Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 756/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej JUDr. Alanom Strelákom, Advokátska kancelária Strelák & Petkov,

Na Vŕšku 12, Bratislava, vedenú pod sp. zn. , a sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou

AK H. I. F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a spoločník

JUDr. Dušan Ivan, vedenú pod sp. zn. , pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami

generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016

a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 a takto

rozhodol:

1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti a o d m i e t a

pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. júla 2016 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľka 1“), vedená

pod sp. zn. , ktorou namietala porušenie svojho základného práva na inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny

prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 (ďalej aj „upovedomenie

generálneho prokurátora“).

1.2 Ústavnému súdu bola 2. augusta 2016 doručená sťažnosť

(ďalej aj „sťažovateľka 2“), vedená pod sp. zn. , ktorou

namietala porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) upovedomením generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6

z 1. júna 2016.

2. Z obsahu obidvoch sťažností a príloh k ním pripojených vyplýva, že uznesením

vyšetrovateľ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,

Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, špecializovaného tímu

(ďalej len ,,vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 zo 7. júla 2014

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o začatí trestného stíhania vo veci

pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Vyšetrovateľ svojím uznesením ČVS: PPZ-

619/NKA-FP-BA-2014 z 12. augusta 2015 rozhodol podľa

o vznesení obvinenia pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 237 ods. 1 a 4 písm. a)

vo vzťahu k viacerým osobám vrátane

a (spolu len „sťažovateľky“). Špeciálny prokurátor Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny

prokurátor/špeciálna prokuratúra“) uznesením č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88

zo 17. decembra 2015 rozhodol podľa

o zamietnutí sťažnosti všetkých spoluobvinených podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa

ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 12. augusta 2015. Generálny prokurátor

upovedomeniami č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6

z 1. júna 2016 nevyhovel návrhom sťažovateliek podaných podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku. Opatrenia generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016

a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 napadli obidve sťažovateľky sťažnosťami

na ústavnom súde.

3. Kľúčovou argumentáciou sťažovateliek v podaných sťažnostiach je ich nesúhlas

s ich „kolektívnym“ trestným stíhaním ako bývalých členiek dozornej rady štátneho

podniku , s poukazom na to, že na ich

vznesené podstatné/nosné obhajobné argumentačné námietky nebolo zo strany orgánov

činných v trestnom konaní vrátane generálneho prokurátora v postupe podľa §363 a nasl.

predostreté uspokojujúce/vecné/adekvátne alebo dokonca žiadne

vysvetlenie/zdôvodnenie, v dôsledku čoho tak v ostatnom generálny prokurátor svoje

upovedomenia č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6

z 1. júna 2016 mal zaťažiť arbitrárnosťou a mal tak porušiť sťažovateľkami označené práva.

3.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľka

konkrétne poukázala na to, že nedostala konkrétnu odpoveď, resp. žiadnu odpoveď

na nasledujúce právne okruhy otázok «(i) ... v slovenskej právnej úprave dozorná rada

vo všeobecnosti nemá priamy vplyv na procesy prebiehajúce v spoločnosti... a že ide len

o kontrolný/poradný orgán a nie riadiaci orgán. (ii) Protiprávne konanie nemusí a ani nie

je automaticky konaním trestnoprávnym, pretože porušenie právnych predpisov často

zakladá len občianskoprávnu zodpovednosť, a to bez ohľadu na výšku škody. (iii) ...

poukázala na to, že Sťažovateľka a ďalší členovia dozornej rady

.. „zobrali na vedomie“ NÁVRH zmluvy o prevádzke vodnej elektrárne

(ďalej aj ako „ZoVEG“) a nie samotnú ZoVEG. Ustanovenie § 21 ods. 1 ZoŠP

taxatívne vymedzuje pôsobnosť dozornej rady, pričom schvaľovanie zmlúv, resp.

návrhov zmlúv v tomto ustanovení absentuje... orgány činné v trestnom konaní bez všetkého

považujú uznesenie č. 56/16/2006, ktorým dozorná rada „zobrala na vedomie“ návrh

ZoVEG za uznesenie o jej schválení, pričom slovné spojenie „vziať na vedomie“ alebo

„zobrať na vedomie“ zo strany akéhokoľvek subjektu, ktorý ho v danej situácií použije,

vyjadruje tú skutočnosť, že za daných okolností nerozhoduje, resp. nemôže rozhodnúť

v (ne)prospech. resp. (ne)schváliť akýkoľvek právny úkon, lebo zákon mu takúto možnosť

nepriznáva. (iv)... opatrovanie alebo spravovanie cudzieho majetku je jedným z formálnych

znakov skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho

majetku podľa ust. , ale dozornej rade z ust. ZoŠP a ani zo

žiadneho iného ustanovenia takáto povinnosť nevyplýva. Síce sa v ustanovení § 21 ods. 1

písm. b) ZoŠP uvádza, že dozorná rada schvaľuje návrhy na obstaranie hmotného

a nehmotného majetku v súlade so štatútom, ale ide len o NÁVRHY na obstaranie.

Rozhodnutie dozornej rady teda nemá priamy vplyv na to, či k obstaraniu skutočne dôjde.

(v)... aj napriek „zobratiu na vedomie“ neúplného návrhu ZoVEG aj vo vzťahu k tomuto

dokumentu dozorná rada prezieravo uznesením č. 57/16/2006 odporučila vedeniu

vykonať ďalšie ekonomické a právne analýzy, vzťahujúce sa k predmetu rozhodovania.

Orgány činné v trestnom konaní túto skutočnosť neprípustné vyhodnotili v neprospech

sťažovateľky, pričom ide jednoznačne o skutočnosť svedčiacu v prospech všetkých členov

dozornej rady. (vi)... vyšetrovateľ neprípustným spôsobom „vyčíslil“ údajnú škodu

bez akejkoľvek odbornej analýzy zohľadňujúcej, mimo iného, napr. všetky náklady potrebné

na zabezpečenie výkonu prevádzky VEG, vrátane servisných a údržbových nákladov a pod.,

aké a či boli zohľadnené aj iné faktory vstupujúce do tak náročného vyčíslenia. Taktiež

nebolo žiadnym spôsobom zohľadnené, že v dôsledku obstarania majetku VEG a uzavretiu

sporných zmlúv došlo k medziročnému nárastu tržieb za služby poskytované pre

, t j. v konečnom dôsledku k výraznému zlepšeniu ekonomického postavenia

a konkurencieschopnosti na príslušnom trhu, a teda nepochybne aj k zlepšeniu

cashflow, schopnosti splácať dlhovú službu a pod. (vii) ZoVEG a dohoda o vysporiadaní

majetkových práv k VEG (ďalej aj ako „Dohoda“) má svoj právny základ v uznesení vlády

SR č. 1174/2004 o konečnej podobe transakčných dokumentov a v zmluve o kúpe akcií

zo dňa 17.02.2005, pričom v týchto dokumentoch sú stanovené ekonomické podmienky

prevádzkovania majetku, vrátane deľby výnosov, ako aj určenia subjektov. Poukázala na to,

že tieto skutočnosti boli pre dozornú radu a riaditeľa . záväzné a nemenné a tiež

na to, že ak by nedošlo k uzatvoreniu ZoVEG, nedošlo by ani k uzatvoreniu Dohody,

nakoľko jednou z odkladacích podmienok Dohody bolo práve uzatvorenie ZoVEG, čím by

ani nedošlo k presunu významného strategického majetku do aktív a teda už

spomínanému výraznému zväčšeniu majetku (viii) ... nie je možné hovoriť

o príčinnej súvislosti vo vzťahu k údajnému vzniku škody. Aj v prípade, že by dozorná rada

výslovne (ne)odporučila vedeniu , aby (ne)schválil NÁVRH ZoVEG, aj v takom

prípade by to na rozhodnutie vedenia nemalo žiadny vplyv, nakoľko vedenie štátneho

podniku nie je zo zákona viazané stanoviskom dozornej rady a dozorná rada v zmysle

ust. § 21 ZoŠP nemala kompetenciu na schválenie ZoVEG. Sťažovateľka poukázala na tú

skutočnosť, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,

a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V zmysle ust. § 21 ods. 1 ZoŠP žiadne uznesenie

dozornej rady nemohlo byť bezprostrednou príčinou údajnej škody, a keby aj áno, vo vzťahu

k členom dozornej rady by došlo k pretrhnutiu príčinnej súvislosti najneskôr pri rozhodnutí

vedenia (ne)schváliť predmetný materiál. (ix)... vyšetrovateľ vzniesol obvinenie

„kolektívne“ voči všetkým členom dozornej rady vrátane riaditeľa, bez toho, aby sa čo i len

náznakom zaoberal jednotlivými znakmi spolupáchateľstva vo vzťahu k sťažovateľkinmu

konaniu, ako aj ku konaniu ďalších obvinených. Vyšetrovateľ sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s tým, ako hlasovali jednotliví členovia dozornej rady na jej zasadnutí,

nezaoberal sa ani postojmi členov dozornej rady vo vzťahu k prerokovaným bodom

zasadnutia a ani žiadnymi ďalšími skutočnosťami, ktoré by mohli odôvodniť

spolupáchateľstvo v danej veci.».

3.2.1 V sťažnosti vedenej pod sp. zn. sťažovateľka k objektívnej

stránke trestného činu, z ktorého je obvinená, namietala, že «Pokiaľ ide o objektívnu

stránku údajného trestného činu, skutkové tvrdenia prokurátora sú výsledkom nesprávneho

uvažovania a jeho právne závery vyplývajú buď z nesprávneho zhodnotenia skutkového

stavu alebo (a to vo väčšej miere) bez neho. Vyšetrovateľ, ako aj prokurátor, považuje

uznesenie č. 56/16/2006, ktorým dozorná rada (ďalej len „DR“) „berie na vedomie“ návrh

Zmluvy o prevádzke (ďalej len „VEG“) za uznesenie

o schválení návrhu Zmluvy o prevádzke VEG. Stotožňovať pojem „vziať na vedomie“

a „schváliť“ je nelogické a nesprávne. Obsahovo sú tieto pojmy úplne odlišné a ich správna

interpretácia má rozhodujúci význam aj pri posudzovaní subjektívnej stránky môjho

konania, i všetkých ostatných členov DR, osobitne vôľovej stránky konania. Pojem „vziať

na vedomie“ znamená neutrálny postoj, bez konkrétneho vyjadrenia k predmetu konania.

