Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 36/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K.,

B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti B., spol. s r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co

128/09 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2009 sp. zn.

z r u š u j e a p r i k a z u j e mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Spoločnosti B., spol. s r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti B., spol. s r. o.,

trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu

advokáta JUDr. RNDr. P. K., Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -31 z 26. januára 2010 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o. (ďalej

len „sťažovateľ“), v ktorej namietal, že postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a právo na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie. Vo vyjadrení z 1. marca 2010

okrem iného uvádza:

«Vo svojom vyjadrení k vecnej stránke sťažnosti môžem vychádzať len zo zberného

spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , keďže odvolací súd vo veci

rozhodol rozsudkom dňa 21. 09. 2009 a celý spis sa nachádza v archíve súdu prvého

stupňa.

V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 11 pod sp. zn.

sa navrhovateľ R. K. proti odporcovi „B. ", spol. s r. o.,..., ako bývalému zamestnávateľovi,

sťažovateľovi, domáhal náhrady mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením

pracovného pomeru, keď neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa s ním bola právoplatne vyslovená v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. , z ktorej skutočnosti bolo potrebné vychádzať

(ustanovenie , veta druhá, ).

Súd prvého stupňa rozsudkom č. k. -23 zo dňa 10. 07. 2006, uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 109.606,23,--Sk spolu

s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd

na pojednávaní rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 09. 2009, tento rozsudok súdu

prvého stupňa, potvrdil.

Mám za to, že zákonný sudca žiadnym spôsobom neporušil právo sťažovateľa,

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa SR, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1Dohovoru.

Pri rozhodovaní dôsledne postupoval podľa príslušných ustanovení zákona

č. - v znení, účinnom v pre vec rozhodnom čase

(do 01. 07. 2004), v súlade s SR, s Dohovorom, s

ako procesným predpisom (osobitne v tejto súvislosti s poukazom na ustanovenia § 212 ods.

1, § 214 ods. 1 písm. a), § 219 ods. 1 a 2, § 211 ods. 2, § 153 ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 3, 4

v znení účinnom od 15. 10. 2008; ).

So zreteľom na okolnosti daného prípadu, odvolací súd rozsudok odôvodnil

a zaoberal sa len tými vecnými a právnymi skutočnosťami, dôvodmi, ktoré mali vplyv

na rozhodnutie vo veci samej, ktoré aj v písomnom vyhotovení rozsudku podrobne uviedol

(ustanovenie , zdôrazňujúc pritom napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09. 12. 1994 vo veci Ruiz Torija proti Španielsku,

rozhodnutia ÚS SR napr. vo veci sp. zn. , , ,

, ).

Rozsudok odvolacieho súdu preto senát „7Co" považuje za vecne a právne správny

a v podrobnostiach sa pridržiava dôvodov tam uvedených.

Na záver predsedníčka senátu „7Co" ešte uviedla, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o porušení jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. I SR (napr.

uznesenie ÚS SR č. k. -11 zo dňa 04. 09. 2007; uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS

122/2007-18 zo dňa 06. 06. 2007).

Zo zberného spisu odvolacieho súdu nie je zrejmé, v akom rozsahu sťažovateľ

uplatňoval svoje práva v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom (napr.

vyjadrenia k prednesom protistrany, účasť na pojednávaní).

Z rozsudku odvolacieho súdu, ale vyplýva rozsah, aj dôvody podaného odvolania

sťažovateľa. V tejto súvislosti predsedníčka senátu „7 Co" zdôraznila ustanovenie § 212

ods. 1 , podľa ktorého odvolací súd je viazaný rozsahom

a dôvodmi odvolania; v týchto intenciách potom aj odvolací súd rozhodoval.

Sám ÚS SR (napr. v uznesení sp. zn. zo dňa 27. 05. 2009) pripomína

zásadu „vigilantibus iura scripta sunt", ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie účastníka

konania pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj účastník konania sledoval svoje

subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu ...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od konania verejného ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a (ďalej aj „OSP“), m. m. I.

ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane

toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k.

23 z 10. júla 2006 zaviazal sťažovateľa (ako zamestnávateľa) zaplatiť navrhovateľovi

(zamestnancovi) určenú peňažnú sumu ako náhradu mzdy za deväť mesiacov v dôsledku

neplatného skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom.

Sťažovateľ napadol 29. augusta 2006 označený prvostupňový rozsudok odvolaním,

o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. z 21. septembra

2009 napadnutý rozsudok okresného súdu z 10. júla 2006 potvrdil.

Podstatou sťažovateľovej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti vo vzťahu k postupu

a rozsudku krajského súdu z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

je námietka, že krajský súd vynesením rozsudku sp. zn.

z 21. septembra 2009 aplikoval v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) arbitrárnym spôsobom, úplne v rozpore

s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov, a to, že „na jednej strane akceptoval

a považoval za relevantné oznámenie zamestnanca o pokračovaní zamestnania, ale

na druhej strane diskriminujúco celkom odignoroval ako odpoveď (výzvu sťažovateľa), aby

zamestnanec pokračoval v zamestnaní, tak aj vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 6. júla 2004

súdu, v ktorom oznamoval, že zamestnanec nenastúpil a dosiaľ nenastupuje k vykonávaniu

práce, ako bol sťažovateľom vyzvaný. Vyniesol rozsudok, ako keby tieto dôkazy

neexistovali“, čím porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru).

