Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)I. ÚS 756/2016
PDF · 673.15 KB
No categories available
I. ÚS 756/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej JUDr. Alanom Strelákom, Advokátska kancelária Strelák & Petkov,
Na Vŕšku 12, Bratislava, vedenú pod sp. zn. Rvp 9989/2016, a sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou
AK H. I. F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a spoločník
JUDr. Dušan Ivan, vedenú pod sp. zn. Rvp 10005/2016, pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upovedomeniami
generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016
a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 a takto
rozhodol:
1. Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 9989/2016
a sp. zn. Rvp 10005/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 9989/2016.
2. Sťažnosti a o d m i e t a
pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.1 Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. júla 2016 doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľka 1“), vedená
pod sp. zn. Rvp 9989/2016, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
upovedomením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny
prokurátor“) č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 (ďalej aj „upovedomenie
generálneho prokurátora“).
1.2 Ústavnému súdu bola 2. augusta 2016 doručená sťažnosť
(ďalej aj „sťažovateľka 2“), vedená pod sp. zn. Rvp 10005/2016, ktorou
namietala porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) upovedomením generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6
z 1. júna 2016.
2. Z obsahu obidvoch sťažností a príloh k ním pripojených vyplýva, že uznesením
vyšetrovateľ Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, špecializovaného tímu
(ďalej len ,,vyšetrovateľ“) pod ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 zo 7. júla 2014
podľa § 199 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozhodol o začatí trestného stíhania vo veci
pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
§ 237 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Vyšetrovateľ svojím uznesením ČVS: PPZ-
619/NKA-FP-BA-2014 z 12. augusta 2015 rozhodol podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
o vznesení obvinenia pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 237 ods. 1 a 4 písm. a)
Trestného zákona vo vzťahu k viacerým osobám vrátane
a (spolu len „sťažovateľky“). Špeciálny prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny
prokurátor/špeciálna prokuratúra“) uznesením č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88
zo 17. decembra 2015 rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
o zamietnutí sťažnosti všetkých spoluobvinených podaných proti uzneseniu vyšetrovateľa
ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 z 12. augusta 2015. Generálny prokurátor
upovedomeniami č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6
z 1. júna 2016 nevyhovel návrhom sťažovateliek podaných podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku. Opatrenia generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016
a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 napadli obidve sťažovateľky sťažnosťami
na ústavnom súde.
3. Kľúčovou argumentáciou sťažovateliek v podaných sťažnostiach je ich nesúhlas
s ich „kolektívnym“ trestným stíhaním ako bývalých členiek dozornej rady štátneho
podniku , s poukazom na to, že na ich
vznesené podstatné/nosné obhajobné argumentačné námietky nebolo zo strany orgánov
činných v trestnom konaní vrátane generálneho prokurátora v postupe podľa §363 a nasl.
Trestného poriadku predostreté uspokojujúce/vecné/adekvátne alebo dokonca žiadne
vysvetlenie/zdôvodnenie, v dôsledku čoho tak v ostatnom generálny prokurátor svoje
upovedomenia č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6
z 1. júna 2016 mal zaťažiť arbitrárnosťou a mal tak porušiť sťažovateľkami označené práva.
3.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9989/2016 sťažovateľka
konkrétne poukázala na to, že nedostala konkrétnu odpoveď, resp. žiadnu odpoveď
na nasledujúce právne okruhy otázok «(i) ... v slovenskej právnej úprave dozorná rada
vo všeobecnosti nemá priamy vplyv na procesy prebiehajúce v spoločnosti... a že ide len
o kontrolný/poradný orgán a nie riadiaci orgán. (ii) Protiprávne konanie nemusí a ani nie
je automaticky konaním trestnoprávnym, pretože porušenie právnych predpisov často
zakladá len občianskoprávnu zodpovednosť, a to bez ohľadu na výšku škody. (iii) ...
poukázala na to, že Sťažovateľka a ďalší členovia dozornej rady
.. „zobrali na vedomie“ NÁVRH zmluvy o prevádzke vodnej elektrárne
(ďalej aj ako „ZoVEG“) a nie samotnú ZoVEG. Ustanovenie § 21 ods. 1 ZoŠP
taxatívne vymedzuje pôsobnosť dozornej rady, pričom schvaľovanie zmlúv, resp.
návrhov zmlúv v tomto ustanovení absentuje... orgány činné v trestnom konaní bez všetkého
považujú uznesenie č. 56/16/2006, ktorým dozorná rada „zobrala na vedomie“ návrh
ZoVEG za uznesenie o jej schválení, pričom slovné spojenie „vziať na vedomie“ alebo
„zobrať na vedomie“ zo strany akéhokoľvek subjektu, ktorý ho v danej situácií použije,
vyjadruje tú skutočnosť, že za daných okolností nerozhoduje, resp. nemôže rozhodnúť
v (ne)prospech. resp. (ne)schváliť akýkoľvek právny úkon, lebo zákon mu takúto možnosť
nepriznáva. (iv)... opatrovanie alebo spravovanie cudzieho majetku je jedným z formálnych
znakov skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku podľa ust. § 237 Trestného zákona, ale dozornej rade z ust. § 21 ZoŠP a ani zo
žiadneho iného ustanovenia takáto povinnosť nevyplýva. Síce sa v ustanovení § 21 ods. 1
písm. b) ZoŠP uvádza, že dozorná rada schvaľuje návrhy na obstaranie hmotného
a nehmotného majetku v súlade so štatútom, ale ide len o NÁVRHY na obstaranie.
Rozhodnutie dozornej rady teda nemá priamy vplyv na to, či k obstaraniu skutočne dôjde.
(v)... aj napriek „zobratiu na vedomie“ neúplného návrhu ZoVEG aj vo vzťahu k tomuto
dokumentu dozorná rada prezieravo uznesením č. 57/16/2006 odporučila vedeniu
vykonať ďalšie ekonomické a právne analýzy, vzťahujúce sa k predmetu rozhodovania.
Orgány činné v trestnom konaní túto skutočnosť neprípustné vyhodnotili v neprospech
sťažovateľky, pričom ide jednoznačne o skutočnosť svedčiacu v prospech všetkých členov
dozornej rady. (vi)... vyšetrovateľ neprípustným spôsobom „vyčíslil“ údajnú škodu
bez akejkoľvek odbornej analýzy zohľadňujúcej, mimo iného, napr. všetky náklady potrebné
na zabezpečenie výkonu prevádzky VEG, vrátane servisných a údržbových nákladov a pod.,
aké a či boli zohľadnené aj iné faktory vstupujúce do tak náročného vyčíslenia. Taktiež
nebolo žiadnym spôsobom zohľadnené, že v dôsledku obstarania majetku VEG a uzavretiu
sporných zmlúv došlo k medziročnému nárastu tržieb za služby poskytované pre
, t j. v konečnom dôsledku k výraznému zlepšeniu ekonomického postavenia
a konkurencieschopnosti na príslušnom trhu, a teda nepochybne aj k zlepšeniu
cashflow, schopnosti splácať dlhovú službu a pod. (vii) ZoVEG a dohoda o vysporiadaní
majetkových práv k VEG (ďalej aj ako „Dohoda“) má svoj právny základ v uznesení vlády
SR č. 1174/2004 o konečnej podobe transakčných dokumentov a v zmluve o kúpe akcií
zo dňa 17.02.2005, pričom v týchto dokumentoch sú stanovené ekonomické podmienky
prevádzkovania majetku, vrátane deľby výnosov, ako aj určenia subjektov. Poukázala na to,
že tieto skutočnosti boli pre dozornú radu a riaditeľa . záväzné a nemenné a tiež
na to, že ak by nedošlo k uzatvoreniu ZoVEG, nedošlo by ani k uzatvoreniu Dohody,
nakoľko jednou z odkladacích podmienok Dohody bolo práve uzatvorenie ZoVEG, čím by
ani nedošlo k presunu významného strategického majetku do aktív a teda už
spomínanému výraznému zväčšeniu majetku (viii) ... nie je možné hovoriť
o príčinnej súvislosti vo vzťahu k údajnému vzniku škody. Aj v prípade, že by dozorná rada
výslovne (ne)odporučila vedeniu , aby (ne)schválil NÁVRH ZoVEG, aj v takom
prípade by to na rozhodnutie vedenia nemalo žiadny vplyv, nakoľko vedenie štátneho
podniku nie je zo zákona viazané stanoviskom dozornej rady a dozorná rada v zmysle
ust. § 21 ZoŠP nemala kompetenciu na schválenie ZoVEG. Sťažovateľka poukázala na tú
skutočnosť, že vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V zmysle ust. § 21 ods. 1 ZoŠP žiadne uznesenie
dozornej rady nemohlo byť bezprostrednou príčinou údajnej škody, a keby aj áno, vo vzťahu
k členom dozornej rady by došlo k pretrhnutiu príčinnej súvislosti najneskôr pri rozhodnutí
vedenia (ne)schváliť predmetný materiál. (ix)... vyšetrovateľ vzniesol obvinenie
„kolektívne“ voči všetkým členom dozornej rady vrátane riaditeľa, bez toho, aby sa čo i len
náznakom zaoberal jednotlivými znakmi spolupáchateľstva vo vzťahu k sťažovateľkinmu
konaniu, ako aj ku konaniu ďalších obvinených. Vyšetrovateľ sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal s tým, ako hlasovali jednotliví členovia dozornej rady na jej zasadnutí,
nezaoberal sa ani postojmi členov dozornej rady vo vzťahu k prerokovaným bodom
zasadnutia a ani žiadnymi ďalšími skutočnosťami, ktoré by mohli odôvodniť
spolupáchateľstvo v danej veci.».
3.2.1 V sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 10005/2016 sťažovateľka k objektívnej
stránke trestného činu, z ktorého je obvinená, namietala, že «Pokiaľ ide o objektívnu
stránku údajného trestného činu, skutkové tvrdenia prokurátora sú výsledkom nesprávneho
uvažovania a jeho právne závery vyplývajú buď z nesprávneho zhodnotenia skutkového
stavu alebo (a to vo väčšej miere) bez neho. Vyšetrovateľ, ako aj prokurátor, považuje
uznesenie č. 56/16/2006, ktorým dozorná rada (ďalej len „DR“) „berie na vedomie“ návrh
Zmluvy o prevádzke (ďalej len „VEG“) za uznesenie
o schválení návrhu Zmluvy o prevádzke VEG. Stotožňovať pojem „vziať na vedomie“
a „schváliť“ je nelogické a nesprávne. Obsahovo sú tieto pojmy úplne odlišné a ich správna
interpretácia má rozhodujúci význam aj pri posudzovaní subjektívnej stránky môjho
konania, i všetkých ostatných členov DR, osobitne vôľovej stránky konania. Pojem „vziať
na vedomie“ znamená neutrálny postoj, bez konkrétneho vyjadrenia k predmetu konania.
