Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 390/2024

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miloša Maďara a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , proti postupu Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku zo 4. októbra 2022, postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu zo 17. januára 2023 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu zo 14. augusta 2023, ako aj postupu orgánov činných v príslušnom trestnom konaní takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. septembra 2023, doplnenou 13. februára 2024, domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa a 2, a 3, a a 4 (ďalej len „“) a práv podľa , ods. 3 písm. b), c) a d) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra 2022, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. januára 2023 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. augusta 2023, ako aj postupom orgánov činných v dotknutom trestnom konaní. Navrhuje napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň požaduje, aby ústavný súd v tejto veci

zakázal pokračovať v porušovaní základných práv, prikázal obnoviť stav pred ich porušením a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie.

2. Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 4. októbra 2022 uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa v súbehu s prečinom výtržníctva podľa , za ktoré bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odložením jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Zároveň bolo sťažovateľovi uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov počas skúšobnej doby a bola mu uložená povinnosť nahradiť škodu spôsobenú poškodeným.

4. Krajský súd odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku uznesením sp. zn. zo 17. januára 2023 podľa ako nedôvodné zamietol.

5. Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. augusta 2023 odmietol podľa .

II.

Argumentácia sťažovateľa

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým namieta procesné pochybenia povereného príslušníka (ďalej len „policajt“) vo veciach vedených označenou súčasťou polície pod ČVS: ORP-196/SL-BB-2021 a ČVS: ORP- 5/SL-BB-2021, ktorých sa mal dopustiť tým, že po telefonickom predvolaní sťažovateľa ako svedka ku skutku, pre ktorý bol neskôr odsúdený, ho neoboznámil s podaným trestným oznámením k predmetnému incidentu a o jeho právach ako svedka v trestnom konaní ho poučil až po vykonaní výsluchu, pri ktorom nebola prítomná žiadna osoba a rovnako takáto osoba nebola ani pri podpise zápisnice.

7. Postupu policajta sťažovateľ ďalej vytýka, že po skončení vyšetrovania a po preštudovaní vyšetrovacieho spisu 28. mája 2021 (na ktorý úkon bol riadne predvolaný), bol v ten istý deň policajtom vypočúvaný ešte k majetkovým pomerom bez prítomnosti nezúčastnenej osoby a bez predchádzajúceho predvolania a upovedomenia o tomto úkone. Poukázal na skutočnosť, že zápisnica o jeho výsluchu ako obvineného je datovaná 14. mája 2021, avšak výsluch bol reálne vykonaný „13.05.2022“, keď sťažovateľ vypovedal v inej trestnej veci (ČVS: ORP-196/SL-BB- 2021) ako poškodený. Policajt pritom zápisnicu „zakryl rukou, aby“ si sťažovateľ „nevšimol dátum“. Navyše, táto zápisnica mu nebola „vydaná na oboznámenie, resp. prípadné doplnenie“. Ako poškodený v označenej inej veci vypovedal aj 28. mája 2021, a to znovu bez predvolania, keď policajt „zneužil“ jeho prítomnosť na preštudovaní vyšetrovacieho spisu vo veci vedenej pod ČVS: ORP-5/SL-BB-2021, z tohto úkonu však ani nevyhotovil zápisnicu.

8. Sťažovateľ tvrdí, že „13.05.2022“ bol nútený policajtom podpísať doručenku na prázdnej obálke niekoľkokrát, ale jej obsah mu nebol fyzicky vydaný, a teda nemal možnosť vedieť, čo je predmetom obsahu uvedeného doručenia, preto sa „ani nemohol zúčastniť už druhého záverečného preštudovania spisu“.

9. V ďalšom sťažovateľ namieta, že ho policajt vopred neupovedomil o vykonaní výsluchov svedka a svedka poškodeného, pritom poučenie podľa ho nezbavovalo povinnosti riadne upovedomiť sťažovateľa o týchto úkonoch a umožniť mu tak realizovať právo na obhajobu účasťou na takomto vyšetrovacom úkone. Výsluchy svedkov tak neboli vykonané kontradiktórne.