Pojem „(ne)schváliť“ vyjadruje (ne)stotožnenie sa s predmetom konania, vôľu (chcenie) ho

akceptovať s predvídateľnými účinkami pri danej úrovni poznania (vedenie).».

Poukázala na to, že «V trestnom práve je neprípustné robiť z nejasných, neurčitých

pojmov jasné a určité závery v neprospech obvineného. Ak platí, že také závery nemožno

robiť v prípade pochybností vo vzťahu k akejkoľvek okolnosti týkajúcej sa viny (zásada in

dubio pro reo), musí to platiť aj v prípade jasne vyjadrených neutrálnych postojov osoby

k predmetu konania. Navyše, vyšetrovateľ ani prokurátor pri svojom rozhodovaní vôbec

nezohľadnili ani mnou namietanú skutočnosť, že schvaľovanie návrhu Zmluvy o prevádzke

VEG podľa o štátnom podniku v znení účinnom k 8.3.2006

nepatrí do pôsobnosti (ďalej len

„ “). DR preto nemohla v tomto smere rozhodnúť o schválení alebo neschválení

predloženého, (navyše neúplného, teda nefinálneho) návrhu Zmluvy o prevádzke VEG.

Keďže bol však tento návrh zmluvy predmetom zasadnutia DR, informáciu DR iba vzala

na vedomie.“. Navyše, podľa názoru sťažovateľky „Členovia DR VV š.p., uznesením

č. 56/16/2006, ktorým zobrali na vedomie Zmluvu o prevádzke VEG, nesplnomocnili

riaditeľa , na konanie v rozpore so zákonom. Iba zobrali na vedomie informáciu

riaditeľa , o návrhu (nefinálneho znenia) Zmluvy o prevádzke VEG. Navyše,

uzavretie Zmluvy o prevádzke VEG riaditeľom , nebolo v žiadnom prípade viazané

žiadnym stanoviskom DR a už vôbec nie uznesením, ktorým DR vzala na vedomie

informáciu o pripravovanom návrhu zmluvy.“. Taktiež podľa názoru sťažovateľky

„... nejestvuje príčinná súvislosť medzi konaním členov DR a údajnou škodou, ktorú mala

spôsobiť DR spolu s riaditeľom , umožnením , prevádzkovať VEG a získavať

ročný výnos vo výške 35 % z jej prevádzky v období mesiaca apríl 2006 až doposiaľ.».

3.2.2 V ďalšom sťažovateľka 1 poukázala na to, že podľa jej názoru nedošlo v jej

prípade ani k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu, z ktorého je obvinená, čo

odôvodňovala týmito skutočnosťami, že «(i)... 23.11.2004 som nebola prítomná

v priestoroch Ministerstva hospodárstva SR na rokovaní medzi MH SR, privatizačným

poradcom a , a teda ani som nemala vedomosť o stanovisku , k zneniu

prílohy „O transakčných dokumentov“, ani som nemala informácie o právnej analýze

Namietala som preto, že záver o mojom úmyselnom zavinení sa

opiera o podklady, ktoré som nepoznala. (ii) Poznamenala som tiež, že ako zamestnankyňa

, som bola externou členkou ,

a pri výkone svojej funkcie som bola odkázaná výlučne na zdroje prerokované

na zasadnutiach DR. Inak som nemala prístup k žiadnym interným zdrojom informácií

týkajúcich sa , včítane problematiky VEG. (iii) ... vyšetrovateľ sa pred

„kolektívnym“ vznesením obvinenia voči členom DR VV š.p., nezaoberal otázkou

samotného hlasovania na zasadnutí DR 8.3.2006 a jeho priebehom, ako aj postojmi

obvinených členov DR prejavovanými na tomto zasadnutí.».

3.2.3 Sťažovateľka 1 taktiež akcentovala skutočnosti dosiaľ potvrdené vykonaným

dokazovaním a svedčiacich v jej prospech, na ktoré účinne nereflektoval žiadny z orgánov

činných v trestnom konaní. Konkrétne poukázala na to, že «(i) DR uznesením č. 55/16/2006

schválila v súlade so svojou kompetenciou len obstaranie majetku , za cenu určenú

znaleckým posudkom; (ii) DR uznesením č. 56/16/2006 len „vzala na vedomie“ návrh

Zmluvy o prevádzke VEG, a v uznesení č. 57/16/2006 ,navyše odporučila vedeniu podniku

aj vo vzťahu k tejto zmluve vykonať dodatočné analýzy uvedené v tomto uznesení

(až vo finálnom znení tejto zmluvy sa riešila otázka konkrétneho financovania

nadobudnutého majetku); (iii) uzavretie Zmluvy o prevádzke VEG riaditeľom ,

nebolo viazané žiadnym stanoviskom DR a už vôbec nie uznesením, ktorým DR vzala

na vedomie informáciu o nefinálnom návrhu zmluvy; (iv) môj úmysel pomôcť spáchať

údajný trestný čin nie je preukázaný a jeho neexistencia vyplýva aj z toho dôvodu,

že nejestvujú dostatočné dôkazy o spáchaní trestného činu hlavným páchateľom.».

3.2.4 S poukazom na deklarované skutočnosti sťažovateľka 1 v závere zhrnula, že

„Z obsahu napadnutého opatrenia generálneho prokurátora je zrejmé, že toto opatrenie má

vážne nedostatky, je nezákonné pre jeho arbitrárnosť a nevysporiadanie sa s mojimi

vecnými a procesnými námietkami. Generálny prokurátor sa s nimi buď nevysporiadal

vôbec alebo iba čiastočne a aj v tomto prípade svojvoľne a nelogicky.“.

4.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľka 1

žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd takto rozhodne:

„1.1 Základné právo sťažovateľky, , ... na súdnu a inú právnu

ochranu podľa Opatrením

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 01.06.2016, vydaného pod

č. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 porušené bolo.

1.2 opatrenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2016,

pod č. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

1.3 Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 342,19 EUR,

...“

4.2 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľka 2

žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd takto rozhodne:

„1. Základné právo sťažovateľky ,... na súdnu a inú

právnu ochranu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, článku 46 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd... opatrením generálneho prokurátora Slovenskej republiky Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky z 1.6.2016, č. XVI/2 Pz 32/16/1000-6, ktorým podľa

návrhu sťažovateľky z 24.2.2016 nezistil dôvody na zrušenie právoplatného uznesenia

špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII Gv 74/14/1000-88 o zamietnutí sťažnosti proti

uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,

národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ- 619/NKA-

FP-BA-2014, v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII Gv 74/14/1000-88

o zamietnutí sťažnosti obvinených proti uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného

zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný

tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA- 2014, porušené bolo.

2. Zrušuje opatrenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 1.6.2016,

č. XVI/2 Pz32/16/1000-6 a

2.1 prikazuje mu, aby uložil špeciálnemu prokurátorovi Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, aby zrušil uznesenie

vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej

jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-

2014 o vznesení obvinenia, minimálne v časti, ktorá sa týka sťažovateľky,alternatívne,

2.2 zrušuje právoplatné uznesenie špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp.zn. VII/1 Gv

74/14/1000, minimálne v časti, ktorá sa týka sťažovateľky, a vracia mu vec, minimálne

v tejto časti, na ďalšie konanie.

3. Generálny prokurátor Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy

právneho zastúpenia vo výške 363,79 eura...“

II.

5. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa k veci na základe žiadosti

ústavného súdu písomne vyjadrili všetci účastníci konania, a to generálny prokurátor

svojimi písomnými vyjadreniami z 19. septembra 2016 č. k. 2 GÚp 7/16/1000-4

a č. k. 2 GÚp 8/16/1000-4, a k predmetným vyjadreniam poskytli svoje stanoviská právni

zástupcovia sťažovateliek svojimi listami zo 14. novembra 2016 (JUDr. Alan Strelák)

a zo 14. novembra 2016 (JUDr. Dušan Ivan).

5.1 Z vyjadrenia generálneho prokurátora zhodne k obidvom veciam vyplýva, že

«Na rozdiel od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov majú oprávnenia

generálneho prokurátora ustanovené v až 367 svoje špecifiká.

V prvom rade tu neplatí zásada dispozitívnosti, pretože generálny prokurátor môže zrušiť

nezákonné právoplatné uznesenie policajta alebo prokurátora v prípravnom konaní aj

bez návrhu oprávnenej osoby ( ). Generálny prokurátor nie

je limitovaný ani obsahom podaného návrhu, naopak, jeho povinnosťou je vykonať revíziu

napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Tieto významné odlišnosti od ostatných

v súčasnosti alebo v minulosti existujúcich mimoriadnych opravných prostriedkov

v trestnom konaní (sťažnosť pre porušenie zákona, dovolanie a obnova konania) majú svoje

vyjadrenie aj v spôsobe, akým generálny prokurátor zaujíma svoje stanovisko

k neopodstatnenému návrhu oprávnenej osoby.

Podľa ak generálny prokurátor preskúma

právoplatné uznesenie policajta alebo prokurátora na základe návrhu oprávnenej osoby

a nezistí dôvody na jeho zrušenie alebo ak návrh bol podaný po lehote, len upovedomí o

tom osobu, ktorá návrh podala, t. j. bez toho, aby vydával „negatívne“ rozhodnutie.

Postupuje tak aj vtedy, ak bol návrh podaný osobou neoprávnenou (§ 365 ods. 2 Trestného

poriadku).

Vo všeobecnosti možno k upovedomeniu uviesť nasledovné.

Je nesporné, že upovedomenie patrí k štandardným procesným úkonom orgánov

činných v trestnom konaní, resp. súdu. Spravidla je reakciou na žiadosť, návrh, podnet

alebo iné podanie subjektu trestného konania odlišného od orgánu činného v trestnom

konaní. ráta s inštitútom upovedomenia v rôznych procesných situáciách.