Pojem „(ne)schváliť“ vyjadruje (ne)stotožnenie sa s predmetom konania, vôľu (chcenie) ho
akceptovať s predvídateľnými účinkami pri danej úrovni poznania (vedenie).».
Poukázala na to, že «V trestnom práve je neprípustné robiť z nejasných, neurčitých
pojmov jasné a určité závery v neprospech obvineného. Ak platí, že také závery nemožno
robiť v prípade pochybností vo vzťahu k akejkoľvek okolnosti týkajúcej sa viny (zásada in
dubio pro reo), musí to platiť aj v prípade jasne vyjadrených neutrálnych postojov osoby
k predmetu konania. Navyše, vyšetrovateľ ani prokurátor pri svojom rozhodovaní vôbec
nezohľadnili ani mnou namietanú skutočnosť, že schvaľovanie návrhu Zmluvy o prevádzke
VEG podľa § 21 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom k 8.3.2006
nepatrí do pôsobnosti (ďalej len
„ “). DR preto nemohla v tomto smere rozhodnúť o schválení alebo neschválení
predloženého, (navyše neúplného, teda nefinálneho) návrhu Zmluvy o prevádzke VEG.
Keďže bol však tento návrh zmluvy predmetom zasadnutia DR, informáciu DR iba vzala
na vedomie.“. Navyše, podľa názoru sťažovateľky „Členovia DR VV š.p., uznesením
č. 56/16/2006, ktorým zobrali na vedomie Zmluvu o prevádzke VEG, nesplnomocnili
riaditeľa , na konanie v rozpore so zákonom. Iba zobrali na vedomie informáciu
riaditeľa , o návrhu (nefinálneho znenia) Zmluvy o prevádzke VEG. Navyše,
uzavretie Zmluvy o prevádzke VEG riaditeľom , nebolo v žiadnom prípade viazané
žiadnym stanoviskom DR a už vôbec nie uznesením, ktorým DR vzala na vedomie
informáciu o pripravovanom návrhu zmluvy.“. Taktiež podľa názoru sťažovateľky
„... nejestvuje príčinná súvislosť medzi konaním členov DR a údajnou škodou, ktorú mala
spôsobiť DR spolu s riaditeľom , umožnením , prevádzkovať VEG a získavať
ročný výnos vo výške 35 % z jej prevádzky v období mesiaca apríl 2006 až doposiaľ.».
3.2.2 V ďalšom sťažovateľka 1 poukázala na to, že podľa jej názoru nedošlo v jej
prípade ani k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu, z ktorého je obvinená, čo
odôvodňovala týmito skutočnosťami, že «(i)... 23.11.2004 som nebola prítomná
v priestoroch Ministerstva hospodárstva SR na rokovaní medzi MH SR, privatizačným
poradcom a , a teda ani som nemala vedomosť o stanovisku , k zneniu
prílohy „O transakčných dokumentov“, ani som nemala informácie o právnej analýze
Namietala som preto, že záver o mojom úmyselnom zavinení sa
opiera o podklady, ktoré som nepoznala. (ii) Poznamenala som tiež, že ako zamestnankyňa
, som bola externou členkou ,
a pri výkone svojej funkcie som bola odkázaná výlučne na zdroje prerokované
na zasadnutiach DR. Inak som nemala prístup k žiadnym interným zdrojom informácií
týkajúcich sa , včítane problematiky VEG. (iii) ... vyšetrovateľ sa pred
„kolektívnym“ vznesením obvinenia voči členom DR VV š.p., nezaoberal otázkou
samotného hlasovania na zasadnutí DR 8.3.2006 a jeho priebehom, ako aj postojmi
obvinených členov DR prejavovanými na tomto zasadnutí.».
3.2.3 Sťažovateľka 1 taktiež akcentovala skutočnosti dosiaľ potvrdené vykonaným
dokazovaním a svedčiacich v jej prospech, na ktoré účinne nereflektoval žiadny z orgánov
činných v trestnom konaní. Konkrétne poukázala na to, že «(i) DR uznesením č. 55/16/2006
schválila v súlade so svojou kompetenciou len obstaranie majetku , za cenu určenú
znaleckým posudkom; (ii) DR uznesením č. 56/16/2006 len „vzala na vedomie“ návrh
Zmluvy o prevádzke VEG, a v uznesení č. 57/16/2006 ,navyše odporučila vedeniu podniku
aj vo vzťahu k tejto zmluve vykonať dodatočné analýzy uvedené v tomto uznesení
(až vo finálnom znení tejto zmluvy sa riešila otázka konkrétneho financovania
nadobudnutého majetku); (iii) uzavretie Zmluvy o prevádzke VEG riaditeľom ,
nebolo viazané žiadnym stanoviskom DR a už vôbec nie uznesením, ktorým DR vzala
na vedomie informáciu o nefinálnom návrhu zmluvy; (iv) môj úmysel pomôcť spáchať
údajný trestný čin nie je preukázaný a jeho neexistencia vyplýva aj z toho dôvodu,
že nejestvujú dostatočné dôkazy o spáchaní trestného činu hlavným páchateľom.».
3.2.4 S poukazom na deklarované skutočnosti sťažovateľka 1 v závere zhrnula, že
„Z obsahu napadnutého opatrenia generálneho prokurátora je zrejmé, že toto opatrenie má
vážne nedostatky, je nezákonné pre jeho arbitrárnosť a nevysporiadanie sa s mojimi
vecnými a procesnými námietkami. Generálny prokurátor sa s nimi buď nevysporiadal
vôbec alebo iba čiastočne a aj v tomto prípade svojvoľne a nelogicky.“.
4.1 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9989/2016 sťažovateľka 1
žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd takto rozhodne:
„1.1 Základné právo sťažovateľky, , ... na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Opatrením
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 01.06.2016, vydaného pod
č. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 porušené bolo.
1.2 opatrenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2016,
pod č. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
1.3 Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 342,19 EUR,
...“
4.2 V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10005/2016 sťažovateľka 2
žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd takto rozhodne:
„1. Základné právo sťažovateľky ,... na súdnu a inú
právnu ochranu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd... opatrením generálneho prokurátora Slovenskej republiky Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky z 1.6.2016, č. XVI/2 Pz 32/16/1000-6, ktorým podľa
návrhu sťažovateľky z 24.2.2016 nezistil dôvody na zrušenie právoplatného uznesenia
špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII Gv 74/14/1000-88 o zamietnutí sťažnosti proti
uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry,
národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ- 619/NKA-
FP-BA-2014, v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII Gv 74/14/1000-88
o zamietnutí sťažnosti obvinených proti uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia Policajného
zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný
tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA- 2014, porušené bolo.
2. Zrušuje opatrenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 1.6.2016,
č. XVI/2 Pz32/16/1000-6 a
2.1 prikazuje mu, aby uložil špeciálnemu prokurátorovi Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, aby zrušil uznesenie
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, národnej
jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015, ČVS: PPZ-619/NKA-FP-BA-
2014 o vznesení obvinenia, minimálne v časti, ktorá sa týka sťažovateľky,alternatívne,
2.2 zrušuje právoplatné uznesenie špeciálneho prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp.zn. VII/1 Gv
74/14/1000, minimálne v časti, ktorá sa týka sťažovateľky, a vracia mu vec, minimálne
v tejto časti, na ďalšie konanie.
3. Generálny prokurátor Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy
právneho zastúpenia vo výške 363,79 eura...“
II.
5. V rámci prípravy veci na predbežné prerokovanie sa k veci na základe žiadosti
ústavného súdu písomne vyjadrili všetci účastníci konania, a to generálny prokurátor
svojimi písomnými vyjadreniami z 19. septembra 2016 č. k. 2 GÚp 7/16/1000-4
a č. k. 2 GÚp 8/16/1000-4, a k predmetným vyjadreniam poskytli svoje stanoviská právni
zástupcovia sťažovateliek svojimi listami zo 14. novembra 2016 (JUDr. Alan Strelák)
a zo 14. novembra 2016 (JUDr. Dušan Ivan).
5.1 Z vyjadrenia generálneho prokurátora zhodne k obidvom veciam vyplýva, že
«Na rozdiel od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov majú oprávnenia
generálneho prokurátora ustanovené v § 363 až 367 Trestného poriadku svoje špecifiká.
V prvom rade tu neplatí zásada dispozitívnosti, pretože generálny prokurátor môže zrušiť
nezákonné právoplatné uznesenie policajta alebo prokurátora v prípravnom konaní aj
bez návrhu oprávnenej osoby (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). Generálny prokurátor nie
je limitovaný ani obsahom podaného návrhu, naopak, jeho povinnosťou je vykonať revíziu
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Tieto významné odlišnosti od ostatných
v súčasnosti alebo v minulosti existujúcich mimoriadnych opravných prostriedkov
v trestnom konaní (sťažnosť pre porušenie zákona, dovolanie a obnova konania) majú svoje
vyjadrenie aj v spôsobe, akým generálny prokurátor zaujíma svoje stanovisko
k neopodstatnenému návrhu oprávnenej osoby.
Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor preskúma
právoplatné uznesenie policajta alebo prokurátora na základe návrhu oprávnenej osoby
a nezistí dôvody na jeho zrušenie alebo ak návrh bol podaný po lehote, len upovedomí o
tom osobu, ktorá návrh podala, t. j. bez toho, aby vydával „negatívne“ rozhodnutie.
Postupuje tak aj vtedy, ak bol návrh podaný osobou neoprávnenou (§ 365 ods. 2 Trestného
poriadku).
Vo všeobecnosti možno k upovedomeniu uviesť nasledovné.
Je nesporné, že upovedomenie patrí k štandardným procesným úkonom orgánov
činných v trestnom konaní, resp. súdu. Spravidla je reakciou na žiadosť, návrh, podnet
alebo iné podanie subjektu trestného konania odlišného od orgánu činného v trestnom
konaní. Trestný poriadok ráta s inštitútom upovedomenia v rôznych procesných situáciách.
V predsúdnom konaní môže ísť napríklad o upovedomenie poškodeného o zaistení jeho
nároku (§ 50 ods. 6 Trestného poriadku), upovedomenie obvineného a jeho obhajcu
týkajúce sa žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu (§ 79 ods. 3 Trestného
poriadku), upovedomenie oznamovateľa a poškodeného o začatí trestného stíhania (§ 199
ods. 1 Trestného poriadku), upovedomenie obvineného, poškodeného alebo zúčastnenej
osoby o výsledku preskúmania postupu policajta (§ 210 Trestného poriadku), upovedomenie
obvineného a poškodeného o vrátení veci [§ 230 ods. 2 písm. d)]. Len ako obiter dictum
možno dodať, že povinnosti orgánov činných v trestnom konaní upovedomiť niektorý
zo subjektov trestného konania o svojom procesnom úkone, nemusí vždy predchádzať
podanie podávateľa (napríklad upovedomenie obvineného o mieste a čase konania
o dohode o vine a treste podľa § 232 ods. 2 Trestného poriadku), ale ukladá ju priamo
zákon.
