípade, je nutné použiť teleologický

výklad, nakoľko ustanovenie o správnom použití kvalifikácie tr. činu, má vplyv na

generálnu prevenciu, slobodu jednotlivca a jej obmedzenie výlučne zákonným spôsobom

a preto, musí byť vykladané prísne v súlade s účelom, na ktorý je takéto ustanovenie

zaradené v , a tiež, v súlade so znením SR a medzinárodných dokumentov. ...

Nemôžem ani súhlasiť s pripomienkou NS, v ktorej uvádza, že v rozsudku súdu

prvého stupňa, bola škoda ustálená výškou tržnej hodnoty toho, o čo poškodený prišiel. OS

pri ustálení škody, nevzal do úvahy relevantné dôkazy, o nesprávnych skutkových zisteniach

a zamietal ich. KS nereagoval na dôvodnosť odvolania, ktoré bolo prostredníctvom môjho

obhajcu veľmi podrobne zdôvodnené a KS nič nebránilo tieto dôkazy vykonať k náležitému

zisteniu tr. činu a spravodlivému potrestaniu páchateľov. KS iba odkazoval uznesením na

rozsudok OS a teda, postup revízie úplne zlyhal, čím mám opodstatnenú pochybnosť

o spravodlivosti. KS ani neprekážalo, že v mojom prípade absentovala pohnútka pre

spáchanie tr. činu a k predmetnému činu, mi túto pohnútku sám v podstate v odôvodnení

doložil.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. , porušil základné

právo sťažovateľa, na súdnu ochranu, zaručené v SR, SR

a právo uloženia trestu na základe zákona, zaručené v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29. 04. 2010, sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi Ústavný súd SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

12.000,- € (slovom dvanásťtisíc EUR), ktoré mu je NS SR povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

NS SR, je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa, podľa záverečného vyčíslenia, a to, do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V prvom rade považoval ústavný súd za podstatné ustáliť, že sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa , , ako aj práva

podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

v petite sťažnosti označil namiesto základné právo podľa , hoci

z kontextu a odôvodnenia sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mal na mysli čl. 49

, ktorého podstatu spomenul v úvode časti sťažnosti označenej „II. (porušenie

ústavnosti)“. Ústavný súd mal preto bez pochybností za preukázané, že sťažovateľ namietal

, a nie základné právo podľa . Totiž obsahom základného práva

podľa je jednak garancia pre každého, aby nebol odňatý svojmu zákonnému

sudcovi ( ), a jednak v odseku 2 tohto článku garancia pre každého, aby

jeho vec bola verejne prerokovaná bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pritom z obsahu sťažnosti nevyplývajú

žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mohol ústavný súd preskúmať napadnuté

uznesenie či postup najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 48 ods. 1 a 2

. Ústavný súd preto ani nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie

spomínaného nedostatku podania a bez ďalšieho považoval označenie základného práva

podľa (namiesto ) v petite sťažnosti za chybu v písaní.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , a práva podľa dohovoru namietaným postupom

a uznesením najvyššieho súdu vidí v tom, že dovolací súd neprejavil záujem preskúmať

dôvody, ktoré špecifikoval v dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 14. júla 2009. Sťažovateľ vyslovil názor, že

z uznesenia najvyššieho súdu v podstate vyplýva, že ani nemá zmysel podávať dovolanie,

ak krajský súd a súd prvého stupňa výslovne vo svojich rozhodnutiach neuvedú, že právnu

kvalifikáciu skutku určili nesprávne. Okrem toho sa sťažovateľ nestotožnil s názorom

najvyššieho súdu v otázkach určenia výšky škody spôsobenej trestným činom. Sťažovateľ

zároveň prejavil nesúhlas s „reštriktívnym výkladom“ zákonných ustanovení príslušnej

právnej normy zo strany najvyššieho súdu, ktorý v uznesení vyslovil, že v prípade

sťažovateľa nie sú dané dôvody dovolania podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. júla 2008 bol sťažovateľ uznaný

za vinného zo spáchania trestného činu podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2

a a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky podľa § 250 ods. 3

, pričom na výkon tohto trestu bol v súlade s

zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny. V odôvodnení rozsudku

okresný súd podrobne zdôvodnil, aké dôkazy usvedčovali sťažovateľa zo spáchania tohto