V predsúdnom konaní môže ísť napríklad o upovedomenie poškodeného o zaistení jeho

nároku ( ), upovedomenie obvineného a jeho obhajcu

týkajúce sa žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu (§ 79 ods. 3 Trestného

poriadku), upovedomenie oznamovateľa a poškodeného o začatí trestného stíhania (§ 199

ods. 1 ), upovedomenie obvineného, poškodeného alebo zúčastnenej

osoby o výsledku preskúmania postupu policajta ( ), upovedomenie

obvineného a poškodeného o vrátení veci [§ 230 ods. 2 písm. d)]. Len ako obiter dictum

možno dodať, že povinnosti orgánov činných v trestnom konaní upovedomiť niektorý

zo subjektov trestného konania o svojom procesnom úkone, nemusí vždy predchádzať

podanie podávateľa (napríklad upovedomenie obvineného o mieste a čase konania

o dohode o vine a treste podľa ), ale ukladá ju priamo

zákon.

Zo sémantického hľadiska sa upovedomením orgánu činného v trestnom konaní

rozumie poskytnutie informácie ex offo o procesnom úkone (vykonanom alebo plánovanom)

alebo na základe žiadosti subjektu trestného konania o tom, či je v jeho právomoci vyhovieť

podaniu podávateľa a v pozitívnom prípade oznámiť mu rozsah prijatých opatrení. Ak tomu

tak nie je, čiže ak nemožno akceptovať argumenty podávateľa, v upovedomení sa uvedú

dôvody, ktoré bránia prijať ním požadované opatrenia.

Z týchto dôvodov generálna prokuratúra vyslovuje vážne pochybnosti,

či upovedomenie podľa možno začleniť k opatreniam

v zmysle tvrdenia sťažovateľky. Opatrením v trestnom konaní sa totiž rozumie neformálne

alebo písomné rozhodnutie technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy (§ 10 ods. 19

). Opatrenie je jedným z druhov rozhodnutí, v ktorom orgány činné

v trestnom konaní alebo súd prejavujú svoju vôľu. Tieto neformálne procesné úkony nemajú

v bližšie vymedzenú podobu. Viaceré ustanovenia

priamo používajú pojem „opatrenie“ (napríklad opatrenie pri nazeraní do spisu podľa § 69

ods. 2, opatrenie pri predaji veci podľa § 97 ods. 1, opatrenie o vyžiadanie odborného

vyjadrenia podľa § 141 ods. 2) alebo sú opatrenia nazývané inak (napríklad súhlas, pokyn,

určenie, ustanovenie, pribratie).

V každom prípade platí, že ide o atypický druh rozhodnutí. Vzhľadom na ich

operatívny ráz a organizačno-technickú podobu nie sú pre ne predpísané žiadne formálne

požiadavky na ich obsah a nie sú proti nim prípustné žiadne riadne alebo mimoriadne

opravné prostriedky. Zákonnosť opatrení možno spravidla namietať v opravnom konaní

vedenom o rozhodnutí, ktoré opatreniu predchádzalo.

Na druhej strane upovedomenie adresované subjektu trestného konania (o vykonaní

určitého procesného úkonu alebo o tom, že nie je dôvod k nemu pristúpiť) predstavuje

inštitút odlišný od opatrenia ako jedného zo spôsobu rozhodovania orgánov činného

v trestnom konaní a súdu.

nepredpisuje ani náležitosti upovedomenia. Ide jednak o dôsledok

rôznorodosti foriem upovedomení poskytovaných v trestnom konaní a jednak toho, že nie sú

považované za významné procesné úkony. Vo všeobecnosti totiž platí, že čím je

procesný úkon dôležitejší, tým prísnejšie zákonodarca predpisuje jeho obsah a formálne

náležitosti. Je evidentné, že samotný obsah a rozsah upovedomenia je ponechaný na úvahe

jeho spracovateľa. Napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom

konaní takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu

podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa

poskytuje. V nijakom prípade nemožno na inštitút upovedomenia vztiahnuť požiadavky

vyplývajúce z práva na odôvodnenie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konám

(napríklad , ).

Napriek absencii určených náležitostí upovedomenia generálneho prokurátora

podľa a faktu, že ide o neukončené trestné konanie,

generálny prokurátor pri neakceptovaní návrhu oprávnenej osoby na zrušenie

právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia dbá na rešpektovanie záruk práva

na spravodlivý proces a objektívne priznáva potrebu vyššieho štandardu na kvalitu

upovedomenia týkajúceho sa podaného návrhu. Takýto štandard je dôsledkom toho,

že generálny prokurátor v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku posudzuje

zákonnosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do práv dotknutej osoby. Má za to,

že upovedomenie by malo zodpovedať kritériám „negatívneho“ rozhodnutia aspoň

v najhrubších rysoch. Len tak môže byť zaručená ochrana výkonu spravodlivosti zo strany

verejnosti i samotného navrhovateľa. Jeho cieľom má byť ozrejmenie zásadných

skutočností, pre ktoré generálny prokurátor v tomto štádiu vyšetrovania nevidí dôvody

na jeho kasáciu. Všeobecné a povrchné upovedomenie by mohlo nasvedčovať svojvôli

orgánov činných v trestnom konaní. Neznamená to však, že upovedomenie bude rozsiahlou

analýzou dôkaznej situácie alebo podrobným rozborom poznatkov orgánov činných

v trestnom konaní, ktoré ich viedli k tomuto procesnému úkonu a nie je ani polemikou

generálneho prokurátora s argumentmi a námietkami navrhovateľa. Ani v odôvodnení

akéhokoľvek rozhodnutia sa spravidla nevyžaduje vysporiadanie s každou jednotlivou

námietkou sťažovateľa, ale postačí vystihnutie kľúčových momentov, ktoré príslušné orgány

k jeho vydaniu viedli. O to viac to platí v prípade upovedomenia generálneho prokurátora,

ktorým nevyhovel návrhu oprávnenej osoby na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.

Majúc na zreteli vyššie uvedené teoretické východiská generálna prokuratúra

zastáva názor, že v upovedomení generálneho prokurátora z 1. júna 2016 boli dodržané

všetky inštitucionálne a procesné záruky garantované . Upovedomenie

svojím obsahom zodpovedá účelu a významu inštitútu mimoriadneho opravného

prostriedku.

Sťažovateľkou spochybnené upovedomenie je odôvodnené v takom rozsahu, že ho

možno považovať za primerané konkrétnemu štádiu prípravného konania a z neho

vyplývajúcej dôkaznej situácie zadokumentovanej v 50 zväzkoch vyšetrovacieho spisu

s rozsahom cca 50 000 strán. Generálny prokurátor, ktorý musí rešpektovať úplný revízny

princíp, sa v ňom zaoberal všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a starostlivo

a presvedčivo sa vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľky majúcimi zásadný vplyv

na jej obvinenie. Považoval za ne najmä námietky ohľadne postavenia dozornej rady,

jej vplyvu na procesy v štátnom podniku a zodpovednosti za správu štátneho majetku

vrátane predbežného posúdenia subjektívnej stránky konania sťažovateľky.

Navyše generálny prokurátor v upovedomení vydanom podľa § 365 ods. 1 Trestného

poriadku odkázal aj na odôvodnenia uznesení vyšetrovateľa a špeciálneho prokurátora,

s ktorými sa stotožnil. Ide o podrobné, rozsiahle odôvodnenia obsahujúce analýzu

jednotlivých dôkazov zabezpečených v tejto mimoriadne závažnej a skutkovo zložitej trestnej

činnosti. Z tohto dôvodu je potrebné vnímať upovedomenie generálneho prokurátora

v kontexte s obsahmi predchádzajúcich rozhodnutí. Ide o fakt, ktorý môže byť za týchto

podmienok zohľadnený ako ústavne akceptovateľný (napríklad rozhodnutie

).».

5.2 Z vyjadrenia právneho zástupcu JUDr. Antona Streláka (sťažnosť vedená

pod sp. zn. ) vyplýva, že „Právna dikcia obsiahnutá v ust.

v žiadnom prípade neznamená, že odôvodnenie upovedomenia Generálneho prokurátora

SR, ktorým rozhodne negatívne o návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní, nemusí dať odpovede na všetky podstatné námietky sťažovateľky.

Sťažovateľka si je vedomá tej skutočnosti, že neustanovuje

obsahové požiadavky na upovedomenie, ktorým generálny prokurátor rozhoduje v zmysle

ust. , tak ako je tomu v prípade iných druhov rozhodnutia.

Napriek tomu je, podľa nášho názoru, nevyhnutné, aby aj upovedomenie bolo odôvodnené

tým spôsobom, že odpovie na podstatné právne námietky dotknutého subjektu a dá mu na ne

aspoň stručnú odpoveď, najmä čo do právneho posúdenia. Skutočnosť, že

neustanovuje obsahové požiadavky na upovedomenie o mimoriadnom opravnom

prostriedku podľa ust. , je nedostatkom právnej úpravy obsiahnutej v Trestnom

poriadku, ale v žiadnom prípade to neznamená zľavenie z požiadaviek na odôvodnenie

tohto rozhodnutia, nakoľko je nevyhnutná priama aplikácia SR.

Podľa nášho názoru nie je možné, aby tak skutkovo a právne komplikovanú trestnú

vec, kde obhajoba uvádzala tak veľké množstvo námietok vzťahujúcich sa k podstate veci,

rozhodol vo vzťahu k týmto pár vetami, ktoré zabrali pol strany odôvodnenia, pričom ani

právna argumentácia obsiahnutá v týchto vetách nie je odpoveďou na konkrétne skutkové

a právne námietky sťažovateľky. Ako správne poznamenáva Generálna prokuratúra SR,

vyšetrovací spis je mimoriadne obsiahly, a to napriek skutočnosti, že vec sa stále nachádza

v štádiu prípravného konania. Práve z tohto dôvodu mal Generálny prokurátor SR,

uplatňujúc argument a fortiori, povinnosť aj v negatívnom upovedomení uviesť, prečo sa

nestotožňuje s podstatnými skutkovými a právnymi námietkami sťažovateľky. Sťažovateľka

si je, samozrejme, vedomá skutočnosti, že žiadny právny subjekt nemá právo na rozhodnutie

v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Takéto

právo je vylúčené z povahy veci. Sťažovateľka má ale ústavné právo na to, aby sa s jej

konkrétnou argumentáciou, vzťahujúcou sa k podstate veci, konkrétny orgán aplikujúci

právo vysporiadal tým spôsobom, aby o trestnom stíhaní voči sťažovateľke nemohli

vzniknúť dôvodné pochybnosti, čo sa v tomto prípade nestalo, pričom v podrobnostiach, z

dôvodu zásady hospodárnosti a rýchlosti konania, v celom rozsahu odkazujeme na dôvody

obsiahnuté v ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

Taktiež nemôžeme súhlasiť s právnym názorom, v zmysle ktorého sa porušenia

ústavných práv nemožno domáhať na Ústavnom súde SR z dôvodu, že jednotlivé pochybenia

môžu byť korigované v ďalších štádiách trestného konania. Takýto výklad by otvoril dvere

prvkom policajného štátu, ktorý by mal možnosť beztrestne stíhať nedôvodné stíhaných

občanov, pričom v podmienkach Slovenskej republiky nie je nezvyčajná dĺžka prípravného

konania počítaná v rokoch, aj napriek stanoveným lehotám, v rámci

ktorého má byť prípravné konanie ukončené. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ sťažovateľka

vyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej právny poriadok v rámci prípravného

konania priznáva, má Ústavný súd právomoc v danej veci rozhodnúť.“.

