Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 519/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ivana Fiačana a Rastislava Kaššáka o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ,

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v a a práv zaručených v

a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. novembra 2017 a porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a práv zaručených v a 3 písm. c) a d) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 49

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. marca 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2019 v súvislosti s odôvodnením

použitia ustanovenia v znení

neskorších predpisov p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. marca 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet

Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -41 zo 17. decembra 2019 prijal podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. novembra 2017 a porušenie základných práv

zaručených v a a práv zaručených v a 3 písm. c)

a d) a dohovoru, ako aj porušenie uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. októbra 2015 uznaný v bode 1 a 5 obžaloby vinným zo spáchania pokračovacieho

zločinu krádeže sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 212 ods. 1 a ods. 4

písm. a), b) a e) v relevantnom – časovej pôsobnosti

zodpovedajúcom – znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s

písm. i) v jednočinnom súbehu s pokračovacím prečinom poškodzovania

cudzej veci podľa a , zločinom poškodzovania

a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) a prečinom porušovania domovej slobody podľa

ods. 1 a 2 písm. a) , za ktoré bol podľa

s použitím a , , ,

a odsúdený na úhrnný a súhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 7 rokov so zaradením sťažovateľa na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom

stráženia podľa . Zároveň okresný súd podľa

ods. 1 uložil sťažovateľovi a ďalším obžalovaným povinnosť spoločne

a nerozdielne nahradiť škodu poškodeným.

3. Spod bodu 2, 3 a 4 obžaloby Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

sp. zn. XIV Gv 16/11 z 21. júna 2012 bol sťažovateľ podľa § 285 písm. c) Trestného

poriadku oslobodený.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal okrem iných odvolanie aj sťažovateľ,

o ktorom krajský súd uznesením sp. zn. z 8. novembra 2017 rozhodol tak,

že ho podľa zamietol ako nedôvodné.

5. Dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 8. novembra 2017 podané

z dôvodov podľa , , a najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 27. marca 2019 podľa

odmietol.

6. Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd, ako aj najvyšší súd „zlyhali v oblasti

ochrany subjektívnych práv sťažovateľa... a to vydaním rozhodnutí a postupmi, ktoré

vykazujú znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemajú legitímny základ,

a súčasne nimi boli porušené aj základné práva sťažovateľa“.

7. Pokiaľ ide o postup a rozhodnutie v dovolacom konaní, podľa sťažovateľa

z uznesenia najvyššieho súdu jednoznačne a jasne vyplýva, že bol všeobecnými súdmi

nižšieho stupňa nesprávne uznaný vinným zo spáchania zločinu krádeže aj podľa § 212

ods. 4 písm. e) a takéto porušenie zákona predstavuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa . Čo však sťažovateľ

rozhodnutiu dovolacieho súdu vytýka, je názor, podľa ktorého vzhľadom na správnosť

právnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa a

nebolo možné použiť označený dovolací dôvod [ ],

keďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa, a teda bol

naplnený predpoklad použitia ustanovenia .

8. Tento názor podľa sťažovateľa nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

9. Podľa sťažovateľa «sporné je to, či prípadné „vypustenie“ právnej kvalifikácie

podľa pri ponechaní právnej kvalifikácie podľa

a , zásadne ovplyvní postavenie obvineného alebo

nie. Všeobecný súd „zrejme“ s poukazom na to, že sa jedná o tú istú trestnú sadzbu,

má za to, že k zásadnému ovplyvneniu postavenia obvineného nedochádza. V tomto smere je

potrebné vytknúť všeobecnému súdu i to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je

v tomto smere lakonické a ani náznakovo z neho nie je možné zistiť, na základe akých

dôvodov všeobecný súd dospel k názoru, že zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnili

postavenie obvineného. V tomto smere preto namietame i nedostatočné odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia v takej intenzite, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru

v spojení s SR.».

10. To, či zistené porušenie zákona zásadne ovplyvní alebo neovplyvní postavenie

obvineného, nie je, ako pripomína sťažovateľ, definované zákonom a posúdenie tejto

skutočnosti preto v prvom rade prináleží dovolaciemu súdu. Uvedené však podľa

sťažovateľa neznamená, že výklad dovolacieho súdu môže byť svojvoľný, resp. arbitrárny

alebo založený na ústavne neakceptovateľných úvahách. Aj keď sťažovateľ iba dedukuje, že

len nezmenená trestná sadzba viedla dovolací súd k záveru, že vypustením právnej

kvalifikácie podľa sa postavenie sťažovateľa

pri zostávajúcej právnej kvalifikácií podľa a

zásadne nemení, tak takýto názor podľa neho nie je možné akceptovať, lebo zásadnú zmenu

postavenia obvineného nie je možné zredukovať len na prípadnú zmenu trestnej sadzby

(z čoho zrejme podľa sťažovateľa nesprávne vychádza dovolací súd).

11. Sťažovateľ pokračuje, že vypustenie právnej kvalifikácie mohlo s poukazom

na ustanovenie zásadným spôsobom ovplyvniť najmä

výšku trestnej sankcie i pri nezmenenej trestnej sadzbe. Všeobecné súdy, ako je o tom

sťažovateľ presvedčený, pri výmere trestu nepochybne prihliadli na to, že naplnil tri znaky

kvalifikovanej skutkovej podstaty, a to podľa § 212 ods. 4 písm. a), písm. b) a písm. e)

. Zastáva názor, že inú výmeru trestu by všeobecné súdy zvolili v prípade,

ak by naplnil len jeden znak kvalifikovanej skutkovej podstaty [napr. podľa § 212 ods. 4

písm. a) ], a inú v prípade naplnenia všetkých znakov kvalifikovanej

skutkovej podstaty [t. j. , , , a ].

Tieto okolnosti preto podľa neho nepochybne zohrali úlohu pri výmere trestnej sankcie,

čo vyplýva i z (strohého) odôvodnenia súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľovi.

Za právne relevantné sťažovateľ považuje to, že mal byť vypustený znak kvalifikovanej

skutkovej podstaty uvedenej v § 212 ods. 4 písm. e), ktorý možno hodnotiť ako

„najnebezpečnejší“, resp. z hľadiska spôsobu spáchania trestného činu za najzávažnejší.

12. Organizátorstvo ako najzávažnejšia forma trestnej súčinnosti sa osobitne

prejavuje i pri určovaní druhu trestu a výmere trestu podľa § 34 ods. 5 písm. b) Trestného

zákona, podľa ktorého „Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne b)

u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti

na spáchanom trestnom čine.“. Podľa sťažovateľa je teda nepochybné, že prípadné

vypustenie právnej kvalifikácie podľa zásadne

ovplyvnilo jeho postavenie, lebo súd pri výmere trestu zohľadnil i s ohľadom na § 34 ods. 5

písm. b) , že sťažovateľ mal trestný čin zorganizovať. Úvahy všeobecného

súdu preto nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

13. Osobitne sťažovateľ poukázal na to, že len samotné uznanie viny predstavuje istý

druh trestu prejavujúci sa verejným vyhlásením rozsudku (určitá forma morálneho

odsúdenia) a zápisom do registra trestov. Preto bol toho názoru, že samotné nesprávne

uznanie viny za ďalší znak kvalifikovanej skutkovej podstaty (a to dokonca z hľadiska

závažnosti za najťažší) vždy zásadným spôsobom ovplyvní postavenie obvineného.

14. Podobne dovolací súd vyhodnotil aj ďalšiu námietku sťažovateľa o nesprávnej

právnej kvalifikácii skutku posúdeného ako porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods.

1 a 2 písm. a) , spočívajúcej v tom, že okresný súd v právnej vete

rozsudku uviedol obe v ustanovení uvedené alternatívy

konania (neoprávnene vnikol do obydlia a neoprávnene tam zotrval), a zároveň

z rozhodnutia súdu prvého stupňa nebolo zrejmé, v čom spočíval závažnejší spôsob konania

sťažovateľa [ ].

15. Dovolací súd podľa sťažovateľa mu sčasti prisvedčil, pokiaľ išlo o nedostatok

„právnej vety“, avšak vyhodnotil ju ako nerelevantnú, opätovne použijúc ustanovenie § 371

ods. 5 . Sťažovateľ tvrdí, že „Súčasť tzv. právnej vety je však súčasťou

výrokovej časti rozsudku o uznaní viny, a preto táto zmätočná veta (vzájomne odporujúce si

alternatívy skutkovej podstaty) má zásadný vplyv na postavenie obvineného podľa § 371

ods. 5 . Za oveľa závažnejšie však považujeme to, že všeobecný súd

vôbec nezareagoval na námietku súvisiacu s nenaplnením kvalifikovanej skutkovej

podstaty... Uvedená námietka by však nepochybne mala zásadný vplyv na postavenie

obvineného, lebo by došlo k vypusteniu kvalifikovanej skutkovej podstaty... Keďže na túto

relevantnú námietku Najvyšší súd SR vôbec nereagoval, tak došlo i k porušeniu čl. 6 ods. 1

Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Dohovoru.“.