skutku, pričom zdôraznil, že tieto dôkazy do seba vzájomne zapadajú, nadväzujú na seba

a dopĺňajú sa, a tak tvoria akúsi ucelenú reťaz, ktorá sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného

usvedčuje zo spáchania protiprávnej činnosti. Okrem toho okresný súd poukázal aj na

obranu sťažovateľa a v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia rozviedol úvahy o tom,

prečo bolo konanie sťažovateľa kvalifikované ako trestný čin podvodu formou

spolupáchateľstva, a zároveň prezentoval aj svoje názory v otázkach ukladania trestu,

pričom sa vyjadril aj k tomu, z akého dôvodu nebolo rozhodnuté o náhrade škody

samostatným výrokom.

Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, a to jednak sám, ako aj

prostredníctvom svojho obhajcu.

O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. -599 zo 14. júla 2009

tak, že ho zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vo významnej miere poukázal na

podstatu argumentov sťažovateľa a jeho obhajcu proti napadnutému rozsudku okresného

súdu a konštatoval, že preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov tohto

rozsudku, ako aj správnosť konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné. Krajský súd konštatoval, že okresný súd v súlade s výsledkami dokazovania

správne zistil skutkový stav, správne posúdil skutok ako trestný čin podvodu formou

spolupáchateľstva a po odvolaní sa na dôvody rozhodnutia okresného súdu vyslovil, že

výrok o vine považuje za správny. Okrem toho krajský súd podrobne rozobral aj

problematiku spolupáchateľstva a konanie sťažovateľa ako spolupáchateľa súdenej trestnej

činnosti. Odvolací súd súčasne zaujal stanovisko aj k uloženému trestu, ktorý považoval za

adekvátny, v súlade so zákonom a hlavne nevyhnutný z hľadiska generálnej prevencie.

Krajský súd sa vyjadril aj k napadnutému výroku okresného súdu o zaradení sťažovateľa do

II. nápravnovýchovnej skupiny, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že v posledných

desiatich rokoch sa sťažovateľ nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, a to za

spáchanie úmyselného trestného činu. V závere svojho rozhodnutia sa krajský súd stotožnil

aj s názorom okresného súdu v otázke nároku na náhradu škody.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný

poriadok“). V dovolaní sťažovateľ argumentoval tým, že ide o nesprávne právne posúdenie

zisteného skutku, ako aj o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia. Tvrdil, že

orgány činné v trestnom konaní a ani súdy sa nezoberali tým, či malo ísť o vlastníctvo bytu

alebo nájom bytu, ktorý poškodenému nezabezpečil. Podľa názoru sťažovateľa vo veci

konajúce súdy nemali úplne za preukázanú existenciu prísľubu poskytnutia bytu

poškodenému, čo bolo kľúčovou otázkou vo vzťahu k naplneniu znakov skutkovej podstaty

trestného činu podvodu, hlavne úmyslu uvedenia poškodeného do omylu. Sťažovateľ taktiež

namietal výšku spôsobenej škody, od čoho sa odvíjala kvalifikácia skutku ako podvodu

formou spolupáchateľstva podľa a a .

O dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2010

tak, že ho podľa odmietol.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva:

„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu v zákone

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, nie však na revíziu skutkových

zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. ...

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným

skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod

správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v . Len opačný prípad

odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

V predmetnom prípade obvineného R. P. skutok uvedený vo výroku rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorý najvyšší súd považuje zo zákona za nemenný, mohol byť a aj správne

bol posúdený ako trestný čin podvodu spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 250

ods. 1 a odsek 3 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005.

Dovolanie obvineného sa v skutočnosti zaoberá skutkovými otázkami, a to jednak

spochybňovaním toho, že by obvinený R. P., spolu s ďalšími obvinenými, uviedol

poškodeného do omylu. To je predovšetkým otázka skutková, ktorá bola predmetom

dokazovania. Tým sa nemôže dovolací súd zaoberať. V ďalšej časti dovolania opäť na

základe iných predstáv o skutkových záveroch obvinený hodnotí záver súdov o právnej

kvalifikácii skutku ako nesprávny a vychádza z toho, že výška spôsobenej škody mala byť

ustálená v menšom rozsahu, a preto mala byť použitá miernejšia právna kvalifikácia.