10. Vzhľadom na nedostatky v postupe policajta sťažovateľ podal „Krajskej prokuratúre, Úradu inšpekčnej službe stred“ a okresnému súdu oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa, avšak toto „bolo vyhodnotené ako nesprávny postup policajta bez podrobnejšieho preskúmania navrhovaných dôkazov a ich vyšetrovacích úkonov“. Podľa názoru sťažovateľa došlo k nedostatočnému prešetreniu jeho oznámenia a nebol v predmetnej veci ani vypočutý. Už len samotné uznesenie o vznesení mu obvinenia „vykazuje konanie policajta s úmyslom, aby nadhodnotil právnu kvalifikáciu skutku v trestnom konaní na vyfabrikovanom skutkovom základe, ktoré odporuje zákonu a to s cieľom zabezpečiť sebe alebo inej osobe neoprávnený prospech, spočívajúci v tom, že si otvoril dokazovanie v trestnom konaní voči obvinenému a stal sa tak neoprávnene trestne stíhanou osobou a to v prípade aj za pomoci prostriedkov zasahujúcich do práv obvineného garantované SR“.

11. Porušenie základného práva podľa sťažovateľ nachádza v tom, že Okresná prokuratúra Banská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) opakovane vydala 6. septembra 2021 pokyn na zistenie jeho majetkových pomerov napriek tomu, že taký pokyn dala už 20. mája 2021 a 28. mája 2021 k tomu vypovedal. Preto opatrenie zo 6. septembra 2021 je podľa jeho názoru potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní podľa , keďže zo strany policajta neboli na tento pokyn doplnené žiadne výsluchy. Informácie o majetkových pomeroch sťažovateľa boli súčasťou spisu už 28. mája 2021.

12. Poukazujúc na dĺžku trvania prípravného konania, sťažovateľ spochybnil, že išlo o skrátené vyšetrovanie. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo policajtom vydané 31. marca 2021 a obžaloba bola podaná 17. júna 2022.

13. Názor najvyššieho súdu, ktorý v dovolacom rozhodnutí uviedol, že námietky smerujúce k napádaniu postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania sťažovateľ neuplatnil najneskôr v odvolacom konaní, a preto ich v súlade s nebolo možné použiť, je podľa sťažovateľa neakceptovateľný, pretože sa posúdenia postupu policajta domáhal podaniami na okresnom súde pred hlavným pojednávaním.

14. Ako ďalšiu námietku sťažovateľ predostrel tvrdenie, že ústnym prerušením sudkyne okresného súdu pri jeho obhajobe na hlavnom pojednávaní 4. októbra 2022 mu bola odňatá primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je „odporca“.

15. Bez uvedenia bližších súvislostí sťažovateľ argumentuje, že celé trestné konanie bolo od začiatku postavené výlučne „na svedeckej výpovedi svedka zo 16. 02. 2021 neskôr obvineného a takýto dôkaz je nepoužiteľný v trestnom konaní, ako nezákonný dôkaz“.

16. Sťažovateľ zhrnul, že spomenuté úkony policajt vykonával v rozpore s ustanoveniami , dopustil sa tak procesných „vád“ v konaní, ktoré mali bezprostredný vplyv pre rozhodnutie, a tým došlo aj porušeniu k sťažovateľom namietaných práv podľa

a dohovoru. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. uvedené pochybenia policajta neskúmal, resp. sa k navrhovaným dôkazom nevyjadril a v odôvodnení svojho rozhodnutia aplikoval iba svojvoľné tvrdenia, na ktorých založil meritórne rozhodnutie, ktoré poukazuje na nereálny dej incidentu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený. Rovnako krajský súd v odvolacom konaní nepreskúmal dostatočne správnosť postupu predchádzajúceho konania.

17. Ani najvyšší súd sa k už uvedeným skutočnostiam vo svojom uznesení nevyjadril. A aj keď mu tieto skutočnosti, ako sťažovateľ uviedol, neboli zo strany okresným súdom ustanoveného obhajcu predložené, napriek tomu dovolací súd nesprávne vyhodnotil jednak porušenie práva na obhajobu, nezákonnosť získania dôkazov proti sťažovateľovi i skutočnosť, že námietky smerujúce k postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania neboli uplatnené najneskôr v odvolacom konaní.