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že námietky

sťažovateľa považuje za plne opodstatnené a z už uvedených skutočností sa dá ďalej

vyvodiť, že doterajšie konanie a rozhodovanie krajského súdu bolo jednostranné, pretože

nebral do úvahy podstatné listinné dôkazy z hľadiska tvrdení sťažovateľa, ktoré mohli mať

vplyv na spravodlivé posúdenie skutkového stavu v jeho spore o náhradu mzdy

s navrhovateľom.

Svedčí o tom to, že krajský súd relevantne nereagoval na list z 2. apríla 2004, ktorým

sťažovateľ umožnil navrhovateľovi pokračovať v pracovnom pomere na základe jeho

samotnej požiadavky z 30. marca 2004, a v podstate pri svojom rozhodovaní

26. septembra 2009 zobral do úvahy iba jednostrannú výpoveď navrhovateľa, ktorý

vyhlásil, že dôvodom nenastúpenia do práce bolo to, že „on zamestnávateľovi neveril

a nástup naspäť do práce spochybnil“, čo podľa sťažovateľa možno považovať

za arbitrárny prístup vo vzťahu k meritu veci, pretože rozhodnutie nie je v súlade s ústavne

súladným výkladom ustanovenia a skutkovým stavom danej

veci.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať

v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu nie je správny a spravodlivý

vo vzťahu k sťažovateľovi a v danom prípade nie je v súlade ani s relevantnou zákonnou

a ústavnou právnou úpravou, pretože vôbec nereagoval na odvolanie sťažovateľa

z 29. augusta 2009, v ktorom považoval rozsudok okresného súdu za nesprávny najmä

z dôvodov, že „Podľa , druhá veta… Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku..., až do času, keď mu zamestnávateľ

umožní pokračovať v práci... Táto povinnosť bola splnená 2.4.2004 kedy odporca zaslal

žiadosť navrhovateľovi aby nastúpil späť do zamestnania…

Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam … a nezobral do úvahy ani to, že „Odporca umožnil navrhovateľovi pokračovať

v pracovnom pomere ale ten nereagoval.“.

Keďže aj napriek tejto skutočnosti mu krajský súd priznal náhradu mzdy za obdobie

deviatich mesiacov, jeho rozhodnutie sa javí vo vzťahu k sťažovateľovi ako nespravodlivé.

V okolnostiach danej veci navrhovateľ nevykonával žiadnu prácu pre sťažovateľa od jeho

oznámenia z 30. marca 2004 do rozhodnej doby, ktorá bola predmetom žaloby, napriek

tomu, že mu to sťažovateľ riadne umožnil. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že do práce

nenastúpil, pretože sťažovateľovi neveril. On sám na základe výzvy sťažovateľa mal

prejaviť záujem a mal sa pokúsiť, aby so sťažovateľom (so svojím zamestnávateľom) boli

urobené všetky úkony súvisiace tak s dohodou o neúčinnosti prejavu o okamžitom skončení

pracovného pomeru, ako aj s nástupom do práce. Sám navrhovateľ mohol a mal prejaviť

záujem, aby všetky okolnosti týkajúce sa jeho pracovného pomeru a výkonu práce boli

urobené na základe výzvy navrhovateľa z 2. apríla 2004 správne. To, ako pristúpil krajský

súd k vyhodnoteniu tejto situácie, ústavný súd hodnotí ako jednostranný a formalistický

výklad príslušných ustanovení ( a ), pričom

však ústavný súd v zmysle konštantnej judikatúry (m. m. ) poukazuje

na skutočnosť, že súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.

Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade,

ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka súladného

výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4

). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti)

a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch

nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade

rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred

doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl.

2 ods. 2 totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného

gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona

().

Ústavnému súdu sa preto jednostranný a formalistický výklad, ktorý urobil krajský

súd vo veci sťažovateľa, vzhľadom na uvedené skutočnosti javí ako zjavne

neodôvodnený, arbitrárny a nesúladný s označenými právami podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie

krajského súdu, že v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 79 ods. 1

, a tiež to, že odvolací súd rozhodoval iba v intenciách a rozsahu dôvodov

vznesených v odvolaní sťažovateľa.

Krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa pri odôvodnení svojho

rozhodnutia mal rešpektovať základné právo sťažovateľa vyplývajúce mu z a právo,

ktoré mu je zaručené dohovorom. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu,

aby dal jednoznačnú odpoveď na všetky námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti

napadnutému rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

takéto závery podľa názoru ústavného súdu neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne

neodôvodnené, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa dohovoru.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k výroku, že krajský súd svojím rozsudkom

z 21. septembra 2009 sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ].

Sťažovateľ žiadal aj zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie

konanie, preto v danom prípade na ochranu základného práva a práva sťažovateľa bolo

potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie

konanie.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí. V opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa bude

jeho úlohou riadne a zrozumiteľne vysporiadať sa so všetkým námietkami sťažovateľa

v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia, reagujúc najmä na citované

prednesené argumenty sťažovateľa v odvolacom konaní smerujúce najmä k nesprávnej

aplikácii ustanovení dotknutého právneho predpisu vzťahujúceho sa na danú vec

( platného v relevantnom čase), zohľadňujúc pritom

aj správanie navrhovateľa, ktorý odmietol nastúpiť do zamestnania bez relevantného

dôvodu.

V súlade s sa ústavný súd tiež zaoberal

žiadosťou sťažovateľa o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ požadoval

finančné zadosťučinenie v sume 12 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto

konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ žiadal v podaní

z 30. novembra 2009 úhradu trov konania v sume 245,70 € za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov

konania nepresahuje sumu vypočítanú ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto

suma neodporuje vyhláške, preto trovy právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej

sume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010