5.3 Právny zástupca JUDr. Dušan Ivan (sťažnosť vedená

pod sp. zn. ) k vyjadreniu generálneho prokurátora dôvodil vo viacerých

rovinách:

«1. K rozsahu ústavnej sťažnosti (k bodu I./1tohto vyjadrenia)

V prvom rade poukazujem na to, že generálny prokurátor mylne uvádza, že som

svojou sťažnosťou spochybnila výlučne obsah listu generálneho prokurátora, ktorým som

bola upovedomená o nezistení dôvodov na zrušenie mnou napadnutého uznesenia

o vznesení obvinenia. Z obsahu celej sťažnosti a osobitne z jej prvej strany, bodu III./1,

ako aj bodu VII./3. mojej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že svojou sťažnosťou

spochybňujem aj uznesenie špeciálneho prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII/1 Gv 74/14/1000

(ďalej len „uznesenie špeciálneho prokurátora“ a „špeciálny prokurátor“ v príslušnom

gramatickom tvare), ako aj uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej

kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015,

ČVS: PPZ-619/NKA-FP- BA-2014 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“ a „vyšetrovateľ“

v príslušnom gramatickom tvare) a ktoré zároveň navrhujem zrušiť postupom uvedeným

v bode VII./3. mojej sťažnosti.

Pokiaľ ide o bod VII./3. o mojej sťažnosti, v ktorom navrhujem, aby súčasne

so zrušením opatrenia generálneho prokurátora Ústavný súd generálnemu prokurátorovi

prikázal, aby uložil špeciálnemu prokurátorovi, aby zrušil uznesenie vyšetrovateľa,

poukazujem na to, že tento alternatívny návrh opieram o ustanovenie § 10 ods. 2 zákona

o prokuratúre s tým, že pokyn na zrušenie uznesenia špeciálneho prokurátora nie je

negatívne vymedzený v § 55d ods. 3 zákona o prokuratúre.“

V ďalšom predovšetkým poukazom na judikatúru ústavného súdu a v konfrontácii

s námietkami generálneho prokurátora uzatvára, že ústavný súd:

„• preskúmava zákonnosť opatrení (upovedomení) generálneho prokurátora v zmysle

;

• preskúmava aj zákonnosť rozhodnutí, ktoré predchádzali opatreniu generálneho

prokurátora;

• v zásade nepripúšťa, aby odôvodnenie opatrenia generálneho prokurátora iba

odkazovala na predchádzajúce rozhodnutia vydané v tej istej veci;

• skúma, či závery uvedené v opatrení generálneho prokurátora (prípadne aj

v predchádzajúcich rozhodnutiach) nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne;

• skúma, či dôvody uvedené v opatrení generálneho prokurátora, týkajúce sa výkladu

a aplikácii právnej normy, zodpovedajú jej zneniu, významu a účelu.“.

Ďalej poukazuje na to, že „Generálny prokurátor na jednej strane tvrdí, že

pre upovedomenie generálneho prokurátora nepredpisuje žiadne

náležitosti a jeho obsah a rozsah je na úvahe spracovateľa, zároveň však pripúšťa,

že všeobecné a povrchné upovedomenie by mohlo nasvedčovať svojvôli orgánov činných

v trestnom konaní.

Podľa môjho názoru opatrenie generálneho prokurátora svojím (ne)odôvodnením

spĺňa kritériá uvedené ním samým v jeho vyjadrení (všeobecnosť a povrchnosť) na jeho

zrušenie Ústavným súdom. Samozrejme, súhlasím s názorom generálneho prokurátora

a ústavného súdu, že pri odôvodňovaní upovedomenia generálneho prokurátora sa rovnako

ako pri odôvodňovaní akéhokoľvek iného rozhodnutia nevyžaduje vysporiadanie s každou

jednotlivou námietkou, ani že odpoveď generálneho prokurátora nemusí predstavovať

rozsiahlu analýzu dôkaznej situácie. V mojom prípade sa ani nedomáham obsiahleho

odôvodnenia upovedomenia generálneho prokurátora (ani obsiahleho odôvodnenia

uznesenia špeciálneho prokurátora). Od generálneho prokurátora (a predtým

od špeciálneho prokurátora) som žiadala odpoveď na, podľa môjho názoru, základné

jednoduché právne otázky, ktorých posúdenie je však pri rozhodovaní o mojej vine

podstatné a nevyhnutné.“.

Právny zástupca následne predostiera podľa jeho názoru relevantné otázky, na ktoré

sťažovateľka nedostala adekvátnu alebo žiadnu odpoveď, a to «(i)Patrí schvaľovanie

návrhu Zmluvy o prevádzke podľa

Zb. o štátnom podniku v znení účinnom k 8.3.2006 do pôsobnosti dozornej rady štátneho

podniku ii) Je možné uznesenie č. 56/16/2006, ktorým

dozorná rada „berie na vedomie“ návrh Zmluvy o prevádzke

považovať za uznesenie o schválení návrhu Zmluvy o prevádzke

(či je teda možné obsahovo stotožňovať pojmy „vziať na vedomie“

a „schváliť“) ? (iii) Bolo uzavretie zmluvy o prevádzke

riaditeľom , viazané stanoviskom dozornej rady,

resp. jej uznesením, ktorým dozorná rada zobrala na vedomie informáciu o pripravovanom

návrhu zmluvy? (iv) Je možné posúdiť subjektívnu stránku trestného činu (rovnako ako aj

objektívnu) kolektívne vo vzťahu ku všetkým členom dozornej rady (a to najmä

s prihliadnutím na samotné hlasovanie na zasadnutí dozornej rady 8.3.2006 a jeho

priebehom, postojmi obvinených členov dozornej rady prejavovaných na tomto

zasadnutí)?.».

V závere právny zástupca akcentoval, že «Je síce pravda, že obvinenie je inštitútom

odlišným od obžaloby a rozsudku a jeho zákonnosť je preskúmavaná v ďalších štádiách

trestného konania, no zároveň je závažným zásahom do práv občana. Od okamihu

obvinenia sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení použiť prostriedky trestného

procesného práva, ktoré zásadne obmedzujú jeho bežnú kvalitu života. A, samozrejme,

vyvolávajú negatívne dôsledky v intímnej sfére občana.

Oprávnenie generálneho prokurátora v zmysle je

posledným prostriedkom nápravy neústavného a nezákonného stavu konkrétneho štádia

trestného stíhania. Má významné miesto v štruktúre nápravných prostriedkov

a ak generálny prokurátor svojou „hrubou nekvalitou“ zlyhá, je neadekvátne tvrdiť,

že v ďalších štádiách trestného konania môže dôjsť k náprave neústavného stavu. Preto je

jeho postup v konaní podľa preskúmateľný Ústavným súdom.

Rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj opatrenie generálneho

prokurátora, sú založené na nevyjasnení si základných právnych otázok, ktoré sú kľúčové

pre posúdenie mojej viny. Ide o „krikľavé“ pochybenie orgánov činných v trestnom konaní

a generálneho prokurátora, porušujúce aj moje v garantované právo

nebyť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.».

III.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“) alebo Trestného

poriadku. V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

7. Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn.

a sp. zn. vyplýva, že predmet sťažností sťažovateliek je totožný a smeruje

proti postupu generálneho prokurátora v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku a jeho upovedomeniam č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016

a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016, ktorými sa rozhodlo o potvrdení,

resp. o nezistení dôvodov na zrušenie uznesenia špeciálneho prokurátora

č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015 týkajúceho sa ich trestného stíhania

pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku

podľa a . S prihliadnutím na obsah predmetných

sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností vrátane

skutočnosti, že smerujú proti tomu istému odporcovi, a ich trestné stíhanie v celku rozhodol

ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

9. Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti)

podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. Sťažovateľky namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva podľa dohovoru upovedomeniami

generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz

32/16/1000-6 z 1. júna 2016.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ). Za iné dôvody zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou

sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany

dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

12. Podľa (vrátane listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu

13. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. sťažovateľka

namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o toto namietané porušenie sťažovateľkou označeného práva, ústavný súd

poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach

občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom

konania pred súdom (, , ), v dôsledku čoho je

sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená. Ústavný súd odmieta sťažnosť

v tejto jej časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Z obidvoch upovedomení generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5

z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 vyplýva, že «Návrhom

na postup podľa a nasl. v podstate namietate, že Vaša klientka

neporušila ustanovenie o štátnom podniku, pretože

v slovenskom práve dozorná rada vo všeobecnosti nemá priamy vplyv na procesy

prebiehajúce v obchodnej spoločnosti. Ide o poradný a kontrolný orgán, ktorý nedisponoval

takou právomocou, v zmysle ktorej by schvaľovacím aktom alebo prejavom vôle

spočívajúcom v uznaní nejakej skutočnosti akýmkoľvek spôsobom zaväzoval

Poukazujete na skutočnosť, že dozorná rada zobrala na vedomie návrh zmluvy

o prevádzkovaní VEG a nie samotnú zmluvu, a že dozorná rada nemá povinnosť opatrovať

a spravovať cudzí majetok. Keďže išlo o zložitú problematiku, dozorná rada prezieravo

uznesením č. 57/16/2006 odporučila vedeniu vykonať

ďalšie ekonomické a právne analýzy. Táto skutočnosť podľa Vášho názoru mala byť

vyhodnotená v prospech obvinených.