Zo sémantického hľadiska sa upovedomením orgánu činného v trestnom konaní
rozumie poskytnutie informácie ex offo o procesnom úkone (vykonanom alebo plánovanom)
alebo na základe žiadosti subjektu trestného konania o tom, či je v jeho právomoci vyhovieť
podaniu podávateľa a v pozitívnom prípade oznámiť mu rozsah prijatých opatrení. Ak tomu
tak nie je, čiže ak nemožno akceptovať argumenty podávateľa, v upovedomení sa uvedú
dôvody, ktoré bránia prijať ním požadované opatrenia.
Z týchto dôvodov generálna prokuratúra vyslovuje vážne pochybnosti,
či upovedomenie podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku možno začleniť k opatreniam
v zmysle tvrdenia sťažovateľky. Opatrením v trestnom konaní sa totiž rozumie neformálne
alebo písomné rozhodnutie technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy (§ 10 ods. 19
Trestného poriadku). Opatrenie je jedným z druhov rozhodnutí, v ktorom orgány činné
v trestnom konaní alebo súd prejavujú svoju vôľu. Tieto neformálne procesné úkony nemajú
v Trestnom poriadku bližšie vymedzenú podobu. Viaceré ustanovenia Trestného poriadku
priamo používajú pojem „opatrenie“ (napríklad opatrenie pri nazeraní do spisu podľa § 69
ods. 2, opatrenie pri predaji veci podľa § 97 ods. 1, opatrenie o vyžiadanie odborného
vyjadrenia podľa § 141 ods. 2) alebo sú opatrenia nazývané inak (napríklad súhlas, pokyn,
určenie, ustanovenie, pribratie).
V každom prípade platí, že ide o atypický druh rozhodnutí. Vzhľadom na ich
operatívny ráz a organizačno-technickú podobu nie sú pre ne predpísané žiadne formálne
požiadavky na ich obsah a nie sú proti nim prípustné žiadne riadne alebo mimoriadne
opravné prostriedky. Zákonnosť opatrení možno spravidla namietať v opravnom konaní
vedenom o rozhodnutí, ktoré opatreniu predchádzalo.
Na druhej strane upovedomenie adresované subjektu trestného konania (o vykonaní
určitého procesného úkonu alebo o tom, že nie je dôvod k nemu pristúpiť) predstavuje
inštitút odlišný od opatrenia ako jedného zo spôsobu rozhodovania orgánov činného
v trestnom konaní a súdu.
Trestný poriadok nepredpisuje ani náležitosti upovedomenia. Ide jednak o dôsledok
rôznorodosti foriem upovedomení poskytovaných v trestnom konaní a jednak toho, že nie sú
považované za významné procesné úkony. Vo všeobecnosti totiž platí, že čím je
procesný úkon dôležitejší, tým prísnejšie zákonodarca predpisuje jeho obsah a formálne
náležitosti. Je evidentné, že samotný obsah a rozsah upovedomenia je ponechaný na úvahe
jeho spracovateľa. Napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom
konaní takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu
podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa
poskytuje. V nijakom prípade nemožno na inštitút upovedomenia vztiahnuť požiadavky
vyplývajúce z práva na odôvodnenie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konám
(napríklad IV. US 534/2012, III. ÚS 384/2015).
Napriek absencii určených náležitostí upovedomenia generálneho prokurátora
podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku a faktu, že ide o neukončené trestné konanie,
generálny prokurátor pri neakceptovaní návrhu oprávnenej osoby na zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia dbá na rešpektovanie záruk práva
na spravodlivý proces a objektívne priznáva potrebu vyššieho štandardu na kvalitu
upovedomenia týkajúceho sa podaného návrhu. Takýto štandard je dôsledkom toho,
že generálny prokurátor v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku posudzuje
zákonnosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do práv dotknutej osoby. Má za to,
že upovedomenie by malo zodpovedať kritériám „negatívneho“ rozhodnutia aspoň
v najhrubších rysoch. Len tak môže byť zaručená ochrana výkonu spravodlivosti zo strany
verejnosti i samotného navrhovateľa. Jeho cieľom má byť ozrejmenie zásadných
skutočností, pre ktoré generálny prokurátor v tomto štádiu vyšetrovania nevidí dôvody
na jeho kasáciu. Všeobecné a povrchné upovedomenie by mohlo nasvedčovať svojvôli
orgánov činných v trestnom konaní. Neznamená to však, že upovedomenie bude rozsiahlou
analýzou dôkaznej situácie alebo podrobným rozborom poznatkov orgánov činných
v trestnom konaní, ktoré ich viedli k tomuto procesnému úkonu a nie je ani polemikou
generálneho prokurátora s argumentmi a námietkami navrhovateľa. Ani v odôvodnení
akéhokoľvek rozhodnutia sa spravidla nevyžaduje vysporiadanie s každou jednotlivou
námietkou sťažovateľa, ale postačí vystihnutie kľúčových momentov, ktoré príslušné orgány
k jeho vydaniu viedli. O to viac to platí v prípade upovedomenia generálneho prokurátora,
ktorým nevyhovel návrhu oprávnenej osoby na zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
Majúc na zreteli vyššie uvedené teoretické východiská generálna prokuratúra
zastáva názor, že v upovedomení generálneho prokurátora z 1. júna 2016 boli dodržané
všetky inštitucionálne a procesné záruky garantované čl. 46 ods. 1 ústavy. Upovedomenie
svojím obsahom zodpovedá účelu a významu inštitútu mimoriadneho opravného
prostriedku.
Sťažovateľkou spochybnené upovedomenie je odôvodnené v takom rozsahu, že ho
možno považovať za primerané konkrétnemu štádiu prípravného konania a z neho
vyplývajúcej dôkaznej situácie zadokumentovanej v 50 zväzkoch vyšetrovacieho spisu
s rozsahom cca 50 000 strán. Generálny prokurátor, ktorý musí rešpektovať úplný revízny
princíp, sa v ňom zaoberal všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a starostlivo
a presvedčivo sa vysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľky majúcimi zásadný vplyv
na jej obvinenie. Považoval za ne najmä námietky ohľadne postavenia dozornej rady,
jej vplyvu na procesy v štátnom podniku a zodpovednosti za správu štátneho majetku
vrátane predbežného posúdenia subjektívnej stránky konania sťažovateľky.
Navyše generálny prokurátor v upovedomení vydanom podľa § 365 ods. 1 Trestného
poriadku odkázal aj na odôvodnenia uznesení vyšetrovateľa a špeciálneho prokurátora,
s ktorými sa stotožnil. Ide o podrobné, rozsiahle odôvodnenia obsahujúce analýzu
jednotlivých dôkazov zabezpečených v tejto mimoriadne závažnej a skutkovo zložitej trestnej
činnosti. Z tohto dôvodu je potrebné vnímať upovedomenie generálneho prokurátora
v kontexte s obsahmi predchádzajúcich rozhodnutí. Ide o fakt, ktorý môže byť za týchto
podmienok zohľadnený ako ústavne akceptovateľný (napríklad rozhodnutie
I. ÚS 352/2016).».
5.2 Z vyjadrenia právneho zástupcu JUDr. Antona Streláka (sťažnosť vedená
pod sp. zn. Rvp 9989/2016) vyplýva, že „Právna dikcia obsiahnutá v ust. § 365 TP
v žiadnom prípade neznamená, že odôvodnenie upovedomenia Generálneho prokurátora
SR, ktorým rozhodne negatívne o návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní, nemusí dať odpovede na všetky podstatné námietky sťažovateľky.
Sťažovateľka si je vedomá tej skutočnosti, že Trestný poriadok neustanovuje
obsahové požiadavky na upovedomenie, ktorým generálny prokurátor rozhoduje v zmysle
ust. § 365 Trestného poriadku, tak ako je tomu v prípade iných druhov rozhodnutia.
Napriek tomu je, podľa nášho názoru, nevyhnutné, aby aj upovedomenie bolo odôvodnené
tým spôsobom, že odpovie na podstatné právne námietky dotknutého subjektu a dá mu na ne
aspoň stručnú odpoveď, najmä čo do právneho posúdenia. Skutočnosť, že Trestný poriadok
neustanovuje obsahové požiadavky na upovedomenie o mimoriadnom opravnom
prostriedku podľa ust. § 365 TP, je nedostatkom právnej úpravy obsiahnutej v Trestnom
poriadku, ale v žiadnom prípade to neznamená zľavenie z požiadaviek na odôvodnenie
tohto rozhodnutia, nakoľko je nevyhnutná priama aplikácia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Podľa nášho názoru nie je možné, aby tak skutkovo a právne komplikovanú trestnú
vec, kde obhajoba uvádzala tak veľké množstvo námietok vzťahujúcich sa k podstate veci,
rozhodol vo vzťahu k týmto pár vetami, ktoré zabrali pol strany odôvodnenia, pričom ani
právna argumentácia obsiahnutá v týchto vetách nie je odpoveďou na konkrétne skutkové
a právne námietky sťažovateľky. Ako správne poznamenáva Generálna prokuratúra SR,
vyšetrovací spis je mimoriadne obsiahly, a to napriek skutočnosti, že vec sa stále nachádza
v štádiu prípravného konania. Práve z tohto dôvodu mal Generálny prokurátor SR,
uplatňujúc argument a fortiori, povinnosť aj v negatívnom upovedomení uviesť, prečo sa
nestotožňuje s podstatnými skutkovými a právnymi námietkami sťažovateľky. Sťažovateľka
si je, samozrejme, vedomá skutočnosti, že žiadny právny subjekt nemá právo na rozhodnutie
v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Takéto
právo je vylúčené z povahy veci. Sťažovateľka má ale ústavné právo na to, aby sa s jej
konkrétnou argumentáciou, vzťahujúcou sa k podstate veci, konkrétny orgán aplikujúci
právo vysporiadal tým spôsobom, aby o trestnom stíhaní voči sťažovateľke nemohli
vzniknúť dôvodné pochybnosti, čo sa v tomto prípade nestalo, pričom v podrobnostiach, z
dôvodu zásady hospodárnosti a rýchlosti konania, v celom rozsahu odkazujeme na dôvody
obsiahnuté v ústavnej sťažnosti sťažovateľky.
Taktiež nemôžeme súhlasiť s právnym názorom, v zmysle ktorého sa porušenia
ústavných práv nemožno domáhať na Ústavnom súde SR z dôvodu, že jednotlivé pochybenia
môžu byť korigované v ďalších štádiách trestného konania. Takýto výklad by otvoril dvere
prvkom policajného štátu, ktorý by mal možnosť beztrestne stíhať nedôvodné stíhaných
občanov, pričom v podmienkach Slovenskej republiky nie je nezvyčajná dĺžka prípravného
konania počítaná v rokoch, aj napriek Trestným poriadkom stanoveným lehotám, v rámci
ktorého má byť prípravné konanie ukončené. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ sťažovateľka
vyčerpala všetky opravné prostriedky, ktoré jej právny poriadok v rámci prípravného
konania priznáva, má Ústavný súd právomoc v danej veci rozhodnúť.“.