18. K postupu obhajcu v dovolacom konaní sťažovateľ uviedol, že prvú poradu s ním nikdy nezrealizoval, dovolanie spísal sám, bez vedomia sťažovateľa a na jeho uvedené tvrdenia nereagoval, nepredložil dovolaciemu súdu a ani sa nevyjadril k vyjadreniu okresnej prokuratúry k podanému dovolaniu. Ustanovený obhajca ho oslovil len formou mailovej komunikácie, kde mu spísané dovolanie poslal a konštatoval, že sa k vyjadreniu okresnej prokuratúry vyjadrovať nebude. Tým bolo „oslabené“ jeho právo na obhajobu v dovolacom konaní, keďže si ustanovený obhajca nesplnil svoje povinnosti, ktoré mu zákon o advokácii ukladá.

19. Sťažovateľ považuje za dostatočne preukázané, že z jeho strany boli uplatnené námietky smerujúce k napádaniu postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu najneskôr v odvolacom konaní, pred ním aj mimo neho. Preto, ak okresný súd, krajský súd a najvyšší súd založili svoje rozhodnutia na dôkazoch, ktoré boli zabezpečené – získané – nezákonným spôsobom, je potrebné ich považovať za nedostatočne zdôvodnené, svojvoľné a neudržateľné. Z tohto dôvodu je potrebné napadnuté rozhodnutia vyhodnotiť ako právne nekonformné, porušujúce základné práva sťažovateľa podľa a dohovoru.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

20. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa a 2, a 3, a a 4 a práv podľa , ods. 3 písm. b), c) a d) a dohovoru postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj postupom orgánov činných v dotknutom trestnom konaní, ku ktorému malo dôjsť procesnými pochybeniami policajta v prípravnom konaní, ktorého postup bol v konečnom dôsledku akceptovaný konajúcimi všeobecnými súdmi na všetkých stupňoch konania.

21. Keďže sťažovateľ nie je zastúpený advokátom ( a ), ústavný súd prv, ako sa začal zaoberať podstatou ústavnej sťažnosti, skúmal, do akej miery nedostatok právneho zastúpenia bráni jej kvázimeritómemu prejednaniu. Napokon s prihliadnutím na žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd uplatnením materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti, a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou jeho rozhodovacej činnosti (k tomu pozri aj , II. US

782/2014), vychádzajúc z obsahu ústavnej sťažnosti, napriek tomuto nedostatku k jej predbežnému posúdeniu pristúpil.

III.1. K namietanému porušeniu práv postupom orgánov činných v trestnom konaní a postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu:

22. V súvislosti s namietaným procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní (zvlášť policajta) ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, iba ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom (príp. iným príslušným orgánom verejnej moci) prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v trestnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad uvedených v (obdobne pozri sp. zn. , , , ). Rovnako by opačný záver znamenal popretie významu podústavného práva pri ochrane základných práv.

23. Ochrana ústavnosti nemôže byť splnená len prijatím a vytvorením ústavného súdu. Je predovšetkým úlohou podústavného práva aplikovaného orgánmi verejnej moci. Podústavné právo vytvára nielen orgány verejnej moci s ich osobitými právomocami, ale aj množstvo hmotnoprávnych a procesnoprávnych konštrukcií a inštitútov, ktorých súhrn vytvára právne prostriedky na ochranu základných práv ().

24. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania (, , , , , ). Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

25. Procesný postup policajta v trestnom konaní pri realizácii vyšetrovacích úkonov podliehal v zmysle príslušnej právnej úpravy ( ) prieskumnej právomoci prokurátora okresnej prokuratúry vykonávajúceho dozor nad dodržiavaním zákonnosti v danom konkrétnom prípravnom konaní. Možnosť iniciovať prípadné uplatnenie tejto právomoci dozorujúceho

prokurátora vo vzťahu k policajtovi zákon priznával aj samotnému sťažovateľovi skrz účinný právny prostriedok, ktorým bola žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa . Táto právomoc prokurátora, ktorá nepochybne slúži na ochranu základných práv obvinenej osoby (tu sťažovateľa), vylučuje v zmysle o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) oprávnenia ústavného súdu preskúmať samotný postup policajta z hľadiska jeho zákonnosti.

26. Obdobný záver platí aj vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu (nielen) okresnej prokuratúry (ale aj nadriadených prokuratúr) ako ďalšieho vo veci konajúceho orgánu činného v trestnom konaní, keď úloha (povinnosť) reparácie prípadných zistených chýb prípravného konania a s tým spojeného porušenia základných práv sťažovateľa spočívala predovšetkým na neskôr konajúcich všeobecných súdoch.