Ďalej poukazujete na princíp „ultima ratio“, ktorý by mal byť použitý v takýchto

prípadoch. Považujete za neprípustné vyčíslenie škody a poukazujete na absenciu

objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku. Špeciálny prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti sa s Vašimi námietkami

žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodol arbitrárnym spôsobom.

Preto navrhujete zrušiť napadnuté uznesenia vyšetrovateľa a prokurátora z dôvodu

porušenia zákona v neprospech Vašej klientky.

Vychádzajúc z obsahu vyšetrovacieho spisu a dozorového spisu prokurátora, ktoré

som preskúmal so zreteľom na všetky skutočnosti vyplývajúce z obsahu Vášho návrhu,

konštatujem správnosť a zákonnosť uznesenia špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/1 Gv

74/14/1000-88 zo dňa 17. decembra 2015 v spojení s uznesením vyšetrovateľa PZ sp. zn.

PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 zo dňa 12. augusta 2015 o vznesení obvinenia.

Je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ rozhodol o vznesení obvinenia

najmä na základe zadovážených listinných dôkazov, ktoré sú podrobne uvedené

v odôvodnení jeho uznesenia.

Skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov dostatočne odôvodňujú podozrenie, že

obvinená sa mala dopustiť skutku kladeného jej za vinu, ako je

uvedený vo výroku uznesenia vyšetrovateľa a týmto konaním mala naplniť zákonné znaky

obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa

, po objektívnej i subjektívnej stránke.

Z listinných dôkazov je zrejmé, že riaditeľ štátneho podniku informoval členov

dozornej rady a poskytol im informácie týkajúce sa .

Na rokovaní dozornej rady (záznam č. 16 zo zasadnutia dozornej rady štátneho

podniku zo dňa 8. marca 2006) boli predložené návrhy

Dohody o usporiadaní zmluvných vzťahov VEG (ďalej len „Dohoda“) a Zmluvy

o prevádzke VEG (ďalej len „Zmluva“), pričom v oboch dokumentoch je na viacerých

miestach explicitne uvedené, že obsahovo sa prelínajú a na seba nadväzujú, že ich účinnosť

je vzájomne podmienená, návrh Dohody je neoddeliteľnou prílohou návrhu Zmluvy.

Na základe týchto skutočností obvinená musela mať jednoznačnú vedomosť, že

riaditeľ predložil návrhy oboch zmluvných dokumentov

na schválenie dozornej rade s úmyslom ich podpísať v podobe schválenej dozornou radou,

čo sa aj následne udialo, pričom toto konanie jednoznačne nebolo v súlade so záujmami

podniku. Spôsobeným následkom v danom prípade bola škoda vyčíslená poškodeným

subjektom v sume 253.402.151 € ako ušlý zisk, nakoľko

v prípade neexistencie Zmluvy by bolo možné odôvodnene očakávať zvýšenie majetku

štátneho podniku o príjmy z prevádzky VEG.

V súvislosti s Vašou námietkou, že schvaľovanie (neúplného) návrhu Zmluvy podľa

o štátnom podniku v znení účinnom k 8. marcu 2006 nepatrí

do pôsobnosti DR, že DR tento materiál iba vzala na vedomie, je potrebné poukázať práve

na o štátnom podniku v znení účinnom v čase spáchania skutku, kde

je zakotvené postavenie dozornej rady v štátnom podniku, jej pôsobnosť, oprávnenia

a povinnosti, na základe čoho je možné konštatovať, že pôsobnosť rady ako orgánu podniku

(spolu s riaditeľom štátneho podniku) je významná, pretože okrem iného má aj dozornú

právomoc v tom, že má dohliadať na vedenie a hospodárenie podniku.

Podľa ustanovenia o štátnom podniku v znení

platnom v čase spáchania skutku predseda a členovia rady vykonávajú svoju pôsobnosť

s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, najmä sú povinní zaobstarať si

a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,

zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie

tretím osobám by mohlo podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy a pri výkone

svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb

pred záujmami podniku.

Nemenej dôležité je ustanovenie

o štátnom podniku v znení platnom v čase spáchania skutku, podľa ktorého rada dohliada

na vedenie a hospodárenie podniku.

Pripustením opačného výkladu by sa negovala úloha dozornej rady.

K ďalšej Vašej námietke o arbitrárnosti rozhodnutia špeciálneho prokurátora treba

uviesť, že v návrhu podrobne uvádzate jednotlivé časti odôvodnenia rozhodnutia

prokurátora, s ktorými vyjadrujete nesúhlas - už z tejto skutočnosti je zrejmé, že

o arbitrárne rozhodnutie nejde.

Dôvodom arbitrárnosti nie je samotná nespokojnosť či nesúhlas dotknutej strany

konania s odôvodnením rozhodnutia, ktoré spĺňa všetky náležitosti vyžadované ustanovením

, .

V tejto súvislosti poukazujem na platnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky (sp. zn. zo dňa 12. mája 2004, zo dňa 23. júna 2004,

zo dňa 4. mája 2010 a ďalšie), podľa ktorých nie je nutné, aby na každú

žalobnú námietku bola daná súdom (per analogiam prokurátorom) podrobná odpoveď,

a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia

a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak sa nereaguje

na zásadnú, relevantnú námietku, tento nedostatok je možné považovať za prejav

arbitrárnosti, o taký prípad však v skúmanej veci nejde.

Možno teda uzavrieť, že zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver, že bol

spáchaný trestný čin a že ho mala spáchať konkrétna osoba, pričom v ďalších

podrobnostiach poukazujem na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, s ktorými sa

stotožňujem.

Podľa ustanovenia generálny prokurátor zruší

právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v

konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.

Vzhľadom k tomu, že nebolo zistené také porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo

postup podľa a nasl. , v súlade s ustanovením

Vás upovedomujem, že Vášmu návrhu na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní som nevyhovel.».

15. Z uznesenia špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra

2015 vyplýva, že «Vyšetrovateľ PZ predmetným sťažnostiam obvinených podľa § 190 ods. 1

nevyhovel a podľa tieto predložil

na rozhodnutie prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti

v prípravnom konaní.

Prokurátor ÚŠP podľa , preskúmal

správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu

napadnutého uznesenia, pričom nezistil žiadne procesné pochybenia zo strany

vyšetrovateľa, a preto napadnuté uznesenie považuje za správne a vydané v súlade

so zákonom.

V súvislosti s rozhodovaním o týchto sťažnostiach bolo potrebné vychádzať

z nasledovných ustanovení .

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Podľa ak neustanovuje zákon niečo iné, môže sťažnosť

podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenia dala návrh, na ktorý

ju zákon oprávňuje.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu

smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.

Podľa uznesenie možno napadnúť pre nesprávnosť

niektorého jeho výroku, pre zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo pre porušenie

ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť

nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Podľa v sťažnosti možno uviesť skutočnosti a dôkazy, ktoré

neboli známe v prvostupňovom konaní.

Preskúmaním podaných sťažností v zmysle uvedených zákonných podmienok bolo

zistené, že sťažnosti proti napadnutému uzneseniu sú prípustné, boli podané oprávnenou

osobou, v zákonnej lehote a opierajú sa o zákonné dôvody.

Postup pri samotnom rozhodovaní o sťažnosti upravuje ustanovenie § 192 ods. 1 Tr.

poriadku, v zmysle ktorého pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť

a konanie predchádzajúce týmto výrokom uznesenia.

Aplikáciou postupu upraveného uvedeným ustanovením bolo zistené, že podané

sťažnosti nie sú dôvodné.

Pokiaľ ide o dôvodnosť vznesenia obvinenia, tak tu je potrebné vychádzať

z ustanovenia , ktorý vymedzuje zákonné podmienky na vznesenie

obvinenia tak, že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností,

po začatí trestného stíhania, dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá

osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia.

Predpokladom postupu podľa uvedeného ustanovenia je teda existencia skutočností

nasvedčujúcich záveru, že bol spáchaný trestný čin a zároveň aj odôvodňujúci záver, že

tento trestný čin spáchala určitá osoba.

V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia však nie je vyžadovaný taký stupeň

preukázania skutočností významných pre posúdenie vecí, ako je tomu napríklad pri podaní

obžaloby alebo pri rozhodovaní súdu vo veci samej.

Pri vznesení obvinenia k záveru o spáchaní trestného činu stačí vyšší stupeň

pravdepodobnosti, ktorý ale musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami náležíte

odôvodnený.

Pri hodnotení skutočností odôvodňujúcich vznesenie obvinenia je však potrebné

vychádzať zo zásady voľného hodnotenia dôkazov upravenej v .

K námietkam jednotlivých obvinených uvedených v ich sťažnostiach k uzneseniu

o vznesení obvinenia zo dňa 12.08.2015 je potrebné uviesť nasledovné.

Predmetom dokazovania v danom trestnom konaní nie je výhodnosť, či nevýhodnosť

pomeru percentuálnej deľby výnosov pre jeden či druhý zmluvný subjekt, ale okolnosti

podpisu zmluvy o prevádzke VEG, bez ktorej by akákoľvek deľba výnosov na základe

zmluvy nevznikla.

K záväznosti Uznesení vlády SR č. 619/2001 a č. 625/2004 voči orgánom štátneho

podniku je vo všeobecnosti potrebné uviesť, že uznesenie vlády je forma, v ktorej vláda

prijíma svoje rozhodnutia. Touto formou uznesenia môže vláda schváliť všetko o čom

rozhoduje. Uznesenie nemá všeobecnú záväznosť, je to individuálny správny akt, ktorý

zaväzuje len adresátov uznesenia vo vnútri štátnej správy (právny záväzok nemôže plynúť

pre fyzickú alebo právnickú osobu mimo sústavy štátnej správy).