5.3 Právny zástupca JUDr. Dušan Ivan (sťažnosť vedená
pod sp. zn. Rvp 10005/2016) k vyjadreniu generálneho prokurátora dôvodil vo viacerých
rovinách:
«1. K rozsahu ústavnej sťažnosti (k bodu I./1tohto vyjadrenia)
V prvom rade poukazujem na to, že generálny prokurátor mylne uvádza, že som
svojou sťažnosťou spochybnila výlučne obsah listu generálneho prokurátora, ktorým som
bola upovedomená o nezistení dôvodov na zrušenie mnou napadnutého uznesenia
o vznesení obvinenia. Z obsahu celej sťažnosti a osobitne z jej prvej strany, bodu III./1,
ako aj bodu VII./3. mojej sťažnosti jednoznačne vyplýva, že svojou sťažnosťou
spochybňujem aj uznesenie špeciálneho prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo 17.12.2015, sp. zn. VII/1 Gv 74/14/1000
(ďalej len „uznesenie špeciálneho prokurátora“ a „špeciálny prokurátor“ v príslušnom
gramatickom tvare), ako aj uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národnej
kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície, Špecializovaný tím z 12.8.2015,
ČVS: PPZ-619/NKA-FP- BA-2014 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“ a „vyšetrovateľ“
v príslušnom gramatickom tvare) a ktoré zároveň navrhujem zrušiť postupom uvedeným
v bode VII./3. mojej sťažnosti.
Pokiaľ ide o bod VII./3. o mojej sťažnosti, v ktorom navrhujem, aby súčasne
so zrušením opatrenia generálneho prokurátora Ústavný súd generálnemu prokurátorovi
prikázal, aby uložil špeciálnemu prokurátorovi, aby zrušil uznesenie vyšetrovateľa,
poukazujem na to, že tento alternatívny návrh opieram o ustanovenie § 10 ods. 2 zákona
o prokuratúre s tým, že pokyn na zrušenie uznesenia špeciálneho prokurátora nie je
negatívne vymedzený v § 55d ods. 3 zákona o prokuratúre.“
V ďalšom predovšetkým poukazom na judikatúru ústavného súdu a v konfrontácii
s námietkami generálneho prokurátora uzatvára, že ústavný súd:
„• preskúmava zákonnosť opatrení (upovedomení) generálneho prokurátora v zmysle
• preskúmava aj zákonnosť rozhodnutí, ktoré predchádzali opatreniu generálneho
prokurátora;
• v zásade nepripúšťa, aby odôvodnenie opatrenia generálneho prokurátora iba
odkazovala na predchádzajúce rozhodnutia vydané v tej istej veci;
• skúma, či závery uvedené v opatrení generálneho prokurátora (prípadne aj
v predchádzajúcich rozhodnutiach) nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne;
• skúma, či dôvody uvedené v opatrení generálneho prokurátora, týkajúce sa výkladu
a aplikácii právnej normy, zodpovedajú jej zneniu, významu a účelu.“.
Ďalej poukazuje na to, že „Generálny prokurátor na jednej strane tvrdí, že
pre upovedomenie generálneho prokurátora Trestný poriadok nepredpisuje žiadne
náležitosti a jeho obsah a rozsah je na úvahe spracovateľa, zároveň však pripúšťa,
že všeobecné a povrchné upovedomenie by mohlo nasvedčovať svojvôli orgánov činných
v trestnom konaní.
Podľa môjho názoru opatrenie generálneho prokurátora svojím (ne)odôvodnením
spĺňa kritériá uvedené ním samým v jeho vyjadrení (všeobecnosť a povrchnosť) na jeho
zrušenie Ústavným súdom. Samozrejme, súhlasím s názorom generálneho prokurátora
a ústavného súdu, že pri odôvodňovaní upovedomenia generálneho prokurátora sa rovnako
ako pri odôvodňovaní akéhokoľvek iného rozhodnutia nevyžaduje vysporiadanie s každou
jednotlivou námietkou, ani že odpoveď generálneho prokurátora nemusí predstavovať
rozsiahlu analýzu dôkaznej situácie. V mojom prípade sa ani nedomáham obsiahleho
odôvodnenia upovedomenia generálneho prokurátora (ani obsiahleho odôvodnenia
uznesenia špeciálneho prokurátora). Od generálneho prokurátora (a predtým
od špeciálneho prokurátora) som žiadala odpoveď na, podľa môjho názoru, základné
jednoduché právne otázky, ktorých posúdenie je však pri rozhodovaní o mojej vine
podstatné a nevyhnutné.“.
Právny zástupca následne predostiera podľa jeho názoru relevantné otázky, na ktoré
sťažovateľka nedostala adekvátnu alebo žiadnu odpoveď, a to «(i)Patrí schvaľovanie
návrhu Zmluvy o prevádzke podľa §21 zákona č. 111/1990
Zb. o štátnom podniku v znení účinnom k 8.3.2006 do pôsobnosti dozornej rady štátneho
podniku ii) Je možné uznesenie č. 56/16/2006, ktorým
dozorná rada „berie na vedomie“ návrh Zmluvy o prevádzke
považovať za uznesenie o schválení návrhu Zmluvy o prevádzke
(či je teda možné obsahovo stotožňovať pojmy „vziať na vedomie“
a „schváliť“) ? (iii) Bolo uzavretie zmluvy o prevádzke
riaditeľom , viazané stanoviskom dozornej rady,
resp. jej uznesením, ktorým dozorná rada zobrala na vedomie informáciu o pripravovanom
návrhu zmluvy? (iv) Je možné posúdiť subjektívnu stránku trestného činu (rovnako ako aj
objektívnu) kolektívne vo vzťahu ku všetkým členom dozornej rady (a to najmä
s prihliadnutím na samotné hlasovanie na zasadnutí dozornej rady 8.3.2006 a jeho
priebehom, postojmi obvinených členov dozornej rady prejavovaných na tomto
zasadnutí)?.».
V závere právny zástupca akcentoval, že «Je síce pravda, že obvinenie je inštitútom
odlišným od obžaloby a rozsudku a jeho zákonnosť je preskúmavaná v ďalších štádiách
trestného konania, no zároveň je závažným zásahom do práv občana. Od okamihu
obvinenia sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení použiť prostriedky trestného
procesného práva, ktoré zásadne obmedzujú jeho bežnú kvalitu života. A, samozrejme,
vyvolávajú negatívne dôsledky v intímnej sfére občana.
Oprávnenie generálneho prokurátora v zmysle § 363 Trestného poriadku je
posledným prostriedkom nápravy neústavného a nezákonného stavu konkrétneho štádia
trestného stíhania. Má významné miesto v štruktúre nápravných prostriedkov
a ak generálny prokurátor svojou „hrubou nekvalitou“ zlyhá, je neadekvátne tvrdiť,
že v ďalších štádiách trestného konania môže dôjsť k náprave neústavného stavu. Preto je
jeho postup v konaní podľa § 363 Trestného poriadku preskúmateľný Ústavným súdom.
Rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj opatrenie generálneho
prokurátora, sú založené na nevyjasnení si základných právnych otázok, ktoré sú kľúčové
pre posúdenie mojej viny. Ide o „krikľavé“ pochybenie orgánov činných v trestnom konaní
a generálneho prokurátora, porušujúce aj moje Ústavou v čl. 17 ods. 2 garantované právo
nebyť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.».
III.
6. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) alebo Trestného
poriadku. V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
7. Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. Rvp 9989/2016
a sp. zn. Rvp 10005/2016 vyplýva, že predmet sťažností sťažovateliek je totožný a smeruje
proti postupu generálneho prokurátora v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku a jeho upovedomeniam č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016
a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016, ktorými sa rozhodlo o potvrdení,
resp. o nezistení dôvodov na zrušenie uznesenia špeciálneho prokurátora
č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015 týkajúceho sa ich trestného stíhania
pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. S prihliadnutím na obsah predmetných
sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností vrátane
skutočnosti, že smerujú proti tomu istému odporcovi, a ich trestné stíhanie v celku rozhodol
ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti)
podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10. Sťažovateľky namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru upovedomeniami
generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz
32/16/1000-6 z 1. júna 2016.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov
(I. ÚS 66/98). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou
sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany
dotknutému orgánu verejnej moci svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu
13. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10005/2016 sťažovateľka
namietala porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o toto namietané porušenie sťažovateľkou označeného práva, ústavný súd
poukazuje na to, že tento článok sa týka iba rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach
občianskej povahy alebo o opodstatnenosti trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom
konania pred súdom (III. ÚS 206/06, III. ÚS 2/09, II. ÚS 494/2014), v dôsledku čoho je
sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená. Ústavný súd odmieta sťažnosť
v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
14. Z obidvoch upovedomení generálneho prokurátora č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5
z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 vyplýva, že «Návrhom
na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku v podstate namietate, že Vaša klientka
neporušila ustanovenie § 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, pretože
v slovenskom práve dozorná rada vo všeobecnosti nemá priamy vplyv na procesy
prebiehajúce v obchodnej spoločnosti. Ide o poradný a kontrolný orgán, ktorý nedisponoval
takou právomocou, v zmysle ktorej by schvaľovacím aktom alebo prejavom vôle
spočívajúcom v uznaní nejakej skutočnosti akýmkoľvek spôsobom zaväzoval
Poukazujete na skutočnosť, že dozorná rada zobrala na vedomie návrh zmluvy
o prevádzkovaní VEG a nie samotnú zmluvu, a že dozorná rada nemá povinnosť opatrovať
a spravovať cudzí majetok. Keďže išlo o zložitú problematiku, dozorná rada prezieravo
uznesením č. 57/16/2006 odporučila vedeniu vykonať
ďalšie ekonomické a právne analýzy. Táto skutočnosť podľa Vášho názoru mala byť
vyhodnotená v prospech obvinených.
Ďalej poukazujete na princíp „ultima ratio“, ktorý by mal byť použitý v takýchto
prípadoch. Považujete za neprípustné vyčíslenie škody a poukazujete na absenciu
objektívnej aj subjektívnej stránky trestného činu porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku. Špeciálny prokurátor pri rozhodovaní o sťažnosti sa s Vašimi námietkami
žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodol arbitrárnym spôsobom.
Preto navrhujete zrušiť napadnuté uznesenia vyšetrovateľa a prokurátora z dôvodu
porušenia zákona v neprospech Vašej klientky.
Vychádzajúc z obsahu vyšetrovacieho spisu a dozorového spisu prokurátora, ktoré
som preskúmal so zreteľom na všetky skutočnosti vyplývajúce z obsahu Vášho návrhu,
konštatujem správnosť a zákonnosť uznesenia špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/1 Gv
74/14/1000-88 zo dňa 17. decembra 2015 v spojení s uznesením vyšetrovateľa PZ sp. zn.
PPZ-619/NKA-FP-BA-2014 zo dňa 12. augusta 2015 o vznesení obvinenia.
