Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 152/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., Č., vo

veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia základných

práv zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a

slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako

aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2010 doručená sťažnosť L. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv zaručených v čl. 15

ods. 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj v čl.

4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7 k dohovoru“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 53/76 zo 4. júna 1976 bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa

v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že

sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať

vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn.

z 29. júla 1992 v rámci prieskumného konania podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona

č. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol zrušený výrok

o treste sťažovateľa, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Vojenský obvodový súd

rozsudkom sp. zn. z 1. septembra 1992 odsúdil sťažovateľa na trest odňatia

slobody v trvaní 3 mesiacov.

Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k.

-40 zo 17. júna 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste

v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 53/76 zo 4. júna 1976 zrušil, rovnako tak

zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Proti uzneseniu okresného súdu podal

sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná

prokuratúra“), o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. -53

zo 6. októbra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -40

zo 17. júna 2010 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 68/2010-

53 zo 6. októbra 2010 porušil jeho práva. Tvrdí, že «Jádro sporu spočíva ve výkladu čl. 4

odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě (č. 209/1992 Sb.), kde je garantováno právo na

znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada

v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové

právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ ( ),

z nichž podle trestního řádu připadá v úvahu v případě

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazu obnova řízení

... Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4 odst. 2 Protokolu

interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje...».

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Skutečnost, že věc byla přezkoumána po 1. 1. 1990, není

sama o sobě zárukou spravodlivého procesu ve smyslu čl. 6 odst. 1 Úmluvy ani garancí

dostatečné soudní ochrany podle čl. 36 odst. 1 Listiny.“

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské

služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím

související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu

ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny. …

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl

zabývat. Tím porušil právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 6 ods. 1 Úmluvy,

právo na projednání věci podle příznivějšího právního předpisu podle čl. 40 ods. 6 Listiny a

zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského vyznání

podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání. (Listina

byla v době rehabilitačního řízení již účinná, Pakt byl dokonce účinný již od 20. 3. 1976,

tedy i v době původního odsouzení.)“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 10. 2010 č. j. -53

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Úmluvy [pozn. správne má byť listiny]

- znovuotevřění případu podle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě

- rovnost podle čl. 1 Listiny

- posouzení věcí podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15

odst. 3 Listiny

- svoboda svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 10. 2010 č. j. -53 se

zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsícu od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele..., do

dvou měsícu od doručení tohoto nálezu. Náklady řízení nezahrnují DPH, neboť právní

zástupce není jejím plátcem.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 15 ods. 1

listiny) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

základného práva na súdnu ochranu podľa § 36 ods. 1 listiny, základného práva na

„rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4

ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru napadnutým uznesením č. k. -53

zo 6. októbra 2010, vo vzťahu k zamietnutiu povolenia na obnovu konania je zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -53

zo 6. októbra 2010 okrem iného vyplýva:

«Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7, k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ktoré ustanovenie vyjadruje možnosť obnovy konania ako výnimky

z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej veci

už bolo právoplatne rozhodnuté, pod pojmom obnovy konania sa nemá na mysli obnova

konania v zmysle nášho , vrátane účinného do

31. 12. 2005, ale obnova konania všeobecne z dôvodov jednak skutkových alebo

procesných. Tomuto inštitútu otvorenia právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj

v , kde v sa používa pojem „mimoriadne opravné

prostriedky“. Dohovor potom výslovne odkazuje na zákon a príslušného

štátu, pričom tomuto je daný výraz v ustanoveniach o mimoriadnych opravných

prostriedkoch v 8. hlave III. časti , podľa ktorého najmä procesné vady

a hmotnoprávne vady vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie

a skutkové vady v prípade nových skutočností alebo dôkazov, týkajúcich sa ako výroku

o treste, môžu byť dôvodom pre obnovu konania.

Pokiaľ súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí výslovne citoval § 394 ods. 1 Tr.

por. o podmienkach obnovy konania a považoval za novú skutočnosť to, že odmietnutím

výkonu vojenskej služby išlo zo strany odsúdeného o uplatnenie základného práva občana,

tak pochybil. Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v pôvodnej trestnej veci

odsúdeného už príslušné súdy právoplatne rozhodli o jeho súdnej rehabilitácii v súlade so

Účelom tejto súdnej rehabilitácie bolo práve odstránenie chýb v

činnosti súdov, vyplývajúcich z toho, že právne normy platné na území vtedy

Československej republiky, v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990, dôsledne nerešpektovali

medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv a slobôd. Ak teda v

súlade s vyššie uvedeným zákonom o súdnej rehabilitácii bolo po 1. 1. 1990 rozhodované

vtedajším Vojenským obvodovým súdom Prešov v konaní pod sp. zn. 1 Rtv-33/92 zo dňa 29.

7. 1992 a rozsudkom býv. Vojenského obvodového súdu Prešov pod sp. zn. zo

dňa 1. 9. 1992 o súdnej rehabilitácii L. B., ktorý bol odsúdený do 1. 1. 1990 pre trestný čin,

na ktorý sa vzťahoval zákon o súdnej rehabilitácii, nemožno súčasne dospieť k záveru, že po

týchto rehabilitačných rozhodnutiach došlo znovu k splneniu podmienok pre obnovu

konania podľa V rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len

výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, pričom pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce

súdnu rehabilitáciu osvojili.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný

súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti

poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými

rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu

stížnostního, že projednání věci v rehabilitačním řízení po 1. 1. 1990 je samo o sobě

zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný

súd považuje za potrebné k sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej

judikatúry všeobecných súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu

ochranu podľa § 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva

nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru, preto

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva

podľa čl. 40 ods. 6 listiny, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo

stěžovatele… ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny“. Podrobnejšia argumentácia,

ktorou by sťažovateľ odôvodňoval svoje tvrdenia vo vzťahu k porušeniu predmetného

článku listiny, v sťažnosti uvedená nebola.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné

práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy

v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40

ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa len

v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa § 36 ods. 1

listiny, základného práva podľa čl. 1 listiny a práva podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7

k dohovoru, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, dospel

k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie práv zaručených v čl. 15 ods. 3

listiny a čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo

stěžovatele na odepření vojenské služby z duvodu svědomí a náboženského vyznání podle

čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského

vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl

zabývat. Tím porušil… zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či

náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a právo na svobodu svědomí a

náboženského vyznání. (Listina byla v době rehabilitačního řízení již účinná, Pakt byl

dokonce účinný již od 20. 3. 1976, tedy i v době původního odsouzení.)“, bez ďalšej bližšej

argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

Podľa čl. 18 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu myslenia, svedomia

a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo

vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo

spoločne s inými či už verejne alebo súkromne, vykonávaním náboženských úkonov,

bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa čl. 18 ods. 2 paktu nikto nesmie byť podrobený donucovaniu, ktoré by

narušovalo jeho slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa svojej

vlastnej voľby.

Podľa čl. 18 ods. 3 paktu sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru sa môže

podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu

verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia alebo morálky alebo základných práv a slobôd

iných.

V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie č. k.

-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom, pokiaľ ide

o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny, jednoznačným

spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia a presvedčenia

sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť, že by bolo

úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho obranyschopnosti a zachovaní

verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom na to, že zákonné

obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo predchádzajúcim režimom vykladané

spôsobom, ktorý nie je v každom prípade akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať

vojenskú službu podľa starého práva nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a

protidemokratickú, hoci v danom prípade „staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca

primeraným spôsobom v porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných

medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli

a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady

Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 1

až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia,

a to tak, ako ústavný súd uvádza v už citovanom odôvodnení napadnutého uznesenia

krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto

základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť

ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3

paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011