16. V dovolaní sťažovateľ napokon namietal aj tú skutočnosť, že „skutková veta

neobsahuje žiadne také skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné... ustáliť,

že skutok bol spáchaný organizovanou skupinou“. Zo skutkových zistení podľa jeho názoru

nevyplývala existencia určitej deľby úloh medzi obvinenými ani plánovitosť

a koordinovanosť činnosti skupiny, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť úspešného

spáchania trestného činu. Na uvedenú argumentáciu mal najvyšší súd reagovať

odôvodnením, že „dvaja obvinení predstavovali tzv. stojky a ostatní spoluobvinení sa

podieľali na spáchaní skutku“, neuviedol však, v čom konkrétne spočívali normatívne

znaky činu spáchaného organizovanou skupinou podľa .

17. Sťažovateľ zastáva názor, že v prípade stíhaného skutku mohlo ísť len

o spolupáchateľstvo, a nie o spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania [podľa § 138

písm. i) ] organizovanou skupinou podľa .

18. Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytkol takisto nedostatočné vysporiadanie sa

s námietkou nevykonania znaleckého dokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti

svedkov, avšak neuviedol, ktoré relevantné úvahy ho viedli k odôvodneniu takéhoto

postupu. V tom sťažovateľ videl porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v spojení s , ako aj porušenie základného práva na obhajobu podľa

ods. 3 v spojení s ustanovením a dohovoru. Dovolací súd mal

len konštatovať, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť každému dôkaznému návrhu,

avšak neuviedol, z akého dôvodu považoval tento návrh za nerelevantný.

19. Za neodôvodnený sťažovateľ považoval postup najvyššieho súdu, ktorý sa

nevysporiadal s namietanou nezákonnosťou množstva dôkazov s odôvodnením opretým

o ustanovenie (prvú vetu) , t. j. že nezákonnosť dôkazov

nebola namietaná v konaní pred súdom prvého stupňa, ako i odvolacieho súdu. Najvyšší súd

sa však nevysporiadal s ustanovením (druhou vetou) ,

podľa ktorého na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Najvyšší súd sa nevysporiadal

s tým, či sťažovateľom namietané nedostatky boli relevantné a či táto relevantnosť

dosahovala intenzitu dovolacieho dôvodu podľa .

Ak by tomu tak bolo, tak bolo povinnosťou najvyššieho súdu zaoberať sa tým, či práve

nesplnenie povinnosti krajským súdom podľa (druhej vety)

neodôvodňuje to, že bolo povinnosťou dovolacieho súdu zaoberať sa relevanciou týchto

námietok i napriek tomu, že neboli uplatnené najneskôr v odvolacom konaní.

20. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ

namieta, že všeobecné súdy (odvolací súd) odmietli vykonať obhajobou navrhované

znalecké dokazovanie „k dôveryhodnosti výpovede svedkov z kriminálneho prostredia

(tzv. kajúcnikov)“, ktoré „by sťažovateľ s obhajobou neboli schopní zabezpečiť

bez súčinnosti súdu“, a to napriek tomu, že šlo o dôkaz kľúčového významu.

Sťažovateľ zastáva názor, že odvolací súd mohol (a mal) znalecké skúmanie vierohodnosti

výpovedí týchto svedkov umožniť a súdneho znalca k tejto otázke vypočuť. Prihliadnuc

na tieto skutočnosti, odvolací súd podľa sťažovateľa porušil čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d)

dohovoru, ako aj jeho právo na obhajobu.

21. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd postupoval aj v rozpore s ustanovením

, keď napriek tomu, že ho „zaťažovala ústavná povinnosť

preskúmať vady zakladajúce dôvody dovolania, si túto povinnosť nesplnil (hoci sa to

od neho legitímne očakávalo), a tým prispel k tomu, že tieto vady nemohli byť v dovolacom

konaní prejednávané. Konkrétne... vady týkajúceho sa nezákonného zabezpečenia dôkazov,

ktorými sa dovolací súd nezaoberal len preto, lebo boli uplatnené až v dovolacom konaní.“.

22. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo

na obhajobu podľa SR ako i právo na spravodlivé súdne konanie podľa

, ods. 3 písm. c/ a d/ Dohovoru, SR a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 27. 03. 2019, porušené bolo.

2/ Základné právo na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 a právo

na obhajobu podľa SR ako i právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa 08. 11. 2017

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

3/ Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 27. 03. 2019.

4/ Zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

zo dňa 08. 11. 2017 a vec vracia mu na ďalšie konanie.

5/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní

uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy

konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol. s r. o.“

II.

Vyjadrenia krajského súdu, najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

23. Na základe výzvy ústavného súdu sa prípisom sp. zn. Spr 30/20

zo 6. februára 2020 k vecnej stránke prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril podpredseda

krajského súdu, ktorý uviedol, že z vyjadrenia predsedu v tejto trestnej veci konajúceho

senátu krajského súdu, ako aj z na vec sa vzťahujúceho zberného spisu sp. zn.

a najmä uznesenia odvolacieho súdu z 8. novembra 2017, ale aj rozsudku okresného súdu

č. k. -3677 z 26. októbra 2015 je možné zistiť, že s námietkami sťažovateľa sa

krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne procesným spôsobom vysporiadal.

Odvolací súd veľmi podrobne a explicitne rozviedol svoje úvahy a závery týkajúce sa

pravdivosti a vierohodnosti výpovede svedkov a ,

ako aj obvineného . Poukázal na ďalšie zabezpečené nepriame dôkazy,

ktoré v kontexte výpovedí týchto svedkov a obvineného preukazujú dôvodnosť záveru,

že ich výpovede sú pravdivé a vierohodné. V písomných dôvodoch svojho rozhodnutia

krajský súd poukázal aj na hrozbu možného postihu týchto osôb za trestný čin krivého

obvinenia. Všetko to sú konkrétne skutočnosti, ktoré potvrdzujú naopak účelovosť

dôkazného návrhu obhajoby sťažovateľa v trestnom konaní spočívajúcej vo vznesení

pochybností u priamych dôkazov, ktoré sťažovateľa usvedčovali zo závažnej trestnej

činnosti.

24. Krajský súd podľa jeho podpredsedu v napadnutom rozhodnutí rozviedol závery,

prečo nevyhovel návrhom sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania

k vierohodnosti výpovedí uvedených svedkov a obvineného, preto označené základné práva

sťažovateľa nepovažoval zo strany odvolacieho súdu za porušené.

25. Podpredseda krajského súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci ( ).

26. Súčasťou vyjadrenia podpredsedu krajského súdu bolo aj vyjadrenie predsedu

konajúceho senátu, ktorý uviedol, že nemá „dôvod meniť právny názor v predmetnej veci

vo vzťahu k odsúdenému , nakoľko dôkazná situácia sa v predmetnej veci

nezmenila, len vo vzťahu k právnemu posúdeniu predmetnej trestnej činnosti možno

pristúpiť na názor Najvyššieho súdu SR v uvedenej veci v rámci dovolacieho konania“.

27. Na výzvu ústavného súdu na vyjadrenie sa k prijatej ústavnej sťažnosti

podpredsedníčka najvyššieho súdu prípisom č. k. -14 z 13. februára 2020

predložila vyjadrenie predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 5/2020

z 13. februára 2020, v ktorom okrem iného v podstatnom uviedol, že najvyšší súd

v odôvodnení ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia poskytol sťažovateľovi jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré v dovolacom konaní nastolil.

28. Ku skutočnosti, že vo veci dovolania sťažovateľa nebolo možné použiť ním

označený dovolací dôvod podľa , keďže zistené

porušenie zákona spočívajúce v posúdení skutku aj podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného

zákona zásadne neovplyvnilo jeho postavenie, predseda trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu zdôraznil, že sťažovateľ v dovolaní vo vzťahu k tejto okolnosti

v odôvodnení podaného dovolania neuplatnil žiadne konkrétne argumenty podporujúce

záver, že ním tvrdené porušenie zákona zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho postavenie,

na ktoré mal dovolací súd reagovať, ale urobil tak až v ústavnej sťažnosti. Za potrebné však

predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu považoval dodať, že v prípade

sťažovateľa „vypustenie“ právnej kvalifikácie podľa

by nemalo žiadny vplyv na kategóriu trestného činu (prečin – zločin – obzvlášť závažný

zločin), za ktorý bol sťažovateľ odsúdený (naďalej by najprísnejšie trestným bol predmetný

zločin), teda ani na možnosti jeho prípadného podmienečného prepustenia (§ 66 Trestného

zákona), ale nemalo by žiadny vplyv ani na druh a výmeru trestu, ktorý mu bol uložený.