Je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ rozhodol o vznesení obvinenia
najmä na základe zadovážených listinných dôkazov, ktoré sú podrobne uvedené
v odôvodnení jeho uznesenia.
Skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov dostatočne odôvodňujú podozrenie, že
obvinená sa mala dopustiť skutku kladeného jej za vinu, ako je
uvedený vo výroku uznesenia vyšetrovateľa a týmto konaním mala naplniť zákonné znaky
obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
§ 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona po objektívnej i subjektívnej stránke.
Z listinných dôkazov je zrejmé, že riaditeľ štátneho podniku informoval členov
dozornej rady a poskytol im informácie týkajúce sa .
Na rokovaní dozornej rady (záznam č. 16 zo zasadnutia dozornej rady štátneho
podniku zo dňa 8. marca 2006) boli predložené návrhy
Dohody o usporiadaní zmluvných vzťahov VEG (ďalej len „Dohoda“) a Zmluvy
o prevádzke VEG (ďalej len „Zmluva“), pričom v oboch dokumentoch je na viacerých
miestach explicitne uvedené, že obsahovo sa prelínajú a na seba nadväzujú, že ich účinnosť
je vzájomne podmienená, návrh Dohody je neoddeliteľnou prílohou návrhu Zmluvy.
Na základe týchto skutočností obvinená musela mať jednoznačnú vedomosť, že
riaditeľ predložil návrhy oboch zmluvných dokumentov
na schválenie dozornej rade s úmyslom ich podpísať v podobe schválenej dozornou radou,
čo sa aj následne udialo, pričom toto konanie jednoznačne nebolo v súlade so záujmami
podniku. Spôsobeným následkom v danom prípade bola škoda vyčíslená poškodeným
subjektom v sume 253.402.151 € ako ušlý zisk, nakoľko
v prípade neexistencie Zmluvy by bolo možné odôvodnene očakávať zvýšenie majetku
štátneho podniku o príjmy z prevádzky VEG.
V súvislosti s Vašou námietkou, že schvaľovanie (neúplného) návrhu Zmluvy podľa
§ 21 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom k 8. marcu 2006 nepatrí
do pôsobnosti DR, že DR tento materiál iba vzala na vedomie, je potrebné poukázať práve
na zákon č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom v čase spáchania skutku, kde
je zakotvené postavenie dozornej rady v štátnom podniku, jej pôsobnosť, oprávnenia
a povinnosti, na základe čoho je možné konštatovať, že pôsobnosť rady ako orgánu podniku
(spolu s riaditeľom štátneho podniku) je významná, pretože okrem iného má aj dozornú
právomoc v tom, že má dohliadať na vedenie a hospodárenie podniku.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení
platnom v čase spáchania skutku predseda a členovia rady vykonávajú svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, najmä sú povinní zaobstarať si
a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia,
zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy a pri výkone
svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb
pred záujmami podniku.
Nemenej dôležité je ustanovenie § 21 ods. 1 písm. e) zákona č. 111/1990 Zb.
o štátnom podniku v znení platnom v čase spáchania skutku, podľa ktorého rada dohliada
na vedenie a hospodárenie podniku.
Pripustením opačného výkladu by sa negovala úloha dozornej rady.
K ďalšej Vašej námietke o arbitrárnosti rozhodnutia špeciálneho prokurátora treba
uviesť, že v návrhu podrobne uvádzate jednotlivé časti odôvodnenia rozhodnutia
prokurátora, s ktorými vyjadrujete nesúhlas - už z tejto skutočnosti je zrejmé, že
o arbitrárne rozhodnutie nejde.
Dôvodom arbitrárnosti nie je samotná nespokojnosť či nesúhlas dotknutej strany
konania s odôvodnením rozhodnutia, ktoré spĺňa všetky náležitosti vyžadované ustanovením
§ 176 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku.
V tejto súvislosti poukazujem na platnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12. mája 2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23. júna 2004,
III. ÚS 36/2010 zo dňa 4. mája 2010 a ďalšie), podľa ktorých nie je nutné, aby na každú
žalobnú námietku bola daná súdom (per analogiam prokurátorom) podrobná odpoveď,
a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak sa nereaguje
na zásadnú, relevantnú námietku, tento nedostatok je možné považovať za prejav
arbitrárnosti, o taký prípad však v skúmanej veci nejde.
Možno teda uzavrieť, že zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú záver, že bol
spáchaný trestný čin a že ho mala spáchať konkrétna osoba, pričom v ďalších
podrobnostiach poukazujem na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, s ktorými sa
stotožňujem.
Podľa ustanovenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší
právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v
konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.
Vzhľadom k tomu, že nebolo zistené také porušenie zákona, ktoré by odôvodňovalo
postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, v súlade s ustanovením § 365 ods. 1
Trestného poriadku Vás upovedomujem, že Vášmu návrhu na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní som nevyhovel.».
15. Z uznesenia špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra
2015 vyplýva, že «Vyšetrovateľ PZ predmetným sťažnostiam obvinených podľa § 190 ods. 1
Tr. poriadku nevyhovel a podľa § 190 ods. 2 písm. a) Tr. poriadku tieto predložil
na rozhodnutie prokurátorovi, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti
v prípravnom konaní.
Prokurátor ÚŠP podľa § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/Tr. poriadku preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu
napadnutého uznesenia, pričom nezistil žiadne procesné pochybenia zo strany
vyšetrovateľa, a preto napadnuté uznesenie považuje za správne a vydané v súlade
so zákonom.
V súvislosti s rozhodovaním o týchto sťažnostiach bolo potrebné vychádzať
z nasledovných ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 185 ods. 1 Tr. poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 Tr. poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie
policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.
Podľa § 186 ods. 1 Tr. poriadku ak neustanovuje zákon niečo iné, môže sťažnosť
podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka alebo ktorá na uznesenia dala návrh, na ktorý
ju zákon oprávňuje.
Podľa § 187 Tr. poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu
smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia.
Podľa § 189 ods. 1 Tr. poriadku uznesenie možno napadnúť pre nesprávnosť
niektorého jeho výroku, pre zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo pre porušenie
ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť
nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.
Podľa § 189 ods. 2 Tr. poriadku v sťažnosti možno uviesť skutočnosti a dôkazy, ktoré
neboli známe v prvostupňovom konaní.
Preskúmaním podaných sťažností v zmysle uvedených zákonných podmienok bolo
zistené, že sťažnosti proti napadnutému uzneseniu sú prípustné, boli podané oprávnenou
osobou, v zákonnej lehote a opierajú sa o zákonné dôvody.
Postup pri samotnom rozhodovaní o sťažnosti upravuje ustanovenie § 192 ods. 1 Tr.
poriadku, v zmysle ktorého pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
a konanie predchádzajúce týmto výrokom uznesenia.
Aplikáciou postupu upraveného uvedeným ustanovením bolo zistené, že podané
sťažnosti nie sú dôvodné.
Pokiaľ ide o dôvodnosť vznesenia obvinenia, tak tu je potrebné vychádzať
z ustanovenia § 206 ods. 1 Tr. poriadku, ktorý vymedzuje zákonné podmienky na vznesenie
obvinenia tak, že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností,
po začatí trestného stíhania, dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia.
Predpokladom postupu podľa uvedeného ustanovenia je teda existencia skutočností
nasvedčujúcich záveru, že bol spáchaný trestný čin a zároveň aj odôvodňujúci záver, že
tento trestný čin spáchala určitá osoba.
V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia však nie je vyžadovaný taký stupeň
preukázania skutočností významných pre posúdenie vecí, ako je tomu napríklad pri podaní
obžaloby alebo pri rozhodovaní súdu vo veci samej.
Pri vznesení obvinenia k záveru o spáchaní trestného činu stačí vyšší stupeň
pravdepodobnosti, ktorý ale musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami náležíte
odôvodnený.
Pri hodnotení skutočností odôvodňujúcich vznesenie obvinenia je však potrebné
vychádzať zo zásady voľného hodnotenia dôkazov upravenej v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.
K námietkam jednotlivých obvinených uvedených v ich sťažnostiach k uzneseniu
o vznesení obvinenia zo dňa 12.08.2015 je potrebné uviesť nasledovné.
Predmetom dokazovania v danom trestnom konaní nie je výhodnosť, či nevýhodnosť
pomeru percentuálnej deľby výnosov pre jeden či druhý zmluvný subjekt, ale okolnosti
podpisu zmluvy o prevádzke VEG, bez ktorej by akákoľvek deľba výnosov na základe
zmluvy nevznikla.
K záväznosti Uznesení vlády SR č. 619/2001 a č. 625/2004 voči orgánom štátneho
podniku je vo všeobecnosti potrebné uviesť, že uznesenie vlády je forma, v ktorej vláda
prijíma svoje rozhodnutia. Touto formou uznesenia môže vláda schváliť všetko o čom
rozhoduje. Uznesenie nemá všeobecnú záväznosť, je to individuálny správny akt, ktorý
zaväzuje len adresátov uznesenia vo vnútri štátnej správy (právny záväzok nemôže plynúť
pre fyzickú alebo právnickú osobu mimo sústavy štátnej správy).
Funkciu zriaďovateľa štátneho podniku plní Ministerstvo životného
prostredia SR, ktoré nemôže voči plniť funkciu orgánu hospodárskeho zriadenia
podľa v čase skutku platnej právnej úpravy. Ministerstvo životného prostredia SR nemôže
podniku vo svojej zriaďovateľskej pôsobnosti udeľovať príkazy, pokyny alebo usmernenia,
týkajúce sa jeho hospodárskej činnosti, pretože tu absentuje zákonný podklad na takýto
postup. Ak by sme pripustili názor, že do činnosti podniku je možno zasahovať
ekonomickými direktívami zriaďovateľa, bolo by to v zjavnom rozpore napríklad
s ustanovením § 2 ods. 1, či § 5 ods. 1 zákona o štátnom podniku a štátny podnik by takto
fungoval v stave obmedzenej suverenity, bez zodpovednosti zákonne ustanovených orgánov
podniku za jeho hospodárenie.
Podľa § 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 Zb. predseda a členovia rady vykonávajú
svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, najmä sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie, týkajúce sa
predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,
ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho
záujmy a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy
tretích osôb pred záujmami podniku.
