Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 181/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2006

predbežne prerokoval sťažnosť A., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k.

-73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co

449/02-93 z 18. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. apríla 2006

doručené podanie A., B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. H.,

B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Z jeho obsahu

vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č.

k. -73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -93 z 18. septembra 2003 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. januára

2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

„...Dňa 13. septembra 1999 sme podali na Okresný súd Bratislava I návrh voči

Slovenskej republike, Ministerstvu poľnohospodárstva SR o určenie povinnosti splniť našu

pohľadávku priznanú právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami Okresného súdu

Bratislava III pod č. k. -46 z 21. októbra 1998, pod č. k. -55

zo 14. decembra 1998 a Krajského súdu v Bratislave pod č. k. z 23. apríla

2001 za U. v likvidácii podľa v znení neskorších predpisov.

Tento náš návrh bol vedený na tomto súde pod sp. zn. .

V priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 14 C

104/99 sme sa našimi podaniami z 28. januára 2002 a 12. apríla 2002 domáhali aj

odporovateľnosti právnych úkonov podľa a) .

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 1. júla 2002 pod č. k. -73 náš

návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil len ohľadne nášho návrhu na určenie splniť

našu pohľadávku za iného a to tak, že sme podľa nepreukázali vo veci

naliehavý právny záujem. Podľa názoru okresného súdu sme nevyužili všetky dostupné

právne prostriedky na uplatnenie svojho práva po nadobudnutí právoplatných súdnych

rozhodnutí. Naším návrhom, ktorým sme sa domáhali odporovateľnosti právnych úkonov,

sa okresný súd nezaoberal ani po skutkovej ani po právnej stránke veci.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 1. júla 2002 pod č. k. -73

sme sa odvolali. V odvolaní sme okrem iného vytýkali súdu prvého stupňa aj to, že sa naším

návrhom o odporovateľnosti právnych úkonov nezaoberal, že o ňom nerozhodol.

Krajský súd v Bratislave o našom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. septembra

2003 pod č. k. -93 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že sme nepreukázali naliehavý právny záujem

na určení, že Slovenská republika, Ministerstvo poľnohospodárstva SR je povinná uspokojiť

naše pohľadávky za dlžníka U. v likvidácii. Po zadovážení si výpisu z obchodného registra

Okresného súdu Bratislava I zo 17. septembra 2003 skonštatoval, že U. v likvidácii, je stále

právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, a preto niet dôvodu, aby nemohol byť

voči nemu vedený výkon rozhodnutia. Ohľadne našich námietok uvedených v odvolaní,

ktoré sa týkali neprejednania a nerozhodnutia nášho návrhu o odporovateľnosti právnych

úkonov, súd druhého stupňa uviedol, že prvostupňový súd nebol povinný poučiť nás na

odstránenie vád petitu návrhu. Bol toho názoru, že súd má povinnosť podľa

poskytnúť účastníkom len poučenie o ich procesných právach a povinnostiach (procesných

úkonoch, ktoré môžu vykonať, ich dôsledkoch a procesnom postupe), ale nie o hmotnom

práve, a to ani nie v otázke vecnej legitimácie, čo bol, podľa krajského súdu, náš prípad.

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sme podali

18. decembra 2003 dovolanie na Najvyšší súd SR podľa , pretože nám

postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Poukázali sme na vady konania,

ktoré podľa nášho názoru mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 18. januára 2006 pod č. k.

naše dovolanie odmietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vady v zmysle

ustanovenia nezistil. Naše námietky týkajúce sa nesprávneho postupu súdov,

nepreskúmateľnosti rozhodnutí, poučovacej povinnosti, vstupu ďalších subjektov

do konania, odporovateľnosti úkonov a podobne považoval za právne bezvýznamné

a nesúvisiace s existenciou vád konania v zmysle Skonštatoval tiež, že ani

vstupom Slovenskej informačnej služby do konania ako vedľajšej účastníčky, neprivodilo by

to pre nás domáhať sa v tomto konaní odporovateľnosti právneho úkonu. Bolo by to, podľa

názoru najvyššieho súdu, možné iba v prípade Slovenskej informačnej služby ako hlavného

účastníka a ďalších účastníkov. Tiež vyslovil názor, že tým, že súdy nereagovali na náš

návrh o odporovateľnosti právneho úkonu, nemožno to pokladať za vadu konania podľa

(...)

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2006 pod č. k.

, ktorým sme vyčerpali v zmysle ustanovenia

Z. z. v znení neskorších predpisov v predmetnej veci všetky opravné prostriedky, nám bolo

doručené 1. marca 2006.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 1. júla 2002

pod č. k. -73 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 18. septembra 2003 pod č. k. -93 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 18. januára 2006 pod č. k. porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 1. júla 2002 pod č. k. -73

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 18. septembra 2003 pod č. k.

-93 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. januára 2006 pod

č. k. zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní

sťažovateľovi uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k.

-73 z 1. júla 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -93

z 18. septembra 2003 a s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára

2006.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

2. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu

keď namietala, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo podľa dohovoru. Sťažovateľka videla porušenie

týchto svojich práv v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

( mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

( mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. januára 2006, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol:

„Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu (písm. a/) alebo, ak potvrdil rozsudok, ktorým bolo

rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym

názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil (písm. b/).

V danej veci odvolací súd vo výroku svojho jediného potvrdzujúceho rozsudku

nevyslovil prípustnosť dovolania ( ) a nejde ani o prípad

uvedený pod písmenom b/ , keďže vo veci bolo vyhlásené jediné

rozhodnutie okresného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci nie sú preto splnené zákonom stanovené

podmienky prípustnosti dovolania podľa a

S poukazom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p… sa (najvyššíí súd) zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa (…)

Navrhovateľ namietal existenciu vady uvedenej v ustanovení ,

preto dovolací súd sa zameral hlavne na preskúmanie existencie tejto vady. Táto vada, ale

ani iné vady v zmysle ustanovenia dovolacím súdom neboli zistené.

Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa týkajúce sa nesprávneho postupu súdov,

nepreskúmateľnosti rozhodnutí, poučovacej povinnosti, vstupu ďalších subjektov do

konania, odporovateľnosti úkonov a podobne, tieto sú právne bezvýznamné a nesúvisia

s existenciou vád konania v zmysle (...)

Keďže v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

nie je podľa prípustné a vady uvedené v neboli zistené,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa ako neprípustné odmietol

( v spojení s ).

S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa preto

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval

v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke neodňala možnosť konať

pred súdom [ ].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára 2006 obsahuje

podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne

rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa nie

je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pretože ústavný súd nespochybnil rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu, tvrdenia sťažovateľky, ktoré sledujú dosiahnutie úspechu

v konaní a vo výroku, podľa názoru ústavného súdu, nemožno spájať s právom na súdnu

ochranu a s porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv a slobôd

(, ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

práve z tohto dôvodu, čo podľa ústavného súdu nesignalizuje žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavný súd

podľa odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2006