V pôvodnom konaní bol sťažovateľovi ukladaný trest podľa ,

a a a v rámci

trestnej sadzby vo výmere piatich rokov a štyroch mesiacov až desiatich rokov, pričom trest

odňatia slobody mu bol uložený v dolnej polovici takto určenej trestnej sadzby vo výmere

siedmich rokov. Už len so zreteľom na spôsobenú škodu, ktorá viac ako dvojnásobne

prekračuje hranicu značnej škody, ale i spôsob spáchania činu, ako je popísaný v skutkovej

vete rozsudku okresného súdu (dva čiastkové útoky, po predchádzajúcom naplánovaní

pri súčasnej deľbe úloh medzi jednotlivými páchateľmi), podľa predsedu trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu nebolo (a nie je) možné dôvodne (rozumne) očakávať uloženie

miernejšieho trestu. Ak sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 5

písm. b) , treba uviesť, že toto sa týka určovania druhu a výmery trestu

u účastníka na trestnom čine ( ). Sťažovateľ však bol odsúdený ako

páchateľ trestného činu – člen organizovanej skupiny, a teda ani z tohto pohľadu nemohlo

podľa predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu mať nesprávne právne posúdenie

skutku aj podľa § 212 ods. 4 písm. e) Trestného zákon žiadny (a už vôbec nie zásadný)

vplyv na jeho postavenie. Táto chyba nemá napokon žiaden reálny (materiálny) dopad

na právne postavenie sťažovateľa, ani pokiaľ ide o verejné vyhlásenie odsudzujúceho

rozsudku a zápis do registra trestov.

29. Podľa predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uvedené platí v zásade,

aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávnej právnej kvalifikácie skutku

i ako prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona. Zo znenia skutkovej vety rozsudku okresného súdu je napriek namietanej

nepresnosti právnej vety celkom zjavné, že sťažovateľ naplnil znaky skutkovej podstaty

prečinu porušovania domovej slobody podľa a

tým, že neoprávnene vnikol do obydlia iného a taký čin spáchal organizovanou skupinou,

teda závažnejším spôsobom konania podľa . Pre úplnosť

predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v tejto súvislosti uviedol,

že „preskočenie brány rodinného domu“ napĺňa aj znak vlámania podľa § 122 ods. 4

, ktorý tiež predstavuje závažnejší spôsobom konania podľa

a dodal, že najvyšší súd už indikoval, že dovolanie nemožno považovať

za dôvodné, ak by ním namietané a dovolacím súdom zistené porušenie zákona nemohlo

viesť ku zmene napadnutého rozhodnutia, pretože v takom prípade by dovolanie

v konečnom dôsledku nemohlo byť úspešné a splniť ním sledovaný účel nápravy, ani ak by

mu dovolací súd vyhovel, čím by stratilo procesnú povahu opravného prostriedku.

Preto dovolací súd také dovolanie odmietne podľa alebo

zamietne podľa (rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 52/2013).

30. Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa, že skutková veta neobsahuje žiadne také

skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že skutok bol spáchaný

organizovanou skupinou, predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uvádza,

že z popisu skutku, na ktorý dovolací súd výslovne odkázal, je zjavné, že nešlo o živelne

páchanú trestnú činnosť viacerými osobami bez významnejšieho plánovania a koordinácie,

ale šlo o plánovité a koordinované konanie, keď si páchatelia vopred zadovážili nástroje

na spáchanie vopred naplánovanej trestnej činnosti, rozdelili si úlohy tak, že časť z nich

robila tzv. stojky a ostatní (vrátane sťažovateľa) synchronizovane pri prvom čiastkovom

útoku najprv odcudzili rebrík, pomocou ktorého odstránili sirénu alarmu, zastriekali

objektív bezpečnostnej kamery, poškodili obecné osvetlenie v blízkosti objektu,

mechanicky prerušili telekomunikačné vedenie, vypáčili vchodové dvere budovy,

ktorými sa dostali ku zadnej strane bankomatu, na ktorom rozpílili jeho zadnú časť,

a pri druhom čiastkovom útoku montážnou penou zastriekali poplašné zariadenie, vylomili

vchodové dvere, poškodili skrinky poplašnej signalizácie a pokúsili sa vypáčiť bankomat.

31. Vyčerpávajúcim spôsobom sa podľa predsedu trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu najvyšší súd vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

nevykonania znaleckého dokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti svedkov a napokon

aj s námietkou, že pri uplatnení ustanovenia prvej vety sa

najvyšší súd nevysporiadal s ustanovením druhou vetou ,

podľa ktorého odvolací súd na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len

vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa ,

v súvislosti s ktorou poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 11/2016 a dodal, že ak dovolateľ prvýkrát až v podanom dovolaní namieta okolnosť

(objektívne) skôr zistiteľnú z obsahu spisového materiálu, nemožno splnenie podmienky,

ktorá je v ustanovení prvej vete výslovne stanovená

pre dovolateľa (okrem ministra spravodlivosti), „obchádzať“ s poukazom na to,

že podľa druhej vety mal na v dovolaní prvýkrát vytýkanú

chybu ex offo prihliadnuť už odvolací súd.

32. Vzhľadom na uvedené predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

33. Podpredsedníčka najvyššieho súdu podľa

takisto súhlasila s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

34. K vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ zaujal stanovisko

listom z 21. februára 2020, v ktorom vo vzťahu k vyjadreniu krajského súdu uviedol,

že toto nereagovalo na námietku konania v rozpore s a v prípade

ďalšej námietky týkajúcej sa nevypočutia súdneho znalca na účel posúdenia dôveryhodnosti

kľúčových svedkov a spoluobžalovaného odvolací súd neuviedol ani jeden relevantný

argument, ktorým by tento svoj postup odôvodnil. Intenzita porušenia tohto práva je

podľa sťažovateľa daná i tým, že bez súčinnosti súdu sťažovateľ takéto znalecké

dokazovanie nemohol sám vykonať, a teda ani sám nemal vedomosť o prípadných

výsledkoch tohto znaleckého skúmania. Odvolací súd ďalej konštatoval, že ide o osoby

spolupracujúce s orgánmi činnými v trestnom konaní, avšak sa nezaoberal ich výhodami,

ktoré im orgány činné v trestnom konaní poskytli, a to najmä z hľadiska ich prípadnej

zákonnosti a formy. Takýto postup je nevyhovujúci i z pohľadu judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva [(ďalej aj „ESĽP“); napr. rozhodnutie ESĽP, Adamčo proti Slovensku,

spis. č. 45084/14 z 12. 11. 2019, body 63 až 71)].

35. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že aj napriek presvedčeniu

dovolacieho súdu, že prípadné vypustenie právnej kvalifikácie by nemalo zásadný vplyv

na výšku a druh uloženého trestu, považuje za potrebné uviesť, že dovolací súd nie je

súdom, ktorý by bol oprávnený preskúmavať konkrétnu výšku uloženého trestu

(resp. preskúmavať okolnosti, ktoré viedli súdy nižších inštancií ku konkrétnej výške

uloženého trestu).

36. Sťažovateľ zopakoval, že v prípade vypustenia časti právnej kvalifikácie je

z pohľadu dovolacieho súdu vždy namieste kasačné rozhodnutie, pretože len súdom nižších

inštancií prináleží určiť, či by i v takom prípade naďalej „zotrvávali“ na výške uloženého

trestu alebo nie, a zvýraznil, že vypustenie časti právnej kvalifikácie je preto nepochybne

takou okolnosťou, ktorá môže mať vplyv i na výšku uloženého trestu. Keďže dovolací súd

konkrétnu výšku trestu nemôže sám stanovovať (resp. preskúmavať), je potrebné toto

„umožniť“ súdom nižších stupňov práve vydaním kasačného rozhodnutia. V prípade

vypustenia časti právnej kvalifikácie teda nepochybne ide o okolnosť predpokladanú

ustanovením (t. j. okolnosť, ktorá má vždy zásadný vplyv

na postavenie obvineného).

37. Sťažovateľ nesúhlasil ani s tým, že by jeho prípadná pasivita v konaní

pred odvolacím súdom mala mať vplyv na ústavnú povinnosť odvolacieho súdu

preskúmavať „vady“ síce nenamietané, ale inak odôvodňujúce podanie dovolania podľa

. Nemožno podľa sťažovateľa pripustiť, aby „pasivita“

obžalovaného bola „sankcionovaná“ porušením ústavnej povinnosti súdu. Navyše,

dovolací súd v napadnutom uznesení neuviedol ani to, či sťažovateľom namietané „vady“

(uplatnené až v odvolacom konaní) by boli relevantné z hľadiska naplnenia dovolacieho

dôvodu alebo nie.