Podľa § 20 ods. 6 zákona č. 111/1990 Zb. členovia rady sú oprávnení nahliadať do
všetkých dokladov a záznamov týkajúcich sa činností podniku. Kontrolujú správnosť
vedenia účtovných záznamov a kontrolujú, či sa podnikateľská činnosť podniku uskutočňuje
v súlade s právnymi predpismi, internými predpismi podniku a pokynmi zakladateľa.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. Dozorná Rada
a) prerokúva ročnú a mimoriadnu účtovnú závierku a rozhoduje o rozdelení zisku
a úhrade strát,
b) schvaľuje návrh na obstaranie hmotného a nehmotného majetku, v súlade
so štatútom,
c) schvaľuje návrhy na financovanie hmotného a nehmotného majetku úverom
v súlade so štatútom,
d) prerokúva základné otázky koncepcie rozvoja podniku a jeho podnikateľskej
činnosti,
e) dohliada na vedenie a hospodárenie podniku,
f) kontroluje údaje v účtovných knihách, ako aj ďalších dokladoch,
g) v odôvodnených prípadoch odporúča zakladateľovi odvolať riaditeľa,
h) vyjadruje sa k rozdeleniu, zlúčeniu, splynutiu a zrušeniu podniku,
ch) podáva zakladateľovi polročnú a ročnú správu o hospodárení podniku,
i) schvaľuje výber audítora na overenie účtovnej závierky,
j) schvaľuje poskytnutie úveru, pôžičky, prevod majetku podniku, poskytnutie majetku
podniku do užívania alebo zabezpečenie záväzku riaditeľovi, prokuristovi alebo inej osobe,
ktorá je oprávnená konať za podnik, a osobám im blízkym za podmienok obvyklých
v bežnom obchodnom styku.
Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. na prijatie uznesenia rady je potrebná
nadpolovičná väčšina hlasov všetkých členov rady.
Ustanovenie § 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 ukladá členom dozornej rady vykonávať
svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami podniku, pričom
zákonodarca uvádza v druhej alinei povinnosti (zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť
všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť
o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo
podniku spôsobiť škodu alebo ohroziť jeho záujmy a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú
uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami podniku), ktoré sú
iba jednými z definičných znakov pojmu „odborná starostlivosť a v súlade so záujmami
podniku“. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o štátnom podniku pojem odborná
starostlivosť nedefinuje a nie je možné ani analogicky výkladovo použiť znenie inej právnej
normy, je v tomto prípade potrebné využiť všeobecné poznatky právnej vedy, podľa ktorej
obsahom pojmu odborná starostlivosť sú atribúty odbornosti (profesionalita v zmysle vedieť
a dokázať) a starostlivosti (aktívne konanie). Pri posudzovaní konania z hľadiska odbornej
starostlivosti je nevyhnutné mať na zreteli to, ako by sa v danej situácii obvykle zachovala
osoba v podobnom postavení (teda porovnať toto konanie s pravdepodobným postupom
rozumného profesionála - odborníka v danej oblasti), aká je ustálená prax v podobných
prípadoch a podobne.
Ako je vyjadrené aj v odôvodnení uznesenia podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku zo dňa
12.08.2015 pojem odborná starostlivosť je potrebné vykladať vždy z objektívneho hľadiska,
vo vzťahu k objektívnym odborným znalostiam a schopnostiam. Odborná starostlivosť
vyjadruje povinnosť vynakladať pri zariaďovaní záležitostí okrem svojich subjektívnych
schopností a znalostí aj objektívne odborné schopnosti. Ak by osoba konala síce starostlivo,
ale neodborne, porušila by svoju právnu povinnosť. Na druhej strane, požiadavka kvality
výkonu činnosti s odbornou starostlivosťou sa nevyčerpá len požiadavkou na kvalifikované
správanie. S rovnakým dôrazom treba posudzovať aj hľadisko starostlivosti. Starostlivosť
výkonu určitej činnosti znamená vyvarovanie sa zbytočného a nezodpovedného riskovania,
ale rovnako aj prehnanej úzkostlivosti. Orgán koná s odbornou starostlivosťou vtedy,
ak zaobstará všetky dostupné a relevantné informácie k predmetu rozhodnutia,
pri rozhodnutí zhromaždí všetky relevantné informácie a koná v súlade so záujmami
podniku, úvaha vychádzajúca zo zhodnotenia relevantných informácií musí byť racionálna,
t. j. založená na dostatočných a relevantných dôvodoch a musí byť spätne preskúmateľná.
Podľa záznamu č. 16 zo zasadnutia Dozornej rady (ďalej len „DR“) štátneho
podniku Vodohospodárska výstavba zo dňa 08.03.2006 s programom.
Prerokovanie a vypracovanie stanoviska Dozornej rady k nasledovným materiálom
a) Dohoda a usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov b) Zmluva
o prevádzke .
Riaditeľ podrobne informoval dozornú radu o obidvoch zmluvných
dokumentoch. Na rokovaní sa zúčastnili , , ,
, ktorí takisto informovali členov DR o predmetných zmluvných dokumentoch
z hľadiska právneho, ekonomického, obchodného, dlhovej služby, z hľadiska
prevádzkovania majetku a ich dopadu na ekonomiku podniku v časovom horizonte 30
rokov.
Dozornej rade bol predložený materiál „Vybrané ukazovatele“, v ktorom je prehľad
výnosov aj nákladov, hospodársky výsledok a prehľad finančných tokov v časovom
horizonte 30 rokov. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že prevod majetku v zmysle Dohody
o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov je pre podnik ekonomicky
výhodný a podnik bude mať dostatok finančných prostriedkov na chod podniku a splácanie
úverov a úrokov z nich.
Po prerokovaní, diskusii a niektorých úpravách uvedených dvoch zmluvných
dokumentoch dozorná rada podľa § 21 zákona o štátnom podniku č. 111/1990 Zb.
v platnom znení, schvaľuje obstaranie Majetku VEG definovaného v návrhu Dohody
o usporiadaní majetkovo-právnych vzťahov VEG medzi SE, FNM SR,
a MH SR. Majetok VEG predstavuje technologickú časť vodnej elektrárne
menovite (vrátane, ale nie vymedzene len na) VEG, ,
a , čím účastníci dohody rozumejú všetky objekty a s nimi súvisiace
predmety, veci, hmotné a nehmotné práva uvedené v prílohe k tejto dohode. Hodnota
obstarávaného majetku predstavuje sumu 4 398 661 088,00 Sk bez dane z pridanej hodnoty.
Uznesenie DR s vyššie opísaným obsahom je registrované v zozname uznesení Dozornej
rady štátneho podniku , prijaté na zasadnutí dňa
8. marca 2006 ako uznesenie č. 55/16/2006.
Uznesením č. 56/16/2006 dozorná rada berie na vedomie návrh zmluvy o prevádzke
VEG v predloženom znení. Uznesením č 57/16/2006 dozorná rada odporúča vedeniu
podniku vykonať k predmetnému obstaraniu majetku a dojednávaniu podmienok jeho
ďalšieho prevádzkovania dostatok právnych a ekonomických analýz, ako aj iných
odborných konzultácií k technickým a prevádzkovým otázkam za účelom zabezpečenia
dostatočnej právnej istoty v uzatváraných zmluvných
vzťahoch a súčasnej, ale aj budúcej ekonomickej a prevádzkovej výhodnosti pre štátny
podnik.
Uznesením č. 57/16/2006 dozorná rada odporúča vedeniu podniku „vykonať
k predmetnému obstaraniu majetku a dojednávaniu podmienok jeho ďalšieho
prevádzkovania dostatok právnych a ekonomických analýz ako aj iných odborných
konzultácií k technickým a prevádzkovým otázkam za účelom zabezpečenia dostatočnej
právnej istoty v uzatváraných zmluvných vzťahoch
a súčasnej, ale aj budúcej ekonomickej a prevádzkovej výhodnosti pre štátny podnik.“
Zo záznamu vyplýva, že členovia rady boli podrobne informovaní vo všetkých
oblastiach týkajúcich sa predmetu rokovania DR jednak riaditeľom a aj v zázname
uvedenými pracovníkmi, čiže im musel byť nepochybne známy právny status
a v rámci neho aj skutočnosť, že nikdy nemali k VEG ani
k jej časti žiadne vlastnícke práva, preto mohli byť v období zaradenia VEG do majetkovej
podstaty iba v právnej pozícii nanajvýš dobromyseľného držiteľa Na túto skutočnosť
predstavitelia opakovane poukazovali na rokovaniach privatizačnej komisie počas
roku 2004, uvedené vyplýva aj z príloh medzirezortných rokovaní za účasti zástupcov
privatizačného poradcu, preto logickým a opodstatneným právnym postupom k dlhu
(záväzku) voči za vyňatie majetku VEG zo (do ktorého patril de facto,
nikdy nie de iure) a jeho následné vloženie do majetku teda k „účtovnej zostatkovej
hodnote“ majetku VEG vo výške 4,3 miliardy SK na základe Dohody o usporiadaní
majetkových vzťahov VEG, by bolo uznanie tohto záväzku zo strany
a jeho splatenie či už v celosti alebo v jednotlivých splátkach do jeho zániku
bez akéhokoľvek ďalšieho plnenia, prípadne postup, podľa ktorého by prevádzkovali
do momentu, kedy by zisk z jeho prevádzky dosiahol ekonomický ekvivalent
rovnajúci sa výške cca. 4,3 mil. SK. Právne a ekonomické súvislosti návrhu Dohody
o usporiadaní zmluvných vzťahov VEG a návrhom Zmluvy o prevádzke VEG museli byť
obvineným známe, pretože podľa bodu 12.5 Návrhu Zmluvy o prevádzke VEG jej
neoddeliteľnou súčasťou sú prílohy č. 1 až 11. Podľa zoznamu príloh, v bode 8 je ako
príloha uvedená Dohoda o usporiadaní majetkových vzťahov k VEG.
Okrem iného, ako aj z uznesenia č. 57/16/2006 jednoznačne vyplýva, ak by aj
členovia dozornej rady konali v prípade predmetu rokovania zo dňa 08.03.2006 s odbornou
starostlivosťou, je nepochybné, že napriek tomu odporúčali vedeniu vykonať
k obstarávaniu majetku a dojednaniu podmienok jeho ďalšieho prevádzkovania dostatok
právnych a ekonomických analýz a za účelom zabezpečenia dostatočnej právnej istoty
súčasnej aj budúcej prevádzkovej istoty pre štátny podnik.
Uvedené priamo dôvodne spochybňuje tvrdenia obvinených, že konali s odbornou
starostlivosťou pri schvaľovaní návrhu Dohody o usporiadaní Zmluvných vzťahov VEG
i vzatí na vedomie návrhu Zmluvy o prevádzke VEG, samotní členovia rady zrejme dňa
08.03.2006 nepovažovali sumu informácií im poskytnutých vedením štátneho podniku
na zasadnutí dňa 08.03.2006 za vyčerpávajúcu a konečnú, inak by neodporúčali vedeniu
zaobstarať dostatok právnych a ekonomických analýz k zabezpečeniu právnej istoty
z predmetných zmluvných vzťahov. Navyše ako aj sama obvinená
uvádza, medzi zvolaním zasadnutia dozornej rady a jeho konaním uplynuli iba 2 dni, počas
ktorých bolo v prípade členov dozornej rady oboznámiť sa s nepochybne rozsiahlym
a zložitým právnym a ekonomickým statusom VEG, pričom aj samotná obvinená
v sťažnosti vyjadruje právnu a ekonomickú komplikovanosť podmienok
prevodu.