Pripomenúť treba, že v rozsudku súdu prvého stupňa bola škoda ustálená výškou

tržnej hodnoty toho o čo poškodený prišiel v dôsledku podvodného konania obvinených

a síce o hodnotu členského podielu pri užívaní trojizbového družstevného bytu, z ktorého sa

na základe prevodu členských práv na inú osobu vysťahoval, čo predstavovalo 370 000,- Sk,

ako to ustálil okresný súd.

Bolo by nesprávne pri trestnom čine podvodu vychádzať z hodnoty toho čo páchateľ

sľúbil zadovážiť, no nesplnil to, lebo už na začiatku mal podvodný úmysel, keďže R. D.

nemal vo vlastníctve a ani v užívaní obvinenými sľúbený jednoizbový byt, ale treba brať za

rozhodujúce to, o čo bol poškodený reálne podvedený, a to boli jeho členské práva spojené

s užívaním trojizbového družstevného bytu.“

Podľa dovolanie možno podať, ak je

rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí

uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené

dôvody dovolania podľa § 371.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovení a nasledujúcich týkajúcich sa mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím

jej účelu, podstaty a zmyslu (obdobne ).

Z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jasne vyplýva, z akého dôvodu

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd sa nestotožňuje s námietkami

sťažovateľa o alibistickom prístupe najvyššieho súdu alebo o jeho nezáujme na základe

dôvodov dovolania preskúmať uznesenie krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd dostatočne zreteľne poukázal na svoju pozíciu v rámci dovolacieho konania,

keď konštatoval, že jeho úlohou je náprava v zákone výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych chýb, nie však revízia skutkového stavu. Je nepochybné, že sťažovateľ

namietal skutkové zistenia spočívajúce v ustálení toho, či a akou formou sa dopustil

protiprávneho konania. Taktiež namietal určenie výšky škody, ktorá nastala na objekte

v dôsledku spáchania trestného činu podvodu a od ktorej sa potom odvíjala prísnejšia

právna kvalifikácia skutku, a tým aj vyššia sankcia. Najvyšší súd sa v tomto ohľade

stotožnil s názorom okresného súdu, že táto škoda bola daná trhovou hodnotou toho, o čo

poškodený v dôsledku protiprávneho konania sťažovateľa prišiel, a teda o hodnotu

členského podielu pri užívaní trojizbového bytu. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

zaujal k dôvodom sťažovateľovho dovolania relevantný právny názor, keď konštatoval, že

tieto nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku.

Ústavný súd vychádzajúc z citovanej judikatúry, obsahu námietok sťažovateľa, ako

aj z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa . Ústavný súd zároveň dodáva, že namietané

rozhodnutie najvyššieho súdu v žiadnom ohľade nevykazuje znaky svojvôle. Naopak,

závery najvyššieho súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať

ako logické a úplne legitímne.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých

právnych úvah rozhodol. Ústavný súd preto konštatuje kvalitu odôvodnenia rozhodnutia

v súlade s limitmi (obdobne ).

Článok 49 neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody,

ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie

je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za

jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne

postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako

trestný čin iba zákonodarca (napr. , ). Vo vzťahu k právu podľa

čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou toho, aby osoba bola odsúdená len za

taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom či medzinárodnými normami

považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku nemožno takejto osobe uložiť trest

prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho spáchania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli zistené

žiadne porušenia zákona, ktoré by signalizovali možnosť porušenia a práva

podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľ bol stíhaný a odsúdený za trestný čin

podvodu formou spolupáchateľstva podľa a a

účinného v čase spáchania skutku, ku ktorému došlo koncom roka 2001, bol mu uložený

trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, teda v medziach trestnej sadzby aktuálnej v čase

spáchania trestného činu ( a – trest odňatia slobody od 1 až

do 5 rokov), a v súlade so zákonnými predpokladmi bol na výkon trestu zaradený do

II. nápravnovýchovnej skupiny [ ], pretože bolo

zistené, že v období posledných 10 rokov bol vo výkone trestu odňatia slobody za spáchanie

úmyselného trestného činu.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa , a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla

2010.

Ústavný súd taktiež nezistil zo strany najvyššieho súdu taký výklad a aplikáciu

právnych noriem, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s obsahom označených práv.

To, že dovolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že

došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť už na predbežnom

prerokovaní podľa odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010