27. Vo všeobecnosti možno uviesť, že platná právna úprava trestného konania umožňovala sťažovateľovi aj v ďalšom jeho štádiu (po podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných vrátane ním označených práv (m. m. ), ktorých sa podľa neho mali dopustiť orgány prípravného konania. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) totiž vyplývajú nielen z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého dielu (dozor prokurátora), ale aj z III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) (m. m. , , ).

28. Možné porušenie základného práva na inú právnu ochranu, ktoré patrí obvinenému v predsúdnom trestnom konaní (ako aj porušenie s dotknutým právom ostatných vecne súvisiacich základných práv), je v reťazci subsidiarity preskúmavané (okrem samotného predsúdneho konania, kde je jeho garantom prokurátor) prostredníctvom korekčných procesných mechanizmov v súdnom konaní (teda využitím práva na súdnu ochranu), keď k uznaniu viny zo spáchania trestného činu môže dôjsť len súdom. Taká právomoc predchádza (s pre tento prípad nepodstatnými výnimkami) právomoci ústavného súdu. Ústavný súd totiž v trestnom konaní nenahrádza procesné postavenie prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ani všeobecného súdu v trestnoprocesnej inštančnej postupnosti rozhodovania súdov (m. m. ). Konštatované východiská sú pritom aktuálne aj vo vzťahu k ústavnému prieskumu zákonnosti vykonaného vyšetrovania v prípravnom konaní.

29. Keďže sťažovateľ mal aj po skončení prípravného konania k dispozícii účinné prostriedky nápravy, ktorými sa mohol priamo v konaní pred všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho trestnej veci domôcť ochrany svojich práv porušených postupom policajta, ústavný súd rovnako nedisponuje právomocou preskúmavať postup orgánov prokuratúry v tejto veci.

30. Dosiaľ uvedené sa analogicky vzťahuje aj na námietky porušenia základných práv sťažovateľa postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

31. Ak bol sťažovateľ presvedčený, že ani v štádiu konania pred súdom prvého stupňa mu nebola poskytnutá adekvátna ochrana proti nezákonnému postupu policajta, rozsudok okresného súdu

a postup jeho vydaniu predchádzajúci mohol a mal v záujme ochrany svojich základných práv napadnúť odvolaním podľa a nasl. (čo v konečnom dôsledku aj urobil), na základe ktorého bol v zmysle odvolací súd povinný preskúmať nielen zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ale aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

32. Z uvedeného opäť vyplýva, že právomoc odvolacieho súdu vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu predchádza kompetencii ústavného súdu.

33. Z ústavnej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ hodnotí postup policajta pri vykonávaní vyšetrovacích úkonov za rozporný s ustanoveniami , z čoho odvodzuje nezákonnosť získania dôkazov z takto policajtom zabezpečených dôkazných prostriedkov.

34. Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa . Podľa dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

35. Citované ustanovenia jednoznačne svedčia o tom, že aj proti odvolaciemu súdu mal sťažovateľ k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktorý takisto využil.

36. Aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté podľa , t. j. na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa , podľa názoru ústavného súdu sa dovolací súd ochrane základných práv sťažovateľa venoval v takej miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie podstaty, účelu a významu princípu subsidiarity zakotveného v in fine , a teda v takom rozsahu, pre ktorý bolo možné prijať záver, že aj v súvislosti s touto časťou sťažnosti existuje dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

37. S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené zistenia ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia označených základných práv sťažovateľa postupmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, okresného súdu a krajského súdu odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.2. K namietanému porušeniu práv postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu:

38. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. , , , ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by tieto boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. , , , ).

39. Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení v ústavnej sťažnosti namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré konajúci súd oprel svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa najvyšší súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v dovolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či výklad konajúcim súdom aplikovaných právnych noriem neodporuje ich podstate a zmyslu, teda či je označené uznesenie najvyššieho súdu ústavnoprávne akceptovateľné.

40. Ústavný súd v medziach svojich právomocí vykonal prieskum dôvodov rozhodnutia najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom namietaných práv zaručených mu a dohovorom, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia dovolacieho súdu a súčasne ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

41. Zároveň je potrebné pripomenúť, že z už spomínaného princípu subsidiarity limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, , ).