Členovia dozornej rady však rozhodne nekonali v súlade so záujmami podniku,
v zmluve o kúpe akcií zo dňa 17.02.2005, kde je ocenený podiel výnosov z prevádzky VEG
(35% peňažným ekvivalentom vo výške 210 mil. €) je zrejme, že ak by nebola uzatvorená
zmluva o prevádzke VEG, privatizačná cena by sa vzhľadom k hodnote podielu 1 %
výnosu z prevádzky VEG ocenené sumou 6 mil. €, znížila z približne 840 mil. €
na 630 mil. €. Ekonomicky a právne opodstatnený postup v prípade usporiadania
vlastníckych vzťahov k VEG by bol nasledovný:
by dostali náhradovú pohľadávku vo výške 4,3 miliardy Sk (približne
82 mil. €) v danom čase za to, ako je uvedené v bode 2.5 Dohody o usporiadaní
majetkových vzťahov VEG, že odo dňa zápisu do obchodného registra resp. jeho
právny predchodca udržiavali majetok VEG, významne do neho investovali a vynaložili
významné náklady na jeho údržbu, čím bola de facto uznaná právna situácia, kedy je možno
považovať . za dobromyseľného držiteľa v zmysle § 130 a nasl. Občianskeho
zákonníka (čo vyplýva aj z preambuly dohody, ktorá uvádza právne akty, z ktorých Dohoda
obsahovo vychádza) majetku VEG v rokoch 1994-2006. Následne v prípade neexistencie
Zmluvy o prevádzke VEG by bola privatizačná cena nižšia o 210 mil. € ako
ustanovuje Zmluva o kúpe akcií zo dňa 17.02.2006.
Z dôkazov zabezpečených v spisovom materiáli je nepochybné, že samotní
zamestnanci poukazujú, že v prípade neexistencie Zmluvy o prevádzke VEG by boli
výnosy rádovo o 1 miliardu Sk ročne vyššie, z interného záznamu 9/6300/2005 zo dňa
06.03.2006 odosielateľa (zamestnanec ) adresovaného
Dozornej rade v stati „Odporúčanie“ úsek obchodu vyjadruje názor,
že „konečným a najperspektívnejším riešením pre náš podnik je prevziať VEG ako celok
vrátane obchodu, kde bude môcť realizovať predaj, stanovovať si obchodnú a cenovú
stratégiu a posilní to konkurencie schopnosť na Slovensku. Zároveň by náš podnik získal
približne 1 mil. z výnosov, čo je 30 mld. Sk za 30 rokov.“
Z výročných správ je zrejmé, že za roky 2006-2013 získali z prevádzky
VEG tržby vo výške 317 mil. € (bez odrátania nákladov). Za roky 2015- 2036 vyčíslili aj
tržby po odpočítaní nákladov (teda zisk) na sumu 588 mil. €. (cca. 28 mil. € ročne), túto
sumu žiadajú ako náhradu škody z dôvodu vypovedania Zmluvy o prevádzke VEG dňa
09.03.2015 v rámci konania pred Medzinárodným rozhodcovským súdom vo Viedni
od subjektov Fond Národného majetku Slovenskej republiky a Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky. Teda kúpna cena 840 mil. € by sa spoločnosti vrátila počas
zmluvného obdobia 30 rokov len zo samotnej prevádzky VEG, bez ohľadu na rádovo vyššie
zisky z prevádzky iného majetku v portfóliu ., čím je jednoznačne vyvrátiteľné tvrdenie
o výhodnosti daného riešenia pre štátny podnik.
Z uvedeného vyplýva, že cena zaplatená spoločnosťou Slovenskej republike
za celý privatizovaný majetok sa približne rovná samotnému možnému zisku
z prevádzky VEG za obdobie rokov 2006-2036 alebo inými slovami kúpna cena vo výške
840 mil. € by sa spoločnosti vrátila len/iba zo samotnej prevádzky VEG počas
30 rokov bez ohľadu na zisky z iného prevádzkovaného majetku (jadrové a tepelné
elektrárne a pod.) pričom táto skutočnosť je aj predmetom ďalšieho dokazovania
do trestného konania pribratou znaleckou organizáciou.
Vyššie opísané skutočnosti jednoznačne potvrdzujú, že ako členovia dozornej rady
nekonali na zasadnutí dozornej rady dňa 08.03.2006 v súlade so záujmami podniku
tak, ako im to ukladá § 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 Zbierky o štátnom podniku vo väzbe
na ustanovenie § 21 písm. d), e) zákona o štátnom podniku.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že riaditeľ štátneho podniku informoval členov
Dozornej rady a im poskytol aj informácie, ktoré boli obsahom prílohy O (stanovisko
) na rokovanie v priestoroch MH SR zo dňa 23.11.2004 a títo boli oboznámení
s právnym statusom a z neho vyplývajúcimi právnymi vzťahmi týkajúcich sa
.
Je tiež zrejmé, že v zmysle § 124 ods. 2 Trestného zákona vznikla poškodenému
subjektu škoda, pretože ako je už vyššie vyčíslené v prípade neexistencie Zmluvy
o prevádzke VEG by bolo možné odôvodnene očakávať zvýšenie majetku štátneho podniku
o príjmy z prevádzky VEG počas trvania zmluvného vzťahu medzi a
po odpočítaní pohľadávky za prevod majetku VEG podľa Dohody o usporiadaní
majetkových vzťahov aj v dôsledku porušenia ich konaní na zasadnutí dozornej rady
dňa 08.03.2006, ktoré nebolo v súlade so záujmami podniku tak, ako im to ukladá
§ 20 ods. 5 zákona č. 111/1990 Zbierky o štátnom podniku vo väzbe na ustanovenie § 21
písm. d), e) zákona o štátnom podniku, pričom pre postup podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku
je absolútne postačujúce vyčíslenie škody poškodeným štátnym podnikom , pričom
presný výpočet škody je predmetom znaleckého dokazovania v trestnom konaní.
Podľa § 21 ods. 1 písm. e) Zákona č. 111/1990 dozorná rada dohliada na vedenie
a hospodárenie podniku.
Je možné akceptovať tvrdenie obvinenej , že dozorná rada si
uznesením č. 57/16/2006 splnila svoju povinnosť v zmysle § 21 ods. 1 písm. e) zákona
o štátnom podniku, vykonala svoju dozornú a kontrolnú funkciu, ale uznesením
č. 56/16/2006 ktorým „vzala na vedomie“ návrh Zmluvy o prevádzke VEG, pričom je
irelevantné jej tvrdenie, že ide iba o návrh, pretože v žiadnom prípade nedošlo k zmene
podstatných ekonomických a právnych ustanovení v porovnaní so signovanou zmluvou,
(dokonca sú oba zmluvné dokumenty takmer identické) a obvinená ako sama
uviedla v sťažnosti a ako to aj vyplýva zo záznamu z rokovania rady dňa 08.03.2006, mala
podrobné informácie o ekonomickom a právnom statuse VEG k rokovaniu Dozornej rady
a nekonala v súlade so záujmami podniku ako jej to vyplýva z ustanovenia § 20 ods. 5
zákona o štátnom podniku. Preto, ak by členovia rady dôsledne vykonávali povinnosti im
vyplývajúce ešte aj z ustanovenia § 21 ods. 1 písm. e) museli by už v uznesení č. 55/16/2006
neschváliť návrh Dohody o vysporiadaní majetkových vzťahov VEG, vzhľadom na ich
nepochybnú vedomosť o ustanoveniach Zmluvy o prevádzke VEG a najmä z nej
vyplývajúcich právach a povinnostiach subjektu ktorého oprávnené záujmy boli
povinní dôsledne hájiť, už pred prijatím všetkých uznesení DR dňa 08.03.2006, čo vyplýva
aj zo samotného záznamu, v ktorom je uvedené, že uznesenia č. 55-57/16/2006 boli prijaté
po prerokovaní a diskusii. Rovnako z preambuly dohody Návrhu dohody o usporiadaní
zmluvných vzťahov VEG bod B vyplýva, že „v deň podpisu tejto dohody a
uzatvorili zmluvu o prevádzke VEG (ako je definovaná nižšie), ktorá má vstúpiť do účinnosti
zároveň s touto dohodou.“
Po vyhodnotení všetkých skutočností, ktoré uviedli obvinení vo svojich sťažnostiach,
možno prijať záver, že z doposiaľ zadovážených dôkazov z prípravného konania všetky
nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie v danej veci sa
s najväčšou pravdepodobnosťou i s prihliadnutím na zistený stupeň istoty, vyplývajúci
z doposiaľ vykonaných dôkazov stal, a že z jeho spáchania sú dôvodne podozriví hore
uvedení obvinení. Zo zadovážených listinných dôkazov, výsluchov svedkov, možno
jednoznačne konštatovať, že vyšetrovateľ PZ mal dostatok dôkazov na to, aby vo veci
postupoval podľa § 206 Tr. poriadku.
Nakoľko prokurátor ÚŠP pri preskúmaní celého spisového materiálu v postupe
vyšetrovateľa PZ pri vydávaní uznesenia o vznesení obvinenia nezistil žiadne pochybenia,
a taktiež nezistil také skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie práv obvinených
na svoju obhajobu, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.».
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, v danom prípade iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov v rámci im zverených kompetencií legislatívne
vymedzených. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Inými
slovami, ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).
17. Súčasťou obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je teda právo účastníka konania na také
odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom tejto ochrany (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06, I. ÚS 110/07, III. ÚS 2/09 a iné).
18. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách (III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
19. Po oboznámení sa s obsahom upovedomení generálnej prokuratúry č. k. XVI/2
Pz 32/16/1000-5 z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 ústavný súd
konštatuje, že generálny prokurátor konal v medziach svojej právomoci a v súlade
predovšetkým s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákona, ktoré
interpretoval a aplikoval v súlade s ich obsahom, jeho úvahy sú logické, legitímne a právne
akceptovateľné. Jeho postup bol v súlade so zákonom a ústavne konformný, po preskúmaní
ktorého ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľkami namietaným porušením
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1
listiny), čo zakladá dôvod odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Inými slovami, generálny prokurátor vzal na vedomie
podstatu argumentov sťažovateliek vyjadrených v návrhu na postup podľa § 363 a nasl.