Funkciu zriaďovateľa štátneho podniku plní Ministerstvo životného

prostredia SR, ktoré nemôže voči plniť funkciu orgánu hospodárskeho zriadenia

podľa v čase skutku platnej právnej úpravy. Ministerstvo životného prostredia SR nemôže

podniku vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti udeľovať príkazy, pokyny alebo usmernenia,

týkajúce sa jeho hospodárskej činnosti, pretože tu absentuje zákonný podklad na takýto

postup. Ak by sme pripustili názor, že do činnosti podniku je možno zasahovať

ekonomickými direktívami zriaďovateľa, bolo by to v zjavnom rozpore napríklad

s ustanovením § 2 ods. 1, či § 5 ods. 1 zákona o štátnom podniku a štátny podnik by takto

fungoval v stave obmedzenej suverenity, bez zodpovednosti zákonne ustanovených orgánov

podniku za jeho hospodárenie.

Podľa predseda a členovia rady vykonávajú

svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, najmä sú

povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie, týkajúce sa

predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,

ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho

záujmy a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy

tretích osôb pred záujmami podniku.

Podľa členovia rady sú oprávnení nahliadať do

všetkých dokladov a záznamov týkajúcich sa činností podniku. Kontrolujú správnosť

vedenia účtovných záznamov a kontrolujú, či sa podnikateľská činnosť podniku uskutočňuje

v súlade s právnymi predpismi, internými predpismi podniku a pokynmi zakladateľa.

Podľa Dozorná Rada

a) prerokúva ročnú a mimoriadnu účtovnú závierku a rozhoduje o rozdelení zisku

a úhrade strát,

b) schvaľuje návrh na obstaranie hmotného a nehmotného majetku, v súlade

so štatútom,

c) schvaľuje návrhy na financovanie hmotného a nehmotného majetku úverom

v súlade so štatútom,

d) prerokúva základné otázky koncepcie rozvoja podniku a jeho podnikateľskej

činnosti,

e) dohliada na vedenie a hospodárenie podniku,

f) kontroluje údaje v účtovných knihách, ako aj ďalších dokladoch,

g) v odôvodnených prípadoch odporúča zakladateľovi odvolať riaditeľa,

h) vyjadruje sa k rozdeleniu, zlúčeniu, splynutiu a zrušeniu podniku,

ch) podáva zakladateľovi polročnú a ročnú správu o hospodárení podniku,

i) schvaľuje výber audítora na overenie účtovnej závierky,

j) schvaľuje poskytnutie úveru, pôžičky, prevod majetku podniku, poskytnutie majetku

podniku do užívania alebo zabezpečenie záväzku riaditeľovi, prokuristovi alebo inej osobe,

ktorá je oprávnená konať za podnik, a osobám im blízkym za podmienok obvyklých

v bežnom obchodnom styku.

Podľa na prijatie uznesenia rady je potrebná

nadpolovičná väčšina hlasov všetkých členov rady.

Ustanovenie ukladá členom dozornej rady vykonávať

svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, pričom

zákonodarca uvádza v druhej alinei povinnosti (zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť

všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť

o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo

podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú

uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami podniku), ktoré sú

iba jednými z definičných znakov pojmu „odborná starostlivosť a v súlade so záujmami

podniku“. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o štátnom podniku pojem odborná

starostlivosť nedefinuje a nie je možné ani analogicky výkladovo použiť znenie inej právnej

normy, je v tomto prípade potrebné využiť všeobecné poznatky právnej vedy, podľa ktorej

obsahom pojmu odborná starostlivosť sú atribúty odbornosti (profesionalita v zmysle vedieť

a dokázať) a starostlivosti (aktívne konanie). Pri posudzovaní konania z hľadiska odbornej

starostlivosti je nevyhnutné mať na zreteli to, ako by sa v danej situácii obvykle zachovala

osoba v podobnom postavení (teda porovnať toto konanie s pravdepodobným postupom

rozumného profesionála - odborníka v danej oblasti), aká je ustálená prax v podobných

prípadoch a podobne.

Ako je vyjadrené aj v odôvodnení uznesenia podľa zo dňa

12.08.2015 pojem odborná starostlivosť je potrebné vykladať vždy z objektívneho hľadiska,

vo vzťahu k objektívnym odborným znalostiam a schopnostiam. Odborná starostlivosť

vyjadruje povinnosť vynakladať pri zariaďovaní záležitostí okrem svojich subjektívnych

schopností a znalostí aj objektívne odborné schopnosti. Ak by osoba konala síce starostlivo,

ale neodborne, porušila by svoju právnu povinnosť. Na druhej strane, požiadavka kvality

výkonu činnosti s odbornou starostlivosťou sa nevyčerpá len požiadavkou na kvalifikované

správanie. S rovnakým dôrazom treba posudzovať aj hľadisko starostlivosti. Starostlivosť

výkonu určitej činnosti znamená vyvarovanie sa zbytočného a nezodpovedného riskovania,

ale rovnako aj prehnanej úzkostlivosti. Orgán koná s odbornou starostlivosťou vtedy,

ak zaobstará všetky dostupné a relevantné informácie k predmetu rozhodnutia,

pri rozhodnutí zhromaždí všetky relevantné informácie a koná v súlade so záujmami

podniku, úvaha vychádzajúca zo zhodnotenia relevantných informácií musí byť racionálna,

t. j. založená na dostatočných a relevantných dôvodoch a musí byť spätne preskúmateľná.

Podľa záznamu č. 16 zo zasadnutia Dozornej rady (ďalej len „DR“) štátneho

podniku Vodohospodárska výstavba zo dňa 08.03.2006 s programom.

Prerokovanie a vypracovanie stanoviska Dozornej rady k nasledovným materiálom

a) Dohoda a usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov b) Zmluva

o prevádzke .

Riaditeľ podrobne informoval dozornú radu o obidvoch zmluvných

dokumentoch. Na rokovaní sa zúčastnili , , ,

, ktorí takisto informovali členov DR o predmetných zmluvných dokumentoch

z hľadiska právneho, ekonomického, obchodného, dlhovej služby, z hľadiska

prevádzkovania majetku a ich dopadu na ekonomiku podniku v časovom horizonte 30

rokov.

Dozornej rade bol predložený materiál „Vybrané ukazovatele“, v ktorom je prehľad

výnosov aj nákladov, hospodársky výsledok a prehľad finančných tokov v časovom

horizonte 30 rokov. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že prevod majetku v zmysle Dohody

o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov je pre podnik ekonomicky

výhodný a podnik bude mať dostatok finančných prostriedkov na chod podniku a splácanie

úverov a úrokov z nich.

Po prerokovaní, diskusii a niektorých úpravách uvedených dvoch zmluvných

dokumentoch dozorná rada podľa

v platnom znení, schvaľuje obstaranie Majetku VEG definovaného v návrhu Dohody

o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG medzi SE, FNM SR,

a MH SR. Majetok VEG predstavuje technologickú časť vodnej elektrárne

menovite (vrátane, ale nie vymedzene len na) VEG, ,

a , čím účastníci dohody rozumejú všetky objekty a s nimi súvisiace

predmety, veci, hmotné a nehmotné práva uvedené v prílohe k tejto dohode. Hodnota

obstarávaného majetku predstavuje sumu 4 398 661 088,00 Sk bez dane z pridanej hodnoty.

Uznesenie DR s vyššie opísaným obsahom je registrované v zozname uznesení Dozornej

rady štátneho podniku , prijaté na zasadnutí dňa

8. marca 2006 ako uznesenie č. 55/16/2006.

Uznesením č. 56/16/2006 dozorná rada berie na vedomie návrh zmluvy o prevádzke

VEG v predloženom znení. Uznesením č 57/16/2006 dozorná rada odporúča vedeniu

podniku vykonať k predmetnému obstaraniu majetku a dojednávaniu podmienok jeho

ďalšieho prevádzkovania dostatok právnych a ekonomických analýz, ako aj iných

odborných konzultácií k technickým a prevádzkovým otázkam za účelom zabezpečenia

dostatočnej právnej istoty v uzatváraných zmluvných

vzťahoch a súčasnej, ale aj budúcej ekonomickej a prevádzkovej výhodnosti pre štátny

podnik.

Uznesením č. 57/16/2006 dozorná rada odporúča vedeniu podniku „vykonať

k predmetnému obstaraniu majetku a dojednávaniu podmienok jeho ďalšieho

prevádzkovania dostatok právnych a ekonomických analýz ako aj iných odborných

konzultácií k technickým a prevádzkovým otázkam za účelom zabezpečenia dostatočnej

právnej istoty v uzatváraných zmluvných vzťahoch

a súčasnej, ale aj budúcej ekonomickej a prevádzkovej výhodnosti pre štátny podnik.“

Zo záznamu vyplýva, že členovia rady boli podrobne informovaní vo všetkých

oblastiach týkajúcich sa predmetu rokovania DR jednak riaditeľom a aj v zázname

uvedenými pracovníkmi, čiže im musel byť nepochybne známy právny status

a v rámci neho aj skutočnosť, že nikdy nemali k VEG ani

k jej časti žiadne vlastnícke práva, preto mohli byť v období zaradenia VEG do majetkovej

podstaty iba v právnej pozícii nanajvýš dobromyseľného držiteľa Na túto skutočnosť

predstavitelia opakovane poukazovali na rokovaniach privatizačnej komisie počas

roku 2004, uvedené vyplýva aj z príloh medzirezortných rokovaní za účasti zástupcov

privatizačného poradcu, preto logickým a opodstatneným právnym postupom k dlhu

(záväzku) voči za vyňatie majetku VEG zo (do ktorého patril de facto,

nikdy nie de iure) a jeho následné vloženie do majetku teda k „účtovnej zostatkovej

hodnote“ majetku VEG vo výške 4,3 miliardy SK na základe Dohody o usporiadaní

majetkových vzťahov VEG, by bolo uznanie tohto záväzku zo strany

a jeho splatenie či už v celosti alebo v jednotlivých splátkach do jeho zániku

bez akéhokoľvek ďalšieho plnenia, prípadne postup, podľa ktorého by prevádzkovali

do momentu, kedy by zisk z jeho prevádzky dosiahol ekonomický ekvivalent

rovnajúci sa výške cca. 4,3 mil. SK. Právne a ekonomické súvislosti návrhu Dohody

o usporiadaní zmluvných vzťahov VEG a návrhom Zmluvy o prevádzke VEG museli byť

obvineným známe, pretože podľa bodu 12.5 Návrhu Zmluvy o prevádzke VEG jej

neoddeliteľnou súčasťou sú prílohy č. 1 až 11. Podľa zoznamu príloh, v bode 8 je ako

príloha uvedená Dohoda o usporiadaní majetkových vzťahov k VEG.