38. Vo svojom stanovisku sťažovateľ vyčíslil sumu uplatňovanej náhrady trov

konania vo výške 415,51 € za dva úkony právnej služby.

39. Takisto sťažovateľ súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

III.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

40. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

41. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

42. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva zaručeného v , základného

práva na obhajobu zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) dohovoru a práva na uloženie trestu výlučne

na základe zákona zaručeného v čl. 7 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. novembra 2017 a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. marca 2019.

43. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

44. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

45. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

46. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

47. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:...

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;...

48. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo

opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo

medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,

než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

49. Podľa čl. 7 ods. 2 dohovoru tento článok nebráni súdeniu a potrestaniu osoby

za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa

všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi.

50. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

51. Ústavný súd, rešpektujúc judikatúru ESĽP, vo svojej ustálenej judikatúre neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje dohovoru a tiež , je aj právo na náležité súdne

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. , ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

52. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva

účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,

ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (napr. ).

53. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

54. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa

na interpretáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že toto ustanovenie dohovoru zaväzuje

súd uviesť dôvody svojho rozhodnutia, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť

v závislosti od povahy rozhodnutia. Vzhľadom na nevyhnutnosť prihliadať inter alia

na rôznorodosť vyjadrení účastníkov konania a procesnoprávne predpisy platné v tom-

ktorom štáte, môže byť otázka posúdenia porušenia povinnosti všeobecného súdu uviesť

v rozhodnutí dôvody vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru posúdená len s prihliadnutím

na okolnosti prípadu (Rozsudok ESĽP vo veci Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire,

č. 303-B, ods. 29).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. marca 2019 v súvislosti s odôvodnením použitia ustanovenia § 371 ods. 5

55. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta nesprávnu interpretáciu

a následnú aplikáciu ustanovení týkajúcich sa dovolania, ako aj s tým

spojené nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, pokiaľ išlo

o jeho právny názor o nemožnosti použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

v spojení s ustanovením v súvislosti

s „vypustením“ právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi za vinu podľa § 212

ods. 4 písm. e) .

56. Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

57. Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. i) a podľa

odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie

obvineného.

58. Podľa kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej

zmocní a spôsobí tak malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

59. Podľa odňatím slobody na tri roky

až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 tým,

že taký čin zorganizuje.

60. Najvyšší súd sa so sťažovateľom namietanou nesprávnou právnou kvalifikáciou

skutku kladeného mu za vinu aj podľa ,

ktorú (námietku) subsumoval pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 27. marca 2019

vysporiadal tak, že túto vyhodnotil ako dôvodnú, keďže v popise skutkov, za ktoré bol

sťažovateľ odsúdený, nebolo žiadnym spôsobom vyjadrené, že by ich spáchanie mal

zorganizovať práve on. Najvyšší súd však dodal, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i) , pod ktorý namietané nesprávne právne posúdenie skutku

obsahovo spadá, nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo

postavenie obvineného – sťažovateľa ( ). Z tohto pohľadu

bolo podľa dovolacieho súdu v predmetnej veci podstatné, že ani prípadné vypustenie

právnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa by

zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie, keďže jeho konanie by bolo aj naďalej

právne posudzované podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty § 212 ods. 4 písm. a) a b)

.

61. Konštatovaním uvedeného najvyšší súd svoju argumentáciu vo vzťahu k tejto

otázke ukončil.

62. V súvislosti so sťažovateľom požadovanou ústavnoprávnou ochranou základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie bolo v danej veci úlohou

ústavného súdu v prvom rade preskúmať, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje

myšlienkové pochody, interpretáciu príslušnej právnej normy, skutkové zistenia a vyvodené

právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný,

zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď

na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné

stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov

skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.

63. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené

a presvedčivé. Výrok súdu je koncentrovaným vyjadrením jeho záverov vykonaných

v priebehu celého konania. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania

spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu (pozri napr.

).

64. Ústavný súd poukazuje na to, že v konaní podľa o ústavnej

sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie základného práva nie je jeho úlohou posúdiť

a rozhodnúť (vysloviť), či vypustenie právnej kvalifikácie skutku kladeného sťažovateľovi

za vinu podľa zásadným spôsobom ovplyvnilo alebo

neovplyvnilo jeho postavenie v trestnom konaní, ale jeho úloha (úloha ústavného súdu)

v okolnostiach danej veci spočíva v skúmaní, či odôvodnenie najvyššieho súdu o potrebe

rozhodnutia v intenciách dovolacím súdom prijatého záveru v tejto otázke je dostatočne

presvedčivé, jasné a zreteľné.

65. Po oboznámení sa s relevantnou časťou napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ sa z odôvodnenia uznesenia dovolacieho

súdu dostatočne jasne a zreteľne nedozvedel, prečo vo vzťahu k jeho osobe v predmetnej

trestnej veci nebolo možné použiť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, keďže v argumentácii najvyššieho súdu absentuje adekvátne odôvodnenie

prijatého záveru o splnení zákonných predpokladov upravených v § 371 ods. 5 Trestného

poriadku vylučujúcich aplikáciu už označeného dovolacieho dôvodu [podľa ustanovenia

] na vec sťažovateľa. Dovolací súd na jednej strane

uznal nesprávnosť kvalifikácie skutku okrem iných aj ako trestného činu podľa § 212 ods. 4

písm. e) , avšak to, prečo podľa jeho názoru takto zistené porušenie

zákona zásadne neovplyvnilo postavenie sťažovateľa, už z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé

nie je.

66. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nerozvinul svoju úvahu o tom, prečo by

prípadné vypustenie právnej kvalifikácie konania sťažovateľa podľa § 212 ods. 4 písm. e)

zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho postavenie. Sťažovateľovi pritom

nemožno vyčítať jeho presvedčenie o opaku a ani uprieť mu legitímne očakávanie uvedenia

regulárnych dôvodov s tým súvisiacich, zvlášť ak sa jeho argumentácia nejaví ako

iracionálna. Napokon sťažovateľom uplatnené dôvody diskvalifikácie použitia § 371 ods. 5

v jeho prípade spočívajúce v možných dopadoch nielen na prípadnú

výšku jemu uloženého trestu pri nezmenenej trestnej sadzbe, ale aj v okolnostiach

dotýkajúcich sa jeho osobnosti (verejné vyhlásenie rozsudku a zápis do registra trestov),

ktoré ho viedli aj k podaniu ústavnej sťažnosti, majú oporu v judikatúre súdnych orgánov

rozhodujúcich na základe veľmi podobnej právnej úpravy (rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky) a tieto jednoznačne vyznievajú

v prospech jeho názoru.

67. Konkrétne sťažovateľ poukázal na odôvodnenia nálezov Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. zo 7. októbra 2013 a sp. zn.

z 25. marca 2014, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. zo 17. apríla 2014, z ktorých vyplýva, že posúdenie, či môže byť

zásadne ovplyvnené postavenie obvineného (v aktuálnom prípade v zmysle ustanovenia

), nemožno zúžiť s ohľadom na význam samotného výroku

o tom, že spáchal určitý trestný čin, iba na problematiku jemu stanoveného trestu.

Trestné právo určuje, ktoré zo spoločensky škodlivých činov sú trestné, a stanovuje tresty

za ich spáchanie. V prípade konkrétne odsudzovanej osoby to potom znamená, že výrokom

o tom, že spáchala určitý trestný čin, štát deklaruje, že sa dopustila konania tomu

zodpovedajúcej vysokej škodlivosti, teda v podstate, že je „zločincom, kriminálnikom“.

Aj bez následného výroku o treste je samotný výrok o tom, že určitá osoba naplnila

skutkovú podstatu určitého trestného činu, v širokom chápaní vlastne (aj keď nie oficiálne)

už určitým trestom v podobe formálneho odsúdenia konania páchateľa. Tento záver

dokazuje aj to, že odsúdenie je vyhlásené verejne a je možné, že sa takto o jeho obsahu

dozvie okolie odsúdeného a v tomto smere ho odsúdený bude aj bez ohľadu na uložený trest

vo svojej sfére reálne pociťovať. Bez významu tiež nie je, že odsúdenie pre určitý trestný

čin bez ohľadu na určený trest bude evidované v evidencii registra trestov, keď napríklad

odpis z neho by bol bezpochyby vykonaný ako dôkaz v prípadných ďalších trestných

konaniach, ktoré by v budúcnosti mohli byť proti obvinenému vedené. Z týchto dôvodov má

záver o spáchaní určitého trestného činu pro obvineného význam už sám osebe, a nielen

až v nadväznosti na výrok o treste.