Trestného poriadku, pričom zároveň predstavil svoje argumenty, ktoré ho viedli k záveru
o ich trestnoprávnej zodpovednosti vychádzajúc pri tom zo znenia príslušných ustanovení
zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom v rozhodnom čase a pôsobnosti
sťažovateliek ako členiek dozornej rady štátneho podniku ,
, ktoré je potrebné vnímať v spojitosti s uznesením špeciálneho
prokurátora č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015. Závery, ku ktorým
generálny prokurátor dospel, sa ústavnému súdu nejavia ako svojvoľné a v štádiu
prípravného konania neudržateľné, v dôsledku čoho ich teda nemožno považovať
za arbitrárne. V tejto súvislosti ústavný súd akcentuje, že mu neprináleží vyjadrovať sa
k právnej podstate skutočností, na podklade ktorých bola vyvodená trestnoprávna
zodpovednosť sťažovateliek, ani hodnotiť a „vážiť“ jednotlivé argumenty s cieľom skúmať
ich primeranosť/dôvodnosť, resp. to, či sú/nie sú postačujúce k záveru o trestnoprávnej
zodpovednosti. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti
je skúmať iba ústavne kautely postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery
vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch z toho pohľadu, či neprekračujú
rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a právnymi okolnosťami tej-
ktorej veci. Inými slovami, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej moci z hľadiska formálnych
požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z
týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. V naznačených súvislostiach je potrebné z hľadiska
ústavnoprávnej udržateľnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní poukázať aj
na to, že odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú pre
takýto postup splnené podmienky, je porušením ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného
poriadku a podstatnou chybou prípravného konania, eventuálne aj podstatnou chybou
celého konania, ktoré predchádza rozsudku [§ 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, Zo
súdnej praxe 4/2006, č. 60].
20. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie
je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X.
v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade
Delcourt, resp. Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing)
v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým
spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu (I. ÚS 26/2014). Taktiež nie je možné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09). Ústavný súd teda uzatvára,
že generálny prokurátor vo svojich upovedomeniach č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-5
z 1. júna 2016 a č. k. XVI/2 Pz 32/16/1000-6 z 1. júna 2016 (v spojitosti s uznesením
špeciálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 74/14/1000-88 zo 17. decembra 2015) s dostatočnou
jasnosťou vyjadril dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutia (Hadjianastassiou
v. Grécko), pričom ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a túto povinnosť si generálny prokurátor
podľa názoru ústavného súdu v dostatočnej miere zastal.
21. V závere ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,
že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj
podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv
príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom
ustanoveným postupom sa takýmto podnetom/návrhom zaoberať a o jeho vybavení
dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby
príslušné orgány prokuratúry jej podnetu/návrhu vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03
a III. ÚS 133/06).
22. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že už v obdobných prípadoch opakovane
zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa
v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd
môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať
pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré
neboli odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05,
IV. ÚS 197/08, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou
ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej
právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Túto povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
(napr. III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené, vrátane prokuratúry.
23. Osobitne je potrebné uviesť, že vznesenie obvinenia je dôležitým procesným
úkonom, pretože týmto úkonom sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny
skutok, ktorý je trestným činom, a súčasne sa určuje aj jej procesné postavenie v trestnom
konaní ako obvineného. Pre vznesenie obvinenia je preto potrebné, aby sa odôvodnil záver,
že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom k takémuto záveru o spáchaní trestného činu
určitou osobou stačí tzv. vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý musí byť konkrétne
zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Nie je však potrebné, aby trestná činnosť
bola spoľahlivo preukázaná, ako to je v prípade obžaloby. Otázka dôvodnosti vznesenia
obvinenia je predmetom celého trestného konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti
prináleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho
skončení (s výnimkou niektorých špecifických situácií, napríklad ak súčasne došlo k zásahu
do osobnej slobody sťažovateľa), teda po vyčerpaní všetkých procesných prostriedkov,
ktoré obvinenému, resp. obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.
24. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec
sťažovateliek sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom
konaní, keď o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti ich trestného stíhania meritórne
zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľkám ako obvineným a prípadne aj v ďalšom
štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovaným právne
účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou
vrátane nimi označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť aj
v dôsledku postupu generálneho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky
zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov
(prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie)
tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej
hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie
a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
25. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované
predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť
nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.
Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je
skončené (v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) a postavenie sťažovateliek ako
strany trestného konania im už v rámci prípravného konania dáva postavenie a tomu
korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných
okolností a skutočností im za vinu kladených.
26. Zhodne s predostretou názorovou líniou ústavného súdu postupuje aj Ústavný súd
Českej republiky, čoho dôkazom je aj jedno z jeho ostatných uznesení č. k. I. ÚS 2149/2016
zo 16. augusta 2016:
„6. Ústavní soud v prvé řadě připomíná, že jak ve své judikatuře opakovaně
zdůrazňuje, při svém rozhodování vychází ze zásady subsidiarity řízení o ústavní stížnosti,
jež je třeba vnímat jako řízení mimořádné. Ústavní soud uplatňuje zásadu zdrženlivosti
a minimalizace zásahů do rozhodovací činnosti jiných orgánů veřejné moci především tam,
kde dosud nebylo meritorně rozhodnuto. Tak i zasahování do rozhodování orgánů činných
v trestním řízení ve fázi přípravného řízení Ústavní soud považuje, s výjimkou situací zcela
mimořádných (např. pokud je současně dotčena osobní svoboda jednotlivce),
za nepřípustné, případně nežádoucí [srov. nález sp. zn. III. ÚS 62/95 ze dne 30. 11. 1995
(N 78/4 SbNU 243) či usnesení sp. zn. IV. ÚS 316/99 ze dne 6. 9. 1999, sp. zn. I. ÚS 486/01
ze dne 11. 12. 2001, sp. zn. IV. ÚS 213/03 ze dne 21. 11. 2003, sp. zn. IV. ÚS 262/03 ze dne
30. 6. 2003 a další]. Kasační intervence tak má své místo pouze v případech zjevného
porušení kogentních ustanovení podústavního práva, kdy se postup orgánů činných
v trestním řízení zcela vymyká ústavnímu, resp. zákonnému procesněprávnímu rámci, a jím
založené vady, případně jejich důsledky, nelze v soustavě orgánů činných v trestním řízení,
zejména obecných soudů, již nikterak odstranit (srov. kupř. usnesení sp. zn. III. ÚS 674/05
ze dne 25. 1. 2006). Jinak řečeno, svůj zásah shledává Ústavní soud důvodným toliko
v situaci materiálního (obsahového) a na první pohled zřejmého odepření spravedlnosti
(denegatio iustitiae).
8. Pokud jde konkrétně o usnesení, kterým se podle § 160 odst. 1 trestního řádu
rozhoduje o zahájení trestního stíhání, Ústavní soud ve své judikatuře opakovaně
konstatoval, že toto usnesení je úkonem se závažnými důsledky pro osobu obviněného
a k jeho vydání smí dojít jedině v zákonných mezích (čl. 2 odst. 3 Ústavy České republiky,
čl. 2 odst. 2 Listiny). Nicméně toto rozhodnutí má ve své podstatě toliko předběžný
charakter a jeho smyslem ve vztahu k obviněnému je oznámení, že je stíhán pro určitý
skutek, což je podmínkou dalších procesních úkonů v trestním řízení [usnesení sp. zn.
II. ÚS 1465/13 ze dne 6. 6. 2013 či usnesení sp. zn. III. ÚS 693/06 ze dne 7. 12. 2006
(U 14/43 SbNU 655)]. Zdrženlivost v zásazích proti usnesení o zahájení trestního stíhání
Ústavní soud prolomil jen za naprosto mimořádných okolností, pro něž je charakteristická
existence zjevné libovůle v rozhodování. I tehdy však Ústavní soud setrval na stanovisku, že
mu nepřísluší jakkoli přezkoumávat rozhodnutí o zahájení trestního stíhání po věcné
stránce, neboť to náleží do pravomoci orgánů činných v trestním řízení. Důvodnost obvinění
a zákonnost trestního stíhání je totiž předmětem celého trestního řízení, a proto je
příslušnými orgány z úřední povinnosti zkoumána po celou dobu trestního řízení. Ústavní
soud je v této souvislosti povolán zabývat se otázkou ochrany základních práv a svobod
zásadně až po jeho ukončení, po vyčerpání všech procesních prostředků k ochraně práv
podle trestního řádu.
10. Pokud jde o stížnostní námitku nedůvodnosti a neopodstatněnosti trestního
stíhání, Ústavní soud konstatuje, že na počátku trestního stíhání není možné z logiky věci
dosáhnout naprosté jistoty o spáchání trestného činu; k zahájení trestního stíhání tedy
postačí vyšší stupeň pravděpodobnosti nasvědčující tomu, že obviněný spáchal skutek
způsobem popsaným ve skutkové větě usnesení o zahájení trestního stíhání. Odtud se pak
odvíjí také adekvátní úroveň obsahové preciznosti jednotlivých náležitostí rozhodnutí.
Při rozhodování o zahájení trestního stíhání, s ohledem na důkazní situaci, není možno
požadovat po orgánech činných v trestním řízení, aby v usnesení o zahájení trestního
stíhání byl obsažen zcela vyčerpávající popis. Trestná činnost nemusí být v tomto stadiu
spolehlivě prokázána a posléze ve skutkové větě popsána natolik spolehlivě, jako je tomu
například u obžaloby (srov. např. usnesení sp. zn. III. ÚS 2652/14 ze dne 16. 6. 2015 či
usnesení sp. zn. IV. ÚS 1986/15 ze dne 22. 9. 2015). Z hlediska ústavních garancí
základních práv je podstatná především identifikace skutku tak, aby nemohl být zaměněn s
jiným (§ 160 odst. 1 věta druhá trestního řádu), tedy aby byl obviněný co nejpřesněji
seznámen s tím, co je mu kladeno za vinu. Ústavněprávní roviny přitom nedosahuje spor o
větší či menší míru úplnosti popisu skutku, resp. výstižnosti jeho určení, stejně jako
opodstatněnosti závěru o důvodnosti trestního stíhání.“
27. Naostatok z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 494/2014-16 z 22. augusta
2014 dokonca vyplýva, že:
„Navyše, využitie mimoriadneho kasačného oprávnenia generálneho prokurátora
vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia sa javí ústavnému súdu ako otázne. Ústavný
súd rešpektuje právomoc generálneho prokurátora interpretovať § 363 a nasl. Trestného
poriadku, zo znenia ktorého výslovne nevyplýva, proti ktorým rozhodnutiam ho možno
použiť. Z poslednej vety § 363 ods. 1 však vyplýva, že je určený na nápravu nezákonnosti
meritórnych rozhodnutí, ktorými sa rozhodovalo „vo veci“, a teda ide o rozhodnutia
konečné, ktorých nápravu už nemožno zabezpečiť inými prostriedkami. Takýto výklad
vyplýva aj z dôvodovej správy k § 363 Trestnému poriadku, v ktorej sa uvádza: „... treba
umožniť vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní
prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne
zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom
konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor.“ Uznesenie o vznesení obvinenia
je rozhodnutím, ktorým sa začína trestné konanie proti určitej osobe, nie je to rozhodnutie
vo veci samej.
V tejto súvislosti možno tiež uviesť podobnú právnu úpravu v Českej republike,
podľa ktorej v § 174a Trestního řádu (zákon č. 141/1961 Sb. v znení neskorších predpisov)
môže najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné uznesenie nižšieho štátneho zástupcu
o zastavení trestného stíhania a o postúpení veci.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateliek na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2016