42. Ústavný súd teda v prvom rade pristúpil k zisťovaniu, či námietky o nezákonnosti dôkazov získaných, podľa názoru sťažovateľa protiprávnym postupom policajta uplatnil priamo v dovolaní pred najvyšším súdom.

43. Zo sťažovateľom k ústavnej sťažnosti pripojených príloh (najmä zo samotného dovolania) vyplýva, že pred najvyšším súdom v súvislosti s postupom policajta namietal pochybenie spočívajúce v nepredvolaní ho na výsluch, čo sa týka majetkových pomerov, vykonaný 28. mája 2021 na základe pokynu okresnej prokuratúry (opatrenie č. k. -9 z 20. mája 2021) a že tento úkon bol realizovaný pri preštudovaní spisu (na ktoré bol riadne predvolaný). Sťažovateľ tiež uviedol, že na procesnom úkone, o ktorom je vyhotovený záznam o preštudovaní spisu z 23. mája 2022, sa nezúčastnil z dôvodu, že mu o tomto nebolo doručené žiadne upovedomenie. Napokon v dovolaní namietal, že o vrátení veci policajtovi opatrením okresnej prokuratúry č. k. -18 zo 6. septembra 2021 nebol v rozpore s upovedomený zo strany okresnej prokuratúry.

44. Z tejto rekapitulácie je zrejmé, že zvyšné námietky predostreté v ústavnej sťažnosti sťažovateľ v dovolacom konaní nepredniesol a nevytvoril tak procesný priestor najvyššiemu súdu, aby prípadné pochybenie policajta pri zabezpečovaní dôkazných prostriedkov v prípravnom konaní preskúmal a v prípade zistenia nezákonného postupu tohto orgánu činného v trestnom konaní urobil podľa potreby opatrenia na ich nápravu, ak by uplatneniu právomoci dovolacieho súdu nebránilo nesplnenie iných zákonnom vyžadovaných požiadaviek zo strany sťažovateľa.

45. Okolnosť, že sťažovateľ naozaj v plnom rozsahu neatakoval postup policajta pred dovolacím súdom tak, ako to učinil v konaní pred súdom ústavným potvrdzuje aj on sám, keď v ústavnej sťažnosti kritizoval postup jemu v dovolacom konaní ustanoveného obhajcu za neuvedenie všetkých relevantných skutočností týkajúcich sa chýb policajta priamo v dovolaní. Jemu samému však bol obsah podaného dovolania známy, keďže ho o tomto obhajca mailom informoval (body 17 a 18 odôvodnenia tohto rozhodnutia). Ústavný súd tak nezistil žiadnu významnú prekážku, ktorá by reálne bránila sťažovateľovi uplatniť ochranu svojich práv v plnej miere priamo pred konajúcim všeobecným súdom.

46. Za takejto situácie neprichádzala do úvahy intervencia ústavného súdu do rozhodovania a rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti, a to vzhľadom na princíp subsidiarity tak, ako bol ozrejmený v bode 41 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

47. Pokiaľ išlo o sťažovateľom v dovolacom konaní uplatnené námietky smerujúce k napádaniu postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania, najvyšší súd na tieto reagoval jednak poukazom na vecne a právne správnu argumentáciu okresnej prokuratúry obsiahnutú v jej vyjadrení k dovolaniu, ale najmä na skutočnosť, že tieto námietky neboli uplatnené najneskôr v odvolacom konaní, a preto ich v súlade s nebolo možné použiť.

48. Okresná prokuratúra vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že jej opatrenie vydané 6. septembra 2021 bolo vydané po previerke vyšetrovacieho spisu s tým, že podľa bol pokynom usmernený postup policajta. Nešlo tak o vrátenie veci podľa , a takýto pokyn sa obvinenému nedoručuje. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že o termíne preštudovania spisu 23. mája 2022 nebol upovedomený, okresná prokuratúra zotrvala na názore, že na tento úkon bol predvolaný zákonným spôsobom.

49. Reakciu dovolacieho súdu na podané dovolanie nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako ústavne nekonformnú. Práve naopak, najvyšší súd skúmal, či predmetné námietky boli sťažovateľom uplatnené pred súdmi nižších stupňov a po zistení, že to tak nebolo, dovolanie (aj v tejto časti) odmietol, aplikujúc pritom príslušné zákonné ustanovenie, konkrétne , ktorého interpretácia konajúcim súdom zodpovedá jeho zneniu, zmyslu aj účelu.