68. Ďalšia argumentácia, ktorú sťažovateľ z už uvedených rozhodnutí súdnych

orgánov Českej republiky zvýraznil, spočívala v názore, že ak obsahuje určitá kvalifikovaná

skutková podstata viac znakov, potom je potrebné zvážiť, či obvinený svojím konaním

naplnil iba jeden znak alebo viac takýchto znakov, prípadne všetky. Aj keď zistenie tejto

skutočnosti nemá vplyv na samotné rozpätie trestnej sadzby, môže bezpochyby mať svoj

význam pri ukladaní nielen výšky trestu, ale aj jeho druhu, ak ich zákon pripúšťa viacero.

Naplnenie všetkých alebo iba jediného z viacerých znakov takejto kvalifikovanej skutkovej

podstaty tu má svoje implikácie v tom smere, že naplnenie viacerých či všetkých týchto

znakov môže súd viesť k úvahe o uložení vyššej trestnej sadzby v rámci zákonom

dovoleného jej rozpätia a naopak (prirodzene s prihliadnutím na ďalšie faktory majúce

vplyv na rozhodovanie o druhu a výške trestu). Naplnenie všetkých alebo len jediného

z viacerých znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty sa v úvahe súdu môže premietnuť

na druhu a predovšetkým potom na výške ukladanej trestnej sankcie.

69. Ústavný súd nezistil žiaden dôvod spochybňovať uvedenú argumentáciu,

avšak v danej veci nepovažoval za nevyhnutné, resp. potrebné sa ňou bližšie zaoberať

a skúmať jej prípadnú primeranú použiteľnosť na vec sťažovateľa, keďže v napadnutom

rozhodnutí dovolacieho súdu chýba odôvodnenie, s ktorým by potenciálne bolo reálne

možné vôbec vstúpiť do polemiky. Ústavný súd sa preto v tomto prípade obmedzuje iba na

konštatovanie, že odôvodneniu najvyššieho súdu chýba presvedčivosť vyúsťujúca do jeho

nepreskúmateľnosti. Práve dostatočné objasnenie verdiktu dovolacieho súdu o potrebe

zvolenia postupu podľa , zvlášť v prípade jednoznačného

zistenia pochybenia súdov nižších stupňov vo vzťahu k uplatnenej právnej kvalifikácii

skutku kladeného sťažovateľovi za vinu, sa javilo ako nevyhnutná súčasť odôvodnenia

rozhodnutia o dovolaní, ak toto malo spĺňať kritéria jeho ústavnej konformity.

70. Iba adekvátnym odôvodnením spôsobu interpretácie aplikovanej právnej normy,

v danom prípade , mohol najvyšší súd rozptýliť akúkoľvek

pochybnosť o nearbitrárnosti ním prijatého právneho názoru.

71. V konečnom dôsledku najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 13. februára 2020

k prijatej ústavnej sťažnosti uviedol niektoré okolnosti, pre ktoré považoval svoj záver

za správny, ktoré ale ústavný súd vzhľadom na bod 64 odôvodnenia tohto rozhodnutia

nemôže preskúmavať a vyhodnocovať, avšak rozhodne to nemožno považovať za zhojenie

nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa.

72. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnej veci nemožno vylúčiť, že v súvislosti

s elimináciou aplikácie dovolacieho dôvodu podľa ,

vzhľadom na dovolacím súdom uplatnený postup podľa ,

išlo o otázku, ktorá mohla mať pre sťažovateľa zásadný význam a v takom prípade nemôže

zostať interpretácia použitej právnej normy nejasná, v rovine dohadov, ale s prihliadnutím

na všetky okolnosti prípadu musí dať v zásadných veciach konkrétnu a nespochybniteľnú

odpoveď. Podcenenie tejto povinnosti najvyššieho súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie,

ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti, zreteľne vyvolalo účinky arbitrárnosti

a porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

73. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému porušeniu týchto

práv nedostatočným odôvodnením dovolacieho rozhodnutia v súvislosti s namietanou

nesprávnou právnou kvalifikáciou skutku aj ako prečinu porušovania domovej slobody

podľa a , keď v právnej vete rozsudku okresný súd

nevyselektoval relevantnú časť znenia príslušného zákonného ustanovenia, ale uviedol obe

alternatívy možného konania podľa (neoprávnene vnikol

a neoprávnene zotrval) a zároveň prvostupňový súd neuviedol, v čom spočíval závažnejší

spôsob konania sťažovateľa, ak použil ustanovenie .

74. Najvyšší súd k dovolacej argumentácii sťažovateľa uviedol, že je pravdivé

tvrdenie obvineného – sťažovateľa o tom, že právna veta musí obsahovať len tú časť citácie

dotknutého ustanovenia, ktorá zodpovedá súdom zistenému skutku, „avšak na strane

druhej, aj zo samotného rozsudku najvyššieho súdu z 22. októbra 2013, sp. zn.

, na ktorý obvinený v podanom dovolaní v tejto súvislosti poukazuje,

je zrejmé, že táto okolnosť sama osebe nie je dôvodom na zrušenie napadnutého

rozhodnutia, a to v dôsledku aplikácie , keďže zistené porušenie zákona

pri právnej kvalifikácii skutku zásadne neovplyvnilo jeho postavenie“. Vo vzťahu k výčitke

sťažovateľa o absencii uvedenia dôvodu aplikácie ustanovenia § 194 ods. 2 písm. a)

(t. j. ktorou z foriem závažnejšieho konania sa mal sťažovateľ skutku

dopustiť) sa dovolací súd v napadnutom rozhodnutí nevyjadril vôbec.

75. Vzhľadom na závery uvedené už vo vzťahu k predošlej námietke (pozri body 62

až 72 odôvodnenia tohto nálezu) ústavný súd nemohol považovať rozhodnutie dovolacieho

súdu ani v tejto časti, najmä z hľadiska dostatočnosti jeho odôvodnenia, za ústavne

udržateľné.

76. Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že najvyšší súd v tomto ohľade

uznesením z 27. marca 2019 v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

77. Podľa v spojení s ustanovením a

ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli

porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie.

78. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, bolo pre dovŕšenie

ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa ,

resp. podľa a , a preto ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019 a vrátil mu

vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

79. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019

v súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením skutku ako spáchaného

organizovanou skupinou

80. Ďalšia výhrada sťažovateľa uvedená v ústavnej sťažnosti spočívala

v nedostatočnej reakcii najvyššieho súdu na dovolaciu argumentáciu, že skutková veta

odsudzujúceho rozsudku neobsahuje žiadne také okolnosti, na základe ktorých by bolo

možné ustáliť spáchanie skutku organizovanou skupinou. Sťažovateľ tvrdil,

že zo skutkových zistení nevyplývala existencia určitej deľby úloh medzi obvinenými ani

plánovitosť a koordinovanosť činnosti skupiny, ktoré by zvyšovali pravdepodobnosť

úspešného spáchania trestného činu. Podľa sťažovateľa ani dovolací súd neuviedol,

v čom konkrétne spočívali normatívne znaky činu spáchaného organizovanou skupinou

podľa .

81. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd k tejto otázke uviedol,

že v skutkovej vete rozsudku prvostupňového súdu je okrem použitia pojmu „spáchaný

organizovanou skupinou“ opísané aj konanie organizovanej skupiny vrátane rozdelenia úloh

jednotlivým členom skupiny. Konkrétne a a obvinení

a boli tzv. „stojky“ a obvinení , ,

a v skutku popísaným plánovitým a koordinovaným konaním vykonali

samotnú krádež, resp. sa o ňu pokúsili. Podľa najvyššieho súdu takáto deľba úloh

nepochybne zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu (§ 129 ods. 2

). Preto ani túto dovolaciu námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú,

ktorá by mohla zakladať naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku.

82. Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu

v tejto časti považovať za síce strohé, ale ústavne akceptovateľné. Napriek jeho stručnosti

mu nemožno uprieť jasnosť, určitosť, zreteľnosť a tým aj presvedčivosť. Poukazom na opis

skutku skutočne možno dôjsť k záveru, ktorý vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti

uviedol aj predseda trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a to, že je z neho (popisu

skutku) zjavné, že nešlo o živelne páchanú trestnú činnosť viacerými osobami

bez významnejšieho plánovania a koordinácie, ale šlo o plánovité a koordinované konanie,

keď si páchatelia vopred zadovážili nástroje na spáchanie vopred naplánovanej trestnej

činnosti, rozdelili si úlohy tak, že časť z nich robila tzv. stojky a ostatní (vrátane

sťažovateľa) synchronizovane pri prvom čiastkovom útoku najprv odcudzili rebrík,

pomocou ktorého odstránili sirénu alarmu, zastriekali objektív bezpečnostnej kamery,

poškodili obecné osvetlenie v blízkosti objektu, mechanicky prerušili telekomunikačné

vedenie, vypáčili vchodové dvere budovy, ktorými sa dostali ku zadnej strane bankomatu,

na ktorom rozpílili jeho zadnú časť, a pri druhom čiastkovom útoku montážnou penou

zastriekali poplašné zariadenie, vylomili vchodové dvere, poškodili skrinky poplašnej

signalizácie a pokúsili sa vypáčiť bankomat.

83. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd dospel k presvedčeniu, že

z rekapitulovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sú zrejmé

dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o tom, že skutok, pre ktorý bol sťažovateľ

trestne stíhaný a odsúdený, bol spáchaný organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2

, pritom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky

alebo ich označiť v inom smere za excesívne.

84. Ústavný súd teda nezistil, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v tejto

časti signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušením základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. že by najvyšší súd rozhodol o tejto otázke v rozpore

s príslušnou platnou a účinnou právnou úpravou, teda aplikoval procesný predpis v rozpore

s jeho ústavne súladnou interpretáciou. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľa

v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019

v súvislosti s namietanou nezákonnosťou použitých dôkazov

85. Za neodôvodnený, a teda porušujúci základné právo na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ) a právo na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) sťažovateľ

považoval aj postup najvyššieho súdu, ktorý sa týkal rozhodnutia o námietke nezákonnosti

množstva dôkazov v danej trestnej veci, a o ktorej dovolací súd rozhodol, že ju nebolo

možné ako dovolací dôvod použiť s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 371 ods. 4

(prvá veta) , t. j. že nezákonnosť dôkazov bola sťažovateľovi známa

už v pôvodnom konaní a nenamietal ju pred súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom.

Podľa sťažovateľa sa však najvyšší súd nevysporiadal s ustanovením § 317 ods. 1

(druhou vetou) , v zmysle ktorého krajský súd mal na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, prihliadnuť, ak tieto odôvodňovali podanie dovolania

podľa . Najvyšší súd sa však podľa sťažovateľa nezaoberal

tým, či namietané nedostatky boli relevantné a či táto relevantnosť dosahovala intenzitu

dovolacieho dôvodu. Ak by to tak bolo, potom sa najvyšší súd mal podľa názoru

sťažovateľa zaoberať tým, či práve nesplnenie zákonnej povinnosti krajského súdu

podľa (druhej vety) neodôvodňuje to, aby sa dovolací súd

zaoberal relevanciou týchto námietok i napriek tomu, že neboli uplatnené najneskôr

v odvolacom konaní.

86. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepopiera a tak nie je sporným, že najvyšší súd

správne vyhodnotil okolnosť neuplatnenia jeho námietky o nezákonnosti vykonania

dôkazov najneskôr pred odvolacím súdom ( ). Namieta

ale nedostatočné vysporiadanie sa dovolacieho súdu s ustanovením druhej vety § 317 ods. 1

.

87. Je zrejmé, že sťažovateľ vzájomne spája dve rôzne trestnoprocesné úpravy.

Podľa druhej vety odvolací súd má povinnosť v konaní

o riadnom opravnom prostriedku prihliadať na chyby, ktoré síce neboli odvolaním

vytýkané, ale tieto odôvodňujú podanie dovolania podľa ,

avšak právna úprava konania o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní - jasne

upravuje, ktoré dôvody sú dovolacími dôvodmi (s. 1 )

a za akých podmienok tieto dovolacie dôvody možno, prípadne nemožno použiť (§ 371

ods. 4 a 5 ).

88. Podľa prvej vety dôvody podľa odseku 1

písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie,

známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom;

to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

89. Sťažovateľom v tejto súvislosti uplatnený dovolací dôvod spočíval v tom,

že rozhodnutie v jeho trestnej veci bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom, teda dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku.

90. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval plne v súlade so znením,

účelom, ale aj zmyslom aplikovaného ustanovenia .

V tomto zmysle nemožno dovolaciemu súdu nič vytknúť.

91. Navyše, ústavný súd nemal žiaden dôvod v tejto súvislosti

neakceptovať stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 8. decembra 2015

(sp. zn. Tpj 74/2015) na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného

poriadku vo vzťahu k ustanoveniu , uverejneného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 11/2016, podľa ktorého:

I. Ustanovenie limituje uplatnenie ohrozených alebo porušených

subjektívnych práv v konaní pred štátnymi orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným

zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia ustanovené zákonom (lehota alebo iná

podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom, či ide o právo vyplývajúce aj priamo

z alebo „len“ zo zákona.

II. Ak ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania podľa

ods. 1 písm. a) až g) podmienku námietky dovolateľovi známej

okolnosti, ktorá uplatnený dovolací dôvod zakladá, už v predchádzajúcom (najneskôr

odvolacom) konaní ( ) nie je možné bez takého postupu

dotknutý dôvod dovolania úspešne použiť a dovolací súd v takom prípade dovolanie vždy

odmietne ako zrejme nedôvodné podľa .

92. Sťažovateľom prezentovaná konštrukcia nemá oporu v zákone, ktorým sa trestné

konanie riadilo. Ak sa najvyšší súd ako súd dovolací riadil platnou a účinnou právnou

úpravou a v súlade s ňou dal sťažovateľovi odpoveď na ním uplatnené otázky, nemohol

neprípustne zasiahnuť do jeho základného práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivé

súdne konanie.

93. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie

(napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

94. Za týchto okolností sa aktuálna ústavná sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019 javí ako

neopodstatnená, preto jej ústavný súd nemohol vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu na obhajobu zaručeného v

a práva na obhajobu zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019

95. Za porušenie základného práva na obhajobu zaručeného v

a v čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru rozhodnutím dovolacieho súdu sťažovateľ považoval

nevysporiadanie sa najvyššieho súdu s námietkou odmietnutia vykonania znaleckého

dokazovania na účel posúdenia dôveryhodnosti svedkov.

96. K namietanému porušeniu základného práva obvineného na obhajobu

podľa čl. 50 ods. 3 je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto

článkom zaručuje všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu

obhajoby, že budú mať možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť

predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho

obhajcu. Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu

zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam o skutočnostiach,

ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech strany trestného konania.

Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí korešpondovať možnosť

jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo priznané ().

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli

v konaní objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne

v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená

a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Uplatnenie práva na obhajobu však

nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje

pomocou obhajoby.

97. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn.

z 27. marca 2019 v súvislosti s dovolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou

sa zásadného porušenia jeho práva na obhajobu z dôvodu nevyhovenia návrhu na znalecké

skúmanie duševného stavu svedka na účel posúdenia jeho vierohodnosti prvostupňovým

súdom poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 7/2011, podľa ktorého „za porušenie práva na obhajobu podľa

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu

činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení

povinnosti podľa , resp. práva podľa Ak by záver

orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle o tom,

že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími

dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa ,

odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v mysle § 371 ods. 1

písm. i) , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie

právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“.

Dovolací súd dodal, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov,

zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým

dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď

vyhovieť alebo ho odmietnuť podľa , alebo rozhodnúť, že

sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú – . Poukázal pritom

na uznesenie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2014.

98. Ako najvyšší súd v ďalšom uviedol, návrh na doplnenie dokazovania spočívajúci

v pribratí súdneho znalca do konania na účel posúdenia vierohodnosti svedkov predniesol

obhajca sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 21. októbra 2015. Tento návrh na doplnenie

dokazovania bol prvostupňovým súdom podľa na tomto

hlavnom pojednávaní odmietnutý s riadnym odôvodnením, „čo je zrejmé zo zvukového

záznamu z tohto hlavného pojednávania“. Otázkou hodnovernosti jedného zo svedkov sa

podľa najvyššieho súdu prvostupňový súd podrobne zaoberal aj v odôvodnení svojho

rozsudku a s touto otázkou sa vysporiadal aj odvolací súd.

99. Uvedené viedlo najvyšší súd ku konštatovaniu, že s návrhom na doplnenie

dokazovania sa prvostupňový súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd

náležite vysporiadali.

100. Zároveň dovolací súd poznamenal, že len samotné odmietnutie dôkazného

návrhu strany nemôže zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, a zdôraznil, že ani súčasťou práva na obhajobu, ale ani práva

na spravodlivé súdne konanie nie je právo obvineného na rozhodnutie v súlade s jeho

návrhom, predstavami alebo očakávaniami.

101. Ústavný súd sa vo vzťahu k tejto otázke oboznámil aj s relevantnými časťami

odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov prvého a druhého stupňa konajúcich v danej

trestnej veci.