Okrem iného, ako aj z uznesenia č. 57/16/2006 jednoznačne vyplýva, ak by aj

členovia dozornej rady konali v prípade predmetu rokovania zo dňa 08.03.2006 s odbornou

starostlivosťou, je nepochybné, že napriek tomu odporúčali vedeniu vykonať

k obstarávaniu majetku a dojednaniu podmienok jeho ďalšieho prevádzkovania dostatok

právnych a ekonomických analýz a za účelom zabezpečenia dostatočnej právnej istoty

súčasnej aj budúcej prevádzkovej istoty pre štátny podnik.

Uvedené priamo dôvodne spochybňuje tvrdenia obvinených, že konali s odbornou

starostlivosťou pri schvaľovaní návrhu Dohody o usporiadaní Zmluvných vzťahov VEG

i vzatí na vedomie návrhu Zmluvy o prevádzke VEG, samotní členovia rady zrejme dňa

08.03.2006 nepovažovali sumu informácií im poskytnutých vedením štátneho podniku

na zasadnutí dňa 08.03.2006 za vyčerpávajúcu a konečnú, inak by neodporúčali vedeniu

zaobstarať dostatok právnych a ekonomických analýz k zabezpečeniu právnej istoty

z predmetných zmluvných vzťahov. Navyše ako aj sama obvinená

uvádza, medzi zvolaním zasadnutia dozornej rady a jeho konaním uplynuli iba 2 dni, počas

ktorých bolo v prípade členov dozornej rady oboznámiť sa s nepochybne rozsiahlym

a zložitým právnym a ekonomickým statusom VEG, pričom aj samotná obvinená

v sťažnosti vyjadruje právnu a ekonomickú komplikovanosť podmienok

prevodu.

Členovia dozornej rady však rozhodne nekonali v súlade so záujmami podniku,

v zmluve o kúpe akcií zo dňa 17.02.2005, kde je ocenený podiel výnosov z prevádzky VEG

(35% peňažným ekvivalentom vo výške 210 mil. €) je zrejme, že ak by nebola uzatvorená

zmluva o prevádzke VEG, privatizačná cena by sa vzhľadom k hodnote podielu 1 %

výnosu z prevádzky VEG ocenené sumou 6 mil. €, znížila z približne 840 mil. €

na 630 mil. €. Ekonomicky a právne opodstatnený postup v prípade usporiadania

vlastníckych vzťahov k VEG by bol nasledovný:

by dostali náhradovú pohľadávku vo výške 4,3 miliardy Sk (približne

82 mil. €) v danom čase za to, ako je uvedené v bode 2.5 Dohody o usporiadaní

majetkových vzťahov VEG, že odo dňa zápisu do obchodného registra resp. jeho

právny predchodca udržiavali majetok VEG, významne do neho investovali a vynaložili

významné náklady na jeho údržbu, čím bola de facto uznaná právna situácia, kedy je možno

považovať . za dobromyseľného držiteľa v zmysle § 130 a nasl. Občianskeho

zákonníka (čo vyplýva aj z preambuly dohody, ktorá uvádza právne akty, z ktorých Dohoda

obsahovo vychádza) majetku VEG v rokoch 1994-2006. Následne v prípade neexistencie

Zmluvy o prevádzke VEG by bola privatizačná cena nižšia o 210 mil. € ako

ustanovuje Zmluva o kúpe akcií zo dňa 17.02.2006.

Z dôkazov zabezpečených v spisovom materiáli je nepochybné, že samotní

zamestnanci poukazujú, že v prípade neexistencie Zmluvy o prevádzke VEG by boli

výnosy rádovo o 1 miliardu Sk ročne vyššie, z interného záznamu 9/6300/2005 zo dňa

06.03.2006 odosielateľa (zamestnanec ) adresovaného

Dozornej rade v stati „Odporúčanie“ úsek obchodu vyjadruje názor,

že „konečným a najperspektívnejším riešením pre náš podnik je prevziať VEG ako celok

vrátane obchodu, kde bude môcť realizovať predaj, stanovovať si obchodnú a cenovú

stratégiu a posilní to konkurencie schopnosť na Slovensku. Zároveň by náš podnik získal

približne 1 mil. z výnosov, čo je 30 mld. Sk za 30 rokov.“

Z výročných správ je zrejmé, že za roky 2006-2013 získali z prevádzky

VEG tržby vo výške 317 mil. € (bez odrátania nákladov). Za roky 2015- 2036 vyčíslili aj

tržby po odpočítaní nákladov (teda zisk) na sumu 588 mil. €. (cca. 28 mil. € ročne), túto

sumu žiadajú ako náhradu škody z dôvodu vypovedania Zmluvy o prevádzke VEG dňa

09.03.2015 v rámci konania pred Medzinárodným rozhodcovským súdom vo Viedni

od subjektov Fond Národného majetku Slovenskej republiky a Ministerstvo hospodárstva

Slovenskej republiky. Teda kúpna cena 840 mil. € by sa spoločnosti vrátila počas

zmluvného obdobia 30 rokov len zo samotnej prevádzky VEG, bez ohľadu na rádovo vyššie

zisky z prevádzky iného majetku v portfóliu ., čím je jednoznačne vyvrátiteľné tvrdenie

o výhodnosti daného riešenia pre štátny podnik.

Z uvedeného vyplýva, že cena zaplatená spoločnosťou Slovenskej republike

za celý privatizovaný majetok sa približne rovná samotnému možnému zisku

z prevádzky VEG za obdobie rokov 2006-2036 alebo inými slovami kúpna cena vo výške

840 mil. € by sa spoločnosti vrátila len/iba zo samotnej prevádzky VEG počas

30 rokov bez ohľadu na zisky z iného prevádzkovaného majetku (jadrové a tepelné

elektrárne a pod.) pričom táto skutočnosť je aj predmetom ďalšieho dokazovania

do trestného konania pribratou znaleckou organizáciou.

Vyššie opísané skutočnosti jednoznačne potvrdzujú, že ako členovia dozornej rady

nekonali na zasadnutí dozornej rady dňa 08.03.2006 v súlade so záujmami podniku

tak, ako im to ukladá Zbierky o štátnom podniku vo väzbe

na ustanovenie § 21 písm. d), e) zákona o štátnom podniku.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že riaditeľ štátneho podniku informoval členov

Dozornej rady a im poskytol aj informácie, ktoré boli obsahom prílohy O (stanovisko

) na rokovanie v priestoroch MH SR zo dňa 23.11.2004 a títo boli oboznámení

s právnym statusom a z neho vyplývajúcimi právnymi vzťahmi týkajúcich sa

.

Je tiež zrejmé, že v zmysle vznikla poškodenému

subjektu škoda, pretože ako je už vyššie vyčíslené v prípade neexistencie Zmluvy

o prevádzke VEG by bolo možné odôvodnene očakávať zvýšenie majetku štátneho podniku

o príjmy z prevádzky VEG počas trvania zmluvného vzťahu medzi a

po odpočítaní pohľadávky za prevod majetku VEG podľa Dohody o usporiadaní

majetkových vzťahov aj v dôsledku porušenia ich konaní na zasadnutí dozornej rady

dňa 08.03.2006, ktoré nebolo v súlade so záujmami podniku tak, ako im to ukladá

Zbierky o štátnom podniku vo väzbe na ustanovenie

písm. d), e) zákona o štátnom podniku, pričom pre postup podľa

je absolútne postačujúce vyčíslenie škody poškodeným štátnym podnikom , pričom

presný výpočet škody je predmetom znaleckého dokazovania v trestnom konaní.

Podľa dozorná rada dohliada na vedenie

a hospodárenie podniku.

Je možné akceptovať tvrdenie obvinenej , že dozorná rada si

uznesením č. 57/16/2006 splnila svoju povinnosť v zmysle § 21 ods. 1 písm. e) zákona

o štátnom podniku, vykonala svoju dozornú a kontrolnú funkciu, ale uznesením

č. 56/16/2006 ktorým „vzala na vedomie“ návrh Zmluvy o prevádzke VEG, pričom je

irelevantné jej tvrdenie, že ide iba o návrh, pretože v žiadnom prípade nedošlo k zmene

podstatných ekonomických a právnych ustanovení v porovnaní so signovanou zmluvou,

(dokonca sú oba zmluvné dokumenty takmer identické) a obvinená ako sama

uviedla v sťažnosti a ako to aj vyplýva zo záznamu z rokovania rady dňa 08.03.2006, mala

podrobné informácie o ekonomickom a právnom statuse VEG k rokovaniu Dozornej rady

a nekonala v súlade so záujmami podniku ako jej to vyplýva z ustanovenia § 20 ods. 5

zákona o štátnom podniku. Preto, ak by členovia rady dôsledne vykonávali povinnosti im

vyplývajúce ešte aj z ustanovenia § 21 ods. 1 písm. e) museli by už v uznesení č. 55/16/2006

neschváliť návrh Dohody o vysporiadaní majetkových vzťahov VEG, vzhľadom na ich

nepochybnú vedomosť o ustanoveniach Zmluvy o prevádzke VEG a najmä z nej

vyplývajúcich právach a povinnostiach subjektu ktorého oprávnené záujmy boli

povinní dôsledne hájiť, už pred prijatím všetkých uznesení DR dňa 08.03.2006, čo vyplýva

aj zo samotného záznamu, v ktorom je uvedené, že uznesenia č. 55-57/16/2006 boli prijaté

po prerokovaní a diskusii. Rovnako z preambuly dohody Návrhu dohody o usporiadaní

zmluvných vzťahov VEG bod B vyplýva, že „v deň podpisu tejto dohody a

uzatvorili zmluvu o prevádzke VEG (ako je definovaná nižšie), ktorá má vstúpiť do účinnosti

zároveň s touto dohodou.“

Po vyhodnotení všetkých skutočností, ktoré uviedli obvinení vo svojich sťažnostiach,

možno prijať záver, že z doposiaľ zadovážených dôkazov z prípravného konania všetky

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie v danej veci sa

s najväčšou pravdepodobnosťou i s prihliadnutím na zistený stupeň istoty, vyplývajúci

z doposiaľ vykonaných dôkazov stal, a že z jeho spáchania sú dôvodne podozriví hore

uvedení obvinení. Zo zadovážených listinných dôkazov, výsluchov svedkov, možno

jednoznačne konštatovať, že vyšetrovateľ PZ mal dostatok dôkazov na to, aby vo veci

postupoval podľa .

Nakoľko prokurátor ÚŠP pri preskúmaní celého spisového materiálu v postupe

vyšetrovateľa PZ pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia nezistil žiadne pochybenia,

a taktiež nezistil také skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie práv obvinených

na svoju obhajobu, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.».

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne

vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, , ). Inými

slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú ().

17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(obdobne aj podľa listiny) je teda právo účastníka konania na také

odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (,

, , , a iné).

18. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (, ).

19. Po oboznámení sa s obsahom upovedomení generálnej prokuratúry č. k. XVI/2

Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 ústavný súd

konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade

predovšetkým s príslušnými ustanoveniami a , ktoré

interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne

akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní

ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľkami namietaným porušením

práva na inú právnu ochranu podľa (obdobne aj podľa

listiny), čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, generálny prokurátor vzal na vedomie

podstatu argumentov sťažovateliek vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl.

, pričom zároveň predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru

o ich trestnoprávnej zodpovednosti vychádzajúc pri tom zo znenia príslušných ustanovení

o štátnom podniku v znení účinnom v rozhodnom čase a pôsobnosti

sťažovateliek ako členiek dozornej rady štátneho podniku ,

, ktoré je potrebné vnímať v spojitosti s uznesením špeciálneho

prokurátora č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015. Závery, ku ktorým

generálny prokurátor dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu

prípravného konania neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nemožno považovať

za arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa

k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola vyvodená trestnoprávna

zodpovednosť sťažovateliek, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať

ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru o trestnoprávnej

zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti

je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery

vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho pohľadu, či neprekračujú

rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-

ktorej veci. Inými slovami, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci z hľadiska formálnych

požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z

týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. V naznačených súvislostiach je potrebné z hľadiska

ústavnoprávnej udržateľnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní poukázať aj

na to, že odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre

takýto postup splnené podmienky, je porušením ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného

poriadku a podstatnou chybou prípravného konania, eventuálne aj podstatnou chybou

celého konania, ktoré predchádza rozsudku [ , Zo

súdnej praxe 4/2006, č. 60].

20. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie

je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X.

v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade

Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)

v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým

spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu (). Taktiež nie je možné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(obdobne aj podľa listiny) stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok (, , ). Ústavný súd teda uzatvára,

že generálny prokurátor vo svojich upovedomeniach č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5

z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 (v spojitosti s uznesením

špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015) s dostatočnou

jasnosťou vyjadril dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutia (Hadjianastassiou

v. Grécko), pričom ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a túto povinnosť si generálny prokurátor

podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere zastal.

21. V závere ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,

že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa (obdobne aj

podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv

príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom podľa a nasl. ,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom

ustanoveným postupom sa takýmto podnetom/návrhom zaoberať a o jeho vybavení

dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby

príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu vyhoveli (,

a ).

22. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že už v obdobných prípadoch opakovane

zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa

v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd

môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré

neboli odstránené v jeho priebehu (, , , ,

, ). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou

ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej

právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov

vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

(napr. ), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené, vrátane prokuratúry.

23. Osobitne je potrebné uviesť, že vznesenie obvinenia je dôležitým procesným

úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny

skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné postavenie v trestnom

konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné, aby sa odôvodnil záver,

že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru o spáchaní trestného činu

určitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí byť konkrétne

zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné, aby trestná činnosť

bola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby. Otázka dôvodnosti vznesenia

obvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti

prináleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho

skončení (s výnimkou niektorých špecifických situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu

do osobnej slobody sťažovateľa), teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov,

ktoré obvinenému, resp. obžalovanému poskytuje.

24. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec

sťažovateliek sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom

konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti ich trestného stíhania meritórne

zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľkám ako obvineným a prípadne aj v ďalšom

štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným právne

účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných

vrátane nimi označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť aj

v dôsledku postupu generálneho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky

zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov

(prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie)

tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej

hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie

a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) .

25. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované

predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť

nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami

vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou nepochybne je.

Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je

skončené (v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) a postavenie sťažovateliek ako

strany trestného konania im už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu

korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných

okolností a skutočností im za vinu kladených.

26. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd

Českej republiky, čoho dôkazom je aj jedno z jeho ostatných uznesení č. k.

zo 16. augusta 2016:

„6. Ústavní soud v prvé řadě připomíná, že jak ve své judikatuře opakovaně

zdůrazňuje, při svém rozhodování vychází ze zásady subsidiarity řízení o ústavní stížnosti,

jež je třeba vnímat jako řízení mimořádné. Ústavní soud uplatňuje zásadu zdrženlivosti

a minimalizace zásahů do rozhodovací činnosti jiných orgánů veřejné moci především tam,

kde dosud nebylo meritorně rozhodnuto. Tak i zasahování do rozhodování orgánů činných

v trestním řízení ve fázi přípravného řízení Ústavní soud považuje, s výjimkou situací zcela

mimořádných (např. pokud je současně dotčena osobní svoboda jednotlivce),

za nepřípustné, případně nežádoucí [srov. nález sp. zn. ze dne 30. 11. 1995

(N 78/4 SbNU 243) či usnesení sp. zn. ze dne 6. 9. 1999, sp. zn.

ze dne 11. 12. 2001, sp. zn. ze dne 21. 11. 2003, sp. zn. ze dne

30. 6. 2003 a další]. Kasační intervence tak má své místo pouze v případech zjevného

porušení kogentních ustanovení podústavního práva, kdy se postup orgánů činných

v trestním řízení zcela vymyká ústavnímu, resp. zákonnému procesněprávnímu rámci, a jím

založené vady, případně jejich důsledky, nelze v soustavě orgánů činných v trestním řízení,

zejména obecných soudů, již nikterak odstranit (srov. kupř. usnesení sp. zn.

ze dne 25. 1. 2006). Jinak řečeno, svůj zásah shledává Ústavní soud důvodným toliko

v situaci materiálního (obsahového) a na první pohled zřejmého odepření spravedlnosti

(denegatio iustitiae).

8. Pokud jde konkrétně o usnesení, kterým se podle § 160 odst. 1 trestního řádu

rozhoduje o zahájení trestního stíhání, Ústavní soud ve své judikatuře opakovaně

konstatoval, že toto usnesení je úkonem se závažnými důsledky pro osobu obviněného

a k jeho vydání smí dojít jedině v zákonných mezích ( České republiky,

čl. 2 odst. 2 Listiny). Nicméně toto rozhodnutí má ve své podstatě toliko předběžný

charakter a jeho smyslem ve vztahu k obviněnému je oznámení, že je stíhán pro určitý

skutek, což je podmínkou dalších procesních úkonů v trestním řízení [usnesení sp. zn.

ze dne 6. 6. 2013 či usnesení sp. zn. ze dne 7. 12. 2006

(U 14/43 SbNU 655)]. Zdrženlivost v zásazích proti usnesení o zahájení trestního stíhání

Ústavní soud prolomil jen za naprosto mimořádných okolností, pro něž je charakteristická

existence zjevné libovůle v rozhodování. I tehdy však Ústavní soud setrval na stanovisku, že

mu nepřísluší jakkoli přezkoumávat rozhodnutí o zahájení trestního stíhání po věcné

stránce, neboť to náleží do pravomoci orgánů činných v trestním řízení. Důvodnost obvinění

a zákonnost trestního stíhání je totiž předmětem celého trestního řízení, a proto je

příslušnými orgány z úřední povinnosti zkoumána po celou dobu trestního řízení. Ústavní

soud je v této souvislosti povolán zabývat se otázkou ochrany základních práv a svobod

zásadně až po jeho ukončení, po vyčerpání všech procesních prostředků k ochraně práv

podle trestního řádu.

10. Pokud jde o stížnostní námitku nedůvodnosti a neopodstatněnosti trestního

stíhání, Ústavní soud konstatuje, že na počátku trestního stíhání není možné z logiky věci

dosáhnout naprosté jistoty o spáchání trestného činu; k zahájení trestního stíhání tedy

postačí vyšší stupeň pravděpodobnosti nasvědčující tomu, že obviněný spáchal skutek

ůsobem popsaným ve skutkové větě usnesení o zahájení trestního stíhání. Odtud se pak

odvíjí také adekvátní úroveň obsahové preciznosti jednotlivých náležitostí rozhodnutí.

Při rozhodování o zahájení trestního stíhání, s ohledem na důkazní situaci, není možno

požadovat po orgánech činných v trestním řízení, aby v usnesení o zahájení trestního

stíhání byl obsažen zcela vyčerpávající popis. Trestná činnost nemusí být v tomto stadiu

spolehlivě prokázána a posléze ve skutkové větě popsána natolik spolehlivě, jako je tomu

například u obžaloby (srov. např. usnesení sp. zn. ze dne 16. 6. 2015 či

usnesení sp. zn. ze dne 22. 9. 2015). Z hlediska ústavních garancí

základních práv je podstatná především identifikace skutku tak, aby nemohl být zaměněn s

jiným (§ 160 odst. 1 věta druhá trestního řádu), tedy aby byl obviněný co nejpřesněji

seznámen s tím, co je mu kladeno za vinu. Ústavněprávní roviny přitom nedosahuje spor o

větší či menší míru úplnosti popisu skutku, resp. výstižnosti jeho určení, stejně jako

opodstatněnosti závěru o důvodnosti trestního stíhání.“

27. Naostatok z uznesenia ústavného súdu č. k. -16 z 22. augusta

2014 dokonca vyplýva, že:

„Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora

vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný

súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného

poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno

použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti

meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia

konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad

vyplýva aj z dôvodovej správy k , v ktorej sa uvádza: „... treba

umožniť vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní

prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne

zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom

konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor.“ Uznesenie o vznesení obvinenia

je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie

vo veci samej.

V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike,

podľa ktorej v § 174a Trestního řádu (zákon č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov)

môže najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu

o zastavení trestného stíhania a o postúpení veci.

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateliek na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2016