50. Navyše, o riadnom neuplatnení námietok v odvolacom konaní svedčí aj sťažovateľom v dovolaní uvedená námietka, že odvolací súd dostatočne nepreskúmal zákonnosť, odôvodnenosť a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, keďže je evidentné, že „zo strany prokuratúry došlo k porušeniu “ a za nesprávny považoval

postup odvolacieho súdu, „keď neprihliadol na chyby, ktoré neboli v podanom odvolaní vytýkané“, keďže tieto závažné pochybenia napĺňajú dovolací dôvod.

51. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ). V danej veci to tak bolo.

52. Sťažovateľom ústavnému súdu predložené dôkazy (podania realizované v trestnom konaní), ktorými sa snažil preukázať opak najvyšším súdom prijatého záveru v tejto otázke, t. j. že tieto námietky v predchádzajúcom konaní uplatnil, jeho tvrdenie nepodporujú. V konaní pred odvolacím súdom použil námietky všeobecného charakteru v zmysle: „je nutné zdôrazniť že orgány činné v Trestnom konaní porušili mnohé ustanovenia a , ktoré porušili základné zásady Trestného konania“, na ktoré nemohol legitímne očakávať podrobnú odpoveď v zmysle ním aktuálne požadovaného rozsahu. Pokiaľ išlo o podanie okresnému súdu označené ako „Návrh na odmietnutie žaloby podanej dňa 17. 06. 2022, podľa “ z 21. júna 2022, je potrebné uviesť jednak to, že ani toto neobsahovalo všetky sťažovateľom v ústavnej sťažnosti prezentované pochybenia policajta, a jednak to, že v tejto súvislosti postup okresného súdu, ak bol sťažovateľ toho názoru, že tento nereagoval na všetky jeho podnety uplatnené v prvostupňovom konaní, nenapadol v odvolacom konaní. Práve nevyužitie primeranej ochrany svojich práv v konaniach nadriadených inštancií bolo z hľadiska požadovanej ochrany základných práv podstatné pre rozhodnutie ústavného súdu.

53. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

54. V zmysle všetkých dosiaľ uvedených skutočností ústavný súd dospel k názoru, že nemožno prisvedčiť námietkam sťažovateľa o porušení jeho označených základných práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. augusta 2023. V nadväznosti na uvedené ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

III.3. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa :

55. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. ).

56. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

57. Ústavný súd s ohľadom na podstatu a cieľ základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, zásadne poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

58. Prípravné konanie, v rámci ktorého malo podľa sťažovateľa dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo skončené podaním obžaloby okresnému súdu okresnou prokuratúrou, ku ktorému podľa udania sťažovateľa došlo 17. júna 2022 a samotné trestné konanie ako celok bolo skončené 14. augusta 2023 vydaním dovolacieho rozhodnutia. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 21. septembra 2023, teda v čase, keď stav právnej neistoty sťažovateľa už bol odstránený.

59. Ústavná sťažnosť je preto v časti namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru zjavne neopodstatnenou a z toho dôvodu ju bolo potrebné odmietnuť podľa .

60. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru súvisiacu s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorej opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v konaní orgánu verejnej moci má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (, , , ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu (alebo iného orgánu verejnej moci) sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. , , ).

61. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho- ktorého úkonu sudcu alebo iného štátneho orgánu. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle [I. ÚS 63/00 (ZNaU 21/01), . , , , III. ÚS 372/06,1. (ZNaU 88/2021, ).

62. Posúdiac postup okresnej prokuratúry v súvislosti s opakovaným pokynom zo 6. septembra 2021 na zistenie majetkových pomerov sťažovateľa, ústavný súd konštatuje, že tento za žiadnych okolností nesignalizuje takú nesústrednú činnosť, ktorá by akokoľvek významne prispela k celkovej dĺžke prípravného konania, a teda sama osebe nemá takú ústavnoprávne relevantnú intenzitu, ktorá by si vyžadovala prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

63. Aj pre tento prípad platí záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti v tejto časti.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

64. Ústavný súd môže podľa navrhovateľovi v konaní pred ústavným súdom ustanoviť právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a ústavný súd tak žiadosti sťažovateľa podľa vyhovel.

65. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2024

Miloš Maďar

predseda senátu