102. Krajský súd k otázke návrhu sťažovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania

vo vzťahu k vierohodnosti svedkov v uznesení sp. zn. z 8. novembra 2017

uviedol, že v tomto štádiu dokazovania by už zjavne nešlo o znaleckú činnosť z odboru

psychológie alebo psychiatrie k týmto otázkam, ale išlo by o nahrádzanie (pri dostatku

dôkazov) hodnotenia dôkaznej situácie takým orgánom, ktorý nie je oprávnený v rámci

trestného konania dôkazy v tomto smere hodnotiť. Postup okresného súdu odvolací súd

hodnotil ako možný, spočívajúci v citlivom vyhodnotení dôkazov jednotlivo aj v ich súhrne,

a podľa tohto sa bolo možné prikloniť k vierohodnosti a použiteľnosti tej-ktorej výpovede

ako dôkazu. Podstatnú časť výpovedí „spolupracujúcich páchateľov“ považoval krajský

súd za náležite vyhodnotenú. Výpovede svedkov, obžalovaných, ktorí usvedčovali

ostatných obžalovaných zo spáchania trestnej činnosti, nekvalifikoval ako nevierohodné iba

z tohto dôvodu, že sa v nich vyskytli zmeny, pretože tieto bolo možné ospravedlniť

uplynutím času šiestich až siedmich rokov od spáchania skutkov do vykonania výsluchov.

Za podozrivú by krajský súd naopak považoval skôr jednoznačnú namemorovanú presnosť

výpovedí usvedčujúcich svedkov, čo by skôr zodpovedalo tvrdeniam ostatných

obžalovaných, že sa svoje výpovede naučili na podnet orgánov činných v prípravnom

konaní. Rozpory boli podľa krajského súdu na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého

stupňa odstraňované priebežne a ich výsledky zapracované do hodnotenia dôkazov v zmysle

dôvodovej časti prvostupňového rozsudku.

103. Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 26. októbra 2015 k uvedenej

otázke uviedol, že samotná obžaloba pripustila fakt, že tak svedok , ako aj

svedok sú osoby už trestané a boli tiež „súčasťou organizovanej skupiny,

ktorá mala páchať žalovanú trestnú činnosť“, považoval ale za logické, že vedomosti

o skutku môže mať len ten, kto sa na tomto skutku zúčastnil a že bezúhonný človek

o priebehu trestnej činnosti vedomosť mať nemôže. S poukazom na , ktorý

„poskytuje určité dobrodenie páchateľovi, ktorý významnou mierou prispeje k odhaleniu

činnosti organizovanej skupiny, bolo potvrdené, že táto možnosť dobrodenia orgánmi

činnými v trestnom konaní, bola využitá v prospech oboch svedkov, ktorí uviedli také

okolnosti, ktoré mohol vedieť len ten, kto pri skutku prítomný bol a pred ich výpoveďou tieto

okolnosti nevedela ani polícia“.

104. Okresný súd konštatoval, že bol vypočutý ako svedok opakovane

a usvedčoval obžalovaných (teda aj sťažovateľa) zo spáchania skutkov, popisoval ich

priebeh, použitie nástrojov a konkrétnu účasť jednotlivých obžalovaných. V niektorých

okolnostiach svoju výpoveď menil, resp. dopĺňal, dôvodiac, že sa zúčastnil na viacerých

skutkoch, aj na takých, ktoré nie sú predmetom tejto obžaloby, preto si niektoré okolnosti

nepamätal, resp. si ich musel „dodatočne vybaviť“. Podľa okresného súdu však bolo

dôležité, že v podstatných okolnostiach, a teda o zásadných otázkach, svedok vypovedal

rovnako.

Výpovede „spolupracujúcich svedkov“ podľa prvostupňového súdu potvrdzovali

aj ďalšie vykonané dôkazy, a to predovšetkým:

„- previerky výpovedí oboch svedkov, pri ktorých na miestach, ktoré svedkovia určili,

boli nájdené veci zahodené páchateľmi po jednotlivých skutkoch,

- protokoly o vykonaní domových prehliadok, pri ktorých boli nájdené veci aké

používali páchatelia, najmä kukly, rezačky, vysielačky, rušičky signálu, vestu dokonca aj

s balíčkom čierneho korenia vo vrecku, zoznam bankomatov a iné

- pri skutku v použili obžalovaní rebrík, ktorý zobrali z jedného dvora

a nechali ho na mieste skutku, rebrík sa tam naozaj našiel, čo vyplýva aj z výpovede svedka

, navyše výpoveď svedka pri tomto skutku potvrdzuje svojou výpoveďou

v podstate aj obžalovaný.... .

Navyše boli zistené zhody vo výpovediach svedkov a , ktorí zhodne

vypovedali, že :

- pri skutkoch sa využívali vysielačky, rezačky, rušičky signálu, kukly, pasjre

(červené, lebo sú vraj najsilnejšie),

- policajtov volali pri vzájomnej komunikácii na stojkách rumburaci, skupine jednu

rušičku pri kontrole zhabala colná správa,

- mal konflikt v skupine kvôli peniazom,

- pri jednej z krádeží zobrali platňu, aby doma vyskúšali rezanie, tu platňu

videl u ),

- obidvaja svedkovia boli prítomní aj pri iných skutkoch, ktoré ale nie sú predmetom

tohto konania.

Ďalšie usvedčujúce dôkazy vyplývajú aj zo zápisníc o ohliadkach miesta činu:

- svedok vo svojej výpovedi uviedol, že pri krádeži v obci páchatelia

ukradli z nejakého dvora rebrík, ktorý pri krádeži použili. Svedok ... k veci

uviedol, že on má kľúče od domu pána a keď došlo k vlámaniu v ,

na mieste činu našiel rebrík, ktorý patril pánu , navyše výpoveď svedka

pri tomto skutku potvrdzuje svojou výpoveďou v podstate aj obžalovaný 5/ .

svedok vo svojej výpovedi uviedol, že pri bankomate v páchatelia

nechali predlžovačku. Z protokolu o ohliadke miesta činu v vyplýva, že tam

bola nájdená predlžovacia šnúra, ako to vyplýva zo zápisnice na čl. 1494, stopa č. A

- výpoveď svedka ohľadom skutku v bola potvrdená svedkom

a .“

105. Zo skutočností uvedených v odôvodneniach všetkých troch rozhodnutí

(okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu) vyplýva, že všetky všeobecné súdy

podieľajúce sa na rozhodovaní v danej veci sa návrhom na vykonanie znaleckého

dokazovania k vierohodnosti výpovedí svedkov usvedčujúcich obžalovaných, a teda aj

sťažovateľa zo stíhanej trestnej činnosti adekvátne stavu konania (stupňu rozhodovania)

zaoberali, a svoj názor dostatočne presvedčivo odôvodnili či už konkrétnymi faktami

vyplývajúcimi priamo z trestného spisu a v ňom uvedenými zistenými skutkovými

okolnosťami, alebo poukazom na príslušnú zákonnú úpravu, jej interpretáciu a následnú,

tomu zodpovedajúcu aplikáciu.

106. Najvyšší súd, vyložiac právnu úpravu týkajúcu sa dovolania a konania o ňom,

za súčasného opretia sa o svoju judikatúru sťažovateľovi ozrejmil spôsob, akým je potrebné

nazerať na prípadné splnenie (naplnenie podmienok) dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) v súvislosti s nevyhovením návrhu strán trestného

konania na vykonanie ďalšieho dokazovania súdmi nižších stupňov. Prízvukoval,

že sťažovateľom namietanú skutočnosť spočívajúcu v nevyhovení jeho návrhu

na vykonanie znaleckého dokazovania nemožno subsumovať pod ním označený dovolací

dôvod podľa , a čo je z hľadiska požadovanej

ústavnoprávnej ochrany dôležité, uviedol zrozumiteľné dôvody, prečo je to tak (ústavný súd

na tomto mieste nepovažuje za nevyhnutné znovu opakovať už prezentované dôvody

najvyššieho súdu).

107. Stručnosť odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu v tomto smere je

namieste a žiadnym spôsobom neuberá na jeho kvalite požadovanej ústavnoprávnymi

princípmi.

108. Pokiaľ ide o postup a rozhodnutia všeobecných súdov prvého a druhého stupňa,

tieto jasne a zreteľne uviedli, že okolnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, ktorých

vierohodnosť výpovedí sťažovateľ spochybnil, boli umocnené, resp. podporené ďalšími

dôkaznými prostriedkami a z nich vyplývajúcimi dôkazmi, ktoré do zistenia skutkového

stavu „zapadajú“, a teda ak konajúce súdy vyhodnotili svedecké výpovede dotknutých

svedkov za vierohodné, neurobili tak na základe svojvôle. Svedčí o tom argumentácia oboch

súdov uvedená v odôvodneniach rozhodnutí. Pritom ich závery nemožno hodnotiť ako

nelogické alebo nekompatibilné, skôr naopak sú homogénne, založené na racionálnej úvahe.

109. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. marca 2019 (v spojení aj s rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu) vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a a dohovoru je potrebné považovať za ústavne

konformné, teda také, ktoré do základného práva sťažovateľa na obhajobu nezasahuje

v rozsahu nad rámec akceptovaný alebo dohovorom. Tento záver je dôvodom

pre nevyhovenie ústavnej sťažnosti sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu a práva zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019

110. Pokiaľ ide o namietané porušenie , jeho ustanovenie vyjadruje

jeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje

podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu

a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej

republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej

zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného činu

uložiť. musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg

trestov a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity

pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov (, ).

111. Článok 49 neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo

slobody, ale je ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil,

ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku

možno uložiť za jeho spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby,

aby mohla byť trestne postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie,

ktoré ustanoví ako trestný čin iba zákonodarca (napr. , ).

Obdobne vo vzťahu k právu podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru je potrebné uviesť, že je zárukou

toho, aby osoba bola odsúdená len za taký skutok, ktorý je v súlade s vnútroštátnym právom

či medzinárodnými normami považovaný za trestný čin, pričom za spáchanie skutku

nemožno takejto osobe uložiť trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase jeho

spáchania ().

112. Sťažovateľ vidí porušenie tohto ustanovenia v tom, že bol nesprávne uznaný

vinným zo spáchania zločinu krádeže podľa .

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nesprávne interpretuje . Prípadná

nesprávna právna kvalifikácia skutku nepredstavuje porušenie označeného článku

(resp. čl. 7 ods. 1 dohovoru). Porušením tohto ustanovenia by bolo, keby skutok tak, ako je

opísaný v právoplatnom rozsudku, nezodpovedal žiadnej zo skutkových podstát uvedených

v , teda by išlo o takú interpretáciu, ktorá by svojvoľne za trestné

považovala také určité typové konania, ktoré v nie sú vôbec uvedené

(popísané) [pozri napr. Varela Geis proti Španielsku, rozhodnutie, 20. 9. 2011, č. 61005/09,

§ 32; Jobe proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutí, 14. 6. 2011, č. 48278/09]. V opačných

prípadoch ide skôr o porušenie niektorého z ďalších článkov druhej hlavy siedmeho oddielu

.

113. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade neboli

zistené (a v zásade ani sťažovateľom tvrdené) žiadne také porušenia zákona, ktoré by mohli

znamenať porušenie a dohovoru zo strany najvyššieho súdu.

114. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti namietaného

porušenia a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. marca 2019 nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na obhajobu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. novembra 2017

115. Porušenie označených práv sťažovateľ videl v tom, že všeobecné súdy (teda aj

odvolací súd) odmietli vykonať sťažovateľom navrhované znalecké dokazovanie zamerané

na zistenie vierohodnosti výpovede svedkov (tzv. kajúcnikov) a vypočuť k tomu súdneho

znalca, ako aj v tom, že krajský súd v rozpore s ustanovením § 317 ods. 1 Trestného

poriadku neprihliadol na chyby, ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale odôvodňovali

podanie dovolania podľa .

116. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza: „Porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie teda vidíme v tom, že odvolací súd, ktorého zaťažovala ústavná povinnosť

preskúmať vady zakladajúce dôvody dovolania, si túto povinnosť nesplnil (hoci sa to neho

legitímne očakávalo), a tým prispel k tomu, že tieto vady nemohli byť v dovolacom konaní

prejednávané. Konkrétne mierime na vady týkajúce sa nezákonného zabezpečenia dôkazov,

ktorými sa dovolací súd nezaoberal len preto, lebo boli uplatnené až v dovolacom konaní.“

117. Ako už bolo uvedené, z ustanovenia § 317 ods. 1 druhej vety Trestného

poriadku vyplýva, že odvolací súd na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne

len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

118. Pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený, že krajský súd opomenul v konaní

o odvolaní sťažovateľa prihliadnuť na chyby prvostupňového konania, ktoré predstavovali

podľa jeho názoru naplnenie ním označených dovolacích dôvodov [v tejto súvislosti

namietal práve dovolací dôvod podľa ], potom

mal, ak s tým spája aj porušenie jeho základných práv zaručených v ústave alebo práv

zaručených dohovorom, domáhať sa ich ochrany pred ústavným súdom prostredníctvom

ústavnej sťažnosti podľa , pretože súc zastúpený kvalifikovaným

obhajcom si musel byť vedomý následného zákonom upraveného postupu dovolacieho súdu

vyplývajúceho z ustanovenia prvej vety , a teda, že najvyšší

súd v tomto smere ochranu základným právam sťažovateľa nebude môcť poskytnúť.

119. Za týchto okolností sa tak aktuálna ústavná sťažnosť v tejto časti smerujúcej

proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 8. novembra 2017 javí ako podaná

oneskorene.

120. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

121. neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. ).

122. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane vyslovil názor (zdôrazňujúc pritom

závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53 a 54), podľa

ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je sťažovateľovi

lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku)

odvolacieho súdu (porov. napr. , , ).

123. Uvedená zásada sa premietla aj do právnej úpravy ,

konkrétne poslednej vety citovaného .

124. Princíp zachovania lehoty po podaní dovolania aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ako aj zákonná úprava

počítajúca plynutie lehoty dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku však v každom prípade predpokladajú riadne využitie mimoriadneho

opravného prostriedku. O riadnom využití mimoriadneho opravného prostriedku pritom

nemožno hovoriť v prípade, ak ho samotná príslušná právna úprava jasne a zreteľne

neumožňuje akceptovať (v tomto prípade ). V opačnom

prípade by bola pripustená možnosť špekulatívneho predlžovania lehoty na podanie

ústavnej sťažnosti.

125. O tento prípad ide aj vo veci sťažovateľa, ktorý sa snažil dovolaním vytknúť

pochybenia krajského súdu v trestnom konaní predstavujúce naplnenie dovolacích dôvodov,

ktoré ale za splnenia určitých okolností, zjavne daných aj v tomto prípade, trestno-procesný

predpis, ktorým sa konanie riadilo, neumožňoval použiť.

126. Preto ak sťažovateľ v postupe a rozhodnutí krajského súdu badal pochybenie

takej kvality, ktoré zasahovalo aj do jeho základných práv zaručených alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach alebo slobodách, ktorých ochranu nemohol

oprávnene uplatniť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom pre predvídateľný postup

v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy, mohol a mal sa ich ochrany domáhať

pred ústavným súdom v lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti odvolacieho

rozhodnutia, resp. od jeho doručenia sťažovateľovi (21. marca 2018), k čomu však zjavne

nedošlo. Ústavnému súdu preto neostávalo iné, iba ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto

časti nevyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

127. Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaného znaleckého dokazovania,

túto sťažovateľ predniesol v dovolacom konaní a spájal ju s porušením svojho práva

na obhajobu [dovolací dôvod podľa ].

128. Ak teda sťažovateľ uplatnil ochranu svojich základných práv zaručených

v a a práv zaručených v a 3 písm. d) dohovoru

v dovolacom konaní v rámci existujúceho dovolacieho dôvodu upraveného Trestným

poriadkom reálne spadajúceho do jurisdikcie najvyššieho súdu, potom vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu nemôže byť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci

z in fine daná právomoc ústavného súdu, ktorá je v takom prípade

uplatniteľná až na rozhodnutie dovolacieho súdu.

129. Ako to vyplýva z odôvodnenia tohto nálezu, najvyšší súd sa touto námietkou

sťažovateľa zaoberal a rozhodol o nej ústavne konformným spôsobom, teda bez toho,

aby bolo možné konštatovať zásah do označených základných práv sťažovateľa zo strany

dovolacieho súdu, preto neprichádzalo do úvahy vyhovieť ústavnej sťažnosti ani vo vzťahu

k postupu a rozhodnutiu krajského súdu.

130. Za takejto situácie ústavný súd hodnotí ústavnú sťažnosť v tejto časti ako takú,

na ktorej prerokovanie nemá právomoc, preto jej nebolo možné vyhovieť (bod 4 výroku

nálezu).

V.

Trovy konania

131. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

132. Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľa si uplatnil trovy konania v sume 415,51 € za dva úkony právnej služby.

133. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá

bola 980 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2019. Úhradu priznal

sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

písomnej ústavnej sťažnosti ústavnému súdu; za stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

a najvyššieho súdu si právny zástupca sťažovateľa trovy neuplatnil) podľa § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 163,33 € [1/6 výpočtového základu

(§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov

(režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume po 9,80 € [1/100 výpočtového

základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)] predstavuje sumu 415,51 € s DPH.

134. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

135. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu