Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 26/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou,

Kollárova 35, Martin, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. augusta 2013 v spojení

s uznesením Okresného súdu Martin č. k. -28 zo 6. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2013 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. augusta 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. -28 zo 6. marca 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanom na okresnom súde domáhal určenia čiastočnej neplatnosti zmluvy o úvere

č. 906000642 z 11. mája 2011, ktorú uzavrel s obchodnou spoločnosťou POHOTOVOSŤ,

s. r. o. (ďalej len „odporca“), z dôvodu rozporu ustanovení tejto zmluvy s normami

spotrebiteľskej legislatívy, a to predovšetkým ustanovení a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a príslušných ustanovení o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov podľa stavu účinného k 11. máju 2011, keď bola uzavretá zmluva

medzi sťažovateľom a odporcom. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol

sťažovateľom podanú žalobu a krajský súd v odvolacom konaní toto rozhodnutie

napadnutým rozhodnutím potvrdil ako vecne správne. V ostatnom podal sťažovateľ

sťažnosť na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ vo svojej predostretej argumentácii predovšetkým namietal, že

„Odplata za poskytnutie úveru, ktorý poskytol žalovaný... podstatne prevyšovala odplatu,

obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch...

Zmluva o úvere č. 609000642 je v časti, ktorá prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na

finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, a to o sumu vo výške

441,70 € neplatná.“. Sťažovateľ taktiež „... požadoval určenie neplatnosti aj iných

ustanovení zmluvy, ktoré podľa jeho názoru spôsobovali nerovnováhu vo vzájomných

právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil

svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho

záväzku a teda obsahujú neprijateľné podmienky, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5

neplatné“. Sťažovateľ v reakcii na závery okresného súdu vo svojej

argumentácii „... poukazoval... na skutočnosť, že čiastku vo výške 1.574,- € žalovanému

neuhradil dobrovoľne. Táto čiastka mu bola zrazená zo mzdy a to na základe Dohody

o zrážkach zo mzdy, ktorú musel podpísať pri poskytnutí úveru a do ktorej si výšku sumy,

ktorá má byť zo mzdy zrážkami vyplatená a úrok z omeškania doplnil žalovaný podľa svojej

úvahy, bez súhlasu a potvrdenia sťažovateľom.“. Navyše, podľa sťažovateľa „Úver, ktorý

bol poskytnutý v sume 600 € bol zabezpečený bianko zmenkou, Dohodou o zrážkach

zo mzdy a z iných príjmov a dokonca mal byť zabezpečený aj záložným právom

na nehnuteľnosť vo vlastníctve sťažovateľa – rodinný dom, avšak návrh na vklad záložného

práva bol príslušnou správou katastra zamietnutý.“. Sťažovateľ uzatvára, že „Žalovaný ...

mal vedomosť o tom, že účel poskytnutia úveru bol iný, ako bol uvedený na zmluve, že úver

bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania a podnikania, pretože

sťažovateľ prácu v čase brania úveru mal a rekvalifikáciu nepotreboval a ani ju

neabsolvoval. Z uvedeného je teda zrejmá účelovosť konania žalovaného, ktorý napriek

tomu, že mal vedomosť o skutočnom účele poskytnutia úveru, uviedol sťažovateľa do omylu,

že najvhodnejšie bude ako účel úveru uviesť školenie a rekvalifikáciu, aby z úverovej zmluvy

vyplývalo, že úver bol poskytnutý na účel výkonu jeho zamestnania, t. j. aby sťažovateľ

nebol považovaný v zmluvnom vzťahu za spotrebiteľa.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Základné právo P. M... podľa ... a Dohovoru

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28. 08. 2013 a rozsudkom

Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 06. 03. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28. 08. 2013 sa

ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto ním podanú sťažnosti v tejto jej časti

bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Sťažovateľ v podstatnom argumentoval tým, že „... má za to, že rozhodnutiami

súdov bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie. Súdy mali pri posudzovaní, či ide o spotrebiteľskú zmluvu prihliadať

predovšetkým na slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú osobu - sťažovateľa, ktorý uzatváral

zmluvu o úvere, aby mal na zaplatenie nedoplatku na elektrinu, teda na iný účel, ako na

školenie a rekvalifikáciu a konanie žalovaného mali vyhodnotiť ako konanie, ktorým

žalovaný presviedčal a navádzal spotrebiteľa, aby sa ako účel úveru vyznačil účel, ktorý nie

je pravdivý, s cieľom dosiahnuť, aby sa daná zmluva nepovažovala za spotrebiteľskú

a sťažovateľ si tak nemohol ako spotrebiteľ uplatňovať svoje práva na ochranu

spotrebiteľa, čo je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. 5. 2005 o nekalých

obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu

obchodnú praktiku.“.

12. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 28. augusta 2013 v podstatnom

uviedol:

«Okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav, skutkové okolnosti správne

vyhodnotil vo vzťahu k podmienkam uvedeným v

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení

neskorších predpisov, tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Na doplnenie dôvodov rozsudku

okresného súdu krajský súd poznamenáva ( ), že navrhovateľ na základe

oprávnenia ale aj povinnosti podľa neuniesol dôkazné bremeno

v preukazovaní tvrdenia, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 11. 5. 2011 mu bol poskytnutý

úver za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie (problémy s nedoplatkami

za elektrinu) a nie z dôvodu uvádzaného účelu na úhradu „nákladov na školenie

a rekvalifikáciu“. Navrhovateľ ako účastník konania síce tvrdil v konaní uvedenú

skutočnosť, avšak ju v konaní nepreukázal. Zákon tým vymedzuje dôkazné bremeno ako

procesnú zodpovednosť účastníkov konania za výsledok, ktorý je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na

základe navrhnutých dôkazov, znamená pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie vo veci

samej. Za procesnej situácie, na akú navrhovateľ vo svojich podaniach (naposledy

v odvolaní proti rozsudku okresného súdu) poukazoval, t. j. že doposiaľ boli vykonané

u neho zrážky zo mzdy na zaplatenie poskytnutého úveru s poplatkom vo výške 1.574,- Eur,

znamená, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy

o navýšení pohľadávky o 471,- Eur, ak táto bola už navrhovateľom odporcovi uhradená.

Podľa súčasnej právnej praxe (viď napr. R 17/1972), naliehavý právny záujem na určenie

je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde

by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa

určenia podľa ust. nemôže byť spravidla opodstatnená tam, kde je

možné žalovať na splnenie povinnosti podľa ust. Z uvedeného je potom

zrejmé, že ak z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ navýšenú

pohľadávku o sumu prevyšujúcu istinu s poplatkom o 441,70 Eur navrhovateľovi plnil

a domnieva sa, že z dôvodu neplatnosti časti zmluvy nemalo tak byť zo strany odporcu

postupované, je dôvodom na podanie návrhu podľa Taktiež nie je daný

naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti navrhovateľom v petite žalobného návrhu

špecifikovaných určitých ustanovení všeobecných podmienok poskytnutia úveru, keďže nie

je zrejmé, že by sa navrhovateľ takéhoto nároku vyplývajúceho zo všeobecných podmienok

domáhal, naviac, ak vymedzenie nároku v petite žalobného návrhu nie je v kontexte

s podmienkami uvedenými v jednotlivých bodoch všeobecných podmienok, vo vzťahu ktorým

by sa navrhovateľ mohol domáhať zaplatenia zmluvnej pokuty. Na takomto určení,

spôsobom uvedeným v návrhu na začatie konania, nemôže mať navrhovateľ naliehavý

právny záujem podľa

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže okresný súd na základe zisteného skutkového

stavu správne posúdil dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľa, ktorý v celom rozsahu

zamietol, krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako správny podľa § 219

ods. 1 potvrdil.»

13. Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku okresného súdu č. k. -28

zo 6. marca 2013 s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. augusta 2013

považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť napadnutého rozhodnutia

okresného súdu:

«Súd vykonal aj dokazovanie listinnými dôkazmi a to zmluvou o úvere zo dňa

11.05.2011, všeobecnými obchodnými podmienkami odporcu, sadzobníkom poplatkov

a náhrad v Slovenskej sporiteľni platným k 1. 2. 2011, úrokové sadzby platné do 31. 12.

2011, cenníkom VUB, a. s., platným od 22. 10. 2010 - občania, žiadosťou o úver zo dňa

10. 5. 2011 a dodatkom k zmluve o úvere zo dňa 11. 5. 2011.

Z vykonaného dokazovania bol zistený tento skutkový stav: Navrhovateľ uzatvoril

s odporcom dňa 11. 5. 2011 zmluvu o úvere, na základe ktorej odporca poskytol

navrhovateľovi sumu 600,- Eur a navrhovateľ sa zaviazal vrátiť mu túto sumu spolu

s príslušným poplatkom 576,- Eur, t. j. spolu 1.176,- Eur. V zmluve je ako účel použitia

úveru zaškrtnutá možnosť „zamestnanie“ a v dodatku k zmluve navrhovateľ vyhlásil, že

poskytnuté prostriedky požije na úhradu „nákladov na školenie a rekvalifikáciu“.

Navrhovateľ poskytnutý úver nesplácal. Po neuhradení štyroch splátok sa stal celý úver

splatný a odporca pristúpil k realizácii dohody o zrážkach zo mzdy, ktorá bola súčasťou

zmluvy o úvere. Navrhovateľovi boli vykonávané zrážky zo mzdy po 98,- Eur.

Podľa (ďalej len O. z.) spotrebiteľskou zmluvou

je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 4 O. z. spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti.

Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného

ku dňu 11. 5. 2011, t. j. dátum podpisu zmluvy o úvere) sa na účely tohto zákona rozumie

spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver

na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa pís. d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa na

účely tohto zákona rozumie zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť

a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluva o úvere uzavretá medzi

navrhovateľom a odporcom nie je spotrebiteľskou zmluvou. V zmluve je totiž jasne

a nepochybne vyjadrené, že úver je poskytovaný navrhovateľovi na výkon zamestnania,

resp. povolania a navrhovateľ sa ho na tento účel aj zaväzuje použiť. Navrhovateľ si musel

byť pri uzatváraní zmluvy tejto skutočnosti vedomý. Zároveň nepredložil dôkazy o tom, že

by jeho zmluvná voľnosť bola pri podpise zmluvy nejakým spôsobom obmedzená.

Záver, že v danom prípade sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu je podporený aj

názorom zákonodarcu: Spotrebiteľ je definovaný výlučne ako fyzická osoba, ktorá koná

mimo oblasť svojej podnikateľskej činnosti alebo svojho povolania. Na druhej strane

„veriteľom“ sa rozumie fyzická nebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úver

v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo svojho povolania (Z dôvodovej správy k § 2

)

Keďže zmluva nie je spotrebiteľskou, nespravuje sa ustanoveniami § 52 a nasl. O. z.

o spotrebiteľských zmluvách. Zároveň nie je možné o niektorých zmluvných podmienkach

tejto zmluvy rozhodnúť, že sú neprijateľné v zmysle § 53 O. z. Podmienky poskytnutia úveru

nie je možné porovnávať so spotrebiteľskými úvermi poskytovanými bankami ani

spotrebiteľskými úvermi poskytovanými nebankovými subjektmi. Jediná možnosť by bola

porovnať úver s podobnými (avšak nespotrebiteľskými) úvermi poskytovanými nebankovými

subjektmi.

Navrhovateľ ako zmluvný dlžník nemá postavenie spotrebiteľa. Právny vzťah zo

zmluvy o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obch. z.) a je ho potrebné

posúdiť podľa príslušných ustanovení .

určuje limity, ktoré nesmú prekročiť poplatky a úroky spojené

s úverom nasledovne:

a) Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe

zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške (§ 502 ods. 1 tretia veta

Obch. z.)

b) Výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obch. z.).

Navrhovateľ však v konaní nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že

podmienky zmluvy o úvere úveru sú v rozpore s niektorým z uvedených ustanovení

. Z uvedeného dôvodu nebolo možné dospieť k záveru, že zmluva je

v niektorých jej častiach neplatná, súd preto návrh navrhovateľa zamietol.»

14. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský súd vo svojom rozsudku

sp. zn. z 28. augusta 2013 (a to v nadväznosti na argumentáciu vyslovenú

v rozsudku okresného súdu č. k. -28 zo 6. marca 2013) pre rozhodnutie

vo veci dostatočným a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých

skutočností dospel k svojim záverom, resp. prečo sa stotožnil so závermi okresného súdu

vyjadrenými v rozsudku č. k. -28 zo 6. marca 2013, z ktorých vyplýva, že

sťažovateľ «... neuniesol dôkazné bremeno v preukazovaní tvrdenia, že na základe zmluvy

o úvere... mu bol poskytnutý úver za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie...

a nie z dôvodu uvádzaného účelu – na úhradu „nákladov na školenie a rekvalifikáciu“».

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom,

ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je

v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X.

v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia

judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel

a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu základné právo podľa a právo podľa

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Naopak, z judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Reagujúc na sťažovateľom predostretú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ústavný súd

považuje za potrebné doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (m. m. , , ), ale v danom

prípade iba posúdiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu z pohľadu jeho ústavnej

udržateľnosti.

17. Ústavný súd teda uzatvára, že z hľadiska ústavnej udržateľnosti nie je možné

považovať právne závery krajského súdu vyslovené v jeho uznesení č. k. -61

z 28. augusta 2013 za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd

konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu

a namietaným porušením označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

III.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014